Rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/233/2016 z 8. 11. 2016 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Žilina z 8. novembra 2016, sp. zn. 7Co/233/2016, ECLI:SK:KSZA:2016:5416200190.2 Krajský súd Žilina | 7Co/233/2016 | ECLI:SK:KSZA:2016:5416200190.2 | 2016-11-08 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f00a4777-e458-46e7-8bfc-0f55f0648491 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5416200190.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/233/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5416200190
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5416200190.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny
Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej v právnej veci žalobcu:
S. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. J., R. XXXX, prechodne bytom U., H. XXX, právne zastúpený
JUDr. Veronikou Romaníkovou, advokátkou so sídlom v U., W. XX, proti žalovanej: S. J., rod. F.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom A. J., M. H. XXXX/XX, právne zastúpená: JUDr. Dušan Serek advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom v Nižnej, Nová Doba 489/15, IČO: 47 258 781, pracovisko Dolný Kubín,
Radlinského 1709/28, o zaplatenie 23.500 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dolný Kubín, č. k. 4C/5/2016-76 zo dňa 21. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 23.500
Eur, spolu s ročným úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške
5,05 % od 01.02.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšku žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej
zaplatenie sumy 23.500 Eur vrátene úroku z omeškania vo výške 0,025 % za každý deň z omeškania
z tejto sumy od 01.11.2015 do zaplatenia. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
žalobca svoje tvrdenia o tom, že žalovanú istinu poskytol žalovanej titulom pôžičky nepreukázal. Žalobca
dňa 27.01.2015 prišiel do bytu žalovanej a tam jej odovzdal sumu 23.500 Eur. Tvrdil, že konal z vlastnej
iniciatívy bez toho, aby ho žalovaná o peniaze žiadala, dokonca ani nevedela, že k nej s peniazmi príde.
Žalobcom predložený dôkaz, a to 2 útržky papiera, kde jedna samostatná časť obsahovala vyhlásenie
o uzavretí Zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou a druhá text „záloha na (nečitateľné) 23.500
Eur 27.01.2015“ nepovažoval za písomnú zmluvu o pôžičke peňazí. Poukázal na to, že žalobca sám
napísal, že dáva žalovanej pôžičku, pričom netvrdil, že by pri písaní tohto textu bola prítomná žalovaná
a tento útržok papiera podpísala. Zároveň však mal preukázané, že žalovaná podpísala útržok papiera,
kde sa konštatuje, že dostala zálohu na byt. Za daných okolností však považoval za presvedčivejšie
tvrdenie žalovanej , že žalobca jej dal peniaze, ktoré mala použiť ako zálohu na kúpu bytu z vlastnej
iniciatívy a nežiadal, aby mu ich vrátila. Pre podporu tohto záveru svedčí aj fakt, že žalobca mal so
žalovanou v tomto období veľmi blízky osobný vzťah. Aj keď túto skutočnosť žalobca popieral, vyplynula
z výpovede svedkyne, sestry odporkyne.

2. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá mala v konaní
úspech v celom rozsahu priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia,
ktorých výšku vyčíslil podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb.



3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny tak, že žalobnému návrhu bude v celom rozsahu vyhovené. Namietal správnosť skutkových
záverov okresného súdu, ktoré podľa jeho názoru nevyplývali z vykonaného dokazovania. Poukázal na
to, že sumu 23.500 Eur, ktorú požičal žalovanej dostal od svojich detí, ktoré žijú v zahraničí a finančné
prostriedky mu poskytli pre jeho potrebu. Zdôraznil, že žalovaná nepoprela prijatie finančnej hotovosti
23.500 Eur doma vo svojom byte, čo nakoniec aj svojim podpisom potvrdila. Namietal, že okresný súd
zhodnotil len ústnu výpoveď žalovanej, jeho vyjadrenia, ako aj ním predložené dôkazy nezobral pri
rozhodovaní do úvahy.

4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť. Uviedla, že povinnosťou žalobcu bolo preukázať nielen to, že došlo k odovzdaniu peňazí,
ale aj to, že obe zmluvné strany nad všetky pochybnosti prejavili vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke. Z
listinného dôkazu, ktorý na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil okresnému súdu nevyplýva,
že by k takejto dohode medzi nimi došlo. Poukázala na to, že v čase odovzdania peňazí bol medzi ňou
a žalobcom dôverný, blízky vzťah a do bytu, ktorý si chcela zakúpiť sa mala nasťahovať spolu s ním.
Nemali ani dohodnutú dobu splatnosti pôžičky. Žalobca sám žiadal vrátenie peňazí už v mesiaci apríl
2015, hoci podľa ústrižku, ktorý okresnému súdu predložil, mala splatnosť nastať až 31.10.2015.

5. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovanej opätovne uviedol skutočnosti, na ktoré poukazoval v
podanom odvolaní a uviedol, že na tomto v celom rozsahu trvá.

6. Žalovaná v duplike k vyjadreniu žalobcu opätovne zdôraznila, že od neho žiadne finančné prostriedky
nežiadala, nemala vedomosť o tom, že príde dňa 27.01.2015 do jej bytu s nejakým finančným obnosom.

7. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že sa jedná o konanie začaté pred
nadobudnutím účinnosti Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), t.j. pred
01.07.2016, podľa § 470 ods. 1 CSP vo veci ďalej konal a rozhodol už podľa tohto nového právneho
predpisu. Po zistení, že odvolanie podala včas strana sporu (§ 60 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
bol opravný prostriedok v čase jeho podania prípustný (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok
okresného súdu v rozsahu danom ustanovením § 179 CSP a po vykonaní pojednávania, vrátane
doplnenia a zopakovania dokazovania, podľa § 388 tento zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto
rozsudku. Zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd prispôsobil terminológiu novej úprave,
ktorá pôvodných účastníkov konania označuje ako strany sporu s tým, že namiesto navrhovateľa uvádza
žalobcu a na miesto odporcu žalovaného.

8. Žalobca vo výpovedi pred odvolacím súdom zotrval na skutočnostiach, na ktoré poukazoval v
podanom odvolaní. Uviedol, že finančné prostriedky vo výške žalovanej istiny odovzdal žalovanej, ktorú
skutočnosť táto svojim podpisom potvrdila. Peňažné prostriedky jej však požičal, mali slúžiť pre žalovanú
ako záloha na byt, nikdy jej ich neposkytol ako dar. Uviedol, že žalovaná od neho peniaze nežiadala, k
takémuto konaniu pristúpil z vlastného podnetu. Nerozporoval tvrdenia žalovanej, že text o poskytnutí
pôžičky, ktorý bol uvedený na útržku papiera predloženom okresnému súdu, ako aj odvolaciemu súdu,
napísal sám, bez prítomnosti žalovanej. Zároveň však uviedol, že po odovzdaní finančných prostriedkov
žalovanej ju žiadal, aby napísala potvrdenie, že ide o zálohu na byt, čo aj urobila. Poprel, že by žalovaná
odmietala prijať tieto peniaze. Pripustil, že so žalovanou sa poznali dlhší čas, žalovaná bola jeho „dobrá
známa“. Dával jej bežné dary, ako napr. peniaze na kúpu chladničky, nikdy to však nebola finančná
hotovosť v takom rozsahu, ako žalovaná istina.

9. Žalovaná vo výpovedi pred odvolacím súdom, rovnako ako žalobca zotrvala na svojich dovtedajších
tvrdeniach. Zdôraznila, že si nikdy od žalobcu žiadne finančné prostriedky nepožičala. Potvrdila, že
dostala od žalobcu sumu 23.500 Eur, avšak tieto peniaze jej boli darované, poprela, že by išlo o pôžičku.
K okolnostiam prevzatia týchto peňazí uviedla, zhodne ako žalobca, že neboli s ním dohodnutí na
tom, že príde k nej domov a donesie jej peniaze. V čase, kedy jej boli zo strany žalobcu poskytnuté
finančné prostriedky bola vydatá, avšak už v rozvodovom konaní a čakali s vtedajším manželom na
súdne predvolanie. Spolu s ním mali v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov 3-izbový byt v Dolnom
Kubíne, ktorý po rozvode predali za kúpnu cenu cca 47.000 Eur s tým, že túto si s bývalým manželom
rozdelili rovným dielom. Zo sumy 23.500 Eur, ktorá tvorila polovicu kúpnej ceny uhradila všetky náklady,
ktoré boli spojené s jeho prevodom. Následne si kúpila 1-izbový byt v A. J.. Žalovaná nevedela uviesť



dátum uzavretia kúpnej zmluvy, avšak k 16. júlu 2015 už v tomto byte bola nasťahovaná. Rovnako sa
nevedela konkrétne vyjadriť ku kúpnej cene tohto bytu, tvrdila, že to bolo okolo 34.000 Eur. Na úhradu
kúpnej ceny použila dar od žalobcu a zvyšok doplatila z peňazí z vyporiadania BSM. Potvrdila, že v apríli
2015 ju žalobca žiadal o vrátenie finančných prostriedkov a v tej súvislosti jej volal. Bola však u lekára
a dobre mu nerozumela, čo od nej žiadal. Od tohto obdobia si už volali menej časti, aj sa menej často
navštevovali, ich vzťah úplne ochladol a došlo k jeho ukončeniu.

