{"guid": "797ce937-4e21-4ea3-99a3-6ff3a933258b:14d540a9-1249-4bdf-818b-524dc2043c6c", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5410202536.2", "spisova_znacka": "8Co/247/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/247/2011 z 30. 7. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Žilina z 30. júla 2012, sp. zn. 8Co/247/2011, ECLI:SK:KSZA:2012:5410202536.2", "identifikacne_cislo": "5410202536", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Táňa Rapčanová", "sudca_id": 1300, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-tana-rapcanova-1300", "datum_vydania": "2012-07-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1", "nazov": "§ 221 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-2", "nazov": "§ 221 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/14d540a9-1249-4bdf-818b-524dc2043c6c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5410202536.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2012:5410202536.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2012:5410202536.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/247/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5410202536
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5410202536.2

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: Ing. C. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom
F., W. č. XXXX, zastúpený splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou so sídlom
U., H. C. č. XX, P.O.BOX X, proti odporcom: 1/ K. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., I. č. XXX, 2/ Ing.
S. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., ul. F. W. č. XXXX/XX, 3/ Združenie regiónov Beskydy so sídlom
Žilina, ul. Predmestská č. 1, IČO: 36 148 474, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Jozefom
Varmusom, advokátom so sídlom F., ul. N. č. XX, o ochranu osobnosti, o odvolaní navrhovateľ proti
rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7C/79/2010-382 zo dňa 13. apríla 2011, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu     z r u š u j e    a vec mu     v r a c i a     na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol. Rozhodol, že o trovách konania súd
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Rozhodnutie odôvodnil vykonaným dokazovaním v predmetnej veci, a to listinnými dokladmi založenými
v spise, výsluchom účastníkov, svedkov a nevidel spor o tom, že v dňoch až 24. - 26. 02. 2003
bola vykonaná „...Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja SR kontrola, ktorej predmetom boli
zistenia použitia účelovej dotácie na projekty podporujúce euroregionálne aktivity, ktorú vykonával
o. i. aj navrhovateľ. Taktiež nikto nerozporoval, že dňa 09. 04. 2003 Združenie Región Beskydy
Žilina vypracovalo sťažnosť na pracovníka kontrolnej skupiny MVRR SR v tomto znení: „Vážený
pán minister, predstavenstvo Združenia Región Beskydy po oboznámení sa s priebehom finančnej
kontroly MVRR SR o použití účelovej dotácie na projekty podporujúce euroregionálne aktivity (24.-26.
02. 2003) skonštatovalo, že člen kontrolnej skupiny MVRR SR - Ing. C. K. konal neštandardne a
so zjavnou zaujatosťou. Predstavenstvo Regiónu Beskydy si teda dovoľuje upozorniť nadriadených
daného pracovníka MVRR SR, na zváženie jeho odbornej spôsobilosti na vykonávanie danej funkcie“.
Uvedenú sťažnosť podpísal odporca v 1. rade ako predseda združenia a Ing. S. D. ako manažér
združenia (č. l. 13). Uvedená sťažnosť bola ministerstvom prešetrená s tým, že v odpovedi na sťažnosť
ministerstvo uviedlo, že na základe výsledku prešetrenia je podaný návrh na disciplinárne konanie voči
navrhovateľovi a že sťažnosť je opodstatnená (č. l. 14). Disciplinárna komisia pri služobnom úrade
ministerstva dospela k názoru, že navrhovateľ svojím konaním porušil ustanovenie § 53 ods. 1 písm.
p/ zákona č. 312/2001 o štátnej službe a čl. II. ods. 4 Etického kódexu štátneho zamestnanca tým, že
sa nedôstojne správal pri výkone kontroly v Združení región Beskydy, Slovost s. r. o., Michalovce a
Regionálnom združení Záhorie a rozhodla o prepustení navrhovateľa z prípravnej štátnej služby (č. l.
15, 16). Nutné je však skonštatovať, že rozhodnutie bolo odvolacou komisiou zrušené kvôli formálnym
nedostatkom, ktoré mali spočívať v tom, že za každý skutok malo prebiehať samostatné disciplinárne
konanie, a pretože toto disciplinárne konanie už nespĺňalo svoj účel a trvalo neprimerane dlho, vedúci
služobného úradu zobral svoj návrh späť a disciplinárne konanie bolo zastavené. Minister vo svojom liste
z 15. 04. 2004, kde oznámil súdu výsledok prešetrenia sťažnosti opätovne konštatoval, že disciplinárna
komisia na svojich rokovaniach, najmä stanoviskami spolupracovníkov Ing. K. zistila, že skutky, pre
ktoré sa subjekty sťažovali, sa nepochybne stali a sťažnosti boli opodstatnené (č. l. 26). Zo zápisníc



