Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/29/2016 z 27. 9. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 27. septembra 2016, sp. zn. 21S/29/2016, ECLI:SK:KSZA:2016:5016200101.3 Krajský súd Žilina | 21S/29/2016 | ECLI:SK:KSZA:2016:5016200101.3 | 2016-09-27 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 190 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bcb0b4f6-2702-4f2e-afb4-419f1fabd433 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5016200101.3 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21S/29/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5016200101
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5016200101.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline - ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej
a členov senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Zuzany Jančárovej v právnej veci žalobcu: Ľubica
Kučerová, nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. M. XXXX/XX, XXX XX P., IČO: 40 400 441, štátny občan
SR, právne zastúpená: PETKOV & CO s. r. o., Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní
o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1694450/2015 z 23.11.2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou na tunajší súd elektronicky dňa 1.2.2016 sa žalobkyňa (ďalej .len žalobkyňa )
domáha preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1694450/2015 zo dňa 23.11.2015 (ďalej
len napadnuté rozhodnutie), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Žilina, (ďalej len prvostupňový správny orgán), č. 1290076/2015 zo dňa
13.8.2015 (ďalej len prvostupňové rozhodnutie, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu), ktorým
prvostupňový orgán podľa § 68 ods. 5 a 6 zák. č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vyrubil
žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 10.900,18 Eur za zdaňovacie obdobie február
2006, keď konštatoval, že dodávateľ žalobkyne Seliko Trade a.s. Krupina nedodal tovar daňovému
subjektu - žalobkyni, preto žalobkyni s poukazom na § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1
zákona o DPH nevzniklo právo odpočítať daň z tovaru, z dôvodu, že pri tomto tovare nevznikla
daňová povinnosť. Vo vzťahu k odberateľským faktúram pre spoločnosť Harris a.s., ktoré v odôvodnení
rozhodnutia špecifikoval poukázal na ust. § 71 ods. 6 zákona o DPH tiež na Smernicu Rady 2006/112/
ES z 28.11.2006, konkr. čl. 203 podľa ktorého každá osoba, ktorá uvádza DPH na faktúre alebo
inom dokumente slúžiacom ako faktúra, je povinná túto DPH zaplatiť, bez ohľadu na to, či došlo
k zdaniteľnému plneniu. Z tohto dôvodu žalobkyni vznikla povinnosť platiť daň uvedenú na faktúre
č. 260100. Žalovaný sa stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci a zhodne s názorom
prvostupňového správneho orgánu konštatoval, že bolo potrebné vyrubiť žalobkyni rozdiel dane, pri
aplikácii § 71 ods. 6 Zákona o DPH v spojení s čl. 203 Smernice o DPH resp. čl. 21 ods. 1 pís. d
Šiestej Smernice. Poukázal, že správcom dane bolo kontrolou zistené, že pôvodní dodávatelia tovaru
spoločnosti Víno Krupina, a.s., Seliko Ttrade, a.s. boli následne aj poslední odberatelia (Víno Krupina,
a.s. dodávala tovar Seliko Trade, a.s. a Seliko Trade a.s. predal tovar kontrolovanému daňovému
subjektu - žalobkyni). Žalobkyňa tovar predala spoločnosti Harris a.s. a Harris a.s. znova predala tovar
Seliku Trade a.s. alebo Víno Krupina a.s.. Konštatoval, že preverovanie dopravy bolo správnom dane
vykonané za účelom objektívneho zistenia skutkového stavu veci, pričom daňový subjekt - žalobkyňa
relevantnými dôkazmi nepreukázala prepravu uvedeného tovaru a v konaní bolo preukázané, že



nedošlo k fyzickej dodávke tovaru, keď žalobkyňa nevedela preukázať dodávku a vyskladnenie tovaru,
jeho skutočný objem, ani spôsob akým k dodávke tovaru došlo. Poukázal na zápisnicu z ústneho
pojednávania č. 661/320/36468/2010/Bad zo dňa 13.10.2010, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa mohla
vedieť o podvodnom konaní svojich obchodných partnerov, pretože ako sama uviedla, že pri obchodných
rokovaniach sa dozvedela, že má vystaviť faktúry a do svojho účtovníctva zaúčtovať došlo faktúry, za
čo následne z obratu fakturovaného tovaru dostane sprostredkovateľskú odmenu. Žalovaný vyhodnotil
ako neopodstatnenú námietku žalobkyne, že v danom prípade aplikácia § 71 ods. 6 Zákona o DPH v
spojení s č.l. 203 Smernice o DPH bola predčasná. Žalovaný vo vzťahu k dani na vstupe dostatočne
zistil skutkový stav veci a správne vec posúdil, v nadväznosti na judikatúru Európskeho súdneho
dvora. Žalovaný konštatoval, v súlade s názorom prvostupňového orgánu, že žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno, nepreukázala, že uplatnila odpočítanie dane oprávnene, keď správcom dane bol
dostatočne zistený skutkový stav veci a správne orgány mali k dispozícii všetky podklady potrebné k
vydaniu objektívneho rozhodnutia. Žalobkyňou predložené faktúry a dôkazy na preukázanie sporných
zdaniteľných obchodov, nespĺňajú zákonné kritériá na uplatnenie odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 a
2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH, keď žalobkyňa nepreukázala, že tovar
jej bol skutočne dodaný a prijatý na účely uskutočnenia svojich zdaniteľných plnení.

