{"guid": "0930d655-c686-49b5-8055-f564a55cd647:eff584ea-e04d-4a56-8dd7-a10b527d4d76", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5714210901.1", "spisova_znacka": "7Co/569/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/569/2015 z 9. 2. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 9. februára 2016, sp. zn. 7Co/569/2015, ECLI:SK:KSZA:2016:5714210901.1", "identifikacne_cislo": "5714210901", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "Mgr. Mária Kašíková", "sudca_id": 1504, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-maria-kasikova-1504", "datum_vydania": "2016-02-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/eff584ea-e04d-4a56-8dd7-a10b527d4d76", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5714210901.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5714210901.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5714210901.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina\nSpisová značka: 7Co/569/2015\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 5714210901\nDátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková\nECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5714210901.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\n\nKrajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny\nBeniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci navrhovateľa:\nM. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. H., C. F. XXXX/XX, zastúpený splnomocneným zástupcom\nZdruženie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42 176 778, Námestie Legionárov 5, 080\n01 Prešov, proti odporcovi: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09\nBratislava, právne zastúpený advokátskou kanceláriou WERNER & Co. s. r. o., so sídlom Stromová 54/\nA, 831 01 Bratislava, IČO: 36 869 643, o vydanie bezdôvodného obohatenia a ochranu práv spotrebiteľa,\nna odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Martin, č. k. 15C/204/2014-184 zo dňa 01. júna\n2015, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nRozsudok okresného súdu  p o t v r d z u j e .\n\nNavrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nNapadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal odporcu vydať navrhovateľovi zo zmluvy o úvere č.\n602300244 zo dňa 24.06.2013 bezdôvodné obohatenie vo výške 484,- eur. Navrhovateľovi náhradu  trov\nkonania nepriznal.\nSvoje rozhodnutie odôvodnil tým, že poukazoval na zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavreli\núčastníci dňa 24.06.2013. Vychádzajúc z údajov stránky NBS, ktoré do konania doložil navrhovateľ,\nzákladná úroková sadzba pre banky v čase uzatvorenia zmluvy bola 8,39 %, teda úrok, ktorý bol\nstanovený zmluvou o spotrebiteľskom úvere vo výške 39,15% viac ako 4-násobne prevyšuje túto\nsadzbu. Úroky dohodnuté za poskytnutie spotrebiteľského úveru predstavujú odmenu za užívanie\npožičanej istiny. Výška úrokov nezávisí len od dohody účastníkov zmluvy o spotrebiteľskom úvere,\nnakoľko i tu platí ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Takto dohodnuté úroky,\nktoré boli zahrnuté v časti ako celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,\nboli 4-násobne vyššie ako úroky, ktoré poskytovali banky a ktoré banky žiadali za poskytnutie\nspotrebiteľského úveru v obdobnom úvere. Preto dohodnutý úrok považuje za rozporný so zásadou\ndobrých mravov pre jeho neúmernú výšku a má za to, že zmluva s poukazom na ust. § 39 OZ\nnemôže byť v tejto časti platná. V celkových nákladoch okrem dohodnutého úroku boli zahrnuté\naj administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so\nvšetkou administratívou v sume 288,25 eur. Uvedený poplatok aj podľa odporcu predstavuje náklady\nna vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V danom\nprípade táto 1/3 nákladov predstavuje dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie zmluvy, vrátane\ns tým spojenej administratívy. Požadovanie tohto administratívneho poplatku považuje za neprijateľnú\nzmluvnú podmienku, keďže