{"guid": "bd251f72-5be8-49c0-905f-851126b4e996:18864299-a60c-41a7-b7b2-e07b6fb06c76", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5115235348.1", "spisova_znacka": "11Co/232/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/232/2016 z 12. 9. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 12. septembra 2016, sp. zn. 11Co/232/2016, ECLI:SK:KSZA:2016:5115235348.1", "identifikacne_cislo": "5115235348", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Ďurišová", "sudca_id": 1005, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-durisova-1005", "datum_vydania": "2016-09-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/18864299-a60c-41a7-b7b2-e07b6fb06c76", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5115235348.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5115235348.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5115235348.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/232/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115235348
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5115235348.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobkyne: I. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. O. XXX/X, L. L., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne: Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. Legionárov 5, Prešov, proti žalovanému:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o neplatnosť zmluvy
a vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č.k. 14C/371/2015-75 zo dňa 17. marca 2016, takto

r o z h o d o l :

Vo výroku, ktorým okresný súd žalobu žalobkyne vo zvyšku zamietol, rozsudok okresného súdu
ponecháva    n e d o t k n u t ý .

Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu    p o t v r d z u j e .

Žalobkyni   priznáva  voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že zmluva o úvere č. 504700030 uzatvorená medzi
odporcom a navrhovateľkou 10.06.2013 je neplatná. Zároveň uložil odporcovi vydať navrhovateľke
zo zmluvy o úvere zo dňa 10.06.2013 bezdôvodné obohatenie vo výške 291,00 eur spolu s
5,05% ročným úrokom z omeškania od 19.01.2016 do zaplatenia. Návrh na vydanie bezdôvodného
obohatenia s príslušenstvom vo zvyšku zamietol. Žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Za nesporné
považoval, že účastníci uzatvorili 10.06.2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorej
bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru v hotovosti žalobkyni, vo výške 1.000,00 eur.
Žalobkyňa sa zaviazala tieto peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené
so spotrebiteľským úverom vo výške 1.968,00 eur. Celkové náklady boli tvorené súčtom úroku vo
výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavovalo sumu administratívnych nákladov za
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Výška RPMN v
zmluve bola uvedená na 96,80 %. Účastníci uzavreli zároveň dohodu o plnení v splátkach, podľa ktorej
žalobkyňa ako spotrebiteľ sa zaviazala žalovanému ako veriteľovi uhradiť celkovú čiastku 1.968,00 eur
v 12 mesačných splátkach po 164,00 eur, výška RPMN vypočíná v zmysle Zákona o spotrebiteľských
úveroch, podľa konkrétneho vzorca predstavuje hodnotu 304,10 %. Okresný súd konštatoval, že jednou
zo základných náležitostí spotrebiteľského úveru je v zmluve uvedená hodnota RPMN pre úver, ktorý
sa poskytuje a priemerná hodnota RPMN. Absencia tohto údaja síce nezakladá priamo zo zákona
neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale má za následok, že úver, ktorý bol poskytnutý je bez
úrokov a bez poplatkov. Za naplnenie podmienky, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť uvedená
hodnota RPMN pre úver sa považuje, keď zmluva obsahuje správny údaj o tejto hodnote. Pri uzatvorení
zmluvy o úvere sa tak nestalo, nakoľko v zmluve je hodnota RPMN 96,80 %, v dohode o splátkach



