{"guid": "d111787f-4d2e-46c0-b801-fefc769b2bec:c780946d-2de0-4ed0-a51a-34ed4fa551dc", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5310208567.1", "spisova_znacka": "6Co/57/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/57/2016 z 29. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Žilina z 29. septembra 2016, sp. zn. 6Co/57/2016, ECLI:SK:KSZA:2016:5310208567.1", "identifikacne_cislo": "5310208567", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Darina Kriváňová", "sudca_id": 332, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-krivanova-332", "datum_vydania": "2016-09-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b,c", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-b,c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c780946d-2de0-4ed0-a51a-34ed4fa551dc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5310208567.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5310208567.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5310208567.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/57/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5310208567
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5310208567.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, , v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej,
sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci žalobcov: 1/ J. Z., nar. X.X.XXXX,
O. č. XXXX/X, C., 2/ Mgr. J. M., nar. XX.X.XXXX, O. č. XXXX/X, C., 3/ K. Z., nar. XX.X.XXXX, L. č. XX,
č. bytu 15, K., všetci zastúpení spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so
sídlom Vojtecha Tvrdého č. 17, Žilina, proti žalovanému: Okresné stavebné bytové družstvo, Čadca,
Gočárova č. 252, Čadca, IČO: 31 622 704, zastúpený advokátom JUDr. Stanislavom Záhumenským, so
sídlom Y. C. č. XXXX, Y., o zaplatenie 23.830,10 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 6C/171/2010-235 zo dňa 30. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 6C/171/2010-235 zo dňa 30. júna 2015  zrušuje a vec  vracia
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť do dedičstva po neb. Ing.
M. Z., nar. X.X.XXXX, zomr. X.X.XXXX náhradu mzdy za obdobie od 9.1.2008 do 8.1.2009 vo výške
13.443,12 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne počítaným od 10.2.2011 do zaplatenia, všetko
do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Zároveň týmto rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť do
dedičstva po neb. Ing. M. Z., nar. X.X.XXXX, zomr. X.X.XXXX náhradu mzdy za obdobie od 9.1.2009 do
13.4.2011 vo výške 15.061,95 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne počítaným od 14.4.2011
do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Napokon rozhodol o povinnosti žalovaného
nahradiť navrhovateľom trovy konania vo výške 11.673,54 Eur titulom trov právneho zastúpenia a titulom
ďalších trov účastníkov konania 45,46 Eur, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku na účet zástupcu
žalobcov.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podľa § 35a ods. 1 Zákonníka práce, ak osobitný
predpis neustanovuje inak, peňažné nároky zamestnanca jeho smrťou nezanikajú. Do štvornásobku
jeho priemerného mesačného zárobku prechádzajú mzdové nároky z pracovného pomeru postupne
priamo na jeho manžela, deti a rodičov, ak s nimi žili v čase smrti v spoločnej domácnosti. Predmetom
dedičstva sa stávajú, ak týchto osôb niet.
3. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného
zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď
mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Zamestnávateľ sa môže vyhnúť povinnosti poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy iba spôsobom, že
bude zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy až do vyriešenie spornosti rozviazania
pracovného pomeru, pričom za toto obdobie potom zamestnancovi nepatrí náhradu mzdy, ale mzda za
vykonanú prácu. Skutočnosť, že zamestnávateľ umožní zamestnancovi pokračovať v práci, nemožno
považovať za jeho súhlas s tvrdením zamestnanca o neplatnom skončení pracovného pomeru. V
prípade, že zamestnanec nemôže vykonávať zamestnávateľom prideľovanú prácu v dôsledku dočasnej
pracovnej neschopnosti alebo inej dôležitej prekážky v práci, pri ktorej neprislúcha náhrada mzdy, v
takomto prípade nemá právo na náhradu mzdy. V súdenom prípade však išlo o iné dôvody, pre ktoré



