{"guid": "c35fdd24-e1cc-4c93-a42d-5cb50f449059:37e6b402-41d4-448b-a995-41f0859fa901", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5407203293.2", "spisova_znacka": "9Co/764/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/764/2014 z 25. 5. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 25. mája 2015, sp. zn. 9Co/764/2014, ECLI:SK:KSZA:2015:5407203293.2", "identifikacne_cislo": "5407203293", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Lucia Kovačinová", "sudca_id": 433, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lucia-kovacinova-433", "datum_vydania": "2015-05-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/37e6b402-41d4-448b-a995-41f0859fa901", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5407203293.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5407203293.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5407203293.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/764/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5407203293
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5407203293.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar
Cabadajovej a členiek senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci
navrhovateľov: v rade 1/ P. N., nar. XX. X. XXXX, bytom N. E. XXX, v rade 2/ I. U., rod. N., nar. XX.
X. XXXX, bytom E. XXX, v rade 3/ Ing. Bc. X. N., nar. XX. X. XXXX, bytom G., U. XXXX/XXc, Česká
republika, v rade 4/ O. N., nar. X. X. XXXX, bytom E. XXX, v rade 5/ E. H., rod. N., nar. XX. 2. XXXX,
bytom L., H. I. XXX, v rade 6/ Z. N., nar. X. X. XXXX, bytom N. E. XXX, všetci právne zastúpení Mgr.
Igorom Paliderom, advokátom, so sídlom L. XXX, proti odporcom: v rade 1/ D. N., rod. L., nar. XX. X.
XXXX, bytom Y., O. J. XXX/XX, právne zastúpená JUDr. Miroslavom Bachyncom, advokátom, so sídlom
K. XXX, v rade 2a/ Ing. Y. X., rod. L., nar. X. X. XXXX, bytom A. XXX/X, G. - H. I., v rade 2b/ MUDr.
Roman Lajš, nar. X. X. XXXX, bytom E. XXXX/X, H. - N.M., v rade 2c/ JUDr. Z. X., nar. XX. X. XXXX,
bytom I. XXX/XX, . G. - K., odporcovia v rade 2a/ a 2c/ zastúpení splnomocneným zástupcom odporcom
v rade 2b/, v rade 3/ S.W., rod. X., nar. X. XX. XXXX, bytom Y., I. XXX, v rade 4/ Z. X., nar. XX. X.
XXXX, bytom L., J. J. XXXX/X, Česká republika, v rade 5/ D. Z., nar. XX. X. XXXX, bytom Ul. Dr. T. XX,
K., Spolková republika Nemecko, v rade 6/ JUDr. M. H., rod. X., nar. XX. X. XXXX, bytom S., I. XXX,
odporcovia v rade 3/, 4/ a 6/ právne zastúpení JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom, so sídlom J., I. XXX/
XX, o určenie, že pozemok patrí do dedičstva, na odvolanie navrhovateľov v rade 1/ až 6/ proti rozsudku
Okresného súdu Námestovo, č.k. 2C/192/2008-406 zo dňa 7. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu    p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali určenia, že do
dedičstva po ich otcovi Z. N. patrí pozemok v k.ú. Q., zobrazený v GP č. 4/2007 ako novovytvorená parc.
CKN č. 12155/11 zastavaná plocha o výmere 240 m2 a parc. CKN č. 12155/12 trvalý trávny porast o
výmere 6546 m2, ktorý pozemok je vytvorený z pôvodnej PK parc. č. 7117/1, v 2/3 účasti prislúchajúci k
PK protokolu č. 1073 k.ú. Y. podľa LV č. XXX k.ú. Q. na meno odporkyne v rade 1/ v celosti a v 1/3 úč.,
prislúchajúci k PK protokolu č. 617 k.ú. Y. podľa LV č. XXX k.ú. Q. na meno odporcov v rade 2a/ až 6/.
