Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 21CoE/160/2012 z 12. 2. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 12. februára 2013, sp. zn. 21CoE/160/2012, ECLI:SK:KSZA:2013:5612200072.1 Krajský súd Žilina | 21CoE/160/2012 | ECLI:SK:KSZA:2013:5612200072.1 | 2013-02-12 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2d86e563-0930-449a-9265-b66fdb9d548d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5612200072.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21CoE/160/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612200072
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5612200072.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., Hattalova
12/C, 831 03 Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpený: verita s.r.o., Karpatská 18, 811 05 Bratislava,
proti povinnej: N. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. N. XXX, o vymoženie pohľadávky 958,58 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k.
7Er/16/2012-21, zo dňa 20.03.2012, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením vydaným vyššou súdnou úradníčkou č.k. 7Er/16/2012-21, zo dňa 20.03.2012
okresný súd zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu,
že rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok v
rozhodcovskom konaní obsahuje neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka a teda exekučný titul je v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v rozpore so zákonom.
V odôvodnení okresný súd konštatoval skutkový stav, že povinná uzatvorila s oprávnenou resp. právnou
predchodkyňou oprávnenej dňa 9.6.2008 zmluvu o úvere a o vydanie všadeplatíkarty, na základe ktorej
Poštová banka, a.s., Bratislava zriadila povinnej osobný účet a poskytla povinnej všadeplatíkartu so
schválenou výškou úverového rámca 30.000,- Sk (995,82 Eur). Vzhľadom k tomu, že si povinná riadne a
včas neplnila svoje povinnosti, oprávnený uplatnil svoj nárok na rozhodcovskom súde, pričom exekučný
titul v predmetnom prípade predstavuje rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom
pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ a.s., Trnavská cesta 7, Bratislava zo dňa
7.10.2011 sp. zn. IIC1110048, ktorý odkazuje na Obchodné podmienky (bod 10.2.2. až 10.2.6.) a
čl. 3 bod 7 Zmluvy o úvere, z ktorého vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad budú rozhodované po a)
pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
Rozhodcovskému súdu a to podľa jeho štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné
v čase začatia rozhodcovského konania, po b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je
oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa
Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo
všeobecnému súdu. V exekučnom titule bola uložená povinnej povinnosť na zaplatenie sumy 958,58 Eur,
úrok vo výške 24% ročne zo sumy 958,58 Eur od 02.07.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 958,58 Eur od 02.07.2010 do zaplatenia, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania
vyčíslenú ku dňu započítania poslednej čiastočnej úhrady po predčasnej splatnosti celého úveru vo
výške 131,18 Eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po
dni poslednej čiastočnej úhrady žalovaného po predčasnej splatnosti celého úveru do dňa 1.7.2010 vo
výške 97,07 Eur, náhradu zaplateného poplatku za rozhodcovské konanie, všetko do troch dní odo
dňa právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Okresný súd posúdil zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle § 52 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len Občiansky zákonník) uzatvorenú medzi oprávneným
ako dodávateľom, ktorý pri uzatváraní úverovej zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a