je hodnota RPMN pre úver 304,10 %, pričom správny údaj je 304,10 %. Nesprávny údaj v zmluve
prakticky znamená absenciu takého údaju. Samotná okolnosť, že v dvoch listinách týkajúcich sa úveru
sú uvedené rozdielne hodnoty RPMN má za následok uvedenie spotrebiteľa do omylu a zneistenie
jeho postavenia. Okresný súd konštatoval, že zmluva o úvere bola formulovaná ako úver, ktorý je
potrebné splatiť najneskôr do konca splatnosti celého úveru, teda bez určenia splátok, ich splatnosti
a výšky. Jednoznačne sa jej však dá vytýkať výška administratívneho poplatku stanoveného vo výške
516,50 eur, ktorý predstavoval 1,5-násobok úrokov, pričom nebol preukázaný dôvod pre stanovenie
takto vysokého poplatku. Poplatok nie je odmena a nesmie slúžiť na tvorbu zisku z poskytnutého úveru,
nakoľko tento je tvorený práve výškou úrokov ako odmeny za poskytnutie a používanie peňažných
prostriedkov. Ak poplatok dosahuje výšku polovice poskytnutého úveru a 1,5-násobku možných úrokov,
tak práve stanovením jeho neprimeranej výšky dochádza k obchádzaniu zákona, nakoľko v prípade
predčasného splatenia úveru, a to hoc aj na ďalší deň od jeho poskytnutia, nemôže dôjsť k zníženiu
zaťaženia dlžníka - spotrebiteľa. Stanovením neúmerne a nedôvodne vysokej sumy poplatku dochádza
k možnému stanoveniu nižšej úrokovej sadzby, ktorá má hlavne pokrývať zisk a odplatu z poskytnutých
prostriedkov a tak vytvoreniu zdania výhodnosti úveru. Odporca spolu s úverovou zmluvou uzavrel aj
dodatok k zmluve, ktorým určil zaplatenie celej sumy úrokov až do splatnosti úveru vyčíslených za
celé obdobie z istiny vo výške úrokovej sadzby, pričom výšku úrokov neupravil vo vzťahu k anuite
istiny, ani dohodnutej úrokovej sadzbe. Celkovú sumu úrokov za požičanie prostriedkov do splatnosti
úveru len matematicky rozdelil. Niekoľkonásobne prekročil v zmluve určenú úrokovú sadzbu, nakoľko
úhradou predchádzajúcich splátok by mali byť ďalšie splátky vo vzťahu k úrokom úročené z nižšej
výšky istiny. Takéto konanie veriteľa nie je konaním s odbornou starostlivosťou, čím dochádzalo k
obchádzaniu zákona, nakoľko znenie zmluvy o úvere a dodatku prijatého spolu so zmluvou sú úplne
odlišnými plneniami. Dodatkom došlo k podstatnej zmene zmluvného vzťahu bez doplnenia podstatných
náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. bez ohľadu na navýšenie RPMN a
úrokovej sadzby. V takomto konaní veriteľa nemohli byť ani náležite poskytnuté predzmluvné informácie,
nakoľko ak boli poskytnuté vo vzťahu k úveru, boli poskytované nepravdivo, pretože veriteľ ich nechcel
dodržať, mienil dodatkami zmeniť úver. Za rozpor s dobrými mravmi hraničiacimi s trestno-právnou
úžerou, kedy veriteľ zneužil tieseň a rozumové schopnosti spotrebiteľa, okresný súd označil pri úvere
zabezpečenom dohodou o zrážkach zo mzdy odplatu vo výške 100 % pri ročnej splatnosti, pričom