z výsledku prešetrenia jednotlivých sťažností je zrejmé, že v prípade kontroly u združení Beskydy
a Záhorie aj vedúci kontrolnej skupiny pán N. konštatoval nadradené správanie navrhovateľa  ktoré
vytváralo atmosféru napätosti a u kontrolovaného subjektu pocit, že orgán kontroly prišiel na miesto
kontroly s jediným cieľom, a to vrátenie účelovej dotácie (č. l. 49, 50, 52, 53), v sťažnosti Regionálneho
združenia Záhoria priamo píšu, že sa stretli s dvojakým prístupom členov kontroly, kde vedúci skupiny
pán N. bol ochotný konkrétne problémy obšírne popísať a dostatočne vysvetliť, druhý člen komisie
postupoval tak, akoby všetci účastníci mali odborné ekonomické vzdelanie. Taktiež firma Slovost (č.
l. 54) podala sťažnosť proti spôsobu a metódam vedenia kontroly zo strany vedúceho kontroly Ing.
K., kde podľa nich jednoznačne arogantným spôsobom nekorektne sa zameral na hľadanie nejakej
chyby v dokumentoch tak, aby mohol konštatovať porušenie akéhosi zákona, považovali to až za prejav
šikanovania byrokrata. Aj spolupracovníčka navrhovateľa vykonávajúca s ním kontrolu u tejto firmy
potvrdila, že navrhovateľ sa choval nadradene a arogantne (č. l. 56) ...“.
Prvostupňový súd opierajúc sa o ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3/ Občianskeho zákonníka a zistený skutkový
stav žalobu zamietol. Konštatoval, že je dôležité skúmať okolnosti a súvislosti s plnením akých práv k
písomnému prejavu, v danom prípade k sťažnosti, došlo. Právo podať sťažnosť je jednoznačne právom
či už fyzickej alebo právnickej osoby, kde v zásade je postup upravený aj príslušným zákonom (v
čase podania sťažnosti odporcom 3/ to bol zákon č. 152/1998 o sťažnostiach). V uvedenom zákone je
zakotvené, že podanie sťažnosti sa nesmie stať podnetom ani dôvodom na vyvodzovanie dôsledkov,
ktoré by sťažovateľovi spôsobili akúkoľvek ujmu (§ 6 zákona č. 152/1998 Z. z.).
Pokiaľ odporca 3/ podal sťažnosť, tento jeho prejav nemožno považovať za zásah do cti či dôstojnosti
navrhovateľa práve preto, že nebol robený s určitou publicitou, ani na nevhodnom mieste (bol
adresovaný len zamestnávateľovi navrhovateľa) a naviac nemožno vzhľadom na text konštatovať,
že by išlo o prejav nevhodný. Konštatovanie, že navrhovateľ konal pri kontrole neštandardne a so
zjavnou zaujatosťou je také, ktoré musí navrhovateľ ako zamestnanec štátneho orgánu zniesť. Pri
konaní pracovníkov štátnych orgánov platí, že musia postupovať korektne tak, aby sa účastníkom ich
konanie javilo ako korektné, nestranné a nezaujaté. Pokiaľ tomu tak nebolo, účastníci kontroly mali právo
podať sťažnosť a žiadať prešetrenie postupu navrhovateľa. Tu súd dal do pozornosti tú skutočnosť, že
odporca 3/ len podal sťažnosť, ale prešetril a vyvodil z nej závery štátny orgán, a to nielen na základe
sťažnosti odporcu 3/, ale práve na základe ministerstvom vykonaného šetrenia aj v súvislosti s ďalšími
sťažnosťami podanými na navrhovateľa. Z tohto pohľadu je potom zrejmé, že nie je ani podstatné
skúmať, komu a ako sa konanie navrhovateľa javilo zaujaté. Pokiaľ niektoré osoby takýto pocit z konania
navrhovateľa mali, bolo ich právom požiadať príslušný orgán korektným spôsobom o prešetrenie konania
navrhovateľa, pričom pokiaľ odporca 3/ to aj skutočne urobil, nezasiahol v žiadnom prípade do cti
a dôstojnosti navrhovateľa. Súhlasne s tvrdením odporcov súd mal za to, že pokiaľ odporca 3/ ako
právnická osoba prejavil svoju vôľu prostredníctvom fyzických osôb, v danom prípade odporcov 1/ a
2/, tieto nie sú osoby pasívne legitimované v danom konaní a už len z tohto dôvodu voči nim musel
súd žalobu zamietnuť, nakoľko tieto osoby samotné svojim konaním do práva na ochranu osobnosti
navrhovateľa nezasiahli. Pokiaľ navrhovateľ reagoval na sťažnosť odporcu 3/ tak, ako opísala napr. jeho
manželka treba uviesť, že to bola reakcia neadekvátna pre pracovníka štátneho orgánu, naviac treba
podotknúť, že nešlo o jedinú sťažnosť, napríklad oproti stručnej a jednoznačne primeranej sťažnosti
odporcu 3/ možno poukázať aj na sťažnosť spoločnosti Slovost s. r. o., kde sú oveľa jednoznačnejšie
a prísnejšie charakteristiky konania navrhovateľa pri kontrole, kde navrhovateľ voči tejto spoločnosti sa
ochrany osobnosti nedomáha. V danom prípade však súd konštatoval, že vykonaným dokazovaním
nebola preukázaná nepravdivosť tvrdení odporcu 3/, nakoľko nielen z výsluchov členov Združenia región
Beskydy (Dodek, Klocáň), ale aj z vyjadrenia spolupracovníka navrhovateľa, ktorý vykonával kontrolu pri
prešetrovaní u zamestnávateľa navrhovateľa (N.) je zrejmá neadekvátnosť jednania navrhovateľa ako
pracovníka štátneho orgánu pri kontrole. Pokiaľ sa teda navrhovateľ správal neadekvátne, sťažnosť,
ktorou sa domáhal odporca 3/ prešetrenia jeho konania, nie je možné považovať za zásah do práv na
ochranu osobnosti navrhovateľa.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.
s. p.“) a vzhľadom na zložitosť prípadu rozhodol o trovách tak, že o nich rozhodne až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

