Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9CoP/34/2012 z 20. 6. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 20. júna 2012, sp. zn. 9CoP/34/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5711208176.1 Krajský súd Žilina | 9CoP/34/2012 | ECLI:SK:KSZA:2012:5711208176.1 | 2012-06-20 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/eb37ee12-6c48-4fac-8c27-80a70551e3a0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5711208176.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoP/34/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5711208176
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5711208176.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka
a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jany Kotrčovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa :
A. S., nar. XX.X.XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Martin, dieťa rodičov, matky : D. S., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, a otca : E. S., nar.
XX.X.XXXX, bytom Q. Q. - C., Q. XXX/XX, zastúpený JUDr. Karolom Žirkom, advokátom so sídlom Q. Q.,
ul. J. XXX/XXX, o úpravu práv a povinností k maloletému, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného
súdu Martin, č.k.: 12P/158/2011-61 zo dňa 16.1.2012, takto

r o z h o d o l :

Vo výrokoch zverenia maloletého do osobnej starostlivosti matky, uhradenia pomernej časti nákladov
matke spojených so zakúpením detskej výbavičky a vo zvyšku zamietnutia návrhu, ostáva rozsudok
okresného súdu n e d o t k n u t ý .

Vo výrokoch určenia výživného, nedoplatku na výživnom a náhrady trov konania, rozsudok okresného
súdu p o t v r d z u j e .

Žiadnemu z účastníkov sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zveril maloletého A. S., nar. XX.X.XXXX do osobnej
starostlivosti matke, ktorá je povinná zabezpečiť sústavnú a dôslednú starostlivosť o výchovu, zdravie,
výživu a všestranný vývoj dieťaťa, zastupovať dieťa, a spravovať jeho majetok. Otcovi určil povinnosť
prispievať na výživu maloletého sumou 100 eur mesačne, počnúc dňom 1.8.2011 vždy do 20-teho
dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Nedoplatok na výživnom za obdobie od 1.8.2011 do 31.12.2011
v celkovej výške 500 eur povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 30 eur spolu s bežným
výživným počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody
splátok. Zároveň otca zaviazal i povinnosťou uhradiť matke pomernú časť nákladov spojených so
zakúpením detskej výbavičky vo výške 100 eur, a to v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšku návrh matky (ktorým žiadala určiť výživné sumou 150 eur a uhradiť výbavičku v sume
217,95 eur) zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. §§ 62, 75 ods. 1, 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine,
keď konštatoval, že návrh matky je čiastočne dôvodný, keďže s otcom maloletého nežijú v spoločnej
domácnosti, a tento dobrovoľne na dieťa neprispieva. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 146 ods. 1
písm. a/ O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov právo na ich náhradu nepriznal, lebo sa jednalo o konanie,
ktoré sa mohlo začať aj bez návrhu.



Proti tomuto rozsudku, do výroku o určení výživného podal v zákonom stanovenej lehote
prostredníctvom svojho zástupcu odvolanie otec maloletého. V napadnutej časti žiadal rozsudok zrušiť
a vec vrátiť okresnému súdu, resp. zmeniť a výživné na maloletého A. určiť sumou 50 eur. Uviedol,
že určené výživné je neprimerané jeho zárobkovým možnostiam, nakoľko zarobí len 440 eur. V letnom
období dokázal vo voľnom čase na stavbe zarobiť 100 eur mesačne, ale v súčasnosti už tento príjem
nemá. Okrem výživného na maloletého A. má vyživovaciu povinnosť aj na dcéru I. v sume 70 eur
mesačne, ktoré matka v konaní pred Okresným súdom Martin pod 20P/165/2011 požaduje na súde
zvýšiť na 120 eur. V súčasnosti po sčítaní tohto výživného na obe deti by to predstavovalo sumu 170
eur mesačne, čím po jeho odpočítaní zo mzdy by mu zostalo 270 eur na všetky nevyhnutné výdavky.
Naopak pri určení výživného 100 eur na A. a 120 eur na I. by mu zostalo 220 eur mesačne. Poukazoval
na to, že okrem nevyhnutných nákladov, finančné prostriedky potrebuje aj na rekonštrukciu rodinného
domu, v ktorom býva spolu s matkou. Žiadal tiež, aby súd pojednávanie o výživnom na obe deti spojil.

