Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/159/2013 z 25. 6. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 25. júna 2014, sp. zn. 14Cob/159/2013, ECLI:SK:KSZA:2014:5409202043.4
Krajský súd Žilina | 14Cob/159/2013 | ECLI:SK:KSZA:2014:5409202043.4 | 2014-06-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ac73d5b6-f647-46bf-934a-4c0db7a10ddc
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5409202043.4

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/159/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5409202043
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5409202043.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Výrobno - obchodný kombinát, a.s., so sídlom Bystrická cesta 132, 034 01 Ružomberok, IČO: 31 644
121, proti žalovanému: DKM Agro, s.r.o., so sídlom Na Kopanici 1442, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 851
612, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Ivanom Ilavským, advokátom, so sídlom Martina Hattalu
2159/38, 026 01 Dolný Kubín, v konaní o zaplatenie 7.328,57 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 6Cb/5/2010-273 zo dňa 17. apríla 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 6Cb/5/2010-273 zo dňa 17. apríla 2013         p o t v r d z u j e .

Žalobca   j e   p o v i n n ý   nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia
v sume 245,15  Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného
JUDr. Ivana Ilavského, advokáta, so sídlom Martina Hattalu 2159/38, 026 01 Dolný Kubín.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému
trovy právneho zastúpenia vo výške 2.692,67 Eur a ďalšie trovy konania vo výške 876,- Eur, do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 409 Obchodného zákonníka zák. č.
513/1991 Zb. (ďalej „OBZ“) okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný
súd uviedol, že žalobca žalobou doručenou okresnému súdu dňa 30.06.2009 žiadal, aby okresný súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 7.278,16 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,02 % za
každý deň omeškania od 22.04.2009 do zaplatenia. Žalobca dôvodil tým, že dňa 17.04.2009 žalovaný
prevzal objednané rezivo podľa osobného výberu a objednávky. Tovar bol vyfakturovaný faktúrou č.
129039 zo dňa 17.04.2009 v sume 7.278,16 Eur.

Prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 16.06.2010, č.k. 6Cb/5/2010-105, zamietol žalobu a žalobcu
zaviazal, aby žalovanému nahradil trovy konania. Takto prvostupňový súd rozhodol dospejúc k záveru,
že síce žalovanému vznikol záväzok na zaplatenie ceny tovaru dodaného podľa dodacích listov č.
3/3 a 4/3, avšak tieto dodacie listy sa vzťahovali na iný tovar, než  bol uvedený vo faktúre, ktorá
bola predmetom v žaloby (faktúra č. 129039), a preto považoval nárok  žalobcu na zaplatenie sumy
vyúčtovanej faktúrou č. 129039 za nepreukázaný. Voči prvostupňovému rozsudku podal odvolanie
žalobca, na základe ktorého Krajský súd v Žiline uznesením, sp.zn. 14Cob/202/2010 zo dňa 18.10.2010,



rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 16.06.2010, č.k. 6Cb/5/2010-105 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Okresný súd uznesením pripustil zmenu žaloby, podľa ktorej žalobca žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný
zaplatiť mu sumu 7.328,57 Eur s 0,02 % denným úrokom z omeškania od 22.04.2009 do zaplatenia,
za odobraté rezivo, dodané na základe dodacích listov 3/3 - 4/3, ktoré vyúčtoval faktúrou č. 129035
v sume 7328,57 Eur. O zmenenej žalobe okresný súd opätovne rozhodol dňa 09.02.2011 rozsudkom
č.k. 6Cb/5/2010-159 tak, že žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 7.328,57 Eur s 0,02 % denným
úrokom z omeškania od 04.05.2009 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovaného
zaviazal k náhrade trov konania. Na základe odvolania žalovaného, odvolací súd uznesením sp.zn.
14Cob/264/2011 zo dňa 04.06.2012,  rozsudok okresného súdu č.k. 6Cb/5/2010-159 zo dňa 09.02.2011
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd poukázal na neúplnosť a
predčasnosť skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu a tiež konštatoval nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku.