2. Proti rozhodnutiu žalovaného podala riadne a včas žalobu žalobkyňa, žiadala napadnuté rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a súčasne žiadala aj zrušiť prvostupňové rozhodnutie
správneho orgánu. Nesúhlasila s názorom správnych orgánov, ktoré uviedli, že dôvodom neuznania
práva žalobkyne na odpočet dane na vstupe z faktúr vystavených dodávateľom žalobkyne, podľa § 49
ods. 1 Zákona o DPH, je záver konajúcich orgánov o tom, že daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1
Zákona o DPH na strane dodávateľa žalobkyne nevznikla, a to bez ďalšieho. Tento záver prvostupňový
správny orgán vyvodil z toho, že žalobkyňa nepreukázala fyzickú prepravu tovaru, ktorá je podmienkou
vzniku daňovej povinnosti. S uvedeným ponímaním pojmu „dodania tovaru“, ktorý vyslovili správne
orgány sa nestotožňuje. Skutočnosť, že tovar ostal uskladnený na totožnom mieste alebo bol niekam
prepravovaný je bez akéhokoľvek právneho významu, čo vyplýva z § 19 ods. 1, prvá a druhá veta Zákona
o DPH. V uvedenom ustanovení, ako aj v žiadnom inom ustanovení Zákona o DPH nie je ani zmienka
o podmienke prepravovania tovaru ako podmienke dodania v zmysle, že ak dodávateľ tovar neodošle
na prepravu (alebo tovar inak nezmení svoje pôvodné miesto uskladnenia), nedošlo k dodaniu tovaru a
teda ani k vzniku daňovej povinnosti. Podľa žalobkyne uvedený výklad, je nielen logicky neudržateľný,
ale striktne rozporný so Smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
zo dňa 28.11.2006 (ďalej len Smernica o DPH). Poukázala na čl. 14 bod 1 Smernice o DPH a čl. 31,
v ktorom je upravené dodanie tovaru bez prepravy a konštatovala, že niet pochýb o tom, že preprava
a fyzické prevzatie tovaru odberateľom od dodávateľa nie je podmienkou vzniku vlastnej povinnosti
podľa smernice a o to menej podľa eurokonformne interpretovaného § 19 ods. 1 Zákona o DPH. Podľa
žalobkyne, naopak podľa čl. 31 Smernice o DPH k dodaniu tovaru v posudzovanom prípade, došlo
okamihom konsenzu o prevode vlastníckeho práva, teda práva nakladať s tovarom ako vlastník, k tovaru
uvedenom vo faktúre a v dodacom liste, v prípade žalobkyne dokonca aj v preberacom protokole o
prevzatí tovaru, a to v mieste, ktorým bol sklad, kde sa v čase prevodu práva tovar nachádzal. Je
nepochybné a celkom logické, že tovar nemusel byť ani odoslaný, ani prepravovaný platiteľom dane z
miesta, kde bol uskladnený na to, aby na strane dodávateľa vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1
Zákona o DPH ako jeden z predpokladov vzniku práva žalobkyne na odpočítanie dane na vstupe podľa
§ 19 ods. 1 Zákona o DPH. Podľa žalobkyne, ak by sa preukázalo, že k reálnemu dodaniu tovaru, tak
ako ho poníma Smernica o DPH, resp. Zákon o DPH, skutočne neprišlo, to ešte nemusí znamenať,
že nevznikla daňová povinnosť. Ani žalovaný, ani prvostupňový správny orgán sa nezaoberali v konaní
otázkou, či daňová povinnosť u žalobkyne nemohla vzniknúť iným, v Zákone o DPH predpokladaným
spôsobom. Žalobkyňa sa počas ústneho pojednávania konaného 13.10.2010 vyjadrila, o čom svedčí aj
zápisnica z tohto pojednávania, že vždy najprv zaplatil odberateľ, a to spoločnosť Harris a.s. a následne
bola uskutočnená platba dodávateľovi. Túto skutočnosť však správne orgány opomenuli vyhodnotiť, a to
ani po skutkovej a ani po právnej stránke. Podľa žalobkyne správne orgány opomenuli skúmať možnosť,
či neprichádza do úvahy vznik daňovej povinnosti u žalobkyne a jej dodávateľa a zároveň aj možnosť
žalobkyne odpočítať daň na vstupe v zmysle § 19 ods. 4 v spojení s § 49 ods. 1 Zákona o DPH alebo
v súlade s čl. 65 Smernice o DPH. K záveru o nevzniknutí daňovej povinnosti dospeli správne orgány
bez riadneho skúmania ďalších okolností prípadu, ktoré sú podľa judikatúry ESD kľúčové pre správne
a zákonné rozhodnutie o práve na priznanie odpočítania dane na vstupe s pouk. na rozsudok C-18/13
Maks Pen. S poukazom na zásadu proporcionality a neutrality dane, podľa žalobkyne, správne orgány
vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú a nekonštatujú objektívne zistenia skutočností odôvodňujúcich



