{"guid": "241f3111-92eb-4328-8f0d-500e8b6005e5:99f7280b-835b-4b3a-b0fd-e6b25277458a", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5108231275.2", "spisova_znacka": "5Co/166/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/166/2016 z 29. 6. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Žilina z 29. júna 2016, sp. zn. 5Co/166/2016, ECLI:SK:KSZA:2016:5108231275.2", "identifikacne_cislo": "5108231275", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Lucia Kovačinová", "sudca_id": 433, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lucia-kovacinova-433", "datum_vydania": "2016-06-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-2", "nazov": "§ 221 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f,h", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f,h", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/99f7280b-835b-4b3a-b0fd-e6b25277458a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5108231275.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5108231275.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5108231275.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/166/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108231275
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5108231275.2

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: Ing. S. C., nar. X. X. XXXX, bytom F.
XX, N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Andrea Havelková, s. r. o., D. Dlabača 2748/28, Žilina,
proti odporcom v rade: 1/ JUDr. U. P., O. XX, N., 2/ JUDr. U. C., súdnemu exekútorovi, O. X, D. P., IČO:
35 994 045, odporca 2/ zastúpený JUDr. Petrom Poláčkom, advokátom, so sídlom P. I.. XX, W. W., 3/
Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č.
13, Bratislava, za účasti Okresnej prokuratúry v Čadci, Slovenských dobrovoľníkov 2749/12A, Čadca,
o zaplatenie 509,60 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa, odporcu v 1/ a 3/ rade proti rozsudku
Okresného súdu Čadca č.k. 10C/161/2010-477 zo dňa 21. decembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu    z r u š u j e    a vec mu    v r a c i a    na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudok prvostupňový súd uložil odporcom v 1/ a 3/ rade povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 509,60 € do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Odporcovi v 1/ rade
uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 8,5 % ročný  úrok z omeškania zo sumy 509,60 € od 1. 12. 2007
až do zaplatenia. Úrok z omeškania zo sumy 509,60 € vo výške 8,5% ročne vo vzťahu k odporcom v rade
2/ a 3/ zamietol. Odporcom v 2/, 3/ rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi
205,03 € do troch dní po právoplatnosti rozsudku.Vo vzťahu k odporcovi v 1/ rade nárok navrhovateľa na
zaplatenie sumy 205,03 € spolu s príslušenstvom zamietol. Návrh vo vzťahu k odporcom v 2/, 3/ rade o
zaplatenie 7,5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 205,03 € od 1. 2. 2009 až do zaplatenia zamietol.
Návrh vo vzťahu k odporcovi v 3 / rade na zaplatenie sumy 96,56 € spolu s úrokom z omeškania zamietol.
Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Okresný súd svoj rozsudok odôvodnil poukazom na vykonané dokazovanie v naznačenom smere
uznesením Krajského súdu v Žiline sp.zn. 5Co/171/2014-365 zo dňa 27.11.2014, rešpektujúc právny
názor krajského súdu, na základe ktorého dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom:
V súdenom spore si navrhovateľ uplatnil voči odporcom v rade 1/ až 3/ viaceré nároky. Voči odporcovi
v rade 1/ a 3/ si uplatnil nárok na zaplatenie istiny vo výške 509,60 € spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,5% ročne od 1. 12. 2007 do zaplatenia, voči odporcom v rade 1/ až 3/ nárok na zaplatenie istiny
vo výške 205,03 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,5% ročne od 1. 11. 2008 do zaplatenia a
voči odporcovi v rade 3/ nárok na zaplatenie  istiny vo výške 96,56 € spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne od 16. 6. 2010 do zaplatenia.
Nárok na zaplatenie istiny vo výške 509,60 € s príslušenstvom si navrhovateľ uplatnil voči odporcovi
v rade 1/ z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a voči odporcovi v rade 3/ z titulu zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup. V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 451 ods.
2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je aj majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu. Plnenie bez právneho dôvodu predstavuje také plnenie, kde od začiatku nebol daný
právny dôvod na plnenie. V konaní bolo nesporným, že uvedená suma, ktorú si navrhovateľ v danom
konaní uplatňuje, pozostáva zo sumy 13 271,-- Sk ako trov právneho zastúpenia základného konania



priznaných platobným rozkazom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10 Rob 13/2006 zo dňa 13. 1. 2006
a trov súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina pod spisovou
značkou 24 Er 1825/2007 a pred súdnym exekútorom pod spisovou značkou Ex 490/2007. Základom
pre posúdenie, či na strane odporcu v rade 1/ vzniklo bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho
titulu, je to, či odporca v rade 1/ bol aktívne legitimovaným na podanie návrhu na vykonanie exekúcie
pre vymoženie sumy 13 271,- Sk priznanej platobným rozkazom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10 Rob
13/2006 zo dňa 13. 1. 2006 ako trov právneho zastúpenia. Odporca v rade 1/ svoju aktívnu legitimáciu
na vymáhanie uvedenej sumy videl v tom, že z gramatického i logického výkladu platobného rozkazu
Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10 Rob 13/2006 zo dňa 13. 1. 2006 jednoznačne vyplýva záver, že súd
trovy základného konania priznal jemu ako právnemu zástupcovi úspešného účastníka konania a z tohto
dôvodu bol aktívne legitimovaným na podanie návrhu na vykonanie exekúcie pre vymoženie uvedených
trov. Súd sa s uvedeným názorom odporcu v rade 1/ nestotožnil. Právny zástupca úspešného účastníka
konania, ktorému bol priznaný nárok na náhradu trov konania, predstavuje vždy iba platobné miesto,
na ktoré má byť priznaná náhrada trov uhradená, a to bez ohľadu na to, ako bol nárok na náhradu
trov formulovaný. Formulácia výroku o náhrade trov konania je právne irelevantná z hľadiska určenia
subjektu oprávneného podať návrh na vykonanie exekúcie na nútené splnenie uloženej povinnosti
uhradiť trovy konania. Aktívne legitimovaným z nároku na náhradu trov konania je vždy úspešný účastník
konania, ktorému sa nárok na náhradu trov priznáva a na tomto závere nič nemení, ako je výrok
o náhrade trov formulovaný, pretože náhrada trov konania sa vždy priznáva úspešnému účastníkovi
konania, nie jeho advokátovi, ktorý záver vyplýva aj z ustanovení § 142 a nasl. O. s. p.. Ani ustanovenie
§ 149 ods. 1 O. s. p. odporcu v rade 1/ neoprávňovalo na podanie návrhu na vykonanie exekúcie.
Uvedené ustanovenie, ktorým sa odporca v rade 1/ v konaní bránil, opätovne upravuje iba platobné
miesto, kde majú byť trovy konania uhradené, neupravuje subjekt aktívne legitimovaný domáhať sa
núteného splnenia uloženej povinnosti. Súd preto uvedenú obranu odporcu v rade 1/ spočívajúcu v tom,
že na základe gramatického a logického výkladu platobného rozkazu Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10
Rob 13/2006 zo dňa 13. 1. 2006 bol aktívne legitimovaný na podanie návrhu na vykonanie exekúcie,
vyhodnotil ako nedôvodnú a ako nedôvodnú vyhodnotil aj obranu odporcu v rade 1/ spočívajúcu v tom, že
v období rokov 2002 až 2006 bola bežná prax, že trovy konania sa hradili priamo advokátovi úspešného
účastníka konania. Žiadne z ustanovení právneho poriadku platného v uvedenom období neupravovalo
oprávnenie advokáta úspešného účastníka konania, aby sám vo vlastnom mene bez toho, aby právo na
náhradu trov na neho prešlo, resp. bol na to splnomocnený, nútene vymáhal splnenie uloženej povinnosti
zaplatiť trovy konania. Vo vzťahu k obrane odporcu v rade 1/, že súd nerozhoduje podľa judikatúry,
súd iba uvádza, že súdne rozhodnutie musí byť predvídateľné a v obdobných modelových situáciách
obdobné. Zo všetkých uvedených dôvodov bol súd preto toho názoru, že odporca v rade 1/, keď prijal
plnenie vo výške spolu 509,60 € z titulu trov konania priznaných platobným rozkazom, sp. zn. 10 Rob
13/2006 zo dňa 13. 1. 2006 a trov vzniknutých v exekučnom konaní ním vyvolanom, prijal toto plnenie bez
právneho dôvodu, nakoľko nebol osobou, ktorá by disponovala aktívnou vecnou legitimáciou na nútený
výkon rozhodnutia, a preto prijatím tohto plnenia od navrhovateľa vzniklo na jeho strane bezdôvodné
obohatenie, ktoré je povinný navrhovateľovi vydať.
Navrhovateľ sa zároveň domáhal zaplatenia uvedenej sumy 509,60 € aj od odporcu v rade 3/ ako
solidárneho dlžníka. Od odporcu v rade 3/ sa navrhovateľ domáhal zaplatenia tejto sumy z titulu
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup spočívajúci v konaní súdneho exekútora a v konaní
Okresného súdu Žilina. V zmysle 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. má odporca v rade 3/ pasívnu
legitimáciu v konaní o náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora a súdu.
Zodpovednosť štátu je zodpovednosťou objektívnou bez možnosti liberácie. Podmienkou vzniku
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup je preukázaný nesprávny úradný postup, škoda,
príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ako aj predbežné prejednanie nároku.
Pritom vo vzťahu k štátu môže súd priznať nárok iba v rozsahu, ktorý bol predbežne prerokovaný a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný.
V súdenom prípade mal súd preukázané, že nárok na zaplatenie uvedenej sumy 509,60 € bol
navrhovateľom voči odporcovi v rade 3/ uplatnený na predbežné prerokovanie a bol uplatnený z titulu
nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora a nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Žilina. Podmienku predbežného prerokovania nároku uplatneného v súdnom konaní navrhovateľ splnil.
Zároveň mal súd v konaní preukázaný nesprávny úradný postup súdneho exekútora, ktorý exekúciu
vykonával a od navrhovateľa sumu 509,60 € vymohol. Porušenie povinností súdneho exekútora
pri vykonávaní exekúcie, v ktorej bola uvedená suma vymožená, mal súd preukázané oznámením
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 20144/2010-52 zo dňa 24. 11. 2010, z ktorého
jednoznačne vyplynulo, že súdny exekútor pri vykonávaní exekúcie porušil povinnosti vyplývajúce mu