dodávateľ požaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie,\nktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a nie je v jeho záujme. Predstavuje 2/3 z poplatku\n\na odporca neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok. Nestotožnil sa s názorom odporcu, že bolo\npotrebné prihliadať na skutočnosť, že poskytuje pôžičky ako právnická osoba s predmetom podnikania\nposkytovania peňažných prostriedkov, nie ako banka, nakoľko odporca poskytuje úvery za podmienky\nznášania podnikateľského rizika, kde ide o riziko vyplývajúce priamo zo základných znakov podnikania\na odporca nemôže očakávať ochranu svojich nárokov, ktoré sú v zjavnom rozpore so zákonom, a ktorý\nsa musí uplatňovať, rešpektovať v rámci súkromno-právnych vzťahov. Konanie odporcu je v rozpore so\nzákonom a na ťarchu, nemôže mať iný výsledok než ten, že súd takéto právo neprizná. Celú odplatu\nza poskytnutý úver označenú ako náklady vyhodnotil za neprimeranú a neplatnú. Odplata za úver je\nrozhodujúcim kvalifikačným kritériom úverovej zmluvy a pokiaľ dohoda o odplate je neplatná, tak úverová\nzmluva stráca svoje opodstatnenie. Preto vyslovil, že celá úverová zmluva je ako celok neplatná z\ndôvodu rozporu s dobrými mravmi, a to vzhľadom na výšku dohodnutých úrokov a administratívneho\npoplatku, ktoré boli neprimerané a ide o podstatné znaky úverovej zmluvy, ktoré treba chápať ako\nneoddeliteľný celok. Dôvod neplatnosti sa týka jeho podstatnej zložky, a preto je právny úkon neplatný\nv celom rozsahu a nie je možné aplikovať ust. § 41 OZ.\nRočná percentuálna miera nákladov (ďalej len RPMN) vo výške 96,80 % nezodpovedá realite, pretože\npodľa výpočtov je skutočná RPMN 222,30 % (č.l. 181). Uvedenie nesprávnej RPMN v zmluvách o\nspotrebiteľských úveroch je klamaním spotrebiteľa a predstavuje nekalú obchodnú praktiku. Navrhovateľ\nnebol správne informovaný pred uzavretím zmluvy o RPMN, čo bolo v rozpore s ust. § 4 zák. č. 129/2010\nZ.z. Takto zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala podstatné náležitosti zmluvy ako to vyžaduje §\n9 zák. č. 129/2010 Z.z. a z tohto dôvodu sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.\nÚverovú zmluvu posúdil ako neplatnú pre neprimeranú výšku odplaty a ide o absolútnu neplatnosť\nzmluvy podľa § 39 OZ. Rozloženie ceny úveru na tretiny, čiže úroky a administratívny poplatok považuje\nza nekalú obchodnú praktiku odporcu, nakoľko samotný administratívny poplatok je v porovnaní\ns bankami niekoľkonásobne vyšší. Odporca realizuje aj obchody na finančnom trhu, takže už len\nsamotnými úrokmi sa majú pokryť aj náklady spojené s podnikaním a tak extrémny administratívny\npoplatok je neobhájiteľný z hľadiska proporcionality a dobrých mravov. Bolo preukázané, že navrhovateľ\nna základe neplatnej zmluvy uhradil odporcovi celkovú sumu 984,- eur, hoci mu reálne bola poskytnutá\nčiastka vo výške 500,- eur. Mal teda za to, že nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia\nvo výške 484,- eur je oprávnený. Zároveň poukázal na rozsudok Okresného súdu v Prešove č.k.\n11C/42/2012-46 zo dňa 13.09.2013, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.\n5Co/2019/2013-91, vychádzajúc z ust. § 53a OZ, ktorý výrokom určil, že zmluvná podmienka v úverovej\nzmluve o tejto časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie\nzmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenú, predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku.\nO trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že navrhovateľ bol úspešný avšak\nneuplatnil si náhradu trov konania.\n\nV zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie odporca. Namietal, že okresný súd\nrozsudok nedostatočne odôvodnil, najmä tým, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou a iba nekriticky\nprevzal argumentáciu navrhovateľa. Poukázal na nálezy Ústavného súdu SR v tejto súvislosti, napr.\nII.ÚS 410/06, I.ÚS 236/06, I.ÚS 154/05, III.ÚS 119/03, II.ÚS 6/03, III.ÚS 307/2012 a III.ÚS 11/2001.