Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/287/2014 z 24. 3. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 24. marca 2015, sp. zn. 14Cob/287/2014, ECLI:SK:KSZA:2015:5113217050.1 Krajský súd Žilina | 14Cob/287/2014 | ECLI:SK:KSZA:2015:5113217050.1 | 2015-03-24 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6def599e-4030-4540-a121-181f41a19039 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5113217050.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/287/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113217050
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113217050.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
Stavomontáže Žilina, a.s., so sídlom Bytčická 2, 011 06 Žilina, IČO: 31 643 841, zastúpeného
právnou zástupkyňou JUDr. Beatou Opavskou, advokátkou, so sídlom Z. XXXX/XX, XXX XX E., proti
žalovanému: RVT SiemControl, s.r.o., so sídlom Priemyselná ul. 3670/25, 010 01 Žilina, IČO: 36 401 421,
v konaní o zaplatenie 5.220,14 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č.k. 10Cb 183/2013-46 zo dňa 20.05.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 183/2013-46 zo dňa 20.05.2014 v napadnutom výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.366,74 Eur s príslušenstvom do troch dní po právoplatnosti
rozsudku a vo výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie v časti o zaplatenie 853,40 Eur zastavil. Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.366,74 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne počítaným
zo sumy 550,40 Eur od 16.06.2012 do 08.11.2013, zo sumy 303,- Eur od 30.07.2012 do 08.11.2013, zo
sumy 2.662,74 Eur od 27.08.2012 do zaplatenia a zo sumy 1.707,- Eur od 24.12.2012 do zaplatenia a
trovy konania vo výške 268,20 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 715,06 Eur, na účet právneho
zástupcu žalobcu, všetko do troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák.
č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 536 ods. 1, 2, 3 OBZ, § 546 ods. 1 OBZ, § 548 ods. 1 OBZ,
§ 324 ods. 1 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej
len „OZ“), § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, okresný súd žalobe po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom žalobe vyhovel.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pojednávanie konané dňa 20.05.2014
sa uskutočnilo v neprítomnosti riadne a včas predvolaných účastníkov konania za súčasného splnenia
zákonných podmienok vymedzených § 101 ods. 2 OSP. Žalovaný svoju neprítomnosť na pojednávaní
ospravedlnil podaním zo dňa 16.05.2014 a žiadal pojednávanie odročiť z dôvodu, že v danom termíne
sa zúčastňujú konatelia žalovaného na veľtrhu v Nemeckej spolkovej republike v Hanoveri. Okresný
súd posúdil žiadosť ako nekvalifikovanú, ktorá nezodpovedala náležitostiam vyplývajúcim z poučenia
okresného súdu, ktoré bolo obsahom predvolania na pojednávanie zo dňa 24.03.2014, ktoré žalovaný
prevzal dňa 27.03.2014, o čom bol žalovaný elektronickou poštou dňa 20.05.2014 vyrozumený.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je nielen poskytnutie možnosti v uplatňovaní a bránení



svojich práv, ale tiež konanie súdov v súlade s procesnými predpismi a ústavno-právnymi princípmi.
Súd nariaďuje na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvoláva účastníkov konania a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok
času na prípravu. Je na účastníkovi, či svoje právo využije, alebo nie. V predvolaní okresný súd poučil
účastníkov okrem iného o náležitostiach žiadosti o odročenie pojednávania, žalovaný bol poučený, že
návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať dôvod, pre ktorý navrhuje odročenie pojednávania,
deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel a ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu,
alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. Podľa článku 48 ods. 2 vety prvej
Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa
článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom, zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach, alebo záväzkoch. Na jednej
strane stojí právo účastníkov zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom ako neodňateľné
právo každého účastníka konania v každom štádiu súdneho procesu a na druhej strane stojí právo
účastníka na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote.
Zákon v § 101 ods. 2 druhá veta OSP určuje jednu výnimku z práva účastníka, za ktorej sa môže
vec prejednať i v jeho neprítomnosti, t.j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil
a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Žiadosť o odročenie pojednávania je
podložená dôležitým dôvodom vo všeobecnosti vtedy, pokiaľ účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú
vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu
neumožňujú sa pojednávania zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy a súčasne sú
vážne, t.j. dôležité a ospravedlniteľné, ktoré súd posudzuje k okamihu, kedy o žiadosti o odročenie
pojednávania rozhoduje. Napriek tomu, že žalovaný bol riadne poučený súdom o náležitostiach, ktoré
žiadosť o odročenie pojednávania musí mať, tak si svoju procesnú povinnosť riadne nesplnil a okolnosti,
ktoré mu v splnení tejto povinnosti bránili, okresnému súdu neuviedol. V záujme rýchlosti konania a v
záujme zásady spočívajúcej v tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty a s prihliadnutím
na povinnosť všeobecného súdu zakotvenú v Ústave Slovenskej republiky, ktorá ukladá povinnosť
prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov a tým
vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote, okresný súd vec prejednal v neprítomnosti žalovaného v
súlade s § 101 ods. 2 OSP.