V rámci ďalšieho konania bolo okresným súdom doplnené dokazovanie dôkazmi, ktoré vykonal okresný
súd bez návrhu, keď po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu účastníci konania nenavrhli vykonať
žiadne dôkazy. Takto okresný súd vykonal výsluch svedka p. L. W. a vyžiadal vyšetrovací spis OR PZ v
J. Kubíne č.k. ČVS:ORP-584/OEK-DK-2009 (ďalej len ako „vyšetrovací spis“). Následne boli vykonané
dôkazy, ktoré navrhol žalobca (výsluch svedka p. X. U. a konfrontácia svedkov p. L. W. a p. P. U.).
Okresný súd ustálil, že p. L. W.k, konateľ spoločnosti EEC Invest, s.r.o. objednal u p. P. U. (ktorý uviedol,
že je zamestnancom, manažérom spoločnosti TOLOS, s.r.o. - č.l. 100-101 spisu) rezivo, s tým, že
jeho druh a množstvo špecifikoval emailovými objednávkami (výpovede svedkov p. L. W. a p. P. U.
na č.l. 267 spisu). L. W. podpísal P. U. na dodávku reziva zmenku na 600.000,- Sk, keď malo ísť o tri
kamióny a jeden kamión mal vyjsť na cca 200.000,- Sk (výpoveď L. W. na č.l. 25 spisu vyšetrovacieho
spisu, ktorú okresný súd ohľadom vyjadrenia sa k zmenke považoval na rozdiel od výpovedí, ktoré
urobil v konaní sp.zn. 6Cb/5/2010  za najvierohodnejšiu z dôvodu jej prvotnosti).  Svedok P. U. mienil
rezivo objednané L. W. kúpiť od žalobcu. Za týmto účelom však nerobil vlastné objednávky. K uzavretiu
kúpnej zmluvy medzi žalobcom a P. U. nedošlo, pretože žalobca s ním nechcel obchodovať (výpoveď
predsedu predstavenstva žalobcu JUDr. Milana Paučulu na č.l. 52 spisu), resp. firma TOLOS, s.r.o.
nemala na tento obchod čas (výpoveď svedka P. U. na č.l. 101 spisu) a peniaze (výpoveď P. U. na č.l.
267 spisu). Objednávky, ktoré poslal L. W. P. U. boli tri (výpoveď svedka P. U. na č.l. 267 spisu) a P.
U. tieto objednávky, teda objednávky vyhotovené L. W., preposlal Ing. Y. T. (výpoveď P. U. na č.l. 17
vyšetrovacieho spisu+ na č.l. 267 spisu). V konaní nebolo preukázané, že by vo svojom mene urobil
objednávky P. U. a  ani žalovaný. Svedok P. U. uviedol, že v danom obchodnom prípade boli len jediné
objednávky, a to objednávky, ktoré mu poslal L. W. a ktoré on dal Ing. T. a boli dve alebo tri.  Konateľ
žalovaného potvrdil, že je pravdou, čo uviedol svedok P. U., a to, že boli tri druhy objednávok (č.l. 268
spisu). V konaní nebolo sporné, že podľa jednej z objednávok bola zrealizovaná dodávka reziva (hranoly
v objeme 30,915 m3), dodacie listy k nej (č. 1/3 a 2/3 na č.l. 29 spisu) boli datované dňom 27.03.2009, v
skutočnosti sa však dodávka uskutočnila dňa 03.04.2009, kedy prevažnú časť kúpnej ceny (4.000,- Eur)
doniesol žalobcovi v hotovosti konateľ žalovaného Ing. Y. T.. Kúpna cena bola vyúčtovaná faktúrou č.
129033 na sumu 5.899,44 Eur (č.l. 28 spisu) a bola vystavená na žalovaného, rovnako ako dodacie listy.
Zvyšok kúpnej ceny žalovaný uhradil prevodom na účet (č.l. 26 a 27 spisu). V konaní nebolo sporné,
že rezivo podľa uvedených dodacích listov bolo dodané firme EEC Invest, s.r.o. (konateľ Pavol Knotek),
ktorý objednával kamión na uvedenú prepravu. Rezivo sa zložilo v Leviciach (výpoveď svedka L. W. na
č.l. 222 spisu). V deň, keď Ing. Y. T. osobne zaplatil sumu 4.000,- Eur, bola podpísaná medzi účastníkmi
konania kúpna zmluva, a to žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim (č.l. 7-8 spisu). Ako
vyplývalo z č.l. II tejto zmluvy, jej predmetom bol záväzok predávajúceho dodať kupujúcemu dohodnutý
objem smrekového reziva a previesť k nemu vlastnícke právo a ďalej záväzok kupujúceho zaplatiť za
dodané smrekové rezivo. V uvedenom článku je odsek označený písm. a), v ktorom sa uvádzalo, že
spracované smrekové rezivo na základe dielčich objednávok obsahujúcich rozmer a požadovanú akosť,
pre tú ktorú dodávku podľa požiadaviek kupujúceho „v množstve cca .....m3 mesačne“. V čl. IV odsek
2 prvá veta z kúpnej zmluvy bolo uvedené, že fakturačné platby budú zúčtované mesačne na základe
vystaveného daňového dokladu predávajúcim. Ako ďalej vyplývalo z poslednej vety nasledujúceho
článku odovzdanie sortimentu podľa čl. II kupujúcemu bolo podmienené tým, že kupujúci uhradí odobraté
predchádzajúce dodávky. V čl. VII ods. 1 bola dohodnutá doba trvania zmluvy na obdobie od 30.03.2009
do 31.12.2009. Ohľadne predmetnej kúpnej zmluvy žalobca uviedol, že ju považoval za objednávku (č.l.