O trovách konania si vyhradil, že bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vychádzal zo zistení, že sporné pozemky boli zamerané z PK parc. 7117/1, ktorá vznikla po odčlenení
z pôvodnej PK parc. č. 7117 k.ú. Y. (v súčasnosti k.ú. Q.). Táto PK parcela označená ako lúka Pustá
Oravica bola pôvodne vedená v dvoch pozemnoknižných protokoloch, a to č. 617 v podiele 1/3 a č. 1073
v podiele 2/3. V PK protokole č. 617 je okrem iných zápis, podľa ktorého bolo v roku 1936 na základe
kúpnopredajnej zmluvy vložené vlastnícke právo K. G. M., rod. S. H.. Pod B11 je zápis, podľa ktorého
sa na základe vyvlastňovacieho výmeru ONV v Trstenej z 28. 7. 1958 a geometrického plánu rozdelila
parc. č. 7117 na parc. č. 7117/1 lúku o výmere 5703 m2 a na parc. č. 7117/2 garáž a dvor o výmere
2095 m2, ktorá bola odpísaná do protokolu č. 693. Rovnaký zápis je aj v PK protokole č. 1073, kde ako
vlastníci boli postupne vedení Z. S. S. a manželka S. Q. na základe kúpnopredajnej zmluvy z roku 1928,



ktorej podiel o veľkosti 1/2 neskôr zdedil menovaný v roku 1954. V roku 1960 bolo vložené vlastnícke
právo v celosti v prospech K. N. - manžela odporkyne v rade 1/ - na základe dedičského rozhodnutia
po svojom otcovi K. X., ktorý sa stal dedičom po Z. S. S. v roku 1957. V súčasnosti sú spoluvlastnícke
podiely k pôvodnej PK parc. č. 7117 vedené na hluchých listoch vlastníctva (bez majetkovej podstaty)
č. XXX a č. XXX k.ú. Q., pričom v prvom prípade sú ako spoluvlastníci vedení odporcovia v rade 4/,
5/ a 6/ každý v podiele 1/9, odporkyňa v rade 3/ v podiele 3/9 a ešte právny predchodca odporcov v
rade 2a/ až 2b/ JUDr. Z. X. s podielom 3/9 s tým, že v rámci iných údajov je odkaz na PKN parc. č.
7117 v podiele 1/3. Na LV č. XXX je vedená odporkyňa v rade 1/ v podiele 1/1 na základe darovacej
zmluvy z roku 1996 od svojho manžela K. N. a v rámci iných údajov sa nachádza odkaz na PKN vl.
č. 1073 k.ú. Y. a PKN parc. č. 7117/1 v podiele 2/3. Výpovede svedkov boli protichodné ohľadne toho,
kto lúku Pustá Oravica pri dnešnej hlavnej oravickej chate začiatkom 50-tych rokov minulého storočia
užíval a kto ju vniesol do družstva, či už tvrdošínskeho alebo družstva založeného v roku 1976 v Suchej
Hore. Na jednej strane prevažná väčšina svedkov vypovedala, že pozemok užívala rodina Z. N., ktorý
ho v roku 1976 vniesol pri založení do suchohorského družstva, ktoré stanovisko potvrdilo aj menované
družstvo. Na druhej strane niektorí svedkovia tvrdili, že lúku vniesol do tvrdošínskeho družstva K. X.
ako zakladajúci člen družstva v roku 1957 a pozemnoknižný vlastník, o čom zasa toto družstvo vydalo
dve protichodné stanoviská. Faktom vyplývajúcim z listinných dôkazov však je, že už v roku 1951 v
súvislosti s potrebou vyvlastnenia lúky pod plánované garáže ČSAD boli oslovovaní tak pozemnoknižní
vlastníci Z. S. S. (resp. neskôr K. X.) a K. G. M., ako aj označení skutoční vlastníci S. N. a M. S.. Už v
tom čase teda všetci zainteresovaní, vrátane právnych predchodkýň navrhovateľov museli vedieť a aj
skutočne vedeli, že ich vlastnícke právo k parc. č. 7117 nie je riadne zaevidované v pozemkovej knihe,
o čom svedčí najmä zápisnica zo dňa 9. 12. 1961 v konaní sp. zn. Nc/462/60 spísaná za prítomnosti
S. N., kde sa výslovne konštatuje, že táto parcela bola omylom vedená v záp. č. 617 a č. 1073, lebo
pozemnoknižní vlastníci ju neužívali. Na druhej strane z uvedeného spisu vôbec nevyplýva, že by bolo
