Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/129/2016 z 21. 3. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 21. marca 2017, sp. zn. 14Cob/129/2016, ECLI:SK:KSZA:2017:5115208433.2 Krajský súd Žilina | 14Cob/129/2016 | ECLI:SK:KSZA:2017:5115208433.2 | 2017-03-21 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 380 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 142 ods. 1 OSP, § 387 ods. 2 CSP, § 157 ods. 2 OSP, § 396 ods. 3 CSP, § 379 CSP, § 391 ods. 2 CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 220 ods. 2 CSP, § 391 ods. 1 CSP, § 391 ods. 3 CSP, § 389 ods. 1 písm. b) CSP, § 211 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4f4d2d5d-f9d5-41d6-8217-436c4ce32f42 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5115208433.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/129/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115208433
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115208433.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, v sporovej právnej veci
žalobcu: J.. P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/X, XXX XX A., právne zastúpeného: ADVOKÁTI
Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, proti
žalovanému: Ján Vrábel - STAVKROV, s miestom podnikania 013 13 Konská 105, IČO: 35290188,
zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Marcelom Šmehýlom, advokátom, so sídlom F. F. X/XXX, XXX
XX D., v konaní o zaplatenie 68.795,49 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v podaní zo dňa
29.06.2016 proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/158/2015-647 zo dňa 07. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/158/2015-647 zo dňa 07. apríla 2016, v napadnutom výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 68.795,49 Eur a vo výroku o trovách konania, v časti o
povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania vo výške
4.977,66 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 6.970,68 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku
p o t v d r z u j e.

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/158/2015-647 zo dňa 07. apríla 2016, v napadnutom výroku
o trovách konania, v časti trov právneho zastúpenia vo zvyšku z r u š u j e a v r a c i a
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd “) uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 68.795,49 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku.
Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania vo
výške 4.977,66 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 7.652,17 Eur, do troch dní po právoplatnosti
rozsudku.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák.
č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“ alebo aj len „Obchodného zákonníka“), § 536 ods. 1, 2 OBZ, § 537
ods. 1, 2, 3 OBZ, § 540 ods. 1 OBZ, § 541 OBZ, § 542 ods. 1 OBZ, § 544 ods. 1 OBZ, § 551 ods.
1, 2, 3 OBZ, § 554 ods. 1 veta prvá OBZ, § 555 ods. 1 OBZ, § 560 ods. 1, 2, 3, 4 OBZ, § 561 veta
druhá OBZ, § 563 ods. 1, 2 OBZ, § 564 OBZ, § 436 ods. 1, 2, 3, 4 OBZ, § 440 ods. 1, 2 OBZ, § 373
OBZ, § 376 OBZ, § 378 OBZ, § 379 veta prvá OBZ, § 383 OBZ, § 386 ods. 2 OBZ, okresný súd žalobe
vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo
dňa 05.10.2011 č.k. 11Cb/256/2007-444, ktorým uložil pôvodnému žalovanému v rade 1/ a žalovanému v
rade 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť pôvodnému žalobcovi sumu 68.795,49 Eur a nahradiť
pôvodnému žalobcovi trovy konania vo výške 8.943,24 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 05.10.2011 č.k. 11Cb/256/2007-444 nadobudol právoplatnosť



dňa 19.12.2012 a vykonateľnosť dňa 23.12.2012 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu
v Žiline zo dňa 13.12.2012 sp.zn. 14Cob/36/2012.

3. Na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky zo
dňa 28. novembra 2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. januára 2015 sp.zn.
4Mobdo 5/2013 rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/259/2007-44 zo dňa 05.10.2011 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu Žilina sp.zn. 14Cob/36/2012 zo dňa 13.12.2012 „zrušil a vec vrátil súdu
prvého súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na obsah mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky, kedy podľa jeho názoru bol obidvoma
rozsudkami porušený zákon, pretože konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, keďže na zistený
skutkový stav opomenuli aplikovať ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, hoci ho správne aplikovať
mali. Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať tak, že ak objednávateľovi vznikol nárok z vád diela,
in concreto nárok na zľavu z ceny diela alebo nárok na nezaplatenie alebo vrátenie ceny za dielo
(t.j. nárok na odstúpenie od zmluvy o dielo), potom objednávateľ nemá nárok na náhradu škody v
rozsahu označených nárokov z vád. Pri posudzovaní výšky nároku objednávateľa na náhradu škody
spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti zhotoviteľa je teda potrebné od výšky škody odpočítať sumu
zodpovedajúcu peňažným nárokom objednávateľa z vád diela. V danom prípade mali konajúce súdy
pri skúmaní výšky škody najskôr ustáliť, aký peňažný nárok mal navrhovateľ (objednávateľ) z vád
zhotovenej veci. Zo skutkového stavu zisteného súdmi vyplýva, že odporca porušil zmluvnú povinnosť
zhotoviteľa veci, keďže dielo zhotovil nevhodnými a nevyhovujúcimi styčníkovými spojmi, čo sčasti
spôsobilo zrútenie konštrukcie. Znamená to, že dielo malo vady v čase jeho odovzdania, za ktoré
odporca zodpovedá podľa ust. § 560 ods. 2 prvá veta Obchodného zákonníka. Okrem toho zo Zmluvy
o dielo vyplýva, že odporca poskytol na dielo záruku v trvaní 2 rokov, pričom k zrúteniu konštrukcie
došlo v záručnej lehote, teda, ak by aj zodpovednosť za vady existujúca v čase odovzdania diela
nebola daná, zodpovedal by odporca za vady diela v záručnej lehote podľa § 560 ods. 2 veta druhá
Obchodného zákonníka. Navrhovateľ mal preto uplatniť voči odporcovi nároky z vád diela, pričom išlo
o voľbu medzi nárokom na zľavu z ceny diela a nárokom na odstúpenie od Zmluvy o dielo (nárok na
odstúpenie od zmluvy zodpovedá vo všeobecnosti nároku na zaplatenie ceny za dielo, resp. nároku
na vrátenie už zaplatenej ceny za dielo). Súdy mali preto ustáliť, či navrhovateľ má povinnosť cenu
za dielo uhradiť alebo či túto povinnosť vzhľadom na jeho nároky z vád diela nemá, napr. preto, že
jeho povinnosť zaplatiť za cenu diela zanikla (resp. pri vykonaní určitých úkonov mohla zaniknúť)
uplatnením nárokov z vád diela. Ak by súdy dospeli k záveru, že navrhovateľ nie je povinný cenu za
dielo odporcovi uhradiť, mali považovať jeho žalobu v tomto rozsahu za nedôvodnú aplikujúc ust. §
440 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súdy však považovali pre určenie výšky škody za irelevantné, že
navrhovateľ za dielo nezaplatil. Týmto sa dopustili nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho
v opomenutí aplikácie ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka na zistený skutkový stav. Dovolací súd
sa s námietkou generálneho prokurátora, podľa ktorej rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci stotožnil. Poukázal na to, že generálny prokurátor namietal, že súdy vec nesprávne právne
posúdili, pretože na existujúci skutkový stav neaplikovali ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého uspokojenie, ktoré možno dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vád tovaru podľa
§ 436 a 437, nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu. Z citovaného zákonného
ustanovenia vyplýva, že práva zo zodpovednosti za vady sú v prípade vád tovaru základným právom,
ktoré vzniká kupujúcemu, čo vzhľadom na ust. § 564 Obchodného zákonníka platí aj pre práva zo
zodpovednosti za vady diela. Preto, ak si objednávateľ neuplatní nároky zo zodpovednosti za vady
diela, nemôže sa domáhať náhrady škody, ktorá mu vznikla z vadného plnenia zhotoviteľa v rozsahu, v
ktorom sa mohol domôcť uspokojenia uplatnením práv zo zodpovednosti za vady, keďže takýto postup
ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka výslovne vylučuje. Najvyšší súd poukázal na to, že pôvodný
navrhovateľ uzavrel s pôvodným odporcom v rade 1/ dňa 28.10.2004 Zmluvu o dielo, predmetom ktorej
bola dodávka projektu diela Skladovo prevádzkový objekt Konská. S odporcom uzavrel dňa 26.08.2005
zmluvu na zhotovenie krovovej konštrukcie výrobnej haly podľa poskytnutej projektovej dokumentácie a
pokynov objednávateľa. Podľa bodu VI. Zmluvy si strany dohodli záručnú dobu 2 roky. Podľa pôvodného
navrhovateľa boli všetky práce spojené s odovzdaním diela vykonané v polovici mesiaca október 2005,
pričom k úplnému zrúteniu podstatnej časti konštrukcie zhotovenej odporcom došlo dňa 02.01.2006,
t.j. v záručnej dobe. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa stotožnil
aj odvolací súd, pri rozhodovaní o uplatnenom práve pôvodného navrhovateľa na náhradu škody
považoval za irelevantnú námietku odporcu, podľa ktorej pôvodný navrhovateľ nezaplatil cenu diela.
Vzhľadom na uvedenú námietku odporcu a v zmysle § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré mali
súdy v danom prípade aplikovať, bolo potrebné zaoberať sa výškou sumy zodpovedajúcej nárokom



pôvodného navrhovateľa z vád diela vo vzťahu k uplatnenému právu na náhradu škody. Na základe
uvedených skutočností dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude potrebné posúdiť navrhovateľom uplatnenú
pohľadávku v zmysle záverov rozhodnutia dovolacieho súdu.“

4. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina, Odd. Sro, Vložka č. 13669/L, mal okresný súd
zistené, že pôvodný žalovaný v rade 1/ obchodná spoločnosť Architektúra, projekcia, s.r.o., so sídlom
Hlboká cesta 22, 010 01 Žilina, IČO: 36 406 406, bol na základe uznesenia Okresného súdu Žilina č.k.
26CbR/4/2013-114 zo dňa 17.07.2013, ktorým bola obchodná spoločnosť Architektúra, projekcia, s.r.o.
zrušená bez likvidácie v zmysle § 68 ods. 9 Obchodného zákonníka, z Obchodného registra Okresného
súdu Žilina dňom 22.10.2013 vymazaný. Vzhľadom na uvedené okresný súd uznesením z 09.04.2015
č.k. 38Cb/158/2015-561, právoplatným dňa 14.05.2015 konanie voči pôvodnému žalovanému v rade
1/ obchodnej spoločnosti Architektúra, projekcia, s.r.o., naposledy so sídlom Hlboká cesta 22, 010 01
Žilina, IČO: 36 406 406 v súlade s § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP") zastavil a rozhodol, že žalobca nemá právo na náhradu trov
zastavenej časti konania.