V zákonnej lehote proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Mal za to, že súd I. stupňa si zjavne neuvedomil rozpornosť a zmätočnosť svojich tvrdení, že sťažnosťou
na postup pracovníka vykonávajúceho kontrolu nemožno zasiahnuť do jeho cti a dôstojnosti, ale zároveň
tvrdil, že žalobca sa správal pri kontrole neadekvátne, a preto nemožno sťažnosť považovať za zásah



do práv na ochranu osobnosti žalobcu. Je úplne nesporné, že obsah spornej sťažnosti, ktorá obsahuje
hodnotiace úsudky bez primeraného skutkového základu, bol skutkovým základom pre disciplinárne
konanie, ktoré viedol bývalý zamestnávateľ navrhovateľa. Aký závažnejší dosah pre zamestnanca
môže mať obsah nepravdivej sťažnosti kontrolovaného subjektu v pracovnom živote dotknutého
pracovníka. Súd opakovane používa pojem „neadekvátnosť správania“ navrhovateľa pri výkone kontroly.
Neadekvátny je nezodpovedajúci, neprimeraný. Navrhovateľovi nebolo nikdy preukázané, že by výkon
jeho pracovnej činnosti pri spornej kontrole bol neprimeraný a nezodpovedajúci. Ak niekto takto popisuje
činnosť kontrolóra, tak potom musí popísať neprimeranosť a nezodpovednosť správania kontrolóra.
Sťažovateľ v sťažnosti absolútne nešpecifikoval neprimerané a nezodpovedajúce konanie žalobcu.
Všeobecne je kontrola úkon, pri ktorom prevažujúca časť kontrolovaných subjektov má obavy, že
kontrola „niečo nájde“. Tieto obavy sú spravidla spojené s nervozitou pracovníkov kontrolovaného
subjektu a so snahami vytvoriť prostredie, ktoré môže kontrolu ovplyvniť pri riešení sporných zistení
v prospech kontrolovaného subjektu. Kontrola je potom sprevádzaná najmenej servilným správaním
dotknutých osôb, ktoré sa prejavuje ponúkaním občerstvenia, pozývaním na obed, či večeru. Je
adekvátne keď kontrolór takúto hru príjme a kontroluje „v príjemnom prostredí a atmosfére“, alebo je
adekvátne keď kontrolór túto servilnosť odmietne, ako spravil aj navrhovateľ. Aká je horšia a lepšia
atmosféra (svedok J.).Navrhovateľ odmietol ponuky na spoločenský obed, zachoval sa profesionálne a
jeho profesionalita sa stala podkladom pre obsah nenávistnej sťažnosti a obvinenia „z neadekvátneho“
správania pri kontrole. Ak kontrolovaný subjekt dodržuje zákon, nemusí mať obavy z kontroly. V sťažnosti
bol navrhovateľ obvinený z neštandardného a zaujatého konania. V sťažnosti už ale nie je špecifikovaná
zaujatosť a jej prejavy, ani neštandardnosť a jej prejavy. Odporcovia v celom civilnom konaní trvajúcom
už 8 rokov nepredložili jediný dôkaz, ktorým by preukázali zaujatosť navrhovateľa pri výkone kontroly
a neštandardnosť jeho postupu. Ak hodnotí sťažovateľ postup navrhovateľa ako neštandardný, tak
potom musí existovať spôsob štandardný, ale tento už sťažovateľ nešpecifikoval. Poznamenal, že jeho
osoba bola pracovníkom kontrolovaného subjektu, a preto jeho zaujatosť mohli namietať pred samotným
výkonom kontroly alebo v priebehu kontroly. Je logické, že námietky zaujatosti musia byť odôvodnené,
pričom v danom prípade on sa o dôvodoch údajnej zaujatosti do dnešného dňa nedozvedel. Sťažnosť
