{"guid": "a2c38496-a689-4c54-998b-0d4d7fee803f:4b41389e-2147-469f-b41b-ad825fe6c36e", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5607202743.1", "spisova_znacka": "6CoE/51/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6CoE/51/2012 z 27. 9. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Žilina z 27. septembra 2012, sp. zn. 6CoE/51/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5607202743.1", "identifikacne_cislo": "5607202743", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Maláriková", "sudca_id": 724, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslava-malarikova-724", "datum_vydania": "2012-09-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4b41389e-2147-469f-b41b-ad825fe6c36e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5607202743.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2012:5607202743.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2012:5607202743.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoE/51/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607202743
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5607202743.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, obchodnou spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grősslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Y. U., nar. XX.X.XXXX,
bytom N. Y., Ul. X. Y. č. XXXX/XXX, v konaní o vymoženie sumy 916,15 eur s príslušenstvom, ktorá
exekúcia je vedená na Exekútorskom úrade JUDr. Márie Krasňanovej, súdnej exekútorky, so sídlom
W.. A. Q. č. XX/X, XXX XX T. F., pod sp. zn. Ex 324/2007, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6Er/264/2007-24 zo dňa 29. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6Er/264/2007-24 zo dňa 29. júna 2012 vo výroku o
zastavení exekúcie a vo výroku o trovách exekúcie  potvrdzuje.

Návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.

Povinnému a súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej náhradu trov odvolacieho konania  nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného
poriadku. Súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože si ju
neuplatnila Zároveň týmto uznesením zamietol návrh oprávneného           na zmenu súdneho exekútora,
a to z dôvodu zastavenia exekúcie.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v rozhodcovskom konaní došlo k pochybeniu pri doručovaní
a vyznačení právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý mal byť podkladom pre vykonanie
predmetnej exekúcie. Rozhodcovský súd nemohol na základe oznámenia poštového doručovateľa o
nezastihnuteľnom adresátovi uplatniť tzv. fikciu doručenia a považovať zásielku za doručenú v deň, keď
bola vrátená súdu, aj keď sa povinný o tom nedozvedel. Aj napriek tomu, že zákon o rozhodcovskom v
znení účinnom                       do 30.6.2009 výslovne neustanovoval povinnosť doručiť žalobu a rozhodcovský
rozsudok odporcovi do vlastných rúk, s poukazom na znenie § 25 ods. 3 zákona o rozhodcovskom
konaní (ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nepoužijú na doručovanie súdnych písomností) v spojení s § 51
ods. 3 uvedeného zákona (ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské konanie sa primerane
vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi) možno konštatovať, že rozhodcovský
súd mal povinnosť doručiť rozsudok povinnému           do vlastných rúk. V rozhodcovskom konaní možno
použiť fikciu, podľa ktorej za splnenia určitých podmienok sa považuje písomnosť za doručenú, hoci sa
adresát o zásielke ani nedozvedel. Zákon o rozhodcovskom konaní bližšie neupravuje doručovanie do
vlastných rúk, ale odkazuje na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Preto ak pri doručovaní
zásielky do vlastných rúk nebol dodržaný postup uvedený v § 47 ods. 2 O.s.p., nemožno považovať
rozhodcovský rozsudok za účinne doručený a tým spôsobilý nadobudnúť právoplatnosť. V prípade, ak
doručovateľ adresáta zásielky určenej do vlastných rúk nezastihne, hoci sa v mieste doručenia zdržuje,
doručovateľ ho vhodným spôsobom upozorní, že mu príde doručiť písomnosť znovu a v deň a hodinu
uvedenú na tomto upozornení. Ak nie je adresát zastihnutý ani pri opätovnom doručovaní zásielky,



