Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/876/2014 z 28. 2. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 28. februára 2016, sp. zn. 5Co/876/2014, ECLI:SK:KSZA:2016:5014896030.1 Krajský súd Žilina | 5Co/876/2014 | ECLI:SK:KSZA:2016:5014896030.1 | 2016-02-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. d) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/33d8c141-fb79-4082-b0f2-95fab90e0da1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5014896030.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/876/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014896030
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5014896030.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: Profit real Žilina s.r.o., so sídlom v
Žiline, Tajovského 5, IČO: 43 846 700 (pôvodne RF spol. s r.o., so sídlom v Žiline, Dubová 6), pôvodne
zastúpený JUDr. Rastislavom Skybom, advokátom, so sídlom Advokátska kancelária A., S. X, t.č. v
odvolacom konaní zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Tatiana Polková, advokátka, so sídlom A.,
W. T.. XXX/XX, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
orgánu štátu vo výške 3.892.000,- Sk (129.190,73€), v konaní o povolení obnovy konania vedeného na
Okresnom súde v Čadci, pôvodne pod sp.zn. 10C/558/96 v spojitosti s odvolacím konaním na Krajskom
súde v Žiline pod sp.zn. 5Co/1782/97, o odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Čadci,
vydanom po povolení obnovy konania dňa 14. mája 2008 č.k. 10C/558/1996-276, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok Okresného súdu v Čadci zo dňa 14. mája 2008 č.k. 10C/558/1996-276 z r u š
u j e a z a m i e t a návrh na zmenu rozsudku Okresného súdu v Čadci zo dňa 26. júna 1997
č.k. 10C/558/96-70 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. decembra 1997 sp.zn.
5Co/1782/97 po povolení obnovy konania.

Odporca j e p o v i n n ý navrhovateľovi nahradiť trovy prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho
konania od podania návrhu na obnovu konania vrátane trov právneho zastúpenia a to v sume 9.878,01
€ na účet pôvodného právneho zástupcu navrhovateľa advokáta JUDr. Rastislava Skybu a v sume
5.039,33 € na účet terajšieho právneho zástupcu navrhovateľa Advokátska kancelária JUDr. Tatiana
Polková, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30. septembra 2014 sp.zn. 7Cdo 189/2013 opakovane zrušil
rozhodnutie odvolacieho súdu v tomto konaní po povolení obnovy konania, a to uznesenie Krajského
súdu v Žiline zo dňa 4. januára 2013 sp.zn. 5Co/203/2012 a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie.

Vec sa teda vrátila znovu do štádiu odvolacieho konania a odvolací súd z dôvodu prehľadnosti celého
doterajšieho konania rekapituluje jeho priebeh nasledovne:
Návrhom z 2. novembra 1996, doručeným Okresnému súdu Čadca 12. novembra 1996, sa navrhovateľ
(pôvodne obchodná spoločnosť TOTH spol. s r.o., so sídlom v Makové, Horský hotel Pančava) domáhal
proti odporkyni náhrady škody vo výške 3 700 000 Sk (122 817,49 €) spôsobenej nesprávnym úradným
postupom bývalého Štátneho notárstva Veľký Krtíš a spočívajúcim v nesplnení zákonom ustanovenej
povinnosti najneskôr v lehote 60 dní predložiť zmluvu o zriadení záložného práva spolu s potvrdením o
jej registrácii miestne príslušnému orgánu geodézie na vyznačenie v evidencii nehnuteľností.
Okresný súd Čadca rozsudkom z 26. júna 1997 č.k. 10 C 558/96-70 uložil odporkyni povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 3 892 000 Sk (129 190,73 €) so 17,6 % úrokom z omeškania od 1.4.1994 do
zaplatenia ako aj trovy konania v sume 29 350 Sk (974,24 €), všetko do 30 dní od právoplatnosti



rozsudku. Uviedol, že navrhovateľ ako kupujúci nadobudol na základe kúpnej zmluvy uzavretej s R. T.
ako predávajúcim dňa 1. marca 1994 vlastnícke právo k nehnuteľnosti - obchodnému domu Modrý
Kameň č. 150 s pozemkom - parcelou č. 305/1 v katastrálnom území Y. V., vedenej na LV č. XX (resp.
č. XXX), pričom podľa výpisu z listu vlastníctva boli tieto nehnuteľnosti bez tiarch (ktorá skutočnosť
bola výslovne uvedená aj v kúpnej zmluve). Predávajúcemu zaplatil kúpnu cenu v sume 3 700 000 Sk
(122 817,49 €). Následne až 5. októbra 1994 navrhovateľ zistil, že na odkúpené nehnuteľnosti bolo
zriadené záložné právo na základe zmluvy registrovanej bývalým Štátnym notárstvom Veľký Krtíš dňa
19. februára 1992 pod č. R III 29/92. Štátne notárstvo si nesplnilo zákonom určenú povinnosť vyplývajúcu
z ustanovenia § 151b ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1. januára 1993, lebo najneskôr
v lehote 60 dní nepredložilo (ním registrovanú) zmluvu miestne príslušnému orgánu geodézie na zápis
vzniku záložného práva. V dôsledku takéhoto nesprávneho úradného postupu štátneho notárstva (jeho
nečinnosťou) navrhovateľovi vznikla škoda spočívajúca v zaplatenej kúpnej cene a zaplatenej dani z
prevodu nehnuteľností v sume 192 000 Sk - 6 373,23 € (o ktorú sumu v priebehu konania rozšíril svoj
návrh), teda celkove vo výške 3 892 000 Sk (129 190,73 €). Zodpovednosť štátu za takto vzniknutú
škodu vyplýva z ustanovenia § 18 ods. 1, 2 v spojení s ustanovením § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Žiline na odvolanie odporkyne rozsudkom z 18. decembra 1997 sp. zn. 5 Co 1782/97
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a odporkyni uložil
povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 11 740 Sk (389,70
€) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu
dospel k záveru, že navrhovateľovi vznikla škoda v uplatňovanej výške a nejde o škodu fiktívnu,
pretože zaplatil uvedené finančné prostriedky za nehnuteľnosti, s ktorými nemôže z dôvodu viaznuceho
záložného práva disponovať. Keďže sa mu inými právnymi prostriedkami zjednať nápravu nepodarilo
(protestom prokurátora), zvolil postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Navrhovateľ by v prípade vedomosti
o záložnej zmluve, predmetnú kúpnu zmluvu neuzavrel, pretože je logické, že by nemal záujem
odkúpiť nehnuteľnosti, na ktorých viazne záložné právo v prospech záložného veriteľa v sume, ktorá
prevyšuje kúpnu cenu týchto nehnuteľností. Tvrdenia odporkyne, že škoda navrhovateľovi nevznikla,
považoval za neopodstatnené, pretože pod skutočnou škodou treba rozumieť aj márne vynaložené
náklady na nehnuteľnosti, ku ktorým nemožno uplatňovať vlastnícke právo. Stotožnil sa aj s ďalšími
dôvodmi a skutočnosťami, ktoré v odôvodnení svojho rozsudku uviedol súd prvého stupňa a na ktoré v
podrobnostiach poukázal. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.
Odporkyňa návrhom z 5. októbra 1998, doručeným Okresnému súdu Čadca 9. októbra 1998 navrhla
obnovu uvedeného konania, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 10 C 558/96 a
bolo právoplatne skončené (v spojení s rozsudkom krajského súdu) dňom 30. júla 1998. Dôvodom na
obnovu konania bola nová skutočnosť, o existencii ktorej v priebehu pôvodného konania nevedela, a bez
svojej viny ju nemohla použiť v pôvodnom konaní, pričom jej mohla privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo
veci (§ 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Touto novou skutočnosťou bolo súdne konanie vedené na Okresnom
súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 Cb 52/94, v ktorom sa Slovenská štátna sporiteľňa, mestská pobočka
Veľký Krtíš domáhala určenia neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy. V priebehu konania o obnovu
konania pribudla ďalšia relevantná skutočnosť spočívajúca v rozhodnutí Okresného súdu Veľký Krtíš
z 19. decembra 2003 č.k. 3 C 176/00-303 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo 17. júna 2004 sp. zn. 16 Co 131/04, ktorým bolo určené, že kúpna zmluva o prevode nehnuteľností
zapísaných v katastri nehnuteľností pre katastrálne územie Y. V. na LV č. XX ako dom súpisné číslo
XXX na parcele č. 305/1 a na LV č. XXX ako parcela č. 305/1-zastavaná plocha vo výmere 789 m2,
parcela č. 305/2-zastavaná plocha vo výmere 250 m2 uzavretá dňa 1. marca 1994 medzi predávajúcim
R. T. a kupujúcim spoločnosťou TOTH spol. s r.o., so sídlom Horský hotel Pančava, Makov je neplatná.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 11. augusta 2004.
Okresný súd Čadca uznesením z 5. októbra 2004 č.k. 6 C 794/98-250 povolil obnovu konania vedeného
na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 10 C 558/96.
Krajský súd v Žiline uznesením z 29. apríla 2005 sp. zn. 6 Co 155/05 uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne (§219 ods. 1 O.s.p.) potvrdil.
Po povolení obnovy konania Okresný súd Čadca rozsudkom z 3. mája 2006 č.k. 10 C 558/96-111 návrh
navrhovateľa (Spoločnosti RF, s.r.o.) voči odporkyni na zaplatenie 3 892 000 Sk (129 190,73 €) so
17,6 % úrokmi z omeškania od 1. apríla 1994 do zaplatenia zamietol a odporkyni nepriznal náhradu trov
konania. Po oboznámení sa so spisom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici sp. zn. VP 195/20/1994,
spismi Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 3 Cb 52/1994 a sp. zn. 3 C 534/94 a ďalšími (uvedenými)



listinnými dôkazmi dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal zákonný dôvod, na základe ktorého si
uplatňuje náhradu škody, lebo mu žiadna škoda ani nevznikla. Navrhovateľom tvrdená skutočnosť, že
nemohol s predmetnou nehnuteľnosťou nakladať vzhľadom na ťarchu (záložné právo), nebola v konaní
preukázaná. Bez ohľadu na nesprávny postup pracovníkov bývalého Štátneho notárstva Veľký Krtíš, ak
bola škoda spôsobená úmyselným trestným činom, tak za ňu zodpovedá páchateľ, čo v danom prípade je
evidentné a od navrhovateľa nikto nevymáhal ani nevymáha žiadne finančné prostriedky titulom ťarchy,
ktorá na nehnuteľnostiach viazla. Teda navrhovateľ nepreukázal právny nárok na náhradu škody titulom
nesprávneho úradného postupu v zmysle § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Žiline na odvolanie navrhovateľa uznesením z 30. januára 2007 sp. zn. 5 Co 370/2006
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zdôraznil, že zmena právneho
hodnotenia veci právoplatne rozsúdenej po povolení obnovy konania bez zmeny skutkového stavu je
neprípustná, pretože by bola nezákonnou a protiústavnou revíziou právoplatných súdnych rozhodnutí.
Vytkol súdu prvého stupňa, že sa vôbec nezaoberal otázkou, že podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
zákonom požadované skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré navrhovateľ (obnovy konania) bez
svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo
veci, musia existovať už v čase podania návrhu na obnovu konania. Teda v lehote troch mesiacov od
toho času, keď ten, kto obnovu konania navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy alebo od toho času,
keď ho mohol uplatniť. V uvedenom prípade nejde o výnimky, v ktorých by bolo možné podať návrh na
obnovu konania aj po uplynutí trojročnej lehoty a navrátenie lehoty nieje možné (§ 230 ods. 2, 3 O.s.p.).
Okresný súd Čadca (v poradí druhým) rozsudkom zo 14. mája 2008 č.k. 10 C 558/1996-276 návrh
navrhovateľa zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Pri svojom rozhodnutí
súd prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení, z ktorých vyplýva, že v kúpnej zmluve uzavretej 1.
marca 1994 sa jej účastníci dohodli, že kúpnu cenu zaplatí kupujúci najneskôr do 2 dní od vykonania
vkladu na kupujúceho (čl. III) a v jej čl. IV predávajúci prehlásil, že na predávaných nehnuteľnostiach
neviaznu žiadne ťarchy ani dlžoby a že zodpovedá kupujúcemu za prípadné škody, ktoré by mu vznikli,
ak by sa ukázala nepravdivosť tohto ubezpečenia. Kúpna zmluva bola jej účastníkmi podpísaná a
vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 1. marca 1994 (pod č. V 71/94). Okresná prokuratúra
Veľký Krtíš k podnetu na podanie protestu prokurátora navrhovateľom (na základe vlastného šetrenia)
oznámila, že povinnosť vyznačenia (vzniku a zániku záložného práva) v evidencii nehnuteľností
podľa § 151b ods. 6 Občianskeho zákonníka (účinného do 1. januára 1993) bola len povinnosťou
zaisťujúcou informáciu verejnosti, nie však podmienkou vzniku, či zániku záložného práva. Správnosť
tohto stanoviska potvrdila aj Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (v odpovedi z 19. júna 1995) na
opakovaný podnet navrhovateľa, ktorá súčasne uviedla, že ani zápis záložného práva po odkúpení
nehnuteľností nemá vplyv na platnosť kúpnej zmluvy a na povolenie zápisu do katastra nehnuteľností.
Slovenská sporiteľňa, mestská pobočka Veľký Krtíš potvrdila, že jej klientovi R. T. bol poskytnutý úver
vo výške 3 409 000 Sk (113 158,06 €) a na zabezpečenie jeho návratnosti bolo zriadené záložné právo
k predmetným nehnuteľnostiam (zmluva o zriadení záložného práva uzavretá 28. januára 1992 bola
registrovaná bývalým Štátnym notárstvom Veľký Krtíš dňa 19. februára 1992 pod sp. zn. R III 29/92).
Na základe rozhodnutia Daňového úradu Veľký Krtíš z 8. apríla 1997 sp. zn. 681/1/2607/95/EX zaplatil
(pôvodný) navrhovateľ ako ručiteľ daň z prevodu nehnuteľností vo výške 192 000 Sk (6 373,24 €).
V konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 Cb 52/94 bol návrh navrhovateľa
Slovenskej štátnej sporiteľne, mestská pobočka Veľký Krtíš zamietnutý z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie (navrhovateľom označeného odporcu v konaní o odporovateľnosti právnemu úkonu podľa
§ 42a Občianskeho zákonníka). V konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3
C 534/94 bolo vyhovené návrhu navrhovateľa Slovenskej štátnej sporiteľne, mestská pobočka Veľký
Krtíš proti odporcovi R. T. na zaplatenie uplatnenej istiny s príslušenstvom titulom úveru. V konaní
vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 176/00 na návrh navrhovateľky Slovenskej
republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky proti odporcom R. T. a spoločnosti TOTH
spol. s r.o. bolo určené, že predmetná kúpna zmluva je neplatná z dôvodu, že predávajúci R. T. bol
(rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš z 12. septembra 1997 sp. zn. 7 Nc 526/97) úplne zbavený
spôsobilosti na právne úkony (uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš zo 4. mája 1998 sp. zn. P
6/98 mu bol ustanovený opatrovník), z ktorého dôvodu bolo aj trestné stíhanie vedené (pre podvod
pri uzavretí kúpnej zmluvy) proti nemu uznesením vyšetrovateľa z 22. februára 1995 zastavené. Podľa
aktuálneho výpisu z katastra nehnuteľností pre katastrálne územie Y. V. je ako vlastník predmetnej
nehnuteľnosti zapísaná spoločnosť COMERCOMP s.r.o., so sídlom vo Veľkom Krtíši, titulom osvedčenia
o priebehu dražby pod č. N 505/2006, Nz 30160/2006 (do katastra nehnuteľností zapísaným pod č.
Z 1789/2006), ktorú na návrh navrhovateľa Genaro Investments Limited, so sídlom v Limassole na