Matka s odvolaním otca, aby výživné bolo stanovené sumou 50 eur nesúhlasila. Žiadala rozsudok
okresného súdu ponechať v platnosti. Poukazovala na to, že poberá rodičovský príspevok 194,70 eur,
prídavky na deti 45,08 eur, výživné na maloletú I. 70 eur a na A. 100 eur, pričom po odpočítaní všetkých
nákladov jej zostane 237,78 eur. Otec maloletým neprispieva nad rámec vyživovacej povinnosti, nič
navyše im nekupuje. Uviedla, že otcov príjem je 440 eur, stravné 60 eur, 100 eur zarobí vo voľnom čase
a rovnakú sumu mu prispieva aj jeho matka. Priznal, že na účte má aj 5 000 eur. Podľa jej názoru, je
preto schopný platiť súdom určené výživné. Ohľadom rekonštrukcie domu uvádzaného otcom v odvolaní
uviedla, že aj ona sama býva s matkou v staršom rodinnom dome, kde je tiež rekonštrukcia potrebná.

Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 2 O.s.p. a postupom
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 O.s.p., rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti
podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom mal i odvolací súd preukázané,
že rodičia maloletého nie sú manželmi, spoločne nežijú. Ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom
Okresného súdu Martin sp.zn. 5C/266/2010 zo dňa 4.11.2010. Z manželstva okrem maloletej I.,
pochádza aj maloletý A., nar. XX.X.XXXX.

Podľa ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

V zmysle ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich
rodičov.

Podľa ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkového pomery povinného. Na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého
dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na
neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

Odôvodnené potreby dieťaťa môžu byť rôzne, podľa okolností každého jednotlivého prípadu. Sú závislé
predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu
a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote, od výšky
prípadných vlastných príjmov dieťaťa a podobne. Výživné pre dieťa teda slúži nielen na uspokojovanie
všetkých odôvodnených hmotných potrieb (jedlo, ošatenie, obuv, a pod.), ale aj ďalších odôvodnených
potrieb dôležitých pre výchovu a vývoj dieťaťa (kultúrne, rekreačné potreby a podobne).



Odôvodnené potreby dieťaťa sú bezprostredne ovplyvňované schopnosťami a možnosťami rodičov. Ak
sú reálne možnosti a schopnosti rodičov obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré
nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých potrieb nevyhnutných pre život kultúrneho človeka. Ak
sú ale reálne možnosti a schopnosti väčšie, odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, ktoré síce nie
sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu sú prospešné pre všestranný vývoj
dieťaťa.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení s poukázaním na uvedené zásady,
prvostupňový súd postupoval správne, keď použitím ust. § 62 ods. 1 a nasl. Zákona o rodine, rozhodoval
o návrhu matky na určenie výživného pre maloletého. Pri rozhodovaní o výške výživného prihliadal na
jeho odôvodnené potreby, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca, resp. matky. V
tomto smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie, a vyvodil z neho správny záver, keď návrhu
matky sčasti vyhovel a otca zaviazal povinnosťou platiť výživné v sume 100 eur mesačne, počnúc
dňom 1.8.2011. V tomto smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia
prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Aj podľa názoru odvolacieho súdu ako aj s prihliadnutím na
pomery rodičov, ako ich ustálil prvostupňový súd, dospel i odvolací súd k presvedčeniu, že výživné na
maloletého, určené okresným súdom, je vzhľadom k možnostiam a schopnostiam otca primerané.

Pokiaľ otec vo svojom odvolaní nesúhlasil s výškou určeného výživného, a zároveň poukazoval na to, že
financie potrebuje aj na úhradu ostatných svojich potrieb, ako aj skutočnosť, že má vyživovaciu povinnosť
aj k maloletej I., odvolací súd tieto jeho tvrdenia vyhodnotil v súlade so závermi prvostupňového súdu,
nakoľko tak ako otec, aj matka má vyživovaciu povinnosť k obidvom deťom a musí uhrádzať výdavky
na stravu, bývanie, energie, náklady na cestovné, a podobne. Maloletý je v plnej miere odkázaný pri
zabezpečovaní svojich základných životných potrieb rodičov. Vzhľadom na vek dieťaťa matka osobnou
starostlivosťou zabezpečuje všetky jeho potreby, otec prispieva len finančne. Určená suma výživného
je len minimálna, ktorou sa tieto náklady kompenzujú. V zmysle § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné
má prednosť pred inými výdavkami rodiča.

Pretože odvolateľ neuviedol žiadne iné skutočnosti, s ktorými by sa nezaoberal prvostupňový súd, a
ktoré by prípadne odvolací súd mohol vyhodnotiť odlišne od záverov prvostupňového súdu, odvolanie
považoval za nedôvodné a rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti ako vecne správny
potvrdil.

Vo výrokoch zverenia maloletého do osobnej starostlivosti matky, uhradenia pomernej časti nákladov
matke spojených so zakúpením detskej výbavičky a vo zvyšku zamietnutia návrhu, odvolaním
nenapadnutých, ostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. §
224 ods. 1 O.s.p., a žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal, lebo sa jednalo o konanie, ktoré sa
mohlo začať aj bez návrhu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.