5. Dňa 08.07.2015 bol okresnému súdu doručený návrh pôvodného žalobcu na vstup účastníka konania
(v čase konania okresného súdu) odôvodnený tým, že dňa 03.12.2012 bola uzavretá Zmluva o postúpení
pohľadávky, na základe ktorej pôvodný žalobca ako postupca postúpil žalovanú pohľadávku voči
žalovanému na postupníka J.. Spolu s návrhom na vstup účastníka konania bola okresnému súdu
predložená Zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená dňa 03.12.2012 medzi pôvodným žalobcom
ako postupcom a J.. P. A. ako postupníkom (č.l. 576 a nasl. spisu). Z čl. I. predmet zmluvy bod 1.
vyplýva identifikácia postupovanej pohľadávky vo výške 68.795,49 Eur (2.072.533,- Sk) voči dlžníkom
pôvodnému žalovanému v rade 1/ a žalovanému spolu s príslušenstvom, ktoré tvoria trovy konania vo
výške 8.943,24 Eur, ktorá bola priznaná rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/256/2007-444 zo
dňa 05.10.2011 a ktorá vznikla titulom škody vyčíslenej znaleckým posudkom č. 11/2006 vypracovaným
znalkyňou J.. V zmysle čl. I. bod 2. zmluvné strany sa dohodli, že postupca postupuje na postupníka
celú svoju pohľadávku vo výške 68.795,49 Eur uvedenú v čl. I. bod 1. Zmluvy o postúpení pohľadávky
spolu so všetkými právami s ňou spojenými, a to bezodplatne (čl. II. bod 1.). Na základe uvedeného
okresný súd uznesením z 13.08.2015 č.k. 38Cb/158/2015-578 pripustil zmenu účastníkov na strane
žalobcu tak, že z konania vystúpi pôvodný žalobca a do konania namiesto neho vstúpi ako nový žalobca
J.. P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/X, XXX XX A.. Okresný súd konštatoval, že predloženou
zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 03.12.2012 (č.l. 576 spisu) mal preukázanú aktívnu vecnú
legitimáciu vstupujúceho žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku. Zároveň okresný súd konštatoval,
že návrh na vstup účastníka konania bol podaný ako spoločný návrh pôvodného a vstupujúceho
žalobcu, z čoho možno dovodiť, že postúpenie pohľadávky oznámil žalovanému veriteľ (postupca)
cestou okresného súdu, a to dňom doručenia uznesenia Okresného súdu Žilina zo dňa 13.08.2015 č.k.
38Cb/158/2015-578, ktorým bola pripustená zmena účastníka konania na strane žalobcu.

6. Na Okresnom súde Žilina bolo pod sp.zn. 10Cb/43/2007 vedené konanie, v ktorom sa žalovaný
(v procesnom postavení žalobcu) domáhal voči pôvodnému žalobcovi (v procesnom postavení
žalovaného) zaplatenia sumy 24.095,47 Eur s príslušenstvom, na tom skutkovom základe, že
pôvodnému žalobcovi poskytol na základe zmluvy práce - zhotovenie krovovej konštrukcie na výrobnú
halu v Konskej vyfakturované faktúrou v celkovej výške 725.900,- Sk, ktorú pôvodný žalobca nezaplatil.
Okresný súd Žilina vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 07.08.2013 č.k. 10Cb/43/2007-211, ktorým
žalobu zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.05.2014 v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 07.05.2014 sp.zn. 13Cob/8/2014. Ako vyplývalo z
odôvodnenia označeného rozsudku Okresného súdu Žilina, žalovaný žiadal zaviazať žalobcu na
zaplatenie ceny diela podľa vystavenej faktúry, pričom tvrdil, že splnil svoje povinnosti podľa písomne
uzatvorenej Zmluvy o dielo, dielo vykonal, toto pôvodnému žalobcovi odovzdal a tým mu vznikol
nárok na zaplatenie ceny diela. Pôvodný žalobca v konaní namietal, že dielo mu nebolo odovzdané
a že v dôsledku vadného plnenia žalovaného došlo k zrúteniu diela - krovovej konštrukcie. Okresný
súd sa tak v konaní zaoberal predovšetkým otázkou, či žalovaný splnil svoju povinnosť zo zmluvy
dielo riadne vykonať, teda či dielo ukončil a odovzdal pôvodnému žalobcovi ako objednávateľovi.
Okresný súd poukázal na vzájomné práva a povinnosti účastníkov upravené v písomne uzatvorenej
Zmluve o dielo zo dňa 26.08.2005, v ktorej zmluvné strany modifikovali vzájomné práva a povinnosti
odlišne od dispozitívnych ustanovení Obchodného zákonníka tým, že povinnosť zaplatiť cenu diela a



možnosť žalovaného predložiť faktúru, ktorou vyúčtuje cenu diela, viazali na prevzatie diela spísaním
preberacieho protokolu v zmysle čl. V. bod 2. Zmluvy o dielo. Zmluva ďalej výslovne stanovovala, že
bez tohto dielo nie je prevzaté a nevzniká nárok na predloženie dokladov pre vystavenie faktúry. Touto
dohodou účastníci bližšie upravili požiadavky na splnenie podmienky odovzdania diela zhotoviteľom
objednávateľovi, nakoľko povinnosť zaplatiť cenu diela viazali na kvalifikované prevzatie diela potvrdené
spísaním preberacieho protokolu. Súd ďalej poukázal na to, že otázkou odovzdania diela sa zaoberal
v súvisiacom konaní vedenom pod sp.zn. 11Cb/256/2007, pričom poukázal na to, že otázka či dielo
bolo alebo nebolo odovzdané a prevzaté v súlade so zmluvou, nebola pre posúdenie uplatneného
nároku na náhradu škody v konaní sp.zn. 11Cb/256/2007 podstatná. Zároveň v uvedenom konaní
otázka odovzdania diela medzi účastníkmi ani nebola sporná a súd sa preto touto otázkou v danom
konaní bližšie nezaoberal. V konaní vedenom pod sp.zn. 10Cb/43/2007 však otázka odovzdania a
prevzatia diela bola medzi účastníkmi sporná, nakoľko pôvodný žalobca prevzatie diela popieral, z
ktorého dôvodu súd sa v danom konaní zaoberal otázkou, či žalovaný dielo, ktoré bolo predmetom
jeho záväzku, v súlade so zmluvou pôvodnému žalobcovi odovzdal. Okresný súd poukázal na to, že
účastníkmi bolo dohodnuté, že dielo pri ukončení musí byť prevzaté spísaním preberacieho protokolu.
Účastníci tak modifikovali svoje vzájomné práva a povinnosti tak, že odovzdanie a prevzatie diela
malo byť potvrdené spísaním preberacieho protokolu. Do súdneho spisu bol predložený protokol o
odovzdaní a prevzatí diela datovaný 24.10.2005, ktorý je jednostranne vyhotovený žalovaným a výlučne
ním podpísaný. V konaní tak nebolo preukázané, že by bola splnená zmluvná podmienka odovzdania
diela spísaním preberacieho protokolu. Bez tohto protokolu žalovanému nemohol vzniknúť nárok na
predloženie podkladov pre vystavenie faktúry, a teda ani na fakturáciu ceny diela. Pre uplatnenie nároku
žalovaného na zaplatenie ceny diela tak nemohlo byť podstatné len to, že dielo bolo dokončené.
Žalovaný v danom konaní v súvislosti s otázkou odovzdania a prevzatia zhotovovaného krovu uvádzal,
že pôvodný žalobca po dokončení prác žalovaným dielo užíval, na dielo položil parozábranu a strešnú
krovovú krytinu. Túto otázku okresný súd nepovažoval za rozhodujúcu pre posúdenie, či žalovaný
splnil svoju povinnosť spísaním preberacieho protokolu dielo pôvodnému žalobcovi odovzdať. „Súd sa
stotožnil s názorom prezentovaným v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/1168/2011, v zmysle
ktorého v prípade nesplnenia podmienky protokolárneho prevzatia diela v zmysle dohody účastníkov
nie je pre vznik práva na zaplatenie ceny diela rozhodné, že predmet diela bol objednávateľom užívaný.
Súd sa ďalej zaoberal v konaní aj otázkou splnenia povinnosti odporcu dielo riadne ukončiť. Účastníci
otázku riadneho ukončenia povinnosti odporcu realizovať dohodnuté dielo v Zmluve o dielo nijakým
spôsobom bližšie neriešili. V tomto prípade potom platí, že dielo je možné v zmysle § 554 ods. 1
Obchodného zákonníka považovať za vykonané jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu
diela. Účastníci v zmluve odlišne od všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka upravili len svoje
vzájomné práva a povinnosti ohľadom otázky odovzdania a prevzatia predmetu diela. V tomto prípade
teda zhotoviteľ mohol splniť svoju povinnosť vykonať dielo tým, že dielo riadne ukončil a následne
ho v súlade so zmluvou písomným preberacím protokolom odovzdal objednávateľovi. S poukazom
na výsledky vykonaného dokazovania súd konštatoval, že odporca dielo neukončil. Pri realizácii diela
porušil svoje povinnosti jednak zo Zmluvy o dielo ako aj podľa Obchodného zákonníka a nedodržal
platné technické normy. V tejto súvislosti súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cb/43/2007 poukázal
na právoplatné rozhodnutia Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline v prejednávanej veci
11Cb/256/2007. Súd konštatoval, že odporca porušil svoje povinnosti z uzatvorenej Zmluvy o dielo a
dielo riadnym spôsobom nerealizoval, teda nemohol ho riadnym spôsobom ani ukončiť. Tým nesplnil
jednu z dvoch kumulatívne stanovených podmienok pre vykonanie diela, a to podmienku dielo riadne
ukončiť. Pokiaľ by aj v konaní bolo preukázané, že pôvodný navrhovateľ dielo prevzal, išlo by o prevzatie
diela vadného, ktoré nebolo vykonané v súlade s povinnosťami zhotoviteľa a takéto dielo aj napriek jeho
prípadnému preukázanému prevzatiu by nebolo možné považovať za riadne ukončené. Pokiaľ má dielo
vady, nie je riadne ukončené a nie je naplnený jeden z dvoch atribútov pojmu vykonania diela podľa § 554
Obchodného zákonníka a preto zhotoviteľovi nevzniká nárok na zaplatenie ceny diela, a to ani v prípade,
keď objednávateľ vadné dielo prevezme. Tento nárok nemôže vzniknúť z toho dôvodu, že v zmysle §
554 Obchodného zákonníka dielo nebolo riadne vykonané. Medzi účastníkmi pritom nebola uzatvorená
osobitná dohoda, na základe ktorej by si stanovili povinnosť objednávateľa prevziať dielo aj s prípadnými
vadami alebo nedorobkami.“ Ak dielo bolo vykonané vadne, nevznikla by objednávateľovi povinnosť za
vadné dielo zaplatiť, napriek tomu, že by prípadne takéto dielo prevzal. Riadne neukončené dielo nie je
možné prevziať ani vstupom do jeho užívania v zmysle § 555 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko aj
toto ustanovenie vyžaduje riadne vykonaný predmet diela. Okresný súd ďalej konštatoval, že vzhľadom
na skutočnosť, že dielo nebolo odovzdané v súlade so zmluvou, nebolo možné pôvodným žalobcom
„uplatňovať prípadné nároky z vadného plnenia odporcu. O vadách diela možno hovoriť len pri diele,