Cypre vykonala Dražobná spoločnosť a.s. Bratislava, oprávnená k výkonu dobrovoľných dražieb podľa
zákona č. 527/2002 Z.z. dňa 2. augusta 2006 v Lučenci. Teda vydražiteľom predmetu dražby (bývalého
vlastníka RF spol. s r.o.) sa stala spoločnosť COMERCOMP s.r.o. za cenu dosiahnutú vydražením
1 000 000 Sk (33 193,92 €), pričom medzi ťarchami viaznucimi na nehnuteľnostiach je uvedené aj
záložné právo. Oznámenie o dražbe predmetných nehnuteľností bolo zaslané (podľa § 17 ods. 5
zákona č. 527/2002 Z.z.) aj pôvodnému vlastníkovi na adresu zistenú z aktuálnych údajov obchodného
registra, ktorý mal vedomosť o realizácii krokov k dražbe smerujúcich už v roku 2005, kedy prebiehalo
ohodnotenie predmetu dražby a dražobník konal s jeho konateľom (Romanom Frisom). Oznámenie o
výsledku dražby bolo zverejnené v Notárskom centrálnom registri dražieb dňa 4. augusta 2006 pod č.
1382/2006 a notárska zápisnica osvedčujúca priebeh dražby po doplatení ceny dosiahnutej vydražením
bola zaslaná navrhovateľovi dňa 18. septembra 2006, ktorý neuplatnil žiadne nároky k predmetu dražby
alebo k dosiahnutému výťažku dražby. Uviedol, že po (právoplatnom) povolení obnovy konania, keď
mu ustanovenie § 235 ods. 1, 2 O.s.p. výslovne ukladá prihliadať na všetko, čo vyšlo najavo tak v
pôvodnom konaní, ako aj v konaní o povolení obnovy konania, zákon neobmedzuje súd pokiaľ ide
o skutkový stav a rozsah dokazovania, výlučne na skutkový stav zistený v pôvodnom konaní, ani
na navrhovateľom obnovy uvedený konkrétny dôvod obnovy konania. Aj v prípade nárokov titulom
osobitnej zodpovednosti štátu (podľa zákona č. 58/1969 Zb.) platia základné teoretické občianskoprávne
východiská podmienok zodpovednosti za škodu. Teda musí byť súčasne preukázané protiprávne
konanie (porušenie právnej povinnosti) zodpovedného subjektu, zavinenie takéhoto konania, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym zavineným konaním a vznikom škody. V čase registrácie
predmetnej kúpnej zmluvy bolo povinnosťou štátneho notárstva v lehote do 60 dní predložiť zmluvu
spolu s potvrdením o registrácii príslušnému orgánu geodézie na vyznačenie vzniku záložného práva
vo vtedajšej evidencii nehnuteľností (§ 151b ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 4 ods.
4 zákona č. 22/1964 Zb. ako právnych predpisov účinných k 19. februáru 1992). Opomenutie tejto
povinnosti je porušením právnej povinnosti a nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 18
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Podľa názoru súdu navrhovateľ v priebehu tak pôvodného konania ako aj
konania po povolení obnovy jednoznačne nepreukázal vznik škody a vôbec nie jej výšku uplatnenú v
návrhu. Predmetné nehnuteľnosti, ktoré nadobudol (pôvodný) navrhovateľ kúpnou zmluvou a za ktoré
zaplatil kúpnu cenu a daň z prevodu nehnuteľností, boli predané na dražbe až v priebehu konania
a výťažok z nej nadobudol iný subjekt. Podľa názoru súdu až najskôr týmto okamihom (prevodom
vlastníckeho práva na tretiu osobu dražbou) možno jednoznačne konštatovať, že došlo k vzniku škody.
Z hľadiska požiadavky na náhradu skutočnej škody (§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.) je vymedzenie výšky
škody navrhovateľom (súčet kúpnej ceny a dane z prevodu) nedostatočné. Okrem uvedených sporných
skutočností týkajúcich sa otázky vzniku a rozsahu skutočnej škody, nemal súd preukázanú ani príčinnú
súvislosť medzi protiprávnym zavineným konaním a vznikom škody. Samotná existencia záložného
práva nie je sama osebe prekážkou prevodu nehnuteľností a povolenia vkladu na základe uzavretia
zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností, preto nie je na mieste
tvrdenie, že kupujúci nemohol spornú kúpnu zmluvu platne uzavrieť a že by nemohol byť povolený
vklad. So zreteľom na zistené skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní o povolení obnovy hodnotením
výsledkov vykonaného dokazovania (§ 132 O.s.p.) dospel súd k záveru, že (pôvodný) navrhovateľ
ako kupujúci prostredníctvom fyzickej osoby svojho vtedajšieho konateľa (Ing. Františka Tótha) zjavne
disponoval vedomosťou o existencii záložného práva k prevádzaným nehnuteľnostiam. O tom svedčí
výslovné znenie kúpnej zmluvy z 21. septembra 1993 (ktorej predmetom bola rekreačná chata) uzavretej
medzi R. T. a R. T. ako predávajúcimi a spoločnosťou VATH spol. s r.o. ako kupujúcim, zastúpenej tým
istým konateľom, ktorý podpísal aj predmetnú kúpnu zmluvu. Pokiaľ potom navrhovateľ pri vedomosti
o záložnom práve nevzal zreteľ na zmeny právnej úpravy a prehliadol, že v čase rozhodnom pre vznik
záložného práva sa nevyžadoval vklad do katastra nehnuteľností a že v tomto smere zápis do katastra
nehnuteľností mal len deklaratórny charakter, ide o autonómne konanie a rozhodnutie kupujúceho,
na ktoré dôsledky potom objektívne opomenutie štátneho notárstva nemohlo mať žiaden vplyv. Ak by
aj konateľ (pôvodného) navrhovateľa, napriek skutočnostiam uvedeným v predchádzajúcej zmluve (z
21. septembra 1993) v čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy vychádzal z najlepšieho presvedčenia
a dôvery na v tom čase objektívne existujúci stav zápisu v príslušnom katastri nehnuteľností, takéto
jeho subjektívne presvedčenie neobstojí vo vzťahu k nevyvrátiteľnej právnej domnienke všeobecnej
znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. tzn.
vrátane citovanej, všeobecne záväznej právnej úpravy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
a o povahe a záväznosti zápisov o existencii záložného práva v evidencii nehnuteľností. Ak preto
(pôvodný) navrhovateľ pri uzatváraní spornej kúpnej zmluvy napriek svojej preukázanej informovanosti
(v zmluve z 21. septembra 1993) o existencii záložného práva peňažného ústavu k prevádzaným



nehnuteľnostiam vychádzal zo stavu zápisu v katastri nehnuteľností, nebol dobromyseľným podľa § 11
zákona č. 265/1992 Zb., na podmienenú hodnovernosť takéhoto stavu zápisu sa vzťahovalo ustanovenie
§ 16 ods. 1 tohto zákona. Vzhľadom na uvedené, pretože bolo vyvrátené tvrdenie navrhovateľa o tom, že
v čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy o existencii záložného práva nevedel, a o jeho dobromyseľnosti
stav zápisu v katastri nehnuteľností ako pohnútke na uzavretie zmluvy, absentuje tak ním tvrdená
príčinná súvislosť medzi zavineným porušením právnej povinnosti štátneho notárstva a eventuálnym
vznikom škody. Rovnako štát nemá ani žiadnu zodpovednosť za neplatnosť kúpnej zmluvy, nielen
z dôvodu nespôsobilosti predávajúceho, ale aj z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a obchádzania
zákona. Pretože súd konajúci po povolení obnovy pôvodné (právoplatné) rozhodnutie vo veci samej
týmto rozsudkom zmenil, nahradí tento rozsudok po nadobudnutí právoplatnosti, pôvodné rozhodnutie.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Žiline na odvolanie navrhovateľa uznesením z 25. augusta 2009 sp. zn. 5 Co 289/2008
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a zamietol návrh na zmenu rozsudku Okresného súdu Čadca z 26.
júna 1997 č.k. 10 C 558/96-70 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 18. decembra 1997
sp. zn. 5 Co 1782/97 po povolení obnovy konania. Odporkyni uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi
trovy prvostupňového a odvolacieho konania od podania návrhu na obnovu konania do právoplatného
skončenia veci v sume 9 878,01 € (297 585 Sk) do 3 dní na účet právneho zástupcu JUDr. Rastislava
Skybu. Vychádzajúc z ustanovenia § 235 ods. 1, 2 O.s.p. dospel k inému právnemu záveru ako súd
prvého stupňa. Uviedol, že zhodne so súdom prvého stupňa, musel akceptovať právoplatné rozhodnutia
o povolení obnovy pôvodného konania a nemohol preskúmavať ich zákonnosť. Obnova konania bola
povolená, lebo súdy akceptovali tvrdenia odporkyne (navrhovateľky v konaní o povolenie obnovy
konania) o existencii dôvodov pre takéto rozhodnutie. Za nové skutočnosti považovali (podľa § 228 ods.
1 písm. a/, b/ O.s.p.) rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš zo 14. decembra 1998 č.k. 3 Cb 52/94-152,
ktorý nadobudol právoplatnosť 19. marca 1999 a ktorým zamietol návrh navrhovateľa Slovenskej
štátnej sporiteľne a.s. na určenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie navrhovateľom označeného odporcu v konaní o odporovateľnosti právnemu úkonu podľa §
42a Občianskeho zákonníka. Ďalšou skutočnosťou rozhodujúcou pri povolení obnovy mal byť obsah
spisu v konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 534/94, ktorého predmetom
bola pohľadávka titulom úveru. Napokon treťou novou skutočnosťou malo byť konanie vedené na
Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3 C 176/00, ktorého predmetom bol návrh odporkyne (proti R.
T. a spoločnosti TOTH spol. s r.o.) na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 1. marca 1994 z dôvodu,
že ju predávajúci uzavrel v stave duševnej poruchy a že zamlčal ťarchy viaznuce na predmetných
nehnuteľnostiach, ktoré odporujú zákonu a priečia sa dobrým mravom, ktorému vyhovel. Zdôraznil,
že v súlade s § 235 ods. 1 O.s.p. a ustálenou judikatúrou, pri novom prejednaní veci po povolení
obnovy konania, môžu sa dôkazy vykonané v pôvodnom konaní vyhodnotiť inak, ako boli hodnotené
v pôvodnom rozhodnutí len vtedy, ak pri novom prejednávaní veci vyšli najavo také skutočnosti, ktoré
môžu zmeniť skutkový záver, ktorý bol podkladom pre právne posúdenie veci v pôvodnom konaní
(zhodne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 22/96). Odvolací súd bol
toho názoru, že obsah pripojených spisov vrátane uvedených rozhodnutí Okresného súdu Veľký Krtíš
neobsahuje skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy uvedené v § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a ani po
oboznámení sa s dôkazmi v nich sa nachádzajúcimi, nemožno dôkazy vykonané v pôvodnom konaní
vyhodnotiť inak, ako boli hodnotené v pôvodnom rozhodnutí - rozsudku Okresného súdu Čadca z
26. júna 1997 č.k. 10 C 558/96-70 v spojitosti s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline
z 18. decembra 1997 sp. zn. 5 Co 1782/97. Odvolací súd konštatoval, že ani v konaní po povolení
obnovy, nebolo žiadnym hodnoverným dôkazom spochybnené, že navrhovateľ ako kupujúci zaplatil
predávajúcemu kúpnu cenu v uvedenej výške ako aj daň z prevodu nehnuteľností, čím mu vznikla
škoda. Rovnako bolo v konaní preukázané, že bývalé štátne notárstvo si nesplnilo zákonom ustanovenú
povinnosť najneskôr v lehote 60 dní predložiť zmluvu spolu s potvrdením ojej registrácii vtedajšiemu
miestne príslušnému orgánu geodézie na vyznačenie vzniku záložného práva v evidencii nehnuteľností.
Pokiaľ ide o otázku zavinenia, ide o zákonom stanovenú objektívnu zodpovednosť štátu za takto
spôsobenú škodu a jeho zavinenie sa v zákone č. 58/1969 Zb. (§ 18 ods. 1) priamo predpokladá. Súd
prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu prehliadol objektívnu povahu podmienky náhrady škody,
ktorou je príčinná súvislosť medzi protiprávnym zavineným konaním a vznikom škody. Štát sa totiž
nemôže zbaviť svojej povinnosti informovať pravdivo občanov o právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam
prostredníctvom katastra nehnuteľností tým, že by im uložil povinnosť overovať si správnosť údajov
niekde inde. Rozhodujúce je podľa odvolacieho súdu to, že došlo ku škode, nie ako k nej došlo a či na
základe zavinenia a kým. Pôvodný rozsudok (pred povolením obnovy konania) v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom odvolacieho súdu vzhľadom na zamietnutie návrhu na ich zmenu, zostávajú právoplatné a



vykonateľné, vrátane výrokov o náhrade trov konania. O trovách konania (po povolení obnovy) rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.)
po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g
O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1, 2 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia zo dňa 20. marca 2012 sp.zn. 7 M
Cdo 3/2010 okrem iného uviedol, že vady konania vymenované v ustanovení § 237 O.s.p. majú za
následok tzv. zmätočnosť konania. Takouto vadou je podľa § 237 písm. f) O.s.p. aj taký postup súdu v
konaní, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred ním, teda uplatňovať procesné práva
priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. K odňatiu
možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádzala, ale aj
pri samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti (záhlavia,
výroku, odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom
obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti). Vydanie
zmätočného rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva
účastníka na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie a nepochybne musí byť zrozumiteľné.
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. (ktoré sa podľa § 167 ods. 2 O.s.p. primerane použije aj
na uznesenia) musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku
rozsudku a musí sa vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a
zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia
rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.
Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 (v spojení s § 167 ods.
2 O.s.p.) je nepreskúmateľné.
Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, že odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu
nezodpovedá citovaným ustanoveniam § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a právu účastníkov
na spravodlivé súdne konanie.
Ďalej Najvyšší súd SR v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že právoplatný rozsudok môže účastník
konania napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré
bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu pre neho privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci (§ 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Citované ustanovenie (ako aj § 228 ods. 1 písm. b/
O.s.p.) upravuje procesný prostriedok, pomocou ktorého možno dosiahnuť nápravu rozhodnutia, ktorého
nesprávnosť má pôvod v tom, že v pôvodnom konaní nemohol byť riadne zistený skutkový podklad
napadnutého rozhodnutia. Okresný súd Čadca uznesením z 5. októbra 2004, právoplatným 8. júla 2005
(v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline z 29. apríla 2005 sp. zn. 6 Co 155/05) obnovu konania,
v ktorom bolo rozhodnuté o uplatnenom nároku navrhovateľa na náhradu škody titulom nesprávneho
úradného postupu bývalého štátneho notárstva podľa zákona č. 58/1969 Zb., povolil.
Právoplatnosť tohto uznesenia a tým aj viazanosť ním, sa však mohla prejaviť len v tom, že obnova
konania bola povolená a súd musel vec bez ďalšieho návrhu znova prejednať podľa § 234 ods. 1 O.s.p. V
rozhodnutí o povolení obnovy konania súd totiž nerobí žiadne skutkové ani právne závery vo veci samej,
ani o správnosti, či nesprávnosti pôvodného rozhodnutia. Preto pri novom prejednaní veci nemôže byť
súd viazaný ani prípadnými skutkovými závermi, ktoré urobil pri rozhodovaní o povolení obnovy.
Pri rozhodovaní o tom, či sa pôvodné rozhodnutie nahradí novým rozhodnutím, alebo sa návrh na zmenu
rozhodnutia zamietne teda súd už rozhodnutím o povolení obnovy nie je viazaný, a to ani dôvodmi,
pre ktoré bola obnova konania povolená. Nemožno preto vylúčiť procesnú situáciu, že sa pri ďalšom
prejednaní veci podľa § 235 ods. 1 O.s.p. ukáže, že skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre povolenie
obnovy konania nie sú preukázané (pri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania stačí, že sa javí
pravdepodobným, že skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy môžu privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie
rozhodnutie, teda nie je treba, aby súd v tomto smere dospel k celkom jednoznačnému záveru), alebo
hoci boli preukázané, v ničom neovplyvňujú skutkový podklad napadnutého (pôvodného) rozhodnutia.
Odvolací súd však v danej veci v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval, že musel akceptovať
právoplatné rozhodnutie o povolení obnovy konania a musel z neho vychádzať, i keby mal iný názor na
skutočnosti, na základe ktorých k povoleniu obnovy konania došlo. V rozpore s tým, ale dospel k záveru,
že neboli splnené podmienky ani pre povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p., keď