10. Odvolací súd opakoval dokazovanie výsluchom svedkyne O. N., sestry žalovanej. Táto potvrdila
vyjadrenie žalovanej, že medzi ňou a žalobcom bol veľmi blízky priateľský vzťah. Dokonca svedkyňa
uviedla, že to možno bol aj vážnejší ako priateľský vzťah, ktorý trval niekoľko rokov. Ďalej uviedla, že v
čase rozvodu žalovanej táto bola v ťaživej finančnej situácii a žalobca jej vtedy pomáhal najmä vecnými
darmi ako ovocie a potraviny. Skutočnosť, že žalobca žalovanej daroval finančnú hotovosť 23.500 Eur
sa dozvedela od žalovanej a bola milo prekvapená, že k takémuto gestu žalobca pristúpil. Tiež svedkyňa
uviedla, že bola prítomná pri telefonáte žalobcu žalovanej a počula, ako ju žalobca ubezpečoval, aby si
kúpila byt, že peniaze, ktoré jej dal od nej nebude pýtať späť. Svedkyňa tiež uviedla, že žalovaná jej
hovorila o žiadosti žalobcu na vrátenie peňazí, avšak bližšie podrobnosti si nepamätala.

11. Odvolací súd sa oboznámil s fotokópiou, ako aj originálom prehlásenia žalovanej, (fotokópia z č. l. 6
spisu), v ktorom sa uvádza: „záloha na byt 23.500 Eur“ zo dňa 27.01.2015, ako aj fotokópiou a originálom
žalobcom označenej zmluvy o pôžičke zo dňa 27.01.2015. Vo vzťahu k týmto listinným dôkazom sporové
strany zotrvali na svojich tvrdeniach, ktoré uviedli v rámci ich výsluchu.

12. Žalovaná tiež potvrdila, že prostredníctvom svojho právneho zástupcu prevzala výzvy právnej
zástupkyne žalobcu na vrátenie žalovanej istiny ako zo dňa 16.11.2015, tak aj zo dňa 21.12.2015.
Vo výzve zo dňa 21.12.2015 žalobca žiada žalovanú o vrátenie poskytnutej pôžičky najneskôr do
31.01.2016 s tým, že inak si bude od nasledujúceho dňa uplatňovať úroky z omeškania.

13. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

14. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

15. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

16. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

17. Podľa § 3 Nariadenia MS SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 % bodov vyššia, ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky, platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

18. Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje odovzdanie
predmetu pôžičky (peňazí) a veriteľom dlžníkovi. V prejednávanej veci bolo nesporné, že žalobca
fakticky odovzdal žalovanej sumu 23.500 Eur. Sporným ostalo, či zo strany žalobcu išlo o prejav vôle,
ktorým chcel darovať poskytnuté finančné prostriedky žalovanej, alebo prejav vôle, ktorým jej chcel
tieto peniaze požičať. Na základe zopakovaného a doplneného dokazovania krajský súd, na rozdiel
od okresného súdu, dospel k opačnému záveru, a to existencii záväzku žalovanej vrátiť žalobcovi
sumu 23.500 Eur, ktoré jej tento poskytol titulom pôžičky. Bolo nepochybné, že sa strany sporu dobre
poznali. Odvolací súd nepovažoval za hodnoverné tvrdenie žalobcu, že išlo o dobrú známu, ku ktorej
nemal bližší vzťah. Vychádzal z tvrdenia žalobcu, že v čase poskytnutia finančných prostriedkov bol
starobným dôchodcom a peniaze, ktoré poskytol žalovanej, boli peniazmi od jeho detí. Žalobca bez
žiadosti žalovanej z vlastnej iniciatívy jej poskytol finančné prostriedky. Je nelogické, že by takýmto