ktoré bolo odovzdané (§ 560 ods. 2 Obchodného zákonníka). Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v
rozsudku zo 07.05.2014 sp. zn. 13Cob/8/2014, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Žilina
č.k. 10Cb/43/2007-211 zo dňa 07.08.2013 zhodne s rozsudkom Okresného súdu Žilina konštatoval,
že nenastala zmluvná podmienka splatnosti ceny diela podľa čl. V. bod 2. Zmluvy o dielo, nakoľko
nedošlo k spísaniu preberacieho protokolu medzi pôvodným navrhovateľom a odporcom a zároveň
nebola splnená zákonná podmienka v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko v zmysle
záverov znaleckého posudku v konaní sp. zn. 11Cb/256/2007 odporca dielo riadne neukončil a teda ani
nemohol odovzdať pôvodnému navrhovateľovi.“

7. Predmetom konania v prejednávanej veci bol nárok na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť
pôvodnému žalobcovi, uplatnený písomným žalobným návrhom doručeným okresnému súdu dňa
23.10.2006 voči pôvodnému žalovanému v rade 1/ titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú
porušením povinnosti pôvodného žalovaného v rade 1/ z existujúceho záväzkovo-právneho vzťahu s
pôvodným žalobcom založeného zmluvou o dielo uzavretou dňa 28.10.2004, predmetom ktorej bolo
vypracovanie projektu na stavebné povolenie architektúra v rozsahu pre realizáciu statika, požiarna
ochrana a naplnenie inžinierskych sietí, dozor na diele skladovo-prevádzkový objekt Konská, parc. č.
2089/28, investorom ktorej bol pôvodný žalobca; a voči žalovanému rovnako titulom zodpovednosti
za škodu spôsobenú porušením povinnosti žalovaným z existujúceho záväzkovo-právneho vzťahu
medzi pôvodným žalobcom a žalovaným založeného Zmluvou o dielo uzatvorenou dňa 26.08.2005,
predmetom ktorej bol záväzok žalovaného vykonať dielo, a to zhotovenie a montáž krovovej konštrukcie
- výroba drevených väzníkov podľa poskytnutej projektovej dokumentácie na výrobnej hale v Konskej,
okres Žilina.

8. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný zrealizoval predmetné dielo v zmysle
Zmluvy o dielo uzavretej s pôvodným žalobcom 26.08.2005 v mesiaci október 2005 podľa projektovej
dokumentácie vypracovanej pôvodným žalovaným v rade 1/ s tým, že na začiatku mesiaca január 2006
došlo k zrúteniu podstatnej časti zhotovenej krovovej konštrukcie, v dôsledku čoho pôvodný žalobca
uplatňoval pôvodne proti žalovanému v rade 1/ a žalovanému nárok na náhradu škody v sume 2.072.533
Sk (68.795,49 Eur) ako voči subjektom, ktoré sú v zmysle § 383 Obchodného zákonníka zodpovedné za
škodu vzniknutú pôvodnému žalobcovi spoločne a nerozdielne. V priebehu konania Zmluvou o postúpení
pohľadávky zo dňa 03.12.2012 pôvodný žalobca postúpil pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania
na žalobcu. Okresný súd konštatoval, že považoval za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu
vo vzťahu k uplatnenému nároku. Zároveň v priebehu konania došlo dňom 22.10.2013 k výmazu ex offo
pôvodného žalovaného v rade 1/ z obchodného registra a nakoľko pôvodný žalovaný v rade 1/ zanikol
bez právneho nástupcu, konanie voči pôvodnému žalovanému v rade 1/ bolo uznesením Okresného
súdu Žilina zo dňa 09.04.2015 č.k. 38Cb/158/2015-561 v súlade s § 107 ods. 4 OSP zastavené.
Predmetom konania tak ostal uplatnený nárok na náhradu škody v žalovanej sume 68.795,49 Eur voči
žalovanému. Záväzkovo-právny vzťah medzi pôvodným žalobcom a žalovaným okresný súd vzhľadom
na postavenie pôvodného žalobcu a žalovaného ako subjektov tohto záväzkového vzťahu založeného
Zmluvou o dielo - dodávky august 2005 zo dňa 26.08.2005 v čase vzniku tohto záväzkového vzťahu
a predmet ich záväzkov posúdil ako vzťah obchodno-právny v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného
zákonníka, konkrétne ako Zmluvu o dielo uzatvorenú podľa § 563 a nasl. Obchodného zákonníka.

9. Okresný súd považoval za potrebné osobitne poukázať na to, že v prejednávanej veci bolo
rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 05.10.2011 č.k. 11Cb/256/2007-444, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 13.12.2012 sp.zn. 14Cob/36/2012 tak, že súd
v celom rozsahu vyhovel pôvodnému žalobcovi vo vzťahu tak k pôvodnému žalovanému v rade 1/
ako aj voči žalovanému, ktorých spoločne a nerozdielne zaviazal zaplatiť žalobcovi uplatnený nárok
na náhradu škody v sume 68.795,49 Eur. Následne, v dôsledku využitia mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora Slovenskej republiky ako mimoriadneho opravného prostriedku umožňujúceho
zásah do právoplatných rozhodnutí súdov, došlo Najvyšším súdom Slovenskej republiky k zrušeniu
označených rozsudkov Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline, a to z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci z dôvodu neaplikácie § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka na prejednávanú
vec. Skutkové a právne závery ohľadne naplnenia predpokladov zodpovednosti tak pôvodného
žalovaného v rade 1/ ako aj žalovaného za škodu vzniknutú pôvodnému žalobcovi vyjadrené v
skoršom rozsudku Okresného súdu Žilina v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline,
ktoré boli následne zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. januára
2015 sp.zn. 4Mobdo/5/2013, neboli v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky



zo dňa 30.januára 2015 sp.zn. 4Mobdo/5/2013 osobitným spôsobom spochybnené a rovnako neboli
spochybnené zo strany účastníkov konania v ďalšom konaní po zrušení právoplatných rozsudkov
Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline, „kedy samotný právny zástupca odporcu poukazoval
na výsledky dokazovania vykonaného v prejednávanej veci, na základe ktorého bolo ustálené
pochybenie odporcu pri realizácii diela, určenie miery jeho zodpovednosti v rozsahu 35% a rovnako
neboli vznesené z jeho strany relevantné námietky vo vzťahu k ustálenej výške škody, ktorá vznikla na
strane pôvodného navrhovateľa, a rozsahu zodpovednosti pôvodného odporcu v rade 1/ a odporcu na jej
vzniku. Z uvedených dôvodov súd aj v skorších častiach odôvodnenia tohto rozsudku podrobne citoval
závery Okresného súdu Žilina v rozsudku zo dňa 05.10.2011 č.k. 11Cb/256/2007-444ohľadom ustálenia
jednotlivých predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu vzniknutú pôvodnému navrhovateľovi,
nakoľko tieto závery neboli v priebehu ďalšieho konania po zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky relevantným spôsobom spochybnené ani namietané a vo vzťahu k týmto otázkam
nebolo v konaní účastníkmi navrhované ďalšie dokazovanie.“