bola napísaná a odoslaná so zjavnou snahou sťažovateľa poškodiť navrhovateľovi v zamestnaní,
pretože neobsahuje žiadne fakty, ktorých pravdivosť by bolo možné objektívne preveriť, ale len
hodnotiace úsudky bez primeraného skutkového základu. Je nepochybné, že autor spornej sťažnosti
zneužil svoje petičné právo, ktoré má síce zaručené  a chránené právnym poriadkom, ale len potiaľ,
pokiaľ sa ním nezasiahne do práva inej osoby, čo sa v danom prípade stalo. Neoprávnený zásah do
osobnostných práv navrhovateľa bol vykonaný formou zneužitia petičného práva a vzhľadom na jeho
obsah znížil profesionálnu česť žalobcu. Obsah sťažnosti mal nízku nemravnú pohnútku, ktorou bola
pomsta navrhovateľovi za profesionálny výkon jeho pracovnej činnosti. V prípade stretu subjektívneho
práva žalobcu a práva slobody prejavu, ku ktorému v posudzovanej veci došlo, je predpokladom
správneho rozhodnutia súdu test pomernosti, ktorý zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách.
Na strane osoby domáhajúcej sa ochrany osobnosti ide predovšetkým o to, do akého práva, koho, čím
a akou intenzitou a akými dôsledkami bolo zasiahnuté a na strane osoby, proti ktorej smeruje žaloba na
ochranu osobnosti ide o to aké boli ciele a zvolené prostriedky uplatnenia slobody prejavu. Slobodou
prejavu môže byť aj kritika. Aby kritika, čo aj oprávnená, nenapĺňala znaky neoprávneného zásahu do
práva na ochranu osobnosti, musí byť a/ vecná (nie zahmlievajúca alebo škandalizujúca), b/ pravdivá
(vychádzajúca z pravdivých podkladov), primeraná (čo do spôsobu účelu, obsahu i formy). Cieľom
kritiky s takýmito znakmi má byť náprava určitého negatívneho javu, okolností alebo správania sa. Nie
však urážka, poníženie, zosmiešnenie, škandalizácia alebo zneváženie ľudskej dôstojnosti. Za splnenia
týchto podmienok je prípustná aj „tvrdá kritika“, pokiaľ je objektívne prospešná.
Súd I. stupňa sa uvedeným stretom (kolíziou) osobnostného práva žalobcu a slobody prejavu
nezaoberal. Podľa názoru žalobcu nesledovala sťažnosť legitímne ciele, ale jeho škandalizáciu a
zneváženie. Trval na tom, že nepochybne uniesol dôkazné bremeno, pretože preukázal obsah i
autora textu - spornej listiny. Obsah textu možno jednoznačne hodnotiť ako hodnotiaci úsudok autora,
ktorým vyjadril kritiku na spôsob výkonu činnosti štátneho zamestnanca. Tam kde je nejaké vyjadrenie,
hodnotiacim úsudkom, môže primeranosť zasahovania do práva na slobodu prejavu závisieť na tom,
či pre napadnuté vyjadrenie existuje dostatočný faktický podklad, pretože aj hodnotiaci úsudok bez
akéhokoľvek faktického podkladu môže byť prehnaný. Dôkazné bremeno na preukázanie faktického
základu hodnotiaceho úsudku je bez najmenších pochybností na autorovi sporného textu. Žalobca
nemôže preukazovať, že nekonal tak ako bolo jeho konanie opísané, ale naopak, autor textu musí
preukázať skutkový základ svojho hodnotiaceho úsudku, teda musí preukázať, kde, kedy a ako
konal navrhovateľ spôsobom, ktorý by odôvodňoval hodnotiaci úsudok, že „konal neštandardne a so