z ustanovení § 40 ods. 1 Exekučného poriadku a § 56 ods. 5 Exekučného poriadku. Súdny exekútor
minimálne po podaní návrh na odklad exekúcie mal s vykonávaním exekúcie vyčkať do rozhodnutia súdu
o tomto návrhu. Uvedeným je podľa názoru súdu preukázaná podmienka porušenia právnej povinnosti
zo strany súdneho exekútora, za porušenie ktorej odporca v rade 3/ v zmysle ustanovení zákona č.
514/2003 Z. z. zodpovedá. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup Okresného
súdu Žilina, bol súd toho názoru, aby bolo možné konštatovať nesprávny úradný postup tohto súdu,
bolo povinnosťou navrhovateľa, aby využil všetky účinné prostriedky právnej ochrany, ktoré mu právny
poriadok poskytuje, aby ním tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu zabránil a až vtedy, ak napriek
využitiu všetkých účinných prostriedkov právnej ochrany naďalej stav, ktorý hodnotí ako nesprávny
úradný postup existuje, môže sa domáhať nárokov na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu
spôsobenej. Súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že uvedená povinnosť platí iba v prípade
zodpovednosti za nesprávne rozhodnutie. Podľa názoru súdu i v prípade nárokov zo zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je povinnosťou účastníka, ktorý si nároky z tohto
druhu zodpovednosti uplatňuje, v zmysle požiadavky \"každý nech si stráži svoje právo\" využiť všetky
prostriedky ochrany pred nesprávnym úradným postupom. V súdenom prípade súd nemal preukázané,
že navrhovateľ všetky tieto prostriedky právnej ochrany pred ním tvrdeným nesprávnym úradným
postupom voči Okresnému súdu Žilina využil. Najúčinnejším prostriedkom ochrany navrhovateľa v
exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina pod spisovou značkou 24 Er 1825/2007
pred nesprávnym úradným postupom boli práve námietky, ktoré navrhovateľ napriek tomu, že mu bolo
upovedomenie o začatí exekúcie riadne doručené, nepodal. Nevyužil tak všetky právne prostriedky na
zabránenie nesprávnemu úradnému postupu. Navyše Okresný súd Žilina nemal vedomosť ani o podaní
zamestnávateľa navrhovateľa, ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 26. 9. 2007 a ktorým
zamestnávateľ navrhovateľa súdnemu exekútorovi oznámil, že vymáhaná pohľadávka je uspokojená.
Skutočnosť, že súdny exekútor sa týmto podaním nijako nezaoberal a ani toto podanie súdu neoznámil,
nemožno podľa názoru súdu pričítať na ťarchu Okresného súdu Žilina. Rovnako nemožno pričítať na
ťarchu Okresného súdu Žilina, že súdny exekútor porušil ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku
a nevyčkal na rozhodnutie o podanom návrhu na odklad exekúcie. Z tohto dôvodu, keďže navrhovateľ
nevyužil všetky prostriedky zákonom poskytované na zjednanie nápravy, nie je ani založený jeho nárok
na náhradu škody voči odporcovi v rade 3/ z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Žilina. Ako však už bolo vyššie uvedené odporca v rade 3/ zodpovedá za porušenie povinností súdneho
exekútora, ktorých porušenie mal súd preukázané oznámením číslo 20144/2010-52 zo dňa 24. 11. 2010.
Ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti je škoda. V konaní bolo nesporne preukázané, že suma
509,60 € bola od navrhovateľa vymožená. Uvedená skutočnosť nebola žiadnym z účastníkov konania
rozporovaná. Suma 509,60 € vymožená od navrhovateľa v prospech odporcu v rade 1/, preto súčasne
predstavuje škodu, ktorá navrhovateľovi na jeho majetku vznikla, pretože vymoženie uvedenej sumy
od navrhovateľa malo dosah na rozsah jeho majetku a majetok navrhovateľa sa v dôsledku vymoženia
tejto sumy obmedzil. Uvedenému záveru, že suma 509,60 € je i škodou navrhovateľa a je jeho právom
domáhať sa jej náhrady nebráni to, že navrhovateľ si nárok na zaplatenie uvedenej sumy uplatnil aj
voči odporcovi v rade 1/ z titulu bezdôvodného obohatenia. Súdna prax v tomto smere zaujala právny
názor, že bezdôvodné obohatenie má iba subsidiárny charakter, predstavuje iba podporný titul pre
ochranu osoby postihnutej v majetkovej sfére. Primárnym bude vždy inštitút náhrady škody, ak osobe
dlžníka možno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 2 Cdo 48/2010). Uvedeným je preukázaná podľa názoru súdu podmienka existencie
škody. Ďalším predpokladom je príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.
V súdenom prípade, ako už bolo vyššie uvedené, bolo po predchádzajúcom šetrení konštatované
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky porušenie právnych povinností odporcom v rade 2/
(oznámenie číslo 20144/2010-52 zo dňa 24. 11. 2010) ako súdnym exekútorom vykonávajúcim exekúciu,
v ktorej bola suma 509,60 € vymožená a v dôsledku porušenia týchto povinností bola od navrhovateľa
suma 509,60 € vymožená, čím navrhovateľovi vznikla škoda v uvedenej výške. Ak by k porušeniu
povinností súdnym exekútorom vyplývajúcich mu z ustanovenia § 40 ods. 1 a § 56 ods. 5 Exekučného
poriadku nedošlo, nebola by od navrhovateľa suma 509,60 € vymožená a nebola by navrhovateľovi
vznikla škoda v uvedenej výške. Podľa názoru súdu tak bola preukázaná i ďalšia podmienka vzniku
zodpovednosti za škodu, a to podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti
a vzniknutou škodou. Na základe uvedeného bol súd preto toho názoru, že nárok navrhovateľa
na zaplatenie istiny vo výške 509,60 € voči odporcovi v rade 3/ z titulu nesprávneho úradného
postupu súdneho exekútora konštatovaného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky číslo
20144/2010-52 zo dňa 24. 11. 2010 je dôvodný.