10. Predmetom záväzku žalovaného zo Zmluvy o dielo uzatvorenej dňa 26.08.2005 medzi žalovaným
ako zhotoviteľom a pôvodným žalobcom ako objednávateľom bolo zhotovenie a montáž krovovej
konštrukcie na výrobnú halu v Konskej, okres Žilina - výroba drevených väzníkov podľa poskytnutej
projektovej dokumentácie a pokynov objednávateľa (čl. II. bod 1 a 3 Zmluvy o dielo). Na základe
uzatvorenej Zmluvy o dielo sa tak žalovaný zaviazal postupovať podľa poskytnutej projektovej
dokumentácie, ktorá ako vyplynulo z vykonaného dokazovania bola vypracovaná pôvodným žalovaným
v rade 1/, vo vzťahu k obsahu ktorej boli zistené nedostatky tak, ako to vyplývalo z výsledkov vykonaného
dokazovania, najmä znaleckým posudkom opísaným vyššie. Miera zavinenia pôvodného žalovaného v
rade 1/ v dôsledku nedostatkov projektovej dokumentácie na zapríčinení zrútenia krovovej konštrukcie
strechy bola vyjadrená v znaleckom posudku v rozsahu 60%. Pôvodným žalobcom predložená
projektová dokumentácia predstavovala vo svojej podstate pokyny objednávateľa, na základe ktorých
sa zaviazal žalovaný v zmysle uzatvorenej Zmluvy o dielo pri vykonávaní diela postupovať (§ 537
ods. 3 Obchodného zákonníka). V prípade, že zhotoviteľ pri vykonávaní diela sa zaviazal postupovať
podľa pokynov objednávateľa, v pomeroch prejednávanej veci v podobe projektovej dokumentácie
vypracovanej pôvodným žalovaným v rade 1/, tak zároveň v zmysle § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka
platí, že je povinný upozorniť bez zbytočného odkladu objednávateľa na nevhodnú povahu jeho pokynov
za predpokladu, že túto nevhodnosť mohol zistiť pri vynaložení odbornej starostlivosti. Zároveň, pokiaľ
by nevhodné pokyny prekážali v riadnom vykonávaní diela, je zhotoviteľ povinný vykonávanie diela
v nevyhnutnom rozsahu prerušiť až do zmeny pokynov objednávateľa alebo písomného oznámenia,
že objednávateľ na vykonaní diela s použitím daných pokynov trvá. Len za splnenia predpokladov
vyplývajúcich z § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda za predpokladu, že zhotoviteľ splní povinnosť
uvedenú v § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle § 551 ods. 2 Obchodného zákonníka
nezodpovedá za vady diela spôsobené nevhodnými pokynmi, pokiaľ objednávateľ na ich použití pri
vykonávaní diela písomne trval. Samotný žalovaný sa v priebehu konania vyjadril, že podľa jeho
názoru bol projekt od počiatku zle navrhnutý (vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 12.12.2008).
Napriek pochybnostiam vyjadreným samotným žalovaným o vhodnom riešení projektovej dokumentácie
vypracovanej pôvodným žalovaným v rade 1/ nebolo v konaní preukázané, že by žalovaný upozornil
pôvodného žalobcu na nevhodnosť jeho pokynov obsiahnutých v poskytnutej projektovej dokumentácii
a že by v tejto súvislosti postupoval podľa § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný v priebehu
konania uviedol, že ako firma realizoval cca 200 krovov, možno teda konštatovať, že ide o subjekt,
ktorý má v danej oblasti skúsenosti a teda možno ho považovať za osobu odborne spôsobilú na
posúdenie pokynov, ktoré mu dáva objednávateľ na realizáciu diela takéhoto charakteru. Napriek
tvrdeným pochybnostiam na strane žalovaného o spôsobe vypracovania projektovej dokumentácie,
žalovaný vstúpil do záväzkovo-právneho vzťahu s pôvodným žalobcom a na základe ním predloženej
projektovej dokumentácie predmetné dielo realizoval. Ako odborne spôsobilá osoba na vykonávanie
takejto činnosti pritom žalovaný musel byť schopný dielo realizovať tak, aby spĺňalo požiadavky
vyplývajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov a technických noriem. Vykonávanie takého
charakteru podnikateľskej činnosti, obsahom ktorej je zhotovovanie krovových konštrukcií, v sebe
nevyhnutne zahŕňa potrebu takej miery odbornej spôsobilosti zhotoviteľa takéhoto diela, že tento je
schopný posúdiť pri vynaložení odbornej starostlivosti spôsob riešenia krovovej konštrukcie navrhnutý v
predloženej projektovej dokumentácii, na základe ktorej dielo zhotovuje. Ako odborne spôsobilá osoba
žalovaný bol povinný pri vynaložení odbornej starostlivosti preskúmať projektovú dokumentáciu, ktorá
mu bola dodaná pôvodným žalobcom a po jej preskúmaní postupovať podľa § 551 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Pokiaľ žalovaný nepostupoval spôsobom, ktoré toto zákonné ustanovenie predpokladá,



zodpovedá za vady diela, ktoré boli spôsobené nevhodnými pokynmi danými mu objednávateľom na
jeho realizáciu (§ 551 ods. 3 Obchodného zákonníka, § 561 veta druhá a contrario) a taktiež za škodu
vzniknutú pôvodnému žalobcovi.

11. Zároveň okresný súd poukázal na závery v konaní vypracovaného znaleckého posudku, z
ktorých vyplýva, že žalovaný „pri realizácii predmetnej krovovej konštrukcie postupoval neodborným a
nesprávnym spôsobom. Odporca dodal k znaleckému posúdeniu schému ako boli realizované jednotlivé
nosné styky (styčníky) drevených nosných prvkov väzníkov. Podľa vyjadrenia znalca ide o schému, ktorá
nebola autorizovaná odborne spôsobilou osobou a jednalo sa len o zdokumentovanie zrealizovaného.
Pokiaľ boli styky väzníkov riešené v súlade s dodanou schémou, tak drvivá väčšina stykov nevyhovuje
pre posúdenie na medzný stav únosnosti. Znalec sa pritom vyjadril, že mu neprináleží skúmať, či
zhotoviteľ drevenej nosnej konštrukcie je odborne spôsobilou osobou (statikom) pre návrh takýchto
konštrukčných (nosných) detailov konštrukcie. Tieto detaily neboli (nie sú) súčasťou vypracovanej
projektovej dokumentácie a mali byť predmetom detailného riešenia v rámci prípravy výroby - v
rámci tzv. realizačného projektu alebo v rámci vytvárania tzv. dielenskej dokumentácie zastrešenia
stavby. Z uvedených záverov znalca vyplýva, že odporca sám určil spôsob realizácie drevených
nosných prvkov väzníkov ním zhotovovanej krovovej konštrukcie, čím podľa názoru súdu mal za to,
že je na to odborne spôsobilý, bez potreby dopracovania projektovej dokumentácie iným subjektom.
V odpovedi na otázku č. 21 v znaleckom posudku sa znalec vyjadril, že styčníkové spoje boli
zrealizované veľmi nevhodne - nevyhovujúco. Aj pri vytvorení správnej nosnej konštrukcie (spojitý
sedlový väzník) by hrozilo vysoké nebezpečenstvo havárie tejto konštrukcie (pri nepriaznivej kombinácii
zaťažení - hlavne v súvislosti s klimatickými vplyvmi). Z uvedených záverov znaleckého posudku
vyplýva, že aj v prípade, ak by pôvodný odporca v rade 1/ správnym spôsobom navrhol realizáciu
nosnej konštrukcie spojitým sedlovým väzníkom, v dôsledku nevhodne a nevyhovujúco realizovaných
stykov nosných prvkov väzníkov zo strany odporcu by rovnako hrozilo vysoké nebezpečenstvo
havárie tejto strechy.“ V zmysle vyššie uvedeného je tak daná zodpovednosť žalovaného „jednak
za porušenie povinnosti informovať objednávateľa diela na nevhodnosť jeho pokynov vyplývajúcich
z predloženej projektovej dokumentácie a rovnako zodpovedá za nie riadnu realizáciu diela tým,
že pri jeho realizácii použil nevhodné nevyhovujúce styčníkové spoje, ktoré podľa vyjadrenia znalca
boli rovnako prvotnou príčinou pádu krovovej konštrukcie. Uvedené vyplýva z odpovede znalca na
otázku č. 13, kde primárne príčiny zrútenia strešnej konštrukcie znalec definoval ako vytvorenie a
osadenie pultových väzníkov a nie spojitých sedlových väzníkov a zároveň úplne nevhodne zrealizované
styky nosných prvkov väzníkov. V záveroch znaleckého posudku znalec v odpovedi na otázku č.
1 zadefinoval tri primárne príčiny zrútenia časti konštrukcie zastrešenia, a to a) kvalita a kvantita
projektovej dokumentácie - projektová dokumentácia veľmi nedôsledným spôsobom predpísala staticko-
konštrukčné okrajové podmienky uvažovaného pôsobenia a tým aj technologické realizácie primárneho
nosného prvku zastrešenia - dreveného priehradového väzníka, b) kvalita samotného vytvorenia
drevených priehradových väzníkov zastrešenia, hlavne realizácia nosných stykov jednotlivých prvkov
väzníka a c) technologická organizácia postupu prác pri vytváraní zastrešenia.“ Na základe uvedených
záverov znaleckého posudku je možné konštatovať príčinnú súvislosť medzi porušením povinností
žalovaného a pádom krovovej konštrukcie, kedy zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že pri
nepriaznivej kombinácii zaťažení, hlavne v súvislosti s klimatickými vplyvmi, by aj pri vytvorení správnej
nosnej konštrukcie (spojitý sedlový väzník) hrozilo vysoké nebezpečenstvo havárie tejto konštrukcie,
nakoľko styčníkové spoje boli zrealizované veľmi nevhodne - nevyhovujúco. Na základe uvedeného
je teda možné konštatovať príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti zo strany žalovaného a
vznikom škody na strane pôvodného žalobcu. Miera zavinenia, ktorou sa jednotlivé príčiny podieľali
na zrútení konštrukcie vyplýva z odpovede znalca na otázku č. 2, kde znalec vyjadril túto mieru
nasledovne: a) kvalita a kvantita projektovej dokumentácie 60%, b) kvalita vytvorenia (styky) 35% a c)
technologická organizácia postupu prác 5%. Výška skutočnej škody, ktorá vznikla pôvodnému žalobcovi
v dôsledku zrútenia krovovej konštrukcie, bola znaleckým posudkom ustálená na sumu 81.900 Eur ku
dňu 02.01.2006. Podrobný postup znalca pri výpočte výšky škody je obsiahnutý v časti 2.5. znaleckého
posudku. Z bodu 2.5.14. znaleckého posudku vyplýva, že znalec pri určení výšky skutočnej škody
zohľadňoval aj hodnotu využiteľných zvyškov, ktorú od vypočítanej škody odpočítal. Pre ustálenie výšky
škody vzniknutej na strane pôvodného žalobcu bola rozhodujúca cena poškodenej veci v čase jej
poškodenia, pričom v zmysle § 379 Obchodného zákonníka sa nahrádza skutočná škoda na strane
poškodeného subjektu, t.j. reálny úbytok jeho majetkových hodnôt. Žalobca bol vlastníkom predmetného
krovu v čase jeho zrútenia (§ 542 ods. 1 Obchodného zákonníka) a rovnako ich spracovaním do
predmetného diela sa stal vlastníkom vecí, ktoré na jeho vykonanie obstaral žalovaný. Pre určenie výšky



skutočnej škody na strane pôvodného žalobcu tak nebolo relevantné, za akú cenu krov nadobudol ani za
akú cenu postavil nový. Okresný súd konštatoval, že na strane žalovaného bolo preukázané naplnenie
všetkých predpokladov jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú pôvodnému žalobcovi, a to porušenie
povinnosti, vznik škody v znalcom určenej výške ako aj príčinná súvislosť medzi nimi.