Pred pojednávaním žalobca vzal žalobný návrh v časti o zaplatenie istiny 853,40 Eur späť a žiadal
konanie v tejto časti zastaviť s poukazom na skutočnosť, že žalovaný zaplatil žalobcovi dňa 8.11.2013,
t.j. po podaní žaloby na súd, časť žalovanej pohľadávky v sume 853,40 Eur, ktorú žalobca započítal na
najskôr splatné faktúry, a to v celosti na faktúru č. 2120078 a faktúru č. 2120102. Zostatok
neuhradenej istiny tak predstavuje sumu 4.366,74 Eur.

Z vykonaných listinných dôkazov mal okresný súd preukázané, že na základe objednávky žalovaného
žalobca dodával žalovanému žalobcom vyrobené nosné konzoly podľa technickej dokumentácie vrátane
ich povrchovej úpravy za dohodnutú cenu diela, ktorú žalobca vyúčtoval žalovanému vystavenými
faktúrami so stanovenou lehotou splatnosti. Žalovaný svoj záväzok voči žalobcovi uznal čo do dôvodu
a výšky v písomnom uznaní záväzku zo dňa 21.3.2013, pričom medzi účastníkmi došlo k dohode o
spôsobe úhrady dlhu v mesačných splátkach najneskôr ku koncu kalendárneho mesiaca vo výške
580,02 Eur mesačne, pod následkom straty výhody splátok. Dohoda obsahuje špecifikáciu jednotlivých
faktúr s uvedením dátumu ich vystavenia, dátumu splatnosti, zostatku dlžnej sumy vrátanej DPH a s
uvedením variabilného symbolu úhrady. Dôsledkom uznania záväzku v zmysle § 323 OBZ je vznik
vyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase jeho uznania dlžníkom existoval. Pokiaľ z dohody
nevyplýva niečo iné, uznaním záväzku nevzniká nový právny vzťah, ale modifikuje sa už existujúci, v
danom prípade spôsob zaplatenia dlžnej sumy. Teda ak žalovaný v zmysle dohody o úhrade dlhu v
splátkach svoj záväzok riadne nesplnil, podľa dojednaných zmluvných podmienok sa stal zročný celý
dlh a žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť nielen dlžnú istinu ale aj úroky z omeškania podľa splatnosti
záväzku vyplývajúceho z uzavretej zmluvy o dielo. Vzhľadom na postavenie subjektov záväzkovo-
právneho vzťahu a predmet ich záväzkov okresný súd posúdil právny vzťah medzi účastníkmi konania
ako obchodno-právny podľa § 261 ods. 1 OBZ a zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi konania okresný
súd posúdil ako zmluvu o dielo podľa § 546 a nasl. OBZ. Uznanie záväzku žalovaným podľa § 323 OBZ
malo za následok vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a uznanom
rozsahu trval, a teda dlžník má naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne že v čase



uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti prešlo na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej
domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v
zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, mal okresný súd preukázanú, pokiaľ v
konaní nevyšiel najavo opak (§ 133 OSP). Za daného stavu ak žalovaný čiastočne uhradil svoj záväzok
z titulu zaplatenia ceny diela, týmto plnením nastali účinky uznania zvyšku dlhu, pokiaľ žalovaným nebol
preukázaný opak. Námietku žalovaného o predčasnosti podanej žaloby s poukazom na dohodnutý
splátkový kalendár, okresný súd vyhodnotil za nedôvodnú, nakoľko žalovaný porušil svoju povinnosť
zaplatiť dlžné splátky v dohodnutých lehotách, čím sa stal zročný celý dlh. Predpokladom na súdne
uplatnenie takej pohľadávky nie je výzva pred podaním žaloby, nakoľko výška záväzku a jeho splatnosť
vyplývala z textu dohody a uznania záväzku zo dňa 21.3.2013.

