Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 13CoZm/27/2015 z 3. 11. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 3. novembra 2015, sp. zn. 13CoZm/27/2015, ECLI:SK:KSZA:2015:5113239073.1 Krajský súd Žilina | 13CoZm/27/2015 | ECLI:SK:KSZA:2015:5113239073.1 | 2015-11-03 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/82aff73d-59c5-4501-b611-a2172b4ff96a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5113239073.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13CoZm/27/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113239073
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113239073.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: Ing. U. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.
M. XXXX/X, XXX XX P., zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Miriam Podhradskou, advokátkou, so
sídlom Y. F. XXXXX/XX, XXX XX P., proti žalovanému: P. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/X, XXX
XX P., v konaní o zaplatenie zmenkovej pohľadávky vo výške 34.155 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/18/2014-60 zo dňa 31. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/18/2014-60 zo dňa 31. marca 2015 v napadnutom
výroku o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 2.056 Eur, do troch dní po
právoplatnosti tohto uznesenia p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zrušil zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Žilina č.k.
10Zm/58/2013-18 zo dňa 31.1.2014 a konanie zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi
uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 2.056,- Eur, do troch dní po právoplatnosti
tohto uznesenia. Samostatným výrokom žalobcovi vrátil krátený súdny poplatok vo výške 2.035,44 Eur.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal vydania zmenkového platobného rozkazu, ktorým by
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť zmenkovú sumu 34.155 Eur, úrok vo výške 6 % ročne z tejto
sumy od 28.10.2013 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 113,85 Eur a trovy konania. Okresný súd vo veci
vydal dňa 31.1.2014 zmenkový platobný rozkaz č.k. 10Zm/58/2013-18, proti ktorému podal žalovaný
v zákonom stanovenej lehote odôvodnené námietky. Žalobca písomným podaním zo dňa 25.2.2015
zobral žalobu v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Žalovaný na výzvu okresného súdu, aby
oznámil, či súhlasí so zrušením zmenkového platobného rozkazu a zastavením konania, nereagoval, a
preto okresný súd vychádzal z predpokladu, že žalovaný so zrušením zmenkového platobného rozkazu
súhlasí. Okresný súd potom podľa ust. § 175 ods. 5 OSP rozhodol o zrušení zmenkového platobného
rozkazu a o zastavení konania.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. s odôvodnením, že žalobca
netvrdil ani nepreukázal, že by k späťvzatiu žaloby došlo pre správanie sa žalovaného v čase po začatí
konania, a preto z procesného hľadiska žalobca zavinil zastavenie konania a právo na náhradu trov
konania svedčí žalovanému. Žalovanému okresný súd podľa § 151 ods. 2 O.s.p. priznal náhradu trov
konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu rozhodnutia súdu, a to titulom súdneho poplatku za námietky
proti zmenkovému platobnému rozkazu vo výške 2.056 Eur, ktorého neuhradenú časť bude okresný
súd od žalovaného vymáhať. Okresný súd zároveň žalobcovi, ktorý vzal žalobu v celom rozsahu späť
pred prvým pojednávaním, v súlade s ust. § 11 ods. 3, 4 zák. č. 71/1992 Zb. vrátil súdny poplatok za
podanú žalobu krátený o 1 %.



Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým okresný súd
uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 2.056,- Eur. Odvolanie odôvodnil
tým, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca konštatoval, že v zák.
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch sa nenachádza ustanovenie o námietkach voči zmenkovému
platobnému rozkazu, a preto v zmysle analógie sa má použiť zákonné ust. § 11 ods. 9 tohto zákona.
Použitie analógie podľa žalobcu prichádza do úvahy, ak určitý vzťah nie je konkrétne upravený právnou
normou, pričom existuje norma, ktorá sa na daný skutkový stav aspoň sčasti vzťahuje, alebo ktorá
upravuje podobné vzťahy. V zákone o súdnych poplatkoch je námietka proti zmenkovému platobnému
rozkazu upravená iba v prílohe tohto zákona - sadzobníku poplatkov, v zmysle ktorého sa poplatok
za námietky v zmenkovom a šekovom konaní a za odpor proti platobnému rozkazu platí podľa
rovnakej sadzby ako poplatok pri návrhu na vydanie zmenkového (šekového) platobného rozkazu.
Zákonodarca tak výšku poplatku za námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu a pri odpore
voči platobnému rozkazu upravuje rovnakým spôsobom. Vzhľadom na porovnateľnosť platobného a
zmenkového platobného rozkazu má žalobca za to, že v rámci analógie by mal súd uplatniť ust. § 11
ods. 9 zákona o súdnych poplatkoch.

