Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/179/2014 z 8. 4. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 8. apríla 2014, sp. zn. 7Co/179/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5412204309.2 Krajský súd Žilina | 7Co/179/2014 | ECLI:SK:KSZA:2014:5412204309.2 | 2014-04-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/71aa09b7-c0da-41c2-b765-acfbeb64aa24 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5412204309.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/179/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5412204309
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5412204309.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku
a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7C/132/2012-90 zo dňa 08. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právo na zaplatenie sumy 125,- Eur z titulu majetkovej škody a sumy 330,- Eur z titulu nemajetkovej
ujmy, ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín. Ten v
exekučnom konaní rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia po uplynutí zákonom
stanovenej doby (omeškanie viac ako 6 mesiacov). Rovnako zamietol návrh na prerušenie konania.

Zamietnutie návrhu na prerušenie konania odôvodnil tým, že neboli splnené podmienky ust. § 109
ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navrhovateľ nepreukázal, či skutočne bola podaná ústavná
sťažnosť, predmetná kópia sťažnosti nie je ani datovaná. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré má byť
ústavnou sťažnosťou napadnuté bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 4.4.2013. Ak
sa rozhodol uznesenie napadnúť sťažnosťou až po tom, ako obdržal predvolanie na pojednávanie, v
takomto postupe sú zreteľné prvky jeho účelovosti. V danom prípade nadriadený súd rozhodoval o
vylúčení/nevylúčení sudcov. Nestotožňuje sa s názorom, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka
majúca význam pre rozhodnutie súdu, keďže ide o otázku procesného charakteru.

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania ustálil, že v exekučnej veci Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn.
8Er/13/2011 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia dňa 17.01.2011. Exekučný súd
si dňa 28.1.2011 vyžiadal od rozhodcovského súdu podklady, pričom tento listom z 3.2.2011 požiadal
o predĺženie lehoty o 30 dní na predloženie písomností. Tieto predložil dňa 18.2.2011 a poverenie bolo
vydané dňa 3.6.2011.

Pokiaľ ide o nedodržanie zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty poukázal na to, že podľa judikatúry
Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy
v konaní, a teda automaticky neznamená porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných



prieťahov. Exekučný súd si zadovažoval potrebné podklady. Vždy je potrebné skúmať dôvody, pre ktoré k
nedodržaniu lehoty došlo. Nedodržanie lehoty exekučný súd nevykonal svojvoľne. Činnosť exekučného
súdu osobitne vo veciach, v ktorých exekučný titul predstavuje rozhodcovský rozsudok, u ktorých s
ohľadom na označenie povinného v návrhu na vykonanie exekúcie a povahu uplatneného nároku nie
je jednoznačne zrejmé, či sa jedná o spotrebiteľskú vec alebo nie (čo exekučný súd musel ex offo
skúmať), je náročnejšia, vyžadujúca si aj tomu zodpovedajúci časový priestor. Už v štádiu rozhodovania
o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia je exekučný súd povinný skúmať, či rozhodcovská
zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
má za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a má účinky paaktu. Z činnosti
exekučného súdu bolo zistené, že tento konal efektívne. Konštatovanie zbytočných prieťahov v konaní
nespadá do právomoci všeobecných súdov. Nemal preukázané naplnenie ani jedného zo zákonných
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu, teda ani samotnú škodu. V tomto smere poukázal na
argumenty odporcu v jeho vyjadrení k návrhu, keď sa má uhrádzať skutočná škoda a ušlý zisk.
Požadovať paušálne sumy za navrhovateľom spomínané veľmi všeobecne činnosti je nesprávne a
účelové. Rovnako nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy. Nemal preukázanú navrhovateľom tvrdenú
príčinu a následok, ktorý táto príčina mala spôsobiť. Nemôže byť daný ani ďalší nevyhnutný predpoklad
pre dôvodnosť nároku na náhradu škody, a to príčinná súvislosť medzi (nepreukázaným) nesprávnym
úradným postupom a (nepreukázanou) škodou. Napokon zo žaloby nevyplýva poukaz na nejaký dôkaz
spôsobilý preukázať to, že by prípadné nevymoženie vymáhanej pohľadávky v exekúcii, preukázateľne
bolo v príčinnej súvislosti práve s dĺžkou konania exekučného súdu a reálne nemalo iné príčiny nijak
nesúvisiace s postupom exekučného súdu (z návrhu a z k nej pripojených listín nie je zrejmé ani to, či
skutočne a ak áno v akom rozsahu doposiaľ nedošlo k vymoženiu vymáhanej pohľadávky).

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi ako účastníkovi, ktorý bol v konaní
úspešný nepriznal náhradu jeho trov, keď tento si v konaní uplatnil náhradu trov konania, avšak v
zákonnej lehote nijako ich výšku nevyčíslil a ani z obsahu spisu mu žiadne preukázateľné trovy k okamihu
vyhlásenia rozsudku nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.

Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na
podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.