pôvodný žalobca Ing. Z. nepracoval. Jedným z obdobných prípadov je aj ten, ktorý je aktuálny v tomto
konaní, že zamestnávateľ aj napriek zákonom uloženej povinnosti počas trvania súdneho sporu o
určenie neplatného skončenia pracovného pomeru neposkytoval zamestnancovi náhradu mzdy. Teda
žalovaný ako zamestnávateľ pôvodného žalobcu Ing. M. Z. bol povinný poskytnúť svojmu zamestnancovi
v najbližšom výplatnom termíne náhradu mzdy za obdobie od 9.3.2011 najneskôr do 31.3.2011, a to
minimálne za obdobie od 9.1.2008 do 8.1.2009.
4. Aj druhostupňový súd vo svojom rozhodnutí z 11.2.2015 konštatoval, že v tomto smere boli
úvahy okresného súdu správne. V priebehu konania však zamestnanec, s ktorým žalovaný skončil
neplatne pracovný pomer, zomrel a na jeho miesto do konania vstúpili jeho právni nástupcovia a
preto druhostupňový súd vytýkal pôvodnému rozhodnutiu vo veci rozsudkom zo dňa 28.1.12013, že sa
nezaoberal uplatňovanými nárokmi zomretého zamestnanca a to najmä v zmysle ustanovenia § 35 ods.
1 Zákonníka práce.
5. V ďalšej časti nárokov, ktoré nastali po smrti žalobcu ako zamestnanca, súd v zmysle § 35 ods. 1
Zákonníka práce konštatoval, že ak osobitný predpis neustanovuje inak, peňažné nároky zamestnanca
jeho smrťou nezanikajú. Tieto mzdové nároky z pracovného pomeru, nárok na mzdu vyplývajúcu z
pracovnej zmluvy, špecificky prechádzajú postupne priamo na manžela zamestnanca, potom na jeho deti
a napokon na jeho rodičov bez toho, aby sa stali predmetom dedičstva alebo teda pozostalosti. Rozsah
týchto nárokov sa ustanovuje maximálnym limitom, a to štvornásobkom priemerného mesačného
zárobku mzdy zamestnanca. Po smrti zamestnanca sa teda jeho mzdové nároky do tohto rozsahu
stávajú nárokom manžela, ak zomretý zamestnanec nemal manžela, mzdové nároky sú nárokom jeho
detí, prípadne ak zamestnanec nemal ani deti, mzdové nároky získavajú jeho rodičia.
6. V tomto prípade  zomrelý zamestnanec Ing. M. Z. mal manželku a mal aj deti, žalobcov 1/ až 3/,
ktorí vstúpili do konania namiesto nebohého žalobcu. Podmienkou prechodu mzdových nárokov je, že
uvedené osoby žili so zomretým zamestnancom v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti. Predmetom
dedičstva sa stávajú iba v tom prípade, ak zosnulý zamestnanec nemal manžela, deti, ani rodičov, ktorí
s ním žili v čase smrti v spoločnej domácnosti.
7. Práve táto skutočnosť bola namietaná v ďalšom konaní žalovaným, keď poukazoval na to, že zosnulý
zamestnanec Ing. M. Z. žil v spoločnej domácnosti so svojou manželkou, a preto nemôžu jeho nároky
prechádzať na jeho manželku, prípadne deti.
8. Súd na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že Ing. Z. niekoľko mesiacov pred smrťou,
teda od času, kedy bol uznaný za osobu so zníženou pracovnou schopnosťou na 80 %, bol umiestnený
v sociálnom zariadení a nežil v spoločnej domácnosti so svojou manželkou, prípadne deťmi. V tomto
prípade v zmysle § 115 Občianskeho zákonníka sa spoločným žitím v domácnosti rozumie trvalé
spolužitie fyzických osôb, ktoré spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Pojem „trvalé spolužitie\"
možno definovať dvomi základnými skutočnosťami, a to jednak spravidla spoločnou adresou trvalého
bydliska a faktickým zdržiavaním sa v ňom a tiež podľa možností a schopností jednotlivých členov
domácnosti uhrádzaním nákladov na svoje potreby, prípadne činnosťami súvisiacimi s prevádzkou
domácnosti, napr. zabezpečovaním drobných opráv, úprav, odstraňovaním nedostatkov a podobne.
9. V tejto súvislosti je preukázané, že Ing. M. Z. nežil v spoločnej domácnosti s manželkou ani deťmi
nielen preto, že bol vážne zdravotne postihnutý mozgovou príhodou, ale aj v období pred týmto
zhoršením zdravotného stavu neviedli manželia spoločnú domácnosť, ani v spoločnej domácnosti nežili,
spoločne nehospodárili a neuhrádzali spoločné náklady na svoje potreby. V podstate každý z nich žil
vlastným životom. Je dôvodné preto predpokladať, že pokiaľ by nebolo došlo k zhoršeniu zdravotného
stavu pôvodného žalobcu, bol by zo strany manželky žalobcu podaný aj návrh na rozvod manželstva.
Ostatné dôvody, ktoré predpokladá zákon, že by mala existovať spoločná domácnosť, nebolo potrebné
preukazovať, pretože pokiaľ sa žalobcovia nedomáhali nárokov podľa § 35 ods. 1 Zákonníka práce, boli
si vedomí tejto skutočnosti.
10. K otázke premlčania poukázal okresný súd na skutočnosť, že jednotlivé nároky sa nepremlčali;
aj v zmysle uznesenia NS SR zo dňa 28.9.2010 sp. zn. 6Cdo/99/2010 je totiž potrebné posudzovať
úpravu návrhu nie ako zmenu uplatneného nároku, a preto súd bol toho názoru, že vznesená námietka
premlčania zo strany žalovaného je nedôvodná. Súd vychádzal z pôvodne uplatňovaného nároku
žalobcu, ktorý bol špecifikovaný podaním zo dňa 23.9.2011, v ktorom bol nárok na náhradu mzdy za
obdobie od 9.1.2008 do 8.1.2009 v sume 13.443,12 Eur  a za obdobie od 9.1.2009 do 31.3.2011 v sume
15.061,95 Eur. Za ďalšie obdobia si právni nástupcovia žalobcu neuplatňujú žiadne náhrady ani mzdu.
11. Ďalší nárok predstavuje úrok z omeškania vo výške 9 % ročne, ktorý vychádza z ustanovenia §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a Vládneho nariadenia č. 87 z roku 1995 Zb. z., keď uplatňovaná
výška úroku z omeškania je v súlade s citovanými právnymi predpismi, preto súd zaviazal odporcu  na



zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 13.443,12 Eur od 10.2.2011 a zo sumy
15.061,95 Eur od 14.4.2011 do zaplatenia.
12. Pri rozhodovaní o úroku z omeškania vychádzal súd prvej inštancie z § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

13. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru vychádza napadnuté rozhodnutie
z nedostatočne zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že
odôvodnenie rozsudku je rozporné, ak uvádza, že od 9.1.2009 nemohol žalobca pracovať z dôvodov
na strane žalovaného, v ďalšej časti odôvodnenia však uvádza, že žalobca nemohol vykonávať prácu
pre svoj nepriaznivý zdravotný stav. Poukázal na ustanovenie § 35 Zákonníka práce, z ktorého obsahu
je zrejmé, že manželka právneho predchodcu žalobcov (zamestnanca Ing. M. Z.) si neuplatnila nárok
priamo proti žalovanému, hoci s manželom žila v spoločnej domácnosti. Krátkodobé opustenie spoločnej
domácnosti v dôsledku hospitalizácie nespôsobuje zánik spoločnej domácnosti. Odvolateľ akcentoval
fakt, že žalobca v priebehu konania zmenil svoj žalobný návrh a tento doručil okresnému súdu dňa
23.9.2011. Z uvedeného dôvodu žalovaný vzniesol námietku premlčania k časti nároku žalobcu, a to
za obdobie od 9.1.2008 do 22.9.2008. Žalovaný v konaní požadoval, aby žalobcovi nebola priznaná
náhrada mzdy za obdobie prevyšujúce 12 mesiacov (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce) a zároveň aby
bolo preskúmané, z akého dôvodu sa zamestnanec do práce nezapojil, či bol práceneschopný a
či mu jeho zdravotný stav umožňoval pracovať. Súd sa s touto obranou žalovaného nevysporiadal,
zaviazal žalovaného zaplatiť náhradu mzdy aj za obdobie prevyšujúce 12 mesiacov a zároveň uzavrel,
že pôvodný žalobca nemohol do práce nastúpiť pre vážny zdravotný stav. Skutočnosť, že pôvodný
žalobca bol od 6.8.2009 pripútaný na lôžko, nebola medzi stranami sporná. Odvolateľ zdôraznil, že ak
zamestnanec pre práceneschopnosť alebo úplnú invaliditu nemohol vôbec vykonávať prácu, nepatril
mu nárok na náhradu mzdy, čo okresný súd nijako nevyhodnotil. V tejto súvislosti odvolateľ na podporu
svojho názoru poukázal aj na odôvodnenie čiastočného rozsudku sp. zn. 6C/171/2010 zo dňa 3.11.2011.
Odvolateľ považoval rozhodnutie okresného súdu za nepreskúmateľné a tiež nevykonateľné, pretože
z obsahu výroku nie je zrejmé presné označenie dedičského konania. Odvolateľ tiež v konkrétnostiach
poukázal na nesprávnosť postupu súdu pri rozhodovaní o trovách konania, keď tu mala byť zohľadnená
neúčelnosť procesných podaní žalobcu smerujúcich k zmene žalobného petitu.