poštový doručovateľ mu zanechá odkaz, že poštová zásielka je uložená na pošte do konca odbernej
lehoty. Ak si adresát nevyzdvihne zásielku ani v odbernej lehote, táto sa považuje za doručenú v deň,
keď sa vráti súdu, a to aj vtedy, ak sa o tom adresát nedozvie. Dodržanie uvedeného zákonného postupu
musí byť preukázané na doručenke. Z predloženej fotokópie zásielky však súd zistil, že           na
doručenke chýba údaj o dni neúspešného pokusu o doručenie s výzvou o opakované doručenie, ako
aj údaj o dni, kedy sa vykonalo opakované doručenie. Predložený rozhodcovský rozsudok má vadu
formálnej vykonateľnosti, z čoho vyplýva, že exekúcia je  od začiatku nedôvodná.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal predmetné
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Namietal a/ že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b/ nepodal sa návrh               na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c/ súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred
súdom, d/ nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, e/ rozhodnutie
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (písm. a/) uviedol, že všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda manévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. K
takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl.
zákona                   č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“),
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu
uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty,
ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie žalovaného - dlžníka tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu
existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochranu práva, pre
ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie
ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských
súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto
prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom,
ktorej účel je odlišný. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného
procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom
exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci
uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho
očakávania a princípu právnej istoty. Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis
dovoľuje dvojaký výklad, vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Odvolateľ ďalej
uviedol, že ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník
konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu
istotu v tom smere, aby sa          po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených
povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol
kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom.
Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať                       do právoplatných
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia
práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám)
uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba
zaradiť aj protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore
s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí
neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009).
Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky
právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského
súdu právoplatné, pričom je tým založená  platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského
súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená,
rovnako ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä
časový,  ktorý  by  bránil  povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej



povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu
takéhoto exekučného titulu. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Oprávnený
poukázal aj na ust. § 7 ods. l O.s.p., ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak
prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa  zákona prislúcha inému orgánu. Všeobecný súd nebol
povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd,
nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenia, nakoľko odporca (povinný) mohol podať žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je
možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní
pred exekučným súdom. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Zdôraznil, že
exekučný súd nedisponuje teda právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Ak by sa súd nestotožnil s prezentovanou argumentáciu, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl.
1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
K dôvodu, že sa nepodal návrh na začatie konania, podľa ktorého sa mal podať (písm. b/), odvolateľ
uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní tak, ako by upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku
rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované             v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/
zákona o rozhodcovskom konaní. Uvedené zákonné ustanovenie však explicitne upravuje konanie bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade
rozhodcovského rozhodnutia len na návrh účastníka konania - § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom
konaní.
K dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konať možnosť pred súdom, oprávnený poukázal
na fakt, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej
právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov
rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania. Porušil
princíp legality, ako aj zásadu začatia konania                    na návrh, rovnosť účastníkov konania,
právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený ďalej tvrdil, že
zákaz diskriminácie je nutné aplikovať aj                  na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu,
práva vlastniť majetok, ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Oprávnený
mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením ako
podnikateľského subjektu, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný
ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Okresný súd tiež porušil zásadu rovnosti zbraní,
zásadu kontradiktórnosti súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej úpravy.
Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať                       na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení.  Postup, ktorý zvolil
exekučný súd navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie
akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Bolo nutné pre objektívnosť
posúdenia veci vypočuť oprávneného a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie
neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní.
Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť
podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a dvojinštančnosti súdneho konania.
K dôvodu odvolania, že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite
dokazovanie, uviedol, že vo veci exekučný súd nevykonával dokazovanie a k záverom dospel na
základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu veci.  K dôvodu odvolania, že rozhodnutie
prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že exekučný súd
si podľa ľubovôle dôvody prieskumu exekučného titulu podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť. Napríklad skúmal dodržiavanie
ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, platnosť rozhodcovskej doložky, tiež skúmal, či sa rozhodcovská
zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná. Okresný súd vo



svojom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, je
neplatná pre rozpor s dobrými mravmi že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný
súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len
to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek tejto argumentácii usúdil, že
exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, táto je platná. Účastníkom zmluvy
bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Nejde pritom o
fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že
v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na
ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako           na tomto základe nie je možné
dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len
spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny, ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi
dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu
nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu značnú. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením
zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o
úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť
ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený
poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale
vo forme splátok. Predmetom úverov poskytovaných zo strany POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú
peňažné prostriedky, a nie tovar alebo služba; zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o., nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o
spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na
ktoré je možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza
na spotrebiteľa okrem jeho odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). Rovnako poukázal
aj na neprimeranosť, resp. na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Úrok z
omeškania                vo výške 0,25% denne mal sankčný charakter a účtoval sa len v prípade
poručenia zmluvných podmienok. Výška tohto úroku nie je neprimeraná, najmä z dôvodu neexistencie
iného zabezpečenia záväzku, či prítomnosti obchodného rizika oprávneného. Z judikatúry Najvyššieho
súdu SR navyše vyplýva nemožnosť obmedzenia výšky úrokovej sadzby v obchodných záväzkových
vzťahoch. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku                       za zasielanie upomienok,
ktoré sú súčasťou exekučného titulu, oprávnený uviedol, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka za
dojedanie záväzku veriteľa poskytnúť                           na požiadanie peňažné prostriedky možno
dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Oprávnený bol toho názoru,
že v zmysle uvedeného ustanovenia si mohli dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci z 1/3-
iny dohodnutého úroku a 2/3-ín z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou. Záverom uviedol, že súd vydal poverenie                   na
vykonanie exekúcie, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny
postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou §
45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu § 40 a nasl. tohto zákona len v spojení s
revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Postup exekučného súdu,
ktorý zastavil exekúciu bez návrhu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, bol nesprávny.
V ďalšej časti odvolania sa oprávnený podrobne zaoberal dôvodmi, pre ktoré by mala byť predložená
Európskemu súdnemu dvoru za účelom rozhodnutia prejudiciálnych otázok, ktoré boli odvolateľom
presne formulované