12. Okresný súd sa v konaní ďalej zaoberal v súlade so závermi dovolacieho súdu v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2015 sp.zn. 4Mobdo/5/2013 a námietkami
žalovaného vznášanými v priebehu konania po rozhodnutí dovolacieho súdu otázkou aplikácie § 440
ods. 2 Obchodného zákonníka na prejednávanú vec a otázkou výšky náhrady škody, ktorú si žalobca
môže v konaní uplatňovať vo vzťahu k žalovanému ako jednému z dvoch subjektov spoluzodpovedných
za vznik škody na strane pôvodného žalobcu.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
zrušil skorší rozsudok okresného súdu ako aj odvolacieho súdu v prejednávanej veci v dôsledku záveru
nesprávneho právneho posúdenia, kedy poukázal na § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, z ktorého
vyplýva, že práva zo zodpovednosti za vady sú v prípade vád z tovaru základným právom, ktoré
vzniká kupujúcemu, čo vzhľadom na § 564 Obchodného zákonníka platí aj pre práva zo zodpovednosti
za vady diela. „Preto, ak si objednávateľ neuplatní nároky zo zodpovednosti za vady diela, nemôže
sa domáhať náhrady škody, ktorá mu vznikla z vadného plnenia zhotoviteľa v rozsahu, v ktorom sa
mohol domôcť uspokojenia uplatnením práv zo zodpovednosti za vady, keďže takýto postup ust. §
440 ods. 2 Obchodného zákonníka výslovne vylučuje. Dovolací súd poukázal na to, že súd prvého
stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, z ktorých sa stotožnil aj odvolací súd pri rozhodovaní
o uplatnenom práve žalobcu na náhradu škody, považoval za irelevantnú námietku odporcu, podľa
ktorej žalobca nezaplatil cenu diela. Vzhľadom na uvedenú námietku odporcu a v zmysle § 440 ods. 2
Obchodného zákonníka, ktoré mali súdy v danom prípade aplikovať, bolo potrebné zaoberať sa výškou
sumy zodpovedajúcej nárokom žalobcu z vád diela vo vzťahu k uplatnenému právu na náhradu škody.
Vzhľadom na uvedené závery dovolacieho súdu sa odporca v ďalšom konaní domáhal aplikácie ust.
§ 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom zistené porušenie povinnosti odporcu pri vykonaní diela
hodnotil ako porušenie podstatné, v dôsledku čoho, v súlade s ust. § 436 Obchodného zákonníka
pôvodný navrhovateľ mohol od Zmluvy o dielo odstúpiť alebo uplatniť zľavu z ceny diela. Odporca
tak mal za to, že okresný súd mal posúdiť, v akej výške možno uplatniť nárok na zľavu z ceny
diela s tým, že nárok objednávateľa na zľavu z ceny diela vzhľadom na situáciu, ktorá vo vzťahu k
predmetnému dielu nastala (jeho úplné zrútenie), stotožňoval so zmluvne dojednanou cenou diela medzi
pôvodným navrhovateľom a odporcom vo výške 24.095,47 €, o ktorej v konaní nebolo sporné, že ju
pôvodný navrhovateľ odporcovi neuhradil a ktorú žiadal od uplatneného nároku navrhovateľa na náhradu
škody odpočítať. V tejto súvislosti zároveň odporca poukazoval na odôvodnenie na str. 22 uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že dielo vykonané bolo, nedostatok však
spočíval v tom, že nebolo protokolárne odovzdané pôvodnému navrhovateľovi v zmysle uzatvorenej
Zmluvy o dielo.“

14. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že zmysle § 243i ods. 2 OSP v spojení
s § 243d ods. 1 OSP právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, je pre súd konajúci
ďalej v danej veci záväzný. Táto záväznosť však môže byť relevantná len v tom prípade, ak tak súd
rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní ako aj súd prvého stupňa rozhodujúci v danej veci po zrušení
skorších právoplatných rozhodnutí na základe podaného mimoriadneho dovolania vychádzajú pri
svojom rozhodnutí z rovnakých, nezmenených skutkových okolností prejednávanej veci. Tak z obsahu
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora ako aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30. januára 2015 sp.zn. 4M Obdo/5/2013 vyplýva, že tak generálny prokurátor
Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
vychádzali z tvrdení pôvodného žalobcu, ktoré boli prednesené v priebehu konania o prejednávanej
veci, kedy už v samotnom návrhu na začatie konania pôvodný žalobca uviedol, že žalovaný krovovú
konštrukciu zhotovil a odovzdal ju pôvodnému žalobcovi jej zabudovaním na novostavbe výrobnej haly,
všetky práce s tým spojené boli ukončené a dielo tak vykonané v druhej polovici mesiaca október
2005; ako aj z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 12.12.2008, kedy uviedol, že
pôvodný žalobca v tomto konaní nespochybňuje skutočnosť, že dielo prevzal.

15. Otázka odovzdania a prevzatia predmetného diela zo strany žalovaného pôvodnému žalobcovi
nebola v konaní pred vyhlásením skoršieho rozsudku v prejednávanej veci medzi účastníkmi konania



sporná a k tejto otázke nebolo v tomto konaní vykonávané osobitné dokazovanie. Zároveň v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odôvodnení na str. 22 posledný odsek bolo konštatované,
že k úplnému zrúteniu podstatnej časti konštrukcie zhotovenej žalovaným došlo dňa 02.01.2006,
t.j. v záručnej dobe. Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o
mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vychádzal zo skutočnosti nespornej medzi účastníkmi
konania, že dielo bolo pôvodnému žalobcovi žalovaným odovzdané v polovici mesiaca október 2005 a
teda následne, pokiaľ v januári 2006 došlo k zrúteniu podstatnej časti krovovej konštrukcie zhotovenej
žalovaným, došlo k tomu v záručnej dobe. Dokazovanie k otázke odovzdania a prevzatia diela zo strany
žalovaného vo vzťahu k pôvodnému žalobcovi bolo vykonávané v súvisiacom konaní prebiehajúcom
medzi žalovaným v procesnom postavení žalobcu a pôvodným žalobcom v procesnom postavení
žalovaného vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 10Cb/43/2007, v ktorej sa žalovaný domáhal
voči pôvodnému žalobcovi zaplatenia sumy 24.095,47 Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe,
že pre pôvodného žalobcu poskytol na základe Zmluvy o dielo práce zhotovenie krovovej konštrukcie na
výrobnú halu v Konskej, ktoré vyfakturoval v sume 725.900 Sk (24.095,47 Eur), ktorú faktúru pôvodný
žalobca nezaplatil. Zo záverov právoplatne skončeného konania vedeného na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 10Cb/43/2007 vyplýva, že pri posudzovaní uplatneného nároku žalovaného na zaplatenie
ceny diela voči pôvodnému žalobcovi v sume 24.095,47 Eur sa okresný súd primárne zaoberal otázkou,
či žalovaný splnil svoju povinnosť zo Zmluvy o dielo, t.j. či dielo riadne vykonal, t.j. ukončil a odovzdal
objednávateľovi. K otázke odovzdania diela žalovaným pôvodnému žalobcovi súd dospel k záveru
s odkazom na dojednanie zmluvných strán v čl. V. Zmluvy o dielo zo dňa 26.08.2005, že zmluvné
strany modifikovali vzájomné práva a povinnosti odlišne od dispozitívnych ustanovení Obchodného
zákonníka, kedy povinnosť zaplatiť cenu diela a možnosť žalovaného predložiť faktúru na cenu diela
viazali na prevzatie diela spísaním preberacieho protokolu (čl. V. bod 2. Zmluvy o dielo) s tým, že bez
spísania preberacieho protokolu dielo nie je prevzaté a nevzniká nárok na predloženie dokladov pre
vystavenie faktúry. Tak v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cb/43/2007 ako aj v konaní o prejednávanej
veci (č.l. 19 spisu) bol predložený protokol o odovzdaní a prevzatí diela z 24.10.2005, ktorý však nie je
podpísaný pôvodným žalobcom. V súlade so závermi súdu vo veci sp. zn. 10Cb/43/2007 tak okresný
súd konštatoval, že žalovaný nepreukázal splnenie zmluvnej podmienky odovzdania diela spísaním
preberacieho protokolu pôvodnému žalobcovi, pričom z vykonaného dokazovania zároveň nevyplýva, že
by k neodovzdaniu, resp. k neprevzatiu diela došlo v dôsledku porušenia povinností pôvodného žalobcu
ako objednávateľa. Uvedenú skutočnosť nemožno dovodiť len z perom dopísaného textu žalovaným na
predloženom protokole o odovzdaní a prevzatí diela z 24.10.2005. Povinnosť prevziať dielo vzniká pri
diele vykonanom (§ 537 ods. 2 Obchodného zákonníka), čo zahŕňa aj jeho riadne ukončenie (§ 554 ods.
1 Obchodného zákonníka), teda pri vadne realizovanom diele by pôvodný žalobca ani nebol povinný ho
prevziať. Zároveň okresný súd konštatoval, že v konaní o prejednávanej veci nebolo preukázané, že by
k odovzdaniu, resp. prevzatiu diela objednávateľom došlo iným spôsobom, a to vstupom do užívania
diela, resp. nakladaním s dielom, nakoľko takýto spôsob splnenia povinnosti zhotoviteľa vykonať dielo
vyplývajúci z § 555 ods. 1 Obchodného zákonníka je viazaný na riadne vykonanie diela, ku ktorému
v dôsledku vád diela spôsobených žalovaným nedošlo. Zároveň, v zhode so závermi súdu v konaní
sp.zn. 10Cb/43/2007 vyplývajúcimi z dokazovania v prejednávanej veci je nevyhnutné konštatovať, že zo
strany žalovaného nedošlo ani k riadnemu ukončeniu diela, nakoľko pokiaľ žalovaný porušil povinnosti
zo Zmluvy o dielo uzatvorenej s pôvodným žalobcom tak, ako to bolo špecifikované vyššie, v dôsledku
čoho dielo riadne nerealizoval, nemohol dielo ani riadnym spôsobom ukončiť.

