{"guid": "9cc55d64-5ced-45ea-b740-df5d81044e67:8fe7070b-c2cf-42c7-b0ed-89a8180d8593", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5714213019.1", "spisova_znacka": "11CoP/48/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11CoP/48/2015 z 8. 2. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 8. februára 2016, sp. zn. 11CoP/48/2015, ECLI:SK:KSZA:2016:5714213019.1", "identifikacne_cislo": "5714213019", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Imrich Volkai", "sudca_id": 472, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-imrich-volkai-472", "datum_vydania": "2016-02-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-220"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-220"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8fe7070b-c2cf-42c7-b0ed-89a8180d8593", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5714213019.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5714213019.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5714213019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoP/48/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714213019
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5714213019.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého
B. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Martin, dieťa rodičov: matka: C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, C. a otca: O. M.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/XX, C., o návrhu otca o zníženie výživného, o odvolaní matky proti
rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 20P/178/2014-154 zo dňa 02.09.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým znížil výživné otca na maloletého B. M., nar. XX.XX.XXXX
na sumu 130,- eur mesačne od 01.10.2014, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky,    m e n
í    tak, že otec    j e    p o v i n n ý    platiť na maloletého B. M., nar. XX.XX.XXXX znížené výživné vo
výške 150,- eur mesačne od 01.10.2014, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky.

Tým sa    m e n í    rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 17P/9/2013-72 zo dňa 17.01.2014.

Žiaden z účastníkov    n e m á    právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd znížil výživné na maloletého syna B. tak, že otec je povinný platiť
znížené výživné vo výške 130,- eur mesačne od 01.10.2014, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám
matky. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Prvostupňový súd po komplexnom zhodnotení dokazovania a dôslednom zvážení, vychádzajúc z
citovaných zákonných ustanovení, zisteného a preukázaného skutkového stavu dospel k záveru, že
návrh otca o zníženie výživného je dôvodný a znížil výživné na maloletého syna zo sumy 233,- eur na
130,- eur od 01.10.2014. Takéto výživné považoval prvostupňový súd za primerané k odôvodneným
potrebám maloletého a za také, ktorého platenie je v možnostiach a schopnostiach povinného otca.
Pri rozhodovaní každý dôkaz zhodnotil jednotlivo, všetky vo vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na
výpovede účastníkov, na skutočnosti, o ktorých nemal pochybnosti a za stavu v čase vyhlásenia. Za
preukázané považoval okresný súd najmä príjmy rodičov, čiastočne výdavky bývania a zdravotný stav
matky. Porovnaním okolností dôležitých pre stanovenie výšky výživného v čase skoršieho rozhodovania
v januári 2014 s okolnosťami v čase súčasného rozhodovania v septembri 2015 mal okresný súd
preukázané, že v priebehu času za skoro dva roky došlo k takým zmenám, ktoré odôvodňujú zníženie
výživného na maloletého syna a ktoré sa závažnejším spôsobom prejavili najmä v pomeroch povinného
otca a súd ich vyhodnotil ako dôvodné na zmenu výšky výživného. Skúmaním možností a schopností
otca prvostupňový súd zistil, že sa mu podstatne znížil príjem, ktorý teraz tvorí mzda za prácu cca
420,- eur, predtým pracoval v Írsku s čistou mesačnou mzdou cca 1.200,- eur, ide teda o podstatný
pokles. Akceptoval dôvody, pre ktoré v novembri 2012 zanechal prácu v zahraničí a vrátil sa do Martina



