Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/13/2016 z 19. 10. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 19. októbra 2016, sp. zn. 14Cob/13/2016, ECLI:SK:KSZA:2016:5113235492.2 Krajský súd Žilina | 14Cob/13/2016 | ECLI:SK:KSZA:2016:5113235492.2 | 2016-10-19 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 366 CSP, § 101 ods. 2 OSP, § 387 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, § 379 CSP, § 262 ods. 2 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e9d72210-4b04-40ab-b8ec-391511c945be Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5113235492.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/13/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113235492
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5113235492.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci
žalobcu: Peter Hádek - H A P E L E , s miestom podnikania Bratislavská 3361/5, 010 01 Žilina, IČO: 14
231 379 (podnikateľský subjekt má pozastavenú činnosť od 24.05.2014 do 23.05.2017), zastúpeného
právnou zástupkyňou JUDr. Nikoletou Sekerákovou, advokátkou, so sídlom X. S. XX, XXX XX L., proti
žalovanému: Ing. Z. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX G. X, zastúpenému právnym zástupcom
JUDr. Jánom Kasenčákom, advokátom, so sídlom Z. P. X, XXX XX. L., v konaní o zaplatenie 6.205,88
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č.k. 11Cb/63/2014-91 zo dňa 03. septembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/63/2014-91 zo dňa 03. septembra 2015 p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 73,94 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 778,56 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 12.03.2011 do zaplatenia, do troch dní po
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu okresný súd žalobe vyhovel len sčasti.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca „predložil zmluvu označenú
ako Zmluva o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí (Zmluva) uzatvorenú dňa 11.06.2007 medzi
prenajímateľom Peter Hádek - HAPELE, sídlo Smreková 3, 010 01 Žilina, IČO: 14 231 379 a nájomcom
Ing. H. Z. s uvedeným číslom občianskeho preukazu, G. X, L.. V zmysle čl. I. bod 1. Zmluvy prenajímateľ
prenechal touto zmluvou nájomcovi za odplatu lešenársky materiál v stave spôsobilom na dohodnuté
užívanie a zodpovedajúcom príslušným technickým normám. Predmetom nájmu je 180 ks lešenárskej
trubky v dĺžke 6 m, 130 ks lešenárskej trubky v dĺžke 2 m, 120 ks nastavovacia spojka, 30 ks tesniaca
trubka v dĺžke 3 m, 10 ks kotva, 120 ks lešenárskej trubky v dĺžke 4 m, 850 ks upínacia spojka, 150 ks
lešeňových podlážok. Podľa čl. I. bod 2. Zmluvy, okrem lešenia prenajímateľ prenechal touto Zmluvou
nájomcovi do nájmu aj 10 ks lešenárskeho rebríka. V zmysle čl. II. a IV. Zmluvy nájomca podpísaním
Zmluvy potvrdil prevzatie veci uvedených v čl. I. Podľa čl. III. Zmluvy doba nájmu sa dojednáva na
dobu určitú od 11.06.2007 do 11.07.2007. Podľa čl. V. Zmluvy, v prípade nemožnosti vrátenia predmetu
nájmu sa nájomca zaväzuje zaplatiť prenajímateľovi ako finančnú náhradu takto spôsobenej škody tieto
dohodnuté sumy: 89 Sk za jeden bežný meter lešenárskej trubky, 67 Sk za jeden ks spojovacieho
materiálu (upínacia alebo nastavovacia spojka), 165 Sk za jeden ks lešeňovej podlážky, 1.100 Sk za
jeden ks rebrík, 690 Sk za jeden ks lešenársky kľúč, 850 Sk za jeden ks kožený opasok a 80 Sk
za jeden ks kožené púzdro na lešenársky kľúč. Odplata za užívanie predmetu nájmu bola zmluvnými



stranami dojednaná v čl. VI. bod 1. Zmluvy. Podľa čl. VI. bod 3. písm. c) Zmluvy bolo dojednané, že
po uplynutí doby nájmu dohodnutej v tejto Zmluve sa nájomca zaväzuje platiť ďalšiu odplatu za každý
aj začatý deň alebo mesiac nájmu vo výške podľa čl. VI. bod 1. alebo čl. VI. bod 2., a to v termíne a
spôsobom určeným vo vyúčtovaní vystavenom prenajímateľom. Podľa čl. VI. bod 4. Zmluvy k odplate
za nájom bude pripočítaná daň z pridanej hodnoty. Podľa čl. VII. bod 3. Zmluvy, v prípade straty alebo
zničenia predmetu nájmu sa nájomca zaväzuje, okrem finančnej náhrady uvedenej v čl. V., zaplatiť
prenajímateľovi aj odplatu za nájom predmetu Zmluvy a poplatok z omeškania dohodnuté v čl. VI.,
dokiaľ stratu alebo zničenie prenajímateľovi písomne neohlási alebo dokiaľ sa o tom prenajímateľ inak
nedozvie. Podľa článku VIII bod 3 Zmluvy, všetky platby podľa tejto zmluvy, pokiaľ nie je dohodnuté inak,
sú splatné do 7 dní od doručenia výzvy na ich zaplatenie zaslanej na adresu nájomcu uvedenú v tejto
zmluve, pričom za výzvu sa považuje aj rovnopis žaloby; v prípade pochybností sa za deň doručenia
považuje 3. deň po odoslaní výzvy alebo rovnopisu žaloby."

3. Uznesením zo 14.04.2014 č.k. 11Cb/63/2014-44 okresný súd uložil žalovanému povinnosť vyjadriť
sa písomne v lehote 15-dní k žalobe doručovanej spolu s týmto uznesením a v písomnom vyjadrení
uviesť, či nárok uplatnený žalobou v celom rozsahu uznáva, a ak nárok neuznáva, uviesť rozhodujúce
skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré sa vo vyjadrení odvoláva a označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Predmetné uznesenie bolo spolu so žalobou a jeho prílohami doručované
žalovanému na adresu jeho bydliska, pričom poštová zásielka sa dňa 09.05.2014 vrátila Okresnému
súdu Žilina ako neprevzatá v odbernej lehote.

4. Na pojednávanie nariadené na 02.06.2015 sa žalovaný nedostavil. Predvolanie na termín
pojednávania mal doručované na adresu miesta podnikania podľa označenia v návrhu na začatie
konania. Zásielka s predvolaním na termín pojednávania bola uložená na pošte, resp. neprevzatá v
odbernej lehote ako vyplýva z č.l. 61 spisu. Okresný súd v súlade s § 101 ods. 2 OSP prejednal vec v
neprítomnosti žalovaného. Žalovaný sa rovnako nedostavil na pojednávanie nariadené na 03.09.2015.
Doručenie predvolania na termín pojednávania mal riadne a včas vykázané, ako vyplýva z č.l. 69 spisu.
Do momentu začatia pojednávania o 9.05 hod. žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil,
ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Vzhľadom na uvedené okresný súd v
súlade s § 101 ods. 2 OSP prejednal vec v neprítomnosti žalovaného.

5. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že predmetom konania v prejednávanej
veci bol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 5.427,32 Eur titulom nájomného za užívanie
predmetu nájmu na základe Zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 11.06.2007 v období
od 01.09.2010 do 30.09.2013 a zaplatenie sumy 778,56 Eur titulom finančnej náhrady dojednanej v
čl. V. Zmluvy pre prípad nemožnosti vrátenia predmetu nájmu, všetko spolu so zákonným úrokom z
omeškania. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že dňa 11.06.2007
došlo medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom k vzniku platného záväzkovo-
právneho vzťahu, a to uzatvorením Zmluvy označenej ako Zmluva o podnikateľskom nájme hnuteľných
vecí. Na základe predmetnej Zmluvy žalobca odovzdal žalovanému do užívania lešenársky materiál
špecifikovaný v čl. I. bod 1. a 2. Zmluvy na dobu nájmu od 11.06.2007 do 11.07.2007 za nájomné
dojednané v čl. VI. bod 1. a 2. Zmluvy. Napriek tomu, že Zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania je
označená ako Zmluva o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, z označenia žalovaného ako nájomcu
v úvodných ustanoveniach Zmluvy nevyplývalo, a ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by
žalovaný vstupoval do záväzkovo-právneho vzťahu so žalobcom ako podnikateľ v súvislosti s výkonom
jeho podnikateľskej činnosti. V konaní neboli preukázané skutočnosti odôvodňujúce záver, že vzťah
medzi žalobcom a žalovaným založený Zmluvou by bol vzťahom obchodnoprávnym v zmysle § 261
alebo § 262 Obchodného zákonníka. Okresný súd preto posúdil právny vzťah medzi účastníkmi konania
ako vzťah občianskoprávny, konkrétne ako Zmluvu o nájme hnuteľných vecí uzavretú podľa § 663 a
nasl. Občianskeho zákonníka, s predmetom nájmu vymedzeným v čl. I. bod 1. a 2. Zmluvy, s nájomným
dojednaným v čl. VI. bod 1. a 2. Zmluvy, uzavretú na dobu určitú od 11.06.2007 do 11.07.2007. V
konaní nebolo sporné, že žalobca odovzdal žalovanému do užívania predmet nájmu definovaný v čl. I.
bod 1. a 2. Zmluvy a z výdajok predložených žalobcom (č.l. 11 a 12 spisu) a že žalovaný z predmetu
nájmu vrátil len časť prenajatého lešenárskeho materiálu, tak ako to vyplývalo z príjemok zo dňa
29.06.2007, 23.10.2007 a 30.10.2007 (č.l. 13, 14 a 15 spisu). V konaní nebolo sporné, že žalovaný
nevrátil žalobcovi časť predmetu nájmu špecifikovaného v žalobe „ako 1 ks lešenárskej trubky v dĺžke 6
m, 11 ks lešenárskej trubky v dĺžke 4 m, 11 ks lešenárskej trubky v dĺžke 3 m, 7 ks lešenárskej trubky v
dĺžke 2 m, 24 ks lešenárskej trubky v dĺžke 0,5 m, 142 ks upínacích spojok a 3 ks lešeňových podlážok."



6. Nevrátením vyššie označených častí predmetu nájmu vznikla žalovanému v súlade s dojednaním
v čl. V. Zmluvy povinnosť zaplatiť žalobcovi finančnú náhradu vo výške vyplývajúcej z označeného
článku Zmluvy, ktorú žalobca vyčíslil sumou 778,56 Eur. Uvedená suma nebola v priebehu konania
sporná. Na úhradu finančnej náhrady v zmysle čl. V. Zmluvy žalobca vyzval žalovaného „cestou jeho
právnej zástupkyne výzvou zo 04.03.2011 (č.l. 17 spisu), ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu
dňa 08.03.2011 (č.l. 16 spisu). V súlade s dojednaním v čl. VIII. bod 3. Zmluvy sa výzva na zaplatenie
finančnej náhrady 778,56 € zo dňa 04.03.2011 považuje za doručenú tretí deň po odoslaní výzvy, t.j.
11.03.2011. Odporca sa tak dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku voči navrhovateľovi
v časti o zaplatenie finančnej náhrady 778,56 € odo dňa 12.03.2011, od ktorého dňa má navrhovateľ
právo požadovať od odporcu v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka úroky z omeškania,
ktoré boli navrhovateľom uplatnené v zákonom stanovenej výške. Súd tak považoval navrhovateľom
uplatnený nárok za dôvodný v časti o zaplatenie finančnej náhrady dojednanej v čl. V. Zmluvy vo výške
778,56 € s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z tejto sumy od 12.03.2011 do zaplatenia a vo
zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania zo sumy 778,56 € od 12.07.2007 do 11.03.2011 návrh
navrhovateľa zamietol."

7. Predmetom konania bol ďalej žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie nájomného za obdobie
od 01.09.2010 do 30.09.2013 v sume 145,10 Sk, resp. 4,82 Eur s DPH 19% za jeden deň nájmu
nevrátených komponentov predmetu nájmu. Z obsahu Zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania
vyplývalo, že táto bola uzatvorená na dobu určitú od 11.06.2007 do 11.07.2007. Ustanovenie § 676 ods. 2
Občianskeho zákonníka pri nájme hnuteľnej veci dojednanom na dobu určitú upravuje inštitút obnovenia
nájomnej zmluvy za predpokladu, že nájomca užíva vec aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu
nepodá návrh na vydanie veci na súde do 30-tich dní. Základným predpokladom obnovenia nájomnej
zmluvy v zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka je užívanie veci nájomcom aj po skončení nájmu.
Okresný súd konštatoval, že v prejednávanej veci nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, že
by žalovaný nevrátené komponenty prenajatého lešenia, za ktoré si žalobca zároveň uplatnil finančnú
náhradu v zmysle čl. V. Zmluvy v sume 778,56 Eur, užíval aj po uplynutí dojednanej doby nájmu,
t.j. po 11.07.2007. Naopak, z výzvy na zaplatenie zo dňa 04.03.2011 vyplývala vedomosť samotného
žalobcu, že nevrátené časti predmetu nájmu mali byť stratené alebo odcudzené. Okresný súd potom
konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by po uplynutí dojednanej doby nájmu do 11.07.2007
dochádzalo k obnoveniu nájmu na základe Zmluvy v súlade s § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
dôsledku užívania predmetu nájmu žalovaným, a teda že by žalobcovi vznikol nárok na ďalšie nájomné,
konkrétne za uplatnené obdobie od 01.09.2010 do 30.09.2013. Dojednanie účastníkov v článku VI.
bod 3 písm. c) Zmluvy pritom výslovne predpokladalo ďalšie trvanie nájmu po uplynutí dohodnutej
doby nájmu, čo v konaní preukázané nebolo. Po skončení nájomného vzťahu sa prenajímateľ nemôže
domáhať zaplatenia dojednaného nájomného, môže sa domáhať prípadne len vydania bezdôvodného
obohatenia za užívanie predmetu skončeného nájmu bez právneho dôvodu. Takto uplatnený nárok však
nebol predmetom konania v prejednávanej veci, pričom ide o kvalitatívne odlišný nárok z hľadiska jeho
skutkového vymedzenia.

