Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 20S/46/2014 z 13. 10. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 13. októbra 2014, sp. zn. 20S/46/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5014200580.1 Krajský súd Žilina | 20S/46/2014 | ECLI:SK:KSZA:2014:5014200580.1 | 2014-10-13 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 250d ods. 3 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1d619a2f-fdb6-4eea-8518-9008c9573340 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5014200580.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20S/46/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200580
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5014200580.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline v právnej veci žalobcu: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca,
IČO: 47 237 198, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava, so sídlom 29. augusta č. 8
a 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 24336-3/2014-BA zo dňa 4. marca
2014, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Súd konanie zastavuje.

Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku.

o d ô v o d n e n i e :

Podaním zo dňa 05.05.2014, označeným ako „Odvolanie proti rozhodnutiu 24336-3/2014-BA Sociálnej
poisťovne ústredie z 04.03.2014“, podaným na pošte dňa 7.5.2014, prijatým na tunajšom súde dňa
12.05.2014, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej a predchádzajúceho
rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 45930-1/2013-CA z 1. októbra 2013 vydaného voči
zamestnancovi S. M. a následne odovzdania záležitosti na opätovné prešetrenie Sociálnej poisťovni,
pobočka Čadca s nariadením zohľadniť príslušné predpisy Európskeho spoločenstva o koordinácii
systémov sociálneho poistenia. Zároveň si uplatnil trovy konania.

Napadnutému rozhodnutiu vyčítal nesprávne použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, hoci
nemal sa uplatniť v tejto veci, pretože zamestnanec žalobcu nevykonáva len prácu na vlastný účet v
Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku, ktorá nemá marginálny charakter, preto sa uplatňuje voči
žalobcovi výlučne čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. (Pozn. súdu: žalobca pravdepodobne mienil
uviesť čl. 13 ods. 1 písm. a) prípadne čl. 11 ods. 3 písm. a) koordinačného nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení
nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.09.2009, keďže čl. 11 ods. 2 písm.
a) uvedeného nariadenia neexistuje). V dôsledku použitia čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia
č. 883/2004 došlo k porušeniu čl. 11 ods. 1 základného nariadenia č. 883/2004. Základ vydaného
rozhodnutia spočíva na neoprávnenou vyhlásení Zakładu Ubezpieczeń Społecznych, že práca má
marginálny charakter, pričom pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska (lex loci
laboris), teda poľská inštitúcia nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť
ho, toto oprávnenie patrí výhradne Sociálnej poisťovni. Ďalej namietal porušenie predpisov konania,
neuvedenie právneho základu pre vydané rozhodnutie. V ďalšej časti žaloby nazvanej „Odôvodnenie“
žalobca podrobene opísal charakter práce zamestnanca, jeho obsahovú náplň a prezentoval právny
názor o porušení legislatívy EÚ vydaným rozhodnutím. Uviedol, že zamestnávateľ na základe zmluvy
zabezpečuje zamestnancovi pracovný čas, ktorý mu zaručuje, že vykonávaná práca nenesie známky
marginálnej práce, pretože predstavuje viac ako 5 % reálneho pracovného času venovaného vedenej
podnikateľskej činnosti v Poľsku. Práca poskytovaná prostredníctvom žalobcu spočíva v kontaktovaní



sa s potencionálnymi klientmi, v prezentovaní a podpore činnosti zamestnávateľa a jeho klientov. Prácu
dokladuje zamestnanec štvrťročnými výkazmi. Za prácu spoločnosť vypláca náležitú mzdu stanovenú
v pracovnej zmluve. Namietal, že rozhodnutie bolo vydané na základe fiktívne vytvoreného stavu
prostredníctvom slovenských a poľských orgánov sociálneho zabezpečenia. Namietal aj porušenie čl.
5 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v zmysle ktorého doklady vydané inštitúciou členského štátu
za účelom uplatňovania základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby,
sú akceptované inštitúciami ostatných členských štátov tak dlho, kým nebudú odvolané alebo zrušené
členským štátom, ktorým boli vydané. Zamestnanec žalobcu bol zaregistrovaný pre potreby sociálneho
poistenia v Slovenskej republike a bolo mu pridelené číslo sociálneho poistenia v registračnom čísle FO,
z čoho vyplýva, že existuje doklad vydaný inštitúciou členského štátu. Namietal, že žalovaná vykonala
kontrolu tendenčným spôsobom, za účelom vylúčenia zamestnanca žalobcu zo sociálneho poistenia
na Slovensku a nezisťovala reálne skutkový stav. Žalovaná tvrdí, že práca nie je vykonávaná, pretože
zamestnanci žalobcu neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom nikde v zmluve sa nevyžaduje od
zamestnanca, aby bol v sídle spoločnosti. Žalovaná môže kontrolovať žalobcu ako zamestnávateľa, či si
plní povinnosti ako platca dávok, čo znamená, či má príslušnú dokumentáciu, či nahlasuje zamestnancov
do sociálneho poistenia a či odvádza príslušné dávky. Námietky zo strany žalovanej, že práca nebola
vykonávaná, sú neopodstatnené, pretože žalobca má výkazy o vykonanej práci, ktoré boli podané
zamestnancom, ako aj doklady o jeho pobyte na Slovensku. Žalobca má za to, že žalovaná sa dopustila
hrubej diskriminácie poľských občanov zamestnaných na Slovensku, pretože iní zamestnanci dostali
schválené dokumenty A1.