prelomenie zásady neutrality, vo forme výlučne výnimočne prípustného nepriznania odpočítania dane,
ako základného mechanizmu fungovania systému DPH v EÚ, a to aj napriek skutočnosti, že predpoklady
odôvodňujúce takýto postup členských štátov veľmi podrobne popisuje konštantná judikatúra ESD. Tá
je záväzným prameňom práva, keď správne orgány musia postupovať v súlade s ústavným princípom
legality štátnej moci podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Podľa žalobkyne správne orgány mali, ak mienili
spochybňovať právo žalobkyne na odpočet dane na vstupe, sa riadne zamerať v daňovom konaní aj na
ďalšie a celkom odlišné skutočnosti pri zisťovaní skutkového stavu, a to v kontexte konštantnej judikatúry
ESD a zásad neutrality a proporcionality dane najmä na to, či u dodávateľa žalobkyne, vzhľadom na
okolnosti prípadu, nemohlo dôjsť k daňovému podvodu a súčasne, či sa žalobkyňa na tomto podvode
vedome nepodieľala, resp. o nečestnom konaní dodávateľa - či o daňovom podvode vedela alebo
musela vedieť a len a výlučne v tomto kontexte, či dodávateľ žalobkyne daň na výstupe vo vzťahu
k nej riadne priznal a zaplatil, resp. či bola daň už skôr na vyššom stupni, v dodávateľskom reťazci,
zaplatená, keď „napĺňať štátny rozpočet výberom dane“ štátom nesmie narušiť neutralitu dane tým, že
štát bude neodôvodnene odopierať garantované právo na odpočet dane na predchádzajúcom stupni
dodávateľského reťazca, ktoré je v zásade neodopierateľné z hľadiska zásad mechanizmu DPH, podľa
Smernice o DPH a judikatúry ESD, a tak „daň vyberať“ niekoľkonásobne na viacerých alebo dokonca na
všetkých stupňoch dodávateľského reťazca bez rešpektovania neutrality dane. Takýto postup orgánov
verejnej moci sa žalobkyni javí ako neprípustný, o čom svedčí aj názor ESD vyslovený v rozsudku
C-272/13 Equoland, ktorý konštatuje, že „sankcia pozostávajúca z odmietnutia práva na odpočítanie
nie je v súlade so šiestou smernicou v prípade, že sa nepreukázal žiadny podvod, ani dosah na štátny
rozpočet“. Podľa žalobkyne nedošlo, vzhľadom na okolnosti prípadu, platiteľa dane k zneužitiu práva na
odpočet dane na vstupe výlučne s cieľom získať pre seba daňovú výhodu a ak áno, či túto daňovú výhodu
platiteľ dane získal, keďže podľa Súdneho dvora musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný
cieľ plnení, ktorých sa odpočet dane týka, je získať daňovú výhodu (rozhodnutie C-504/10, rozsudok
NS SR sp.zn. 5Sžf/88/2009). Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie ESD v rozhodnutiach Optigen Ltd
C-354/03, Fulcrum electronics Ltd. C-355/03 a Bond House Systems Ltd C-484/03, v ktorom bolo
konštatované, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe nemôže byť odopreté osobám povinným
k dani, ktoré o podvodnom konaní na iných stupňoch reťazca nevedeli alebo nemohli vedieť. A contrario
v súlade s ESD potom správca dane môže odoprieť právo platiteľa na odpočet dane len výnimočne,
ak je preukázané, že tento vedel a musel vedieť, že prijatím plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré
je spojené s daňovým únikom v oblasti dane s pridanej hodnoty (rozsudok ESD Kittel C-439/04) a
C-504/10 Tanoarch). Vytvorenie úsudku o existencii podvodného konania resp. „možnosti" vedomosti o
existencii takého konania zo strany žalobcu na základe jediného jeho vyjadrenia, ktoré navyše na prvý
pohľad vykazuje prvok laickosti a neodbornosti vyjadrovania sa žalobkyne (zamieňame pojmu marža za
pojem sprostredkovateľská odmena), je podľa názoru žalobkyne nedostačujúce a absolútne rozporné
s rozhodovacou činnosťou ESD. A to jednak z toho dôvodu, že jediné vyjadrenie žalobcu nie je možné
považovať za zistenie všetkých objektívnych skutočností a jednak z dôvodu, že v zmysle judikatúry
ESD sú orgány finančnej správy povinné preukazovať existenciu konania, resp. existenciu nevyhnutnosti
vedomosti o takom konaní. Výlučne možnosť vedomosti o existencii podvodného konania dodávateľa
resp. odberateľa na odopretie odpočtu dane na vstupe je nepostačujúca. Zo strany príslušných
orgánov musí byť objektívne preukázaná vedomosť o podvodnom konaní alebo nevyhnutnosť vedomosti
o podvodnom konaní. Poukázal na rozhodnutie C-18/13 Maks Pen ESD, v ktorom sa konštatuje
„prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s
ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo
zneužívajúcim spôsobom. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod
podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol
dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť,
že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej
daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na
vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Keďže zamietnutie
práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo,
je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti
uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží
overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností“. Žalobkyňa
tvrdila, že úlohou správnych orgánov bolo zistiť objektívne skutočnosti preukazujúce vedomosť alebo
nevyhnutnosť vedomosti žalobkyne ako daňového subjektu, teda že vedela alebo musela vedieť o
podvodnom konaní, pri ktorom sa vyžaduje, aby viedlo k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie
je v rozpore s cieľom smernice i vnútroštátnej úpravy, a že hlavným cieľom predmetného plnenia je



získať daňovú výhodu. Podľa žalobkyne takéto okolnosti zistené zo strany správnych orgánov zistené
neboli, keď žalobkyňa o podvodnom konaní nielenže nevedela, ale ani nemohla vedieť a zároveň pri
jej činnosti, v dôsledku odpočítania dane na vstupe, jej nevznikla žiadna daňová výhoda. Žalobkyňa
poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora (ESD) C-504/10, ktorý konštatuje „keď bola zistená existencia
zneužitia, príslušné plnenia musia byť znovu definované tak, aby bola nastolená situácia, ktorá by
existovala v prípade, keby neexistovali plnenia predstavujúce zneužitie" (rozsudok Najvyššieho súdu SR
5Sžf/88/2009). Žalobkyňa poukazovala, že uvedené postupy v plnom rozsahu správne orgány v konaní
opomenuli. Žalobkyňa sa nestotožnila s právnym posúdením veci aplikáciou § 71 ods. 6 Zákona o DPH
v spojení s čl. 203 Smernice o DPH a má za to, že aplikácia tohto ustanovenia, vzhľadom na zistený
skutkový stav, správcom dane je predčasná. Žalobkyňa opätovne odkázala na zásadu proporcionality,
že štát prostredníctvom daňových orgánov mal dostatok možností a prostriedkov, aby nečestné praktiky
zdaniteľných osôb zisťoval a sankcionoval, napr. pokutami alebo inicioval trestnoprávnu zodpovednosť.
Daň z obratu (pridanej hodnoty) nie je nástrojom na sankčné postihy nečestného konania zdaniteľných
osôb a preto výklad § 71 ods. 6 Zákona o DPH a článku 203 Smernice o DPH v tomto obsahovom
význame - trestať platiteľov dane a to individuálne každého, na všetkých stupňoch dodávateľského
obchodného reťazca nerešpektujúc neutralitu dane a zásadu proporcionality pri jej uplatňovaní, je podľa
názoru žalobkyne, neprijateľný a v priamom rozpore so zásadami, na ktorých je vystavaný mechanizmus
DPH v EÚ.