Navrhovateľ si ďalej v konaní uplatňuje voči odporcom v rade 1/ až 3/ nárok na zaplatenie istiny vo výške
205,03 € s príslušenstvom z titulu nároku na náhradu škody. V konaní bolo preukázané, že i uvedený
nárok bol na základe žiadosti navrhovateľa na predbežné prerokovanie predbežne prerokovaný a tento
nárok bol uplatnený z titulu nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora a nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Žilina. Uvedená suma predstavuje trovy exekučného konania vymožené od
navrhovateľa v exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina pod spisovou značkou 24
Er 1825/2007 a pred súdnym exekútorom pod spisovou značkou Ex 490/2007 v prospech odporcu v
rade 2/. Podmienka predbežného prerokovania splnená bola. Rovnako je splnená podmienka porušenia
povinností zo strany súdneho exekútora, ktorú konštatovalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky vo svojom rozhodnutí číslo 20144/2010-52 zo dňa 24. 11. 2010 a v príčinnej súvislosti s
porušením tejto povinnosti navrhovateľovi vznikla škoda vo výške 205,03 € rovnajúca sa sume trov
exekúcie od neho vymožených. Pasívna vecná legitimácia odporcu v rade 3/ zo zodpovednosti za
škodu za nesprávny úradný postup odporcu v rade 2/ je preto podľa názoru súdu daná. Pasívna
vecná legitimácia odporcu v rade 3/ z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Žilina v
nadväznosti na vyššie uvedené dôvody daná nie je. Na základe uvedeného preto podľa názoru súdu
nárok navrhovateľa na zaplatenie istiny vo výške 205,03 € voči odporcovi v rade 3/ je dôvodný z
titulu nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora. Súd ďalej skúmal podmienky na uloženie
povinnosti uhradiť uvedenú sumu aj súdnemu exekútorovi v zmysle § 33 Exekučného poriadku a bol
toho názoru, že podmienky na uloženie povinnosti uhradiť uvedenému sumu navrhovateľovi sú dané
aj vo vzťahu k odporcovi v rade 2/. Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone
činnosti podľa Exekučného poriadku je rovnako ako zodpovednosť štátu zodpovednosťou objektívnou
bez možnosti liberácie. V konaní bolo oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo
20144/2010-52 zo dňa 24. 11. 2010 preukázané porušenie povinností súdneho exekútora pri vykonávaní
exekúcie pred ním vedenej pod spisovou značkou Ex 490/2007 (porušenie povinností podľa  § 40 ods. 1
a § 56 ods. 5 Exekučného poriadku), škodu na strane navrhovateľa spočívajúcu v trovách tejto exekúcie
vo výške 205,03 €, ako aj príčinnú súvislosť medzi porušením povinností súdneho exekútora a vznikom
škody na strane navrhovateľa. Porušenie povinností súdneho exekútora bolo príčinou vzniku následku
- škody na strane navrhovateľa vo výške 205,03 €. Súd sa ďalej zaoberal otázkou, či je možné po
preukázaní podmienok zodpovednosti za škodu samostatne voči odporcovi v rade 2/ a samostatne voči
odporcovi v rade 3/, týchto k náhrade škody zaviazať solidárne. Zákon č. 514/2003 Z. z. v nadväznosti
na úpravu zodpovednosti súdneho exekútora obsiahnutú v § 33 Exekučného poriadku \".....ak osobitný
zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil......\" nikde vo svojich
ustanoveniach nevylučuje možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody súčasne voči štátu i súdnemu
exekútorovi. Je na poškodenom, či svoj nárok uplatní iba voči niektorému zo zodpovedných subjektov
alebo voči obom súčasne. Navrhovateľ preto podľa názoru súdu mohol svoj nárok uplatniť súčasne voči
odporcovi v rade 2/ z titulu jeho zodpovednosti podľa § 33 Exekučného poriadku a voči odporcovi v
rade 3/ z titulu jeho zodpovednosti podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.. Na základe uvedeného,
keďže súd mal preukázané predpoklady zodpovednosti odporcu v rade 2/ podľa ustanovení Exekučného
poriadku, ako aj predpoklady zodpovednosti odporcu v rade 3/ podľa zákona č. 514/2003 Z. z., bol preto
toho názoru, že nárok navrhovateľa na zaplatenie istiny vo výške 205,03 € je voči odporcovi v rade 2/ a 3/
dôvodný. Pokiaľ navrhovateľ svoj nárok na zaplatenie istiny vo výške 205,03 € uplatnil aj voči odporcovi
v rade 1/, súd nemal preukázané naplnenie podmienok na vznik jeho zodpovednosti za uvedenú škodu.
Podľa názoru súdu vo vzťahu k odporcovi v rade 1/ navrhovateľ nepreukázal porušenie právnych
povinností odporcom v rade 1/, ktoré by boli v priamej a bezprostrednej súvislosti so vzniknutou škodou,
teda nemal preukázané také porušenie povinností odporcu v rade 1/, ktoré by bola príčinou následku
- škody vo výške 205,03 €, ktorej náhradu si navrhovateľ v danom konaní uplatnil. Škoda vo výške
205,03 € je v priamej a bezprostrednej súvislosti s porušením právnych povinností súdneho exekútora
vytknutých mu oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 20144/2010-52 zo dňa
24. 11. 2010. Nárok navrhovateľa na zaplatenie istiny vo výške 205,03 € voči odporcovi v rade 1/, preto
podľa názoru súdu nie je dôvodný.
Navrhovateľ si ďalej v konaní uplatnil voči odporcovi v rade 3/ nárok na zaplatenie istiny vo výške 96,56
€ s príslušenstvom z titulu zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina.
S prihliadnutím k vyššie uvedenému zdôvodneniu súd bol toho názoru, že navrhovateľovi uvedený
nárok neprináleží. Navrhovateľ nepreukázal, že využil všetky dostupné prostriedky platného práva, aby
ochránil svoje právo pred ním tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Žilina. Z
tohto dôvodu potom ani nie je založený jeho nárok na náhradu škody voči odporcovi v rade 3/ z titulu
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Žilina.