\nRovnako poukázal na rozsudky ESĽP  vo veciach H. proti Belgicko z roku 1987, Van de Hurk proti\nHolandsko z roku 1994 alebo Ruiz Torija proti Španielsku z roku 1994. Rovnako namietal odôvodnenie\nrozsudku, že súd vykonal dokazovanie výsluchom odporcu, keď tento nebol vypočutý ani predvolaný.\nSúd prvého stupňa v rozsudku vôbec neodôvodnil vlastný výpočet RPMN a nedostatočne odôvodnil\ncelkovú neplatnosť zmluvy o úvere, pričom sa vôbec nevysporiadal s predkladanými závermi odbornej\nliteratúry ani s uvádzanou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a Ústavného súdu ČR, ktoré\nuvádzal vo svojom vyjadrení doručenom súdu. Takto rozsudok neposkytuje pre neho vôbec odpoveď\nokrem iného na to, ako sa stavia a vysporiadava súd prvého stupňa so súdnou judikatúrou a odbornou\nliteratúrou, na ktorú poukázal. Napr. ako sa vysporiadal s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci\nKásler a spol./ OTP č. C-26/13, ktoré umožňuje a prikazuje napriek neprijateľnej podmienke aplikovať\ndispozitívne ustanovenie národného práva v oblasti úverových zmlúv, A. a spol./ SOS financ č.\nC-453/2010, ktoré jasne zachováva koncept platnosti zvyšku zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej\nzmluvy bez neprijateľných podmienok a stanovuje, že nekalá obchodná praktika nie je dôvodom\nna neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy. Napokon nálezom Ústavného súdu ČR I.ÚS 625/2003, podľa\nktorého je základným princípom výkladu zmlúv priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred\nvýkladom, ktorý zakladá neplatnosť zmluvy. Pokiaľ okresný súd uviedol výpočet RPMN ako nesprávny,\nvo svojom rozhodnutí vôbec neuvádza spôsob výpočtu RPMN ani zdôvodnenie prečo je jeho výpočet,\npoprípade navrhovateľa, nesprávny. Výpočet je správny, nakoľko plnenie nebolo dohodnuté v splátkach,\n\nale len ako jednorázové plnenie, ktorému zodpovedá ním uvádzaný výpočet RPMN. Rovnako súd\nprvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na\nzistenie rozhodujúcich skutočností, a to dôkazy svedčiace o nesprávnosti výpočtu RPMN a priemernej\nRPMN. Na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vychádzal z\núdajov bánk ohľadne úrokovej sadzby a nie celého finančného trhu. Poukázal na ust. § 53 ods. 6 OZ\núčinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, ktoré v žiadnom prípade nepripúšťa porovnanie výlučne s\núdajmi bánk, ale požaduje, aby bol vzatý do úvahy celý finančný trh. Cena plnenia ako taká v zásade\nnemôže byť posudzovaná ako neprijateľná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ. Výška úrokov nie\nje podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, keď podstatnou náležitosťou je len záväzok dlžníka popri\nistine zaplatiť úroky. Dojednané úroky predstavujú iba 39,15% p.a., pričom priemerná RPMN uvedená  v\nzmluve predstavovala 39,20 % (t.j. úroky sú dokonca o cca 0,05% nižšie ako priemerná hodnota RPMN)\ns čím sa súd prvého stupňa nevysporiadal. Je pravdou, že výška úrokovej sadzby je v zmysle § 9 ods.\n2 Zákona o spotrebiteľských úveroch podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, však\njej prípadná absencia nie je dôvodom neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale spôsobuje jej\nbezodplatnosť. Naviac v danom prípade zmluva o úvere úrokovú sadzbu obsahuje. V čase uzavretia\nzmluvy nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená\nmaximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov, a preto možno vychádzať iba\nz ustanovenia § 53 ods. 6 OZ. V zmysle záverov rozhodovacej praxe u nebankových subjektov nemožno\nobvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Pre zistenie obvyklého úroku\npre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými\nsubjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období. Navyše nemožno neplatnosť\nzmluvy o úvere vysloviť ako celok s poukazom na ust. § 41 OZ, v zmysle ktorého by bola neplatná len tá\nčasť odplaty (úroku), ktorá by podstatne prevyšovala odplatu, obvykle požadovanú na finančnom trhu.