3. Súčasťou podanej žaloby bol aj návrh na predloženie prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ,
keď žalobkyňa žiadala, aby sa tunajší súd obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou, ktorú
formuloval: „Má sa článok 203 Smernice DPH má interpretovať tak, že nebráni vnútroštátnej praxi
orgánov v prípade preukázania neexistencie zdaniteľných plnení u dodávateľa zdaniteľnej osoby a
následného neoprávneného odpočtu dane na vstupe z dôvodu, že zdaniteľná osoba sa podieľala na
daňovom podvode dodávateľa tým, že vedela o neexistencii týchto zdaniteľných plnení, požadovať
zaplatenie dane na výstupe zdaniteľnej osoby za to isté neexistujúce zdaniteľné plnenie len z dôvodu,
že je táto daň uvedená na faktúre a to aj napriek tomu, že daňový orgán má možnosť ukladať za takéto
podvodné konanie zneužitie práva sankcie ?"

4. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 11.3.2016. Žiadal žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť. Zotrval na skutkovom a právnom posúdení veci. Poukázal na obsah rozsudku
Krajského súdu v Žiline č.k. 21S/1402013-90 zo dňa 26.3.2014, ktorý konštatoval, že v prejednávanej
veci bol skutkový stav zistený a bolo preukázané, že dodávateľ Seliko Trade a.s. Krupina nedodal
tovar žalobkyni, preto daňovému subjektu, s poukazom na § 49 ods. 1 vo väzbe na § 19 ods.
1 Zákona o DPH nevzniklo právo odpočítať daň z tovaru z dôvodu, že pri tomto tovare nevznikla
daňová povinnosť a konštatoval súd, že správca dane vo vzťahu k dodávateľským faktúram vykonal
rozsiahle šetrenie zistil dostatočne skutkový stav a vec správne posúdil. Žalovaný vo vyjadrení uviedol,
že uplatňovanie DPH v rámci EÚ upravuje Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len Smernica o DPH), ktorá v čl. 203 konštatuje, že každá
osoba, ktorá uvádza DPH na faktúre alebo inom dokumente slúžiacom ako faktúra, je povinná túto DPH
zaplatiť, bez ohľadu na to, či došlo k zdaniteľnému plneniu. Poukázal na čl. 21 ods. 1 písm. d) šiestej
smernice, ktorá konštatuje, že daň sa stáva splatnou jej uvedením na faktúre. Tento názor potvrdzuje aj
rozsudok ESD C-643/11, C-454/98, v ktorých Súdny dvor rozhodol v súlade s uvedenými ustanoveniami,
že každá osoba, ktorá uvádza DPH na faktúre alebo inom dokumente slúžiacom ako faktúra, je povinná
túto daň zaplatiť. Táto povinnosť má za cieľ zabrániť nebezpečenstvu straty daňových príjmov. Preto
žalovaný má za to, že pokiaľ žalobkyňa uviedla DPH na odberateľskej faktúre č. 260100004 zo dňa
6.2.2006 pre spoločnosť Harris a.s., bola povinná daň v riadku 13. daňového priznania zaplatiť.
Poukázal, že pôvodní dodávatelia tovaru spoločnosť Víno Krupina a.s. a Seliko Trade a.s. boli následne
aj poslednými odberateľmi žalobkyne a konštatoval, že žiadne ustanovenie Zákona o DPH neustanovuje
podmienku prepravy tovaru, aby došlo k dodaniu tovaru, teda k vzniku daňovej povinnosti, avšak
preverovanie dopravy bolo správcom dane vykonané za účelom objektívneho zistenia skutkového stavu
veci. Nepreukázanie prepravy tovaru relevantnými dôkazmi zo strany žalobkyne správca dane použil ako
podporný dôkaz pri rozhodovaní a dospel k záveru, že v predmetnom konaní nedošlo k fyzickej dodávke
tovaru na základe zistení, že daňový subjekt - žalobkyňa nevedela preukázať dodávku a vyskladnenie
tovaru, jeho skutočný objem ani spôsob, akým k dodávke tovaru došlo, teda nevedela preukázať v
tejto náväznosti ani prepravu tovaru takého množstva. Žalovaný poukázal opätovne na obsah zápisnice
z ústneho pojednávania z 13.10.2010 a na konštatovanie, že žalobkyňa mohla vedieť o podvodnom
konaní svojich obchodných partnerov, pričom k tomuto záveru došiel správca dane a správne orgány pri



aplikovaní zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku. Žalovaný zdôraznil,
že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že uplatnila predmetné odpočítanie dane
oprávnene v súlade so Zákonom o DPH.

5. Krajský súd uznesením č.k. 21S/29/2016- 50 zo dňa 18.5.2016 návrh žalobkyne na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
26.5.2016.

6. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a na nariadenom pojednávaní dňa
28.09.2016, pri aplikácii § 491 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP),
podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol, a to z nasledovných dôvodov.

7. Podľa § 19 ods. 1, prvá a druhá veta zák. č. 222/2004 Z.z. (v znení účinnom k 31.12.2007) daňová
povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo
nakladať s tovarom ako vlastník.

8. Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. (v znení účinnom k 31.12.2007) právo odpočítať daň z tovaru
alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

9. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2007 pri každom dodaní tovaru a dodaní
služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je
platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je platba prijatá
pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr
do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť
prijatím jednej alebo viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré
prijal jednu alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku
poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto
kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu,
ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42.

10. Podľa § 71 ods. 2 Zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2007 faktúra musí obsahovať
a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo
službu, a jeho identifikačné číslo pre daň,
b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo
služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,
c) poradové číslo faktúry,
d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak
tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,
e) dátum vyhotovenia faktúry,
f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby,
g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,
h) sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane,
i) výšku dane spolu v slovenských korunách.

11. Podľa § 71 ods. 3 Zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2007 za faktúru sa považuje aj
a) dohoda o platbách nájomného, ktorá je súčasťou nájomnej zmluvy, ak obsahuje údaje podľa odseku 2,
b) dohoda o platbách, ktorá je súčasťou zmluvy o dodaní elektriny, plynu, vody, tepla, ak dohoda o
platbách pokrýva obdobie najviac 12 kalendárnych mesiacov a ak obsahuje údaje podľa odseku 2.