222 spisu). Vykonaným dokazovaním bolo súčasne preukázané, že bola realizovaná aj ďalšia dodávka
reziva, kamión na jej dopravu objednával a financoval opäť L. W. a druhá dodávka bola zložená na
tom istom mieste, kde prvá (výpoveď svedka L. W. na č.l. 222 spisu). Prepravu vykonával šofér X. U.
a išlo o dodávku podľa dodacích listov č. 3/3 a 4/3 zo dňa 03.04.2009. Dodacie listy boli vystavené na
žalovaného, rovnako ako faktúra č. 129035 na sumu 7.328,57 Eur, ktorej zaplatenie bolo predmetom
konania (č.l. 116 až 118 spisu).

Okresný súd uviedol, že rozhodujúcou otázkou pre posúdenie dôvodnosti žaloby bolo zistenie, či
žalovanému vznikol alebo nevznikol záväzok zaplatiť za rezivo, dodané podľa dodacích listov č. 3/3 a 4/3
zo dňa 03.04.2009 a vyúčtované faktúrou č. 129035. Podľa okresného súdu vznikli dva obchodné, na
seba nadväzujúce vzťahy. Prvý vzťah vznikol medzi spoločnosťou EEC Invest, s.r.o., v zastúpení Pavlom
Knotekom a medzi spoločnosťou TOLOS, s.r.o., v zastúpení Václavom Santolíkom. EEC Invest, s.r.o. si u
spoločnosti TOLOS, s.r.o. objednala rezivo a táto spoločnosť sa mu ho zaviazala dodať. Druhý, obdobný
vzťah mal vzniknúť medzi firmou TOLOS, s.r.o. a žalobcom, keď firma TOLOS, s.r.o. rezivo podľa
objednávok spoločnosti EEC Invest, s.r.o. objednala u žalobcu s tým, že nerobila vlastné objednávky,
ale používala objednávky firmy EEC Invest, s.r.o.  Žalobca s firmou TOLOS, s.r.o., v zastúpení Václavom
Santolíkom obchodovať nechcel, resp. nechcel jej vydať pripravené rezivo, lebo nebolo zaplatené.
Václav Santolík z dôvodu, že nemal peniaze požiadal Ing. Y. T., aby túto zákazku prevzal na seba a
vyplatil ju. Na tomto sa dohodli s JUDr. Milanom Paučulom (výpoveď Ing. Y. T. na č.l. 3 vyšetrovacieho
spisu). Namiesto kupujúceho do zmluvného vzťahu medzi žalobcom a P. U. tak vstúpil žalovaný, pričom
skutočnosť, že táto zámena na strane kupujúceho bola výsledkom trojstrannej dohody medzi žalobcom,
žalovaným a Ing. T. preukazoval fakt, že žalobca so žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu. Z tejto kúpnej
zmluvy je zrejmé určenie zmluvných strán, aj záväzok predávajúceho dodať predmet kúpnej zmluvy
(tovar) kupujúcemu a previesť na neho vlastnícke právo k tomuto predmetu a tiež záväzok kupujúceho
zaplatiť kúpnu cenu (čl. II  zmluvy). Aby však bolo možné hovoriť o vzniku kúpnej zmluvy v zmysle
§ 409 OBZ, bola potrebná ešte dohoda o ďalších dvoch podstatných náležitostiach tohto zmluvného
typu, a to dohode o vymedzení predmetu kúpy a o množstve tovaru.  V písomnej kúpnej zmluve bol
predmet kúpy vymedzený len všeobecne ako smrekové rezivo. Množstvo tovaru v zmluve uvedené
nie je, keď zmluva predpokladala vystavenie dielčich objednávok (čl. II a VII zmluvy). V prípade prvej