veriteľ sa ďalej snažil, vypísaním plnomocenstva pri poskytnutí úveru pre iné občianske združenie, ktoré
mala dlžníčka splnomocniť na uzavretie záložnej zmluvy, zabezpečiť pohľadávku i záložným právom
k nehnuteľnosti, hoci snahu získať takéto zabezpečenie nezohľadnil v poplatkoch a v zmluve to ani
nikde neuviedol. Vzhľadom na uvedené súd nemohol hodnotiť všetky úkony samostatne a pokladať
ich za čiastočne neplatné a nachádzať platnosť úkonu v ostatnom znení zmluvy, keď všetky úkony
boli prijaté s cieľom obchádzať zákon a poškodiť spotrebiteľa, získať neprimeraný prospech. Nebolo
možné udržať v platnosti zmluvu o úvere, neprihliadať na dohodu o splátkach, na neprimeranú odplatu,
len aby zachoval právo veriteľa, ktorý od počiatku konal vedome, v úmysle obchádzať zákon. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ rozsudok vo veci C-453/10, kde Súdny dvor
odpovedal, že obchodná praktika, ktorá spočíva v uvedení nižšej než skutočnej RPMN v zmluve o
úvere predstavuje nesprávnu informáciu o celkových nákladoch na úver, ktorú treba kvalifikovať ako
klamlivú obchodnú praktiku podľa smernice o nekalých obchodných praktikách, pokiaľ zapríčiňuje
alebo je spôsobilá zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré
by inak neurobil. V nadväznosti na uvedené okresný súd posúdil celé konanie veriteľa v rozpore s
dobrými mravmi, teda ako celok neakceptovateľné, javiace známky úmyselného obchádzania zákona
a konania v rozpore s povinnosťami veriteľa k aspoň základnej úcte k právam spotrebiteľa. Zmluvu
o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú medzi účastníkmi 10.06.2013, ktorá bola uzatvorená spolu s
viacerými zmluvami, ktoré vplývali na jej obsah, vyhlásil za neplatnú s tým, že v danom prípade nemôže
ani platiť fikcia bezodplatnosti a bezúročnosti, pretože porušenie nastalo v dodatku uzavretom spolu
so zmluvou o úvere. K absencii základných náležitostí zmluvy nedošlo opomenutím povinností, či
neurčitou formuláciou, ale úmyselným konaním, prípravou sledov právnych úkonov. Naliehavý právny
záujem mal okresný súd preukázaný v spojení s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia
aj tým, aby si veriteľ nemohol zo zmluvy ako neplatného právneho úkonu nárokovať sankcie a iné
plnenia (ani realizáciu záložného práva), nakoľko neplatnosťou zmluvy nastala aj neplatnosť všetkých
dodatkov prijatých k zmluve, ktorými sa snažil žalovaný zabezpečiť si nenáležité a neprimerané výhody
vrátane plnomocenstiev, ktorými konal prostredníctvom iných v mene žalobkyne. Bolo preukázané, že
navrhovateľka prevzala 1.000,00 eur, zaplatila spolu 1.424,00 eur, teda o 424,00 eur viac ako bola
povinná zaplatiť. Nakoľko si nárokovala vydanie sumy 291,00 eur, súd návrhu vyhovel. Zároveň priznal
aj príslušný úrok z omeškania. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 3 O.s.p.,