spôsobom konal, ak by nešlo o osobu, ktorá mu je dôverne známa. Avšak táto skutočnosť podľa
názoru odvolacieho súdu nepostačovala na záver, že je pravdivé tvrdenie žalovanej o tom, že z toho
titulu jej boli zo strany žalobcu finančné prostriedky darované. Tu krajský súd prihliadol na výpoveď
žalovanej, ktorá tvrdila, že finančné prostriedky nežiadala a tieto od žalobcu ani prijať nechcela. Keď
tieto prostriedky nechcela prijať a nakoniec ako tvrdila ich zobrala titulom daru, nevidí krajský súd dôvod,
pre ktorý žalovaná vlastnou rukou napísala na ústrižok, ktorý súdu predložil žalobca text „záloha na
byt 23.500 Eur“ 27.01.2015 a tento opatrila aj vlastnoručným podpisom. Za hodnovernejšie považoval
tvrdenie žalobcu, že tieto peniaze chcel poskytnúť žalovanej ako pôžičku. To, že išlo o pôžičku možno
usudzovať už aj z predchádzajúceho konania žalobcu, ktorý vzhľadom na jeho blízky vzťah k žalovanej,
túto obdarovával tak, ako to potvrdila aj sestra žalovanej. Nikdy však nešlo zo strany žalobcu o väčšie
finančné prostriedky a žalovaná nevystavovala „potvrdenia“ ich o prevzatí. Udalosti, ktoré vnikli na
strane žalovanej po prijatí týchto finančných prostriedkov podľa názoru odvolacieho súdu nasvedčujú
pravdivosti tvrdení žalobcu o tom, že išlo o pôžičku, ktorú mala použiť žalovaná ako zálohu na kúpu bytu.
Skutočne vzhľadom na výšku kúpnej ceny tohto bytu okolo 34.000 Eur a výšku výplatku z vyporiadania
BSM 23.500 Eur možno považovať za pravdivé tvrdenie žalobcu, že tieto peniaze mali byť použité na
kúpu bytu žalovanou do času ukončenia vysporiadania jej BSM .

19. Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietala, že nedošlo k riadnemu uzatvoreniu
zmluvy o pôžičke, nakoľko medzi jej účastníkmi neexistovala dohoda o čase vrátenia týchto finančných
prostriedkov. V zmysle § 657 Občianskeho zákonníka je jednou z náležitostí zmluvy o pôžičke aj
dohoda o čase vrátenia finančných prostriedkov. Z tohto zákonného ustanovenia však nevyplýva, že
by musel byť medzi zmluvnými stranami dohodnutý konkrétny deň vrátenia finančných prostriedkov.
Deň vrátenia môže byť ponechaný na vôli dlžníka alebo na vôli veriteľa. Žalobca tvrdil, že dohoda na
vrátenie finančných prostriedkov bola stanovená k 30.10.2015. Z vykonaného dokazovania však tento
moment splatnosti zmluvy o pôžičke preukázaný nebol. Vychádzajúc však zo skutkového stavu tak, ako
ho ustálil krajský súd vyššie možno konštatovať, že ak mali byť finančné prostriedky poskytnuté ako
zloženie zálohy na byt do času, než dôjde k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva žalovanej a jej
manžela, moment vrátenia týchto finančných prostriedkov sa viazal práve na tú podmienku vyporiadania
BSM. Žalobca vyzýval žalovanú na vrátenie peňazí s tým, že jeho právna zástupkyňa vo výzve zo
dňa 21.12.2015 určila čas vrátenia do 31.01.2016. Keďže do tohto dňa žalovaná finančné prostriedky
nevrátila, nasledujúcim dňom sa v zmysle § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka dostala
do omeškania so zaplatením tejto sumy a žalobcovi vzniklo právo na úroky z omeškania. Pri určení výšky
úrokov z omeškania vychádzal krajský súd z § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995. Základná úroková
sadzba ECB ku dňu vzniku omeškania žalovanej predstavovala 0,05 %, žalobcovi tak vzniklo právo na
úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne . Žalobca si uplatnil úroky z omeškania od 01.11.2015, jeho
nárok na úroky z omeškania za obdobie od 1.11.2015 do 31.01.2016 nebol dôvodný a krajský súd žalobu
v tejto časti zamietol. Rovnako zamietol aj nárok žalobcu na úroky z omeškania od tohto dátumu, ktoré
prevyšovali zákonom povolenú výšku úrokov z omeškania 5,05 % (žalobca si pôvodne uplatňoval úroky
vo výške 02,025% denne, t.j. 9, 125 % ročne).

20. Žalobca bol v konaní vo väčšom rozsahu úspešný, jeho neúspech bol nepatrný, preto mu krajský súd
priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 CSP. O výške týchto trov v zmysle § 262 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom
rozhodnutí vo veci ktorým sa konanie končí samostatným uznesením..

21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,



d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).