16. V zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka, splnenie povinnosti zhotoviteľa vykonať dielo
predpokladá kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to jeho riadne ukončenie a odovzdanie predmetu
diela objednávateľovi. S poukazom na závery Okresného súdu Žilina v právoplatne skončenom
konaní medzi účastníkmi konania vedenom pod sp.zn. 10Cb/43/2007 ako aj s odkazom na výsledky
dokazovania vykonané v prejednávanej veci, ktorými závery súdu v konaní sp.zn. 10Cb/43/2007 neboli
spochybnené, žalovaný nesplnil zákonné ani zmluvné dojednania v zmysle Zmluvy o dielo uzatvorenej
s pôvodným žalobcom ohľadne vykonania diela v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j.
ohľadne jeho riadneho ukončenia v zmysle realizácie diela bez vád a zároveň ohľadne jeho odovzdania
objednávateľovi v zmysle zmluvných dojednaní obsiahnutých v čl. V. Zmluvy o dielo, predovšetkým bod
2., ktorý predpokladal spísanie preberacieho protokolu. Okresný súd pritom zdôraznil, že ukončenie
diela v zmysle realizácie celého rozsahu dojednaného diela zo strany zhotoviteľa nemožno stotožňovať
s vykonaním diela tak, ako tento pojem používa Obchodný zákonník a je definovaný v § 554 ods.
1 Obchodného zákonníka splnením povinnosti riadneho ukončenia a odovzdania predmetu diela



objednávateľovi, buď to v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka alebo v súlade so zmluvnými
dojednaniami objednávateľa a zhotoviteľa modifikujúcimi dispozitívne ustanovenia zákona.

17. V nadväznosti na takto vymedzený pojem vykonania diela (§ 554 ods. 1) Obchodný zákonník
v § 560 ods. 1 uvádza, že dielo má vady, ak vykonanie diela nezodpovedá výsledku určenému v
zmluve. Ustanovenia o vadách diela (§ 560 a nasl. Obchodného zákonníka) tak predpokladajú vykonanie
diela (§ 554 ods. 1 Obchodného zákonníka). Ďalej v § 560 ods. 2 Obchodný zákonník vymedzuje
rozsah zodpovednosti zhotoviteľa za vady diela tak, že zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré má dielo v
čase jeho odovzdania, kde Obchodný zákonník odkazuje na § 554 Obchodného zákonníka; a zároveň
vymedzuje zodpovednosť za vady diela v rozsahu záruky za akosť, kedy v zmysle § 563 ods. 1
Obchodného zákonníka záručná doba týkajúca sa diela začína plynúť odovzdaním diela. Uvedenému
zodpovedá aj dojednanie pôvodného žalobcu a žalovaného v Zmluve o dielo z 26.08.2005 v čl. VI.,
kedy v zmysle bodu 1. záruka za dielo je dohodnutá na dobu dvoch rokov a v zmysle bodu 2., záručná
doba začína plynúť dňom podpisu preberacieho protokolu po odstránení závad a nedorobkov zistených
objednávateľom. Nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný dielo pôvodnému žalobcovi
odovzdal spôsobom dojednaným v čl. V. bod 2. Zmluvy o dielo, ktorý ako podmienku odovzdania a
prevzatia diela upravoval spísanie preberacieho protokolu, nemohlo dôjsť ani k začatiu plynutia záručnej
doby, a to tak vychádzajúc z § 563 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj vychádzajúc z dojednania
zmluvných strán v čl. VI. bod 2. Zmluvy o dielo.

18. Okresný súd uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný ako zhotoviteľ splnil
povinnosť vykonať dielo v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka jeho riadnym ukončením a
odovzdaním predmetu diela pôvodnému žalobcovi ako objednávateľovi, preto nemohli pôvodnému
žalobcovi vzniknúť nároky z vád diela, nakoľko o vadnom diele možno hovoriť v tom prípade, ak
vykonanie diela nezodpovedá výsledku určenému v zmluve (§ 560 ods. 1 Obchodného zákonníka),
kedy opätovne je nutné konštatovať, že k vykonaniu diela v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného
zákonníka nedošlo. Keďže nedošlo ani k odovzdaniu diela, nemožno hovoriť o zodpovednosti zhotoviteľa
za vady diela v zmysle § 560 ods. 2 Obchodného zákonníka ani o začatí plynutia záručnej doby
v zmysle § 563 ods. 1 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho ani nemohol v zmluvnom vzťahu
medzi pôvodným žalobcom a žalovaným nastúpiť režim uplatňovania nárokov z vád diela zo strany
pôvodného žalobcu. Okresný súd poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z
23.06.2004 sp.zn. 29Odo/1067/2003 z ktorých vyplýva, že podmienkou vzniku práv zo zodpovednosti
za vady diela (§ 564 Obchodného zákonníka) je odovzdanie diela objednávateľovi. Pokiaľ sa domáha
objednávateľ od zhotoviteľa toho, aby ešte pred odovzdaním diela odstránil vady vzniknuté jeho vadným
prevedením a aby naďalej dielo riadne vykonával (§ 550 Obchodného zákonníka), nejde o nárok zo
zodpovednosti za vady v zmysle § 564 Obchodného zákonníka. Pre vznik zodpovednosti zhotoviteľa za
vady diela je z pohľadu zákonných ustanovení rozhodujúci okamih odovzdania diela objednávateľovi (§
554 Obchodného zákonníka). Až ak dôjde k odovzdaniu diela, možno hovoriť o vzniku prípadných práv
zo zodpovednosti za vady, pričom samotné odovzdanie je nutné odlišovať od splnenia povinnosti dielo
vykonať, ku ktorému dochádza riadnym ukončením diela a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi
v dohodnutom mieste, inak v mieste stanovenom Obchodným zákonníkom (§ 554 ods. 1 veta prvá
Obchodného zákonníka). Pred odovzdaním diela nie je možné aplikovať § 564 Obchodného zákonníka.

19. Vzhľadom na odlišnosť skutkových zistení vyplývajúcich tak zo súvisiaceho konania vedeného
na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 10Cb/43/2007 ako aj z výsledkov dokazovania vykonaného v
prejednávanej veci, kedy nebolo preukázané, že by žalovaný naplnil zmluvné dojednanie s pôvodným
žalobcom ohľadne spôsobu odovzdania diela pôvodnému žalobcovi spísaním preberacieho protokolu,
nebolo možné, aby okresný súd v ďalšom konaní záväzne postupoval podľa záverov uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.januára 2015 sp.zn. 4Mobdo/5/2013 a zaoberal sa
výškou sumy zodpovedajúcej nárokom pôvodného žalobcu z vád diela vo vzťahu k uplatnenému právu
na náhradu škody, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplýva, že k odovzdaniu diela pôvodnému
žalobcovi zo strany žalovaného nedošlo, v dôsledku čoho pôvodnému žalobcovi nevznikli nároky
zo zodpovednosti žalovaného za vady diela, a teda cez odkaz v § 564 Obchodného zákonníka
nebolo možné v prejednávanej veci aplikovať ani § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka. Najvyšší
súd Slovenskej republiky sa bližšie otázkou, či pôvodnému žalobcovi vznikli nároky zo zodpovednosti
za vady diela, resp. možnosť ich uplatňovania, detailne nezaoberal. Vychádzal len z tvrdenia, že
všetky práce spojené s odovzdaním diela boli vykonané v polovici mesiaca október 2005, pričom
k úplnému zrúteniu podstatnej časti konštrukcie zhotovenej žalovaným došlo dňa 02.01.2006, t.j.



v záručnej dobe. Okresný súd nepovažoval za relevantné, či bolo dielo žalovaným dokončené v
zmysle realizovania celého dojednaného rozsahu diela. Relevantné je, či bolo dielo vykonané, t.j.
riadne ukončené a odovzdané objednávateľovi v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zo
záverov právoplatne skončeného konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 10Cb/43/2007,
pričom z dokazovania vykonaného v prejednávanej veci iné závery nevyplynuli, vyplývalo, že žalovaný
nesplnil zákonné a zmluvné dojednania ohľadne vykonania diela v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného
zákonníka predpokladajúce riadne ukončenia a odovzdanie diela objednávateľovi. Konštatovanie na str.
22 posledná veta posledného odseku v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že k úplnému
zrúteniu podstatnej časti konštrukcie zhotovenej žalovaným došlo dňa 02.01.2016, t.j. v záručnej dobe,
tak nemá oporu v skutkových záveroch plynúcich z vykonaného dokazovania, nakoľko k začatiu plynutia
záručnej doby nedošlo (§ 563 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s čl. VI. bod 2. Zmluvy o dielo z
26.08.2005), nakoľko dielo nebolo žalovaným pôvodnému žalobcovi v súlade so zmluvou odovzdané.
Zmyslom § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka je zabrániť, aby účel ustanovení Obchodného zákonníka
o zodpovednosti za vady nebol obchádzaný tým, že by sa objednávateľ mohol domôcť náhrady ujmy
z vadného plnenia cestou iného právneho inštitútu (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody), napr.
v prípade zanedbania svojich povinností v súvislosti s prevzatím diela, s notifikáciou vád diela a
uplatňovaním reklamačných nárokov spoliehajúc sa na nároky z iných právnych dôvodov. Predpokladom
aplikácie § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka však je, že nároky z vád uplatňovať mohol. Podmienkou
vzniku práv zo zodpovednosti za vady je odovzdanie diela objednávateľovi tak, ako to vyplýva z §
560 ods. 2 Obchodného zákonníka ako aj z § 563 Obchodného zákonníka. Pred odovzdaním diela
objednávateľovi nemožno aplikovať § 564 Obchodného zákonníka a teda rovnako ani § 440 ods. 2
Obchodného zákonníka.