pravdou tvrdenie uvedené v uznesení zo dňa 9. 12. 1961, že by pozemnoknižní vlastníci túto parcelu
predtým neužívali, pretože toto konštatovanie bolo vyvodené zrejme iba z výpovede S. N.. Menovaná
potom evidentne vediac, že zápis v pozemkovej knihe je chybný a nie je vlastníčkou spornej lúky, o čom
musel vedieť aj Z. N., ktorý mal podľa správy Rady MNV v Liesku zo dňa 5. 12. 1961 predložiť doklady
o vlastníctve, nemohla sporný pozemok platne previesť v roku 1973 ako nevlastníčka na svojho syna
Z. N.. Tak ona, ako aj Z. N. totiž objektívne museli vedieť, že predmetom zmluvy nie je v skutočnosti
pozemok pri oravickej chate, ale úplne iný pozemok na inom mieste. Táto ich vedomosť o skutkovom
omyle preto vylučuje ich dobromyseľnosť vyžadujúcu na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním,
z ktorého dôvodu Z. N. v zmysle platnej judikatúry ani najskôr ku dňu 1. 1. 1992 nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k spornej lúke vydržaním. Menovaný nebol vlastníkom spornej lúky v čase svojej smrti.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podali odvolanie navrhovatelia, nakoľko súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bolo potrebné skúmať a právne vyhodnotiť, aké
osoby, od kedy sporný pozemok užívali, na základe akých právnych skutočností ho nadobudli, či sporný
pozemok bol lúkou, či lesom, kto sporný pozemok vniesol do družstva, pod akým číslom bol predmetný
pozemok evidovaný v starom parcelnom protokole, či iných listinách, kto je evidovaný ako užívateľ,
či vlastník v listinných dokladoch Družstva Suchá Hora a JRD Tvrdošín, koho za vlastníka označili vo
vyjadreniach iné úrady a napokon, akým spôsobom sa na sporný pozemok vzťahovala právna úprava
vydržania od obyčajového práva až po rok 1994. Ohľadne sporného pozemku prebiehali iné konania,
keď konanie sp. zn. 8C/166/1995 bolo právoplatne skončené výrokom v prospech ich otca a konanie
sp. zn. 8C/789/1994 bolo ukončené v prvom stupni tiež jeho úspechom. Až v odvolacom konaní KS
Banská Bystrica č. 15Co/3684/1996 zo dňa 20. 11. 1996 došlo k zrušeniu rozsudku 8C/789/1994-151
zo dňa 11. 1. 1996 a bolo nariadené doplnenie dokazovania v zmysle stotožnenia sporného pozemku s
cieľom odstrániť rozpor v protichodných vyjadreniach družstiev. V sporných veciach súdy vyhodnocovali
ako predbežnú otázku, komu svedčí vlastníctvo sporného pozemku a vždy sa priklonili k osobe ich
otca. Aj v konaní o vyvlastnenie časti sporného pozemku Nc/462/60 v uznesení zo dňa 9. 12. 1961 súd
predbežne skúmal otázku vlastníctva sporného pozemku pre účel vyplatenia náhrady za vyvlastnenú
časť pozemkov a opäť túto vyhodnotil v prospech ich právnej predchodkyne (starej mamy) S. N., rod.
C.. Skutočnosť, že K. G. vo vyvlastňovacom konaní súdu nič neoznámila a ani si nič nenárokovala z
finančnej náhrady za vyvlastnenie, preukazuje, že jej zo sporného pozemku nebolo nič vyvlastnené.
Rovnako K. G. do zápisnice v tomto konaní na otázku, či S. N. a M. S. bolo niečo vyvlastnené uviedla
„Či S. N. a M. S. bolo niečo vyvlastnené udať nevie, lebo od doby, ako boli garáže ČSAD postavené, na
uvedenej lúke nebola, a len vie, že uvedené mali v susedstve tiež lúky.“ Uznesenie o vyvlastnení bolo



doručené tak K. G. a Z. S., pričom proti tomuto rozhodnutiu nepodali odvolanie. Rovnako okresný súd
nevyhodnotil, že ako vlastníčka sporného pozemku sa S. N. uvádza aj vo vyvlastňovacom rozhodnutí
ONV, odbor výstavby, č. výst. 152/58-Tr zo dňa 21. 3. 1958, ktoré je súčasťou súdneho spisu Nc/462/60.