Zo všetkých uvedených dôvodov súd preto zaviazal odporcu v rade 1/ a 3/ uhradiť navrhovateľovi
spoločne a nerozdielne sumu 509,60 €, odporcu v rade 2/ a 3/ zaplatiť navrhovateľovi spoločne a
nerozdielne sumu 205,03 € a vo vzťahu k odporcovi v rade 1/ nárok na zaplatenie istiny vo výške 205,03
€ zamietol, ako aj zamietol voči odporcovi v rade 3/ nárok navrhovateľa na zaplatenie istiny vo výške
96,56 €.
Vo vzťahu k vykonanému dôkazu, a to začatému disciplinárnemu konaniu sp.zn. DK 37/2010 súd
uvádza, že pokiaľ odporca v 2/ rade nebol obvinený Disciplinárnym senátom Disciplinárnej komisie
Slovenskej komory exekútorov, že sa nedopustil disciplinárneho previnenia, ktoré sa mu kládlo za vinu,
súd je toho právneho názoru, že takýmto rozhodnutím nie je v danej súdenej veci viazaný a mal za to,
že v rozsahu uplatneného nároku navrhovateľa tak, ako súd rozhodol vo výrokovej časti rozsudku, je
nárok navrhovateľa vo vzťahu k odporcovi v 2/ rade dôvodný po právnej stránke.
Navrhovateľ si súčasne uplatnil aj nárok na úrok z omeškania, a to z nároku na zaplatenie sumy 509,60
€ voči odporcom v rade 1/ a 3/ vo výške 8,5 % ročne od 1. 12. 2007 do zaplatenia, zo sumy 205,03
€ voči odporcom v rade 1/ až 3/ vo výške 7,5 % ročne od 1. 11. 2008 do zaplatenia a zo sumy 96,56
€ voči odporcovi v rade 3/ vo výške 9 % ročne od 16. 6. 2010 do zaplatenia. Súd nárok navrhovateľa
na zaplatenie úroku z omeškania vyhodnotil za dôvodný voči odporcovi v rade 1/ vo výške 8,5 % ročne
zo sumy 509,60 € od 1. 12. 2007 do zaplatenia. Dlžník sa dostáva do omeškania dňom nasledujúcim
po dni, v ktorom mu vznikla povinnosť plniť. Veriteľovi z tohto dôvodu vzniká nárok domáhať sa voči
dlžníkovi, ktorý je v omeškaní, požadovať úrok z omeškania. Navrhovateľ bol oprávnený domáhať sa
voči odporcovi v rade 1/ vydania bezdôvodného obohatenia dňom nasledujúcim po dni, v ktorom plnenie
bez právneho dôvodu od navrhovateľa prevzal. Navrhovateľ v danom prípade omeškanie odporcu v
rade 1/ určil odo dňa nasledujúceho po dni, kedy odporca v rade 2/ vykonal vyúčtovanie. Súd sa s
takto navrhovateľom určeným okamihom, kedy sa odporca v rade 1/ najneskôr dostal do omeškania,
stotožnil. Pokiaľ odporca v rade 1/ namietal tento okamih, zaťažovalo ho dôkazné bremeno preukázať,
že plnenie od súdneho exekútora vo výške 509,60 € prevzal neskôr než dňom 30. 11. 2007. Odporca
v rade 1/ v tomto smere žiadny dôkaz ani nenavrhol, ani nepredložil. Preto súd odporcovi v rade 1/
uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi okrem istiny vo výške 509,60 € aj úrok z omeškania vo výške
8,5 % ročne od 1. 12. 2007 do zaplatenia. Vo vzťahu k odporcovi v rade 3/ navrhovateľom uplatnený
nárok na úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 509,60 € od 1. 12. 2007 do zaplatenia a
voči odporcom v rade 2/ a 3/ nárok na úrok z omeškania zo sumy 205,03 € vo výške 7,5 % ročne od
1. 11. 2008  zamietol, nakoľko bol toho názoru, že až nesplnením povinnosti uloženej daným súdnym
rozhodnutím v súdom určenej lehote, sa odporcovia v rade 2/ a 3/ dostanú do omeškania a až uplynutím
tejto lehoty navrhovateľovi vznikne nárok požadovať voči odporcom v rade 2/ a 3/ úrok z omeškania z
priznaných nárokov. Nárok na úrok z omeškania zo sumy 205,03 € vo výške 8,5 % ročne od 1. 11. 2008
voči odporcovi v rade 1/ a nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 96,56 € voči odporcovi
v rade 3/ od 16. 6. 2010 do zaplatenia zamietol, nakoľko vzhľadom k vyššie uvedenému zdôvodneniu
zamietol i nárok na zaplatenie istiny vo výške 205,03 € voči odporcovi v rade 1/ a nárok na zaplatenie
istiny vo výške 96,56 € voči odporcovi v rade 3/.
Vo výroku o trovách konania súd rozhodol v súlade s vyššie citovaným § 142 ods. 2 O. s. p. Každý z
účastníkov daného konania bol úspešný iba v časti a v časti bol neúspešný. Súd preto v súlade s § 142
ods. 2 O. s. p. žiadnemu z účastníkov náhradu trov nepriznal.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým súd uložil
odporcom v 1/ a 3/ rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 509,60 € do 3 dní
po právoplatnosti rozsudku a ktorým odporcovi v 1/ rade uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 8,5 %
ročný úrok z omeškania zo sumy 509,60 eur od 1.12.2007 až do zaplatenia, podal odvolanie odporca v
1/ rade. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu v zmysle ust. § 220 ods. 1
O.s.p. zmeniť a žalobný návrh voči odporcovi v 1/ rade, resp. žalobný návrh v celom rozsahu zamietnuť.
Zároveň si uplatnil náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Vo svojom odvolaní poukazoval
na to, že rozsudok bol vydaný na základe nesprávneho návrhu navrhovateľa v rozpore so skutočným
stavom veci. Okresný súd v Žiline dňa 13.1.2006 vydal platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 11.2.2006. Vo výrokovej časti tohto platobného rozkazu okrem iného uložil odporcovi
povinnosť nahradiť trovy konania vo výške 7.760,- Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 13.271,-
Sk právnemu zástupcovi navrhovateľa, t.j. odporcovi v 1/ rade. V odôvodnení predmetného rozsudku
chronologicky je poukazované na priebeh dokazovania a v konečnom dôsledku v rozpore s vykonaným
dokazovaním a platnou právnou úpravou dogmaticky došlo k prevzatiu tvrdenia navrhovateľa, čo sa
týka skutkových aj právnych skutočnosti vo vzťahu k prejednávanej veci. Taktiež v rozpore so súdnou
praxou a ustanovením § 120 a nasl. O.s.p. došlo k preneseniu dôkazného bremena na odporcu 1/, čo