Na základe písomnej objednávky žalovaného a následne poskytnutého plnenia zo strany žalobcu
došlo medzi účastníkmi k uzavretiu zmluvy o dielo. Cenu poskytnutého plnenia žalovanému žalobca
vyúčtoval v návrhu označenými faktúrami so stanovenou lehotou splatnosti. V rámci dohody o úhrade
dlhu v splátkach účastníci upravili spôsob zaplatenia dlžnej sumy pod následkom straty výhody splátok.
Porušením dohody vzniklo právo žalobcu uplatniť si voči žalovanému nárok na zaplatenie ceny diela
spolu s úrokom z omeškania, do ktorého sa žalovaný dostal dňom nasledujúcim po dátume splatnosti
jednotlivých faktúr až do ich zaplatenia, a preto okresný súd priznal žalobcovi z titulu zmluvného plnenia
- ceny diela sumu 4.366,74 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne počítaným zo sumy
550,40 Eur od 16.6.2012 do 8.11.2013, zo sumy 303,- Eur od 30.7.2012 do 8.11.2013, zo sumy 2.662,74
Eur od 27.8.2012 do zaplatenia a zo sumy 1.707,- Eur od 24.12.2012 do zaplatenia. O náhrade trov
prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta druhá OSP v spojení s § 142
ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal
„nesprávnosť rozsudku, ktorú vidíme v tom, že súd nesprávne vyhodnotil uzavretú dohodu medzi
účastníkmi o splácaní pohľadávky, ktorá bola predmetom žaloby. Zdieľame názor, že súd nás mal
zaviazať zaplatiť uznanú pohľadávku v intenciách dohody v jednotlivých splátkach nie do 3 dní od
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ale v termínoch po 580,- Eur mesačne až do splatenia celej
pohľadávky. Navrhujeme, aby odvolací súd vyhovel nášmu odvolaniu.“

Žalobca sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212
ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku
podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.366,74 Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách
prvostupňového konania potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie.
Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/287/2014-60 zo dňa 17.03.2015
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 17.03.2015 (č.l. 61 spisu) v spojení s doručenkami na čl. 59 spisu a tiež oznámením na
internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.



Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
03.07.2014 (č.l. 54 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť napadnutého rozsudku okresného súdu, nesprávne
vyhodnotenie uzavretej dohody medzi účastníkmi o splácaní pohľadávky, ktorá bola predmetom žaloby,
z ktorého je možné vyvodiť dôvody odvolacích námietok pre nesprávnosť skutkových zistení a následne
nesprávneho právneho posúdenia. V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že za skutkové vady je potrebné
považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho
skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého
z §§ 132 - 135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba
rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením
veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval
príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu
normu ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na
zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Primárne krajský súd uvádza v súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného, že sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach na jeho závery
poukazuje. Práve z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP nebolo potrebné, aby krajský súd vo svojom
rozhodnutí opakoval tie skutkové a právne závery, ktoré odzneli v napadnutom rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje, pretože tak rozhodnutie okresného súdu,
ako aj krajského súdu spolu tvoria jeden celok. Podľa § 219 ods. 2 OSP sa prípadne len doplnia
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Tento záver krajského súdu je aj
v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09, podľa ktorého ...
„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Ďalej krajský súd
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, z ktorého okrem
iného vyplýva, že v odvolacom konaní sa tak súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Žalovaný v odvolaní teda primárne namietal nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu, ktorý mal podľa
neho nesprávne vyhodnotiť dohodu o splácaní pohľadávky a mal rozhodnúť tak, že splatnosť dlžnej sumy
„nie do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ale v termínoch 580,- Eur mesačne až do
splatenia celej pohľadávky 4.366,74 Eur“ (č.l. 54 spisu). V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného
poukazuje krajský súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie
odvodzoval od § 323 OBZ, mal za to, že ak žalovaný čiastočne uhradil svoj záväzok z titulu zaplatenia
ceny diela, tak týmto plnením nastali účinky uznania zvyšku dlhu, pretože žalovaným nebol preukázaný
opak. Námietku žalovaného o predčasnosti podanej žaloby s poukazom na dohodnutý splátkový
kalendár, už okresný súd vyhodnotil za nedôvodnú, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný porušil svoju
povinnosť zaplatiť dlžné splátky v dohodnutých lehotách, čím sa stal zročný celý dlh. Vzhľadom na
uvedené konštatovanie okresného súdu, v napadnutom rozsudku, nie je možné odvolacím súdom
konštatovať relevantnosť obrany žalovaného v odvolacom konaní, ktorý poukazoval práve na predmetnú
dohodu o splácaní pohľadávky, na ktorú sa teda žalovaný odvolával. Podľa zistení odvolacieho súdu
žalovaný netvrdil úhradu uvedenej sumy, ani nesprávnosť konštatovania okresného súdu, ktorý ustálil,
že predsa v rámci dohody o úhrade dlhu v splátkach, bol upravený spôsob zaplatenia dlžnej sumy,
a to pod následkom straty výhody splátok. Porušením uvedenej dohody preto správne okresný súd
konštatoval, že vzniklo právo žalobcu uplatniť si voči žalovanému nárok na zaplatenie ceny diela
spolu s úrokom z omeškania. Z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil odvolanie žalovaného proti
napadnutému výroku rozsudku okresného súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
4.366,74 Eur s úrokom z omeškania ako nedôvodné a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku
ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP a v podrobnostiach odkazuje cez
úpravu v § 219 ods. 2 OSP na napadnutý rozsudok okresného súdu. Je namieste podľa krajského súdu