zjavnou zaujatosťou“. Na preukázanie skutkového základu pre svoj hodnotiaci úsudok autor sporného
textu nepredložil a ani nenavrhol jediný dôkaz, je teda zjavné, že neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie skutkového základu pre svoj hodnotiaci úsudok. Za tejto situácie je nepochybné, že
svojim hodnotiacim úsudkom bez skutkového základu zasiahol neoprávnene do osobnostných práv
navrhovateľa a závažným spôsobom ho poškodil v profesionálnom a rodinnom živote. Do pozornosti
súdu dal rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Jerusalem vs. Rakúsko a De Haes
a Gijsele vs. Belgicko, v ktorých zaujal stanovisko, podľa ktorého hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek
faktického základu môže byť prehnaný.

Odporcovia vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadali rozsudok okresného súdu
ako vecne správny potvrdiť. Uplatnili si zároveň náhradu trov odvolacieho konania.
Je nesporné, že navrhovateľ ako člen kontrolnej skupiny vykonával finančnú kontrolu MVRR SR o použití
účelovej dotácie na projekty podporujúce euroregionálne aktivity u Združenia regiónu Beskydy. Rovnako
niet sporu o tom, že predstavenstvo Združenia regiónu Beskydy v zastúpení predsedom združenia K.
W. a manažérom združenia Ing. S. D. podali ministrovi MVRR SR dňa 09. 04. 2003 na navrhovateľa
sťažnosť, v ktorej uviedlo, že navrhovateľ konal neštandardne, so zjavnou zaujatosťou a zároveň v
sťažnosti upozornili na zváženie odbornej spôsobilosti navrhovateľa na vykonávanie danej funkcie.
MVRR SR listom zo dňa 03. 06. 2003 odpovedalo sťažovateľom, že sťažnosť je opodstatnená a že
voči navrhovateľovi bol podaný návrh na disciplinárne konanie. Rozhodnutím o disciplinárnom opatrení
disciplinárnej komisie pri služobnom úrade MVRR SR zo dňa 16. 09. 2003 č. 3/2003DK bolo uložené
navrhovateľovi disciplinárne opatrenie, a to prepustenie z prípravnej štátnej služby. Z odôvodnenia tohto
rozhodnutia nepochybne vyplýva, že navrhovateľ sa pri výkone kontroly u Združenia regiónu Beskydy
Žilina správal nedôstojne. Je pravdou, že rozhodnutie bolo odvolacou komisiou zrušené, ale len z
dôvodu formálnych nedostatkov, ktoré spočívali v tom, že za každý skutok malo prebiehať samostatné
disciplinárne konanie, a pretože toto disciplinárne konanie už nespĺňalo svoj účel a trvalo neprimerane
dlho, vedúci služobného úradu zobral svoj návrh späť a disciplinárne konanie bolo zastavené. V tejto
súvislosti je však potrebné podotknúť, že minister vo svojom liste zo dňa 15. 04. 2004 konštatuje,
že disciplinárna komisia na svojich rokovaniach zistila, že skutky, pre ktoré sa subjekty sťažovali,
sa nepochybne stali a sťažnosti boli opodstatnené. Odporca 3/ nebol jediný, ktorý podal sťažnosť
na navrhovateľa pre jeho nevhodné správanie. Odporca 3/ využil svoje Ústavou garantované právo
podať sťažnosť na navrhovateľa, ktorá obsahuje pravdivé skutočnosti, pričom sťažnosť bola urobená
primeraným spôsobom a adresovaná príslušnému orgánu, a to MVRR SR, ktorého zamestnancom
navrhovateľ bol. Keďže sťažnosť bola opodstatnená a pravdivá, touto nemohli odporcovia zasiahnuť
do práv na ochranu osobnosti navrhovateľa a v žiadnom prípade sa sťažnosť nemôže považovať za
neoprávnený zásah. Sťažnosť bola urobená primeraným spôsobom, adresovaná príslušnému orgánu.
Pokiaľ bola žaloba zamietnutá voči odporcom 1/, 2/, títo sťažnosť nepodávali, ale konali v mene odporcu
3/.