8. Nakoľko vzťah medzi účastníkmi konania bol vyhodnotený ako vzťah občianskoprávny, stratou alebo
zničeným predmetu nájmu by došlo k zániku nájmu v súlade s § 680 ods. 1 Občianskeho zákonníka
bez ohľadu na to, či a kedy by sa o tejto skutočnosti dozvedel prenajímateľ. Hoci čl. VII. bod 3. Zmluvy
kopíruje § 723 ods. 2 Občianskeho zákonníka, toto ustanovenie je súčasťou osobitných ustanovení o
podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, ktoré na záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania, vzhľadom
na jeho vyhodnotenie ako vzťahu občianskoprávneho, aplikovať nemožno. V prípade nájomného vzťahu
s občianskoprávnym charakterom možno požadovať dojednané nájomné len za dobu trvania nájmu.
Okresný súd žalobu žalobcu „v časti uplatneného nároku na zaplatenie nájomného za obdobie od
01.09.2010 do 30.09.2013 v sume 5.427,32 € spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne z tejto sumy od
01.09.2010 do 30.09.2013 zamietol." Vo výroku o náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa §
142 ods. 2 OSP.

9. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca i žalovaný.

10. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že zotrváva na žalobnom návrhu, svojom písomnom ako aj
ústnom vyjadrení v rámci prvostupňového konania. „Skutočnosť, že by nevrátená časť lešenia mala
byť odporcom stratená alebo odcudzená, sa navrhovateľ dozvedel len nahliadnutím do trestného spisu,



kde túto skutočnosť odporca len konštatoval, avšak do dnešného dňa navrhovateľovi túto skutočnosť
sám neoznámil, ani hodnoverne nepreukázal, že ak mu mala byť časť lešenia odcudzená, urobil všetko
preto, aby došlo k nájdeniu odcudzenej veci, to jest aj podal trestné oznámenie o odcudzení lešenia,
nakoľko toto nie je malej hodnoty." Keďže vo vzťahu k žalobcovi žalovaný žiadne kroky nepodnikol a ani
neuviedol dátumy, kedy mu malo byť lešenie odcudzené, alebo ho stratil, žalobca výpoveď žalovaného v
trestnom konaní považoval „len za výpoveď urobenú pre potreby trestného konania, ničím nepodloženú,
a z toho dôvodu sa domnieva, že nájomný vzťah trvá naďalej." Poukázal na čl. VII ods. 3 Zmluvy
o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí zo dňa 11.6.2007, kde bolo účastníkmi zmluvy dohodnuté,
že v prípade straty alebo zničenia predmetu nájmu sa nájomca zaväzuje okrem finančnej náhrady
uvedenej v čl. V. zaplatiť prenajímateľovi aj odplatu za nájom predmetu zmluvy a poplatok z omeškania
dohodnuté v čl. VI., dokiaľ stratu alebo zničenie prenajímateľovi písomne neoznámi alebo dokiaľ sa o
tom prenajímateľ inak nedozvie.

11. V odvolaní žalobca uviedol, že poukazuje na konanie vedené na Okresnom súde Žilina, sp.zn.
10Cb/282/2008, ktoré predchádzalo konaniu sp.zn. 11Cb/63/2014, v ktorom žalovaný uviedol, že je
ochotný vec žalobcovi vrátiť, prípadne kompenzovať náhradu škody, resp. zaplatiť dojednané nájomné.
„Okresný súd Žilina v rozsudku, 10Cb/282/2008 zo dňa 27.07.2010, uplatnenie ďalšieho nároku za
užívanie lešenia nespochybnil." Žalobca žiadal o oslobodenie zo „zaplatenia súdneho poplatku za
podané odvolanie, nakoľko z dôvodu svojej insolventnosti mu bol aj Centrom právnej pomoci pridelený
advokát na jeho zastupovanie." Žiadal, aby Krajský súd v Žiline napadnutý rozsudok Okresného súdu
Žilina č.k. 11Cb/63/2014-91 zo dňa 03.09.2015 v druhom výroku zmenil tak, že zaviaže žalovaného k
povinnosti uhradiť žalobcovi istinu 5.427,32 Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % z
čiastky 5.427,32 Eur od 01.09.2010 do 30.09.2013, t.j. 1.506,86 Eur. „Ak by Krajský súd v Žiline mal za
to, že nie sú dané podmienky pre zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa, navrhovateľ žiada odvolací
súd, aby v zmysle § 221 ods. 1 a 2 O.s.p. rozsudok Okresného súdu Žilina č. 11Cb/63/2014-91 zo dňa
03.09.2015 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie."

12. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že sa mu ako účastníkovi konania postupom okresného súdu
odňala možnosť konať pred súdom a tiež, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vzniesol námietku premlčania. Okresný súd uznesením zo dňa
14.4.2015 uložil žalovanému povinnosť vyjadriť sa písomne v lehote 15-dní k žalobe doručovanej spolu
s predmetným uznesením.

13. Vzhľadom k tomu, že zásielka sa vrátila okresnému súdu späť, mal okresný súd žalovanému
opätovne doručiť zásielku cestou polície a až po tom, ako by takéto doručenie bolo neúspešné, mal
vyznačiť právoplatnosť a vykonateľnosť na predmetnom uznesení. Následne okresný súd rovnakým
spôsobom doručoval aj predvolanie na pojednávanie, ktoré bolo vytýčené na deň 02.06.2015 a
v dôsledku nezvolenia postupu doručovania prostredníctvom polície sa žalovaný na pojednávanie
nedostavil. Ak by okresný „súd nahliadol do živnostenského registra, zistil by, že žalovaný má na
uvedenej adrese aj adresu sídla svojej živnosti, preto je možné, že pre časovú zaneprázdnenosť nestíha
vyzdvihnúť si zásielky. Až predvolanie na pojednávanie, ktoré bolo vytýčené na deň 03.09.2015, súd
nakoniec doručoval po prvotnom neúspešnom doručení cestou polície. Ak súd zistil, že žalovaný si
preberá zásielky, keď mu ich doručuje polícia (žalovaný má objednaný pult centrálnej ochrany, v dôsledku
čoho často chodieva na políciu), tak súd mohol doručiť žalovanému opätovne žalobu spolu s prílohami
a opätovne doručiť alebo vydať uznesenie, ktorým by žalovanému uložil vyjadriť sa písomne v lehote
15 dní k žalobe, ako to urobil uznesením zo dňa 14.04.2015. Keďže tak súd neurobil, podľa právneho
názoru právneho zástupcu žalovaného tým súd odňal žalovanému možnosť konať pred súdom."

14. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom aj
dňa 03.09.2015, „pretože bez jeho prítomnosti vykonal pojednávanie vo veci a vo veci aj rozhodol,
pretože toho istého dňa nastali u žalovaného v priebehu ranných hodín zdravotné komplikácie, v
dôsledku ktorých musel žalovaný navštíviť svojho obvodného lekára. Až v poobedňajších hodinách bol
žalovaný schopný napísať aspoň elektronicky ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, no podľa znenia
odôvodnenia rozsudku súd vo veci konal a rozhodol ešte počas pojednávania, na ktoré sa žalovaný zo
zdravotných dôvodov nedostavil."

15. V odvolaní žalovaný namietal, že okresný súd z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
právne správnym spôsobom žalobca vyzval žalovaného na úhradu škody. Tento záver však bol podľa



žalovaného nesprávny. Právna zástupkyňa JUDr. Jana Chorvátová mala plnú moc na zastupovanie
v úplne inej záležitosti a nikdy žalovaného v tejto otázke nezastupovala. Zo spisu nevyplývalo, že by
právna zástupkyňa JUDr. Jana Chorvátová bola splnomocnená aj vo veci náhrady škody a pokiaľ ide o
akékoľvek tvrdenie, ktoré prednesie právny zástupca v trestnom konaní, ide len a výlučne o obhajobu a
nie o zastupovanie v aj iných veciach. Taktiež bolo podľa žalovaného potrebné poukázať na to, že ide
o odôvodnenie uznesenia Okresnej prokuratúry v Žiline a nie o priame vyjadrenie právnej zástupkyne
JUDr. Jany Chorvátovej.

16. Právny zástupca žalovaného v odvolaní vzniesol námietku premlčania „nároku žalobcu na prípadnú
náhradu škody, ktorú odôvodňuje tým, že samotný súd uzavrel, že nepriznal žalobcovi nárok na nájomné,
pretože stratou došlo k zániku nájmu. Súd ustálil, že za obdobie od 01.09.2010, kedy súd ustálil, že došlo
k strate predmetu nájmu, neprináleží žalobcovi nárok na nájomné. Z toho vyplýva, že od tohto momentu
začína plynúť žalobcovi 2-ročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody a uplynie
dňa 01.09.2012, resp. objektívna premlčacia lehota uplynie dňa 01.09.2013. Keďže trestné konanie sa
skončilo približne v roku 2011 a žalobca si uplatnil žalobou nárok na náhradu škody až dňa 23.10.2013,
nemohli nastať účinky spočívania alebo prerušenia premlčacej doby, pretože po právoplatnom skončení
trestného konania si žalobca neuplatnil v krátkej primeranej lehote nárok na súde. Tým podľa názoru
právneho zástupcu žalovaného bol jeho nárok dňa 01.09.2012 event. dňa 01.09.2013 premlčaný, preto
ak žalobca podal žalobu až dňa 23.10.2013, je námietka premlčania dôvodná." Navrhol, aby odvolací
súd zmenil rozsudok tak, že žalobu zamieta a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov, a to trovy
právneho zastúpenia vo výške 657,60 Eur a súdny poplatok vo výške 46,50 Eur.

17. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

18. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.

19. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, §
380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným
vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP
napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.

20. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním
odvolania žalobcom dňa 23.11.2015 a odvolaním žalovaného dňa 18.12.2015, tak v odvolacom konaní
bolo od 01.07.2016 postupované podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"),
ktorý zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2016
(§ 473 CSP). Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá
CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

21. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

22. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

24. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré sporové strany vymedzili v odvolaniach a
ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom
konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaných odvolaní.



Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutých meritórnych výrokov rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými
v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k napadnutým výroku napadnutého rozsudku,
krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného
súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2
Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení
svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje,
pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II.
ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do
30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného
súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

26. Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolaním
napadnutého rozsudku okresného súdu bolo konštatované, že napadnutý rozsudok okresného súdu
i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou
okresným súdom na zistený skutkový stav tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre
možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresný súd poskytol odpoveď
na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver, v
rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcu a žalovaného, než aby
napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalobcu a žalovaného, ktoré boli vyjadrené vo včas podaných odvolaniach, potvrdil podľa § 387 ods. 1,
2 CSP. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára
1998). (pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil.

27. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie považuje za potrebné uviesť nasledovné.

28. Pokiaľ odvolateľ - žalobca namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci, tak pod pojmom skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie
súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť
nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132 - 135 OSP. Pri námietke
nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním
súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie
súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval
nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval
nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval. V podanom odvolaní žalobca uviedol, že „skutočnosť, že by nevrátená časť lešenia mala byť
odporcom stratená alebo odcudzená, sa navrhovateľ dozvedel len nahliadnutím do trestného spisu,
kde túto skutočnosť odporca len konštatoval, avšak do dnešného dňa navrhovateľovi túto skutočnosť