uviedol, že obsah pripojených spisov Okresného súdu Veľký Krtíš, vrátene uvedených rozhodnutí tohto
súdu neobsahuje skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy uvedené v § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Tento
záver je preto zmätočný a nezrozumiteľný. To aj vzhľadom na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa,
ktorým bola obnova konania povolená, odvolací súd ako vecne správne potvrdil.
Z výslovného znenia ustanovenia § 235 ods. 1 druhá veta O.s.p. vyplýva, že (po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania) súd pri opätovnom rozhodovaní veci je povinný
prihliadnuť ku všetkému, čo vyšlo najavo v pôvodnom konaní ako aj v obnovenom konaní. Teda
ustanovenie § 235 ods. 1 druhá veta O.s.p. umožňuje súdu prejednávajúcemu vec po povolení obnovy
konania dôkazy vykonané v pôvodnom konaní vyhodnotiť inak, ako boli vyhodnotené v pôvodnom
konaní. To však len za predpokladu, že pri novom prejednaní veci vyšli najavo také skutočnosti, ktoré
môžu zmeniť skutkový záver, ktorý bol podkladom pre právne posúdenie veci v pôvodnom konaní (pozri
Zo súdnej praxe č. 16/1997).
V porovnaní so súdom prvého stupňa, ktorý po vyhodnotení dôkazov vykonaných tak v pôvodnom
konaní, ako aj špecifikovaných dôkazov vykonaných v obnovenom konaní, dospel k inému skutkovému
záveru a z neho vyplývajúcemu inému právnemu záveru o nesplnení predpokladov zodpovednosti
štátu za škodu uplatňovanú navrhovateľom podľa zákona č. 58/1969 Zb., podľa názoru odvolacieho
súdu nebolo možné dospieť k inému skutkovému a právnemu záveru ako v pôvodnom konaní, t.j., že
odporkyňa zodpovedá za škodu uplatnenú navrhovateľom podľa zákona č. 58/1969 Zb. K takémuto
záveru však dospel len na základe konštatovania o nespochybniteľnosti zaplatenia kúpnej ceny a
dane z prevodu nehnuteľností navrhovateľom, o nesplnení zákonom stanovenej povinnosti bývalým
Štátnym notárstvom Veľký Krtíš a o objektívnej zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu, ktorého
zavinenie sa v zákone č. 58/1969 Zb. priamo predpokladá, ktoré skutočnosti napokon neboli sporné ani
v pôvodnom konaní. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa ale nijako nevysporiadal s (ne)správnosťou
záveru prvostupňového súdu, podľa ktorého dôkazmi vykonanými v obnovenom konaní boli preukázané
také (špecifikované) nové skutočnosti, ktoré viedli k inému skutkovému záveru a z neho vyplývajúcemu
právnemu záveru ako v pôvodnom konaní.
.Skutkovým základom rozhodnutia súdov v pôvodnom konaní boli zistenia, že k nehnuteľnostiam, ktoré
boli predmetom kúpnej zmluvy z 1. marca 1994 uzavretej medzi (pôvodným) navrhovateľom a R. T.
bolo zriadené záložné právo, o ktorom sa navrhovateľ dozvedel až po zaplatení kúpnej ceny. A že
nesprávnym úradným postupom bývalého štátneho notárstva tým, že nezaslalo zmluvu o zriadení
záložného práva s potvrdením o jej registrácii v zákonom stanovenej lehote príslušnému orgánu
geodézie, vznikla navrhovateľovi škoda v uplatnenej výške. Tieto zistenia viedli k záveru o splnení
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb.
Po povolení obnovy konania skutkovým základom rozhodnutia súdu prvého stupňa boli nové zistenia
vedúce k záveru o nepreukázaní súčasného splnenia všetkých podmienok objektívnej zodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie) štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb., lebo na základe nových zistení dospel
k záveru, že aj keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu bývalého štátneho notárstva, nebola
preukázaná existencia škody a tým ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou. S (ne)správnosťou týchto záverov sa odvolací súd nijako nevysporiadal.
Preto konštatovanie odvolacieho súdu, že žiadnym z dôkazov ani po povolení obnovy konania nebolo
spochybnené, že navrhovateľ jednoznačne preukázal, že mu vznikla škoda, ktorej sa štát nemôže zbaviť,
je pri absencii náležitého odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.) a vysvetlenia z
akých dôkazov a skutočností vychádzal a akými úvahami sa pri ich vyhodnotení riadil, nielen predčasné,
ale (hlavne) nepreskúmateľné. Preto do volací súd nemohol ani preskúmať napadnuté rozhodnutie z
hľadiska jeho vecnej správnosti.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd tým, že riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s §
157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p., z ktorého dôvodu je nepreskúmateľné, porušil právo
účastníkov na spravodlivé súdne konanie, čím im odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.
f/ O.s.p.). V tejto súvislosti dovolací súd dáva do pozornosti aj nález ÚS SR III. ÚS 198/2011 z 29.
júla 2011, v zmysle ktorého nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia treba považovať za
vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Generálny
prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie, keďže to vyžadovala
ochrana práv a ním chránených záujmov účastníkov konania a túto nebolo možné dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí
rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania i dovolacieho konania (§ 243d
ods. 1 O.s.p.).



V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu vysporiadať sa aj s otázkou označenia účastníka konania na
strane navrhovateľa, vzhľadom na to, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu bol ako navrhovateľ
označený : RF spol. s r.o., ktorá spoločnosť bola (uznesením Okresného súdu Žilina zo 4. novembra
2009 č.k. 26 CbR 168/2008, právoplatným 22. decembra 2009) zrušená bez likvidácie a 6. februára
2010 vymazaná z obchodného registra, pričom zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou 1. januára
2010 postúpila špecifikovanú pohľadávku (uplatnenú v danom konaní) spoločnosti Profit real Žilina s.r.o.,
so sídlom v Žiline, Tajovského 5. Zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou 4. mája 2011 postúpila
spoločnosť Profit real Žilina s.r.o., so sídlom v Žiline, Tajovského 5 ako postupca predmetnú pohľadávku
postupníkovi GHS Legal s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pluhová 42, z ktorého dôvodu bol podaný návrh
na zmenu účastníka (na povolenie vstupu obchodnej spoločnosti GHS Legal s.r.o. do konania na miesto
doterajšieho navrhovateľa Profit real Žilina s.r.o. podľa § 92 ods. 2 O.s.p.), s ktorým sa súd v ďalšom
konaní vysporiada.

Najvyšší súd SR v zásade teda zrušil uznesenie odvolacieho súdu z dvoch dôvodov:
1. nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia,
2. nevysporiadanie sa dostatočne s otázkou označenia účastníka konania na strane navrhova-
teľa.

Odvolací súd v dôsledku podaného odvolania navrhovateľom, akceptujúc dôvody zrušujúceho
uznesenia Najvyššieho súdu SR, prejednal vec v odvolacom konaní podľa § 212 a nasl. O.s.p., a
keďže po prejednaní veci v odvolacom konaní dospel k inému právnemu záveru než súd prvého stupňa,
vychádzajúc z ust. § 235 ods. 1 a ods. 2 veta prvá O.s.p. zamietol návrh na zmenu rozsudku Okresného
súdu v Čadci zo dňa 26.6.1997 č.k. 10C/558/96-70 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo
dňa 18. decembra 1997 sp.zn. 5Co/1782/97, a preto musel zároveň odvolací súd rozsudok Okresného
súdu v Čadci zo dňa 14. mája 2008 č.k. 10C/558/1996-276 zrušiť s použitím ust. § 221 ods. 1 písm.
d) O.s.p., pretože v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo právoplatnými rozsudkami súdov a
odvolací súd návrh na zmenu právoplatných rozsudkov po povolení obnovy konania zamietol. V zásade
ide zároveň o zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom (§ 220 O.s.p.) s tým, že odvolací
súd musel postupovať podľa špeciálneho ust. § 235 ods. 1,2, nakoľko išlo o konanie po povolení obnovy
konania.
Ako vyplýva z rozhodnutí súdov, ktorými bola obnova konania povolená, táto bola povolená z dôvodu, že
súdy akceptovali tvrdenie odporcu (navrhovateľa v konaní o povolenie obnovy konania), že pre povolenie
obnovy konania existovali dôvody podľa § 228 ods. 1 písm. a), b) O.s.p.. Ako správne konštatoval
prvostupňový súd v konaní po povolení obnovy konania, súdy, ktoré povolili obnovu konania, považovali
za nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy v zmysle § 228 ods. 1 písm. a), b) O.s.p. rozsudok
Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 14.12.1998 č.k. 3Cb/52/94-152, ktorý nadobudol právoplatnosť
19.3.1999, v ktorom konaní uvedeným rozsudkom rozhodol súd o návrhu Slovenskej štátnej sporiteľne
proti odporcovi R. T. o určenie, že kúpna zmluva zo dňa 1.3.1994, ktorú napriek existencii záložného
práva navrhovateľa z titulu zmluvy č. R III 29/92 uzavrel s kupujúcim TOTH s.r.o., pričom v tomto konaní
návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie navrhovateľom označeného
odporcu v konaní o odporovateľnosti právnemu úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka. Ďalšou
skutočnosťou rozhodujúcou pre súdy pri povoľovaní obnovy konania má byť obsah spisu Okresného
súdu vo Veľkom Krtíši sp.zn. 3C/534/94 v konaní o návrhu navrhovateľa Slovenskej štátnej sporiteľne
Veľký Krtíš proti odporcovi R. T. a R. T., o zaplatenie 1.855.483,40 Sk istiny s príslušenstvom z titulu
pohľadávky z úveru, kde súd rozhodol rozsudkom zo dňa 18.8.1998 č.k. 5C/534/94-271, ktorým zaviazal
odporcu v rade 1/ R. T. povinnosťou zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom a voči odporkyni v
rade 2/ návrh zamietol. Napokon treťou novou skutočnosťou malo byť konanie vedené na Okresnom
súde vo Veľkom Krtíši pod sp.zn. 3C/176/00, ktorého predmetom bol návrh navrhovateľa Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR proti odporcom R. T. a TOTH s.r.o., o určenie neplatnosti
kúpnej zmluvy z 1.3.1994 uzavretej medzi odporcami z dôvodu, že predávajúci kúpnu zmluvu uzavrel
v stave duševnej poruchy, neschopný právneho úkonu a tiež vzhľadom na zamlčanie viaznucej ťarchy
na nehnuteľnostiach, ktoré odporuje zákonu a prieči sa dobrým mravom. V tomto konaní Okresný
súd vo Veľkom Krtíši v tejto veci s konečnou platnosťou rozhodol rozsudkom zo dňa 19.12.2003 č.k.
3C/176/00-303 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.6.2004
sp.zn. 16Co/131/04, ktorými rozsudkami kúpnu zmluvu z 1.3.1994 určili súdy za neplatnú, pričom
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.8.2004.
Pri právnom posúdení veci v terajšom odvolacom konaní po povolení obnovy konania odvolací súd
vychádzal z ust. § 235 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s ustálenou judikatúrou a zdôrazňuje, že pri novom



prejednaní veci, po povolení obnovy konania, môžu dôkazy vykonané v pôvodnom konaní vyhodnotiť
súdy inak, ako boli hodnotené v pôvodnom rozhodnutí len vtedy, ak pri novom prejednaní veci vyšli
najavo také skutočností, ktoré môžu zmeniť skutkový záver, ktorý bol podkladom pre právne posúdenie
veci v pôvodnom konaní (zhodne NS SR 4 Obo 22/96).
Odvolací súd je toho názoru, že obsah pripojených spisov Okresného súdu vo Veľkom Krtíši vrátane
uvedených rozhodnutí tohto súdu neobsahuje skutočností, rozhodnutia alebo dôkazy uvedené v § 228
ods. 1 písm. a) O.s.p. a ani po oboznámení sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v uvedených spisoch
a rozhodnutiami Okresného súdu vo Veľkom Krtíši, nemožno dôkazy vykonané v pôvodnom konaní
vyhodnotiť inak, ako boli hodnotené v pôvodnom rozhodnutí - rozsudku Okresného súdu v Čadci zo dňa
26.6.1997 č.k. 10C/558/96-70 v spojitosti s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa
18.12.1997 sp.zn. 5Co/1782/97.
V pôvodnom konaní (pokračujúcom teraz na základe povolenia obnovy konania) bola odporcovi
právoplatnými rozsudkami prvostupňového a odvolacieho súdu uložená povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 3.892.000,- Sk s príslušným úrokom z omeškania, ako aj nahradiť trovy
prvostupňového konania v sume 29.350,- Sk, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a to z titulu
náhrady škody podľa zák.č. 58/1969 Zb., na základe zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup
štátneho orgánu, keď konkrétne v dôsledku nesprávneho úradného postupu a porušenia zákonom
uloženej povinnosti bývalým Štátnym notárstvom vo Veľkom Krtíši, vznikla navrhovateľovi škoda titulom
vyplatenia kúpnej ceny na základe kúpnej zmluvy zo dňa 1.3.1994 vo výške kúpnej ceny 3.700.000,- Sk
a tiež tým, že navrhovateľ zaplatil daň z prevodu nehnuteľností v sume 190.000,- Sk.
Odvolací súd konštatuje, že ani v konaní po povolení obnovy konania, nebolo žiadnym hodnoverným
dôkazom spochybnené, že navrhovateľ predávajúcemu kúpnu cenu v uvedenej výške zaplatil a zaplatil
i daň z prevodu nehnuteľností, čo jednoznačne v konaní preukázal a teda nemôže byť pochýb o tom,
že mu škoda vznikla.