Žalobca ďalej namietal záver okresného súdu, v zmysle ktorého zastavenie konania z procesného
hľadiska zavinil žalobca. Žalobca v písomnom späťvzatí žaloby uviedol, aby o trovách konania okresný
súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Z tohto nemohol okresný súd
prijať jednoznačný záver o tom, že zastavenie konania zavinil žalobca. Okresný súd pritom v odôvodnení
uviedol, že na jeho výzvu ohľadom zastavenia konania a vyčíslenia trov konania žalovaný nereagoval.
Je teda zrejmé, že žalovaný si náhradu trov konania voči žalobcovi neuplatnil a neuplatnil si ani súdny
poplatok za námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu, a preto mal okresný súd rozhodnúť podľa
Nálezu Ústavného súdu, sp.zn. IV. ÚS 481/2013 tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania. V zmysle tohto rozhodnutia sa podľa ust. § 151 O.s.p. odlišuje rozhodnutie súdu o trovách
konania a o náhrade trov konania, pričom o náhrade trov konania súd rozhodne iba vtedy, ak tak
navrhne niektorý z účastníkov konania. Žalovaný sa pritom nevyjadril, že žalobca zavinil zastavenie
konania a že by preto žiadal náhradu trov konania. Medzi účastníkmi došlo k mimosúdnej dohode, v
rámci ktorej sa dohodli, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, to znamená,
že návrh na začatie konania bol podaný dôvodne. Žalovaný sa po doručení späťvzatia návrhu zo dňa
25.2.2015, v ktorom žalobca žiadal, aby žiadnemu z účastníkov nebola priznaná náhrada trov konania, k
tomuto podaniu nevyjadril, a preto mal žalobca za to, že s podaným návrhom žalobcu ohľadom náhrady
trov konania súhlasil. Okresný súd mal aj pri náhrade trov konania vychádzať, podobne ako ohľadom
zrušenia zmenkového platobného rozkazu, z predpokladu, že v dôsledku nevyjadrenia sa v stanovenej
lehote žalovaný s návrhom ohľadom náhrady trov konania súhlasil.

Žalobca ďalej v odvolaní poukázal na vyjadrenie žalovaného v podaných námietkach zo dňa 28.2.2014,
kde žalovaný žiadal zaviazať žalobcu, aby uhradil žalovanému trovy konania ako vzniknú. Žalovaný
žiadnym spôsobom nešpecifikoval, z čoho má náhrada trov konania pozostávať, t.j. náhrada za súdny
poplatok, náhrada trov právneho zastúpenia. V zmysle Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS
481/2013 pritom bez vyčíslenia nemožno náhradu trov konania priznať. Aj podľa uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 5Cdo 39/2010 je vyčíslenie trov konania predpokladom na to, aby boli účastníkovi
priznané všetky trovy, ktoré v konaní účelne vynaložil. Podľa žalobcu je aplikácia § 151 ods. 2 O.s.p.
možná len za predpokladu, že bol v priebehu konania podaný návrh na priznanie trov konania. Žalobca
zastáva názor, že v priebehu konania nebol riadne podaný návrh na priznanie náhrady trov konania
ohľadom súdneho poplatku za podané námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu. Ak by sa
odvolací súd s argumentáciou žalobcu nestotožnil a mal by za to, že žalobca zavinil zastavenie konania
a žalovaný má nárok na náhradu trov konania - zaplateného súdneho poplatku, je žalobca toho názoru,
že nemožnosť priznania náhrady trov konania úspešnému žalovanému by síce mohla byť chápaná ako
narušenie zásady rovnosti účastníkov konania, avšak na druhej strane od žalobcu nemožno spravodlivo
žiadať, aby nahradil trovy konania vzniknuté žalovanému, a to v zmysle Nálezu Ústavného súdu SR
sp.zn. II. ÚS 56/05. V tomto náleze ústavný súd uviedol, že len z dôvodu uplatnenia svojho základného
práva na súdnu ochranu nemá nikto utrpieť materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania.
Žalobca tak žiadal napadnutý výrok uznesenia okresného súdu zmeniť tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril.



Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu v
napadnutom výroku o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne
správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Za účelom posúdenia odvolacích dôvodov žalobcu sa krajský súd oboznámil s priebehom konania
pred súdom prvého stupňa. Zistil, že žalobca žalobou doručenou okresnému súdu dňa 19.11.2013
žiadal zmenkovým platobným rozkazom uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi zmenkovú
sumu 34.155,- Eur s príslušenstvom. Okresný súd dňa 31.1.2014 vydal zmenkový platobný rozkaz č.k.
10Zm/58/2013-18, proti ktorému podal žalovaný námietky datované dňa 28.2.2014, v ktorých žiadal
vydaný zmenkový platobný rozkaz zrušiť a zaviazať žalobcu, aby žalovanému uhradil trovy konania
tak, ako vzniknú. Uznesením č.k. 10Zm/58/2013-31 zo dňa 22.4.2014 okresný súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané námietky vo výške 2.056,- Eur. Podaním zo dňa 25.2.2015
(č.l. 53 spisu) zobral žalobca v celom rozsahu späť žalobný návrh, žiadal konanie zastaviť, žiadnemu z
účastníkov nepriznať náhradu trov konania a vrátiť žalobcovi krátený súdny poplatok. Žalovaný na výzvu
okresného súdu zo dňa 9.3.2015 (č.l. 57 spisu), aby sa vyjadril, či súhlasí so zrušením zmenkového
platobného rozkazu a zastavením konania a aby vyčíslil trovy konania, nereagoval.

Žalobca v podanom odvolaní namietal, že na základe analógie mal okresný súd aj ohľadom súdneho
poplatku za podané námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu aplikovať ust. § 11 ods. 1 zák.
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v zmysle ktorého sa
poplatok za odpor vráti, ak sa návrh na začatie konania vzal späť pred začatím pojednávania vo veci
samej. Krajský súd je toho názoru, že v danom prípade analogické použitie uvedeného právneho
ustanovenia neprichádza do úvahy. Je potrebné zohľadniť odlišný charakter platobného rozkazu a
odporu proti platobnému rozkazu v porovnaní so zmenkovým platobným rozkazom a námietkami proti
zmenkovému platobnému rozkazu. Zmenkový platobný rozkaz vydaný v zmysle ust. § 175 O.s.p.
je odlišnou formou rozhodnutia od platobného rozkazu. Okrem odlišností, ktoré sú dané rozdielnymi
podmienkami a lehotou, v ktorej možno napadnúť platobný rozkaz a zmenkový platobný rozkaz, sa
konanie v zmenkovom rozkaznom konaní od konania o platobnom rozkaze líši predovšetkým rozdielnym
charakterom týchto konaní. Na rozdiel od odporu sa podaním námietok zmenkový platobný rozkaz
neruší a podaním námietok nenastáva situácia, ako keby zmenkový platobný rozkaz nebol vydaný.
Podaním námietok nedochádza k zrušeniu vydaného zmenkového platobného rozkazu, nakoľko v
dôsledku podania námietok v ďalšom konaní súd nariadi pojednávanie, na ktorom rozsudkom vysloví,
či zmenkový platobný rozkaz ponecháva v platnosti alebo či ho zrušuje a v akom rozsahu. Treba tiež
poukázať na samostatnosť úpravy platobného rozkazu v ust. § 172 až 174 O.s.p. o samostatnosť
úpravy zmenkového platobného rozkazu a šekového platobného rozkazu v ust. § 175 O.s.p., čím
priamo z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je daná odlišnosť týchto dvoch foriem súdneho
rozhodnutia, a tiež odlišnosť možností procesnej obrany voči týmto rozhodnutiam. Podanie odporu a
podanie námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu preto nie je možné porovnávať a postaviť ich
na rovnakú úroveň, nakoľko ide o dva rozdielne právne inštitúty s rozdielnymi právnymi následkami.
Preto podľa názoru krajského súdu v danom prípade nie je možné ani za použitia analógie aplikovať
ustanovenia týkajúce sa vrátenia poplatku za podaný odpor na súdny poplatok vyrubený z námietok proti
zmenkovému platobnému rozkazu. Rozdielny charakter odporu proti platobnému rozkazu a námietok
voči zmenkovému platobnému rozkazu vyplýva tiež zo stanoviska Najvyššieho súdu SR zverejneného
pod sp.zn. Obpj 3/2006. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 27/2012, v ktorom ústavný súd podrobil prieskumu postup okresného
a krajského súdu, ktoré dospeli k záveru, že nie je možné zrušiť uznesenie o vyrubení súdneho poplatku
za námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu a že na tento prípad nie je možné aplikovať ust. § 11
ods. 3 a ods. 9 zák. č. 71/1992 Zb. o vrátení súdneho poplatku. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský
súd pri rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľa postupoval ústavne konformným spôsobom,
a preto ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. K rovnakým záverom o neprípustnosti
analogického použitia ust. § 11 ods. 9 zák. č. 71/1992 Zb. vo vzťahu k vráteniu súdneho poplatku
za podané námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu dospel tiež Krajský súd v Bratislave vo
svojom rozhodnutí sp.zn. 1CoZm/7/2013. Krajský súd je tak názoru, že súdny poplatok za námietky proti
zmenkovému platobnému rozkazu v danom prípade nebolo možné žalovanému vrátiť.