Riadne a včas požiadal o odročenie pojednávania. Súd sa však nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol
pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.

Zároveň poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s
ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozporoch
s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na
nestranný súd. Tiež poukázal na ust. § 15 O.s.p..

Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu podáva odvolanie.



Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Okrem toho, súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladne“ uviedol konštatovanie
súdu, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol
o jeho návrhu v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup súdu spočíval hneď v niekoľkých
skutočnostiach, nielen v jednej z nich, konajúci sudca sa musí preto vysporiadať so všetkými vytýkanými
zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie
nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

V odôvodnení rozhodnutia sa súd zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka
(povinného). Nesúhlasí s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil
dlžník, keď pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu. Hodlal
predložil dôkazy o výške majetkovej ujmy prostredníctvom znaleckého posudku, súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonané ex offo. Ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej
škode, preto je v tejto časti rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že
majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z
vykonaného dokazovania. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil, o podstatne a rozsahu podnikateľského rizika a o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu
okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.

Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo
odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Dôvody na prerušenie konania v zmysle ust.
§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie sú dané. Ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne
prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.
Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto
zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení slúžiacich účelu
racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania využije, je ale potrebné
podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6
O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a
účinnejšia. V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený posudzoval
opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy
právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O.s.p.
oprávnené posudzovať. Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky
konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavou
zaručených základných práv alebo slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany
žalobcu podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v
ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k



záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. V súdenej veci sa nejedná o takýto prípad. Okresný súd
postupoval vecne správne, keď návrh na prerušenie konania zamietol.

Hoc aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním
rozhodnutia vo veci samej, vzhľadom na nedôvodnosť tohto návrhu a vecnú správnosť tohto rozhodnutia,
nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o
ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a
bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom
ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

Vyjadrenie odporcu k veci bolo navrhovateľovi (respektíve jeho právnemu zástupcovi) doručené dňa
02.01.2014, a to pred pojednávaním stanoveným na deň 08.01.2014. Pokiaľ navrhovateľ žiadal zrušiť
nariadené pojednávanie s odôvodnením, že je potrebné rozhodnúť o ústavnej sťažnosti, okresný súd
správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), čo zodpovedá ďalej
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené však
nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej
a v konkrétnych okolnostiach súdeného prípadu. Nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie
relevantného porušenia procesného práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu, že navrhovateľ nevzniesol námietku zaujatosti a
zákonný sudca nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Odvolateľ v návrhu na odročenie
pojednávania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné (ďalšie) okolnosti, ktoré by mali
zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Opomenúť nie
je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z
06.02.2013) vo vzťahu k neúspešným ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Krajský súd Žilina uznesením č.k. 5NcC/196/2013-21 zo dňa 19.03.2013 vylúčil z prejednávania a
rozhodovania veci sudcu Okresného súdu Dolný Kubín JUDr. Rastislava Plutinského a ostatných sudcov
tamojšieho súdu nevylúčil (teda aj zákonného sudcu JUDr. Petra Bebeja).



Pokiaľ by aj neexistovalo žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto otázku samostatne.
Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu,
na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z
prejednávania aj rozhodovania veci. Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska
zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá
právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu.
Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej
moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná
v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama
táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak
apriórne stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom
a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci,
celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti
je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.
1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.
Petra Bebeja z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Bezpredmetná je odvolacia námietka, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
nakoľko zo spisu vyplýva, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, o ktorom bola spísaná aj riadna
zápisnica dňa 03.12.2013.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je
možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za
nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo
vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na
všeobecné konštatovanie „nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach, konajúci súd sa musí
vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“, ktoré sú len opakovaním
žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia,
ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných než
účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné
konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia
námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami na
ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku
žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik



zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Rovnako poukázal i na to, že
nebol preukázaný vznik škody, nakoľko sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk a nie je možné uznať
za škodu paušalizované sumy uvádzané navrhovateľom. Tiež nebol preukázaný vznik nemajetkovej
ujmy a príčinná súvislosť. Preto odvolacie námietky navrhovateľa, že „súd opisuje škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka“ sú bezpredmetné. Odvolací súd preto nemá právny dôvod,
respektíve možnosť zaoberať sa touto námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí.
Takéto tvrdenie okresný súd neurobil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích
dôvodov. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky
nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, ide z dôvodu absencie
bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať, o námietku, ktorú nemožno preskúmať.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri
výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,
nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek
protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny. Úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si
navrhovateľ zvolil, o podstate a rozsahu podnikateľského rizika (na ktoré súd odkázal s poukazom
na vyjadrenie odporcu a stotožnil sa s ním) boli riadne zdôvodnené, prečo súd na ne prihliadal, a to
predovšetkým pri zisťovaní, či exekučný súd konal bez zbytočných prieťahov. preto tvrdenie dovolateľa,
že tieto úvahy boli irelevantné neobstoja.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.