Rovnako v konaní bolo jednoznačne preukázané a k takému záveru dospel aj okresný súd v konaní po
povolení obnovy konania, že bývalé Štátne notárstvo vo Veľkom Krtíši nesplnilo zákonom ustanovenú
povinnosť, keď v čase registrácie zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam Štátnym
notárstvom vo Veľkom Krtíši pod č. R III 29/92 bolo povinnosťou štátneho notárstva ako vtedajšieho
orgánu štátu najneskôr v lehote do 60 dní predložiť zmluvu spolu s potvrdením o jej registrácii
vtedajšiemu miestne príslušnému orgánu geodézie na vyznačenie vzniku záložného právo vo vtedajšej
evidencii nehnuteľností - podľa ust. § 151b ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 4 ods. 4 zák.
č. 22/1964 Zb. ako právnych predpisov účinných v uvedenom období a teda došlo k porušeniu zákonnej
povinnosti bývalým štátnym notárstvom ako orgánu štátu a teda ak k porušeniu právnej povinnosti a
nesprávnemu úradnému postupu podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb..
Okresný súd v rozhodnutí po povolení obnovy konania rovnako správne konštatoval, že pokiaľ ide o
otázku zavinenia, ide o zákonom ustanovenú objektívnu zodpovednosť štátu za takto spôsobenú škodu
a jeho zavinenie sa priamo v zákone v ust. § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. predpokladá.
Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené a preukázané v rámci pôvodného konania, ako i v konaní
po povolení obnovy konania, je potrebné uznať, že navrhovateľ ako poškodený jednal primeraným
spôsobom, ktorý bol primeraný okolnostiam prípadného ohrozenia jeho majetku i jeho možnostiam.
Nemožno konštatovať, že opomenul urobiť niečo, čo by urobil rozumný človek vedený bežnými úvahami,
ktoré normálne riadia ľudské záležitosti. Vyhotovenie zápisu vlastníckeho alebo iného vecného práva
vrátane zápisu v KN, nemôže byť predmetom preskúmavania občanom. Starostlivosť o súlad zápisov
v KN s existujúcim právnym stavom je právnou povinnosťou príslušného štátneho orgánu, nemožno
ju preniesť na iné osoby. Štát sa nemôže zbaviť svojej povinnosti informovať pravdivo občanov o
právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam prostredníctvom katastra nehnuteľností tým, že dodatočne by
uložil občanovi povinnosť overovať si správnosť údajov niekde inde. V prípade skúmania príčinnej
súvislosti, ktoré existencia nebola doposiaľ ani nikým spochybňovaná, prehliadol prvostupňový súd
objektívnu povahu tejto podmienky. Príčinnú súvislosť možno formulovať v zásade slovne aj tak, že „keby
nebolo niečoho, ujma by dotyčnému nevznikla". Príčina, dôvod je to, čo predchádza nejakej udalosti.
Je to činiteľ, ktorý spôsobí nejakú skutočnosť, teda to, čo v určitom ohľade zodpovedá za okolnosť,
ktorá vyústi v nejaký následok alebo to, čo dá vznik príčine nejakej následnej činnosti alebo stavu.
Porušenie práva v konkrétnom prípade štátnym orgánom je dostatočne zrejmé a bez ďalšieho existuje
priamy kauzálny vzťah medzi týmto porušením povinností a škodou, ktorá vznikla navrhovateľovi.
Princíp objektívnej zodpovednosti za spôsobenú škodu okrem iného znamená, že ak poškodená strana
preukáže, že jej vznikla zo škodnej udalosti škoda, má nárok na jej náhradu. Rozhodujúci je fakt, že
došlo ku škode, nie ako k tomu došlo a či na základe zavinenia a kto to zavinil. Preto ak navrhovateľ



preukázal, že pri kúpe spoliehajúc sa na výpis z LV a ďalšie ním dosiahnuteľné informácie, vynaložil na
kúpu značnú sumu peňazí ten, kto zodpovedal za súlad zápisu v katastri nehnuteľností so skutočným
právnym stavom, zodpovedá aj za škodu, ktorá takýmto spôsobom navrhovateľovi vznikla. Pri tejto
koncepcii poškodená strana preukazuje len to, že jej vznikla škoda spôsobená druhou stranou a táto
za ňu zodpovedá, i keď by ju nezavinila. Postačí preukázať príčinnú súvislosť medzi protiprávnym
jednaním, t.j. že zápis v KN sa nezhodoval so skutočným stavom a nastálou škodou a zodpovedná
osoba nemá možnosť v dôsledku neexistencie liberačných dôvodov sa od povinnosti k náhrade škody
oslobodiť. V danom prípade možno príčinnú súvislosť so vznikom škody vyvodzovať nielen medzi
samotným protiprávnym konaním štátneho orgánu a škodou, ale aj ako následok medzi stanovenou
právnou skutočnosťou, akou ne nezhoda zápisu v KN so skutočným právnym stavom v dôsledku tohto
jednania štátneho orgánu. V dôsledku toho na vymedzenie príčinnej súvislosti možno aplikovať obidva
v právnej teórii a praxi používané prístupy. Po prvé: tzv. teóriu podmienky, podľa ktorej je daná príčinná
súvislosť medzi protiprávnym chovaním a nastálou škodou ak by škoda bez tohto chovania nenastala,
teda vzťahujúca sa na konanie štátneho orgánu - ak by si bol štátny orgán splnil svoju zákonnú povinnosť,
poškodený by takú nehnuteľnosť nekúpil a nevznikla by mu škoda a súčasne ju možno vyvodzovať na
základe tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, t.j. doktríny, podľa ktorej je daná príčinná súvislosť len vtedy,
keď udalosť, ktorá je podmienkou vzniku škody, podľa obecnej skúsenosti má za následok vznik škody
tak, že škoda je primeraným (adekvátnym) a nie výnimočným dôsledkom takejto udalosti. Tak je potom
nezhoda zápisu (záznamu) v KN so skutočným právnym stavom ohľadom určitej nehnuteľnosti, ktorá
sa stane predmetom kúpy, nielen adekvátnym, ale priam zákonným dôsledkom škodnej udalosti.
Keďže pokiaľ ide o uvedené skutočnosti a výklad práva pri aplikácii ustanovení zák.č. 58/1969 Zb.
na konkrétny prípad, ani v konaní po povolení obnovy konania podľa názoru odvolacieho súdu neboli
zistené a preukázané také skutočnosti, dôkazy ani rozhodnutia, ktoré by po povolení obnovy konania
vyhodnotiac všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti mohli viesť k inému právnemu záveru, než ku
ktorému dospeli súdy v pôvodnom konaní právoplatnými rozhodnutiami, odvolací súd musel rozhodnúť
tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd rešpektujúc dôvody
zrušujúceho uznesenia NS SR s dôrazom na ustanovenie § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
doplňuje odôvodnenie o nasledujúce závery:

V rozhodnutiach súdu vo veci samej sa konanie štátneho orgánu, akým bolo zanedbanie zákonnej
povinnosti Štátneho notárstva vyznačiť existujúce záložné právo Slovenskej sporiteľne v liste vlastníctva,
teda týkajúce sa konkrétnej právnej povinnosti závažného charakteru, posudzovalo ako nedbanlivosť
sama o sebe, t.j. ako neospravedlniteľné porušenie zákona, ktoré je aplikovateľné automaticky, čo je z
hľadiska ust. § 18 zák. č. 58/69 Zb. nepochybne správne, nakoľko takáto pasívna nedbalosť štátneho
orgánu (nevykonanie niečoho, čo malo byť vykonané), ktorá umožnila zneužiť informácie katastra
nehnuteľnosti na nepoctivé jednanie (predávajúceho R. T.) a priamo zapríčinila vznik škody, sa ani inak
hodnotiť nedá.
Prvostupňový súd však vo svojom poslednom rozhodnutí - napadnutom rozsudku - dospel k záveru,
že napriek tomu, že navrhovateľovi vznikla škoda, pochybenie štátneho orgánu považuje za príčinu
vzniku tejto škody. K takémuto záveru dospel na základe „zistenia", že navrhovateľ podľa jeho názoru
vedel o existencii záložného práva viaznuceho na kupovaných nehnuteľnostiach, resp. že nebol
dostatočne ostražitý a nevynaložil dostatok úsilia na to, aby sa ubezpečil o správnosti zápisu v evidencii
nehnuteľnosti, konkrétne, že sa o možnej existencii záložného práva nepresvedčil ešte aj priamo u
veriteľa, t.j. Slovenskej sporiteľne, a.s. Prvostupňový súd vo svojom rozsudku v podstate tvrdí, že k škode
došlo v dôsledku chovania sa navrhovateľa, ktoré bolo pod normou § 415 OZ, ktorou sa podľa práva mal
riadiť v záujme svojej vlastnej ochrany a ktoré podľa jeho názoru je nie len spolu s nedbalosťou odporcu
príčinou toho, že bola spôsobená škoda, ale že za vznik škody si je navrhovateľ vinný úplne sám.
Prvostupňový súd však toto vo svojom odôvodnení rozsudku neuvádza ako liberačný dôvod zbavujúci
štát zodpovednosti, ani nekonštatuje, že tu ide o stret objektívnej zodpovednosti štátu a zodpovednosti
za zavinenie poškodeného, v dôsledku čoho zodpovednostné následky, ktoré by inak znášal štát, znáša
poškodený sám. Z takto zisteného skutkového stavu, s použitím ustanovenia OZ o náhrade škody
v prípade zavinenia poškodeného (§ 441) vyvodil súd záver, že medzi zisteným porušením právnej
povinnosti štátneho orgánu a vznikom škody nejestvuje príčinná súvislosť a návrh z tohto dôvodu aj
zamietol.
Ako sa v odôvodnení rozsudku uvádza, prvostupňový súd dospel k tomuto záveru na základe týchto
nových skutkových zistení svedčiacich o vedomosti navrhovateľa o existencii záložného práva na
kupovaných nehnuteľnostiach:



1. V pripojenom vyšetrovacom spise Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v Banskej Bystrici ČVS:
VP-195/20 sa nachádza výpoveď R. T. obvineného z podvodu, ktorého sa mal dopustiť práve tým, že
uviedol nepravdivé vyhlásenie ohľadom existencie záložného práva na predmetných nehnuteľnostiach
s následkom škody, ktorý sa v tomto trestnom konaní bránil tvrdením, že nikoho neuviedol do
omylu, lebo kupujúci (poškodený navrhovateľ) vedel o záložnom práve viaznucom na predávaných
nehnuteľnostiach, čo sa mal dozvedieť od neho a aj sa domyslieť z toho, že nehnuteľnosti tak vysokej
hodnoty nemohol nadobudnúť bez úveru. (Asi nevedel, že navrhovateľ kupoval bez úveru, zo svojho,
nehnuteľnosti za desiatky miliónov korún, tak ako napokon aj tieto.)
2. V tomto spise sa nachádzajúca kúpna zmluva uzavretá dňa 21.9.1992 medzi predávajúcimi manželmi
R. T. a R. T. a kupujúcim spoločnosťou WATH, spol. s r.o.,, zastúpenou Ing. Františkom Tóthom, o
prevode sporných nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XX a XXX, vrátane zásob tovaru a tiež ďalších
nehnuteľností - chaty, zapísaných na LV č. XXX. Podľa znaleckého posudku bola stanovená cena na 8
mil. Sk so splatnosťou v hotovosti. V čl. VII tejto zmluvy zmluvné strany vyhlásili: „Kupujúci s kupovanými
nehnuteľnosťami nepreberá žiadne dlhy ani iné právne záväzky!!! Kupujúci berie na vedomie, že ne
predávaných nehnuteľnostiach viazne zástavné právo Slovenskej sporiteľne, a.s. vo Veľkom Krtíši,
ktoré je viazané na predávajúceho". V čl. XIII tejto zmluvy je potom návrh na zápis vlastníckeho práva
kupujúceho do KN takto: „v časti CLV bez zápisu".
3. Okrem toho súd zistil, že škodu si zavinil navrhovateľ sám v dôsledku jeho neznalosti novej právnej
úpravy: zákona č. 265/1992 Zb. o katastre nehnuteľnosti a za významné pre posúdenie toho, či by bol
navrhovateľ kúpil predmetné nehnuteľnosti, ak by bol vedel o existencii záložného práva, pokladal súd
aj to, že samotná existencia záložného práva nie je sama o sebe prekážkou prevodu nehnuteľnosti a
povolenia vkladu vlastníckeho práva nadobúdateľa. (hoci navrhovateľ netvrdil, že by nemohol takto
zaťaženú nehnuteľnosť kúpiť, ale že by ju v takom prípade v žiadnom prípade nekúpil.)
Odvolací súd je toho názoru, že skutkové závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Záver súdu o
tom, že navrhovateľ vedel o existencii záložného práva v čase, keď uzatváral predmetnú kúpnu zmluvu,
nie je založený na dôkazoch, len na hypotéze, resp. subjektívnom názore súdu. Z vykonaných dôkazov
vyplýva niečo iné.
Súd svoje rozhodnutie opiera o sporné a naprosto nedôveryhodné dôkazy, ak za „ďalšie" zistenia
podstatné pre konanie považuje a svoje rozhodnutie odôvodňuje výpoveďou R. T. v trestnom konaní,
ktoré proti nemu viedol Krajský úrad vyšetrovania v Banskej Bystrici pre podvod, ktorého sa dopustil
predajom predmetných nehnuteľnosti navrhovateľovi napriek tomu, že si bol vedomý, že na nich viazne
záložné právo v prospech Slovenskej sporiteľne na zabezpečeniu úveru 3.409.000,- Sk. Pri hodnotení
týchto „dôkazov" súd prehliada, že výpoveď R. T. (vo forme písomnej sťažnosti proti obvineniu z
trestného činu podvodu) nemožno brať do úvahy, ani považovať za pravdivú: 1/ pretože ju R. T. učinil
dňa 16.8.1994, kedy už bol podľa súdnych znalcov nepríčetný (už od 1.3.1994), 2/ pretože účelovosť
takejto výpovede ako prirodzenej a jedinej možnej obrany obvineného T. je neprehliadnuteľná a 3/ je
podporená „svedkami" JUDr. L. a K. V., ktorí majú hlavnú zásluhu na tom, že sa R. T. neskôr podarilo
presvedčiť Ing. Tótha o neexistencii záložného práva na kupovaných nehnuteľnostiach. Táto výpoveď
je teda absolútne irelevantná ako dôkaz o vedomosti Ing. Tótha o existencii záložného práva.
Čo sa týka kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcimi manželmi R. a R. T. a kupujúcim WATH,
s.r.o. je z jej existencii možné vyvodiť len toľko, že nič z nej sa nedá vykladať jednoznačne, resp. zostáva
tvrdenie proti tvrdeniu, či predávajúci informovali Ing. Tótha tak, že záložné právo viazne na obidvoch
nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom tejto kúpnej zmluvy alebo len na jednej z nich (chate na LV
č. XXX), pretože kúpna zmluva, ktorú Ing. Tóth s T. za WATH, s.r.o. dňa 16.8.1993 uzatvoril, je úplne
zmätočná (viď citovaný čl. VII „Kupujúci s kupovanými nehnuteľnosťami nepreberá žiadne dlhy ani iné
právne záväzky!" Predávajúci vyhlasuje a kupujúci berie na vedomie, že na nehnuteľnostiach viazne
zástavné právo Slovenskej sporiteľne, a.s., ktoré je viazané na predávajúceho" a v návrhu na zápis do
KN v časti CLV „bez zápisu!). Pre R. T. a jeho právnika JUDr. L. s prispením K. V. nebol teda neskôr
problém Ing. Tótha presvedčiť, že záložné právo skutočne viazne len na chate vedenej na LV č. XXX a nie
na obchodnom dome vedenom na LV č. XX, resp. XXX, čo potvrdzoval aj aktuálny výpis z LV a výsledky
osobného zisťovania na katastri nehnuteľnosti v deň uzatvorenia kúpnej zmluvy (1.3.1994) medzi R. T.
a TÓTH, s.r.o. Už samotný fakt, že majiteľmi a tým predávajúcimi z kúpnej zmluvy zo dňa 16.8.1993
boli obaja manželia, hovoril v prospech tvrdenia R. T., že pokiaľ hovoril o záložnom práve, týkalo sa to
len nehnuteľnosti, ktoré vlastní spolu so svojou manželkou. Do súvislosti s týmito skutočnosťami treba
dať aj fakt, že autorom kúpnej zmluvy medzi WATH, s.r.o. a manželmi T. bol JUDr. L., neskorší svedok v
trestnom konaní, o výpoveď ktorého sa rozhodnutie súdu opiera. Je preto celkom pochopiteľné, že keď
ani po uplynutí vyše pol roka (od 16.8.93 do 1.4.94) po týchto jednaniach, do ktorých bola zapojená aj
Slovenská sporiteľňa, s ktorou ale jednali predávajúci a jeho zástupcovia, sa záložné právo vo výpise