V tomto rozhodnutí sa uvádza, že skutočnými vlastníkmi nehnuteľností podľa katastrálneho stavu je
nebohý Z. S. S. a po ňom dedič K. X. v 2/3 úč. a K. G. M., rod. H. - S. v 1/3 úč.. Podľa potvrdenia MNV v
Tvrdošíne zo dňa 3. 2. 1958 skutočnými vlastníkmi sú ale S. N., rod. C. a M. S., rod. A.. Rovnako v tomto
konaní v zápisnici je zachytená výpoveď ich starej matky S. N. zo dňa 9. 12. 1961, ktorá jednoznačne
tvrdila, že vlastníctvo patrí jej a náhrada za vyvlastňovaný pozemok má patriť výlučne jej. PKN vlastníci
uvedenú parcelu nikdy neužívali, ale užívala ju jej právna predchodkyňa M. S.. Teda už v roku 1961
bolo jednoznačným spôsobom preukázané, že sporný pozemok patrí S. N. a je aj právne neprípustné,
aby vtedajšie závery súdu sa bez toho, aby boli k dispozícii v tomto konaní iné dôkazy svedčiace o
opaku, bola otázka vlastníctva sporného pozemku S. N. nezákonne spochybňovaná. Poukázali na to, že
odstupnou listinou z roku 1954 M. I. - S. spornú lúku (avšak označenú nesprávnym parcelným číslom)
darovala neteri S. N.. Že sa jedná o sporný pozemok pri hlavnej chate a nie pozemok z protokolu č.
358, č. 6754 dokazuje letecká snímka parc. č. 6754, kde na uvedenej parcele sa nachádza starý les,
ktorý nebol lúkou. To znamená, že parc. č. 6754 bola už v roku 1954 súvisle zalesnená a netvorila lúku.
Podľa vyjadrenia M. I. - S. v tejto odstupnej listine pokojná držba sporného pozemku jej a zomrelého
manžela siahala až do roku 1882, nakoľko už v roku 1954 v čase spisovania tejto listiny mala 82 rokov.
Z uvedeného nesporne vyplýva, že S. N. dňa 29. 5. 1929 získala spornú lúku darom a súd mal dôsledne
skúmať a vyhodnotiť nimi tvrdené vydržanie sporného pozemku, lebo o chybe v číselnom označení lúky
Pustá Oravica účastníci v uvedenom období nemali vedomosť. U S. N., rod. C. boli splnené všetky
podmienky vydržania sporného pozemku, a to so započítaním doby oprávnenej držby jej predchodcov
Z. S. a M. I. - S. a došlo k vydržaniu sporného pozemku zo strany S. N. aj podľa obyčajového práva
platného do 31. 12. 1950, a to k dátumu prevzatia sporného pozemku darovaním dňa 29. 5. 1929 od
M. I. - S. so započítaním času jej držby sporného pozemku, siahajúcej od roku 1882. Následne S. N.,
rod. C. splnila podmienky vydržania aj podľa úpravy zák. č. 141/1950 Zb.. Ich právny predchodca, zomr.