povinnou ako fyzickou osobou - nepodnikateľkou a zároveň ako spotrebiteľský úver v zmysle zák. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Okresný súd právne argumentoval, že v predmetnej veci založil rozhodcovský súd svoju právomoc
na základe doložky, ktorá je v spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou podmienkou. Novelou
OZ došlo s účinnosťou od 1.1.2008 k rozšíreniu neprijateľných zmluvných podmienok o tie, ktoré od
spotrebiteľa vyžadujú, aby všetky spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Zo znenia rozhodcovskej
doložky čl. 10 bodu 10.2.2 vyplýva, že všetky spory zo zmluvy sa budú riešiť pred jediným rozhodcom,
rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, ktorého
výsledkom má byť rozhodnutie arbitra, ktorého si vybral vopred oprávnený. V danom prípade exekučný
titul nespĺňa podmienku formálnej vykonateľnosti, nakoľko chýbala právomoc rozhodcovského súdu
na rozhodnutie vo veci. Rozhodnutím súdu nie je dotknuté právo oprávneného domáhať sa zákonnou
cestou svojich nárokov na základe platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, ktorá bude rešpektovať §
53 ods. 4 pís. r) OZ, alebo na civilnom súde návrhom na začatie konania.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu oprávnená. Žiadala
napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zmeniť, žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má podľa jej názoru
rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, pričom tieto účinky majú ten dôsledok, že exekučný
súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Konkrétne to
teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný
rozsudkom všeobecného súdu, čo vyplýva aj z ust. § 159 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého výrok
právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. To isté teda platí aj v prípade,
ak ide o rozsudok rozhodcovského orgánu.
Pokiaľ ide o úverové zmluvy, je potrebné uviesť, že preskúmavanie správnosti rozhodcovského rozsudku
exekučným súdom je možné len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z.z. (rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Úverová zmluva, ktorej plnenie je
predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá
bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Nejde teda o žiadny nebankový subjekt mimo
dohľadu Národnej banky Slovenska, čo akceptoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní 3MCdo
11/2010 zo dňa 26. 9. 2011 a v obdobnej veci zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu o zastavení
exekúcie. Poukázal aj na povinnosť podľa zákona č. 483/2001 Z.z., podľa § 93b ods. 1 zákona ponúknuť
zo strany banky svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.“), po zistení,
že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 zákona NR SR
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom (§ 44 ods. 2 posledná veta Exekučného poriadku), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne
potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového
súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci,
vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Exekučný súd v každom štádiu konania skúma či sú splnené podmienky formálnej a materiálnej
vykonateľnosti. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d), ako aj § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, môže
byť exekučným titulom aj vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, pričom súd je oprávnený
preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Základnou povinnosťou rozhodcovského súdu je
už v štádiu začatia konania skúmať otázku svojej právomoci. V prípade, ak rozhodcovský súd



prehliadne túto svoju povinnosť, má nasledujúce konanie vadu, v dôsledku ktorej nemôže z takéhoto
rozhodcovského konania vzísť akýkoľvek spôsobilý vykonateľný exekučný titul. Osobitosť postavenia
rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa
odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné
uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej
rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na
jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská
zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná
rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec
prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol
nikdy uzavretý.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný
v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme
rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je
v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž
vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie
( uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo/135/2012 z 5.12.2012 ).

Odvolací súd poukazuje najmä na to, že oprávnená resp. jej právny predchodca uzavrel s povinnou
zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 9.6.2008, pričom tento zmluvu uzavrel ako podnikateľ v rámci
predmetu svojho podnikania a povinný ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Z uvedeného je zrejmé, že
jednoznačne v súlade s ust. § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka treba dotknutú zmluvu o úvere
považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať neprijateľné podmienky,
ktoré sú neplatné.
V zmysle konštantnej judikatúry exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený a zároveň aj povinný
skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/291/210 z 29.3.2011). Pritom nie
je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. v spojení s § 159
O.s.p. Exekučný súd je vždy povinný skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie
je skutočne exekučným titulom v zmysle Exekučného poriadku, najmä či bolo vydané orgánom s
právomocou na jeho vydanie. Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere,
či nenapĺňa charakteristiku neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, podľa ktorého sa stanovuje súdu poverenému
vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v
prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a
bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci (bod
34 rozhodnutia).
Dojednanie o rozhodcovskej doložke, resp, podmienené prijatie návrhu na riešenie sporov súvisiacich
so zmluvou v rozhodcovskom konaní v posudzovanej veci je zaradené do Ochchodných podmienok
pre úver, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé,
že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinná pri uzatváraní zmluvy nemohla
ovplyvniť jej obsah. Predmetná rozhodcovská doložka jednoznačne spĺňa charakteristiku neprijateľnej
zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Táto rozhodcovská
doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu inak ako v rozhodcovskom konaní. Okresný súd
neuviedol, že by rozhodcovské doložky boli pre spotrebiteľské zmluvy neprijateľné vo všeobecnosti.
Problematickým v danom prípade boli okolnosti uzatvorenia rozhodcovskej doložky a čiastočne
aj jej samotnej znenie. Rozhodcovská doložka bola dojednaná na vopred vytlačenom tlačive pre
neobmedzený počet klientov, a teda nie individuálne s povinnou spolu s riadnym poučením o následkoch
uzavretia rozhodcovskej doložky. Absentuje poučenie spotrebiteľa o rozdieloch medzi rozhodcovským
a súdnym konaní. Rozhodcovská doložka splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V
porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je však význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože
v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch. Súd
zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo
štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud



v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, je
oprávnená. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým
všeobecným podmienkam. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len
iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Priemerný spotrebiteľ má nielen problém porozumieť
a v krátkom čase sa zorientovať a zvážiť dôsledky vyplývajúce z vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, na ktoré rozhodcovská doložka odkazuje. Odvolací súd má vážne obavy, že priemerný spotrebiteľ
rozsiahle zmluvné podmienky vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu ani len neprečíta,
ak sa k nemu vôbec pri uzatváraní zmluvy dopracuje. Ten je pritom dôležitý na zváženie dôsledkov
rozhodcovskej doložky.
V súvislosti s rozhodcovským konaním je potrebné si uvedomiť, že rozhodcovský súd je, i napriek
výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku, súkromnoprávny orgán a rozhodcovské
konanie je súkromnoprávnym konaním. Rozhodcovský súd nie je zriadený zákonom ako orgán
štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou
zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom (zákonom), ako je to v prípade (súdov) sudcov
všeobecných súdov. Rozhodcom sa pritom môže stať každá fyzická osoba, na ktorej sa zmluvné strany
dohodnú, ak je plnoletá, spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu, má skúsenosti na výkon funkcie
rozhodcu a je bezúhonná (za bezúhonného sa na považuje aj ten, kto bol právoplatne odsúdený
za nedbanlivostný trestný čin; bezúhonnosť sa preukazuje výpisom z registra trestov). Odhliadnuc od
vyššie uvedeného, má rozhodcovské konanie aj ďalšie špecifiká, medzi ktoré patrí napríklad prevažne
písomný charakter konania, vlastný rokovací poriadok (toho-klorého rozhodcovského súdu), u ktorého
neplatí prezumpcia znalosti tak, ako to je pri všeobecne záväznom právnom predpise.

Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Európskeho súdneho dvora č. 40/2008 zo dňa 06.10.2009
Asturcom Telecomunicaciones SL/Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom tento konštatoval, že smernica
Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má
vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z tohto podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Exekučný súd nemôže poskytnúť právnu ochranu
nároku oprávneného (formou udelenia poverenia na vykonanie exekúcie) na základe exekučného titulu
vydaného orgánom, ktorý na rozhodovanie nemal žiadnu právomoc, pretože rozhodcovská doložka bola
neplatná.

Z uvedených dôvodov je rozhodcovská doložka neplatná, a teda rozhodcovský súd nemal právomoc na
vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý je nulitným právnym aktom a ako taký nemôže byť spôsobilým
exekučným titulom, na základe ktorého by mohla prebehnúť exekúcia.

Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu
vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch si plní prostredníctvom viacerých zákonov,
medzi inými Občianskym zákonníkom, kde v § 53 ods. 5 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, ale aj Zákonom o rozhodcovskom konaní, v ktorom ukladá
exekučnému súdu aj v štádiu exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má,
exekúciu zastaviť. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať, tak ako to urobil
súd prvého stupňa, prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou
zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným
exekučným titulom. Odvolací súd uznáva, že znenie rozhodcovskej doložky nevylučuje konanie na súde,
avšak okolnosti jej uzatvorenia (nevýrazná súčasť všeobecných obchodných podmienok) a jej znenie
(nedostatočné poučenie o všetkých následkoch podrobenia sa rozhodcovskému konaniu) spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa, a teda v danom prípade je rozhodcovská
doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou priečiacou sa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto
je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.