dodávky okresný súd konštatoval, že medzi účastníkmi konania, podľa § 409 OBZ vznikla kúpna zmluva,
ktorej predmetom bol predaj a kúpa reziva v množstve 30,915 m2, keďže záväzok predávajúceho dodať
predmet kúpnej zmluvy (tovar) kupujúcemu a previesť na neho vlastnícke právo k tomuto predmetu a tiež
záväzok kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu, boli obsiahnuté v písomnej zmluve a na ďalších podstatných
náležitostiach (predmete kúpy a množstve tovaru) sa účastníci konania dohodli ústne tak, že žalovaný
výslovne akceptoval objednávku, podľa ktorej bol naložený prvý kamión, ako svoju objednávku, pričom
v tejto bol dostatočne vymedzený predmet kúpy aj množstvo tovaru. V prípade objednávky, podľa
ktorej bol naložený druhý kamión, žalovaný popieral „prevzatie objednávky za svoju“  a pri takomto
tvrdení (rozpornom s tvrdením žalobcu) by okresný súd mohol prijať záver o existencii dohody o týchto
podstatných náležitostiach (predmet kúpy a množstvo tovaru), len ak by bola preukázaná dôkazmi, ktoré
boli vykonané v tomto konaní. Okresný súd pritom konštatoval, že existenciu takejto dohody sa žalobcovi
spoľahlivo preukázať nepodarilo. Výpoveď svedka P. U. na č.l. 267 a 268 spisu bola totiž rozporná a
nedalo sa z nej, ohľadne týchto okolností spoľahlivo vychádzať. Na jednej strane svedok P. U. uviedol,
že Ing. Y. T. postúpil dve alebo tri objednávky a dve sa aj zrealizovali, na druhej strane uviedol, že „za
jeho prítomnosti a prítomnosti Ing. Matúšku a JUDr. Paučulu sa hovorilo o tom, že ďalšie dodávky sa
budú realizovať vtedy, ak p. Knotek zaplatí prvý kamión“. L. W. prvý kamión nezaplatil, napriek tomu
sa realizovala druhá dodávka. Okrem rozpornosti pritom  nemožno vylúčiť ani tendenčnosť výpovede
svedka P. U. ohľadne daných okolností, pretože ak by potvrdil tvrdenie konateľa žalovaného, že sa vo
vzťahu k žalobcovi  dohodli len na prevzatí prvej objednávky, pre svedka P. U. by to znamenalo, že vo
vzťahu k ostatným objednávkam (teda okrem prvej) by ostal voči žalobcovi zaviazaný on. Okresný súd
nevylúčil, že tendenčné môžu byť i tvrdenia žalovaného. Dôkazné bremeno však spočívalo na žalobcovi,
a preto okresný súd konštatoval, že z vykonaných dôkazov nemožno prijať jednoznačný, alebo aspoň
vysoko pravdepodobný, záver o tom, že žalovaný akceptoval nielen jednu, ale i ďalšiu objednávku ako
svoju.  Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že objednávkou žalovaného bola kúpna zmluva, okresný súd sa
s takýmto názorom nestotožnil, a to pre jej všeobecný, a preto neurčitý obsah, pokiaľ ide o určenie druhu
a množstva tovaru. Dospejúc k záveru, že žalovanému na základe vykonaného dokazovania nevznikol
záväzok zaplatiť kúpnu cenu, keďže medzi účastníkmi konania nevznikla ohľadne tohto tovaru kúpna