Z. N. prevzal sporný pozemok od svojej matky S. N. najskôr neformálnou ústnou darovacou zmluvou
a následne bolo ústne darovanie potvrdené aj formálnou darovacou zmluvou, uzavretou vo forme
notárskej zápisnice N 165/73 zo dňa 11. 8. 1973 darkyňou S. N.. Aj v tejto listine sa sporná lúka uvádzala
pod nesprávnym číslom, čo však Z. N. nemohol vedieť. Nikdy nemal od matky presné informácie o
probléme s číselným označením spornej lúky a skutočnosti, že jeho matke boli vyplatené peniaze za
vyvlastnenie časti sporného pozemku, ho len museli utvrdiť v tom, že sporný pozemok patril jeho matke
a táto bola oprávnená ho prevádzať na neho. Zmienka o tom, že odnášal doklady o vlastníctve sporného
pozemku v správe MNV Liesek zo dňa 5. 12. 1961, nie je dôkazom o tom, že mal presnú vedomosť
o chybnom číselnom označení sporného pozemku. Tento dôkaz bez toho, že by bolo jednoznačne
definované v správe, čo predkladal Z. N. a akým spôsobom to mal uskutočniť, nie je možné vykladať v
jeho neprospech. Záver súdu, že výpovede svedkov sú protichodné ohľadne toho, kto spornú lúku užíval
a kto ju vniesol do družstva, nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Napokon skutočnosť, že pozemok bol
vždy v užívaní ich rodiny, preukazujú aj doklady z HTUP so zoznamom majiteľov, pričom sporná parcela
mala pridelené č. 12156 a ako majiteľ bola zapísaná S. N.. Tieto listiny zároveň aj preukazujú, že práve
Družstvo Suchá Hora sporný pozemok prevzalo od Z. N. do užívania v roku 1976 a v roku 1991 ho späť
vrátilo Z. N.. Z masívnej prevahy svedeckých výpovedí jednoznačným spôsobom možno prijať záver, že
sporný pozemok nerušene od roku 1882 užívala M. I. - S., po nej S. N. a po nej Z. N.. Súd nevzal do
úvahy, že M. I. - S., ako aj S. N. nevedeli čítať a písať a boli roľníčky. Teda je zjavné, že sa nemohli vyznať
v mapách a pozemkovej knihe a zistiť nepresnosti v evidovaní sporného pozemku. V dobe platnosti
ABGB (i platnosti zvykového uhorského práva na Slovensku), kedy bolo scudzovanie bez intabulácie
akceptované, ale hlavne v období po roku 1948, kedy stratilo vlastnícke právo svoj právny význam, bol i
bežne opatrný človek, a to i pri vynaložení potrebného úsilia, vždy odkázaný na štát, resp. jeho mocenské
inštitúcie. V týchto intenciách sa chovali a jednali i právne predchodkyne ich otca Z. N.. Sporný pozemok
podľa svedeckej výpovede predsedov Družstiev Tvrdošín a Suchá Hora začal byť družstevne užívaný
až po roku 1976, a to len Družstvom Suchá Hora. Vnesenie pozemku do družstva a družstevné užívanie
sporného pozemku nemalo za následok zastavenie plynutia vydržacích lehôt a stratu dobromyseľnosti
na strane ich otca Z. N.. Vo vzťahu k posudzovaniu splnenia podmienok vydržania na strane ich otca,
ktorý získal sporný pozemok v roku 1973 darovaním vo forme notárskej zápisnice N 165/73 zo dňa 11. 8.
1973 darkyňou S. N., rod. C., považujú rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné a nenáležite odôvodnené.
Súd bez bližšieho odôvodnenia prijal záver, že ich otec musel vedieť o chybnom zápise v pozemkovej
knihe, lebo predkladal 5. 12. 1961 isté doklady o vlastníctve, avšak z tohto potvrdenia nevyplýva nič, čo
by fakticky s úplnou istotou mohlo vyvrátiť dobromyseľnosť a presvedčenie ich otca, že sporný pozemok



patrí S. N.. Aj on bol v zrejmom presvedčení o vlastníctve sporného pozemku, keď úrady v konaní o
zaplatenie náhrady za vyvlastnenú časť sporného pozemku pod garáže ČSAD zaslali finančnú náhradu
v plnej výške S. N.. Navyše od roku 1960 a prevzatými darovanými pozemkami podľa zmluvy N 165/73
uplynulo ďalšie trinásťročné nerušené obdobie užívania sporného pozemku výlučne S. N. a nikdy sa k
tomuto spornému pozemku nikto iný nehlásil. Na základe toho ich otec splnil všetky zákonné podmienky
vydržania sporného pozemku a je prípustný postup so započítaním vydržacej doby pred dátumom 1.
1. 1992. Vzhľadom na uvedené navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil na nové
konanie, prípadne zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

K odvolaniu navrhovateľov sa vyjadrila odporkyňa v rade 1/ a odporcovia v rade 3/, 4/ a 6/.
Odporkyňa v rade 1/ uviedla, že zotrváva na tom, že v konaní pred prvostupňovým súdom bolo
dostatočným spôsobom preukázané zápismi v pozemnoknižných vložkách a na listoch vlastníctva, že
predmet žalobného návrhu bol vždy vo vlastníctve jej právnych predchodcov alebo v jej vlastníctve.