sa týka údajného ustálenia začiatku omeškania. Skutočnosť vyúčtovania exekučného konania dňom
30.11.2007 (takýto dôkaz nebol v konaní preukázaný ani doložený, aby súd z neho mohol pri svojom
rozhodnutí vychádzať) vo všeobecnosti nepreukazuje, či odporcovi 1/ exekútor doručil výťažok exekúcie.
Je neprípustné v súdnej praxi konštatovanie, že zo skutočnosti vyúčtovanie exekúcie analogicky sa
tvrdí, že došlo k vyplateniu výťažku exekúcie oprávnenému. Na túto okolnosť súd nevykonal žiaden
dôkaz. Tvrdil, že z formálnej stránky pri rozhodovaní o úroku z omeškania je potrebné prihliadať na
skutočnosti, ktoré subjektívne spôsobili dĺžku súdneho konania pri aplikácii zásad dobrých mravov,
§ 3 OZ.  Ďalej nebola rešpektovaná ústavná zásada rešpektovania viazanosti vydaného súdneho
rozhodnutia v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. (§ 167 ods. 2 O.s.p.).  Rozhodnutie Okresného súdu v Žiline
10Rob/13/2006 bolo právoplatné a vykonateľné. Právny zástupca navrhovateľa uvádzal, že v platobnom
rozkaze vo vzťahu k advokátovi JUDr. Jurajovi Ďurajdovi je uvedené len platobné miesto, na ktoré
má v tam uvedenom platobnom rozkaze odporca plniť, uhradiť trovy konania a právneho zastúpenia.
Bolo povinnosťou navrhovateľa v zmysle citovaného platobného rozkazu po jeho právoplatnosti uhradiť
trovy právneho zastúpenia na účet JUDr. Juraja Ďurajdu. K takejto úhrade z jeho strany nedošlo.
Trovy právneho zastúpenia boli zabezpečené JUDr. Jurajovi Ďurajdovi exekučným konaním. V prípade,
že by teraz označený navrhovateľ rešpektoval platobný rozkaz, nemuselo byť  predmetné exekučné
konanie a nemuseli vzniknúť ďalšie trovy exekučného konania. V ďalšom tvrdil, že navrhovateľovi škoda
zaplatením trov právneho zastúpenia nevznikla, nakoľko bolo jeho povinnosťou v zmysle platobného
rozkazu trovy právneho zastúpenia uhradiť. Skutočnosť uplatnenia bezdôvodného obohatenia musí byť
viazaná na skutočnosť vzniku škody. Uvádzal, že účastníkom dohody o urovnaní zo dňa 9.2.2006, na
ktoré poukazuje navrhovateľ, on nebol, z uvedeného dôvodu nemohli byť prenesené práva náhrady
trov právneho zastúpenia súdom určenej skutočnosti a povinnosti plniť v prospech a na účet právneho
zástupcu na iného ani na navrhovateľa vo veci 10Rob/13/2006. Trovy právneho zastúpenia, na ktoré mal
nárok, mu boli vyplatené až prostredníctvom exekučného konania a z toho dôvodu nemožno hovoriť,
že na jeho strane došlo k bezdôvodného obohateniu a zmenšeniu majetku na strane navrhovateľa.
Konštatoval porovnaním rozsudkov vydaných okresným súdom, že sú fakticky totožné.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku I., IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
odporca v 3/ rade. Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach
zmeniť podľa § 220 O.s.p. tak, že návrh voči odporcovi v 3/ rade zamietne, alternatívne, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zrušil z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f),
h) O.s.p. a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní tvrdil, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Prvostupňový súd považoval za preukázaný nesprávne úradný postup exekútora porušením povinnosti
podľa § 40 ods. 1 a § 56 ods. 5 EP. Postup prvostupňového súdu vo svetle vykonaného dokazovania
po zrušení prvotného rozsudku a vrátení veci Krajským súdom v Žiline napĺňa podľa jeho názoru prvky
arbitrárnosti a svojvoľnosti, keď súd prvého stupňa zotrval na pôvodných záveroch prezentovaných v
prvotnom rozsudku, hoci vykonané dokazovanie spoľahlivo preukázalo neudržateľnosť predmetných
záverov prvostupňového súdu. Poukázal na rozhodnutie disciplinárneho senátu  disciplinárnej komisie
Slovenskej komory exekútorov, v ktorom bolo jednoznačne konštatované, že odporca v 2/ rade
sa nedopustil závažného disciplinárneho previnenia, a preto mu nebolo ani uložené disciplinárne
opatrenie. V odôvodnení rozhodnutia disciplinárneho senátu disciplinárnej komisie SKE je uvedené,
že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že postup disciplinárne obvineného v exekučnom
konaní nejaví znaky disciplinárneho previnenia a už vôbec nie závažného disciplinárneho previnenia,
nakoľko realizáciu exekučného príkazu, ktorý vydal ešte pred podaním návrhu na odklad exekúcie, nie
je v jeho kompetencii, ale výlučne v kompetencii banky, v ktorej bol exekučný príkaz na odpísanie z účtu
povinného doručený. Zákonnosť postupu disciplinárne obvineného ani nespochybnil exekučný súd, ktorý
o podanom návrhu na odklad exekúcie ani nerozhodoval a prijatím poverenia považoval toto exekučné
konanie za ukončené vymožením, t.j. v súlade so zákonom. Rozhodnutie disciplinárneho senátu bolo
potvrdené aj odvolacou disciplinárnou komisiou SKE. V kontexte z vyššie uvedenou argumentáciou
sa záver prvostupňového súdu o existencii nesprávneho úradného postupu odporcu v 2/ rade javí
ako arbitrárny a nepreskúmateľný. Rozsudok súdu prvého stupňa pôsobí v tejto súvislosti značne
rozporuplne, keď na jednej strane prvostupňový súd na viacerých miestach odôvodnenia rozsudku
konštatuje, že porušenie povinnosti odporcu v 2/ rade mal preukázané oznámením MS a výslovne sa
naň odvoláva ako na relevantný listinný dôkaz preukazujúci nesprávny úradný postup odporcu v 2/



rade. Zároveň na inej strane odôvodnenia rozsudku explicitne uvádza, že nie je viazaný rozhodnutím
disciplinárnej komisie. Na čom založil „nedostatočnú hodnovernosť“ rozhodnutia disciplinárnej komisie
ako listinného dôkazu v porovnaní s oznámením MS zo dňa 24.11.2010. Prvostupňový súd z
nepochopiteľných dôvodov a do značnej miery aj alibisticky neuvádza.
Porušením práva účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Postup prvostupňového súdu napĺňa prvky arbitrárnosti, keď účastníkovi konania sa postupom
prvostupňového súdu odňala možnosť konať pred súdom, nakoľko odporca v 3/ rade považuje
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa za arbitrárne a nepreskúmateľné.
Odporca v 3/ rade poukázal na to, že nie každý nesprávny úradný postup automaticky predstavuje
titul, od ktorého je možné úspešne odvíjať nárok na náhradu škody. Zodpovednosť za škodu z
nesprávneho úradného postupu orgánu štátu nezakladajú vady konania, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie. V tomto prípade sa činnosť exekútora pri preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie po
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdom plne prejavila v upovedomení o začatí exekúcie,
pričom práve toto rozhodnutie by v tomto prípade ako jediné mohlo v súlade s ustálenou judikatúrou
v tejto oblasti predstavovať kvalifikovaný titul pre priznanie nároku na náhradu škody z dôvodu
vedenia nezákonného exekučného konania. Škodu uplatnenú navrhovateľom v tomto konaní bolo
spôsobilé svojou nezákonnosťou vyvolať len upovedomenie o začatí exekúcie a nie postup súdneho
exekútora predchádzajúci vydaniu upovedomenia o začatí exekúcie, nakoľko až do okamihu vydania
upovedomenia o začatí exekúcie, nevznikajú žiadnymi úkonmi súdneho exekútora priame právne účinky
voči povinnému. Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej upovedomením o začatí
exekúcie, ako rozhodnutím štátneho orgánu v konkrétnom prípade, narazí na skutočnosť, že navrhovateľ
nevyužil relevantné právne prostriedky nápravy a nepodal námietky proti exekúcii, hoci bol pritom riadne
poučený. Súd v tejto časti návrh nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Vo vzťahu k porušeniu povinnosti podľa § 56 ods.
5 EP súd nesprávne právne posúdil existenciu priamej príčinnej súvislosti, nakoľko k podaniu návrhu na
odklad došlo dňa 20.11.2007 (doručené na súd), resp. dňa 22.11.2007 (doručené súdnemu exekútorovi),
avšak súdny exekútor vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávku z účtu v
banke, na základe ktorého došlo k plneniu, ktoré predstavuje škodu uplatnenú v tomto konaní ešte dňa
16.11.2007, t.j. v čase pred podaním návrhu na odklad exekúcie. Súd prvého stupňa tak navyše dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil otázku
existencie nesprávneho úradného postupu odporcu v 2/ rade.
V ďalšom poukázal na skutočnosť, že pokiaľ ide o posúdenie súbehu a konkurencie nárokov z titulu
bezdôvodného obohatenia a náhrady škody v súlade s ustálenou judikatúrou v tejto oblasti, poukážuc
na nálezy Ústavného súdu SR, je nutné dospieť k záveru, že nárok na náhradu škody spôsobnej
nesprávnym úradným postupom môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený až vtedy, ak
žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu,
kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Nárok na náhradu škody od štátu by teda navrhovateľ v
tomto konaní mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal v súdnom
konaní vydania bezdôvodného obohatenia (samozrejme za predpokladu splnenia ostatných podmienok
vzniku nároku na náhradu škody). Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje
vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou
úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým má navrhovateľ pohľadávku na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči tomu, kto ho získal (t.j. voči odporcovi v 1/ rade), resp. kým nepreukázal bezúspešné
domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu
a to existencia samotnej škody. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a
Ústavného súdu SR.
Namietal, že akceptovať judikatúru určitej oblasti znamená akceptovať ju ako celok, teda aj s názormi,
ktoré nemusia pre rozhodnutie danej veci vyhovovať, ale súd sa musí s nimi logicky a presvedčivo
vysporiadať podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Okresný súd okrem poukazu na vágne konštatovanie,
že „súdna prax v tomto smere zaujala právny názor, že bezdôvodné obohatenie má iba subsidiárny
charakter, predstavuje iba podporný titul pre ochranu osoby postihnutej v majetkovej sfére. Primárnym
bude vždy inštitút náhrady škody, ak k osobe dlžníka možno pričítať zodpovednosť za protiprávne
konanie (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/48/2010). Uvedeným je preukázaná podľa
názoru súdu podmienka existencie škody“, tak prvostupňový súd do svojho rozhodnutia nepreniesol
žiadny jasný logický a presvedčivý argument, prečo akceptoval jednorazový odklon od ustálenej
judikatúry, vylučujúcej možnosť priznania náhrady škody, pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie



bezdôvodného obohatenia tak, ako na to odporca v 3/ rade poukázal na predchádzajúcich stranách.
V tejto súvislosti poukázal na to, že prvostupňový súd nekriticky založil existenciu škody na rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 48/2010, pričom však opomenul podstatný aspekt, z ktorého Najvyšší
súd SR v predmetnom rozhodnutí nepochybne vychádzal a to skutočnosť, že „osobe dlžníka možno
pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie“. K uvedenej otázke sa odporca v 3/ rade vyjadril, keď
uviedol, že prečo má za to, že odporca v 2/ rade sa nedopustil nesprávneho úradného postupu, a preto
nie je možné odporcovi v 3/ rade pričítať zodpovednosť za údajné protiprávne konanie odporcu v 2/
rade. Navyše prvostupňový súd nezohľadnil skutočnosť, že síce za skutočnú škodu je možné pokladať
aj ujmu spočívajúcu v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od
štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup, avšak táto škoda nevzniká okamihom
splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči
dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným. Z uvedenej argumentácie je zrejmé, že je vylúčená existencia
solidárneho záväzku v prípade súbežnej existencie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a
nároku na náhradu škody, keďže ide o dva rozdielne právne tituly, pričom uplatnenie nároku na náhradu
škody je podmienené neúspešným uplatnením nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto
časti uplatneného nároku vec nesprávne právne posúdil, keď nielenže nesprávne právne posúdil otázku
existencie škody, ktorej preukázanie je nevyhnutným predpokladom pre priznanie nároku na náhradu
škody voči štátu a dospel aj k nesprávnemu záveru o existencii solidárneho záväzku odporcu v rade 1/
a odporcu v rade 3/ voči navrhovateľovi.
K priznanej náhrade majetkovej škody vo výške 205,03 € uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú
súdnym exekútorom pri výkone jeho činnosti je upravená v dvoch právnych predpisoch a to v Exekučnom
poriadku a zák. č. 514/2003 Z.z. V zmysle Exekučného poriadku za spôsobenú škodu zodpovedá súdny
exekútor, podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je zodpovedným subjektom štát. Zodpovednosť exekútora za
škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia, než podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Vznik zodpovednosti podľa
tohto zákona predpokladá výkon exekučnej činnosti na základe poverenia súdu podľa Exekučného
poriadku, pričom odporca v 3/ rade poukázal na skutočnosť, že namietaným nesprávnym úradným
postupom má byť podľa navrhovateľa aj postup súdneho exekútora pred vydaním poverenia. Solidárna
zodpovednosť subjektu za spôsobenú škodu je v zmysle § 438 OZ založená na podmienke, že
škodu spôsobilo viac škodcov. V zmysle odôvodnenia rozsudku však škoda mala byť navrhovateľovi
spôsobená nesprávnym úradným postupom odporcu v 2/ rade a to porušením povinnosti stanovených
v ust. § 40 ods. 1 a § 56 ods. 5 Exekučného poriadku. Skutočnosť, že za činnosť súdneho exekútora
nesie podľa osobitného predpisu zodpovednosť popri samotnom exekútorovi i štát ako subjekt, v mene
ktorého sa exekučná činnosť vykonáva, neznemená, že štát je zároveň aj ďalším subjektom, ktorý mal
svojim konaním spoločne s konajúcim exekútorom spôsobiť škodu a že je tak naplnená podmienka
§ 438 OZ. Záver súdu o spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti odporcom v 1/, 3/ rade za škodu
spôsobenú navrhovateľovi je preto nesprávny, nie je dostatočne odôvodnený, rozsudok je v tejto časti
nepreskúmateľný. Poukázal na skutočnosť, že pre solidaritu dlžníkov je typické, že solidárny dlžníci majú
podľa ust. § 511 ods. 3 OZ voči sebe vzájomné právo regresu. Vzťah medzi štátom zodpovedným podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. a medzi exekútorom zodpovedným podľa Exekučného poriadku však rozhodne
nemožno považovať za vzťah solidarity dlžníkov.
Z obsahu odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, že súd sa vôbec nezaoberal postavením
súdneho exekútora v exekučnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie. Postavenie
súdneho exekútora nemožno jednoznačne vnímať ako integrálnu súčasť justičného systému SR, t.j. ako
orgánu štátu a to z dôvodu, že súdny exekútor vykonáva svoju činnosť ako slobodné povolanie, pričom
napr. v daňovo-právnych atribútoch je súdny exekútor považovaný za podnikateľský subjekt. Postavenie
súdneho exekútora je teda špecifické, nakoľko výkon činnosti súdneho exekútora sa okrem výkonu
verejnej moci považuje aj za výkon slobodného povolania. V záujme poskytovania materiálnej ochrany
práv je preto podľa názoru Ústavného súdu SR potrebné posudzovať postavenie súdneho exekútora v
exekučnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie alebo odmene súdneho exekútora
odlišne od jeho postavenia vykonávateľa verejnej moci, ktoré má pri realizácii úkonov exekučného
konania. V konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie a odmene exekútora, je
exekútor účastníkom konania, t.j. je nositeľom základných ľudských práv a slobôd, je vykonávateľom
slobodného povolania za účelom vytvárania zisku. Na základe vyššie uvedeného má odporca v 3/ rade
za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza v tejto časti z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa vo vzťahu k tretiemu, priatemu, šiestemu, siedmemu a ôsmemu
výroku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej



zástupkyne. Navrhoval odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že v
spojení s týmto odvolaním nenapadnutými výrokmi tohto rozsudku návrhu v celom rozsahu vyhovie a
zaviaže odporcov na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v celom rozsahu. Vo svojom
odvolaní poukazoval na to, že sa nestotožnil s argumentáciou okresného súdu uvádzanou v odôvodnení,
v zmysle ktorej  odporcovia v rade 2/ a 3/ sa dostanú do omeškania s plnením súdom priznaných súm
a až neplnením v súdom určenej lehote, a teda až uplynutím tejto lehoty vznikne nárok navrhovateľa
požadovať voči odporcom v rade 2/ a 3/ úroky z omeškania. Túto argumentáciu považuje za právne
nesprávnu a to vzhľadom k tomu, že napadnutý rozsudok nie je vo vzťahu k nárokom navrhovateľa
rozhodnutím konštitutívnym, t.j. nemožno z neho dovodzovať to, že navrhovateľ nemal voči odporcom
v rade 2/ a 3/ nároky, ktoré mu súd priznal ešte pred vydaním tohto rozsudku a jeho právoplatnosťou,
ako ani to, že tieto neboli splatné pred vydaním rozsudku. Vo vzťahu k odporcovi 3/ a odporcovi 2/
uplatnil navrhovateľ nárok na náhradu škody, kedy je nepochybné, že moment, od ktorého je možné
požadovať od škodcu náhradu škody je moment, kedy škoda vznikla a nie moment, kedy o jej výške
rozhodne súd. Navrhovateľ po vzniku škody vyzval odporcov 2/ a 3/ na náhradu tejto škody a to odporcu
2/ doručením návrhu dňa 30.1.2009 a odporcu v 3/ rade žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, ktorá bola doručená dňa 10.5.2010 a 15.6.2010. Vzhľadom k tejto skutočnosti má
za to, že minimálne deň nasledujúci po vyššie uvedených termínoch sa dostali odporcovia 2/ a 3/ do
omeškania, a teda minimálne od tohto času vznikol navrhovateľ voči ním aj nárok na úrok z omeškania
zo žalovaných súm.
Nestotožnil sa s argumentáciou okresného súdu pokiaľ ide o piaty výrok napadnutého rozsudku.
Poukázal na to, že to bol práve odporca v rade 1/, jeho konanie spočívajúce v podaní návrhu na
neoprávnenú exekúciu, v dôsledku ktorých vznikli v tejto exekúcii trovy exekučného konania, o ktoré
sa v priamej príčinnej súvislosti s podaným návrhom na exekúciu zmenšil majetok navrhovateľa a
jednoznačne bola táto škoda zapríčinená aj konaním odporcu v rade 1/, ktorý pri podaní predmetného
návrhu na neoprávnenú exekúciu konal protiprávne. Pokiaľ súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal
porušenie právnej povinnosti odporcu v rade 1/, ktorá by bola v príčinnej súvislosti so vznikom vyššie
uvedenej škody, s tým nesúhlasil, nakoľko už v návrhu na začatie konania uviedol, ktorú právnu
povinnosť odporca v rade 1/ porušil a to poukazom na § 415 OZ, podľa ktorého každý je povinný
počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
Má za to, že podanie návrhu na exekúciu v rozpore so zákonom, t.j. protiprávne konanie odporcu v
rade 1/, ktoré od počiatku vedome smerovalo ku zmenšeniu navrhovateľovho majetku, je jednoznačným
porušením všeobecnej preventívnej zákonnej povinnosti zakotvenej v uvedenom ustanovení OZ a je
v priamej príčinnej súvislosti so vznikom škody spočívajúcej v trovách neoprávneného exekučného
konania vyvolaného výlučne na návrh odporcu v 1/ rade.
Vo vzťahu k siedmemu výroku napadnutého rozsudku uviedol, že sa s názorom okresného súdu
nestotožňuje. Hoci navrhovateľ nevykonal v predmetnom exekučnom konaní podanie nazvané
vyslovene námietky voči exekúcii, podal návrh na odklad a zastavenie exekúcie, ktorý obsahoval také
skutočnosti, ktoré bolo možné považovať vzhľadom na zásadu posudzovanie podaní, nie podľa ich
názvu, ale podľa ich obsahu, za námietky voči exekúcii, a teda na rozdiel od súdu prvého stupňa tvrdil, že
navrhovateľ využil v predmetnom exekučnom konaní všetky účinné prostriedky právnej ochrany. Naopak
poukázal na to, že nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina vidí v tom, že vydal na základe
neoprávneného návrhu na exekúciu a neexistenciu exekučného titulu poverenie súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie, t.j. konal v rozpore so zákonom a práve tento jeho nesprávny úradný postup je
v priamej príčinnej súvislosti so škodou v podobe následných trov právneho zastúpenia navrhovateľa v
exekúcii. Pokiaľ by Okresný súd Žilina dôsledne posúdil návrh odporcu v rade 1/ na vykonanie exekúcie,
nemohol by nikdy poverenie na jej vykonanie vydať a neboli by navrhovateľovi vznikli uplatnené trovy
predmetného konania v sume 96,56 €. Navrhovateľovi teda nevznikli tieto trovy preto, že nevyužil všetky
účinné prostriedky právnej ochrany, ale preto, že okresný súd pri vydávaní poverenia na neoprávnenú
exekúciu porušil zákon a nepreskúmal riadne návrh odporcu v rade 1/ na vykonanie exekúcie, ako ani
existenciu exekučného titulu.
Vo vzťahu k ôsmemu výroku napadnutého rozsudku sa s názorom súdu nestotožnil. Okresný súd
skúmal pomer úspechu a neúspechu, aj výšku navrhovateľom požadovaných úrokov z omeškania. Ich
výška v čase rozhodnutia však nie je ovplyvniteľná navrhovateľom, nakoľko z veľkej miery závisí od
dĺžky konania, ktoré nie je výlučne len v rukách navrhovateľa. Preto posúdenie úspechu a neúspechu
vo veci považuje za nespravodlivé a takúto aplikáciu zákona považuje za nesprávnu. K hodnoteniu
pomeru úspechu a neúspechu navrhovateľa v konaní, pri ktorom súd prihliada na výšku úrokov z
omeškania, poukázal na to, že nie je tento postup správny aj z toho dôvodu, že úroky z omeškania sú
len príslušenstvom, z ktorej výšky si navrhovateľ ani neuplatňuje trovy konania spočívajúce v trovách



právneho zastúpenia a ani z neho nevyrubuje súdny poplatok, t.j. výška samotných trov konania nie je
týmto názorom ovplyvnená, a teda by ňou nemalo byť ovplyvnené ani rozhodovanie o nich.