z LV neobjavilo, Ing. Tóth zhodnotil situáciu tak, že obchodný dom, ktorý napokon kúpil, skutočne nie
je zaťažený záložným právom.
Vzhľadom na uvedené je preto ťažko pochopiteľné, ako mohol súd dospieť k jednoznačnému záveru,
že „navrhovateľ ako kupujúci prostredníctvom fyzickej osoby svojho vtedajšieho konateľa disponoval
vedomosťou o existencii záložného práva k prevádzaným nehnuteľnostiam - čo v spojení s ďalšími
okolnosťami (akými?) jednoznačne dokumentuje znenie písomnej kúpnej zmluvy zo dňa 21.9.1993"
a ďalej: „Výkladom zmluvných dojednaní nemožno vyvodiť, že by sa vyhlásenie v čl. VII zmluvy
zo dňa 21.9.1993 o existencii záložného práva Slovenskej sporiteľne, a.s. vo Veľkom Krtíši malo
vzťahovať len na niektoré z prevádzaných nehnuteľnosti..." Vôbec sa nepozastavil nad právnymi
nezmyslami, ktoré táto zmluvy obsahuje práve čo sa týka týchto v nej uvedených vyhlásení, resp.
ich protichodnosťou; naopak, považuje za jednoznačné, ak je v zmluve uvedené, že : „Kupujúci s
kupovanými nehnuteľnosťami nepreberá žiadne dlhy ani iné právne záväzky!" a súčasne: „Predávajúci
vyhlasuje a kupujúci berie na vedomie, že na predávaných nehnuteľnostiach viazne záložné právo
Slovenskej sporiteľne, ktoré je viazané na predávajúceho." Teda opiera svoje závery o zmluvu, ktorá nie
je akceptovateľná ani vtedajším ŠN ani terajším KN.
Ďalej je odvolací súd (zhodne s odvolateľom) toho názoru, že súd nedocenil význam a účel zápisov
v KN (EN) na posúdenie dobromyseľnosti kupujúceho, ktorý spočíva okrem iného v ochrane každého
pred nepoctivým jednaním iných osôb a v práve každého spoliehať sa na údaje v ňom uvedené; keďže
navrhovateľ uzatvoril kúpnu zmluvu právom sa spoliehajúc na súlad zápisu v KN so skutočným právnym
stavom, musí byť zo zákona považovaný za dobromyseľného.
Vzhľadom na hore uvedené nemohol navrhovateľ postupovať inak, len tak ako postupoval, t.j. tak, ako
svedok Ing. Tóth vypovedal pred súdom, že prípadnú existenciu záložného práva si okrem tvrdení R. T.
(v kúpnej zmluve je jeho výslovné ubezpečenie, že nehnuteľnosť je bez dlhov) overoval z aktuálneho
výpisu z LV a osobne priamo na katastri u vedúceho katastrálneho úradu. Súd prvého stupňa toto
preverovanie zhodnotil ako nedostatočné. Za potrebné (ako povinnosť?) považoval preveriť si takto
zadovážené informácie vrátane výpisu z KN tiež voči Slovenskej sporiteľni, a.s. Navrhovateľ vyčerpal
všetky dostupné informácie navyše tým, že si všetko ešte raz preveril osobne na KN, vykonal viac,
ako by od neho ktokoľvek mohol požadovať. To, že si po zmluvných ubezpečeniach a informáciách od
vedúceho KN neoveril správnosť zápisu v KN ešte aj v Slovenskej sporiteľni, nemôže byť v žiadnom
prípade posudzované ako jeho zavinenie, ako to v konečnom dôsledku kvalifikuje súd.
Súd na jednej strane cituje ustanovenia zák. č. 265/92 Zb.: Ten, kto vychádza zo zápisu v katastri po dni
účinnosti tohto zákona, je dobromyseľný (§ 11), no na prípad ich neaplikuje - skutočnosť, že navrhovateľ
sa preukázateľne týmto zákonom riadil, t.j. vychádzal zo zápisu v katastri (okrem iného), akoby v jeho
prípade neplatila pre posúdenie jeho dobromyseľnosti.
Obdobne bez toho, aby z toho vyvodil príslušný záver, cituje súd ustanovenia § 16 cit. zákona:
zápisy právnych vzťahov v evidencii nehnuteľnosti vykonané podľa doterajších predpisov preukazujú
pravdivosť skutočnosti v nich uvedených, pokiaľ sa nepreukáže ich opak. Jediným relevantným a
praktický možným dôkazom opaku je právoplatné súdne rozhodnutie. Týmto ustanovením zákon dáva
každému právo spoliehať sa na zápis v KN bezvýhradne až do takéhoto rozhodnutia o opaku a v zmysle
už spomenutého ust. § 11 cit. zákona je dobromyseľný. Platí tu zásada hodnovernosti (materiálnej
publicity), ktorá je vyjadrená v § 70 KZ a podľa nej údaje katastra sú hodnoverné a záväzné... inak
povedané, čo je zapísané, platí. Význam a dosah tejto zásady sa prejaví práve vtedy, keď sa zápis v
katastri odchyľuje od skutočného právneho stavu. Vtedy sa uplatní domnienka, že údaje evidované v
katastri sú v súlade so skutočným stavom, a to platí pokiaľ sa nedokáže opak.
Z ust. § 16 zák. č. 165/92 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam vyplýva, že
toto ustanovenie ustanovuje ako úlohu záväzne informovať tretie osoby o existujúcich vecných právach
k nehnuteľnostiam, garantovať, že existujúce zápisy sú v zhode so skutočným stavom. Úlohou a cieľom
tejto garancie je chrániť tretie osoby mimo iné predovšetkým pred kúpou nehnuteľnosti zaťažených
záložným právom, teda rizikom vyplývajúcim z nepoctivého jednania. Katastrálny zákon tým priamo
smeruje k založeniu práv osôb, ktoré dostal zápis do omylu, k náhrade tým spôsobenej škody. Ochrana,
ktorú garantuje KN, nebude dostatočná, ak osoby spoliehajúce sa na zápisy v ňom budú nútené
uplatňovať si svoje práva u osôb, ktoré vedomé zneužili zápisy v EN na podvod a môžu sa svojej
zodpovednosti (vrátiť plnenie) poľahky zbaviť insolventnosťou, úpadkom a pod.
Nakoľko aj zápisy právnych vzťahov v evidencii nehnuteľnosti, ktoré vznikli do 31. decembra 1992
na základe zák. č. 22/1964 Zb. sa považovali za hodnoverné, a teda preukazovali pravdivosť v nich
uvedených údajov (za predpokladu, že nebol preukázaný opak), skutočnosť, že mali len deklaratórny
charakter, nič nemení na ich informačnej funkcii, ktorá jediná je z hľadiska skúmania dobromyseľnosti
kupujúceho relevantná a nemôže preto viesť súd k záveru, že navrhovateľ nevzal na zreteľ zmeny



právnej úpravy a prehliadol, že v čase rozhodnom pre vznik záložného práva sa nevyžadoval vklad
do KN, a že teda ide o autonómne konanie a rozhodovanie kupujúceho, na ktorého dôsledky potom
objektívne opomenutie ŠN nemohlo mať žiaden vplyv. Teda v tom zmysle, že keby bol navrhovateľ
poznal zákon, vedel by, že sa nemôže spoliehať na výpis z KN.
To, či navrhovateľ vedel alebo nevedel o zmene právnej úpravy zápisov v evidencii nehnuteľnosti, resp.
o zmene ich povahy, nemohlo mať žiaden vplyv na jeho rozhodovanie, pretože povaha týchto zápisov
nemá žiaden vplyv na ich funkciu, ktorá je pre tento prípad jedine relevantná, t.j. poskytovať spoľahlivú a
záväznú informáciu, akou je aj existencia záložného práva viaznuceho na nehnuteľnosti, a práve v tom
kataster v dôsledku porušenia právnej povinnosti štátneho notára zlýhal; takže pokiaľ sa navrhovateľ
spoliehal na výpis z LV, na čo mal plné právo, je v tomto zmysle súdnym rozhodnutím postihnutý práve
za konanie, resp. rozhodovanie sa na základe znalosti zákona.
Jednotlivé druhy občianskoprávnej zodpovednosti, medzi ktoré svojou povahou patrí aj náhrada škody
podľa zák. č. 58/69 Zb. sa uplatňujú samostatne a nezávisle na sebe. Prvostupňový súd využil ust. § 20
tohto zákona, aby posúdil vec v celom jej rozsahu podľa OZ.
Z tohto ustanovenia § 20 zák. č. 58/69 Zb. („pokiaľ nie je stanovené inak, spravujú sa právnej
vzťahy upravené v tomto zákone OZ"), ale aj zo všeobecnej zásady, ktorou sa riadi vzťah všeobecnej
a špeciálnej právnej normy je jasné, že ustanovenia OZ sa nemôžu vzťahovať na podmienky
zodpovednosti zvláštnej úpravy v zák. č. 58/69 Zb., ako to učinil prvostupňový súd vo svojom rozsudku.
Z koncepcie zákona č. 58/69 Zb. je zrejmé, že prípadné výnimky, kedy poškodenému nárok na náhradu
škody napriek nesprávnemu úradnému postupu štátneho orgánu nevznikne, t.j. liberačné dôvody, si
rieši tento zákon sám; a teda nemožno ich hľadať mimo neho, napr. v OZ. Tak napr. zatiaľ čo sa v
§ 5 tohto zákona upravujúcom náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a v § 6 pri náhrade
škody spôsobenej rozhodnutím o treste, sú liberačné dôvody štátu priamo v týchto paragrafoch uvedené.
(Výslovne je v nich uvedené, že nárok na náhradu škody poškodenému nevznikne, ak si väzbu alebo
odsúdenie zavinil sám poškodený.) V ust. § 18 tohto zákona o zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup štátneho orgánu (obdobne za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu v §
1 cit. zákona) sa žiadne liberačné dôvody neuvádzajú, naopak, sú vylúčené výslovným ustanovením:
„Tejto zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť".
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu bola pôvodne upravená
v OZ v ust. § 426, teda zaradená medzi prípady tzv. zvláštnej zodpovednosti, na ktoré sa už z tohto
dôvodu nemôže aplikovať ustanovenie o generálnej prevencii podľa § 415 OZ. Tak napr. v praxi často
sa vyskytujúce prípady zvláštnej zodpovednosti za škodu spôsobenú na vnesených alebo odložených
veciach podľa § 433 OZ. V tomto prípade by sa podľa logiky argumentácie súdu prevádzkovateľ mohol
zbaviť zodpovednosti poukazom na § 415 OZ asi zakaždým, pritom z ustálenej judikatúry vieme, že tomu
tak v žiadnom prípade nie je. Nemôže sa jej zbaviť ani výslovným upozornením na možnosť vzniku škody.
Ustanovenie § 426 OZ bolo zrušené ust. § 31 zák. č. 58/69 Zb. a v dôvodovej správe k jeho zrušeniu sa
výslovne uvádza: „podmienky novej upravenej zvláštnej zodpovednosti, jej obsah, spôsob prejednania
a ďalšie dôsledky upravuje výlučne citovaný zákon". Preto odvolanie sa súdu na ust. § 20 tohto zákona,
a to v samej podstate veci - posudzovaní podmienok zodpovednosti, je úplným negovaním zák. č. 58/69
Zb. Zodpovednosť štátu je absolútna, samostatná a tým nezávislá na prípadnej zodpovednosti iného
škodcu.
Rozhodujúcou príčinou vadného právneho posúdenia veci je, že prvostupňový súd sa dopustil
nesprávneho výkladu zákona pri stanovení základného právneho východiska (na str. 16 rozsudku), keď
s poukazom na ust. § 20 zák. č. 58/69 Zb. sa mylne domnieval, že jednou z podmienok zodpovednosti za
škodu v danom prípade je aj zavinenie. Z názoru súdu uvedeného na str. 17 druhý odsek rozsudku: „Ide
o zákonom ustanovenú objektívnu zodpovednosť štátu za takto spôsobenú škodu a jeho zavinenie sa
priamo predpokladá v zákone", je nepochybné, že súd síce pokladá zodpovednosť štátu za objektívnu,
ale založenú na princípe prezumovaného zavinenia, z čoho potom automaticky vyplýva možnosť
oslobodenia sa škodcu, k čomu sa aj súd dopracoval, čo je ale samozrejme chyba vzhľadom na ust. §
18 ods. 2 zák. č. 58/69 Zb. a celkovú koncepciu tohto zákona, vedúca k aplikácii OZ v celom rozsahu
posudzovanej veci a nesprávnym záverom vyjadreným v konečnom rozsudku.
Pokiaľ sú aplikoval na daný prípad ust. § 415 OZ (a navrhovateľ má mať preto zodpovednosť za vznik
škody podľa § 420 OZ), v ktorom je uložená povinnosť adresovaná všeobecne každému, zahrňujúc
nepredvídateľné množstvo situácii, a tým aj právnych povinnosti, bol povinný uviesť jednak, aké sú
právne povinnosti kupujúceho v prípade kúpy nehnuteľnosti a jednak porušenia ktorej z týchto právnych
povinnosti sa navrhovateľ dopustil a čím alebo ako.
Porušením právnej povinnosti sa podľa právnej teórie a praxe chápe objektívne vzniknutý rozpor medzi
tým, ako fyzická či právnická osoba skutočne jednala (prípadne opomenula jednať) a tým ako jednať



mala, aby dostala povinnosti uloženej jej právnou normou alebo právnou skutočnosťou. V žiadnom
prípade nemôže byť za takéto jednanie označený postup navrhovateľa riadiaceho sa tým, čo mu priamo
vyplývalo zo zákona o KN (prekontrolovať si výpis z LV), resp. v rozpore s tým, čo sa ako povinnosť a
zároveň právo dá vyvodiť z obsahu tohto zákona, ale aj OZ a iných.
Napokon treba mať na zreteli, že aplikácia § 415 OZ pripadá do úvahy, len ak absentuje konkrétna
právna úprava vzťahujúca sa na jednanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Takže preskočiť
takýmto spôsobom z posudzovania preukázateľného porušenia konkrétneho právneho predpisu štátnym
orgánom, podliehajúceho špeciálnej právnej úprave, len tak na nekonkrétne obvinenie poškodeného,
keď aj jeho jednanie, resp. jeho hranice sú v podstate určované právnym predpisom - zákonom o KN,
je neprijateľné.
Odkaz na ust. § 415 OZ, i keby vystihoval istý stupeň nedbalosti poškodeného, by bol právne
bezvýznamný, lebo takáto nedbalosť v pomere k flagrantnému porušeniu právnej povinnosti štátneho
orgánu, by bola tak nepatrná, že by sa k nej nedalo vôbec prihliadať. V prípade štátneho orgánu ide
materiálne a nezrovnateľne väčší nedostatok starostlivosti, než ten, ktorého sa mal podľa názoru súdu
dopustiť navrhovateľ.
I v prípade možnosti a prípustnosti aplikácie § 415 OZ proti tak závažnému porušeniu zákona štátnym
orgánom, ako je nevyznačenie záložného práva na nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom kúpy, čo
v sebe inherentne obsahuje príčinu ako nevyhnutnosť a škoda z nej priamo vyplýva, by nedbalosť
poškodeného, ak by vôbec bolo možné (spoliehanie sa na výpis z LV a ďalšie získané informácie)
kvalifikovať toto ako zavinené porušenie práva, mohla byť len vedľajšou príčinou, lebo ako príčina vzniku
škody neobsahuje v sebe existenciu následku, resp. podľa práva ani podľa skúsenosti nemala viesť k
udalosti - škode, ku ktorej došlo.
Vzhľadom na uvedené treba v každom prípade uznať, že navrhovateľ ako poškodený jednal primeraným
spôsobom, ktorý bol primeraný okolnostiam prípadného ohrozenia jeho majetku i jeho možnostiam.
Nemožno povedať, že opomenul urobiť niečo, čo by urobil rozumný človek, vedený bežnými úvahami,
ktoré normálne riadia ľudské záležitosti.
Starostlivosť o súlad zápisov v KN s existujúcim právnym stavom je právnou povinnosťou štátneho
orgánu, nemožno ju preniesť na iné osoby. Štát sa nemôže zbaviť svojej povinnosti informovať
občanov o právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam cez KN tým, že dodatočne uloží občanovi povinnosť
overovať si správnosť údajov v ňom niekde inde. Klásť teda za vinu nedodržanie prevenčnej povinnosti
poškodenému práve tam, kde mal túto povinnosť štátny orgán, je paradox.
V prípade skúmania príčinnej súvislosti, ktorej existencia nebola doposiaľ nikým spochybňovaná, súd
prehliadol objektívnu povahu tejto podmienky a bez vysvetlenia ju jednoducho poprel. Príčinnú súvislosť
možno formulovať v zásade len pomocou slovného obratu „keby nebolo niečoho" (ujma by dotyčnému
nevznikla). Príčina, dôvod je to, čo predchádza nejakej udalosti. Je to činiteľ, ktorý spôsobí nejakú vec,
to čo v určitom ohľade zodpovedá za okolnosť, ktorá vyústi v nejaký následok alebo to, čo dá vznik
príčine nejakej následnej činnosti alebo stavu. Porušenie práva štátnym orgánom je dostatočne zrejmé a
bez ďalšieho existuje priamy kauzálny vzťah medzi týmto porušením povinnosti a škodou, ktorá vznikla
navrhovateľovi.
Nakoľko odporca a ani súd vo svojom odôvodnení nemohol predložiť dôkaz o porušení nejakej právnej
povinnosti navrhovateľom v zmysle § 420 OZ, pretože tento sa preukázateľne držal iba svojho práva
spoliehať sa na zápis v KN a učinil všetko, čo bolo v jeho možnostiach, aby sa vyhol prípadnej vlastnej
škode, aby sa súd vyhol právne neobhájiteľnému názoru o „samozavinení" poškodeného, resp. riešeniu
namietanej konkurencie týchto zavinení, jednoducho poprel holý fakt, akým je príčinná súvislosť medzi
protiprávnym jednaním štátneho orgánu so škodou a tvrdí, že nehnuteľnosti by navrhovateľ bol kúpil a
zaplatil za ne v hotovosti aj napriek existencii záložného práva, z čoho následne vyvodzuje neexistenciu
príčinnej súvislosti tohto porušenia zákona s výslednou škodou. Ak to netvrdí priamo, vzhľadom na
odôvodnenie rozsudku by to tvrdiť musel alebo by musel dokázať, že navrhovateľ si úmyselne spôsobil
škodu sám.
V danom prípade možno príčinnú súvislosť so vznikom škody vyvodzovať nielen medzi samotným
protiprávnym konaním štátneho orgánu (ŠN) a škodou, ale aj ako následok medzi stanovenou právnou
skutočnosťou, akou je nezhoda zápisu v KN so skutočným právnym stavom v dôsledku tohto jednania
štátneho orgánu. V dôsledku toho na vymedzenie príčinnej súvislosti možno aplikovať obidva v právnej
teórii a praxi používané prístupy. Po prvé na tzv. teórii podmienky, podľa ktorej je daná príčinná súvislosť
medzi protiprávnym chovaním a nastalou škodou, ak by škoda bez tohto chovania nenastala, teda
vzťahujúca sa na konanie štátneho orgánu - ak by si bol štátny orgán splnil svoju zákonnú povinnosť,
poškodený by takú nehnuteľnosť nekúpil a nevznikla by mu škoda a (súčasne) ju možno vyvodzovať
na základe tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, t.j. doktríny, podľa ktorej je daná príčinná súvislosť (len)



vtedy, keď udalosť, ktorá je podmienkou vzniku škody podľa obecnej skúsenosti má za následok vznik
škody, takže škoda je primeraným (adekvátnym) a nie výnimočným dôsledkom takejto udalosti. Tak, ako
je nezhoda zápisu (záznamu) v KN so skutočným právnym stavom ohľadom určitej nehnuteľnosti, ktorá
sa stane predmetom kúpy, nie len adekvátnym, ale priam zákonným dôsledkom škodnej udalosti.
Keďže už zákon o katastri musel vychádzať z obecnej skutočnosti, čo sa stane, ak občan nie je
informovaný o skutočnom právnom stave nehnuteľnosti (chrániť ho pred nepoctivým jednaním), niet
pochýb, že príčinná súvislosť je v tomto prípade daná aj týmto užším vymedzením príčinnej súvislosti.
Taktiež nikto nemôže tvrdiť, že navrhovateľ by bol predmetné nehnuteľnosti kúpil a vyplatil za ne hotovosť
predávajúcemu a sám sebe tým vedome spôsobil škodu takmer vo výške 4 mil. Sk, ak by bol mohol
záložné právo z výpisu z LV zistiť.
Za daného stavu zisteného súdom ohľadom príčinnej súvislosti medzi opomenutím ŠN a vznikom škody
navrhovateľovi nie je možné z dôvodov, ktoré uvádza súd, ktoré sú navyše hypotetické (vedomosť
navrhovateľa o existencii záložného práva), vyvodzovať možnosť konkurencie príčin vzniku škody,
dokonca za jediný dôvod vzniku škody považovať výlučne zavinenie poškodeného.
Súd v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že uznal námietku odporcu poukazujúcu na nečinnosť
navrhovateľa voči druhému účastníkovi neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 1.3.1994, resp. že každé plnenie
zo strany T. z titulu bezdôvodného obohatenia by priamo ovplyvnilo výšku skutočnej škody. Pritom sa
však nevyporiadal s vyjadrením navrhovateľa k tejto otázke (písomné vyjadrenie predkladané v priebehu
pojednávania), v ktorých navrhovateľ uviedol, že od roku 1997 mal v ruke právoplatný rozsudok, podľa
ktorého bol povinný hradiť mu túto ujmu ako škodu štát, takže žaloba proti Pauchíkovi by bola nezmyslom
a za ďalšie, že T. preukázateľne nemal žiadne prostriedky, čo jasne dokazuje aj to, že navrhovateľ bol
ako ručiteľ povinný zaplatiť a zaplatil daňovému exekútorovi dlh za T. za nezaplatenú daň z prevodu
a taktiež to, že od T. nedostala nič ani Slovenská sporiteľňa, ktorá s ním vyhrala spor o zaplatenie
poskytnutých úverov, čiže navrhovateľovi by boli vznikli len ďalšie škody zaplatením súdnych poplatkov,
nič viac. Tu je namieste poznamenať, že práve naopak, bol to žalovaný, ktorý mal po nadobudnutí
právoplatnosti pôvodného rozsudku KS Žilina sp.zn. 5Co/1782/97 v zmysle § 454 OZ právny dôvod k
žalobe na vymáhanie si bezdôvodné obohatenie proti T., nakoľko mohol poukázať na to, že plnil zaňho.
Taktiež, že takéto argumenty ani nie sú relevantné z hľadiska významu a účelu zákona č. 58/69 Zb.

Keďže v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sa mal v ďalšom konaní odvolací
súd vysporiadať aj s otázkou označenia účastníka konania na strane navrhovateľa (vzhľadom na
skutočnosti uvedené v zrušujúcom uznesení NS SR), odvolací súd konštatuje, že táto otázka bola
následne vyriešená a ozrejmená písomným podaním právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 7.8.2012
(č.l. 418 spisu) s tým, že navrhovateľom je Profit real Žilina, s.r.o., so sídlom v Žiline, Tajovského 5, IČO:
43 846 700, pretože zmluva o postúpení pohľadávky, ktorú Profit real Žilina, s.r.o. ako postupca, uzavrela
dňa 4. mája 2011 so spoločnosťou GHS Legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pluhová 42, IČO: 47 232
544, ako postupníkom (na základe čoho bol podaný návrh na zmenu účastníka) zanikla a to podľa čl.
V ods. 1 tejto zmluvy, márnym uplynutím dohodnutej lehoty.

Ako už bolo uvedené na začiatku odôvodnenie terajšieho uznesenia odvolacieho súdu, Najvyšší súd SR
uznesením zo dňa 30. septembra 2014 sp.zn. 7Cdo 189/2013 (č.k. 7Cdo 189/2013-484) zrušil posledné
uznesenie odvolacieho Krajského súdu v Žiline zo dňa 4. januára 2013 č.k. 5Co/203/2012-419 a vrátil
vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, pričom dovolací súd dospel k nasledujúcim právnym záverom:
„Zo zisteného skutkového stavu nepochybne vyplýva, že (pôvodný) navrhovateľ zaplatil kúpnu cenu, na
výške ktorej sa účastníci kúpnej zmluvy dohodli a daň z prevodu nehnuteľností v súlade s príslušnými
predpismi, že v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy (1. marca 1994), na zabezpečenie návratnosti
poskytnutého úveru predávajúcemu (R. T.), bolo na základe zmluvy o zriadení záložného práva uzavretej
28. januára 1992 zriadené záložné právo k totožným nehnuteľnostiam. Štátne notárstvo, ktoré zmluvu
registrovalo (19. februára 1992) ju v rozpore s v tom čase platným ustanovením § 151b ods. 6
Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 4 zák. č. 22/1964 Zb. nepredložilo príslušnému orgánu geodézie na
vyznačenie vzniku záložného práva, čím došlo k jeho nesprávnemu úradnému postupu.
Nesprávny úradný postup príslušného štátneho orgánu štátu však sám osebe, t. j. bez splnenia aj ďalších
uvedených podmienok (objektívnej) zodpovednosti za škodu nestačí na to, aby štát zodpovedal za škodu
uplatnenú navrhovateľom podľa zákona č. 58/1969 Zb.
Navrhovateľ za škodu považoval kúpnu cenu v kúpnej zmluve dohodnutú a ním zaplatenú daň z prevodu
nehnuteľností v uplatnenej výške, pričom v kúpnej zmluve predávajúci prehlásil, že na predávaných
nehnuteľnostiach neviaznu žiadne ťarchy ani dlžoby a že kupujúcemu zodpovedá za prípadné škody,
ktoré mu vznikli, ak by sa preukázala nepravdivosť týchto ubezpečení. Práve tieto v zmluve deklarované



ubezpečenia predávajúceho boli nepravdivé, pretože mu bol poskytnutý úver. Na zabezpečenie jeho
návratnosti bolo zriadené záložné právo, ktorého vznik z dôvodu nesplnenia si povinnosti štátnym
notárstvom nebol vyznačený v evidencii nehnuteľností (trestné stíhanie predávajúceho, začaté pre
podvod pri uzavretí kúpnej zmluvy, bolo zastavené len z dôvodu pozbavenia ho spôsobilosti na
právne úkony), ale ku ktorého realizácii ani v čase vlastníckeho práva navrhovateľa k predmetným
nehnuteľnostiam nedošlo, a len v ktorom prípade by bolo možné hovoriť o zmenšení jeho majetku ako
kupujúceho. Z dôvodu pozbavenia spôsobilosti predávajúceho na právne úkony bolo súdom následne
určené, že predmetná kúpna zmluva je neplatná.
Zo sledu relevantných skutkových okolností danej veci nemožno vyvodiť ani záver, že keby nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu bývalého štátneho notárstva navrhovateľ by neuzavrel predmetnú
kúpnu zmluvu a nebola by mu vznikla škoda pozostávajúca zo zaplatenej kúpnej ceny a príslušnej dane.
Tým záver, že zaplatením kúpnej ceny a dane navrhovateľovi vznikla škoda, ktorej vznik je v priamej
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom štátneho notárstva.
Na základe predmetnej kúpnej zmluvy navrhovateľ zaplatil kúpnu cenu a následne aj daň z prevodu
nehnuteľností a nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, teda vychádzajúc z uvedenej
definície skutočnej škody k zmenšeniu jeho majetku a tým ku vzniku škody uzavretím kúpnej zmluvy
ani nedošlo, Nepravdivé informácie týkajúce sa dlžôb a tiarch uviedol priamo v zmluve predávajúci, voči
ktorému bolo trestné stíhanie zastavené a predmetná kúpna zmluva bola súdom určená za (absolútne)
neplatnú. Absolútne neplatný právny úkon (akým sa stala aj predmetná kúpna zmluva) nemá od začiatku
žiadne právne následky, hľadí sa naň akoby neexistoval, nikoho ani nezaväzuje. Odporkyňa dôvodne
poukázala na to, že ak dôjde k plneniu na základe neplatného právneho úkonu má druhá strana právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Pokiaľ v postupnom slede skutkových okolností navrhovateľovi aj (prípadne) škoda vznikla, tak jej
príčinu vyvolali iné dôsledky, ako nesplnenie si povinnosti bývalým štátnym notárstvom, lebo, ako zo
zisteného skutkového stavu vyplýva, samotná kúpna zmluva bola neplatným právnym úkonom a záložné
právo (zriadené za účelom návratnosti úveru poskytnutého predávajúcemu, ktorú skutočnosť výslovne
v zmluve poprel) realizované (v uvedenom čase) nebolo. Preto nemožno ani dospieť k záveru, že škoda
(ak vôbec vznikla a v akej výške) bola v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
štátneho notárstva. Teda tento postup nebol priamym následkom príčiny vzniku škody, ktorá mohla
síce navrhovateľovi vzniknúť, ale len v súvislosti s inými skutočnosťami, ako bol nesprávny úradný
postup bývalého štátneho notárstva. Ak totiž aj bývalé štátne notárstvo nesprávne postupovalo, nemôže
len skutočnosť, že si nesplnilo zákonom mu uloženú povinnosť (bez ďalšieho) zodpovedať za všetko,
čo nastalo v následnom slede udalostí po uzavretí samotnej kúpnej zmluvy z l. marca 1994, ako zo
zisteného skutkového stavu vyplýva. Nesprávny postup bývalého štátneho notárstva by mohol mať za
následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené týmto postupom. Toto v konaní preukázané nebolo.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že ak mu v konečnom
dôsledku vznikla škoda, táto by bola v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom štátneho notárstva. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za Škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich
nie je daná táto zodpovednosť, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie odporkyne je opodstatnené,
lebo smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré spočíva na nesprávnom právnom závere, že
v danej veci sú splnené (všetky) podmienky pre zodpovednosť odporkyne za škodu podľa zákona č.
58/1969 Zb.
Najvyšší súd SR preto uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods.
3 O.s.p.).

Po vrátení veci dovolacím súdom odvolaciemu súdu na ďalšie konanie v dôsledku zrušenie
uvedeného posledného rozhodnutia odvolacieho súdu vniesol navrhovateľ do konania prostredníctvom
novozvolenej právnej zástupkyne úplné novú právnu argumentáciu súvisiacu s priebehom celého
doterajšieho konania, keď v písomnom podaní zo dňa 23.10.2015 (č.l. 506-513 spisu) poukázal na
nasledujúce právne skutočnosti:

„ I. Z analýzy spisu Okresného súdu Čadca sp.zn. 10C 558/1996 vyplýva, že v priebehu
súdneho konania došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len dohovor) a článku 1 protokolu č. 1 k dohovoru, ako i článku
46 ods. 1 a článku 20 Ústavy Slovenskej republiky porušením princípu rovnosti zbraní,