avšak nakoľko si žalobkyňa náhradu trov konania neuplatnila ani z obsahu spisu nebolo zistené, že by
jej účelne vynaložené výdavky vznikli, náhradu trov konania jej v konečnom dôsledku nepriznal.

2. Proti rozsudku okresného súdu doručil v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Poukazoval, že z
materiálne poňatého práva na súdnu ochranu rezultuje právo účastníka konania, a tomu zodpovedajúca
povinnosť súdu, aby sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné. Okresný súd prišiel k záveru, že uvedenie RPMN, priemernej RPMN v predmetnej zmluve
o úvere je nepravdivé. Toto tvrdenie nemôže obstáť, nakoľko tak výpočet RPMN uvedený v zmluve
o úvere ako aj výpočet uvedený v dohode o splátkach zodpovedá skutočnosti. Súd prvého stupňa
absurdne priznal právo osobe, ktorá neplní povinnosti uložené jeho rozhodnutím. Zastal názor, že
žalobkyňa nepreukázala nepravdivosť výpočtu RPMN a túto nepravdivosť konkrétne nezdôvodnil v
rozsudku ani súd prvého stupňa. Pokiaľ súd dôvodil, že sa jedná o úver bezúročný a bez poplatkov,
musí uviesť argumenty, jeho tvrdenia podporujúce. V danom prípade, ale absentujú. Nestotožnil sa
s tvrdeniami žalobkyne o tom, že by chýbali, boli chybne uvedené v zmluve podstatné náležitosti,
nakoľko tieto údaje sa nachádzajú v dohode o plnení v splátkach k zmluve o spotrebiteľskom úvere,
ktorá bola podpísaná v rovnaký deň ako samotná zmluva. Pokiaľ sa týkalo poplatku za poskytnutie
peňažných prostriedkov, uviedol, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne
možnú prípustnú výšku odplaty. Pokiaľ záväzkový vzťah vznikol pred 01. júnom 2014 odplata za
poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014.
To znamená, že obmedzenie výšky odplaty sa tu nemôže aplikovať. Formulácia odplaty sa riadi §
53 ods. 6 OZ, pričom za potrebné považoval poukázať na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa
ktorého nebankový subjekt nemôže obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného
bankami. Vzhľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými
veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Ak teda žalobkyňa namieta výšku odplaty za poskytnutie a
vrátenie peňažných prostriedkov, musí zároveň preukázať, že v čase a mieste uzatvorenia zmluvy išlo
o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát, pričom slovenské právo a slovenský
zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripustil, ale ho aj výslovne uviedol. V tejto
súvislosti poukazoval na novelu Zákona o spotrebiteľských úveroch zák. č. 132/2013 Z.z. účinnú od
10.06.2013 s tým, že zákonodarca explicitne vymenoval poplatok alebo náhradu nákladov len za
vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie,
uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o
spotrebiteľských úveroch prípustný. Pokiaľ sa týkalo vyslovenia neplatnosti zmluvy o úvere ako celku
uviedol, že v zmysle judikatúry Ústavného súdu je potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť
právneho úkonu, nie výklad, ktorý platnosť právneho úkonu popiera. Zároveň zastal názor, že zo zmluvy
nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na
základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená
za neplatnú. Rovnako právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol. Zároveň
odmietol, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu, preto žiadal rozsudok okresného súdu
zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3. Vedľajší účastník na strane žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie
žalovaného je prejavom jeho odbornej starostlivosti a prístupu k spotrebiteľom a ich ochrane pred
neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nekalými praktikami. V tejto súvislosti dal do pozornosti
odvolaciemu súdu rozhodnutie Ústavného súdu ČR zo dňa 01.11.2011, č.k. II. ÚS 2164/10, v ktorom
ústavný súd judikoval, že zmluvná autonómia a jej ochrana nemôže byť absolútna tam, kde existuje
iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, ktorým je ústavne chránený verejný záujem, ktoré
sú spôsobilé zmluvnú autonómiu proporcionálne obmedziť. Vzhľadom na charakter sporu považoval za
potrebné uviesť, že práve spotrebiteľské právo slúži na efektívne zamedzenie používania neprijateľných
podmienok. Okresný súd správne posúdil celú vec, zohľadniac európske právo na ochranu spotrebiteľa,
správne interpretoval ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach, rovnako správne posúdil
aspekty hrubej nerovnováhy práv a povinností v neprospech spotrebiteľa. V nadväznosti na to žiadal
napadnuté rozhodnutie ako zákonné, vecne správne, v celom rozsahu potvrdiť a podanému odvolaniu
nevyhovieť.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní
(§ 379 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.



5. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil
správny právny záver, svoje rozhodnutie náležitým, vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

6. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí tak skutkovo ako i právne podložil svoj záver o neplatnosti
zmluvy o úvere ako takej, pričom skutkovo podložil , v čom podľa neho veriteľ pri uzatváraní zmluvy
postupoval nečesne a v čom obchádzal zákon, resp. nerešpektoval zákonom uložené podmienky a
príkazy a právne úkony volil a smeroval v súvislosti s cieľom obchádzať zákon. Zmluvu o úvere veriteľ
formuloval ako úver, ktorý je potrebné splatiť najneskôr do konca splatnosti celého úveru bez určenia
splátok, ich splatnosti a výšky. Výšku administratívneho poplatku veriteľ stanovil na 516,50 eur, ktorý
predstavoval 1,5-násobok úrokov, pričom nikde nezdôvodnil takto stanovenú výšku poplatku, ktorý by
mal pokrývať maximálne náklady spojené s poskytnutím úveru a v žiadnom prípade by nemal slúžiť
ako odmena za poskytnutie úveru a prostriedok na tvorbu zisku z poskytnutého úveru. Pokiaľ poplatok
dosahuje výšku polovice poskytnutého úveru a 1,5-násobok možných úrokov, v prípade predčasného
splatenia úveru nemôže dôjsť k zníženiu zaťaženia dlžníka spotrebiteľa. Naopak neúmerne a nedôvodne
vysokou sumou poplatku dochádza k možnému stanoveniu nižšej úrokovej sadzby a vytvoreniu zdania
výhodnosti úveru, nakoľko orientačným vodítkom pre spotrebiteľov je v prevažnej miere výška úrokovej
sadzby. Z uvedeného preto možno jednoznačne vyvodiť, že pokiaľ by i stanovenie poplatku ako také
neodporovalo zákonom SR, podstatné je, že jeho výška prekračujúca polovicu výšky poskytnutého
úveru  je v rozpore s dobrými mravmi tak ako to bolo ustálené i rozhodnutiami súdov, na ktoré v žalobe
poukazovala žalobkyňa.

7. Správne okresný súd zameral pozornosť i na skutočnosť, že v dodatku k úverovej zmluve určil
veriteľ zaplatenie celej sumy úrokov vyčíslených za celé obdobie vo výške úrokovej sadzby až do
splatnosti úveru, pričom sumu úrokov neupravil vo vzťahu k anuite istiny ani k dohodnutej úrokovej
sadzbe. Celkovú sumu úrokov za požičanie prostriedkov do splatnosti úveru len matematicky rozdelil,
bez ohľadu na skutočnosť, že výška istiny sa úhradou jednotlivých splátok znižovala. Správne okresný
súd ustálil, že pri úvere zabezpečeným dohodou o zrážkach zo mzdy odplata vo výške 100 % pri
ročnej splatnosti je v rozpore s dobrými mravmi, hraničiaca s trestno-právnou úžerou, pričom naviac sa
veriteľ snažil vypísaním plnomocenstva obchádzať zákon a zabezpečiť pohľadávku záložným právom k
nehnuteľnosti. Túto snahu naviac nezohľadnil v poplatkoch a v zmluve ju ani nikde neuviedol.

8. Na podklade uvedeného potom správne okresný súd konštatoval, že nebolo možné hodnotiť všetky
úkony samostatne a pokladať ich za čiastočne neplatné, nakoľko všetky úkony boli prijaté s cieľom
obchádzať zákon a poškodiť spotrebiteľa, získať neprimeraný prospech. Za správny považoval odvolací
súd i postup okresného súdu pokiaľ priznal právo žalobkyni na vydanie bezdôvodného obohatenia v
ňou uplatnenej výške s príslušným úrokom  z omeškania. Tým, že došlo k určeniu neplatnosti úverovej
zmluvy, správne okresný súd ustálil, že v rozsahu prevyšujúcom výšku žalovaným poskytnutého úveru
žalobkyňa žalobcu obohatila, nakoľko plnila z neplatného právneho úkonu.

9. V nadväznosti na uvedené odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, nakoľko ani v podanom odvolaní
žalovaný neuviedol také skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd vo svojom rozhodnutí nevyporiadal.
Vzhľadom na úspech žalobkyne v odvolacom konaní, odvolací súd priznal jej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania s tým, že o ich výške rozhodne okresný súd.

10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces                 (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/371/2015", "guid": "d58b918a-a383-4369-bd5c-de17d30806ad:c4fdaadf-71dc-4313-8124-c1034e85395b", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}