K odvolaniam podaným navrhovateľom, odporcom 1/ a odporcom 3/ podal písomné vyjadrenie odporca
v 2/ rade. Vo svojom vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s odvolaním odporcu v 1/ rade v podstatnej
časti odporcu v 3/ rade. Odvolanie navrhovateľa považuje za nesprávne, vychádzajúce z nesprávneho
posúdenia veci uvedeného v napadnutom rozsudku. Okresný súd nevychádzal z riadne zisteného
skutkového stavu veci a pridržiaval sa prevažne nepravdivých tvrdení navrhovateľa v podanom návrhu,
ako aj počas celého konania.
Poukázal na to, že vo výroku exekučného titulu jednoznačne a nevyvrátiteľne je uvedené, kto komu
a čo má plniť. Súd pri svojom rozhodovaní nevychádzal z výroku exekučného titulu, ale vychádzal z
toho, akoby to malo byť v rozhodnutí podľa zákona uvedené a z ustálenej praxe. Pokiaľ sa navrhovateľ
domnieval, že toto rozhodnutie je právne vadné, mohol ho napadnúť opravným prostriedkom a tak
odstrániť vady rozhodnutia. Keby vo výroku platobného rozkazu bolo uvedené, že odporca v pôvodnom
konaní je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 13.271,- Sk na účet
právneho zástupcu navrhovateľa, potom by bolo jednoznačne určené, že oprávneným môže byť len
navrhovateľ v pôvodnom konaní a miestom platenia pre trovy právneho zastúpenia by bol účet právneho
zástupcu.
Tvrdil, že v exekučnom konaní návrh riadne preskúmal, považoval ho za úplný a zrozumiteľný, a preto
ho predložil súdu so žiadosťou o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd rovnako
nezistil žiadne vady v návrhu na vykonanie exekúcie v spojení s exekučným titulom, a preto vydal
poverenie na vykonanie exekúcie. Na základe toho je jednoznačne preukázané, že nedošlo k žiadnej
pochybnosti a k žiadnemu porušeniu práva v danom exekučnom konaní. Taktiež v exekučnom konaní
navrhovateľ nepodal námietky proti exekúcii, čím v podstate s exekúciou súhlasil. Pokiaľ ide o porušenie
ust. § 56 ods. 5 Exekučného poriadku jeho osobou v exekučnom konaní, tak v danom prípade súd
nevychádza z riadne zisteného skutkového stavu. Osvojil si len tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že
došlo k porušeniu tejto povinnosti a že on ako exekútor nemal konať. Z dôkazov vykonaných na
pojednávaní jednoznačne vyplýva, že návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie bol
podaný po vykonaní exekúcie, po ich doručený už on ako exekútor nevykonal žiaden úkon smerujúci
k vykonaniu exekúcie, nakoľko exekúcia  bola v čase doručenia návrhu už skončená. Celé exekučné
konanie na základe sťažnosti povinného, v tomto konaní navrhovateľ, preskúmala disciplinárna komisia
Slovenskej komory exekútorov a vydala rozhodnutie, v ktorom bolo jednoznačne konštatované, že
odporca v 2/ rade sa nedopustil disciplinárneho previnenia, a preto mu nebolo ani uložené disciplinárne
opatrenia. Stotožnil sa s odvolaním odporcu v 3/ rade, ktorý postup súdu vyslovením právneho názoru,
že rozhodnutím disciplinárnej komisie nie je viazaný, považuje za arbitrárny a nepreskúmateľný. Okresný
súd celé rozhodnutie postavil na rozhodnutí MS SR  a tu treba zdôrazniť, že uvedená písomnosť nie je
rozhodnutím MS SR, ale len odpoveďou sťažovateľovi, kde konštatuje určité právne skutočnosti. Súd si
osvojil stanovisko MS SR uvedené v liste ako odpoveď sťažovateľovi, hoci nešlo o vyjadrenie orgánu,
ktorý je oprávnený rozhodovať o tom, či exekútor porušil Exekučný poriadok alebo nie.
Zdôraznil, že navrhovateľovi nevznikla žiadna škoda. Vymáhanie peňažného plnenia od povinného na
základe exekučného titulu, ktorým sa zmenší majetok povinného, nemôže byť škodou.
Stotožnil sa s odvolaním odporcu v 1/ a 3/ rade s ich návrhmi, tzn. návrh navrhovateľa žiadal zamietnuť
alebo vrátiť vec súdu na nové prejednanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods.
1 O.s.p. a bez nariadenia ústneho pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. f), h), ods. 2 O.s.p.

V zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom.

V zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav.

V zmysle ust. § 221 ods. 2 O.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu do
právomoci ktorého vec patrí.



Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a prislúchajúceho spisového materiálu dospel k
záveru, že odvolanie odvolateľov je dôvodné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je arbitrárne
a nepreskúmateľné.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý
je chránený čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo
na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd
musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ
rozhodnutia.

Podľa názoru odvolateľov rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav a účastníkovi konania postupom súdu došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, keď súd nepoužil správny právny
predpis alebo keď síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo keď zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V predmetnom konaní si navrhovateľ uplatňuje voči odporcom v 1/ až 3/ rade nárok a to voči odporcovi
v 1/ rade titulom vydania bezdôvodného obohatenia a titulom náhrady škody. Voči odporcovi v 2/ rade
titulom zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone činnosti v zmysle ust. § 33
Exekučného poriadku, voči odporcovi v 3/ rade titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup
odporcu v 2/ rade ako exekútora a nesprávny úradný postup okresného súdu.

Podľa ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením správneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Charakteristickým znakom pre plnenie bez právneho dôvodu je skutočnosť, že niekomu bolo niečo
dané alebo bolo v prospech niekoho konané, pričom touto činnosťou došlo k nadobudnutiu majetkových
hodnôt, prípadne nedošlo k zníženiu majetkových hodnôt obohateného, ku ktorým by inak došlo, pričom
šlo napr. o plnenie v omyle alebo ak šlo o plnenie neexistujúceho dlhu. Plnenie bez právneho dôvodu
predstavuje také plnenie, kde od začiatku nebol daný právny dôvod na plnenie.

Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku upravuje zodpovednosť exekútora za škodu, ktorú
spôsobil on alebo jeho zamestnanci pri výkone činnosti, ktorá je upravená Exekučným poriadkom.
Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku je koncipovaná
ako objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť, ktorá vzniká pri zohľadnení za zavinenie, teda bez
ohľadu na to, či ku vzniku škody došlo úmyselným alebo nedbanlivostným konaním zodpovedného
subjektu.

V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci : a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (ods. 2).



V zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 3. zák. č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verenej moci § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 EP a zodpovednosťou
štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. treba uviesť, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie
exekútora je širšia, ako podľa zák. č. 514/2003 Z.z. (II. ÚS 165/2012, IV. ÚS 607/2013). Exekučný
poriadok ani zákon č. 514/2003 Z.z. priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnú zodpovednosť za škodu
podľa niektorého z nich, obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu
spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného
predpisu (činnosti uvedené v ust. § 29 až § 194 EP) zodpovedá vedľa štátu (s následným právom
regresu) rovnako sám exekútor a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 EP (II. ÚS 289/2008).

Z uvedeného vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33
ods. 1 Exekučného poriadku.

Z vyššie uvedeného jasne vyplýva, že je na poškodenom, voči ktorému zodpovednému subjektu si bude
náhradu škody uplatňovať. Nemôže si ju však uplatňovať súčasne a nemôže ju uplatňovať na základe
spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti. Nemôže sa jednať medzi povinnými subjektmi o vzťah solidarity
dlžníkov.

Odvolací súd považuje právny názor prvostupňového súdu, v zmysle ktorého nie je viazaný rozhodnutím
disciplinárneho senátu disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov, za nesprávny. Povinnosťou
súdu prvého stupňa bolo sa vyporiadať s obsahom rozhodnutia disciplinárneho senátu disciplinárnej
komisie SKE.

Postup prvostupňového súdu považuje odvolací súd za svojvoľný a arbitrárny s poukazom na zotrvanie
súdu prvého stupňa na pôvodných záveroch o zrušení prvého  rozsudku okresného súdu zo dňa 19. 8.
2013 po vrátení veci odvolacím súdom.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne vykonať dokazovanie výsluchom účastníkov, oboznámením
sa s listinnými dôkaznými prostriedkami, dôkazy vyhodnotiť v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p. a
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd prvého stupňa je viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/161/2010", "guid": "eac37d78-c6d6-46f1-adc5-d008a3c4cbfc:a9c18374-9bc0-4f05-b765-d5b7037ec168", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bdfafd1d-5d0a-4bff-9dd9-7e291329aa39", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 607/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 607/2013 z 3. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-03", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bdfafd1d-5d0a-4bff-9dd9-7e291329aa39"}, {"guid": "ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 165/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 z 13. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-13", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ca5ac47-83bf-4c67-9518-d8c3eb9816e8"}, {"guid": "8373aed1-5833-4930-952a-de207c6296db:c79c9383-0407-4c02-b604-45c20ddf1556", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8713217216.1", "spisova_znacka": "5Co/171/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/171/2014 z 11. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-05-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8713217216.1"}], "citovane_v": []}