Povinný a súdna exekútorka sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie vo výroku o zastavení exekúcie a vo výroku o trovách exekúcie podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Výrok o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora bol zrušený zo zákona podľa § 374 ods. 4 O.s.p.



Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Rozsah preskúmavacieho práva (aj povinnosti) odvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým
sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa, a dôvodmi odvolania, ktorými sú
námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s § 205 a 205a O.s.p..
Odvolateľ teda spravidla sám určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie preskúmané
odvolacím súdom (či napáda rozhodnutie vo všetkých jeho výrokoch alebo len niektorý z nich alebo
len z hľadiska niektorej konkrétnej veci alebo práva). Ak odvolateľ žiada preskúmať len jeden z
viacerých výrokov alebo určitý výrok len o niektorej z viacerých vecí (niektorom z viacerých práv),
odvolací súd je rozsahom uplatneným v odvolaní viazaný a odvolaním nenapadnuté výroky nepodrobuje
svojmu prieskumu. Uvedené rovnako platí aj pre vymedzenie dôvodov riadneho opravného prostriedku.
Ak účastník nesúhlasí s argumentáciou súdu prvého stupňa vyjadrenou v odôvodnení rozhodnutia,
vyjadrí v odvolaní svoje námietky, ktoré tak určia medze preskúmavania rozhodnutia odvolacím súdom.
Dôvodnosť konkrétnych výhrad odvolateľa je tak následne na posúdení odvolacieho súdu.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa postavil svoje rozhodnutie na aplikácii § 57 ods. 1 písm.
a/ Exekučného poriadku; podľa jeho záverov nie je predložený exekučný titul doposiaľ právoplatný a
vykonateľný, ktorá skutočnosť bráni jeho realizácii v exekučnom konaní.
Oprávnený podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie, v ktorom obšírne a podrobne prezentoval
svoje právne úvahy, avšak zjavne bez spojitosti s odôvodnením napadnutého uznesenia. V odvolaní sa
účastník nevyjadril k podstate napadnutého uznesenia, jeho úvahy smerovali k uplatňovaniu právomoci
exekučného súdu, aplikácii § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, zachovávaniu princípov rovnosti
účastníkov konania, posudzovaniu charakteru právneho vzťahu medzi účastníkmi založeného zmluvou,
ktorej neplnenie bolo dôvodom rozhodcovského konania, primeranosti úrokov z omeškania a pod.
Odvolanie však neobsahuje jedinú námietku vzťahujúcu sa k dôvodom rozhodnutia okresného súdu,
ktorá skutočnosť viedla krajský súd k posúdeniu odvolania ako nedôvodného.

Pre úplnosť však krajský súd uvádza, že k zastaveniu exekúcie exekučným súdom           po
vydaní poverenia došlo po tom, čo sa exekučný súd oboznámil s obsahom doručeniek o doručení
rozhodcovského rozsudku, na základe ktorého sa vykonáva exekúcia proti povinnému v tomto konaní.
Vyplýva z nich, že zásielka, bola adresovaná povinnému                    na adresu X. Y. č. XXXX/XX,
XXX XX N. Y. a táto sa vrátila rozhodcovskému súdu pri prvom pokuse o doručenie dňa 7.12.2007 a pri
druhom pokuse dňa 9.1.2007              s poznámkou „zásielku neprevzal v odbernej lehote“. Informáciu
o vykonaných pokusoch o doručenie zásielky doručenky neobsahovali.