\nOdplata za úver patrí medzi všeobecné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak jej absencia\nnespôsobuje neplatnosť zmluvy ako celku, ale v súlade s § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch sa\npovažuje za bezúročný a bez poplatkov. Opodstatnenie zmluvy o úvere tkvie nielen v odplate za úver,\nale aj v iných záväzkoch, ktoré sú v zmluve o úvere obsiahnuté. Napr. spotrebiteľ sa zaväzuje veriteľovi\nzaplatiť zmluvnú pokutu, zaplatiť úrok z omeškania, zaväzuje sa uhradiť za každú zaslanú upomienku\nčiastku 10,- eur a pod. Rozlíšenie právneho dôvodu vzniku záväzkového právneho vzťahu zo zmluvy\nalebo bezdôvodného obohatenia má značný význam pri určení dĺžky premlčacej doby. Aj Súdny dvor\nEÚ akceptoval princíp zachovania platnosti (zvyšku) spotrebiteľskej zmluvy a naviac uviedol, že nekalá\nobchodná praktika nemá priamy vplyv na posúdenie platnosti zmluvy o úvere. Ust. § 53d OZ sa vzhľadom\nna ust. § 879r OZ neuplatní. Na základe uvedeného žiada, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň zaviazal navrhovateľa na náhradu trov odvolacieho\nkonania.\n\nK odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ, ktorý poukázal na nález Ústavného súdu ČR č.k. II.ÚS\n2164/10, v ktorom bolo vyslovené, že zmluvná autonómia a jej ochrana nemôže byť absolútna tam, kde\nexistuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne chránený verejný záujem,\nktoré sú spôsobilé zmluvnú autonómiu proporcionálne obmedziť. Súd správne posúdil celú vec, zohľadnil\neurópske právo na ochranu spotrebiteľa a správne interpretoval ustanovenia o neprijateľných zmluvných\npodmienkach. Rovnako správne posúdil aspekty hrubej nerovnováhy v právach a povinnostiach v\nneprospech spotrebiteľa a z týchto vyvodil správny záver v zmysle článku 6 ods. 1 Smernice Rady\n93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z uvedených dôvodov považuje\nrozhodnutie za správne. Je presvedčený, že odvolanie odporcu je účelové a tendenčné, neobsahuje\nžiadne právne argumenty a dôvody, ktoré by boli spôsobilé relevantne zvrátiť rozhodnutie okresného\nsúdu. Odporca dlhodobo a systematicky ignoruje rozhodnutia súdov na Slovensku a nerešpektuje ust.\n§ 53a ods. 1 OZ, podľa ktorého je povinný sa zdržať používania nekalých zmluvných podmienok s\nrovnakým významom v zmluvách aj so všetkými ostatnými spotrebiteľmi. Aj vo vzťahu k nemu tieto\nrozhodnutia odporca ignoroval a opätovne použil podmienky, o ktorých už viackrát bolo rozhodnuté, že\nsú neprijateľné a neplatné. Nekalé obchodné praktiky pri poskytovaní spotrebiteľských úverov odporcu\nanalyzovala aj Európska únia a jej podrobné stanovisko uvedené v liste z 14.09.2010 uvádzalo „Formulár\nzmluvy Pohotovosť, s.r.o. obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru, ktoré\nsa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa a pomerne flagrantne znevýhodňujú\nspotrebiteľov vo viacerých dôležitých aspektoch. Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou\nPohotovosť, s.r.o., ktoré pozostávajú z úroku a iných poplatkov, sa javia veľmi vysoké. Zdá sa, že\nprinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100% ročne zo sumy získanej od\nspoločnosti Pohotovosť.“  V spornom prípade sa jedná o 98% z poskytnutej sumy. Zo záverov rozsudku\n\nSúdneho dvora C-453/10 A. c/a A. proti SOS financ, s.r.o. vyplýva, že nič nebráni tomu, aby súdy už\npodľa platnej právnej úpravy vyhoveli žalobe a spotrebiteľské zmluvy ako celok vyhlásili za neplatné\npre ich nemorálnosť a rozpor s dobrými mravmi a so zákonom. V slovenskom právnom poriadku preto\nuž dnes existuje prísnejšia právna úprava ako ustanovuje transponovaná smernica 93/13/EHS a túto\nprávnu úpravu reprezentuje § 39 OZ. Podľa § 39 a podporne § 53 ods. 1, ods. 5 OZ má tak súd vždy\nex offo posúdiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu a tento za neplatný na návrh meritórne judikovať.\nPreto napadnuté rozhodnutie považuje za zákonné a vecne správne, navrhuje ho potvrdiť a podanému\nodvolaniu nevyhovieť.