Vlastnícke vzťahy, ktoré sú riadnym spôsobom evidované, nemôžu zaniknúť preto, lebo existovali
aj v čase, keď parcela bola v družstve. Právny predchodca navrhovateľov nebol nikdy vlastníkom
nehnuteľnosti, a preto tento pozemok len na základe navrhovateľmi tvrdeného užívania nemôže byť
zahrnutý do dedičstva po ňom. Tvrdili, že ich právny predchodca ich nadobudol ústnou darovacou
zmluvou v roku 1973 od rodičov S. N., rod. C. a P. N. a odvtedy ich až do roku 1976, kedy ich vniesol
do družstva, nikým nerušene užíval. Tvrdenie, že v zápisnici Nz 137/73 došlo k omylu pri uvedení
čísla parcely, je potrebné považovať za prispôsobovanie zápisnice okolnostiam, ktoré sa postupne
preukazovali v konaní. M. S., ani S. N. a ani P. N. neboli nikdy vlastníkmi pozemku, a teda ho ani
nemohli darovať. Ak navrhovatelia tvrdili, že M. S. bola starou matkou S. N., tak to nemohla byť pravda
aj preto, lebo v potvrdení Obecného úradu Vitanová z 29. 9. 1995, ktoré bolo vydané za účelom vydania
osvedčenia o nadobudnutí vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti nebohým Z. N., sa uvádza, že S. N.
mala pozemky nadobudnúť darom od svojej tety. V odvolaní sa objavilo mnoho sporných tvrdení, napr. že
M. I. S. a S. N. nevedeli písať. Hneď na to je však údaj o tom, že S. N. darovala sporný pozemok formou
notárskej zápisnice. Počas konania navrhovatelia najskôr tvrdili, že ich právny predchodca nehnuteľnosti
nadobudol ústnou darovacou zmluvou v roku 1973 od jeho rodičov S. N., rod. C. a P. N. a v ďalšom
odseku žalobného návrhu je už sporné tvrdenie, že darkyňa S. N. pozemok získala od svojej matky M.
S. neformálnou darovacou zmluvou v roku 1928. Preto navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť
a zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania.
Odporcovia v rade 3/, 4/ a 6/ sa vyjadrili k odvolaniu v tom zmysle, že navrhovatelia neuniesli
dôkazné bremeno, že by ich právny predchodca nadobudol vlastnícke právo k pozemku PK parc.
č. 7117/1. Neprodukovali žiaden dôkaz, ktorým by preukázali nadobudnutie sporného pozemku od
pozemnoknižných vlastníkov ich právnymi predchodcami. PK protokol č. 617 bol založený 19. 10. 1928,
a to na základe kúpnej zmluvy, ktorou nadobudol parcelu 7117/1 a parc. č. 5667 Z. S. S. a jeho manželka
S. r. Q., právni predchodcovia odporkyne v rade 1/. Ak teda v roku 1928 kupovali spornú parcelu manželia
Z. S. a S., potom tvrdenie navrhovateľov, že túto vlastnila M. S. od roku 1901, nie je pravdivé a potom
ani nemohla túto v roku 1928 previesť na S. N.. V priebehu celého konania navrhovatelia produkovali
len dôkazy, ktorými sa malo preukázať užívanie sporného pozemku ich právnym predchodcom Z. N..
Navrhovatelia v návrhu tvrdia, že sporné pozemky ich právny predchodca nadobudol ústnou darovacou
zmluvou v roku 1973 od svojich rodičov. V priebehu konania sa však odvolávali na notársku zápisnicu
N 165/73, Nz 167/73, predmetom ktorej však nebol pozemok PK parc. č. 7117/1, ale iné pozemky vo
vlastníctve darkyne. V notárskej zápisnici v bode III. však darkyňa prehlasuje, že nehnuteľnosti, ktoré
prevádza na obdarovaného, má v užívaní od roku 1945. Pokiaľ sa navrhovatelia odvolávali na písomnú
darovaciu zmluvu, tak je nutné konštatovať, že ich právny predchodca a jeho matka S. N. mali vedomosť
o tom, akým spôsobom možno platne nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku, svedčí o tom práve
darovacia zmluva pojatá do notárskej zápisnice. Nemožno akceptovať tvrdenie, že predmetom daru boli
v skutočnosti iné pozemky, než tie, ktoré sú uvedené v listine a navyše k nim priložené pozemnoknižné
protokoly a identifikácie. Teda im nemožno prisvedčiť, že konali v skutkovom, resp. právnom omyle.