zmluva,  okresný súd žalobu zamietol.  O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods.
1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý
rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť v plnom rozsahu. Zároveň žalobca odvolaním
napadol aj výrok o trovách konania. Podľa žalobcu prvostupňový súd pochybil a nesprávne vyhodnotil
celé dokazovania, napadnutý rozsudok bol nesprávny a nespravodlivý, lebo sa opieral o „tendenčné
sústavné tvrdenie žalovaného“.

Žalobca v odvolaní zdôraznil, že svedok p. W., ktorý rezivo - tovar objednal u p. U. preto, že ako p.
U. uvádzal, nemal čas ani peniaze, celý obchod posunul Ing. Y. T., ktorý s tým súhlasil a prevzal ako
zábezpeku aj zmenku na 600.000,- Kč. „Pre to, že Ing. Y. T. s uvedeným obchodom súhlasil, svedčilo,
že spomenutú zmenku prevzal a dodnes ju vlastní, čo nepopieral. Keby s obchodom nesúhlasil, prečo
by mal prevziať zmenku na tak vysokú sumu?“

V odvolaní žalobca uviedol, pokiaľ išlo o tvrdenie žalovaného, že síce zmluvu podpísal, ale nedal podľa
zmluvy objednávku, ani nedohodol cenu, čo bolo uvedené v zmluve, že toto tvrdenie bolo tendenčné a
sústavne zavádzajúce. Ako bolo vo výpovedi svedkov uvedené, jasne išlo o tri, najmenej o dve dodávky
reziva. Toto tvrdenie nikto nespochybnil. Žalovaný tvrdil, že prvú zásielku objednal a zaplatil. Toto „je
nehorázne klamstvo“ a okresný súd sa s tým nevysporiadal. „Ako mohol Ing. Y. T. objednať prvú zásielku,
keď tá bola expedovaná, nie ako uvádzal okresný súd v rozsudku na strane 3 dňa 3.4.2009, ale podľa
dôkazov (dodacích listov č. 1/3, 2/3 na 30 915 m3) v skutočnosti bola vyexpedovaná dňa 27.3.2009“. Tu
sa okresný súd dopúšťal omylu na základe tendenčných nepravdivých zavádzajúcich tvrdení žalovaného
- bez dôkazov. Túto dodávku tovaru Ing. T. zaplatil 3.4.2009 zálohovo a doplatok až 6.4.2009. Teda Ing.
Y. T. nemohol túto zásielku objednať, ani prevziať, lebo túto prevzal šofér p. „P.“ dňa 27.3.2009 a aj ju
v Leviciach odovzdal p. W.. To sú dôkazy, ktoré sa nedajú spochybniť. Pán Ing. Y. T. o veci v tom čase
ani nevedel. Ako hovoril svedok p. U. - dňa 2.4.2009 sa skontaktoval s Ing. T. telefonicky poobede (Ing.
T. išiel z Poľska). Dohodli sa na tom, že Ing. T. obchod, ktorý mu ponúkol p. U., zrealizuje, a preto dňa
3.4.2009 p. U. a Ing. T. prišli do sídla firmy žalobcu a rokovali o tom, že Ing. T. zaplatí prvú dodávku
tovaru vyexpedovanú dňa 27.3.2009 - hoci ju nevidel neprevzal a ani neobjednal. Nie je zrejmé, odkiaľ
okresný súd bral údaje, že túto zásielku videl, objednal a prevzal. To nie je pravda. Ing. T. pravdepodobne
videl dobrý „kšeft“, (keďže dostal zmenku na 600.000,- Kč), a preto dňa 3.4.2009 podpísal len rámcovú
zmluvu a ústne, ale aj písomne objednal ďalšiu dodávku reziva, ktorá už bola pripravená a kamión od p.
W. bol pristavený. Dodávateľ - žalobca však ďalšiu dodávku nechcel prepustiť, ale žiadal zaplatiť prvý
už dodaný kamión. Na to Ing. T. odišiel do Dolného Kubína a doniesol zálohu na prvý dodaný kamión, a
to 4.000,- Eur a tvrdil, že zostatok doplatí v pondelok, kedy má dostať ďalšie peniaze. Žiadal tiež, „aby
sme pustili aj druhý kamión“, že aj ten zaplatí. Tak sa aj stalo, uverili sme mu a kamión sme prepustili
o 15,30 hod. Rezivo prevzal šofér, tak ako prvý kamión a podľa výpovede šoféra zložil ho v Leviciach
tam, kde aj prvý kamión - bol pri tom p. W..

Žalobca v odvolaní zdôraznil, že rezivo bolo vyrobené na základe mailovej objednávky, nebolo treba
žiadnej inej objednávky, veď to žalovaný neurobil ani pri prvej dodávke a tú zaplatil. Keďže ju zaplatil, už
to nemohol nijako spochybňovať a účelovo vytvárať rôzne situácie, ktoré nakoniec okresný súd posúdil
ako správne, hoci viackrát sa zmieňoval o účelovej obhajobe. V celej veci je však jedna pravda, ktorú
ani okresný súd neposúdil správne - Ing. T. do toho obchodu vstúpil dobrovoľne, čo je aj z dokazovania
jasné. Nepočítal však s tým, že ho p. U. aj p. W. oklamú a nezaplatia mu nič. „Zlakomil sa na zmenku
600.000,-Kč a vidinu dobrého zárobku.“ Žalobca splnil všetky zásadné obchodné podmienky - tovar
vyrobil, akceptoval písomnú aj ústnu dohodu s Ing. T. a tovar dodal, čo je preukázateľné. Nemôže teda
byť nakoniec poškodený. Žalovaný sa odvolával na objednávku, lebo iné argumenty nemal. Tovar však
prevzal, prvú zásielku zaplatil a druhú nie, „lebo mu p. W. nezaplatil za prvú zásielku - to tvrdil na prvých
pojednávaniach - ďalej to už odporca popiera.“

V odvolaní žalobca zdôraznil, že svedkovia jasne vypovedali, „že:



1/ - Objednávateľ bol Ing. T., ktorý mailovú objednávku doniesol osobne 3.4.2009 a na nej si JUDr. L.
urobil aj poznámku, že objednávka bola doručená osobne. Toto tvrdia aj svedkovia p. U. a p. W..

2/ - Dodávky boli dve a Ing. T. nevidel a neprevzal ani jednu, avšak prvú zaplatil a druhú nie, lebo nemal
peniaze a už vedel, že ho p. U. a p. W. podviedli a začal sa zaujímať o predaj zmenky.

3/ - Odporca Ing. T. začal vec riešiť cez políciu a prokuratúru s tým, že ho p. U. a p. W. podviedli - aj to
je dôkaz, že on bol podvedený a tak priznal, že rezivo objednal odporca Ing. T..“