konštatovať, že v odvolacom konaní nebola zistená ani nesprávnosť právneho posúdenia okresného
súdu a ani nebol zistený v odvolacom konaní rozpor postupu okresného súdu so zásadami vyplývajúcimi
z § 132 OSP. Krajský súd na tomto mieste len pripomína, že pri hodnotení dôkazov zásadne súd
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s
touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne
vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo
účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre
spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil
okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

V tejto súvislosti len podporne krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.).
Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“ Za podstatné krajský súd považuje v súvislosti s
argumentáciou žalovaného v odvolaní poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na
spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.

Krajský súd po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatuje, že okresný súd sa pri rozhodovaní
zaoberal argumentáciou účastníkov konania, ktorá bola podstatná, rozhodná pre posúdenie sporovej
právnej veci. Mal za to, že boli naplnené i závery už ustálenej konštantnej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej ...„odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na
spravodlivý proces (m.m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)“. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení
rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania. Riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje,
aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a
právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa
krajského súdu napadnuté rozhodnutie okresného súdu uvedené atribúty spĺňa. Ak teda v danom
prípade okresný súd predmetnú dohodu, na ktorú poukazoval žalovaný v odvolaní, nepovažoval za
rozhodnú, tak krajský súd sa s týmto záverom okresného súdu stotožnil, mal za to, že takýto záver
okresného súdu vzhľadom na okresným súdom ustálený skutkový stav bol vecne správny. Krajský súd
v súvislosti s vyhodnotením obrany žalovaného tak pred súdom prvého stupňa ako i potom v odvolaní
zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je
jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov
(vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad,
neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno,
zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného
bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma,



ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena,
teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Z vykonaného odvolacieho prieskumu
odvolací súd konštatuje, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine ním uplatnenej obrany tak
pred súdom prvého stupňa, ale ani v odvolacom konaní.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od
výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej bol potvrdený
ako vecne správny i výrok o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 OSP.

O trovách odvolacieho konania bolo odvolacím súdom rozhodnuté v zmysle § 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý návrh na náhradu trov
odvolacieho konania neuskutočnil, nevyčíslil ich k momentu verejného vyhlásenia rozsudku, ale ani v
lehote do troch pracovných dní od jeho vyhlásenia rozhodnutia krajským súdom, ku ktorému vyhláseniu
došlo dňa 25.03.2015. Preto za aplikácie § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP
žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania,
keďže nebola naplnená žiadna z kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady trov konania, a to ich
uplatnenie a ani vyčíslenie do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia krajským súdom, preto
žalobcovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania nebola priznaná ich náhrada.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,



oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného
zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).