k rodine (zdravotné problémy, operácie, smrť otca), kde v určitom období pracoval a v určitom bol
nezamestnaný, a to bez akejkoľvek sociálnej dávky alebo s dávkou v nezamestnanosti. Podľa okresného
súdu je nepochybné, že finančná situácia otca sa zhoršila a odôvodňuje zníženie výživného. Jeho príjem
v čase rozhodovania je taký, že bude v jeho možnostiach znížené výživné 130,- eur platiť a zabezpečovať
svoje potreby, keď nemá inú vyživovaciu povinnosť. Nezobral do úvahy splácanie úveru, vyživovacia
povinnosť k maloletému dieťaťu je prvoradá a má prednosť pred ostatnými výdavkami. Prihliadol na
prispievanie výdavkov do spoločnej domácnosti s matkou, výška prispievania 100,- eur je primeraná k
výdavkom, ktoré podľa predložených listinných dôkazov predstavujú mesačne 189,44 eur.
U maloletého syna podľa okresného súdu k podstatnej zmene pomerov nedošlo, naďalej sa
nezúčastňuje žiadnych školských aktivít, ani sa nevenuje žiadnej záujmovej činnosti vo voľnom čase.
Odôvodnenie matky nedostatkom finančných prostriedkov súd nemohol zohľadniť v celom rozsahu,
lebo otec výživné platil, hoci nie v súdom určenej výške 233,- eur, ale v dostatočnej výške na to,
aby maloletý mohol navštevovať krúžky v škole, zúčastniť sa plaveckého kurzu alebo iných akcií. V
roku 2014 a v tomto roku sa pozitívne vyvíjajú i spotrebiteľské ceny na rozdiel od predchádzajúcich
rokov, a tak sa podstatne nezvýšili výdavky na bežné hmotné potreby maloletého, na stravu, na
oblečenie, na obutie, na kozmetiku a na drogériu. Nemá ani žiadne zdravotné problémy s potrebou
financovania liečby. Na financovaní jeho potrieb sa naďalej čiastočne podieľa i prídavok na dieťa.
Minimálne sa zvýšil aj čiastočný invalidný dôchodok matky, kompenzačné dávky zdravotne postihnutej
osoby sa nezmenili a matka ich poberá, hoci na pojednávaní uviedla, že nepoberá. V posledných
dvoch rokoch si nehľadá žiadnu prácu, hoci jej pokles schopnosti vykonávať prácu je 45 % a môže
za určitých podmienok pracovať, napríklad v chránených dielňach. V tomto smere je však pasívna,
hoci okresný súd uznal, že určite nie je jednoduché nájsť si vhodnú prácu, ale ani lekárske správy od
reumatológa nepotvrdili, že by nemohla vôbec pracovať. V záujme zlepšenia finančnej situácie rodiny a
komplexnejšieho zabezpečovanie potrieb maloletého syna, ktoré sú dôležité pre jeho všestranný vývoj,
by mala prehodnotiť svoj postoj a riešiť otázku primeraného zamestnania.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods.1 písm. a) O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

Voči citovanému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie matka. Namietala, že sa sama stará o
syna, pričom je na invalidnom dôchodku, ktorý poberá vo výške 153,- eur. Žije pod hranicou životného
minima, pričom otec maloletého prestal platiť výživné v plnej výške od 22.10.2014 a jeho dlh k 21.08.2015
činí na výživnom 1.800,- eur. Jej zdravotný stav bol posúdený odborným lekárom a z jeho záverov
vyplýva, že nie je schopná vykonávať plné pracovné zaradenie, a preto poukazuje na vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z uvedených dôvodov nesúhlasí so znížením výživného
a žiada rozhodnúť v prospech maloletého.

K podanému odvolaniu sa vyjadril otec v tom zmysle, že verí v spravodlivé súdne rozhodnutie, keďže
matka bola v minulosti vyradená z evidencie nezamestnaných pre nespoluprácu. Poukázal tiež na
vyjadrenie obvodného lekára, ktorý konštatoval, že nemá informácie o zlom zdravotnom stave matky,
nakoľko nenavštevuje lekára. Jeho súčasný príjem a od neho sa odvíjajúce finančné možnosti riadne
zdokladoval, preto žiada rozhodnutie potvrdiť.

Kolízny opatrovník sa písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podala včas účastnícka
konania - matka (§ 204 ods. 1, § 201 O. s .p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa ustanovenia
§ 202 O. s. p., preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a z dôvodov
uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) za použitia
ustanovenia       § 156 ods. 3 O. s. p. v napadnutej časti o znížení výživného otca na maloleté dieťa podľa
ustanovenia § 220 O. s. p. zmenil tak, že určil znížené výživné na maloletého B. vo výške 150,- eur
mesačne, ktoré je otec povinný poukázať matke vždy do 20. dňa v mesiaci s účinnosťou od 01.10.2014.

Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie matky je čiastočne dôvodné.

Pre stanovenie výšky výživného, ktoré sú povinní poskytovať rodičia svojim deťom, platia predovšetkým
všeobecné hľadiská uvedené v ustanovení § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine, a to odôvodnené
potreby oprávneného, ako aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. V ustanovení § 62



ods. 2 Zákona o rodine je stanovené, že obaja rodičia prispievajú na výživu detí podľa svojich možností,
schopností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni oboch rodičov.
Špeciálne kritérium pre určenie výšky vyživovacej povinnosti k deťom je uvedené v ustanovení § 62
ods. 3 vety prvej Zákona o rodine, podľa ktorého je potrebné pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti
prihliadať na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Pritom z ustanovenia § 62 ods. 5
Zákona o rodine je jednoznačne ustanovené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní možností, schopností a majetkových pomerov rodičov súd neberie do úvahy výdavky povinného
rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Pri znižovaní výšky výživného na maloleté dieťa odvolací súd prihliadol na potreby dieťaťa spojené s
jeho vekom, ako aj na zárobkové možnosti a schopnosti a majetkové pomery obidvoch rodičov. Matka si
plní vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu aj výkonom osobnej starostlivosti a uspokojovaním
ich bytovej potreby. Otec síce v súčasnej dobe pracuje s príjmom na úrovni cca 420,- eur mesačne,
avšak okresný súd nedostatočne vyhodnotil skutočnosť ohľadne zníženia príjmu na strane otca, nakoľko
pre ustálenie výšky výživného nie je jediným kritériom posudzovanie príjmu zo závislej činnosti. V danom
prípade otec pracoval od roku 2005 až do roku 2012 v zahraničí, kde dosahoval výrazne nadštandardný
príjem i po zohľadnení výdavkov na základné životné potreby otca v zahraničí. V tomto kontexte však
treba uviesť, že bolo povinnosťou otca správať sa takým spôsobom, aby v čase, keď dosahoval vyšší
príjem, vedel zabezpečiť nielen náklady na svoje osobné potreby do budúcnosti, ale mať na zreteli aj
zvyšujúce sa výdavky na maloletého syna, ktorý navštevuje už druhý stupeň základnej školy. Odvolací
súd preto zmenil výšku výživného na sumu 150,- eur mesačne s účinnosťou od 01.10.2014, ktorá
zodpovedá výške vyživovacej povinnosti otca určenej v čase pred jej zvýšením na 233,- eur mesačne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa, ktoré je v školskom veku,
s prihliadnutím na schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca nezodpovedá výška vyživovacej
povinnosti otca určenej okresným súdom. Zároveň je však potrebné poznamenať, že pri posudzovaní
príjmov povinného rodiča (v prejednávanej veci otca), musí súd postupovať veľmi prísne a zhodnotiť
všetky relevantné skutočnosti, ktoré sa v konaní preukážu. Snaha rodiča znížiť vyživovaciu povinnosť na
nižšiu mieru je zo zákona eliminovaná tým, že sa pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti (akejkoľvek)
neprihliada len na jeho skutočné príjmy, ktoré v čase vyhlásenia rozhodnutia dosahuje, ale vychádza sa
aj z jeho celkových príjmových možností. Teda, ak otec pracoval 7 rokov v zahraničí s príjmom, ktorý bol
v porovnaní s priemernou mesačnou mzdou na území SR výrazne vyšší, bolo jeho povinnosťou nakladať
so svojimi finančnými prostriedkami spôsobom, ktorý by zohľadňoval zvyšujúce sa potreby maloletého
dieťaťa v súvislosti s jeho vekom a fyzickým vyspievaním.