20. Vzhľadom na uvedené nebolo možné podľa okresného súdu prijať argumentáciu žalovaného,
že od výšky škody vzniknutej pôvodnému žalobcovi v miere, v ktorej za ňu žalovaný zodpovedá, je
potrebné v súlade s § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka odpočítať nároky pôvodného žalobcu z vád
diela zodpovedajúce sume 24.095,46 Eur, ktorá predstavuje dojednanú cenu diela v zmysle Zmluvy
o dielo uzatvorenej medzi pôvodným žalobcom a žalovaným. Skutočnosť, že nebola zaplatená cena
diela, by bolo možné pri vysporiadaní vzájomných nárokov pôvodného žalobcu ako objednávateľa a
žalovaného ako zhotoviteľa zohľadniť len v prípade aplikácie § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka,
nakoľko vlastnícke právo k zhotovovanej veci mal od počiatku objednávateľ (§ 542 ods. 1 Obchodného
zákonníka) a vec nebolo možné, vzhľadom na jej povahu, vrátiť alebo odovzdať zhotoviteľovi, v ktorom
prípade by bol objednávateľ povinný uhradiť zhotoviteľovi to, o čo sa objednávateľ zhotovovaním veci
obohatil. Tento nárok však nemožno bez ďalšieho stotožniť so zmluvne dojednanou cenou diela. Ani
takýto spôsob vysporiadania vzájomných nárokov medzi pôvodným žalobcom ako objednávateľom a
žalovaným ako zhotoviteľom však neprichádzal do úvahy, nakoľko pokiaľ žalovaný nesplnil povinnosť
vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi (§ 554 ods. 1
Obchodného zákonníka) v súlade so zákonom a zmluvnými dojednaniami zmluvných strán a z dôvodu
neodovzdania diela v súlade s uzatvorenou Zmluvou o dielo pôvodnému žalobcovi nevznikol žiadny
z nárokov zo zodpovednosti za vady, tak záväzok žalovaného ako zhotoviteľa vykonať dielo naďalej
trvá, nakoľko jeho zánik iným zákonom predpokladaným spôsobom v zániku záväzkov preukázaný
nebol. Vysporiadanie vzájomných nárokov zhotoviteľa a objednávateľa podľa § 544 ods. 1 Obchodného
zákonníka pritom predpokladá zánik záväzku z dôvodu, za ktorý objednávateľ nezodpovedá.

21. K argumentácii žalovaného v prejednávanej veci okresný súd nad rámec uvedeného doplnil, že
nárok na zľavu z ceny diela v zmysle § 439 Obchodného zákonníka nemožno bez ďalšieho stotožňovať
so zmluvne dojednanou cenou diela. Bez vplyvu na prejednávanú vec sú závery rozsudku Najvyššieho
súdu zo dňa 17.12.2003 sp.zn. 32Odo/230/2003, na ktoré poukazoval žalovaný, nakoľko možno z nich
dovodiť, že ustanovenia Obchodného zákonníka o zodpovednosti za vady diela a o nárokoch z vád diela
možno aplikovať tak v prípade vád diela ako aj v prípade nedorobkov, t.j. nedokončenia diela v zmysle
dojednaného rozsahu, nič však závery tohto rozhodnutia nemenia na tom, že o vzniku nárokov z vád
diela možno hovoriť len v prípade diela, ktoré bolo odovzdané.

22. Žalovaný ďalej v konaní argumentoval k otázke výšky nároku pôvodného žalobcu na náhradu
škody tým, že miera zavinenia žalovaného na vzniku škody bola určená v rozsahu 35% a len v tomto
rozsahu by bolo možné žalovaného zaviazať na náhradu škody vzniknutej pôvodnému žalobcovi,
nakoľko solidárne zaviazaný dlžník (pôvodný žalovaný v rade 1/) zanikol a pokiaľ by žalovaný bol
zaviazaný na náhradu škody v celom rozsahu, okresný súd by ho obral o právo prípadného regresu



voči druhému škodcovi. Výška skutočnej škody vzniknutej na strane žalobcu bola v konaní ustálená
vykonaným znaleckým dokazovaním v sume 81.900 Eur. Žalobca svoj nárok na náhradu škody v
prejednávanej veci uplatňuje v nižšej výške 68.795,49 Eur. Miera, ktorou sa jednotlivé príčiny podieľali na
vzniku škody bola znaleckým dokazovaním ustálená na 60% vo vzťahu ku kvalite a kvantite projektovej
dokumentácie, 35% vo vzťahu ku kvalite vytvorenia stykov a 5% vo vzťahu k technologickej organizácii
postupu prác. Spoluzodpovednosť pôvodného žalobcu za vznik škody pri zistenej miere 5% tak vo
vzťahu k zistenej skutočnej výške škody predstavuje 4.095 Eur. Výška skutočnej škody vzniknutej
na strane žalobcu, za ktorú v zmysle záverov znaleckého dokazovania sú spoluzodpovední pôvodný
žalovaný v rade 1/ v rozsahu 60% a žalovaný v rozsahu 35%, tak predstavuje sumu 77.805 Eur,
prevyšujúcu výšku nároku na náhradu škody uplatnenú žalobcom v tomto konaní. Otázku spoločnej
zodpovednosti viacerých škodcov v obchodných záväzkových vzťahoch rieši § 383 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého, ak je na náhradu škody zaviazaných niekoľko osôb, sú tieto osoby
povinné nahradiť škodu spoločne a nerozdielne a medzi sebou sa vyporiadajú podľa rozsahu svojej
zodpovednosti. Obchodný zákonník tak v § 383 upravuje princíp spoločnej a nerozdielnej, t.j. solidárnej
zodpovednosti v obchodných záväzkovo-právnych vzťahoch viacerých škodcov voči poškodenému, čo
znamená, že poškodený sa môže domáhať nároku na náhradu škody v celej výške voči ktorémukoľvek
z nich a rozsah zodpovednosti jednotlivých škodcov na spôsobenej škode je v zmysle uvedeného
zákonného ustanovenia relevantný len vo vzťahu k ich vzájomnému vyporiadaniu. Pokiaľ teda na vzniku
škody mali účasť viacerí podnikatelia, sú povinní poškodenému nahradiť škodu spoločne a nerozdielne
(solidárne) bez toho, aby súd bol v obchodných záväzkovo-právnych vzťahoch zákonom splnomocnený
určiť výnimku z tohto princípu, ako je to v prípade § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V dôsledku
uvedeného čoho zánik jedného zo solidárnych dlžníkov nemá vplyv na možnosť uplatňovania celého
nároku na náhradu škody voči ostatným.

23. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti okresný súd za konštatovania naplnenia predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pôvodnému žalobcovi, za prijatia právneho záveru o
nemožnosti aplikácie § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka na prejednávanú vec, ako aj za konštatovania
nedôvodnosti námietky žalovaného o potrebe zohľadnenie miery zodpovednosti žalovaného na vzniku
škody na strane pôvodného žalobcu, dospel k záveru o skutkovej a právnej dôvodnosti žalobcom
uplatneného nároku a žalovaný zaviazal povinnosťou nahradiť žalobcovi škodu v sume 68.795,49 Eur.
Vo výroku o náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 OSP.

24. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 205
ods. 2 písm. b), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej aj len „OSP“),
pričom zdôraznil, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu prichádza po zrušujúcom uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2015 sp.zn. 4Mobdo/5/2013. V odôvodnení svojho
rozhodnutia dovolací súd poukázal na to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o uplatnenom práve
žalobcu v čase rozhodovania okresného súdu na náhradu škody považoval za irelevantnú námietku
žalovaného, podľa ktorej žalobca nezaplatil cenu diela. Vzhľadom na uvedenú námietku a v zmysle §
440 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré mali súdy v danom prípade aplikovať, bolo potrebné zaoberať
sa výškou sumy zodpovedajúcej nárokom žalobcu z vád diela vo vzťahu k uplatnenému právu na
náhradu škody. Napriek citovaným záverom a poukázaniu na záväznosť právneho názoru súdu vyššej
inštancie v zmysle § 243i ods. 2 OSP v spojení s § 243d ods. 1 OSP si prvostupňový súd názor
dovolacieho súdu neosvojil. Podľa prvostupňového súdu je takáto záväznosť relevantná len v tom
prípade, ak súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní, ako aj súd prvého stupňa rozhodujúci v danej
veci po zrušení skorších právoplatných rozhodnutí na základe mimoriadneho dovolania, vychádzajú pri
svojom rozhodnutí z rovnakých, nezmenených skutkových okolností prejednávanej veci. Prvostupňový
súd uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora vychádzal zo skutočnosti nespornej medzi účastníkmi konania, že dielo bolo pôvodnému
žalobcovi žalovaným odovzdané v polovici mesiaca október 2005 a teda následne, pokiaľ v januári 2006
došlo k zrúteniu podstatnej časti krovovej konštrukcie zhotovenej žalovaným, došlo k tomu v záručnej
dobe. Prvostupňový súd uviedol, že dokazovanie k otázke odovzdania a prevzatia diela zo strany
žalovaného vo vzťahu k pôvodnému žalobcovi bolo vykonávané v súvisiacom konaní prebiehajúcom
medzi žalovaným v procesnom postavení žalobcu a pôvodným žalobcom v procesnom postavení
žalovaného vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 10Cb/43/2007, v ktorej sa žalovaný domáhal
voči pôvodnému žalobcovi zaplatenia ceny diela 24.095,47 Eur. Skutočnosti prezentované v uvedenom
konaní neboli dovolaciemu súdu známe. Predovšetkým vo veci odovzdania diela žalovaným pôvodnému
žalobcovi okresný súd dospel k záveru s odkazom na dojednanie zmluvných strán v čl. V. Zmluvy



o dielo zo dňa 26.08.2005, že zmluvné strany modifikovali vzájomné práva a povinnosti odlišne od
dispozitívnych ustanovení Obchodného zákonníka, kedy povinnosť zaplatiť cenu diela a možnosť
odporcu predložiť faktúru na cenu diela viazali na prevzatie diela spísaním preberacieho protokolu. Tak v
konaní vedenom pod sp.zn. 10Cb/43/2007 ako aj v konaní o prejednávanej veci bol predložený protokol
o odovzdaní a prevzatí diela z 24.10.2005, ktorý však nie je podpísaný pôvodným žalobcom. V súlade so
závermi súdu vo veci sp.zn. 10Cb/43/2007 okresný súd skonštatoval, že žalovaný nepreukázal splnenie
zmluvnej podmienky odovzdania diela spísaním preberacieho protokolu pôvodnému žalobcovi, pričom
z vykonaného dokazovania zároveň nevyplývalo, že by k neodovzdaniu, resp. k neprevzatiu diela došlo
v dôsledku porušenia povinností pôvodného žalobcu ako objednávateľa.