Krajský  súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 a 2 O. s. p., z nasledovných dôvodov:

V preskúmavanej veci mal odvolací súd z obsahu spisu preukázané, že navrhovateľ sa domáhal žalobou
zo dňa 03. 06. 2003 v znení jej zmeny zo dňa 13. 04. 2011, aby odporcovia 1/ až 3/ boli povinní doručiť
mu doporučenú zásielku na adresu jeho trvalého bydliska a vedúcemu služobného úradu Ministerstva
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, nasledovný list s týmto znením: „Dňa 09. 04. 2003 sme
vypracovali a dňa 14. 04. 2003 sme doručili Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja SR sťažnosť
na navrhovateľa Ing. C. K., v ktorej sme uviedli: „Vážený pán minister, predstavenstvo združenia
Región Beskydy po oboznámení sa s priebehom finančnej kontroly Ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja SR o použití účelovej dotácie na projekty podporujúce euroregionálne aktivity (24.-26. 02. 2003)
skonštatovalo, že člen kontrolnej skupiny bývalého Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR,
súčasného MDVaRR SR Ing. C. K. konal neštandardne a so zjavnou zaujatosťou. Predstavenstvo
Regiónu Beskydy si dovoľuje upozorniť nadriadených daného pracovníka Ministerstva výstavby a
regionálneho rozvoja SR na zváženie jeho odbornej spôsobilosti na vykonávanie danej funkcie.“ Náš
údaj o neštandardnosti a zjavnej zaujatosti, ako aj hodnotiace úsudky vzťahujúce sa k Ing. C. K., sú



nepravdivé a navrhovateľovi Ing. C. K. sa ospravedlňujeme“. Zároveň sa navrhovateľ domáhal voči
odporcom povinnosti zaplatiť mu solidárne náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 eur do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.
Navrhovateľ uvádzal, že obsah textu tejto sťažnosti, ktorú zaslali odporcovia jeho nadriadenému je
hodnotiacim úsudkom, ktorý vyjadril kritiku na spôsob výkonu činnosti štátneho zamestnanca, pričom
dôkazné bremeno na preukázanie faktického základného hodnotiaceho úsudku je bez najmenších
pochybností na autorovi predmetného textu, teda na odporcoch. Uvádzal, že nie on, ale autor textu musí
preukázať skutkový základ svojho hodnotiaceho úsudku. Za tejto situácie je nepochybné, že svojím
hodnotiacim úsudkom bez skutkového základu zasiahli odporcovia neoprávnene do jeho osobnostných
práv a závažným spôsobom ho poškodili v profesionálnej, ale aj v rodinnej sfére života. V žalobe tvrdil,
že obsah sťažnosti považuje za hrubé poníženie svojej profesionálnej cti vzhľadom na skutočnosť, že
do funkcie bol menovaný na základe riadneho výberového konania a mal pre pracovnú činnosť všetky
odborné predpoklady a zásahom zo strany odporcov bola značne znížená jeho dôstojnosť najmä u
zamestnávateľa, navyše sťažnosť bola zámerne podávaná 43 dní po výkone kontroly, práve v čase
vyhlásenia výberového konania na obsadenie postu riaditeľa odboru kontroly Ministerstva výstavby a
regionálneho rozvoja SR, čo mu znemožnilo z dôvodu uvedenej sťažnosti sa tohto výberového konania
zúčastniť napriek tomu, že mal splnené kvalifikačné predpoklady. Zároveň žiadal úhradu nemajetkovej
ujmy.