sám neoznámil, ani hodnoverne nepreukázal, že ak mu mala byť časť lešenia odcudzená, urobil všetko
preto, aby došlo k nájdeniu odcudzenej veci, to jest aj podal trestné oznámenie o odcudzení lešenia,
nakoľko toto nie je malej hodnoty". Zároveň žalobca v odvolaní trval na tom, že nájomný vzťah naďalej
medzi účastníkmi trvá a poukázal na čl. 5 zmluvy, v zmysle ktorého vznikla žalovanému povinnosť
prenajímateľovi zaplatiť aj odplatu za nájom predmetu zmluvy a poplatok z omeškania. Zvýraznil
konanie vedené na Okresnom súde Žilina, v ktorom žalovaný mal prejaviť snahu, resp. záujem zaplatiť
dojednané nájomné. V súvislosti s uvedenou odvolacou argumentáciou žalobcu poukazuje krajský
súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v zmysle ktorého okresný súd ustálil,
že „v konaní nebolo sporné, že odporca nevrátil navrhovateľovi časť predmetu nájmu špecifikovaný
v podanom návrhu na začatie konania ako 1 ks lešenárskej trúbky v dĺžke 6 m, 11 ks lešenárskej
trubky v dĺžke 4 m, 11 ks lešenárskej trubky v dĺžke 3 m, 7 ks lešenárskej trubky v dĺžke 2 m, 24
ks lešenárskej trubky v dĺžke 0,5 m, 142 ks upínacích spojok a 3 ks lešeňových podlážok". Pokiaľ
žalobca v odvolaní uvádzal, že nevrátená časť lešenia mala byť žalovaným stratená alebo odcudzená
a len nahliadnutím do trestného spisu zistil, že práve túto skutočnosť žalovaný konštatoval, avšak ku
dňu podania odvolania žalobcovi túto skutočnosť sám neoznámil, nepreukázal a nepodnikol v tomto
smere žiadne kroky, tak uvedené považoval žalobca za ničím nepodložené a domnieval sa, že nájomný
vzťah ďalej trvá. V tomto smere okresný súd poukázal na správanie sa žalobcu v priebehu konania,
pričom zdôraznil, že už z výzvy na zaplatenie zo dňa 04.03.2011 (č.l. 17 spisu) bolo možné predsa
jednoznačne ustáliť vedomosť žalobcu o tom, že nevrátené časti predmetu nájmu boli stratené alebo
odcudzené, a teda nebolo preukázané, že po uplynutí dojednanej doby nájmu (nájom bol dojednaný
do 11.07.2007) by dochádzalo k obnoveniu nájmu na základe zmluvy v dôsledku užívania predmetu
nájmu žalovaným. Odvolací súd v tomto smere konštatuje rozpornosť predložených dôkazov žalobcu
v konaní s odvolaním, keď sám žalobca v priebehu prvostupňového konania predmetnú výzvu v rámci
dôkaznej povinnosti okresnému súdu predložil. Z tohto dôvodu nebol priestor pre iný záver, než ten, že
po uplynutí dojednanej doby nájmu (nájom dojednaný do 11.07.2007), nedošlo k obnoveniu nájmu na
základe zmluvy v súlade s § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ak okresný súd potom konštatoval,
že žalobcovi nevznikol nárok na ďalšie nájomné, tak krajský súd sa s týmto záverom okresného súdu
ako s vecne správnym stotožnil. Ak poukazoval žalobca na čl. VI. predmetnej zmluvy, tak krajský súd
má za to, že v zmysle písomnej výzvy žalobcu na č.l. 17 spisu, je predsa zrejmé zistenie uvedenej
skutočnosti, ktoré možno subsumovať „dokiaľ sa o tom prenajímateľ inak nedozvie". Napriek tomu, že
v odvolaní žalobca zvýraznil čl. VI. (správne má byť článok VII. bod 3 predmetnej zmluvy), tak z vyššie
uvedených dôvodov potom nebolo možné odvolaciu argumentáciu žalobcu vyhodnotiť ako takú, ktorá
by mala vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa krajský súd
cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP stotožnil, a preto ani odvolacia argumentácia a poukaz žalobcu na
konanie vedené pred okresným súdom pod sp.zn. 10Cb/282/2008 nemohli vytvárať odvolaciemu súdu
priestor na odklon od prijatých záverov súdom prvého stupňa. Krajský súd na tomto mieste zdôrazňuje,
že „Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z
hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak
v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade
ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým
sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne
vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej
veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho
vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri
výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca
porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú
tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia
dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o
tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie
dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie
k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť
preukázaná" (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára
2011).

29. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal odvolanie i žalovaný, ktorý namietal, že mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom a tiež, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň vzniesol námietku premlčania.



30. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a poukazoval
na postup okresného súdu pri doručovaní predvolania na pojednávanie, tak krajský súd uvádza, že sa
s uvedenou argumentáciou žalovaného nemohol stotožniť. Nemôže brať za relevantné toto uvedenie
žalovaného, v zmysle ktorého... „Ak súd zistil, že žalovaný si preberá zásielky, keď mu ich doručuje
polícia (žalovaný má objednaný pult centrálnej ochrany, v dôsledku čoho často chodieva na políciu),
tak súd mohol doručiť žalovanému opätovne žalobu spolu s prílohami a opätovne doručiť alebo vydať
uznesenie, ktorým by žalovanému uložil vyjadriť sa písomne v lehote 15 dní k žalobe, ako tak urobil
uznesením zo dňa 14.04.2015. Keďže tak súd neurobil, podľa právneho názoru právneho zástupcu
žalovaného tým odňal žalovanému možnosť konať pred súdom" (odvolanie č.l. 105 a nasl. spisu).
Krajský súd pripomína, že „...Právna úprava doručovania v občianskom súdnom konaní plní veľmi
významnú funkciu. Súd totiž môže konať a rozhodovať len vtedy, ak má riadne preukázané, že účastníci
dostali všetky písomnosti, prijatie a znalosť ktorých je predpokladom ďalšieho postupu v konaní, použitia
opravného prostriedku, prostriedkov procesnej obrany a ochrany a ďalších úkonov, ktoré je prípustné
urobiť len v zákonom alebo súdom ustanovenej lehote. Obzvlášť doručovanie súdnych rozhodnutí vo
veci samej je nevyhnutným predpokladom právoplatného skončenia veci, prípadne i vykonateľnosti
súdneho rozhodnutia (ak je rozhodnutie vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť). Doručovanie
ovplyvňuje skúmanie procesných podmienok základného konania, odvolacieho konania, ako aj konania
o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Právna úprava doručovania preto plne rešpektuje záujmy
účastníkov konania a nevyhnutnosť ich úplného a účinného informovania prostredníctvom tohto
procesnoprávneho úkonu. Ak nebola písomnosť doručená správne, podľa predpisov upravujúcich tento
úkon, má to priamo za následok vadnosť, nezákonnosť doručenia, s ktorou vadou sú spojené závažné
procesnoprávne účinky; ak došlo k vadnému doručeniu rozhodnutia alebo ho súd vôbec opomenul
doručiť, nemôže rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. júna 2010, sp.zn. 5 Cdo 190/2009). Je potrebné zdôrazniť, že nielen v zmysle odvolacích
dôvodov, ale aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný sa preukázateľne v mieste trvalého bydliska v čase
doručovania rozhodne zdržiaval, čo napokon vyplýva i z toho, že polícia mu úspešne doručovala v mieste
bydliska, tak potom nebol dôvod na to, aby všetky zásielky súdu mu boli doručované prostredníctvom
polície.