Tvrdili, že sporný pozemok nadobudla S. N. už v roku 1928 od svojej matky M. S. a táto držala pozemok
od roku 1901. Na preukázanie tohto tvrdenia nepredložili žiaden dôkaz. Navrhovatelia nepreukázali
základný predpoklad nadobudnutia vlastníctva vydržaním, a to titul nadobudnutia a dobromyseľnosť.
Listom zo dňa 26. 2. 1958 ČSAD Žilina, národný podnik vo veci výstavby garáží oznámil S. N. a M. S. vo
veci vykúpenia sporných nehnuteľností pozemky parc. č. 7117 a č. 6895/a, že budú od nich odkúpené
a bude im vyplatená náhrada za predpokladu, že vykážu svoje skutočné vlastníctvo a usporiadajú
pozemkovú knihu, i katastrálne zápisy, aby bolo ich vlastníctvo mimo pochybnosť vykázané. Zároveň im
boli oznámené mená vlastníkov zapísaných v pozemkovej knihe. Teda od tejto doby menované nemohli



byť dobromyseľné vo svojej držbe. Preto ani S. N. v roku 1973 nemohla previesť vlastnícke právo na Z.
N.. Vo vyvlastňovacom konaní si uplatňovali v roku 1958 vlastnícke právo M. S., aj S. N., hoci tvrdili, že
uvedenú nehnuteľnosť mala darovať M. S. ešte v roku 1928. Aj Z. N., právny predchodca navrhovateľov,
v liste Rady MNV Suchá Hora zo dňa 10. 10. 1961 prehlásil, že vlastníkmi sporného pozemku sú jeho
matka a jej stará matka a že o tom majú listiny, ktoré však doposiaľ na MNV nepredložil. Okresný súd
dospel k správnym skutkovým zisteniam, a preto navrhli rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť a zaviazať navrhovateľov zaplatiť odporcom v rade 3/, 4/ a 6/ náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201, § 204 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozhodnutie v rozsahu ust. § 212 ods. 1 O.s.p.
a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

V preskúmavanej veci predmetom konania je určenie, že do dedičstva po právnom predchodcovi
navrhovateľov Z. N., ktorý zomrel XX. X. XXXX, patrí pozemok v k.ú. Q., ktorý je zobrazený geometrickým
plánom č. 4/2007 ako novovytvorená CKN parc. č. 12155/11 zastavaná plocha o výmere 240 m2 a CKN
parc. č. 12155/12 trvalý trávny porast o výmere 6546 m2, ktorý pozemok je vytvorený z pôvodnej PK
parc. č. 7117/1.

Občiansky zákonník v znení platnom v čase, kedy mal právny predchodca navrhovateľov vstúpiť
do držby sporného pozemku (v roku 1973), nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vôbec
neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou
vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od 1. 4. 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však
obmedzený a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetu vydržania, keď nebolo možné vydržať
vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou zákonom č.
509/1991 Zb., účinnou od 1. 1. 1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním
vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj
pred 1. 1. 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou.
Ak teda držiteľ pozemku spĺňal k 1. 1. 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu 10 rokov a
zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu
pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že koná bezprávne,
keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia záveru
o existencii dobrej viery, sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu), teda
okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom
ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych
predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk, viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa
odvodzuje vznik práva. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti,
sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento
titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že
tu taký titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy hodnotiť objektívne
a nie len zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka konania. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu
vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). Je
potrebné však vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a
povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti
o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v
omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom
na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj
právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych
predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.
Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti
alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona, je právny
omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona
neospravedlňuje účastníka - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa
oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.



Judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. 4. 1964
na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods.
1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným. Na základe ústnej zmluvy o
jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, aj keď je
subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva nepostačuje.
Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti.

V danom prípade navrhovatelia vstup svojho právneho predchodcu Z. N. do držby najskôr odvodzovali
od ústnej darovacej zmluvy o prevode pozemku, ktorou mu mali jeho rodičia sporný pozemok darovať.