K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní svojho právneho zástupcu. Z
dokazovania bolo nesporné, že objednávateľom tovaru bola spoločnosť TOLOS s.r.o. a nie DKM Agro,
s.r.o. Žalovaný vstúpil do celého obchodu výlučne len takým spôsobom, že manažér spoločnosti TOLOS
s.r.o. Václav SANTOLÍK ho oslovil, či by nezaplatil žalobcovi sumu 5.899,44 Eur vyúčtovanú faktúrou
č. 129033, a teda prevzal by na seba tento obchodný prípad, pričom uvedený tovar mala prevziať spol.
EEC Invest, s.r.o. Tak ako je to uvedené v odvolaní žalovaného z 24.03.2011, žalovaný prejavil záujem
obchodovať so žalobcom, o čom svedčilo uzavretie Kúpnej zmluvy z 03.04.2009 na dodanie smrekového
reziva podľa dielčích objednávok obsahujúcich rozmery, požadované akosť a množstvo v m3 mesačne
podľa dohodnutej ceny podľa cenníka, ktorý mal byť súčasťou tejto a tvoriť prílohu č. 1 k tejto zmluve.
Teda obchody mali prebiehať na základe odsúhlasených objednávok, malo sa jednať o písomne alebo
emailové objednávky, ktoré mali byť urobené minimálne 48 hod. pred uskutočnením dodávky. Celý
postup podľa tejto zmluvy bol teda jasne dohodnutý. Žalovaný si však nikdy nedal žiadnu objednávku,
aby mu bol tovar, uvedený v zmluve, dodaný. Jednoznačne to vyplývalo aj z listinných dôkazov a
výpovedí svedkov. Počas celého súdneho konania nebolo podľa žalovaného hodnoverným spôsobom
preukázané, že tovar, ktorý bol fakturovaný v sume 7.328,57 Eur, si objednával žalovaný a taktiež nebolo
preukázané, že by tento tovar aj prevzal. Z celého dokazovania vyplývalo, že objednávateľom dodávky
tovaru v sume 7.328,57 Eur bola spoločnosť EEC Invest s.r.o., ktorej mal uvedenú dodávku žalobca
fakturovať. Táto spoločnosť si tiež objednala prepravu tohto tovaru. Žalovaný poukázal aj na dôvody,
ktoré už uviedol vo svojom písomnom odvolaní z 24.03.2011 pričom zdôraznil, že dokazovaním nebola
preukázaná tá skutočnosť, že by došlo k plneniu zo strany žalobcu v prospech žalovaného a že by mal
teda zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu 7.328,57 Eur s prísl. Žalobca počas celého konania nepreukázal
existenciu e-mailovej alebo písomnej objednávky zo strany žalovaného, na základe ktorej by došlo
k dodaniu tovaru žalovanému. Z vykonaného dokazovania teda nebolo zrejme, že objednávka, ktorú
uvádzal žalobca, je objednávkou žalovaného, keďže žalovaný ju nikdy nepodpísal a i naďalej tvrdil,
že si žiadny tovar u žalobcu neobjednával. Ani z výpovedí svedkov a ani z predložených listinných
dôkazov nevyplývalo, že žalovanému vznikol záväzok na zaplatenie ceny tovaru vyúčtovaného faktúrou
č. 129035.

Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní tvrdil, že trovy právneho zastúpenia v tomto prípade sú neprimerané
vysoké, tak právny zástupca žalovaného poukázal na tu skutočnosť, že trovy právneho zastúpenia boli
podrobne vyúčtované podľa príslušných ustanovení vyhlášky „MS SR 655/2004 Z.z. v znení neskorších
predpisov“, pričom výška úhrady za jeden úkon právnej služby vychádza z tarifnej hodnoty veci a
z celého pojednávania je nesporné, že sa jednalo o väčší počet právnych úkonov. Právny zástupca
žalovaného poukázal na to, že na každom pojednávaní samotný žalobca navrhoval vykonanie ďalších
dôkazov, čím rástol aj počet právnych úkonov, účasť na súdnych pojednávaniach, ktorá je jednoznačne
preukázaná. Žalovaný uvádzal, že súd prvého stupňa rozsiahlym dokazovaním úplne zistil skutkový
stav veci, pretože vykonal všetky navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym zisteniam. Z odvolania žalobcu nevyplývalo, v čom mal okresný
súd pochybiť a v čom spočívalo nesprávne vyhodnotenie celého dokazovania. Žalovaný navrhol, aby
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo
dňa 17.04.2013 č.k. 6Cb/5/2010-273 a odvolanie žalobcu zamietol a „to teda tak, že návrh žalobcu sa
zamieta a že je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia 2.692,67 € a trovy konania 876 €. Zároveň
žiadame aby žalobcu zaviazal uhradiť trovy odvolacieho konania v sume 237,34 € + režijný paušál 7,81
€ za právny úkon spočívajúci v písomnom vyhotovení vyjadrenia k odvolaniu žalobcu.“

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa  § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §



156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté
hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo
na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/159/2013-263 zo dňa 18.06.2014 k oznámeniu
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení osobitne písomnosťou krajského súdu zo dňa
18.06.2014 (č.l. 264 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom                 v intenciách návrhov účastníkov
konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd
rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku
napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v
písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v
spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je
potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku
okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a
odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce
len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté         v napadnutom rozsudku okresného
súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu  7.328,57 Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
06.06.2013 (č.l. 278 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods.1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcu.