12. Podľa § 71 ods. 4 Zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2007 za faktúru sa považuje aj
a) cestovný lístok vydaný prevádzkovateľom verejnej hromadnej dopravy osôb, ktorý je platiteľom, ak
cestovný lístok obsahuje jeho obchodné meno, dátum vyhotovenia a cenu vrátane dane,
b) podkladová časť nálepky, ktorou sa preukazuje zaplatenie úhrady za užívanie diaľnic, ciest pre
motorové vozidlá a ciest I. triedy v tuzemsku, ktorá ostane príjemcovi služby po oddelení nalepovacej
časti nálepky, ak podkladová časť nálepky obsahuje obchodné meno dodávateľa služby, cenu vrátane
dane a sumu dane.



13. Podľa § 71 ods. 6 Zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2007 ak platiteľ vo faktúre uvedie vyššiu
sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

14.Predmetom posudzovania, v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného a prvostupňového správneho
orgánu, bola dodávateľská faktúra žalobkyne
č. 260 100 004 vystavená dňa 6.2.2006 (ďalej len posudzovaná faktúra, dodávateľská faktúra), ktorou
žalobkyňa ako dodávateľ účtovala odberateľovi obchodnej spoločnosti Harris a.s. so sídlom vo Zvolene,
IČO: 36 031 615 dodanie tovarov špecifikovaného na predmetnej faktúre, a to konkrétne na faktúre č.
260 100 004 dodanie produktov biele, červené víno, jablkové víno, pomarančová šťava, sladké čučo,
BEST 50% ananas, jablková šťava a grapefruit objemových množstvách od 1920 ks až do 17610 ks
v celkovej hodnote vrátane DPH 2 058 554,82,- Sk. Posudzovanou faktúrou žalobkyňa dodávala
obchodnej spoločnosti Harris a.s. rôzny tovar, ktorý mala nakúpiť od obchodnej spoločnosti Seliko Trade
a.s. Krupina faktúrou č. 16610100 zo dňa 6.2.2006. Jednalo sa o dodanie veľkého množstva tovaru (vína
a rôznych iných nápojov v litrových až 1,5 litrových fľaškách v objeme niekoľko tisíc až 10 000 ks podľa
jednotlivého druhu tovaru. Predmetný tovar bol objemný a predpokladal zabezpečenie tak u dodávateľa,
ako aj u odberateľa, zabezpečenie dostatočných skladových priestorov, zabezpečenie prepravy, ako i
personálnych a technických kapacít uskladnenia a prepravy.

15. Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané
reálne dodanie tovaru, ktorý žalobkyňa mala nakúpiť od obchodnej spoločnosti Seliko Trade, a.s.
Krupina a následne predať obchodnej spoločnosti Harris a.s., keď predmetom posudzovaného konania
boli práve dodávateľské faktúry žalobkyne týkajúce sa dodaného tovaru obchodnej spoločnosti Harris,
a.s.. Vykonané dokazovanie zo strany správnych orgánov vo vzťahu k dodávateľom a odberateľom
žalobkyne, ako aj výsluch žalobkyne, nepreukázalo, že došlo k fyzickému dodaniu tovaru, neboli
identifikované miesta, spôsoby a forma reálneho uskladnenia tovaru, vyskladnenia tovaru, ako aj reálnej
prepravy takého množstva tovaru.

16. Podľa názoru krajského súdu, správca dane vo vzťahu k dodávateľským faktúram žalobkyne,
vykonal rozsiahle dokazovanie a zistil dostatočne skutkový stav veci a vec aj správne posúdil. V
konaní bolo preukázané, že správca dane vykonal dokazovanie aj vo vzťahu k odberateľským faktúram
žalobkyne (daň na výstupe) tak, ako to vyplýva z protokolu o daňovej kontrole č. 661/320/1662/2011/
Bab-A/3 zo dňa 20.01.2011, keď mal preukázané, že žalobkyňa si uplatnila odpočítanie dane z došlých
faktúr od dodávateľa Seliko Trade a.s. Krupina, k tovaru, ktorý následne prevádzala dodávateľskými
faktúrami obchodnej spoločnosti Harris a.s.. V konaní bolo preukázané, že tovar bol nakúpený od
obchodnej spoločnosti Seliko Trade a.s. Krupina, bol predaný žalobkyni a následne žalobkyňou
obchodnej spoločnosti Harris a.s., pričom bolo zistené, že odberateľ žalobkyne Harris a.s. nikdy nemal
skladové priestory, neviedol skladovú evidenciu, tovar bol, podľa tohto subjektu, údajne priamo predaný
obchodnej spoločnosti Seliko Trade a.s. Krupina, keď naviac aj miestnym zistením vykonaným Daňovým
úradom Zvolen v sídle spoločnosti Harris a.s. bolo zistené, že u uvedenej obchodnej spoločnosti,
na adrese jej sídla, sa nachádza obytný dom, spoločnosť na uvedenej adrese sa nenachádza,
nikto ju nepozná, nemá označené sídlo a v týchto priestoroch nemohlo ani byť vykonané fyzické
vyskladnenie tovaru od spoločnosti Seliko Trade a.s. Krupina pre odberateľa Harris a.s., keďže samotný
odberateľ žalobkyne Harris a.s. nemal kde takéto objemné množstvo tovaru uskladniť a naviac, keď
vykonaným dokazovaním ani zo strany žalobkyne, ani zo strany ostatných preverovaných subjektov
nebola preukázaná fyzická preprava takého objemného množstva tovaru. Naviac obchodná spoločnosť
Harris a.s. nemala nikdy skladové priestory, žiadnych zamestnancov, preto potom záver správnych
orgánov, keď dospeli k záveru, že dodanie tovaru pre obchodnú spoločnosť Harris, a.s. zo strany
žalobkyne sa neuskutočnilo, pretože nebola preukázaná existencia takého veľkého množstva tovaru, je
správne, keď z vykonaného dokazovania nebola preukázané uskladnenie, vyskladnenie predmetného
tovaru, ako aj preprava tovaru. Argument žalobkyne, ktorá tvrdila, že žalovaný a správca dane rozhodli
len na základe skutočností, že nebolo v konaní preukázané vykonanie prepravy tovaru, krajský súd
neakceptoval, keď z obsahu administratívneho spisu, ako aj z dôvodov žalovaného a prvostupňového
rozhodnutia je preukázané, že správca dane vykonal dokazovania nielen k otázkam vykonania prepravy
tovaru zo Seliko Trade a.s. k žalobkyni a od žalobkyne k Harris a.s., resp. priamo zo Seliko Trade a.s.
Krupina do Harris a.s., ale vykonal dokazovanie aj v súvislosti s tým, či bolo preukázané, že dodávatelia
žalobkyne a jej následní odberatelia, ako aj samotná žalobkyňa mala dostatočné skladové priestory,
technické a personálne kapacity, v ktorých bolo fyzicky možné takéto objemné množstvo tovaru uskladniť
a vyskladniť (zaevidovať) a aj k preukázaniu, že k uskladneniu a následnému vyskladneniu tovaru v