právnej istoty a nestranného súdu. Dôvodom je skutočnosť, že právoplatné a záväzné rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 5Co 289/2008 z 25.08.2009, ktorým bol zamietnutý návrh na zmenu
rozsudku Okresného súdu Čadca z 26. júna 1997 č.k. 10C 558/96 - 70 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Žiline z 18.12.1997 sp.zn. 5Co 1782/97 po povolení obnovy konania, a teda bolo rozhodnuté
rovnako ako v základnom konaní v prospech žalobkyne, bol zrušený po podaní mimoriadneho dovolania
generálnym prokurátorom na žiadosť štátu.
II. Vo svetle aktuálnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) vyplývajúcej z
rozhodnutí vo veci DRAFT - OVA a.s. proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 72493/10 - rozsudok z
09.06.2015), PSMA, spol. s.r.o. proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 42533/11 rozsudok z 09.06.2015)
a COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 25132/13 - rozsudok z 09.06.2015) je
už zmienené mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v okolnostiach prípadu potrebné vnímať
ako ďalšie odvolanie, resp. maskované odvolanie štátu. V súvislosti s mimoriadnym dovolaním je
potrebné zvýrazniť, že procesný zástupca štátu v konaní - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky nevyužil právo na podanie mimoriadneho opravného prostriedku. Z dôvodov rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7MCdo 3/2010 z 20.03.2012 jednoznačne pritom vyplýva,
že dovolací súd zrušil právoplatné rozhodnutie pre dôvod dovolania podľa § 237 písm. f) O.s.p., teda
pre dôvod, pre ktorý môže byť podaný mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie proti každému
rozhodnutiu súdov nižšej inštancie. Teda v konkrétnom prípade žiadne zákonné ustanovenie nebránilo
účastníkovi konania domáhať sa použitím mimoriadneho opravného prostriedku nápravy rozhodnutia,
ktoré považoval za nezákonné. Dôvody, pre ktoré účastník konania sám nevyužil možnosť podania
mimoriadneho opravného prostriedku doteraz relevantným spôsobom vysvetlené neboli, nemožno však
vylúčiť, že sa tak stalo v dôsledku pochybenia príslušných úradníkov, ktorí zmeškali zákonnú lehotu k
podaniu mimoriadneho opravného prostriedku. Takéto pochybenie na strane účastníka konania nemôže
byť napravené prostredníctvom podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom.
III. ESĽP v rozsudku z 09.06.2015 vo veci DRAFT-OVA, a.s. proti Slovenskej republike konštatuje, že
relevantné princípy dohovoru súvisiace so skutočnosťou, že právoplatný a záväzný rozsudok v prospech
účastníka konania bol zrušený po podaní mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom na žiadosť
štátu, ktorý má vo veci majetkový záujem boli zhrnuté v rozsudku v prípadoch Giuran proti Rumunsku
(č. 24360/04, ods. 28-32, ECHR 2011 (výňatky), s ďalšími odkazmi) nasledovne:
Právo na spravodlivé konanie pre súdom zaručené článkom 6 ods. 1 dohovoru musí
byť interpretované vo svetle Preambuly k dohovoru, ktorej relevantná časť vyhlasuje, že
vláda práva je časťou spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jedným zo základným prvkov
vlády práva je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy
rozhodnú vo veci s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované.
Tento princíp neumožňuje účastníkom konania, aby sa dožadovali obnovy konania iba
z dôvodu opätovného prejednania a nového rozhodnutia vo veci. Samotná možnosť existencie
dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné preskúmanie veci.
Odklon od tohto princípu je odôvodnený iba v prípadoch, keď sa vyskytnú okolnosti
podstatného a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť
právoplatné a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy
základných vád. Táto právomoc musí byť vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej
miere dodržaná spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť
efektívnosť súdneho systému.
Relevantné úvahy, ktoré je potrebné v tejto súvislosti vziať do úvahy, zahŕňajú najmä
účinok obnovy a akéhokoľvek následného konania na individuálnu situáciu sťažovateľa, a či
obnova bola na vlastnú žiadosť sťažovateľa; dôvody pre ktoré vnútroštátne orgány zmenili
rozsudok v sťažovateľovom prípade; súlad predmetného konania s požiadavkami
vnútroštátneho práva; existencia a fungovanie procesných záruk vo vnútroštátnom právnom
systéme umožňujúcich zabrániť zneužitiu takéhoto konania zo strany vnútroštátnych orgánov;
a ďalšie prípadné okolnosti prípadu. Navyše, preskúmanie musí umožniť aplikovanie
všetkých procesných záruk článku 6 ods. 1 a musí zabezpečiť celkovú spravodlivosť konania.
-V množstve prípadov súd pri zmienke „o základných vadách" zdôraznil, že samotné
úvahy, že vyšetrovanie v sťažovateľovom prípade bolo „neúplné a jednostranné" alebo viedlo
k „vadnému" oslobodzujúcemu rozsudku nemôžu samy o sebe naznačiť prítomnosť
základných vád v predchádzajúcom konaní, pokiaľ neobsahovali justičné omyly alebo
závažné vady súdneho konania, zneužitie právomoci, zjavné pochybenia pri aplikácií
hmotného práva alebo akékoľvek iné závažné dôvody vyplývajúce zo záujmov súdnictva. V tejto istej
veci súd taktiež skonštatoval, že preskúmanie právoplatných a záväzných rozhodnutí nemôže byť



považované za maskované odvolanie, a že princíp právnej istoty môže byť daný bokom iba za účelom
zistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri napríklad Ryabykh proti Rusku, č.
52854/99, ods. 52, ECHR 2003-IX) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém"
ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnikproti Rusku, č. 8269/02, ods. 38, 23.júla 2009). Čo
sa týka princípu rovnosti zbraní, Súd konkrétne pripomína, že ako jeden z prvkov širšieho konceptu
spravodlivého konania vyžaduje, aby každému účastníkovi konania bola daná primeraná možnosť
prezentovať svoju vec za podmienok, ktoré ho nevystavia podstatnej nevýhode vis-á-vis jeho protistrane
(pozri napríklad Niderôst-Huber proti Švajčiarsku, 18. február 1997, ods. 23, Správy o rozsudkoch a
rozhodnutiach 1997 -1).
IV. S poukazom na obsah mimoriadneho dovolania a dôvody rozhodnutia dovolacieho súdu v
uznesení sp.zn. 7MCdo 3/2010 z 20.03.2012 je nesporný záver, že neexistovali okolnosti podstatného,
naliehavého a presvedčivého charakteru, ktoré by odôvodnili odklon od princípu, že ak súdy rozhodli vec
s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie nemôže byť spochybňované. Za relevantné treba považovať,
že spor je súkromnoprávny, štát ako účastník konania má záujem na výsledku konania a nemožno
opomenúť, že procesný zástupca štátu mal priamo dostupný ďalší prostriedok nápravy v podobe
dovolania, ktorý nevyužil. Dovolací súd ustálil v zrušujúcom rozhodnutí len vady procesného charakteru,
pričom z ďalšieho rozboru tohto rozhodnutia vyplynie jeho svojvoľnosť a nevysvetliteľný odklon od
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V okolnostiach prípadu možno teda nesporne konštatovať, že
následkom rozhodnutia dovolacieho súdu z 20.03.2012 je porušenie základného práva priznaného
sťažovateľke článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 dohovoru.
V. Dovolací súd v uznesení sp.zn. 7MCdo 3/2010 z 20.03.2012 odôvodnil z hľadiska zisteného dôvodu
dovolania svoje rozhodnutie na str. č. 15 a 20 takto: „Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne
dovolanie podané iba z dôvodov, že v a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/
konanie je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci, c/
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení vecí. Dovolací súd je viazaný rozsahom
mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i
ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a
tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody
pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní označené, ale podľa obsahu
tohto opravného prostriedku (str. č. 15). ....odvolací súd tým, že riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie
v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p., z ktorého dôvodu je nepreskúmateľné,
porušil právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie, čím im odňal možnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. písm. f) O.s.p.). v tejto súvislosti dovolací súd dáva do pozornosti aj nález ÚS SR III.
ÚS 198/2011 z 29.11.2011, v zmysle ktorého nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p." (str. 20). Takto odôvodnené rozhodnutie a z neho vyplývajúci právny záver rozhodnutia
dovolacieho súdu nemá oporu v rozhodovacej činnosti do volacieho súdu. Prípadný nedostatok
riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo
nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Občiansky súdny
poriadok neumožňuje stotožniť vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. so súdnym
rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999
uviedol, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti
s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu
možno totiž rozumieť len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj napríklad
rozhodnutie najvyššieho súdu z 10.10.2012 sp.zn. 6 Cdo 90/2012, 6 Cdo 91/2012), ktorá predchádza
vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie možnosti konať pred
súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu..." (porovnaj
uznesenie najvyššieho súdu z 11. Júla 2012 sp.zn. 5 Cdo 201/2011). Pokiaľ sa „postupom súdu" môže
rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony
súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však samo rozhodnutie ako výsledný rozhodovací
akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na
prejednanú vec, potom už „postupom súdu" vôbec nemôže byť ani časť tohto finálneho produktu
konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)],
úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia súdu. Podľa č. 46 ods. 1 ústavy má každý právo
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z



práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I.
ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama o sebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí
(ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III.
ÚS 228/06, 1. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Vada konania uvedená v § 237 písm. f) O.s.p. znamená vždy
porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne
platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až)
vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej
nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje
Občianky súdny poriadok , ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých
procesných pochabení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu , význam
a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v
dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny
poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania
(viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).
Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v
zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občianky súdny poriadok význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady") považuje totiž - na rozdiel od procesných vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. - (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Pri zvažovaní dôsledkov zistených
procesných nesprávnosti treba mať vždy na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý smeruje proti už právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti
(§159 ods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stredu dvoch
základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež v
nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak
o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa či. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp
právnej istoty vyplývajúci z či. 1 ods. 1 ústavy, ktorá do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu
vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu
oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I.
ÚS 252/05 a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011). Najvyšší súd nemôže brať zreteľ len na zdôrazňované
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musí dbať na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú
rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatným
rozsudkami súdov nižších stupňov. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania
nemôže nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f)
O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv účastníka konania. Na posúdenie prípustnosti dovolania - aj z aspektov významných v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. -je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky... ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28.
augusta 1997 sp.zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj
právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný". Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej
veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho
súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej
veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný" a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že
nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b) O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 2 Cdo 138/2010, 3 Cdo/49/2011, 3 Cdo
165/2011, 3 Cdo 84/2012). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa
ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov
najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp.zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2
Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010,7 Cdo/52/2011, 7 Cdo 109/2011).
Správnosť takéhoto nazerania senátu najvyššieho súdu, ktorý preskúmava danú vec, na problematiku
nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a j ej dôsledkov potvrdzuje (tiež) nasledovné:



v uznesení zo 06. augusta 2009 sp.zn. 3 Cdo 148/2009 najvyšší súd uviedol, že
„nepreskúmateľnosť rozhodnutia dovolacieho súdu je judikatúrou najvyššieho súdu
(viď R 111/1998) považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (teda nie vady konania v zmysle § 237
O.s.p.)". Proti tomuto uzneseniu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú ústavný súd
odmietol uznesením z 27 mája 2010 sp.zn. I. ÚS 184/2010, pričom konštatoval, že „
po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené v sťažnosti
nezistil také porušenie, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s či. 46 ods. 1
ústavy",
tú istú kvalifikáciu nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia ako nesprávnosti
nezakladajúcej vadu v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. podal najvyšší súd v rozhodnutí
z 20. januára 2011 sp.zn. 3 Cdo 192/2010, ktoré účastník konania napadol ústavnou
sťažnosťou; ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom
v uznesení z 19. apríla 2011 sp.zn. III ÚS 184/2011 konštatoval jednak to, že „najvyšší
súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, ktoré ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj
jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné", jednak to, že „nezistil žiadnu možnosť
porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.,
obdobné závery a dôsledky o dôsledkoch nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu zaujal
najvyšší súd v rozhodnutí zo 14. apríla 2011 sp.zn. 3 Cdo 46/2011; aj proti tomuto
rozhodnutiu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rovnako odmietnutá uznesením
ústavného súdu z 30. júna 2011 sp.zn. I. ÚS 264/2011 konštatujúcim, že nebola
zistená žiadna skutočnosť, „ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
nemajúci oporu v zákone" a že „v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu možnosti
preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd
postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie
proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi
neodňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O.s.p.) - takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občianky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto
použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.",
ústavný súd v uznesení z 20. apríla 2011 sp.zn. I. ÚS 141/2011, ktorým odmietol
sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp.zn. 1 Cdo
167/2009, vyslovil názor, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj
v prípade, ak by znamenalo porušenie „procesného práva na spravodlivé
konanie"...resp. porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa či. 6 ods. 1. dohovoru, nie je možné bez
ďalšieho stotožniť s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom (§ 237 písm. f) O.s.p.), preto nie je ani dôvodom
zakladajúcim prípustnosť dovolania (podľa § 237 O.s.p.) proti takému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, proti ktorému podľa ostatných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku dovolanie prípustné nie je".
ústavný súd v uznesení z 10. novembra 2011 sp.zn. IV. ÚS 481/2011 konštatoval, že
„vada konania podľa § 237 písm. f) O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS
148/09), neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak". Ústavný súd v tomto uznesení uviedol aj
to, že „dôveru v určitú rozhodovaciu prac v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až
prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie
ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra
najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. , že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie,
vybočujúce s doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu
rozhodovacej činnosti",
najvyšší súd v rozhodnutí z 29. novembra 2011 sp.zn. 5 Cdo 206/2011 citoval judikát
R 111/1998 a aj so zreteľom naň konštatoval, že nepreskúmateľnosť nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia. Ústavný súd, rozhodujúci o ústavnej sťažností proti tomuto



rozhodnutiu, v uznesení z 3. apríla 2012 sp.zn. III. ÚS 148/2012 uviedol, že nielen
v náleze rozhodovacej činnosti (napr. IV. US 499/2011) tento názor najvyššieho súdu
v plnej miere akceptoval a považoval ho za ústavne konformný,
uznesením zo 06. júna 2012 sp.zn. I. ÚS 275/2012 ústavný súd odmietol ako zjavne
neopodstatnenú sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 19. januára 2012 sp.zn.
3 Cdo 89/2011 spočívajúcemu na názore, že nepreskúmateľnosť nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.,
keď proti uzneseniu najvyššieho súdu z 24. novembra 2011 sp.zn. 3 Cdo 180/2011 (ktoré poukazovalo
na R 111/1998 a zotrvávalo na tom, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu nezakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f) O.s.p.), bola podaná ústavná sťažnosť, ústavný súd ju odmietol
uznesením z 11. októbra 2012 sp.zn. II. ÚS 418/2012, v odôvodení ktorého uviedol, že „nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti
dovolania), ktoré by nemal oporu v zákone", a tiež že „takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu
Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch."
Ústavný súd SR v uznesení z 3. apríla 2012 sp.zn. III. ÚS 148/2012 (viď vyššie písm. f/) po citácií časti
rozhodnutia najvyššieho súdu odkazujúceho na R 111/1998, uviedol, že ústavný súd sa k otázke právnej
kvalifikácie nepreskúmateľnosti a jej dôsledkov z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. podanej najvyšším súdom
v uznesení z 22. decembra 2009 sp.zn. 3 Cdo 97/2010 vyjadril v náleze z 10. novembra sp.zn. IV.
ÚS 481/2011 a „nielen v tomto náleze ale aj v následnej svojej rozhodovacej činnosti citovaný názor
najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval ho za ústavne konformný". V predmetnom
uznesení tento senát ústavného súdu na uvedenom základe uzavrel, že „právny názor, na ktorom
je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu omietajúce dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho
neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú z ústavného
hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru". Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení sp.zn. III. ÚS 551/2012 z 30.01.2013 sa s uvedenou judikatúrou najvyššieho súdu
bez výhrad stotožnil. Najvyšší súd svoj odklon od ustálenej judikatúry v rozhodnutí sp.zn. 7 MCdo
3/2010 z 20.03.2012 žiadnym spôsobom nevysvetlil a preto treba označené rozhodnutie považovať za
svojvoľné, porušujúce princípy právnej istoty, ústavne nekonformné a vyvolávajúce otázky o existencií
dostatku nestrannosti.
VI. Ďalším priamym dôsledkom rozhodnutia NS SR sp.zn. 7MCdo 3/2010 z 20.03.2012 vo svetle už
označenej judikatúry ESĽP je porušenie práv žalobkyne priznaných článkom 20 Ústavy Slovenskej
republiky a článkom 1 protokolu 6.1 k dohovoru. Existencia dlhu priznaná právoplatným a záväzným
rozsudkom poskytuje veriteľovi „legitímnu nádej", že dlh bude splatený a preto predstavuje „majetok"
veriteľa v zmysle článku 1 protokolu č. 1. Zrušenie takéhoto rozsudku predstavuje zásah do práva
veriteľa na pokojné užívanie jeho majetku (pozri Brumärescu proti Rumunsku [GC], č. 28342/95, ods. 74,
ECHR 199-VI1), ktorý, aby bol použiteľný s požiadavkami tohto ustanovenia, musí dodržať spravodlivú
rovnováhu medzi požiadavkou všeobecného záujmu a ochranou základných práv jednotlivca (pozri
Sporrong aLônnroth proti Švédsku, 23. september 1982, os. 69, Séria A č. 52). Najmä musí existovať
primeraný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý má byť zrealizovaný
akýmkoľvek opatrením pozbavujúcim osobu jej majetku (pozri Presos Compania Naviera S.A. a ďalší
proti Belgicku, 20. november 1995, ods. 38, Séria A č. 332). V predmetnom prípade žalobkyňa
bola veriteľom z titulu právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo zrušené po následnom využití
mimoriadneho prostriedku nápravy. Vo svetle vyššie uvedených právnych princípov rozhodnutie súdu
vydané bezprostredné pred mimoriadnym dovolaním prokurátora predstavovalo „majetok" žalobkyne
a jeho zrušenie predstavovalo zásah o tohto majetku. Tento zásah nemôže byť považovaný za
odôvodnený, pretože nebola zachovaná spravodlivá rovnováha a žalobkyňa musela niesť individuálne
a neprimerané bremeno.
VII. Všeobecným súdom patrí úloha primárnych ochrancov základných práv a ľudských slobôd a preto
je v ich kompetencií túto ochranu nielen ponúknuť nositeľom základných práv a ľudských slobôd, ale
i reálne poskytnúť. Na podklade týchto úvah potom žalobkyňa navrhuje a žiada rozhodnúť obsahovo
rovnakým rozhodnutím, ako bolo rozhodnutie zrušené rozhodnutím dovolacieho súdu pod sp.zn. 7MCdo
3/2010 z 20.03.2012 s priznaním trov konania, pretože len takým rozhodnutím konformným s judikatúrou
ESĽP bude nastolené právo a spravodlivosť pre účastníkov konania."