V tomto období však platný Občiansky zákonník pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
vyžadoval písomnú scudzovaciu zmluvu (§ 46 ods. 1). Ako už bolo vyššie uvedené, omyl vychádzajúci
z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka nie je ospravedlniteľný.

Následne v priebehu konania poukázali na to, že ich právny predchodca mal sporný pozemok
nadobudnúť na základe písomnej darovacej zmluvy zriadenej formou notárskej zápisnice N 165/73, Nz
167/73, registrovanej Štátnym notárstvom v Dolnom Kubíne pod č. RI 107/78 zo dňa 22. 5. 1978, avšak
sporná lúka mala byť uvádzaná pod nesprávnym číslom, a to parc. č. 6764 evidovaná v PK protokole
č. 358 v k.ú. I..
Pri hodnotení listinných dôkazov (vyššie uvedenej darovacej zmluvy) je potrebné vychádzať z výkladu
písomného prejavu vôle podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Obsah právneho úkonu možno
interpretovať podľa vôle toho, kto ho urobil, ale za predpokladu, že tvrdená vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom vykonaným v písomnej forme. Výkladom právneho úkonu nemožno dopĺňať to,
čo v príslušnej listine nie je obsiahnuté. V predmetnej darovacej zmluve bolo jednoznačne uvedené,
ktoré nehnuteľnosti sú predmetom danej darovacej zmluvy a z uvedeného vyplýva, že predmetom tejto
darovacej zmluvy nebol pozemok prejednávaný v preskúmavanej veci.

Rovnako právny predchodca navrhovateľov Z. N. pri vyvlastňovacom konaní v roku 1960 nadobudol
vedomosť, že vznikli nezhody pri vlastníctve spornej nehnuteľnosti, keď časť tejto nehnuteľnosti mala byť
vyvlastňovaná pod výstavbu garáží. Sám bol v tomto konaní iniciatívny, keď za svoju matku predkladal
do konania listinné dôkazy. Preto z daného nemožno vyvodiť, že bol v omyle v tom, že predmetom
darovania bola i sporná nehnuteľnosť. V neprospech navrhovateľov svedčí aj skutočnosť, že najskôr
v písomnej žalobe uvádzali, že ich právny predchodca mal danú nehnuteľnosť nadobudnúť ústnou
darovacou zmluvou a až následne v priebehu konania na protiargumentácie odporcov zmenili svoje
tvrdenie s tým, že právnym titulom nadobudnutia dobromyseľnosti ich právneho predchodcu mala byť
darovacia zmluva spísaná notárskou zápisnicou s tým, že sporná lúka mala v darovacej zmluve byť
uvádzaná pod nesprávnym číslom. Nič nebránilo právnemu predchodcovi navrhovateľov Z. N., aby pri
spisovaní predmetnej notárskej zápisnice si overil predmet prevodu aj nahliadnutím do pozemnoknižnej
mapy, z ktorej by zistil, ktoré pozemky sú predmetom danej darovacej zmluvy. O to viac, keď už pri
vyvlastňovacom konaní v roku 1960 mal vedomosť, že sporná nehnuteľnosť v evidencii pozemkovej
knihy nie je vedená na jeho matku.

Nakoľko navrhovatelia v konaní nepreukázali základný predpoklad nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním pozemku ich právnym predchodcom Z. N., a to titul nadobudnutia, okresný súd správne vec
vyhodnotil, a preto odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Vychádzajúc z vyššie konštatovaného sa odvolací súd nezaoberal odvolacími námietkami ohľadne
nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti S. N., rod. C. a M. S., rod. A., nakoľko s
poukazom na uvedené sú tieto skutočnosti irelevantné k výsledku daného konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodne okresný súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového
konania.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku odvolanie    n i e    j e    prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2C/192/2008", "guid": "48a1fa56-fb03-4ace-8cd9-935a02d5c2e7:d1ea8d88-87af-4f24-9591-e6964a05fceb", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ad333fc3-dac7-44eb-9f62-655d2a91cad8:b2a515d8-7d3b-476b-8841-b237aef5092d", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4213215876.3", "spisova_znacka": "9Co/144/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/144/2017 z 30. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4213215876.3"}]}