V čase doručovania exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, platilo ustanovenie § 25 ods. 3
zákona č. 244/2002 Z. z., podľa ktorého dojednanie ohľadne doručovania sa nepoužijú na doručovanie
súdnych písomností a platilo aj ustanovenie § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, z
ktorého vyplýva, že subsidiárne sa na vzťahy neupravené zákonom o rozhodcovskom konaní použijú
ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi - Občiansky súdny poriadok. Tak ustanovenie §
46 O.s.p., ako aj ustanovenie § 47 O.s.p. upravovali v rozhodnom čase doručovanie súdnych rozhodnutí.
Vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku bolo potrebné pre jeho doručovanie aplikovať ustanovenie §
47 ods. 2 O.s.p. účinné v čase doručovania, ktoré pre uplatnenie tzv. fikcie doručenia predpokladalo
vykonanie dvoch pokusov o doručenie na mieste, kde sa adresát zásielky zdržuje. Ako bolo uvedené
vyššie, dôkaz o tom, že pri doručovaní rozsudku boli vykonané dva pokusy o jeho doručenie, predložené
doručenky neobsahovali. Z toho vyplýva, že podmienky pre uplatnenie fikcie doručenia rozhodcovského
rozsudku žalovanému (teraz povinnému) splnené neboli.

Vykonateľnosť exekučného titulu predstavuje materiálny podklad exekúcie, conditio sine qua non začatia
a priebehu exekučného konania. Ak exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu konania (je jedno, či na návrh
alebo bez návrhu) zistí, že rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, sa dosiaľ nestalo vykonateľným,
exekúciu musí zastaviť. Tento dôvod zastavenia exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, ak rozhodnutie
vôbec nenadobudlo vykonateľnosť a napriek tomu sa začalo exekučné konanie. To, že rozhodnutie
zatiaľ nenadobudlo vykonateľnosť, môže zistiť exekučný súd najskôr v štádiu vydávania poverenia,
ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Exekučný súd preto postupoval
správne, ak po zistení, že exekučný titul nenadobudol vykonateľnosť, podľa § 57 ods. 1 písm. a/
Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Nejednalo sa teda o žiadnu svojvôľu, ale postup v súlade so
zákonom. To, že exekučný titul nenadobudol právoplatnosť a teda ani vykonateľnosť, exekučný súd zistil



až v štádiu po vydaní poverenia z pripojeného rozhodcovského spisu. Nesprávne vyznačenie doložky
právoplatnosti a vykonateľnosti na exekučnom titule, nebráni exekučnému súdu v ktoromkoľvek štádiu
exekúciu zastaviť.

Na základe konštatovaného krajský súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozhodnutie súdu
prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie a vo výroku o trovách exekúcie ako závislom výroku
z dôvodu vecnej správnosti, keďže zodpovedá ustanoveniam Exekučného poriadku, Občianskeho
súdneho poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase doručovania exekučného
titulu.

Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým bol zamietnutý návrh na zmenu súdneho exekútora,
tento bol priamo zo zákona zrušený v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. (vo veci rozhodoval vyšší súdny
úradník) v spojení s § 44 ods. 8 Exekučného poriadku (odvolanie proti rozhodnutiu zmene exekútora
odvolanie nie je prípustné). Opätovné rozhodnutie o zmene exekútora sudcom však v danej veci nie je
dôvodné, nakoľko došlo k zastaveniu exekúcie.

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. z dôvodu potreby
vyriešenia prejudiciálnych otázok a ich predloženia Súdnemu dvoru EÚ       na základe článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie odvolací súd zamietol, pretože v danom prípade boli nepochybne
splnené podmienky pre zastavenie exekúcie (exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie je doposiaľ
právoplatný a vykonateľný, ktorá skutočnosť bráni pokračovať v už začatej exekúcii), ako to správne
ustálil prvostupňový súd.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p.), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný a preto je povinný nahradiť povinnému i súdnej
exekútorke trovy, ktoré im v súvislosti s týmto odvolacím konaním vznikli. Súdna exekútorka, i povinný,
ktorí si však náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnili, a preto
im odvolací súd ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie  n i e   j e  prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Er/264/2007", "guid": "a0cb1946-e6cb-4593-801c-7f2150a359d9:16ab76da-88d5-411d-af35-dbde12a275f5", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b3a072a6-a3f7-42c5-b009-5cb4f22b8f1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-23", "citacie_n": 1935, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3a072a6-a3f7-42c5-b009-5cb4f22b8f1d"}, {"guid": "bc0b1658-b67b-465a-85d9-e1b0b9649e80:5a9b6248-5f4d-4caa-b891-3df9f33b9dca", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Er/264/2007", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 6Er/264/2007 z 25. 9. 2019", "sud": "Okresný súd Považská Bystrica", "datum_vydania": "2019-09-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bc0b1658-b67b-465a-85d9-e1b0b9649e80:5a9b6248-5f4d-4caa-b891-3df9f33b9dca"}], "citovane_v": []}