Žalobca ďalej v odvolaní spochybnil záver okresného súdu, v zmysle ktorého zastavenie konania z
procesného hľadiska zavinil žalobca. Ako už bolo uvedené, k zastaveniu konania vo veci došlo na
základe späťvzatia žaloby žalobcom v celom rozsahu, pričom žalobca dôvod späťvzatia neuviedol.
Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že pri riešení otázky náhrady trov konania v takýchto prípadoch
je potrebné ustáliť, či niektorý z účastníkov nezavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie
toho, že konanie muselo byť zastavené, môže spočívať napr. v tom, že účastník podal žalobu vo veci,
o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté alebo v ktorej už prebieha iné konanie, že návrh podal proti
niekomu, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, alebo že zobral návrh na začatie konania
späť bez uvedenia dôvodu. Zavinenie sa pritom posudzuje výlučne z procesného hľadiska, teda podľa
procesného výsledku. Tam, kde možno dospieť k záveru, že zastavenie konania bolo zavinené niektorým
z účastníkov, prizná súd náhradu trov konania ostatným účastníkom, teda druhej procesnej strane. Ak
došlo k späťvzatiu návrhu na začatie konania, je vždy potrebné zaoberať sa otázkou, či žalobca, ktorý
zobral návrh späť, zavinil alebo nezavinil zastavenie konania. Žalobca zastavenie konania nezavinil v
prípade, ak zobral späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, a to pre správanie sa žalovaného. Obidve
podmienky pritom musia byť splnené zároveň. Otázku, či žaloba bola podaná dôvodne, je potrebné
posudzovať z hľadiska procesného, teda z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavke
žalobcu, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie. Ku späťvzatiu návrhu pre správanie sa
žalovaného tak dochádza predovšetkým vtedy, ak žalovaný po podaní uplatnený nárok uspokojil. Ak
však nie je možné konštatovať, že by žaloba bola podaná dôvodne a že by ku späťvzatiu žaloby došlo
výlučne pre správanie sa žalovaného, tak z procesného hľadiska v zásade platí, že zastavenie konania
zavinil žalobca a je preto povinný uhradiť žalovanému trovy konania (R 49/1993).