\n\nK vyjadreniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, ktorý uvádzal, že navrhovateľ poukazom na nález ÚS ČR\nII.ÚS 2164/10 vytrhol citáciu z kontextu, keď táto sa mala týkať rozhodcovskej doložky a navrhovateľ\nv konaní nepreukázal existenciu takejto doložky a tým pádom sa nemôže domáhať jej nekalosti, čo\nbolo potvrdené aj rozsudkom súdu prvého stupňa. Navyše navrhovateľ sa obrátil na všeobecný súd\na konanie pred rozhodcovským súdom ani neprebehlo, a preto priložené rozhodnutie Ústavného súdu\nČR v súdenej veci je úplne irelevantné. V liste Európskej únie 14.09.2010 je spomínaná stará a dávno\nprekonaná jeho zmluvná dokumentácia a v súdenej veci bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom\núvere z 24.06.2013, ktorú nie je možné porovnávať so zmluvou uvedenou v danom liste. K rozsudku\nA., A. / SOS financ, s.r.o. uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi ním a\nnavrhovateľom obsahuje všetky podstatné náležitosti a ak by aj teoreticky neobsahovala, ich absencia\nnespôsobuje neplatnosť zmluvy ako celku, ale v súlade s ust. § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch\nsa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. V čase uzavretia zmluvy neexistovala žiadna cenová\nlimitácia v podobe vykonávacieho právneho predpisu a jediným obmedzením v otázke dohodnutia výšky\núrokov bol § 53 ods. 6 OZ. Uvedený rozsudok hovorí práve proti koncepcii celkovej neplatnosti zmluvy\no úvere.\n\nKrajský súd ako odvolací súd ( § 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania\nproti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie ( § 201, § 204 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal odvolanie v rozsahu ust. § 212 ods. 1 O.s.p.\na rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil.\n\nOdvolací súd poukazuje predovšetkým na ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka platné v čase\nuzatvorenia zmluvy o úvere, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie\npeňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na\nfinančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov\nsa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa spôsobmi jeho zabezpečenia, jeho záväzku, objem\nposkytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. V tejto súvislosti je potrebné konštatogvať,\nže takéto znenie ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka priniesol zákon č. 129/2010 Z. z., ktorým sa\nzaviedla nová úprava spotrebiteľského úveru. Pre všetky zmluvy o odplatnom poskytovaní peňažných\nplnení spotrebiteľom od 01.06.2010 platí, že odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle\npožadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. V praxi ide o odplatu\nobvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch bez ohľadu na to, aký subjekt\nposkytuje peňažné prostriedky. Z hľadiska posúdenia okolnosti prípadov sa prihliada na okolnosti, ktoré\nsú uvedené v druhej vete § 53 ods. 6. Občiansky zákonník, ktorý zaviedol úpravu výšky odplaty za\nposkytnutie peňažných prostriedkov, pretože zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch pod\nrežim, ktorého podliehala aj úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania, túto výšku už priamo\nnelimituje. Celkovú výšku odplaty za poskytnuté peňažné prostriedky, predsa však vyjadruje RPMN,\nktorá sa vypočítava podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 zák. č. 129/2010 Z. z.\n\nV preskúmavanej veci bol v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere dohodnutý úrok, ktorý bol\npodstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľských úveroch vo výške 39,15 % (predstavoval sumu\n195,75 eur) a náklady spotrebiteľa tvoril aj administratívny poplatok vo výške 288,25 eur, pričom pri jeho\ndefinícii nevyplýva, aká administratíva spojená s uzatváraním zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyvolala\ntakéto náklady, resp. vyžadovala dohodu o takto vysokom poplatku. Výšku odplaty potom vyjadrovala\nRPMN dohodnutá vo výške 96 %, čo vzhľadom na priemernú hodnotu obdobných spotrebiteľských\núverov v danom čase 39,20 % bol viac ako  jej dvojnásobok, konkrétne šlo o 2,44-násobok priemernej\nhodnoty RPMN v danom čase. Dohodnuté úroky požadované vo výške 39,15 % boli viac ako 4-násobne\nvyššie než úroky požadované bankami za obdobné úvery v júli 2013.