14. Žalobcovia vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadali napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
potvrdiť. Nesúhlasili so vznesenou námietkou premlčania, pretože nárok bol v konaní uplatnený žalobou
podanou na súde 5.11.2010. Ďalej zdôraznili, že s pôvodným žalobcom nežili v spoločnej domácnosti,
čo vyplýva aj z konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Na zníženie uplatneného nároku
na náhradu mzdy nemôže mať vplyv skutočnosť, že zdravotný stav pôvodného žalobcu sa zhoršil, najmä
ak toto zhoršenie bolo vyvolané prebiehajúcim súdnym konaním a správaním žalovaného.

15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario toto rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie.

16. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti Civilného sporového poriadku (zákon
č. 160/2015 Z. z., účinný od 1.7.2016), bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú úpravu (§ 470 ods.
1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).
Z uvedeného dôvodu použil pri odôvodňovaní rozhodnutia aj novú terminológiu - označenie „žalobcov\"
a „žalovaného\" namiesto pojmov „navrhovatelia\", „odporca\" uvádzaných v napadnutom rozhodnutí.

17. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 ods. 2 CSP (pred 1.7.2016 § 157 ods. 2 O.s.p.), dochádza nielen
k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť,
ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie
rozhodnutia dovoľuje stranám sporu posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné
predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí
súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane



ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ súd náležite neodôvodní svoje rozhodnutie, osobitne také,
ktorým ukladá nejakú povinnosť, znemožní stranám realizovať ich procesné práva, čo je jeden z dôvodov
pre zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP).
18. Z uvedeného vyplýva, že súd je povinný pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí dodržať základné
obsahové požiadavky formulované v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie je koncipované tak,
aby jasne, stručne a zrozumiteľne v sebe zahrnulo všetky náležitosti uvedeného zákonného ustanovenia
- vymedzenie predmetu konania, dôkaznej situácie a jej právne posúdenie. Súd je pri formulovaní
odôvodnenia rozhodnutia viazaný predovšetkým požiadavkou presvedčivosti, stručnosti, presnosti, ako
aj základnými princípmi logického myslenia.
19. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd
je povinný ho riadne zhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Ak súd prijme
skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých
podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu
rozsudku.

20. Predmetom konania v posudzovanej veci je nárok uplatnený v zmysle § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka
práce, a to na základe žaloby zamestnanca, ktorý v priebehu konania zomrel a aktuálne vystupujú
na jeho mieste dedičia požadujúci finančné plnenie podľa § 35 Zákonníka práce tak, že toto sa stane
súčasťou dedičstva.

21. Naposledy rozhodol vo veci okresný súd rozsudkom č. k. 6C/171/2010-185 zo dňa 28.11.2013,
ktorý bol zrušený v odvolacom konaní uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 6Co/410/2014-205 zo
dňa 11.2.2015 s odôvodnením, že ak pracovník nie je schopný (napr. pre práceneschopnosť, keď mu
patrí nemocenské) alebo ochotný vykonávať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá nárok na
náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce (teraz § 79 ods. 1 Zákonníka práce, R 90/1970).
Základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne nepriznaní náhrady mzdy brať zreteľ
je skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne z
akých dôvodov tak neurobil. Pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy musí súd totiž
uvážiť, či pracovník mal možnosť obstarať si vhodnú prácu a za akých podmienok, či a aké zárobky
dosahoval, či to nebolo za nepriaznivých okolností. Pri rozhodovaní o žiadosti organizácie podľa § 61
ods. 2 Zákonníka práce (teraz § 79 ods. 2 Zákonníka práce) v prípade, ak bol pracovník medzitým
zamestnaný, súd prihliadne aj na okolnosti, za ktorých svoj zárobok dosiahol, napr. či vykonával prácu
zodpovedajúcu svojej kvalifikácií, či pracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím a pod. Krajský súd
poukázal na potrebu aplikácie § 35 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré rozlišuje charakter nároku, ktorý si
môžu uplatniť priamo osoby tam uvedené, resp. sa tento stáva následne súčasťou dedičstva. Súd prvej
inštancie mal vyhodnotiť obranu žalovaného, ktorý požadoval nepriznanie náhrady mzdy za obdobie,
kedy bol žalovaný práceneschopný a jeho stav neumožňoval zapojenie sa do pracovného procesu, a
tiež sa mal zaoberať vznesenou námietkou premlčania.

22. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia je krajský súd nútený konštatovať, že súd prvej inštancie
sa právnym názorom odvolacieho súdu dôsledne neriadil, keď neprihliadol na skutočnosť, že právny
predchodca žalobcov v dôsledku invalidity nemohol vôbec pracovať minimálne od 6.10.2009, kedy
začal poberať invalidný dôchodok. K zhoršeniu zdravotného stavu právneho predchodcu žalobcov došlo
už pred týmto dátumom a žalovaný, rovnako ako aj krajský súd v poslednom zrušujúcom rozhodnutí
poukazovali na fakt, že daná okolnosť je z hľadiska rozhodovania o náhrade mzdy podstatná. Súd druhej
inštancie odkazuje v tomto smere na spomínané rozhodnutie a tam vyslovený právny názor, ktorý bol
pre okresný súd záväzný.

23. Za opodstatnenú považoval odvolací súd aj argumentáciu týkajúcu sa posúdenia vznesenej námietky
premlčania, ktorá nebola zo strany súdu prvej inštancie uspokojivo posúdená. Žaloba bola v danej veci
doručená na súd 8.11.2010, zmena návrhu bola súdu doručená dňa 23.9.2011. Je zjavné, že žalobca
druhým podaním požadoval viac, ako v pôvodnom návrhu, ktorý úkon treba jednoznačne posúdiť ako
zmenu žaloby, čo korešponduje aj s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
6Cdo/99/2010 (na ktorý upriamil pozornosť aj súd prvej inštancie, avšak nesprávne ho interpretoval).
Z hľadiska premlčania bolo nevyhnutné vychádzať z predpokladu, že premlčaniu podliehajú jednotlivé
zložky požadovanej náhrady mzdy, t. j. každá požadovaná mesačná platba náhrady a vo vzťahu ku
každej malo byť posúdené plynutie premlčacej doby. Uvedené je úzko spojené aj s otázkou plnenia
povinnosti tvrdenia žalobcov, ktorí uplatňovali svoje práva za jednotlivé mesačné obdobia a jednotlivé



sumy tak podliehali skúmaniu z hľadiska skutkového i právneho. Nemožno teda súhlasiť s tvrdeniami
súdu prvej inštancie, že žalobcovia uplatňovali svoj nárok od začiatku konania a „len\" menili jeho výšku.
Z podania zo dňa 23.9.2011 vyplýva rozšírenie žalobnej požiadavky, ktorá okolnosť zákonite mohla mať
vplyv na hodnotenie vznesenej námietky premlčania.

24. Pokiaľ ide o tvrdenia odvolateľa týkajúce sa aplikácie § 35 ods. 1 Zákonníka práce, krajský
súd nesúhlasil s posúdením súdu prvej inštancie, ktorý hospitalizáciu právneho predchodcu žalobcov
považoval za okolnosť spôsobujúcu zánik spoločnej domácnosti. Daná skutočnosť spôsobená
objektívnym zhoršením zdravotného stavu nemôže nikdy znamenať, že dotknuté osoby už nevedú
spoločnú domácnosť, pokiaľ medzi nimi existuje vzájomná vôľa po ukončení liečenia opätovne spolu žiť
a uspokojovať svoje potreby. Súhlasiť by bolo možné len s prípadom, kedy naozaj právny predchodca
žalobcov a žalobcovia skutočne už nemienili viesť spoločný život, na čo aj okresný súd poukázal, keď
tvrdil, že predmetné vzťahy smerovali k iniciovaniu rozvodového konania. S posúdením okresného súdu
by bolo možné súhlasiť s prihliadnutím na fakt, že právny predchodca žalobcov mal v čase začatia
konania bydlisko v Kysuckom Novom Meste, teda iné ako jeho nástupcovia. Pokiaľ v konaní nebudú
zistené iné rozhodujúce skutočnosti, odvolací súd vyjadruje presvedčenie, že spoločná domácnosť, ako
to má na mysli spomínané ustanovenie § 35 ods. 1 Zákonníka práce, v danom prípade neexistovala.

25. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).



Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.                 Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/171/2010", "guid": "699370d9-97c9-4c59-9247-09c7d5b3564b:97f259c7-81f2-4f47-8654-b27c03464d87", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "93832697-041c-4b4f-b1aa-aa571818681e:28d20376-188d-46b9-941c-c10bfb63537e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1111215077.1", "spisova_znacka": "6Co/410/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/410/2014 z 5. 10. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-10-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1111215077.1"}], "citovane_v": []}