Z podaného odvolania žalobcu bolo zrejmé, že namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho



posúdenia. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalobcu považuje krajský súd za podstatné
poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v
tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie
dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho
posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne
otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom,
že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu,
alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu
síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Nosným v odvolacom konaní bola otázka (ne)dôvodnosti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobcovi kúpnu cenu za špecifikovaný tovar - rezivo. Okresný súd po vykonanom dokazovaní ustálil, že
v prípade objednávky, podľa ktorej bol naložený druhý kamión, žalovaný popieral „prevzatie objednávky
za svoju“  a pri takomto tvrdení (rozpornom s tvrdením žalobcu) by okresný súd mohol prijať záver
o existencii dohody o týchto podstatných náležitostiach (predmet kúpy a množstvo tovaru), len ak
by bola preukázaná dôkazmi, ktoré boli vykonané v tomto konaní. Okresný súd pritom konštatoval,
že existenciu takejto dohody sa žalobcovi spoľahlivo preukázať nepodarilo. Po vykonaní odvolacieho
prieskumu krajský súd uvádza, že sa stotožnil s týmito závermi okresného súdu. Základom pre toto
konštatovanie bola podľa krajského súdu skutočnosť, že žalobca nepreukázal v konaní, že k druhej
dodávke došlo podľa dohody účastníkov konania a už vôbec nie, že práve táto dodávka bola žalobcom
uskutočnená v prospech žalovaného, teda že žalovaný túto dodávku prevzal. Skutočnosti uvádzané
žalobcom v odvolaní v rovine zmenky na 600.000,- Kč, nie je možné bez ďalšieho premietnuť do záverov
o existencii zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a celkom bezpochyby nepreukazujú ani
uskutočnenie dodávky, teda že predmetnú dodávku tovaru - reziva žalovaný skutočne prevzal. V rovine
namietaných záverov okresného súdu žalobcom v priebehu skutkového deja považuje krajský súd za
podstatné poukázať na to, že vzhľadom na svedecké výpovede, ako aj výpovede účastníkov konania
nebolo možné podľa krajského súdu dospieť k iným záverom, než dospel okresný súd. Nemožno v
tomto smere opomenúť skutočnosť, že určitá celkom konkrétna forma protichodných tvrdení vyplývala
nielen z tvrdení samotného žalobcu, ale aj z výpovedí vypočutých svedkov, ktorá protichodnosť však
v konečnom dôsledku nemohla priniesť iný záver, než ten, ktorý konštatoval okresný súd, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno v rovine tvrdených skutočností, že tovar, ktorý bol predmetom spornej
dodávky, bol skutočne dodaný žalovanému. Len pre úplnosť krajský súd pripomína, že tento záver
nevyplýval ani zo svedeckej výpovede svedka - šoféra, ktorý vykonával prepravu predmetného tovaru
- reziva. Skutočnosť tvrdená žalobcom tak v prvostupňovom konaní ako aj v odvolaní, že k spornej
dodávke bola doručená objednávka žalobcovi, pretože si na nej JUDr. T. L. urobil aj poznámku, ešte
sama o sebe nepreukazuje jej relevantné, resp. skutočné doručenie žalobcovi. Účastníci sú totiž povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a
právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá OSP, § 125 veta
prvá OSP). Ak žalobca v odvolaní zdôraznil, že objednávka bola doručená osobne a tiež uviedol, že
„Toto tvrdia aj svedkovia p. U. a p. W.“, tak krajský súd uvádza, že zo svedeckých výpovedí týchto
svedkov pred okresným súdom podľa obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 27. marca 2013
takéto skutočnosti nevyplývali. Krajský súd pripomína, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú
povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky
potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje,
že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú
povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp.
dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho
nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo
15/2010).

Žalobca v odvolaní zdôraznil, že dodávky boli dve a Ing. Y. T. nevidel a neprevzal ani jednu, avšak prvú
zaplatil a druhú nie, lebo nemal peniaze a už vedel, že ho            p. U. a p. W. podviedli. V súvislosti
s touto argumentáciou žalobcu podľa krajského súdu je potrebné uviesť, že ani z týchto konštatovaní
žalobcu nie je možné jednoznačne ustáliť, že žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi kúpnu
cenu za spornú dodávku, ak nebolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalovaný si túto objednal