\n\nZákonodarca mal neskôr záujem limitovať konkrétnejšie výšku odplaty pri poskytnutí peňažných\nprostriedkov spotrebiteľovi a novelizoval nariadením č. 141/2014 Z. z. nariadenie vlády Slovenskej\nrepubliky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,\nktorá novela nadobudla účinnosť k 01.06.2014 a stanovil najvyššiu možnú prípustnú výšku odplaty\npri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi (tvorenú úrokom, poplatkami a akýmikoľvek\ninými odplatnými plneniami alebo inými nákladmi, ktoré sú dohodnuté pri spotrebiteľskej zmluve a\nktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných\nprostriedkov) tak, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť\ndvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere\nalebo pôžičke ročne, pričom na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou\nrozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov\nspotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety. Týmto spôsobom bol legislatívne stanovený limit odplaty,\nktorý je z hľadiska požiadaviek na ochranu spotrebiteľa, z hľadiska dobrých mravov a spoločenského\nzáujmu, z pohľadu zákona prípustný.\n\nV tomto prípade okresný súd dospel k presvedčeniu, že už úroky pri úvere poskytnutom vo výške 500\neur žalobcovi, ktorý mal byť splatený do 1 roka, teda na pomerne krátku dobu, dohodnuté vo výške\n39,15 % ročne, teda vo výške, ktorá bola viac než 4-násobkom úrokov vyžadovaných v obdobnom čase\nbankami pri podobných spotrebiteľských úveroch, boli dohodnuté vo výške, ktorá odporovala dobrým\nmravom, pre svoju neprimeranú výšku a táto skutočnosť spôsobila neplatnosť ich dojednania v zmysle\n§ 39 Občianskeho zákonníka. Úroky sa, ale spolu s administratívnym poplatkom podieľali na celkovej\nvýške odplaty, ktorú získal žalovaný zaplatením úveru, keďže navrhovateľ mu celkovo mal zaplatiť za\nsumu 500 eur takmer 100-násobok požičanej sumy, teda sumu 484 eur. 96 % RPMN vyjadrujúca výšku\ncelkovej odplaty za spotrebiteľský úver po tom, ako súd konštatoval vyššie, predstavovala viac ako 2,44-\nnásobok priemernej RPMN za obdobné spotrebiteľské úvery. Dohoda o celkovej odplate za poskytnutý\núver tvorená úrokmi, administratívnym poplatkom celkovo vo výške 484 eur preto podľa presvedčenia aj\nodvolacieho súdu odporovala aj vtedy platnému ustanoveniu § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, teda\ndohoda účastníkov konania o odplate veriteľovi za poskytnutie spotrebiteľského úveru bola v rozpore\nso zákonom, čo opäť spôsobovala jej absolútnu neplatnosť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.\nNeplatnosť dohody o odplate veriteľa spôsobuje potom, že odporca nemá nárok na plnenia, ktoré mu\nboli týmto titulom zaplatené a prevyšovali požičanú istinu.\n\nOdporca ďalej v odvolaní namieta, že cena plnenia nemôže byť posudzovaná ako neprijateľná\npodmienka podľa § 53 ods. 1 OZ. Súd prvého stupňa však nevyslovil neprijateľnosť podmienky  v\nspotrebiteľskej zmluve, ale uviedol, že dohodnutý úrok a administratívne náklady sú neplatné pre rozpor\ns dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ, a preto je zmluva neplatná v zmysle ust. § 39 OZ.\n\nĎalšou odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvého stupňa trpí nedostatočným\nodôvodnením. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj\nprávo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na\nspravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného\nsúdu SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie\nrozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné\nzásady spravodlivého súdneho procesu.