konkrétnych priestoroch došlo, teda nielen k preprave takéhoto objemného množstva tovaru. V tomto
smere krajský súd nezistil pochybenie správnych orgánov, nakoľko vykonali rozsiahle dokazovanie k
rôznym okolnostiam dodania tovaru a dospeli správnou úvahou k záveru, že nebolo žiadnymi dôkazmi
preukázané dodanie predmetného tovaru.

17. Krajský súd zdôrazňuje, že k nároku na odpočet DPH z daňového dokladu je potrebné nielen
deklarovať určité zdaniteľné plnenie, pri splnení všetkých formálnych a právnych náležitostí, ale tento
nárok vzniká až momentom faktického uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných plnení konkrétne v
deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, ktorá vzniká dodaním tovaru. Pre účely Zákona
o DPH vzniká tento moment až faktickým uskutočnením deklarovaných zdaniteľných plnení. Správca
dane je povinný pri zistení podmienok pre odpočet DPH overovať danú obchodnú transakciu nielen u
odberateľa, ale i na strane dodávateľa. Pokiaľ nie je preukázané, že na strane dodávateľa k zdaniteľnému
plneniu došlo a z tohto titulu k odvodu dane na výstupe, nemôže byť priznaný nárok na odpočet dane
na vstupe.

18. Podľa názoru krajského súdu správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a správne vec
aj právne posúdili, keď dospeli k záveru, že k dodaniu tovaru nedošlo. Vo vzťahu k dani na vstupe
v odôvodnení správca dane špecifikoval faktúry, z ktorých odpočítanie dane neuznal a uviedol aj
ustanovenia zák. č. 222/2006, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval. Táto skutočnosť, tj. neuznanie
uplatneného odpočítania dane z faktúr od dodávateľa žalobkyne Seliko Trade a.s. Krupina, ani žalobkyňa
v podanej žalobe nenamietala.

19. Krajský súd mal preukázané, že na posudzovaných faktúrach žalobkyňa špecifikovala tovar čo
do množstva, druhu, jednotkovej a konečnej ceny, hodnotu tovaru bez DPH, ako aj hodnotu DPH a
hodnotu tovaru vrátane DPH. Teda jednoznačne, v posudzovaných faktúrach vyčíslila výšku DPH. Z tejto
výšky potom správne orgány aj vychádzali. V prejednávanej veci vo vzťahu k posudzovaným faktúram
však bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania a je na mieste
otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobkyňa pristupovala pri realizácii zdaniteľného obchodu, keď
obchodovala s niečím, čo zrejme neexistovalo. Takýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych
dokladov nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť
o podieľaní sa zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými
zúčastnenými článkami obchodného reťazca.

20. Žalobkyňa mohla v konaní predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného
zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia, ako aj komunikácia s klientmi, príp. odberateľmi, resp.
predtým samotnými dodávateľmi pre žalobkyňu, sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných
obchodoch s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí, spôsobom komunikácie s
potencionálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovar, spôsobom preverovania množstva a
kvality tovaru. Tieto skutočnosti žalobkyňa skutkovo nevymedzila a nepreukázala reálnosť obchodovania
s posudzovaným tovarom a vykonaným dokazovaním zo strany správcu dane nebolo preukázané, že
došlo k reálnemu dodaniu tovaru dodávateľom žalobkyne, ktorá následne tento tovar dodávala svojim
odberateľom - vrátane Harris a.s..

21. Správca dane v súlade so zákonom aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím
na jeho povinnosť, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie, preto krajský súd konštatuje, že správca dane zo zistených skutkových okolností a žalovaný
správne ustálil záver, ktorý zodpovedá zásadám logického myslenia, správneho uváženia a je aj v súlade
s hmotnoprávnymi ustanoveniami Zákona o DPH.

22. V konaní bolo potrebné, aby žalobkyňa preukázala, že vynaložila a prijala všetky rozumné opatrenia a
starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikania, zodpovednosti na dosahovanie účelu hospodárskej
činnosti, aby zabránila, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení, ktoré zneužíva právo
poskytované zásadou neutrality DPH.

23. Vzhľadom aj na okolnosti prípadu - potrebu uskladnenia, vyskladnenia, evidencie, manipulácie
a prepravy objemného množstva tovaru, neobstojí tvrdenie a spoliehanie sa žalobkyne na zásadu
neutrality DPH a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných
postupov zo strany tých daňových subjektov, ktoré boli zúčastnené v obchodnom reťazci.



24. Krajský súd poukazuje, že praxou súdov pri rozhodovaní je vykladať relevantné právne normy
eurokonformným spôsobom, s prihliadnutím na judikatúru ESD, prípade ESĽP, ak je to v tom ktorom
prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu
a účel relevantného zákona, ktorý, vo veľkej miere, ovplyvňuje konečné rozhodnutie v tej ktorej veci.
Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, krajský súd nemôže nespomenúť
aj existenciu Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií SR, podľa ktorých príjem z DPH do
štátneho rozpočtu nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Aj takéto informácie
odrážajúce stav spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácie
podnikateľského prostredia dávajú signál pre dôsledné skúmanie práve reálnosti obchodov pre odpočet
DPH. Preto postup žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý určil DPH postupom
podľa § 71 ods. 6 Zákona o DPH v znení účinnom v marci 2006, je súladný so zákonom. Krajský súd
poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach v konaní 8Sžf 30/2013,
rozsudok z 24.04.2014, z ktorého obsahu a záverov vychádzal a ktorého závery aplikoval aj v dôvodoch
tohto rozsudku.