a v konečnom dôsledku prevzal. Podľa krajského súdu nemožno opomenúť, že „Podľa § 101 ods.
1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo
a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a  dbajú na pokyny súdu.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe
skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53
ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť
tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia
a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania
nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli
preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu
nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú
v § 101 a         § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť
preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia
dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný
právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh
skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o
zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným
(dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za
toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje
povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno
preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané,
žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). Z dôkaznej situácie pred súdom prvého stupňa, ale ani na
základe tvrdení v odvolacom konaní z ustáleného skutkového stavu sporovej veci nebolo možné podľa
odvolacieho súdu prijať iný záver, než ten, ktorý prijal okresný súd, z ktorého nevyplývala povinnosť
žalovaného zaplatiť žalobcovi žalobou uplatnenú kúpnu cenu za dodávku reziva, ak nebolo okrem iného
žalobcom preukázané objednanie tovaru žalovaným, jeho dodanie žalobcom žalovanému, resp. osobe
na to žalovaným poverenej. Krajský súd zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia
dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je
treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd
rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa
predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných
z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník
preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom
vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh
skutočností preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23.
mája 2012). Ak teda žalobca v tomto  smere neposkytol súdu prvého stupňa, ale ani odvolaciemu
súdu žiadne ďalšie dôkazy, tvrdenia, ktoré by mohli byť krajským súdom v rámci odvolacieho konania
vyhodnotené tak, že došlo k preukázaniu prevzatia tovaru žalovaným, tak potom nebolo možné
vyhodnotiť túto argumentáciu žalobcu ako argumentáciu, ktorá by mala vplyv na konštatovanú vecnú
správnosť napadnutého rozsudku, s ktorým sa krajský súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP stotožnil.

Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre
správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov
okresný súd aplikoval § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť dôkazov
pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v
tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje
zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho
rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane



ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.
3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie
dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj
správne skutkové závery.

Ďalej krajský súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a
s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97)“. K úplnosti krajský
súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné
ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu - ktorému dôkaznému
prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd
obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak,
ako to vyplýva z  § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje
závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalobcu, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04).  Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní.  Z úpravy v § 153
ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.



Na základe odvolacích dôvodov žalobcu nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre
zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých
logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo
vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1
OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP, tak ako už krajský súd uviedol,
v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu
stotožňuje.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak   v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne                  a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj
iných fyzických osôb a právnických osôb            k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011,
č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Žalobca v podanom odvolaní namietal aj správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu vo výroku
o trovách konania. V argumentácii v tejto rovine však žiadne ďalšie skutočnosti neuviedol. Z uvedených
dôvodov krajský súd preskúmal výrok o trovách konania v rozsudku okresného súdu a dospel k záveru o
nedôvodnosti odvolania žalobcu i v tejto časti. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní uspel, má zásadne
právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré vynaložil vo vecnej a časovej súvislosti s uplatnením
tohto základného práva. Pokiaľ si žalovaný zvolil zástupcu, tak realizoval len ústavne zaručené právo
na právnu pomoc, preto podľa krajského súdu nebolo možné nepriznať žalovanému účelne vynaložené
a vzniknuté trovy konania.

Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je v
zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či bránenie práv
účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť,
resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy súdu. (III. ÚS 557/2011-12 Ústavný súd Slovenskej
republiky 13. decembra 2011). Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania je teda povinný vždy skúmať
účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Trovy konania
potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj
keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba
posudzovať samostatne.

Účelnosť vynaložených trov súdneho konania zákon, a to OSP nedefinuje, avšak nepochybne pri
účelnosti uplatňovania alebo bránenia práva pôjde o také úkony účastníka, ktoré sú vykonané vo
vecnej a časovej súvislosti s prebiehajúcim súdnym konaním. K úplnosti sa dodáva, že účelnosť
vynaložených trov v danej konkrétnej veci bola preukázaná bránením práv žalovaného prostredníctvom
zvoleného právneho zástupcu. Účelnosť vynaložených trov vždy závisí od konkrétnych okolností danej
veci. „Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju
opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze“ (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4M Cdo 21/2009). Podľa § 24 OSP účastník sa môže



dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Podľa § 25 ods. 1 OSP ako zástupcu si účastník
môže vždy zvoliť advokáta. Za služby právnej pomoci si advokát účtuje odmenu, náhradu hotových
výdavkov a náhradu za stratu času podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Odmena za zastupovanie advokátom
je jednou z položiek trov konania deklarovaných v § 137 OSP. O ich náhrade rozhoduje súd podľa §
142 a nasl. ust. OSP. Za trovy konania treba teda považovať aj odmenu advokáta, ktorého si účastník
ako zástupcu v konaní zvolil.

Žalobca v odvolaní vecnú správnosť napadnutého výroku o trovách konania čo do jednotlivých
priznaných úkonov právnej služby a vyčíslenia trov právneho zastúpenia konkrétne nenapadol. Z
uvedených dôvodov bol aj napadnutý výrok o trovách konania v rozsudku okresného súdu potvrdený
ako vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods.
1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov
odvolacieho konania v podaní zo dňa 28.0uh 6.2013 (č.l. 285 spisu). Priznaná náhrada odvolacích
trov na strane žalovaného spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, a to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu v sume
237,34 Eur + režijný paušál 7,81 Eur, teda celkovo v sume 245,15 Eur, ktorú sumu nahradí žalobca
žalovanému v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalovaného,
v zmysle § 149 ods. 1 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona

(zák. č. 233/1995 Z.z.).