Pokiaľ matka argumentuje v odvolaní tým, že neboli dostatočne vyhodnotené skutočnosti ohľadne jej
pomerov pre ustálenie zmeny výšky výživného v súvislosti s invalidným dôchodkom a schopnosťou
vykonávať prácu, odvolací súd konštatuje, že tieto námietky matky nie sú dôvodné, nakoľko v
čase posledného rozhodovania bola matka poberateľkou invalidného dôchodku vo výške 145,80 eur,
kompenzačných príspevkov 11,04 eur a 18,39 eur prídavku na dieťa vo výške 23,10 eur mesačne. V
čase súčasného rozhodovania je matka naďalej poberateľkou invalidného dôchodku vo výške 153,- eur
od januára 2015, kompenzačné príspevky poberá v nezmenenej výške, rodinné prídavky na maloletého
syna poberá vo výške 23,52 eur. Teda k podstatnej zmene pomerov u matky, ako správne konštatoval
prvostupňový súd, nedošlo. Napriek tomu, že matka namieta, že nie je schopná vykonávať plné pracovné
zaťaženie kvôli zdravotnému stavu, prvostupňový súd sa aj s touto otázkou vyporiadal správne, keď
konštatoval, že v posledných dvoch rokoch si matka nehľadá žiadnu prácu, hoci pokles schopnosti
vykonávať prácu je 45 % a môže teda za určitých podmienok pracovať napr. v chránených dielňach.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu je matka pri hľadaní vhodného zamestnania nedostatočne aktívna,
keďže nedisponuje lekárskym potvrdením, ktoré by vylučovalo schopnosť matky vykonávať akúkoľvek
prácu. Navyše v minulosti bola pre nespoluprácu vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie, čo
tiež nesvedčí o enormnej snahe matky zlepšiť svoje osobné a materiálne pomery vlastnou prácou. V
tejto súvislosti treba konštatovať, že vzhľadom na vek maloletého dieťaťa už nie je tak dominantnou a
významnou skutočnosťou podiel matky na osobnej celodennej starostlivosti o maloletého, ktorý by ju
významne limitoval a obmedzoval pri hľadaní si vhodného zamestnania. Vzhľadom na uvedené odvolací
súd dodáva, že vzhľadom na vek maloletého dieťaťa je aj povinnosťou druhého rodiča, v tomto prípade
matky, podieľať sa po zohľadnení osobnej starostlivosti, na potrebách a nákladoch maloletého dieťaťa
aj finančným plnením v primeranej výške, nakoľko na týchto nákladoch má povinnosť sa podieľať i druhý
rodič, ktorému je dieťa zverené.



Neobstojí námietka odvolateľky spočívajúca v tom, že zníženie výživného je v neprospech maloletého,
nakoľko ako už správne konštatoval prvostupňový súd, u maloletého B. k podstatnej zmene pomerov
vôbec nedošlo. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že principiálne by každé zníženie výživného
bolo v neprospech maloletého dieťaťa, avšak tento inštitút slúži na zohľadnenie všetkých objektívnych
skutočností, ktoré tvoria základ pre zmenu výšky výživného, akými sú napr. zníženie príjmu, zhoršenie
zdravotného stavu povinného rodiča a pod.. Preto výška výživného musí zohľadňovať všetky objektívne
skúmateľné ukazovatele, ktoré sú relevantné pre stanovenie výšky výživného tak, že jednak bude
zodpovedať možnostiam a schopnostiam povinného rodiča a na druhej strane odôvodneným potrebám
maloletého dieťaťa. V tomto prípade takto stanovené výživné s prihliadnutím na nezmenené pomery
maloletého dieťaťa, berúc do úvahy predovšetkým jeho odôvodnené potreby, je primerané.

Výrok o trovách odvolacieho konania, ako aj prvostupňového konania sa opiera o ustanovenie § 224 ods.
1, 2 O. s. p. v spojení s ustanovením § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p., podľa ktorého žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania podľa výsledku, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu. V
danom prípade sa výrok o trovách konania týka tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania, keďže
odvolací súd čiastočne zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17P/9/2013", "guid": "f3d71f4c-3ba7-4ff1-a6ab-ba6b201a04ce:610f8717-12f0-4299-863b-1c8833babd29", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}