25. Pokiaľ ide o daň pri predaji zo strany žalobkyne - daň na výstupe, k týmto skutočnostiam
taktiež správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci. Žalovaný, ako aj prvostupňový správny
orgán poukázal, že vo vzťahu ku kontrolovanému subjektu - žalobkyni a posudzovanej dodávateľskej
faktúre žalobkyne č. 260 100 004, ktorou žalobkyňa účtovala ako dodávateľ dodanie tovaru obchodnej
spoločnosti Harris a.s. aplikoval pri rozhodovaní vo veci ustanovenia § 71 ods. 6 Zákona o DPH vo
väzbe na čl. 203 smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systémy dane z pridanej
hodnoty. Poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdneho dvora (C-643/11 a C-454/98), ktoré
podporujú záver, že žalobkyňa je povinná zaplatiť daň (DPH), ktorú uviedla na posudzovaných faktúrach.

26. Je potrebné vychádzať z toho, že od samotnej účinnosti Zákona o DPH, ktorá nastala platnosťou
Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii k 01.05.2004, je Šiesta smernica Rady
č. 77/388/EHS zo 17.05.1977 (ďalej len Šiesta smernica) taktiež súčasťou Zákona o DPH, ako je
aj súčasťou právneho poriadku bod 1 prílohy č. 6 Zákona o DPH. O Šiestej smernici je potrebné
konštatovať, že bola ako celok prevzatá do nášho právneho poriadku práve účinnosťou Zákona o
DPH (01.05.2004) a je právne záväzná. (nález Ústavného súdu II.ÚS 440/2011 zo dňa 11.10.2012).
V čl. 21 bod 1 písm. d) Šiestej smernice je zakotvená povinnosť platiť DPH akejkoľvek osobe, ktorá
uvedie DPH na faktúre alebo inom dokumente, ktorý slúži ako faktúra. Je to rovnaká povinnosť ako v
čl. 203 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH, čo znamená, že túto
povinnosť mala žalobkyňa podľa oboch smerníc, a to už od 01.05.2004. Hoci táto konkrétna povinnosť
bola implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky až 01.01.2010, v § 69 ods. 5 Zákona
o DPH, táto povinnosť zaväzovala žalobkyňu už na základe obsahu Šiestej smernice do 31.12.2007 a
Smernice Rady 2006/112/ES od 01.01.2008, ktorá bola taktiež súčasťou nášho právneho poriadku ako
príloha č. 6 k Zákonu o DPH. Smernica Rady 2006/112/ES bola implementovaná do nášho právneho
poriadku, teda do Zákona o DPH s účinnosťou od 01.01.2008 ako jedno z ustanovení prílohy č. 6 bod
7 k Zákonu o DPH. Z to vyplýva, že ak správne orgány uviedli čl. 203 Smernice Rady 2006/112/ES a
uviedli aj čl. 21 bod 1 pís. d) Šiestej smernice, je toto právne posúdenie správne. Preto aj argumentáciu
žalobkyne v tomto smere súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

27. Právny zástupca žalobkyne podal dňa 26.9.2016 elektronicky návrh, s poukazom na ust. § 192 SSP,
na peňažnú moderáciu výšky plnenia, ku ktorej zaviazal žalovaný žalobkyňu, poukázal na skutočnosť,
že žalobkyňa je poberateľkou starobného dôchodku, nemá žiadny iný príjem a nevlastní iný majetok,
ktorý by mohla použiť na zaplatenie peňažnej sumy, ku ktorej bola zaviazaná v napadnutom rozhodnutí
v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Žiadal znížiť výšku peňažného plnenia
na sumu 500,- Eur. Zároveň v tejto súvislosti žiadal vykonať dokazovanie výsluchom žalobkyne, syna
žalobkyne atď., tiež predložil súdu rozhodnutie o poberaní starobného dôchodku žalobkyňou vo výške
328,- Eur mesačne.

28. Krajský súd návrh na peňažnú moderáciu výšky plnenia určeného v napadnutom rozhodnutí
zo strany žalobcu neakceptoval. Vychádzal zo skutočností, že žalobkyňa nepreukázala ku dňu
rozhodovania súdu skutočnosti týkajúce sa jej osoby, že uplatnená výška peňažného plnenia je
neprimeraná, resp. voči nej likvidačná.



29. Krajský súd má za to, že žalobkyňa bola povinná do rozhodnutia súdu, spolu s podaním návrhu
na realizáciu peňažného moderovania, predložiť listinné dôkazy, ktoré preukazujú jej majetkové pomery
a preukázať, že uplatnenie peňažného plnenia, ktoré je obsahom výroku rozhodnutia žalovaného
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, je voči nej neprimerané alebo likvidačné. Navrhovaný
dôkaz výsluch žalobkyne ani nemohol preukázať uvedené skutočnosti, keď majetkové pomery bola
spôsobilá žalobkyňa preukázať predložením listinných dôkazov, ktoré preukazujú napr. vlastníctvo resp.
nevlastnenie žiadnych nehnuteľností, stav na finančných účtoch žalobkyne, resp. iné listinné dôkazy,
ktoré by preukazovali, aké sú jej skutočné majetkové pomery. Krajský súd dospel k záveru, že návrh
žalobkyne na aplikáciu peňažnej moderácie v súlade s § 192 SSP nie je dôvodný, keď žalobkyňa
nepreukázala skutočnosti, ktoré by preukazovali, že určená výška peňažného plnenia je neprimeraná
alebo voči nej likvidačná.