V prejednávanej veci žalobca zobral návrh v celom rozsahu späť podaním zo dňa 25.2.2015, v ktorom
dôvod späťvzatia žaloby neuviedol. V zmysle vyššie uvedených záverov je potom krajský súd toho
názoru, že z procesného hľadiska nebolo zistené, že by sa žalobca v priebehu súdneho konania
domohol uplatneného nároku, nebolo zistené, že by jeho žaloba bola podaná dôvodne, ani že by k
späťvzatiu žaloby došlo pre správanie sa žalovaného. Žalobca síce v tejto súvislosti v podanom odvolaní
uviedol, že medzi účastníkmi malo dôjsť k mimosúdnej dohode, v zmysle ktorej nebude mať žiadny z
účastníkov právo na náhradu konania, žalobca však existenciu takejto dohody účastníkov nepreukázal.
Z uvedeného okresný súd v napadnutom rozhodnutí postupoval správne, ak aplikoval ust. § 146 ods. 2
prvá veta O.s.p. a konštatoval, že zastavenie konania zavinil žalobca v dôsledku jeho procesného úkonu
späťvzatia žaloby. V tomto smere krajský súd poukazuje i na judikát R 49/1993, podľa ktorého právnej
vety: ...„Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p., z
procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť odporcovi
trovy konania“. Na dotvrdenie uvedených záverov odvolací súd poukazuje aj na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 463/2012, v zmysle ktorého ...„ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá
O.s.p. predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konania na zastavení konania, toto zavinenie
môže byť na strane žalobcu aj žalovaného. Vždy bude zavinenie na strane žalobcu, a teda aj povinnosť
uhradiť vzniknuté trovy konania, ak dôvodom na zastavenie konania bolo späťvzatie návrhu a súčasne
nejde o situáciu, ktorú predpokladá § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p., teda že späťvzatie návrhu, ktorý
bol podaný dôvodne, by bolo spôsobené správaním odporcu. Ak by späťvzatie návrhu bolo spôsobené
správaním odporcu, napríklad odporca by plnil navrhovateľovi po podaní žaloby, bol by povinný uhradiť
trovy konania odporca podľa § 146 ods. 2 druhej vety“.

Žalobca v podanom odvolaní namietal, že žalovaný si v priebehu konania voči žalobcovi neuplatnil právo
na náhradu trov konania ani ohľadom súdneho poplatku za námietky voči zmenkovému platobnému
rozkazu. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 481/2013. Po
oboznámení sa s predmetným nálezom však krajský súd konštatuje, že žalobca z tohto nálezu citoval
len časť, v zmysle ktorej o náhrade trov konania súd rozhoduje iba vtedy, ak to navrhne niektorý z
účastníkov konania. V tomto náleze však ústavný súd zároveň poukázal na názor vyslovený v odbornej
literatúre, podľa ktorého ...„aj stručná požiadavka účastníka konania či už v žalobe alebo v priebehu
konania „žiadam trovy“, predstavuje zatiaľ síce ešte nešpecifikovaný, ale predsa len relevantný návrh
na priznanie náhrady trov konania. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí. Ak účastník v tejto lehote trovy konania nevyčísli, súd mu z úradnej povinnosti prizná len náhradu
trov konania, ktoré vyplývajú zo spisu, a to k okamihu vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí. To však neplatí pre náhradu trov právneho zastúpenia, tzn., že trovy právneho zastúpenia treba