31. Žalovaný v odvolaní namietal, že „Vzhľadom k tomu, že zásielka sa vrátila súdu späť, mal okresný
súd žalovanému opätovne doručiť zásielku cestou polície a až po tom, ako by takéto doručenie bolo
neúspešné, mal vyznačiť právoplatnosť a vykonateľnosť na predmetnom uznesení. Následne súd
rovnakým spôsobom doručoval aj predvolanie na pojednávanie, ktoré bolo vytýčené na deň 02.06.2015,
a v dôsledku nezvolenia postupu doručovania prostredníctvom polície sa žalovaný na pojednávanie
nedostavil. Ak by súd nahliadol do živnostenského registra, zistil by, že žalovaný má na uvedenej adrese
aj adresu sídla svojej živnosti, preto je možné, že pre časovú zaneprázdnenosť nestíha vyzdvihnúť
si zásielky. Až predvolanie na pojednávanie, ktoré bolo vytýčené na deň 03.09.2015, súd nakoniec
doručoval po prvotnom neúspešnom doručení cestou polície. Ak súd zistil, že žalovaný si preberá
zásielky, keď mu ich doručuje polícia (žalovaný má objednaný pult centrálnej ochrany, v dôsledku čoho
často chodieva na políciu), tak súd mohol doručiť žalovanému opätovne žalobu spolu s prílohami a
opätovne doručiť alebo vydať uznesenie, ktorým by žalovanému uložil vyjadriť sa písomne v lehote
15 dní k žalobe, ako to urobil uznesením zo dňa 14.04.2015. Keďže tak súd neurobil, podľa právneho
názoru právneho zástupcu žalovaného tým súd odňal žalovanému možnosť konať pred súdom." Práve
v súvislosti s takto formulovanou, v celom rozsahu odvolacou námietkou žalovaného o tvrdenom odňatí
možnosti konať pred súdom, je podľa odvolacieho súdu potrebné uviesť, že pod odňatím možnosti konať
pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné
práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho procesný postup. O
takúto vadu by išlo vtedy, „ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo
tiež znamená, že nie každé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým
dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je považovaný za súčasť základného
práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitými hľadiskami sú tie,
ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon z uplatnenia ktorého
bol účastník vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom
nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti súdu, ani v ňom vyslovený právny
názor, s ktorým sa účastník nestotožňuje. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť činnosťou
súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, do ktorej patria tzv. procesné rozhodnutia" (uznesenie Najvyššieho



súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 43/2012 z 11. júla 2012). Z vykonaného odvolacieho prieskumu
krajský súd dospel k záveru, že namietaným postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu možnosti
žalovanému konať pred súdom. Vzhľadom na vyššie uvedené a pri posúdení argumentácie žalovaného
v odvolaní o jeho časovej zaneprázdnenosti, z ktorej odvodzoval potrebu doručovania políciou, krajský
súd prijal záver o neodôvodnenosti tohto odvolacieho dôvodu, pretože časová zaneprázdnenosť
účastníka konania predsa nevytvára podmienky pre povinnosť súdu doručovať prostredníctvom polície.
Opakovane odvolací súd uvádza, že z obsahu spisového materiálu bolo nepochybné, že žalovaný sa
zdržuje v mieste trvalého bydliska, čo žalovaný v odvolaní nespochybnil a tiež o tom svedčil i údaj
na nedoručenej zásielke (č.l. 46 spisu), ktorá bola okresnému súdu vrátená a nemožno opomenúť ani
fakt úspešnosti polície pri doručovaní zásielok v mieste bydliska žalovaného. Predvolanie na nariadený
termín ústneho pojednávania na dátum 02.06.2015 podľa obsahu doručenky na č.l. 57 spisu žalovaný
riadne prevzal dňa 13.04.2015. Len pre úplnosť k námietke žalovaného, že okresný súd mu nedoručoval
prostredníctvom polície a konštatovaniu, že v mieste trvalého bydliska má i adresu, na ktorej vykonával,
prevádzkoval živnosť, krajský súd zvýrazňuje, že z obsahu nedoručenej zásielky na č.l. 61 spisu vyplýva,
že zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote a nie, že by sa tam žalovaný, čoby adresát nezdržiaval,
resp. adresát neznámy. Pojednávanie 02.06.2015, ktorého sa žalovaný nezúčastnil, bolo odročené na
03.09.2015. Predvolanie na nariadený termín 03.09.2015 žalovaný riadne prevzal podľa doručenky
na č.l. 69 spisu dňa 18.6.2015. Zo správy Okresného riaditeľstva PZ na č.l. 74 vyplýva, že zásielka
bola žalovanému riadne doručená, čo potvrdil svojím vlastnoručným podpisom. Napriek tomu sa však
pojednávania dňa 03.09.2015 žalovaný nezúčastnil, o čom svedčí zápisnica o pojednávaní spísaná
okresným súdom dňa 03.09.2015 (č.l. 75 a nasl. spisu). Pokiaľ potom žalovaný v odvolaní namietal,
že okresný súd dňa 03.09.2015 vykonal pojednávanie v jeho neprítomnosti a v ten istý deň i rozhodol
vo veci a že u žalovaného v priebehu ranných hodín nastali zdravotné komplikácie, v dôsledku ktorých
musel navštíviť obvodného lekára a až v poobedňajších hodinách bol žalovaný schopný napísať aspoň
elektronicky ospravedlnenie a okresný súd napriek tomu vo veci konal, rozhodol počas pojednávania, tak
týmto postupom mu odňal možnosť konať pred súdom, krajský súd po vykonaní odvolacieho prieskumu
konštatuje, že namietaným postupom okresného súdu k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom
nedošlo. Vzhľadom k tomu, že okresný súd rozhodoval dňa 03.09.2015, postupoval v súlade s platnou
právnou úpravou, teda s ustanoveniami OSP, a to primárne § 101 ods. 2 OSP.

32. Podľa § 101 ods. 2 OSP, súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

33. Vo všeobecnej rovine odvolací súd poukazuje na to, že citované zákonné ustanovenie upravuje
možnosť súdu meritórne prejednať vec i bez prítomnosti účastníka za splnenia viacerých kumulatívnych
podmienok. Vyhodnoteniu splnenia podmienok podľa § 115 ods. 2 OSP sa okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku dostatočne venoval, pričom odvolací súd poukazuje na závery okresného súdu
v tejto rovine vyplývajúce z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré závery v
konečnom dôsledku žalovaný ani v odvolaní nespochybnil.

34. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd dôsledne skúmal
splnenie podmienok § 101 ods. 2 OSP, až keď mal za to, že boli naplnené, prejednal vec v neprítomnosti
žalovaného, ktorý mal predvolanie na nariadený termín pojednávania riadne a včas doručené. V rámci
podaného odvolania žalovaný uvádzal zdravotné komplikácie, v dôsledku ktorých musel navštíviť
svojho obvodného lekára a v tejto súvislosti predložil do spisového materiálu ospravedlnenie zo dňa
03.09.2016 (č.l. 79 spisu) a tiež potvrdenie zo dňa 03.09.2016 (č.l. 80 spisu), a to elektronicky podľa
listinného dôkazu na č.l. 78 spisu o 15.27 hod. Z Výmenného listu - poukazu (č.l. 80 spisu) vyplýva,
že „menovaný bol nútený vzhľadom na zhoršenie zdravotného stavu ošetriť sa na našej ambulancií".
Výmenný list poukaz je opatrený odtlačkom pečiatky lekára a jeho podpisom. Krajský súd konštatuje,
že uvedené potvrdenie lekára - Výmenný poukaz nespĺňa náležitosti vyžadované § 119 ods. 2 OSP.
„Účastník konania má nepochybne právo byť prítomný na pojednávaní a ak mu vážna prekážka bráni
sa zúčastniť, má právo požiadať o jeho odročenie. Výkon týchto práv však nesmie brániť druhému
účastníkovi v realizácii jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Problém zneužívania
tzv. „PN" si uvedomoval aj zákonodarca, keď s účinnosťou od 01.01.2012 sprísnil pravidlá pre odročenie
pojednávania v prípadoch, keď je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo
jeho zástupcu. V takých prípadoch musí návrh na odročenie pojednávania okrem náležitostí podľa § 119
ods. 2 OSP obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára o tom, že zdravotný stav účastníka alebo jeho



zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za také vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho
lekára, že účastník konania alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného
zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania (§ 119 ods. 3 OSP)"(rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Obdo 8/2012 zo dňa 31. júla 2012). Je zrejmé, že listinný dôkaz
na č.l. 80 spisu Výmenný poukaz, predložený žalovaným dňa 3.9.2016 zo dňa 03. septembra 2015
náležitosti vyžadované § 119 ods. 3 OSP neobsahuje, a preto uvedený dôvod nebolo možné vyhodnotiť
ako relevantný na konštatovanie prípadnej nesprávnosti postupu okresného súdu v prvostupňovom
konaní.

35. Žalovaný vytýkal okresnému súdu záver, že „právne správnym spôsobom žalobca vyzval žalovaného
na úhradu škody. Tento záver je nesprávny" (odvolanie č.l. 106 spisu). „Právna zástupkyňa JUDr.
Jana Charvátová mala plnú moc na zastupovanie v úplne inej záležitosti a nikdy žalovaného v tejto
otázke nezastupovala. Zo spisu nevyplýva, že by právna zástupkyňa JUDr. Jana Chorvátová bola
splnomocnená aj vo veci náhrady škody a pokiaľ ide o akékoľvek tvrdenie, ktoré prednesie právny
zástupca v trestnom konaní, ide len výlučne o obhajobu a nie zastupovanie aj v iných veciach" (č.l.
106-107 spisu). V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného v odvolaní považuje krajský súd
za podstatné zvýrazniť, že uvedená argumentácia žalovaného v odvolaní nebola žalovaným použitá v
konaní pred súdom prvej inštancie napriek listinným dôkazom, ktorými okresný súd vykonal dokazovanie
v konaní pred súdom prvého stupňa.

36. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

37. Odvolací súd sa s odkazom na vyššie citovanú právnu úpravu nemohol zaoberať novotami,
ktoré v rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaný ako odvolateľ nepoužil v konaní pred súdom
prvej inštancie, tak ako ich formuloval v podanom odvolaní. Išlo o jeho argumentáciu, v rovine
vyhodnotenia konania právnej zástupkyne JUDr. Jany Chorvátovej, kedy v prvostupňovom konaní
nebolo spochybnené postavenie právnej zástupkyne JUDr. Jany Chorvátovej a ani skutočnosť, že JUDr.
Jana Chorvátová zastupovala žalovaného v konaní, ktoré hodnotenie nie je možné považovať len za
hodnotenie v právnej rovine, ale zasahuje i do skutkového stavu veci, keďže je zrejmé, že žalovaný pred
súdom prvého stupňa vykonané listinné dôkazy ani ich obsah relevantne nespochybnil a ak okresný súd
pri rozhodovaní z nich vychádzal, tak takémuto postupu nebránila žiadna zákonná prekážka. Pre úplnosť
krajský súd považuje za podstatné poukázať na samotné znenie výzvy na zaplatenie (č.l. 17 spisu), z
ktorého vyplýva, že JUDr. Jana Chorvátová bola označená ako právna zástupkyňa Ing. H.. Je zrejmé,
že už v žalobnom návrhu bol označený dôkaz - výzva na zaplatenie zo dňa 04.03.2011, teda listinný
dôkaz, ktorý sa nachádza v spise na č.l. 17 spisu a ide o výzvu zo dňa 04.03.2011, pričom žalovanému
bola doručovaná žaloba spolu s prílohami zásielkou na č.l. 46 spisu, ktorá sa vrátila okresnému súdu
dňa 09.05.2014 ako nedoručená, bola doručovaná na adresu XXX XX G. X a relácia poštového
doručovateľa bola zo dňa 17.04.2014 zásielka neprevzatá v odbernej lehote. Dňa 13.04.2015 bolo
doručené žalovanému predvolanie na pojednávanie, z ktorého bolo nepochybné, že voči žalovanému
sa vedie sporové konanie. Tak isto bolo doručené žalovanému predvolanie na termín pojednávania
03.09.2015 dňa 18.06.2015, podľa doručenky na č.l. 69 spisu, z ktorého bolo zrejmé, že voči žalovanému
sa vedie súdne konanie, teda mal vedomosť o tom, že voči nemu je uplatnený nárok žalobcu. V tejto
súvislosti aj Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na judikatúru Ústavného súdu (uznesenie sp.
zn. II. ÚS 213/09-10 zo dňa 27. mája 2009), podľa ktorej nemožno súdu pripísať zodpovednosť za
okolnosti, ktoré nastali mimo jeho sféry vplyvu; Ústavný súd zároveň pripomenul aj zásadu „vigilantibus
iura scripta sunt", ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sťažovateľa pre ochranu svojich práv, keď
požaduje, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých
by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ
môže využiť príslušný prostriedok, ktorý mu poskytuje zákon, na zistenie stavu konania a následne
vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv" (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2 Sžo 496/2008 z 21. júla 2010).



38. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že vznáša námietku premlčania nároku žalobcu na prípadnú
náhradu škody, ktorú odôvodnil tým, že samotný okresný súd uzavrel, že nepriznal žalobcovi nárok
na nájomné, pretože stratou došlo k zániku nájmu. Súd prvej inštancie konštatoval, že za obdobie od
01.10.2010, kedy ustálil, že došlo k strate predmetu nájmu, neprináleží žalobcovi nárok na nájomné. Z
toho podľa žalovaného vyplývalo, že od tohto momentu začína plynúť žalobcovi dvojročná premlčacia
doba na uplatnenie „nároku na náhradu škody" a uplynie dňa 01.09.2012, resp. objektívna premlčacia
lehota uplynie dňa 01.09.2013 a keďže sa trestné konanie skončilo približne v roku 2011, žalobca si
uplatnil žalobou nárok na náhradu škody až dňa 23.10.2013, preto nemohli nastať účinky spočívania
alebo prerušenia premlčacej doby, pretože po právoplatnom skončení trestného konania si žalobca
neuplatnil svoj nárok v primerane krátkej lehote na súde a podľa právneho nástupcu žalovaného,
bol z týchto dôvodov nárok žalobcu, uplatnený žalobou, premlčaný. V súvislosti s takto formulovanou
námietkou premlčania žalovaného, krajský súd konštatuje, že námietka žalovaného, bola uplatnená
až v štádiu odvolacieho konania. Pripomína sa na tomto mieste, že „Premlčanie sa definuje ako
uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo
bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou
premlčania. Hlavným, ba rozhodujúcim následkom premlčania je vznik práva na námietku premlčania
pre povinný subjekt, ktorý ju môže ale nemusí uplatniť. Námietka premlčania práva je námietkou právnou
a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods. 1 OSP
najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v
ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho
ustanovenia práva hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku
premlčania v určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom
(§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek
štádiu konania až do právoplatného skončenia veci (podobne napr. Peter Vojčík a kolektív: Občiansky
zákonník, stručný komentár, Bratislava, IURA EDITION, s.r.o., 2008, str. 201). Námietky premlčania sa
teda netýka koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a § 205a O.s.p.;
s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových
skutočností a dôkazov" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2009, sp.zn.
5 Cdo 120/2009).

39. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného potom považuje krajský súd za podstatné
poukázať aj na to, že základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych
vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu,
aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút
premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula
zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného
orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak
spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné
vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže
oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Pritom
zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní
vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k
rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie,
napr. zmluvného plnenia, výšky bezdôvodného obohatenia, škody a podobne. Žalovaný teda vzniesol
námietku premlčania v rámci odvolacieho konania a krajský súd bol teda povinný posúdiť jej relevanciu,
s tým však, že bol viazaný skutkovou argumentáciou žalovaného i v tejto rovine. Z tejto argumentácie
žalovaného je zrejmé, že viazal vznesenú námietku premlčania na náhradu škody, avšak predmetom
uplatneného nároku žalobcu, o ktorom rozhodoval okresný súd nebola náhrada škody, ale zmluvný
záväzok „o zaplatenie finančnej náhrady", čo nepochybne bolo uvádzané v napadnutom rozsudku,
pričom okresný súd konštatoval „Nevrátením vyššie označených častí predmetu nájmu vznikla odporcovi
v súlade s dojednaním v čl. V. Zmluvy povinnosť zaplatiť navrhovateľovi finančnú náhradu vo výške
vyplývajúcej z označeného článku Zmluvy, ktorú navrhovateľ vyčíslil sumou 778,56 €. Uvedená suma
nebola v priebehu konania sporná. Na úhradu finančnej náhrady v zmysle čl. V." Ak teda žalovaný v
rámci svojej obrany vzniesol námietku premlčania v odvolacom konaní, s tým že ním uvádzaný skutkový
stav je v rozpore so skutočnosťami ustálenými v prvostupňovom konaní, ktoré žalovaným osobitne
namietané neboli, tak potom nemožno prijať iný záver, než ten, že táto námietka premlčania nebola
spôsobila privodiť žalovaným očakávané dôsledky a krajský súd nemal priestor na konštatovanie jej
relevantnosti, keďže sa netýkala len právneho posúdenia, ale otvárala skutkový stav, čo presahovalo



rámec kompetencií a možností odvolacieho súdu v odvolacom konaní, keďže skutkový stav bol uzavretý
skončením konania súdom prvého stupňa.

40. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní,
si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného
dokazovania (§ 150 CSP, § 215 CSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno
stotožňovať s právom na úspech v konaní.

41. Napokon odvolací súd k argumentácii žalobcu ako aj žalovaného v odvolaniach podporne a
primerane poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.
zn. 5 Cdo 218/2010, v zmysle ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý
predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolací súd k tomu opätovne poznamenáva,
že pod pojmom účastník konania je v civilnom sporovom súdnom konaní potrebné (od 01.07.2016)
rozumieť sporovú stranu (žalobca, žalovaný).

42. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako
i krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného
súdu tak v meritórnych výrokoch ako i v závislom výroku vo vzťahu k trovám konania (§ 387 ods. 1, 2
CSP), ktorý nebol osobitne odvolaniami namietaný.

43. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého,
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. Bolo zrejmé, že odvolací súd rozhodoval v odvolacom konaní
za situácie (odvolanie podal tak žalobca ako aj žalovaný), ktorá bola identická ako v napadnutom
rozhodnutí okresného súdu, ktorý okresným súdom zvolený postup, spôsob a ani matematicky výpočet
sporovými stranami osobitne namietaný ani spochybnený nebol, preto nebol dôvod na odklon od záverov
okresného súdu, ktorý hodnotu predmetu konania, ktorého sa žalobca domáhal, stanovil na 8.252,31
Eur (istina 6.205,88 Eur + úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 778,56 Eur od 12.07.2007 do 03.09.2015 v
sume 539,57 Eur + úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 5.427,32 Eur od 01.09.2010 do 30.09.2013 v
sume 1.506,86 Eur), hodnotu predmetu konania v časti, v ktorej bol žalobca úspešný 1.075,36 Eur (istina
778,56 Eur + úrok z omeškania 8,5 % ročne z tejto sumy od 12.03.2011 do 03.09.2015 v sume 296,80
Eur), hodnotu predmetu konania v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá 7.176,95 Eur, čistý úspech
žalovaného 6.101,59 Eur, ktorý vo vzťahu k hodnote predmetu konania, ktorého sa žalobca domáhal,
predstavoval 73,94 %. Odvolací súd tak v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol len o nároku na náhradu
trov konania, nie aj o jeho výške v rovine výpočtu, vyčíslenia, priznania konkrétnej sumy náhrady trov a
s uvedením, z čoho pozostáva (preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré v konaní
vzniknú v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva).

44. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

45. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.



Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.