Odvolací súd po preskúmaní spisu prvostupňového súdu, najmä návrhu, odvolania a vyjadrenia dospel
k názoru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

Občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem
zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne
konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone
uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah
do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie
povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne
dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených
osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je preto jednak to, že došlo k
neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na
chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah,
obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a
na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho
vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných
práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť
primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania
neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných prác (je pôvodcom alebo subjektom zásahu).

K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej
osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka
existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení
alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite. Pojem zásahu do
osobnostných práv fyzickej osoby zákonník nedefinuje ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem
zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva fyzickej osoby. Je ním však bezpochyby tak
aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v
zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť a nedovolenosť zásahu, ďalej



objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, príčinná súvislosť medzi
zásahom a porušením osobnostných práv. Nedostatok ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje
možnosť uloženia sankcií podľa ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Povinnosť tvrdenia, bremeno
tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno ohľadne príčinnej súvislosti zaťažuje dotknutú fyzickú
osobu (rozh. NS SR 5Cdo 274/07 10. 12. 2007).

Prvostupňový súd svoje dokazovanie nezameral na zistenie dôležitých skutočností, ktoré je potrebné
zisťovať pri ochrane osobnostných práv, ochrane osobnosti fyzickej osoby.
V danom prípade, podľa tvrdení navrhovateľa, obsahom sťažnosti vyhotovenej odporcami 1/ - 3/ bolo
zasiahnuté do jeho osobnostných práv, lebo v čase spísania sťažnosti a jej doručenia ministrovi výstavby
a regionálneho rozvoja SR a doručenia na vedomie vedúcemu služobného úradu, bol navrhovateľ
hlavným radcom odboru kontroly Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR. Podľa navrhovateľa
obsah sťažnosti spochybňoval jeho odbornú spôsobilosť. Zároveň navrhovateľ uvádzal, že obsahom
sťažnosti bola znížená jeho profesionálna česť a jeho dôstojnosť. V sťažnosti odporcovia uvádzali, že
navrhovateľ pri vykonávaní finančnej kontroly u odporcu 3/ Región Beskydy v dňoch 24. - 26. 02. 2003
konal neštandardne a so zjavnou zaujatosťou. Okresný súd nezameral dokazovanie na obsah sťažnosti,
čo malo byť navrhovateľovo neštandardné konanie so zjavnou nezaujatosťou.

Ak odporcovia kritizovali navrhovateľa je potrebné poukázať na tú skutočnosť, čo je kritika a aká kritika
je oprávnená, aká je neoprávnená. Oprávnená kritika neprekračuje medze vecnej kritiky opierajúc
sa o pravdivé a konkrétne skutočnosti a z nej vyplývajúce závery, je primeraná obsahom a formou.
Vecná kritika vychádza z pravdivých podkladov a logicky z nich odvodzuje hodnotiace úsudky a závery.
Konkrétna kritika vychádza z pravdivých skutočností a opiera sa o fakty, nielen o všeobecné informácie,
z ktorých možno vyvodiť logické závery. Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd si neujasnil obsah
listu spísaného odporcami 1/ až 3/ dňa 09. 04. 2003 adresovaného Ministerstvu výstavby a regionálneho
rozvoja SR.

Odvolací súd dáva do pozornosti prvostupňovému súdu rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/2573/2004,
podľa ktorého, ak vybočí kritika osoby z medzi prípustnosti napr. pretože ide o prekročenie medzí vecnej
a konkrétnej kritiky, kritika je neprimeraná i čo do obsahu, formy a miesta (vybočuje z medzí nutných
k dosiahnutiu sledovaného a zároveň uznaného cieľa, vychádza z nepravdivých podkladov, z ktorých
vyvodzuje vlastné hodnotiace úsudky),  ide o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti, na
tom nič nemení skutočnosť, že týmto spôsobom bola dotknutá osoba tzv. verejného záujmu. Ak postráda
kritika prípustnosť, nemá v tomto konkrétnom prípade právo na slobodu prejavu, prednosť pred právom
na ochranu osobnosti fyzickej osoby.