vždy v ustanovenej lehote vyčísliť, inak ich náhradu súd nemôže priznať. Účastníkovi, ktorý v lehote
troch pracovných dní nevyčísli trovy konania a zo spisu mu okrem trov právneho zastúpenia iné trovy
zo dňa 28.02.2014 (č.l. 20 - 26 spisu) nevyplývajú, súd náhradu trov konania neprizná“. Krajský súd
z námietok žalovaného proti vydanému zmenkovému platobnému rozkazu zistil, že žalovaný žiadal
zaviazať žalobcu na úhradu trov konania tak ako vzniknú. V zmysle uvedeného rozhodnutia ústavného
súdu aj takáto stručná, ale pritom jednoznačná požiadavka žalovaného predstavuje relevantný návrh
na priznanie náhrady trov konania. Bez ohľadu na skutočnosť, že žalovaný následne nereagoval na
písomnú výzvu okresného súdu zo dňa 9.3.2015 (č.l. 57) a v okresným súdom stanovenej lehote
trovy konania nevyčíslil, bol okresný súd povinný v zmysle ust. § 151 ods. 4 v spojení s § 151 ods. 2
O.s.p. priznať žalovanému náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia,
a to s výnimkou trov právneho zastúpenia. Okresný súd preto rozhodol vecne správne, pokiaľ na
strane žalovaného konštatoval vznik trov konania titulom súdneho poplatku za podané námietky proti
zmenkovému platobnému rozkazu. V tejto súvislosti neobstojí ani námietka žalobcu, v zmysle ktorej mal
okresný súd vychádzať z predpokladu, že ak sa žalovaný na výzvu okresného súdu nevyjadril, súhlasil
s návrhom žalobcu na nepriznanie náhrady trov konania žiadnemu z účastníkov konania. Krajský súd
v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 101 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého, ak súd vyzve účastníka, aby
sa vyjadril o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak sa
účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. Takáto výzva sa môže týkať
výlučne postupu a vedenia konania, a teda nie rozhodnutia o práve účastníka na náhradu trov konania.
Nečinnosť žalovaného, ktorý v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu jednoznačne žiadal
o náhradu trov konania, tak nemožno vykladať ako jeho konkludentný súhlas s tým, že sa trovy konania
žiadnemu z účastníkov nepriznajú. Z rovnakých dôvodov a s poukazom na krajským súdom citovaný
Nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 481/2013 neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu, v zmysle
ktorej žalovanému nemala byť priznaná náhrada trov konania, keďže žalovaný nešpecifikoval, z čoho
má náhrada trov konania pozostávať. Keďže sa jednalo o náhradu trov, ktoré vyplývali zo spisového
materiálu, žalovaný v zmysle ust. § 151 ods. 2 O.s.p. nebol povinný takéto trovy konania vyčísliť. V tejto
súvislosti neobstojí ani poukaz žalobcu na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 39/2010, keďže
toto uznesenie riešilo situáciu, kedy odvolací súd rozhodol vo veci uznesením, ktoré sa nevyhlasuje,
žalobca podal návrh na rozhodnutie o trovách a odvolací súd v zmysle ust. § 151 ods. 4 O.s.p.
nepostupoval a žalobcu na vyčíslenie trov konania nevyzval.

Žalobca v podanom odvolaní poukázal tiež na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II.
ÚS 56/05. Po oboznámení sa s týmto nálezom krajský súd konštatuje, že žalobca právnu vetu z tohto
nálezu vo svojom podanom odvolaní neodcitoval v celosti. Právna veta tohto nálezu znie: „Len z dôvodu
uplatnenia svojho základného práva na súdnu ochranu nemá nikto utrpieť materiálu ujmu v dôsledku
inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na
jeho postavenie v konaní“. Tento nález ústavného súdu na prejednávaný prípad nie je možné aplikovať,
nakoľko nemožno dospieť k záveru, že by či už žalobca alebo žalovaný boli v konaní úspešní, keďže
vo veci nedošlo k meritórnemu súdnemu rozhodnutiu, ale konanie bolo zastavené. Zastavenie konania
pritom zavinil žalobca, a preto by podľa názoru krajského súdu práve žalovaný nepriznaním náhrady
účelne vynaložených trov na bránenie práva v podobe súdneho poplatku za podané námietky proti
zmenkovému platobnému rozkazu bol tým účastníkom, ktorý by nepriznaním náhrady týchto trov utrpel
materiálnu ujmu.

Na základe uvedených zhodnotení tak krajský súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nebolo právne
relevantné. Zastavenie konania zavinil žalobca, ktorému potom dôvodne okresný súd uložil povinnosť
nahradiť žalovanému trovy konania v podobe súdneho poplatku za podané námietky proti zmenkovému
platobnému rozkazu. Rozhodnutie okresného súdu bolo preto krajským súdom potvrdené ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, ktorý však nepodal návrh na
priznanie náhrady trov odvolacieho konania. Preto o trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol
tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal.

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.