Odvolací súd dodáva, že k uvedenému písomnému podaniu doložil navrhovateľ aj v ňom uvádzané
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v oficiálnych prekladoch. Odvolací súd následne doručil



písomné podanie odporkyni (žalovanej), aby jej bola daná možnosť k novej právnej argumentácii
navrhovateľa sa vyjadriť.

Žalovaná sa v tomto štádiu konania vyjadrila písomným podaním zo dňa 10.12.2015 (č.l. 586-588 spisu),
v ktorom uviedla nasledovné:
„Žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne namieta porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 protokolu č. 1 k dohovoru ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 20
Ústavy Slovenskej republiky porušením princípu rovnosti zbraní, právnej istoty a nestranného súdu a
to konkrétne rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.03.2012, sp. zn. 7MCdo
3/2010. Vo svojom podaní rozsiahlo argumentuje vo vzťahu k neexistencii okolností podstatného,
naliehavého a presvedčivého charakteru, ktoré mohli mať za následok „spochybnenie" právoplatných
rozhodnutí všeobecných súdov v tejto veci a to s odkazom na judikatúru ESĽP, ktorej nerešpektovanie
podľa jeho vnímania malo za následok porušenie základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti považuje žalovaná za potrebné uviesť, že z časového
hľadiska považuje poukazovanie na rozsudky ESĽP za nenáležité, keď tieto boli vydané niekoľko
rokov po predmetnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (DRAFT-OVA , PSMA, COMPCAR - všetky
v roku 2015). Zároveň žalovaná považuje celú argumentáciu žalobcu za účelovú, nakoľko smeruje
proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, napáda jeho správnosť, zákonnosť, či spravodlivosť, avšak
žalobca mal možnosť proti predmetnému rozhodnutiu podať ústavnú sťažnosť, čo v rozhodujúcom
momente neurobil (aspoň žalovanej toto nie je známe). Zároveň medzičasom došlo k vydaniu ďalšieho
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.09.2014, sp. zn. 7Cdo 189/2013, a preto nie je namieste
v tomto štádiu konania (po viac ako 3 rokoch) zaoberať sa skutočnosťami, ktoré by mohol v prípade
ústavnej sťažnosti posudzovať výlučne Ústavný súd SR. Žalovaná zdôrazňuje, že rozhodujúcim pre
ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci je práve rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.09.2014,
sp. zn. 7Cdo 189/2013, v ktorom bolo dostatočne jasne a zrozumiteľne formulované, že v konaní
nebolo preukázané kumulatívne splnenie podmienok pre uplatnenie náhrady škody podľa zákona č.
58/1969 Zb. Vychádzajúc z dikcie ust. § 243d ods. 1 veta druhá zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého je odvolací súd právnym názorom dovolacieho
súdu viazaný, žalovaná rozumie žalobcovým snahám o zmätenie odvolacieho súdu poukazovaním na
judikatúru ESĽP a rozsiahlou argumentáciou o porušení ústavných či iných práv, avšak zdôrazňuje, že
v tomto momente už nie je možné vrátiť čas. Poukazujúc na dodržanie zásady vigilantibus iura scripta
sunt (t. j. zákony sú písané pre bdelých alebo aj inak povedané, že právo patrí bdelým), je zrejmé, že
žalobca mal postupovať s náležitou starostlivosťou, ak mal za to, Že jeho ústavou alebo Dohovorom
garantované práva vyššie uvedeným rozhodnutím boli porušené. Zároveň by bolo porušením zásady
rovnosti, ak by žalovanej išlo na vrub, že Najvyšší súd SR v roku 2012 mal podľa názoru žalobcu
porušiť svojim rozhodnutím žalobcove práva, avšak žalobcovi by odvolací súd poskytol ochranu, hoci
sám na ochranu svojich práv nepodnikol relevantné kroky. V tomto momente je teda rozhodujúci právny
záver Najvyššieho súdu SR, v zmysle posledného rozhodnutia ktorého, nárok priznaný žalobcovi z
titulu náhrady Škody mu priznaný byť nemal a v tomto duchu by podľa názoru žalovanej aj malo
byť vo veci samej rozhodnuté. Žalovaná si len dovoľuje poznamenať, že práve vo svetle posledného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že v danej veci pre žalovanú existovali a stále existujú
okolnosti podstatného a naliehavého charakteru, nakoľko doposiaľ bol nárok žalobcu posudzovaný
v rozpore s právom, čo považuje žalovaná za základnú vadu a zároveň žalovaná sa nedožadovala
obnovy konania z dôvodu opätovného prejednania a nového rozhodnutia vo veci, ale pre existenciu
zákonom predpokladaných dôvodov. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu je taktiež nevyhnutné zdôrazniť,
že spravodlivá rovnováha musí byť zachovaná nielen v prípade jednotlivca, ale aj v prípade, ak je
účastníkom konania štát, ktorému musí byť zabezpečená rovnaká ochrana práv ako každému inému
účastníkovi konania. Na základe vyššie uvedeného žalovaná zdôrazňuje, že obsah podania zo dňa
23.10.2015, ktoré bolo žalovanej doručené na vyjadrenie dňa 25.11.2015, nepovažuje za relevantný pre
ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci a to pre existenciu právneho názoru vysloveného v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.09.2014, sp. zn. 7Cdo 189/2013, ktorým je odvolací súd viazaný.
Žalobcom uvedené skutočnosti nepovažuje za takú argumentáciu, ktorá by mohla mať vplyv pre
posúdenie skutkového a právneho stavu veci."

Odvolací súd v tomto štádiu odvolacieho konania, hoci uvedomujúc si právny názor Najvyššieho súdu SR
vyslovený v poslednom zrušujúcom uznesení, nemohol obísť novú a závažnú právnu argumentáciu (a z
toho pohľadu nové skutočnosti) produkovanú navrhovateľom prostredníctvom právnej zástupkyne, ktorá
je právne podložená zásadnými rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného



súdu SR, ktorých obsah odvolací súd už v tomto odôvodnení uviedol. Odvolací súd považuje túto právnu
argumentáciu za zásadnú a stotožnil sa s ňou. Je zrejmé, že aj najvyššie súdne autority v štáte (Najvyšší
súd SR a Ústavný súd SR) v súčasnosti už odmietajú procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania v
obdobných veciach, v akých vyslovil takýto právny názor aj Európsky súd pre ľudské práva. Odvolací
súd vzal preto tieto stanoviská a rozhodnutia pri súčasnom rozhodovaní do úvahy, riadil sa nimi, a preto
rozhodol rovnako, ako rozhodnutím, ktoré bolo zrušené dovolacím súdom po podaní mimoriadneho
dovolania generálnym prokurátorom, teda uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. augusta 2009
č.k. 5Co/289/2008-320.

Odvolací súd teda v dôsledku podaného odvolania navrhovateľom prejednal vec v odvolacom konaní
podľa § 212 a nasl. O.s.p., a keďže po prejednaní veci v odvolacom konaní dospel k inému právnemu
záveru než súd prvého stupňa, vychádzajúc z ust. § 235 ods. 1 a ods. 2 veta prvá O.s.p. zamietol
návrh na zmenu rozsudku Okresného súdu v Čadci zo dňa 26.6.1997 č.k. 10C/558/96-70 v spojitosti
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. decembra 1997 sp.zn. 5Co/1782/97, a preto musel
zároveň odvolací súd rozsudok Okresného súdu v Čadci zo dňa 14. mája 2008 č.k. 10C/558/1996-276
zrušiť s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p., pretože v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
právoplatnými rozsudkami súdov a odvolací súd návrh na zmenu právoplatných rozsudkov po povolení
obnovy konania zamietol. V zásade ide zároveň o zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím
súdom (§ 220 O.s.p.) s tým, že odvolací súd musel postupovať podľa špeciálneho ust. § 235 ods. 1,2,
nakoľko išlo o konanie po povolení obnovy konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd musí zotrvať aj na odôvodnení tohto pôvodného svojho
rozhodnutia pred podaním mimoriadneho dovolania. Obsah tohto odôvodnenia už bol uvedený v
odôvodnení terajšieho uznesenia odvolacieho súdu.

Odvolací súd sa teda stotožnil s novou a zásadnou právnou argumentáciou, ktorú navrhovateľ (žalobca)
predniesol v konaní písomným podaním zo dňa 23.10.2015 a ktorú odvolací súd už v tomto odôvodnení
práve pre stotožnenie sa s týmto právnym názorom citoval (rovnako ako citoval aj obsah písomného
vyjadrenia odporkyne (žalovanej) zo dňa 3.2.2016) a pokiaľ ide o protiargumentáciu žalovanej, odvolací
súd uvádza:
Vyjadrenie žalovanej z 10.12.2015 relevantným spôsobom nevyvracia argumentáciu
žalobkyne, v ktorej namieta porušenia práva na spravodlivý proces akceptovaním
procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom
proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecných súdov, v dôsledku ktorého bolo
zvrátené pôvodné rozhodnutie v prospech žalobkyne.
Všeobecné súdy sú primárni ochrancovia základných ľudských práv a slobôd a primárni
ochrancovia práva na spravodlivý súdny proces a ústavou priznaného práva
na súdnu ochranu. Z tohto postavenia potom vyplýva krajskému súdu nielen právo, ale
povinnosť napraviť v súčasnom štádiu konania deformáciu práva na súdnu ochranu,
ktoré je dôsledkom procesného pripustenia mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora. Časové aspekty, uvádzané vo vyjadrení, k citovaným rozsudkom Európskeho súdu pre
ľudské práva sú úplne irelevantné. Práve Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci DRAFT-OVA a.s.
proti Slovenskej republike riešil otázku porušenia práva na
spravodlivý proces vo vzťahu k rozhodnutiu tuzemských súdov, ktoré nadobudlo
právoplatnosť v roku 2006.
Žalobkyňa nemohla po rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorý rozhodol o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože
rozhodnutie dovolacieho súdu nebolo konečné a takáto
sťažnosť, by bola odmietnutá pre neprípustnosť, pretože žalobkyňa sa mohla domáhať
ochrany svojich práv v ďalšom prebiehajúcom konaní.
Podľa spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 20.10.2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e
až § 243j Občianskeho súdneho poriadku procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento
účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne
opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ



túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť (uverejnené v Zbierke stanovísk NS a
rozhodnutí súdov SR č. 8/2015 pod č. 94).
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") prijal 18. marca 2015 pod sp.zn. PL.
z . 3/2015 zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty,
ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj
mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícií a ktoré mohol účinne
využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov."
Ústavný súd v tomto stanovisku uviedol, že uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa
právneho poriadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných
pochybení na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z do volací ch dôvodov zakotvených v §
237 O. s.p., v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov; b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania; c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený; d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie; e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; f) účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; g/rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
V prípade existencie niektorého z už uvedených dovolacích dôvodov má samotný účastník konania k
dispozícií mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania,
ktoré môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho
opravného prostriedku procesné neprístupné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia
konajúcich súdov, je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. dohovoru.
Rovnaká zásada platí aj pri posudzovaní vyčerpania riadnych opravných prostriedkov účastníkmi
konania, ktoré môžu účinne využiť v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(odpor, dovolanie) na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov.
V týchto prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt", ktorá zdôrazňuje
vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď
požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou
spravodlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva
a robili také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu
a poškodzovaniu.
Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením
v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych
rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásada nezmeniteľnosti.

Keďže pôvodný rozsudok Okresného súdu v Čadci zo dňa 16.júna 1997 č.k. 10C/558/96-70 v spojitosti
s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 18.decembra 1997 sp.zn. 5Co/1782/97,
vzhľadom na zamietnutie návrhu na zmenu týchto rozsudkov po povolení obnovy konania, zostávajú
právoplatné a vykonateľné, vrátane výrokov o náhrade trov konania, priznal odvolací súd vzhľadom
na výsledok konania po povolení obnovy konania podľa § 142 ods. 1 v spojitosti s § 149 ods.
1 O.s.p. navrhovateľovi náhradu trov konania po povolení obnovy konania, ktorú si navrhovateľ
uplatnil prostredníctvom právneho zástupcu písomnou špecifikáciou týchto trov, pričom odvolací súd
po preskúmaní uplatnenej náhrady trov priznal náhradu trov po povolení obnovy konania v celkovej
sume 9.878,01 € (297.585,- Sk), ktoré trovy je odporca povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
navrhovateľa v určenej lehote.

Pokiaľ ide o náhradu trov pôvodného právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Rastislava Skybu, tak
výšku uplatnenej náhrady trov preskúmal krajský súd podľa ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z., pričom odmena za jeden úkon právnej služby z hodnoty 3.892.000,- Sk (129.190,73 €) predstavuje
20.450,- Sk (678,82 €). Túto odmenu priznal odvolací súd za nasledovné úkony: prevzatie a príprava
zastúpenia, účasť na pojednávaní dňa 3.5.2006, odvolanie proti rozsudku OS v Čadci z 15.8.2006, účasť
na pojednávaní dňa 30.11.2007, účasť na pojednávaní dňa 11.11.2008, dňa 15.2.2008, dňa 28.3.2008,
písomné vyjadrenie k písomnému vyjadreniu odporcu zo dňa 18.4.2008, účasť na pojednávaní dňa
23.4.2008, ďalšie písomné vyjadrenie k písomnému vyjadreniu odporcu zo dňa 12.5.2008, účasť na



pojednávaní dňa 14.5.2009, odvolanie proti rozsudku OS v Čadci zo 4.8.2008, k tomu 3x režijný paušál
po 164,- Sk - spolu 492,- Sk (16,33 €), náhradu za stratu času za 4 polhodiny po 173,- Sk, spolu 1.092,-
Sk (36,25 €), jedenkrát režijný paušál 178,- Sk (5,91 €), ďalšia náhrada za stratu času za štyri polhodiny
po 296,- Sk, spolu 1.264,- Sk (41,96 €), 8x režijný paušál po 190,- Sk, spolu 1.520,- Sk (37,84 €) a
5x náhrada za stratu času po štyri polhodiny po 316,- Sk, spolu 6.320,- Sk (209,79 €). Uvedené sumy
predstavovali priznanú náhradu trov konania po povolení obnovy konania pred súdom prvého stupňa.
Pokiaľ ide o odvolacie konanie po povolení obnovy konania, odvolací súd priznal odmenu za jeden úkon
právnej služby, 2x za účasť na pojednávaní dňa 24.2.2009 a 25.8.2009 po 20.450,- Sk (678,82 €) a
2x režijný paušál po 6,95 €, spolu 13,90 €. Takto priznané trovy konania po povolení obnovy konania
pred súdom prvého stupňa aj odvolacím súdom predstavujú sumu 297.585,- Sk, čo predstavuje pri
konverznom kurze 9.878,01 €.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia novozvolenou právnou
zástupkyňou navrhovateľa v odvolacom konaní Advokátskou kanceláriou JUDr. Tatiana Polková,
odvolací súd podľa rovnakých kritérií priznal navrhovateľovi náhradu trov tohto odvolacieho konania (od
prevzatia zastupovania novou právnou zástupkyňou) a to za nasledovné úkony:
§ 10 ods. 1, § 13a os. 1 písm. a) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.
1.667,99 € + 8,39 € (režijný paušál) 1.676,38 €
(prevzatie a príprava 9.9.2015)
- § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.
1.667,99 € + 8,58 € (režijný paušál) 1.676,38 €
(písomné podanie 23.10.2015)
§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.
1.677,99 € + 8,58 € (režijný paušál) 1.686,57 €
(písomné podanie 3.2.2016)
Spolu: 5.039,33 €

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.