Na danú vec je treba prihliadať z hľadiska dvoch práv, teda práva navrhovateľa na ochranu osobnosti
a práva odporcov kritizovať priebeh kontroly, ktorá bola vykonávaná v dňoch 24. - 26. 02. 2003 a práva
odporcov podať sťažnosť.

Prvostupňový súd v konaní nemal preukázané čo znamenalo v sťažnosti uvedené „neštandardné
konanie navrhovateľa a jeho konanie so zjavnou zaujatosťou“. Uvedené skutočnosti z dokazovania pred
prvostupňovým súdom nevyplynuli napriek tomu, že obsah listu mali preukázať odporcovia 1/-3/.
V konečnom dôsledku z obsahu spisu bolo preukázané, že disciplinárne konanie, ktoré bolo vyvolané
aj listom odporcom 1/-3/ bolo voči navrhovateľovi zastavené.

V ďalšom konaní prvostupňový súd opätovne prehodnotí výsledky doterajšieho dokazovania a najmä sa
bude zaoberať výsluchom svedkov vypočutých počas celého konania začatého na návrh navrhovateľa
v roku 2003.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom vykonaného dokazovania. Na str.
6 rozsudku okresného súdu zo dňa 13. 04. 2011 je uvedené, že v danom prípade súd konštatuje
jednoznačne aj to, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná nepravdivosť tvrdení odporcu 3/,
nakoľko nielen z výsluchu členov Združenia región Beskydy (A., J.), ale aj z vyjadrenia spolupracovníka
navrhovateľa, ktorý vykonával kontrolu pri prešetrovaní u zamestnávateľa navrhovateľa (N.) je zrejmá
neadekvátnosť jednania navrhovateľa ako pracovníka štátneho orgánu pri kontrole.



Zo spisového materiálu nebolo preukázané, že by sa svedok A. bol vyjadroval k tomu, že konanie
navrhovateľa bolo neštandardné a so zjavnou zaujatosťou. Uvedené skutočnosti nevyplynuli z výsluchu
žiadneho vypočutého svedka a ani z listinných dôkazov. V konaní nebolo preukázané, že tak ako to
uvádza prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku, že by správanie navrhovateľa pri výkone
kontroly bolo neadekvátne. Napokon uvedené výrazy ako neadekvátny a neštandardný sú všeobecnými
výrazmi, ktoré je treba vyhodnotiť v súvislosti s okolnosťami, za ktorých tieto výrazy boli a kým použité.
Je treba dať za pravdu odvolateľovi v tom smere, že v sťažnosti zo dňa 09. 04. 2003 spísanej
odporcami 1/ až 3/ nebolo špecifikované neštandardné konanie navrhovateľa, a taktiež ani bližšie
nebolo špecifikované voči komu bol zjavne zaujatý a ako sa táto zaujatosť prejavovala. Taktiež pri
výsluchu odporcov 1/ až 3/ nebola daná otázka zo strany súdu, z akého dôvodu nežiadali zapísať
do zápisnice z vykonanej kontroly uvedené skutočnosti, že sa navrhovateľ správa neštandardne a so
zjavnou zaujatosťou. Pokiaľ odporcovia 1/ až 3/ tvrdili, že navrhovateľ je zjavne zaujatý, bolo potrebné,
aby uvedené skutočnosti preukázali. V konaní na uvedené skutkové tvrdenia a tzv. hodnotiace úsudky
nebolo vykonané dostatočné dokazovanie. Pri vyhodnotení dokazovania ohľadne hodnotiaceho úsudku
je treba vziať do úvahy, že hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek faktického základu môže byť prehnaný,
a týmto hodnotiacim úsudkom môže byť zasiahnuté do osobnostných práv fyzickej osoby.

V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu doplniť dokazovanie na tvrdenia odporcov
1/ až 3/ uvádzané v liste zo dňa 09. 04. 2003, prehodnotiť doposiaľ vykonané dôkazy, najmä výsluch
svedkov a účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť.

V novom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodne o trovách prvostupňového a odvolacieho konania (§
224 ods. 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie     n i e    j e    p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/79/2010", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}