30. Naviac krajský súd poukazuje, že ust. § 192 SSP fakticky je „preklopením“ peňažnej moderácie,
ktorá bola súčasťou úpravy § 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p. účinného do 30.06.2016, keď
Správny súdny poriadok rozdelil moderáciu na peňažnú moderáciu vyjadrenú v § 192, ktorá sa týka
moderácie peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody a sankčnú moderáciu, ktorú upravil v §
198 a nasl. SSP. Ustanovenia O.s.p. v § 250j ods. 5 viazalo realizáciu moderácie, vo vzťahu k náhrade
škody peňažného plnenia a peňažnej sankcie, len vo veciach, ktoré boli vymedzené v § 250j
ods. 2 O.s.p., týkali sa vecí, pokiaľ správny orgán, podľa osobitného zákona, rozhodoval o spore alebo
o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov §
7 ods. 1 O.s.p., alebo rozhodoval o uložení sankcie. I keď treba konštatovať, že v súlade so znením §
250j ods. 2 O.s.p. nie je peňažná moderácia v § 192 SSP definovaná, podľa názoru krajského súdu nie
je možné túto peňažnú moderáciu aplikovať na všetky peňažné plnenia, teda vrátane tých peňažných
plnení, ktorými ukladajú príslušné správne orgány, v danom prípade žalovaný v spojení s prvostupňovým
správnym orgánom, daňovú povinnosť vo vzťahu k daňovému subjektu. Krajský súd má za to, že v
prípade peňažného plnenia, ktoré je obsahom správneho rozhodnutia, v ktorom je vyjadrené, vo výške
peňažného plnenia, plnenie si povinností daňového subjektu voči štátu (povinnosť uloženia povinnosti
žalobkyne zaplatiť daň z pridanej hodnoty - plnenie zákonnej daňovej povinnosti), nie je možné aplikovať
inštitút peňažnej moderácie.

31. V zmysle uvedeného záveru vychádzajú aj všetky komentáre k § 192 SSP, dôvodové správy k tomuto
ustanoveniu. V prípade iného právneho názoru by potom každé uloženie daňovej povinnosti, v súlade
so zákonom, mohlo byť predmetom peňažnej moderácie, v dôsledku čoho by daňový subjekt, ktorý si
riadne a včas neplnil svoje daňové povinnosti a má ich plniť až na základe právoplatného správneho
rozhodnutia príslušných daňových orgánov, by v prípade preukázania daných majetkových a finančných
pomerov, mohol, v správnom súdnictve „byť zaväzovaný“ k zaplateniu nižšej daňovej povinnosti než
subjekty, ktoré si dobrovoľne, bez vydania právoplatných správnych rozhodnutí, svoje daňové povinnosti
plnili. V dôsledku tejto skutočnosti by došlo k diskriminácii daňových subjektov, keď fakticky by došlo k
zvýhodneniu tých subjektov, ktoré si riadne a včas a predovšetkým dobrovoľne svoje povinnosti neplnili,
ktorí by mohli, pri aplikácii § 192 byť zaviazaní peňažnou moderáciou správneho súdu, k plneniu nižších
daňových povinností než subjekty, ktoré si svoje povinnosti dobrovoľne, riadne a včas plnili, čím by
bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ vychádzal súd
aj z dôvodovej správy k peňažnej moderácii, zákonodarcov úmysel bolo „preklopiť“ systém peňažnej
moderácie, ktorý bol upravený v O.s.p. účinnom do 30.06.2016 v § 250i ods. 2 vo väzbe na § 250j ods.
5 O.s.p., keď právna úprava O.s.p. do 30.06.2006 umožňovala peňažnú moderáciu výlučne vo vzťahu k
rozhodnutiam, ktoré sa týkali súkromnoprávnej povahy, § 250i ods. 2 O.s.p., občianskych, pracovných,
rodinných a obchodných vzťahov (rozhodnutie o spore alebo inej právnej veci § 7 ods. 1 O.s.p. alebo
o uložení sankcie). Uloženie daňovej povinnosti je povinnosťou z verejnoprávneho vzťahu a aj z tohto
dôvodu nie je možné realizovať peňažnú moderáciu upravenú v § 192 SSP voči rozhodnutiu, ktorým
príslušný štátny orgán ukladá daňovému subjektu plnenie daňovej povinnosti vyplývajúcej zo zákona.

32. Preto krajský súd dospel k záveru, že žalovaný a prvostupňový správny orgán rozhodli na základe
riadne zisteného skutkového stavu veci, keď nebolo preukázané reálne dodanie tovaru účtovaného
posudzovanými faktúrami, a to nielen nepreukázaním prepravy tovaru, ale aj na základe iných
vykonaných dôkazov, ktoré podrobne uviedli správne orgány v dôvodoch svojho rozhodnutia, preto
neobstojí argumentácia žalobkyne v podanej žalobe, a nemožno sa ani prikloniť k záveru žalobkyne,
že jej zodpovednosť, teda povinnosť platiť daň uvedenú vo faktúrach nevzniká z dôvodu, že nebolo
preukázané, že na tomto daňovom podvode sa vedome podieľala alebo o ňom vedela a musela



vedieť. Z informácií, ktoré uviedla žalobkyňa v správnom konaní správcovi dane vyplýva, že skutočnosti,
ktoré sa týkali reálneho nakladania s tovarom, jej nie sú známe, keďže neuviedla tieto skutkové
okolnosti, nie je možné, bez pochybností, konštatovať, že o uvedenom fiktívnom obchode, ktorý napĺňa
znaky daňového podvodu, nevedela alebo nemohla vedieť. Pokiaľ by bol posudzovaný obchod reálny,
vzhľadom na predmet obchodu - charakter a rozsah komodity, s ktorou obchodovala, musela by
disponovať informáciami týkajúcimi sa nadobudnutia a následného prevodu tovaru (vyskladnenie,
manipulácia, evidencia tovarov, jeho preprava a pod.). Vzhľadom na uvedené krajský súd žalobný návrh
ako nedôvodný zamietol.

33. Žalobkyňa v konaní nemala úspech, nevzniklo jej právo na náhradu trov konania, preto krajský súd
pri aplikácii § 167 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. a contrario, keďže žalobkyňa v konaní úspech nemala,
jej právo na náhradu trov konania nepriznal.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov za 3 proti 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.