Odvolací súd poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa
21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo/1/2012: Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc
rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm.
c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými
môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva"
alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných
účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia
strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus
iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa. V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a
tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala
nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam a právnym ustanoveniam dospel odvolací súd k záveru, že
súd prvého stupňa postupoval správne, keď zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia,
lebo rozhodcovský rozsudok vydal orgán, ktorý naň nemal právomoc a teda nemôže byť spôsobilým
exekučným titulom, na základe ktorého by mohla prebehnúť exekúcia. Správnym rozhodnutím o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto okresný súd
neodňal opravnému možnosť konať pred súdom.
Odvolaniu oprávnenej nebolo možné vyhovieť ani s odkazom na ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách. Hoci odvolateľom spomínaný zákon o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
ukladal bankám - teda aj právnemu predchodcovi oprávneného povinnosť ponúknuť ( nie nanútiť -
poznámka odvolacieho súdu ) svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy,
v zmysle tejto právnej úpravy klient nebol povinný tento návrh rozhodcovskej zmluvy predložený bankou
prijať.

Z uvedeného je zrejmé, že aj vtedajšia označená právna úprava mala klientovi dať priestor na to, aby
sa sám rozhodol, či uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie. Táto možnosť slobodnej
voľby pri rozhodovaní sa o (ne)akceptácii predmetného návrhu rozhodcovskej zmluvy nie je zachovaná,
ak klient podpíše, že prijíma takýto návrh na riešenie vzájomných sporov v rozhodcovskom konaní,
ktorý je zakomponovaný na vopred pripravenom predtlačenom formulári obchodných podmienok, resp.
úverovej zmluvy.
Skutočnosť, že klientovi banky je banka povinná poskytnúť aj možnosť slobodne sa rozhodnúť, či
návrh rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie, je zvýraznená a precizovaná aj právnou úpravou
účinnou od 1.12.2009. Podľa ust. § 93b zákona o bankách totiž banky a pobočky zahraničných bánk
sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,
že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodované v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či
prijme alebo neprijme návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky
sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o
dôsledkoch navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov. Za určitých okolností
by sa síce dalo uvažovať o odlišnom postupe, ak by informovaný spotrebiteľ netrval na ochrane pred
neprijateľnou zmluvnou podmienkou (PANNON), ale predmetná vec to rozhodne nie je. Predmetná vec
je zjavne sofistikovanou právnou konštrukciou, ktorou banka vyvoláva zdanlivo dojem, že si arbitráž
vymienil spotrebiteľ. Rozhodovanie o právach, a právom chránených záujmoch je zásadná vec a arbitráž
je typická pre podnikateľské prostredie, v ktorom sa podnikatelia rozhodnú uprednostniť arbitráž oproti
všeobecnému súdu. V spotrebiteľských vzťahoch (obdobne pracovné veci) je však evidentná nadvláda
dodávateľa a spotrebiteľ je tak čo do informovanosti, ako aj čo do vyjednávacej pozície v nevýhodnejšom



postavení. Existuje nebezpečenstvo, že spotrebiteľ pristúpi v rámci formulárovej zmluvy na arbitráž alebo
od nej z dôvodu neinformovanosti neodstúpi.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolací súd považoval za vecne
správne a zákonné, námietky oprávnenej boli vyhodnotené ako nedôvodné, preto bolo rozhodnutie súdu
potvrdené.

O trovách odvolacieho konania krajský súd potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné
rozhodnutie, ale je len podkladom pre následné zastavenie exekúcie s povinnosťou vyporiadania sa s
otázkou trov až v takomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku). Práve absencia
rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom dôvodom, pre ktorý je súd
prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§
224 ods. 4 O.s.p. per analogiam).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.