Žalovaná vo vyjadrení k veci uviedla, že základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje od 01.05.2010, je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“).
S účinnosťou od 01.05.2010 sa uplatňuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady nariadenie (ES)
č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“). V predmetnej veci pri určení uplatniteľnej legislatívy boli uplatnené osobitné
pravidlá upravené v čl. 13 základného nariadenia. Rozhodujúci je nielen status osoby ako zamestnanca,
ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácie s uplatniteľnými právnymi predpismi
a ich zneužívania v tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú
zmluvu neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj v zmysle koordinačných
nariadení vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný
v koordinačných nariadeniach, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu zakotvených v hlave II
nariadenia je pojem reálneho výkonu činností jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k
právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Pri podozrení, že zo strany zamestnávateľov dochádza
k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu národnosti či štátnej
príslušnosti), uskutočňuje Sociálna poisťovňa kontroly v spolupráci s Národným inšpektorátom práce.
Len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činností dotknutého zamestnanca za základe
špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo
povinné sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz
nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy a na základe kontrol vykonaných
Sociálnou poisťovňou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, Sociálna poisťovňa rozhoduje
o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie nevzniklo. Obdobne postupovala
Sociálna poisťovňa aj v prípade žalobcu. Žalovaná poukázala na to, že nezdôvodnila výrok napadnutého
rozhodnutia tým, že zamestnanci na území Slovenskej republiky vykonávajú tzv. marginálne činnosti,
ako uvádza žalobca v žalobe. Žalovaná navrhla, aby súd žalobu zamietol.

Podľa obsahu a povahy posúdil súd podanie žalobcu ako žalobu v zmysle § 249 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) proti právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu a ďalej v konaní
postupoval podľa § 247 a nasl. O.s.p., t. j. podľa II. hlavy, V. časti O.s.p. - Rozhodovanie o žalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.



Podľa § 247 ods. 1, 2, 3 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti
ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa § 250 ods. 2 veta prvá O.s.p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že
ako účastník konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju
podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania
súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému
vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť ( §
250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že Sociálna poisťovňa, pobočka
Čadca rozhodnutím č. 45930-1/2013-CA zo dňa 01. októbra 2013 rozhodla tak, že pani S. M.,
nar. 25.02.1975, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o., od 01. februára 2012 podľa slovenskej
legislatívy.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie p. S. Serek. Namietala neprimerané použitie čl. 11 ods. 2
písm. a) základného nariadenia, ktorý sa nemal uplatniť, pretože vykonáva nájomnú prácu na Slovensku,
a preto sa uplatňuje výlučne čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Odvolateľ tak podlieha v tom istom
čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov. Zároveň podal odvolanie aj zamestnávateľ - spoločnosť
REPRUF, s.r.o., pričom namietal rovnaké skutočnosti ako zamestnanec.

Žalovaná ako druhostupňový správny orgán vo veciach sociálneho poistenia napadnutým rozhodnutím
vo veci odvolania, ktoré podal zamestnanec aj zamestnávateľ REPRUF, s.r.o. proti rozhodnutiu Sociálnej
poisťovne, pobočka Čadca č. 45930-1/2013-CA z 1. októbra 2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia,
rozhodla tak, že odvolanie zamestnávateľa REPRUF s.r.o. z 13. februára 2014 a zamestnanca S. M.
z 10. februára 2014 zamieta a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 45930-1/2013-CA z
1. októbra 2013 potvrdzuje.

Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že napadnuté rozhodnutie bolo doručené aj zamestnancovi
S. M., pretože v zmysle § 173 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) sa tiež považuje za účastníka konania. Zamestnávateľ
proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca podal odvolanie z tých istých dôvodov ako
zamestnanec. Zamestnanec je vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec
zamestnávateľa od 01.2.2012, zároveň bolo zistené, že v Poľskej republike vykonáva činnosť ako
samostatne zárobkovo činná osoba. Od 01.05.2010 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňuje
koordinačné nariadenie - základné nariadenie a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Pravidlá určujúce
uplatniteľnú legislatívu v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú
osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonáva činnosť, resp.
aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Príslušné
inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si vymieňajú medzi sebou všetky údaje nevyhnuté pre stanovenie
a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Sociálna poisťovňa
bola oprávnená vykonať kontrolu výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorá
prebehla v období od 26.02.2013 do 08.03.2013 a na základe ktorej sa nepodarilo preukázať reálny
výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok



na určenie miesta podnikania. Z uvedeného dôvodu rozhodla tak, že zamestnancovi nevzniklo povinné
sociálne poistenie od 01.02.2012. Pri vydávaní tohto rozhodnutia sa Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca
neriadila úvahou o marginálnom charaktere činnosti zamestnanca. Záverom rozhodnutia žalovaná
zdôraznila, že určovať uplatniteľnú legislatívu a zároveň kontrolovať splnenie podmienok na určenie
uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami je oprávnená len Sociálna poisťovňa.

Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca ako účastník konania vo veci sociálneho poistenia v tzv. nedávkovej
veci (§ 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z.) namieta právne posúdenie žalovanej, a to aplikáciu článkov
základného a vykonávacieho nariadenia. Má za to, že činnosť jeho zamestnanca nie je na území
Slovenskej republiky marginálna, a preto sa malo použiť základné pravidlo na stanovenie príslušnej
legislatívy, a to lex loci laboris, podľa ktorého sa sociálne zabezpečenie riadi podľa miesta pracoviska,
a teda zamestnancovi vznikla účasť na povinnom poistení v Slovenskej republike.

V preskúmavanej veci bolo nesporné, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania. Žalovaná
v rozhodnutí bližšie neuviedla, prečo žalobcu považovala za účastníka konania. Je nepochybné, že ak
by v predmetnej veci zamestnanec podliehal slovenskej legislatíve, zamestnávateľ by mal povinnosť
odvádzať odvody na sociálne poistenie podľa slovenských právnych predpisov o sociálnom poistení,
teda vznikli by mu povinnosti.

Z obsahu žaloby však nevyplýva, ako bol žalobca ukrátený na svojich subjektívnych právach
napadnutým rozhodnutím žalovaného správneho orgánu, teda žalobca v žalobe neuviedol jednu zo
zvláštnych podmienok konania v správnom súdnictve. Je bežnou praxou súdov, že túto náležitosť žaloby
(tvrdenie o ukrátení na svojich právach) súd nevyžaduje, aby bola explicitne vyjadrená, pokiaľ inak z
obsahu žaloby vyplýva, ale v tomto prípade sa tak nestalo a súd ani z obsahu žaloby nemohol toto
tvrdenie odvodiť.

Podmienkou účastníctva v správnom (administratívnom) konaní je už potencionálne dotknutie na
právach a povinnostiach fyzickej či právnickej osoby napadnutým rozhodnutím, avšak v správnom
súdnictve je aktívne procesne legitimovaná osoba na podanie žaloby len tá osoba, ktorá tvrdí, že bola
dotknutá na svojich právach. Ak súd zistí, že žalobca nebol dotknutý na svojich právach, resp. bol, avšak
zákonným spôsobom, žalobu zamietne. Súd v správnom súdnictve nepreskúmava teoretickú zákonnosť
rozhodnutí v správnom súdnictve. Inštitút správneho súdnictva predstavuje realizáciu ústavného princípu
domáhať sa na nezávislom a nestrannom súde súdnej ochrany verejných subjektívnych práv fyzických
a právnických osôb, ktoré sú ohrozené alebo porušené nezákonnými rozhodnutiami, zásahmi a
nečinnosťou orgánov verejnej správy (a to predovšetkým ochrany pred porušením práva na život, práva
na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.).

V predmetnej veci však žalobca netvrdí, že bol napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach,
ani na akých právach, ani akým spôsobom, teda aké negatívne následky malo vydané rozhodnutie
pre neho. Žalobca opakovane namieta nedostatky rozhodnutia vo vzťahu k jeho zamestnancovi, až
diskriminačný postup žalovanej voči konkrétnemu zamestnancovi, avšak v prvom rade žalobca bol
povinný uviesť, ako napadnuté rozhodnutie ohrozuje alebo porušuje práva žalobcu ako zamestnávateľa
a nie správnou žalobou sa domáhať ochrany práv svojho zamestnanca. Zamestnanec, ktorý sa cítil
dotknutý na svojich právach, mohol podať žalobu sám.

Vzhľadom na citované ustanovenia a vyššie uvedené skutočnosti súd konanie pri aplikácii § 250d ods.
3 O.s.p. zastavil z dôvodu, že žalobu podala neoprávnená osoba.

Súd poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie v tejto veci zostalo predmetom prieskumu na základe
žaloby žalobcu - S. M., ktorá žaloba je vedená pred tunajším súdom pod sp. zn. 21Scud/68/2014.

O náhrade trov konania súd rozhodol, s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Sžo 145/2010 zo dňa 8. februára 2011, pri aplikácii § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p v spojení



s ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p., podľa ktorého, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne dvojmo
prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave.