Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11CoPr/4/2017 z 13. 11. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 13. novembra 2017, sp. zn. 11CoPr/4/2017, ECLI:SK:KSZA:2017:5114213504.1 Krajský súd Žilina | 11CoPr/4/2017 | ECLI:SK:KSZA:2017:5114213504.1 | 2017-11-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru Citované ustanovenia: § 387 ods. 2 CSP, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8f72296b-56df-4258-bd5e-ee7b1988c7b8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5114213504.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoPr/4/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114213504
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114213504.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobkyne: N. R., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom U. E. XX, XXX XX H. F., štátny občan SR, právne zastúpená JUDr. Jánom
Zoričákom, advokátom so sídlom L. XXXX/XX, XXX XX D., proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.
s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpená SEDLAČKO & PARTNERS,
s. r. o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o určenie neplatnosti výpovede, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6Cpr/7/2014-304 zo dňa 09.12.2016,
taktoaHamzo

r o z h o d o l :

Vzájomnú žalobu žalovaného z a m i e t a .

Rozsudok prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu. O
výške náhrady trov konania rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd určil, že skončenie pracovného pomeru medzi stranami
sporu výpoveďou žalovaného zo dňa 04.12.2013 je neplatné, žalobkyni priznal proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu. Po vykonanom dokazovaní, posudzujúc formálnoprávne
predpoklady platnosti výpovede z pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 04.12.2013,
uzavrel, že výpoveď žalovaného zo dňa 04.12.2013 ako jednostranný právny úkon zamestnávateľa
bola žalovaným urobená v súlade s ust. § 61 ods. 1 ZP písomne listom zo dňa 04.12.2013, pričom
mala nadobudnúť účinky dňom jej doručenia žalobkyni (dňom 23.12.2013). Výpoveď urobila (podpísala)
oprávnená osoba v zmysle ust. § 9 ods. 1 ZP, v danom prípade predseda predstavenstva a jeden člen
predstavenstva žalovaného (ako členovia štatutárneho orgánu). Z hľadiska ďalšieho formálnoprávneho
predpokladu platnosti výpovede podľa ust. § 61 ods. 2 ZP ustálil, že dôvod výpovede z pracovného
pomeru, ako bol popísaný žalovaným vo výpovedi, bol skutkovo vymedzený dostatočne určito tak,
aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Pokiaľ i neboli konkretizované jednotlivé prípady
konania žalobkyne uvedené ako dôvody výpovede (s presným označením klientov, čísla ich klientskych
účtov, presného času, kedy malo dôjsť k dotknutému konaniu žalobkyne), podľa názoru súdu uvedené
nemôže mať za následok, že by tento jednostranný právny úkon žalobcu bolo možné považovať za
neplatný. Naviac, pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru
neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola zamestnancovi
výpoveď daná. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 2/2008
zo dňa 28.07.2008, na ktorý poukazoval aj žalovaný. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že doručenie
výpovede druhému účastníkovi podľa ust. § 38 ZP podmieňuje jej platnosť (§ 61 ods. 1 veta druhá



ZP) a má význam z hľadiska plynutia výpovednej doby, ako aj splnenia podmienky ustanovenej v
citovanom ust. § 63 ods. 4 ZP. Výpoveď z pracovného pomeru daná zamestnávateľom môže mať v
pracovnoprávnych vzťahoch sledované právne následky, len ak bola riadne doručená zamestnancovi
niektorým zo spôsobov podľa ust. § 38 ZP. Mal za to, že pokiaľ sa v ust. § 63 ods. 4 ZP udáva lehota, do
ktorej uplynutia môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63
ods. 1 písm. e) ZP, je nepochybné, že výpoveď z pracovného pomeru musí byť pred uplynutím lehoty
nielen urobená, ale aj zamestnancovi riadne doručená, inak právo zamestnávateľa dať zamestnancovi
výpoveď z pracovného pomeru zanikne. Z výsledkov dokazovania považoval za preukázané, že
žalovaný sa dozvedel o dôvodoch výpovede z pracovného pomeru datovanej 04.12.2013 najneskôr
dňom 11.10.2013. Subjektívna 2-mesačná lehota podľa ust. § 63 ods. 4 ZP uplynula dňa 11.12.2013
(do 24.00 hod.). Ak bola teda sporná výpoveď z pracovného pomeru datovaná 04.12.2013 doručená
žalobkyni až dňa 23.12.2013, uzavrel, že k uvedenému dňu už došlo k preklúzii (zániku) práva
žalovaného dať žalobkyni výpoveď z dôvodov uvedených vo výpovedi z pracovného pomeru. V
nadväznosti na uvedené už len z tohto dôvodu výpoveď žalovaného z pracovného pomeru vykonanú
vo vzťahu k žalobkyni považoval za neplatný právny úkon. Napriek záveru o neplatnosti výpovede
žalovaného z uvedeného dôvodu prvoinštančný súd považoval za potrebné vyjadriť sa i k ďalšiemu
dôvodu jej neplatnosti. Zo skutkového vymedzenia spornej výpovede žalovaného nie je možné bez
najmenších pochybností vyvodiť, že žalovaný dal žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru pre menej
závažné porušenie pracovnej disciplíny (§ 63 ods. 1 písm. e/ ZP). Uvedené možno urobiť len za splnenia
podmienky, že zamestnanec bol v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny v posledných 6 mesiacoch
na možnosť výpovede písomne upozornený. Z dikcie ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP tak možno podľa názoru
prvostupňového súdu logicky vyvodiť, že zamestnávateľ môže skončiť so zamestnancom pracovný
pomer pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny za splnenia podmienky, že zamestnanec sa
dopustí tohto menej závažného porušenia pracovnej disciplíny až potom, ako bol na možnosť výpovede
v súvislosti s iným porušením pracovnej disciplíny v posledných 6 mesiacoch zamestnávateľom písomne
upozornený. V danom prípade bola žalobkyňa písomne upozornená žalovaným na možnosť výpovede
v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny najskôr dňa 18.09.2013 (žalobkyňa namietala, že to bolo
až 19.09.2013), kedy jej bolo upozornenie datované dňom 11.09.2013 doručené spôsobom podľa ust. §
38 ods. 4 veta posledná ZP. V tejto súvislosti prvoinštančný súd dal do pozornosti, že dôvody výpovede
žalovaného z pracovného pomeru datovanej dňom 04.12.2013 (ako boli uvedené v odsekoch č. 14 a
č. 39 odôvodnenia jeho rozsudku) mali všetky vzniknúť predo dňom 18.09.2013 (v období od
13.05.2013 do 12.09.2013). Na podklade uvedeného uzavrel, že vyššie spomenutá podmienka platnosti
výpovede zamestnávateľa z pracovného pomeru z dôvodu menej závažného porušenia pracovnej
disciplíny nebola v prejednávanom prípade naplnená, a preto je podľa ust. § 61 ods. 2 ZP výpoveď
žalovaného z pracovného pomeru zo dňa 04.12.2013 aj z tohto dôvodu neplatná. V nadväznosti
na uvedené sa už ďalej súd nezaoberal hodnotením dôkazov, nakoľko tieto sa týkali žalovaným
tvrdeného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou uvedeného v liste žalovaného zo dňa 11.09.2013
označeného ako „Porušenie pracovnej disciplíny - upozornenie na možnosť výpovede“, ktoré porušenie
však nebolo napokon predmetom skúmania súdu, keďže dôvody spornej výpovede žalovaného z
pracovného pomeru nastali skôr, ako bolo žalobkyni upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a
možnosť výpovede doručené. Zároveň považoval za potrebné bližšie sa vyjadriť k jednotlivým dôvodom
výpovede. K bodu 1 uviedol, že žalovaný nijakým relevantným dôkazom nepreukázal svoje tvrdenie
o tom, že by transakciu - prevodný príkaz realizovala žalobkyňa iba po telefonickom zadaní klientom
- obchodnom spoločnosťou Tatra Gyn, s. r. o. konajúcou prostredníctvom MUDr. H. L., t. j. bez jeho
osobnej prítomnosti. Z poukazu žalovaného, že u žalobkyne sa našli nevyplnené prevodné príkazy s
podpisom MUDr. H. L., ktoré mali byť zneužité, takáto skutočnosť ako dôvod výpovede v listine datovanej
dňa 04.12.2013 uvedená nebola. Naviac existencia takýchto nevyplnených prevodných príkazov s
podpisom MUDr. H. L. nebola spôsobilá preukázať dôvod výpovede, a to, že žalovaná transakciu -
prevodný príkaz zrealizovala iba po telefonickom zadaní klientom - obchodnou spoločnosťou Tatra Gyn,
s. r. o. konajúcou jeho prostredníctvom. K dôvodu výpovede uvedeným pod bodom 2 uviedol k záveru,
že žalovaný nepreukázal svoje skutkové tvrdenie, že žalobkyňa 12.09.2013 manuálne zadala v systéme
BIS MIDAS žalovaného blokáciu peňažných prostriedkov na bankovom účte klienta D. W. vo výške
910,- eur. Dôkaz produkovaný žalovaným na č. l. 179 spisu totižto v stĺpci „Akcia“ popisuje operáciu
vykonanú žalobkyňou ako „zrušenie“ a nie ako „zápis“. Žalobkyňa výslovne v konaní namietala, že v
danom prípade nešlo o blokáciu, ale naopak, o zrušenie blokácie, o ktoré bola požiadaná pánom Q.,
pričom blokácia bola zapísaná automaticky. V tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal na závery
vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 13/2009 zo dňa 24.02.2010 z hľadiska použitia
súkromnej listiny ako dôkazu. Napokon podľa listinného dôkazu „CP_PP_HDLR“ znamená „automatické



nastavenie blokácie z procesu zrušenia povoleného prečerpania“, na podklade čoho súd uzavrel, že
samotný listinný dôkaz produkovaný žalovaným nielenže jeho skutkové tvrdenia nepotvrdil, ale naopak,
tieto spochybnil. Pokiaľ išlo o blokáciu peňažných prostriedkov na klientskom účte pána W. bez jeho
žiadosti dňa 05.09.2013, žalobkyňa ani nepoprela, že túto blokáciu vykonala a súčasne konštatoval, že
ju vykonala v súlade s vnútrobankovými predpismi. Na podklade uvedeného súd uzavrel, že iba v tomto
jedinom prípade žalovaný preukázal existenciu porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, avšak v tejto
súvislosti poukázal na to, že i bez skúmania danosti výpovedných dôvodov súd považoval v odsekoch
č. 41 a č. 42 odôvodnenia rozsudku výpoveď žalovaného danú žalobkyni 04.12.2013 za neplatnú.
Zároveň podotkol, že vzhľadom k podstate a intenzite pochybenia žalobkyne v tomto jedinom prípade
nemožno hovoriť o závažnom porušení pracovnej disciplíny, ktoré by zakladalo dôvod, pre ktorý by mohol
žalovaný okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou, nakoľko nepreukázal, že by bola či už na jeho
strane alebo na strane jeho klienta pána W. nejaká škoda vznikla. K námietke žalobkyne, že žalovaným
nebola oboznámená pred daním výpovede s jej dôvodmi a že jej nebolo žalovaným umožnené pred
výpoveďou sa k jej dôvodom vyjadriť, uviedol, že takáto skutočnosť nemá na ne/platnosť výpovede
žalovaného z pracovného pomeru dopad. V tomto kontexte poukázal na ust. § 63 ods. 6 v spojení s
ust. § 17 ods. 2 ZP, v zmysle ktorých porušenie povinnosti zamestnávateľa podľa ust. § 63 ods. 6 ZP
nemá za následok neplatnosť výpovede, keďže ust. § 63 ods. 6 ZP výslovne nesankcionuje porušenie
povinnosti zamestnávateľa oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu vyjadriť sa k
nemu jej neplatnosťou. Bolo by tomu iba v tom prípade, ak by neplatnosť ako následok nesplnenia týchto
povinností výslovne ustanovoval tento zákon alebo osobitný predpis. V zmysle uvedeného vyhodnotil i
námietku žalobkyne, že sa nemala možnosť vyjadriť k dôvodom upozornenia žalovaného na porušenie
pracovnej povinnosti a na možnosť výpovede zo dňa 11.09.2013. Vychádzajúc potom z pomeru úspechu
žalobkyne v spore, priznal jej nárok na náhradu trov prvostupňového konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalovaný. Žiadal, aby
odvolací súd v zmysle ust. § 388 CSP zmenil rozsudok prvoinštančného súdu tak, že žalobu zamietne
a prizná žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
365 ods. 1 písm. h/ CSP). Nestotožnil sa s právnym názorom vysloveným zo strany prvoinštančného
súdu o tom, že v zmysle § 63 ods. 4 ZP je nevyhnutné výpoveď v 2-mesačnej lehote zamestnancovi
reálne doručiť. Takáto skutočnosť z ust. § 63 ods. 4 ZP nevyplýva. Dôvodom je skutočnosť, že
ak zamestnávateľ doručuje výpoveď poštou, nie je objektívne schopný určiť a predvídať, kedy si
zamestnanec zásielku prevezme. To môže bez ďalšieho podnecovať špekulatívne a účelové konanie
zamestnancov (zámerné nevyzdvihnutie zásielky z pošty), ktoré nemožno vylúčiť ani v prejednávanom
prípade. V tejto súvislosti poukázal i na znenie ust. § 38 ZP s tým, že zaslal žalobkyni výpoveď
prostredníctvom pošty, keďže žalobkyňa bola v práci neprítomná pre dočasnú práceneschopnosť.
Výpoveď bola datovaná 04.12.2013 a v tento deň odovzdaná na poštovú prepravu. Žalobkyni bola preto
daná včas, v zákonnej 2-mesačnej lehote od zistenia dôvodu výpovede (dňa 08.10.2013). Nestotožnil
sa s argumentáciou prvoinštančného súdu, podľa ktorej musí byť výpoveď v zákonom stanovenej
lehote zamestnancovi aj doručená. Nesprávnosť tohto názoru podľa neho vyplýva zo skutočnosti,
že ZP vychádza aj z tzv. fikcie doručenia, v dôsledku čoho môže doručenie podľa § 38 ZP nastať
napr. aj vrátením zásielky zamestnávateľovi. V takýchto prípadoch by mohlo dôjsť (bez zavinenia
zamestnávateľa) k zmeškaniu subjektívnej 2-mesačnej lehoty. Všeobecne známou skutočnosťou je, že
ak nemožno adresátovi zásielku doručiť, ostáva uložená na pošte, kde si ju adresát môže vyzdvihnúť
v odbernej lehote 18 dní. Keďže ide o pomerne dlhú dobu, v konečnom dôsledku by k účinnému
doručeniu výpovede mohlo dôjsť až po uplynutí zákonnej subjektívnej lehoty. Naviac z dikcie § 64 ods.
4 ZP vyplýva, že v zákonom stanovených lehotách nie je zamestnávateľ povinný výpoveď doručiť,
ale v rámci nich ju musí iba uskutočniť („dať“). Jazykovým výkladom možno dospieť k záveru, že
stačí, ak zamestnávateľ realizuje „prvý krok“, t. j. výpoveď vyhotoví a odošle. Nie je potrebné, aby
bola výpoveď v týchto lehotách aj doručená, inak by sa neprípustne podporovalo obštrukčné konanie
zamestnancov, ktorí by mohli úmyselne odďaľovať prevzatie zásielky v odbernej lehote. Takéto konanie
nemôže požívať právnu ochranu. Taktiež porovnaním právnej úpravy výpovede a okamžitého skončenia
pracovného pomeru považoval za zrejmé, že v ustanoveniach o podaní výpovede absentuje obdobná
právna norma, ako je vyjadrená v § 70 ZP. Napokon zákon zamestnávateľovi explicitne neukladá,
aby v stanovenej lehote výpoveď zamestnancovi doručil, na rozdiel od úpravy podmienok okamžitého
skončenia pracovného pomeru v zmysle § 70 ZP. Z hľadiska zachovania elementárnej spravodlivosti
v pracovnoprávnych vzťahoch považoval za absurdné, aby zamestnávateľ zodpovedal za okolnosti,
ktoré nemôže ovplyvniť. K ďalšiemu dôvodu neplatnosti výpovede, že sa jej podanie vzťahovalo k



porušeniam pracovnej disciplíny, ktoré nestali v období pred upozornením žalobkyne na jej „prvé“
porušenie pracovnej disciplíny, poukázal na znenie ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP s tým, že z jeho znenia
nevyplýva, že k ďalšiemu porušeniu pracovnej disciplíny musí dôjsť po tom, čo zamestnávateľ upozornil
zamestnanca na možnosť výpovede. Pri takomto výklade by de facto ostali nepostihnuté (nepotrestané)
všetky konania, ktoré zamestnávateľ z rôznych dôvodov objektívne a preukázateľne zistil až dodatočne,
eventuálne až po upozornení zamestnanca v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) ZP. Uviedol, že splnil všetky
predpoklady uvedené v ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP, výpoveď bola podaná v súlade s poukazovanou
právnou normou, nakoľko na účely tohto zákonného ustanovenia je rozhodujúce, kedy zamestnávateľ
zistil porušenie pracovnej disciplíny, nie kedy k nemu objektívne došlo. Rozhodne nemožno akceptovať
postoj súdu, ktorý nedôvodne chráni zamestnanca a bráni zamestnávateľovi sankcionovať výpoveďou
skôr vykonané, avšak neskôr zistené porušenia pracovnej disciplíny. S poukazom na znenie ust.
§ 79 ods. 1 ZP sa v bode II. odvolania žalovaný domáhal, aby súd rozhodol, že od žalovaného
nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával z dôvodov, že žalobkyňa nie
je zamestnankyňou žalovaného od 01.03.2014. Ku dňu právoplatného skončenia tohto konania pôjde
o dobu bezmála 4 rokov, počas ktorých žalobkyňa nevykonávala pracovnú činnosť pre žalovaného.
Žalovaný v nadväznosti na obsah namietaných porušení pracovnej disciplíny stratil voči žalobkyni dôveru
v riadny výkon pracovných povinností. Za ďalší dôvod považoval, že pracovné miesto žalobkyne bolo po
uplynutí výpovednej doby riadne obsadené novým zamestnancom a jej ďalšie zamestnávanie by bolo
neefektívne z kapacitných dôvodov a v konečnom dôsledku i nespravodlivé.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala rozsudok prvoinštančného súdu ako správny
potvrdiť. Podľa jej názoru prvoinštančný súd správne posúdil všetky skutočnosti, dôkladne vyhodnotil
dôkazy, na základe čoho objektívne, správne a zákonne rozhodol.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu odvolateľom vymedzených
odvolacích dôvodov a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 CSP a contrario s poukazom na ust. § 372 CSP v súvislosti s ust. § 378 ods.
1, 2 CSP vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil.

5. Podľa § 372 CSP, v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.

6. V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd podanú vzájomnú žalobu žalovaného, ktorou sa
domáhal rozhodnutia súdu, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej
zamestnával, zamietol.

7. V ďalšom, súc viazaný rozsahom podaného odvolania a dôvodmi, na ktoré odvolateľ vo svojom
odvolaní poukázal, odvolací súd preskúmal rozsudok prvoinštančného súdu z hľadiska žalovaným
vymedzených odvolacích dôvodov pod Sub a) údajné uplynutie zákonnej lehoty na podanie výpovede a
pod Sub b), že výpoveď bola viazaná na dôvody, ktoré nastali pred upozornením na možnosť výpovede
(ods. 42 odôvodnenia napadnutého rozsudku).

8. K námietke odvolateľa uvedenej pod Sub a) odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že po
preskúmaní veci dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal z hľadiska ustálenia, či žalovaným daná
výpoveď vo vzťahu k žalobkyni datovaná dňom 04.12.2013 bola doručená žalobkyni včas v súlade s ust.
§ 63 ods. 4 ZP, dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vyvodil i správny
právny záver.

9. Zo znenia ust. § 63 ods. 4 ZP vyplýva, že pre porušenie pracovnej disciplíny, ale z dôvodu, pre ktorý
možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote
dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny v
cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka, keď dôvod
výpovede vznikol.

10. Lehoty uvedené vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení majú prekluzívny charakter. Po ich
márnom uplynutí nemôže zamestnávateľ uplatniť výpovedný dôvod. Pre plynutie prekluzívnej lehoty je
smerodajný okamih doručenia výpovede. Vychádzajúc z uvedeného, možno prisvedčiť prvoinštančným
súdom vyslovenému záveru o tom, že pri výklade ust. § 63 ods. 4 ZP sa uplatní judikatúra súdov
prijatá za predchádzajúcej právnej úpravy pracovnoprávnych vzťahov zákonom č. 65/1965 Zb., s tým,



že výpoveď z pracovného pomeru daná zamestnávateľom môže vyvolať v pracovnoprávnych vzťahoch
sledované právne následky, len ak bola riadne doručená zamestnancovi niektorým zo spôsobov podľa
ust. § 38 ZP. V tejto súvislosti je potrebné dať do pozornosti odlíšenie hmotnoprávnych lehôt od lehôt
procesnoprávnych, ktoré možno vzájomne odlíšiť podľa toho, že hmotnoprávne lehoty vyplývajú z
hmotnoprávnych predpisov (napr. zo základných civilných kódexov, zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho
zákonníka, zákona č. 513/1991 Zb., Obchodného zákonníka, príp. zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonníka
práce) a procesnoprávne lehoty sú upravené v procesných predpisoch (napr. v zákone č. 160/2015 Z. z.
v Civilnom sporovom poriadku). Odlíšenie hmotnoprávnych a procesnoprávnych lehôt je potrebné pre
posúdenie, či bol úkon potrebný pre zachovanie práva alebo nárokov učinený včas. Pri hmotnoprávnych
lehotách totiž musí byť úkon spravidla učinený tak, aby sa v rámci lehoty reálne dostal do dispozičnej
sféry adresáta. Naproti tomu pri procesnoprávnych lehotách postačí zásielku s úkonom podať pred
uplynutím lehoty k orgánu, ktorý má povinnosť túto adresátovi doručiť. Z tohto pohľadu potom záver
vyslovený zo strany prvoinštančného súdu odkazujúci na ustálenú súdnu prax možno považovať za
správny, nakoľko lehota vymedzená v ust. § 63 ods. 4 Zákonníka práce je lehotou hmotnoprávnou, teda
pre posúdenie, či výpoveď bola doručená žalovaným žalobkyni včas, je rozhodný okamih doručenia
výpovede žalobkyni, teda deň, kedy sa reálne dostal do jej dispozičnej sféry. Napokon ani odvolací súd
nezistil, že by otázka doručenia výpovede dotknutému subjektu z hľadiska účinnosti výpovede bola v
súdnej praxi rozhodovaná rozdielne.

11. Vychádzajúc z uvedeného, sa potom stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o neplatnosti
výpovede z dôvodu, že táto nebola doručená žalovanej v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote.
Za nadbytočné preto považoval bližšie sa zaoberať ďalšími dôvodmi, ktoré z hľadiska posudzovania
platnosti výpovede prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí podrobne rozobral, a to i z hľadiska
namietaného odvolacieho dôvodu uvedeného v žalovaným podanom odvolaní pod Sub b).

12. V konečnom dôsledku odvolací súd preto po zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaného rozsudok
prvoinštančného súdu ako správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. Žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O
výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne prvoinštančný súd po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej samostatným uznesením.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)



Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)