\nPrávo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a\npoužití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,\nneudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu\npráva na spravodlivý proces. Ústavný súd SR vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť\nrozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávanom a\nhmotnoprávnom rámci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2) musí vyplývať vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane\ndruhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať\ntiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako\nako závery,  ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť\nprijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí\nsúčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana\npráv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na\n\nspravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentami a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS\n46/05, II. ÚS 76/07).\nOdvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritéria\npre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho nemožno považovať\nza nedostatočne odôvodnený. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia\nrozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú\nsúhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Okresný súd jasne a dostatočne\nvysvetlil právne dôvody, pre ktoré návrhu navrhovateľky, ktorým sa domáhala náhrady škody,\nvyhovel. Náležite sa vysporiadal so súdnou judikatúrou týkajúcou sa preskúmavanej veci. Rozhodnutie\npresvedčivo a zrozumiteľne odôvodnil pokiaľ ide o štátny orgán, ktorým má zastupovať Slovenskú\nrepubliku v prejednávanej veci, ako aj splnenia hmotnoprávnych predpokladov na priznanie nároku\n(uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia, vznik škody titulom vynaložených trov\nobhajoby v trestnom konaní a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody).\n\nPokiaľ odporca namietal, že súd mal vykonať dôkaz výsluchom odporcu, čo nie je pravdou, odvolací\nsúd poukazuje na to, že okresný súd iba vo vymenovaní dôkazov uvedené spomínal, avšak logicky z\nďalšieho obsahu odôvodnenia nevyplýva, že by vychádzal z takéhoto dôkazu.\n\nOdvolací súd preto rozhodnutie ako vecne správne podľa ň 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, ako aj odvolaním\nvýslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového\nkonania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o\nnáhrade trov.\n\nO trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že navrhovateľovi ich náhradu nepriznal.\nOdporca nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.\n1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu navrhovateľ si náhradu trov\naktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti\ns odvolacím konaním nevznikli.\n\nRozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie   n i e   j e   prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15C/204/2014", "guid": "8f885c45-2bc4-48a5-a5ca-faad13cedf86:d06cb4cd-d843-428a-bfad-10b2ca3691e1", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:34dcc92e-7766-4552-b60a-98a8104f452a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 307/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 307/2012 z 12. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-12", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:34dcc92e-7766-4552-b60a-98a8104f452a"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-28", "citacie_n": 717, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098"}, {"guid": "ussr:06f6e2e9-ae98-4df6-bea7-2080643fa454", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 154/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-28", "citacie_n": 203, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:06f6e2e9-ae98-4df6-bea7-2080643fa454"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 6/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-13", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93"}], "citovane_v": []}