25. Prvostupňový súd závery z konania sp.zn. 10Cb/43/2007 prijal za svoje a zdôraznil, že
ukončenie diela v zmysle realizácie celého rozsahu dojednaného diela zo strany zhotoviteľa nemožno
stotožňovať s vykonaním diela tak, ako tento pojem používa Obchodný zákonník, ale v súlade so
zmluvnými dojednaniami objednávateľa a zhotoviteľa modifikujúcimi dispozitívne ustanovenia zákona. V
nadväznosti na takto vymedzený pojem vykonania diela a s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho
súdu Českej republiky z 23.06.2004 sp.zn. 29Odo/1067/2003 prvostupňový súd uviedol, že k vykonaniu
diela nedošlo a v zmysle § 560 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka nemožno uplatňovať nároky z vád,
bez ktorých zas nie je možná aplikácia § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka. Napadnutý rozsudok
„prvostupňového súdu“ považoval žalovaný v celom rozsahu za nesprávny. Nielenže sa okresný
súd nepridržiaval záväzného názoru dovolacieho súdu, ale na základe skutočností vyplývajúcich z
konania sp.zn. 10Cb/43/2007 dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne aj k nesprávnemu
právnemu posúdeniu. „Najvyšší súd SR hoc aj vychádzal z tvrdení a dôkazov účastníkov, ktoré boli
odprezentované iba v konaní 11Cb/256/2007 a nezaoberal sa skutočnosťami v súvisiacom konaní
10Cb/43/2007, dospel k jednoznačnému záveru, že dielo bolo odovzdané a u pôvodného navrhovateľa
vzniklo právo uplatňovať nároky z vád tovaru. K uvedenému právnemu posúdeniu stačili jednoznačné
tvrdenia a dôkazy v prejednávanej veci. Odporca zdôrazňuje, že súčasťou spisu 11Cb/256/2007
bol okrem zmluvy o dielo aj "protokol o odovzdaní a prevzatí diela na základe zmluvy o dielo
zo dňa 26.08.2005" zo dňa 24.10.2005. Zatiaľ čo súd sa formalistický zaoberal najmä faktom, že
za objednávateľa chýba podpis, odporca dáva do pozornosti rukou písanú poznámku: "po dvoch
dohodnutých telefonických stretnutiach sa pán V. ani nikto z firmy JAPE nedostavil na podpis k
odovzdaniu a prevzatiu diela". K poznámke bol pripojený podpis svedka C.. Neposkytnutie dostatočnej
súčinnosti účasťou na preberacom konaní nemôže ísť na škodu zhotoviteľa a odporca sa domnieva, že
k rovnakému (aj keď nevyslovenému) záveru dospel aj Najvyšší súd SR. Pre úplnosť je treba dodať,
že v konaní 10Cb/43/2007 sa odporca v pozícii navrhovateľa viackrát vyjadril, že napriek telefonickým
výzvam a prísľubu účasti, sa nikto za pôvodného navrhovateľa preberacieho konania nezúčastnil. V
spojení s tvrdením samotného pôvodného navrhovateľa, že odporca krovovú konštrukciu zhotovil a
odovzdal a všetky práce s tým spojené boli ukončené a dielo vykonané v druhej polovici mesiaca
október 2005, nie je dôvod pochybovať o správnosti záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že
dielo odovzdané bolo. Odporca vyčíta prvostupňovému súdu, že bez konfrontácie so skutočnosťami v
prejednávanej veci nekriticky prijal záver súdu v konaní 10Cb/43/2007 o neodovzdaní diela ako i o jeho
neukončení. Odporca poukazuje na fakt, že samotný pôvodný navrhovateľ považoval dielo za ukončené,
keď vstúpil do jeho užívania tým, že nechal na dielo namontovať parozábranu a započal s prípravami
na oplechovanie.“

26. V odvolaní žalovaný namietal, že aj tvrdenie okresného súdu v konaní sp.zn. 10Cb/43/2007 o
neukončení diela v dôsledku existencie vád, na ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal aj
súd v prejednávanej veci. Pokiaľ by riadne ukončenie diela bolo viazané na jeho bezchybné zhotovenie,
ustanovenia § 560 a nasl. Obchodného zákonníka by boli zbytočné, nakoľko by v čase odovzdania ako i
následnej záručnej doby nemali aké vady existovať. Žalovaný mal za to, že skutkové okolnosti, tvrdenia
a dôkazy v súvisiacom konaní sp.zn. 10Cb/43/2007 nepriniesli žiadne právne významné skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé spochybniť záväzný názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. K rovnakému
záveru mal dospieť aj prvostupňový súd, pokiaľ by sa riadne vysporiadal s otázkou nároku žalobcu
za zničenú majetkovú hodnotu, ktorú nadobudol bez akéhokoľvek protiplnenia. S touto otázkou sa
riadne nevysporiadal žiaden súd, ktorý vo veci rozhodoval. Prvostupňový súd sa snažil tento nedostatok
konvalidovať poukazovaním na § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré tvrdenie je však vzhľadom
k skutkovému stavu veci podľa žalovaného neaplikovateľné. Ustanovenie § 544 ods. 1 Obchodného
zákonníka predpokladá jednak existenciu veci (dielo bolo v tomto prípade zničené) a jednak obohatenie
objednávateľa, ktoré však u žalobcu nenastalo, nakoľko majetková hodnota zanikla. Okrem toho nárok



na náhradu škody, ktorú žalobca požaduje, nie je možné stotožniť s obohatením v zmysle citovaného
ustanovenia.

27. Za nesprávne považoval žalovaný aj „závery súdu týkajúce sa solidárnej zodpovednosti. Z dôvodu
výmazu spoločnosti Architektúra, projekcia, s.r.o. z obchodného registra, ktorá bola pôvodným odporcom
v rade 1/, zostal jediným pasívne vecne legitimovaným účastníkom konania odporca. Na spôsobenej
škode sa pritom podieľal v zmysle záverov znaleckého posudku iba v rozsahu 35 %. V prejednávanej
veci odporca žiadal súd, aby ho zaviazal k náhrade škody iba v uvedenom rozsahu a za súčasnej
aplikácie ustanovenia § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka ponížil nárok navrhovateľa. Upozorňoval,
že zaviazaním k náhrade škody v celom rozsahu by mu súd znemožnil domáhať sa zákonného práva
regresu voči zaniknutému účastníkovi a zdôraznil, že to bol navrhovateľ, kto spoločnosť Architektúra,
projekcia, s.r.o. zvolil ako projektanta a túto skutočnosť nemal odporca ako ovplyvniť. Treba zdôrazniť,
že odporca nie je a vzhľadom na svoje vzdelanie ani nemohol byť osobou spôsobilou posudzovať statiku
projektu a nemohol tak zistiť nevhodnosť vyhotoveného projektu. Dielo bolo vykonávané a zhotovované
na pozemku navrhovateľa, čo podľa § 542 ods. 1 Obchodného zákonníka znamená, že vlastníkom
diela je navrhovateľ, ktorý znáša nebezpečenstvo škody na diele, a teda aj nebezpečenstvo, že v
dôsledku pochybenia dodávateľa, ktorého si sám vybral nebude jeho nárok uspokojený. Za uvedeného
skutkového stavu nemôže byť odporca zaviazaný na náhradu celej škody, a to už pri prvotnom
posúdení z hľadiska dobrých mravov.“ Žalovaný považoval právne posúdenie solidárnej zodpovednosti
za škodu za nesprávne aj z iného dôvodu, že okresný súd zaviazal žalovaného na náhradu celej
škody s poukazom na § 383 Obchodného zákonníka. Z dikcie uvedeného ustanovenia vyplýva, že k
uloženiu solidárneho záväzku možno pristúpiť iba v prípade existencie viacerých osôb, ktorý za škodu
zodpovedajú a to existencie aj v čase rozhodnutia súdu. Spoločnosť Architektúra, projekcia, s.r.o.
ako hlavný (podľa miery zavinenia) vinník bol z obchodného registra dňa 22.10.2013 vymazaný. Z
uvedeného dôvodu okresný súd nemohol žalovaného zaviazať povinnosťou nahradiť celú škodu, ale ju
mal rozdeliť pomerne podľa miery zavinenia. „Odporca na pojednávaní uviedol, že je pripravený znášať
náhradu škody pomerne. Rozsah zavinenia vo výške 35 % zodpovedal sume 28 665 €, od ktorej žiadal
odpočítať cenu diela vo výške 24 095,46. Poukazoval, že s ohľadom na názor Generálneho prokurátora
SR a Najvyššieho súdu SR je od výšky škody potrebné odpočítať sumu zodpovedajúcu peňažným
nárokom objednávateľa z vád diela. Z týchto nárokov prichádzalo do úvahy právo odstúpiť od zmluvy a
právo na zľavu z ceny diela, ktoré v oboch prípadoch možno vyčísliť vo výške zodpovedajúcej cene diela
podľa zmluvy o dielo zo dňa 26.08.2005. Výsledný nárok navrhovateľa predstavuje sumu 4 569,53 €.“

28. Odvolanie žalovaný podal aj čo do trov právneho zastúpenia, pretože „prvostupňový“ súd podľa
neho riadne neposúdil oprávnenosť odmeny za ďalšie porady žalobcu s právnym zástupcom,
pretože ďalšia porada s klientom, ktorá sa uskutočnila dňa 29.3.2016 nebola vzhľadom k dovtedy
odprezentovaným stanoviskám a dôkazom v konaní opodstatnená. Nárok žalobcu bol v tom čase iba
otázkou nového právneho posúdenia. Preto v tomto ohľade možno hovoriť iba o splnení si povinnosti
advokáta informovať svojho klienta. „Okrem uvedeného dôvodu, nie je zo záznamu zrejmé, koľko porada
trvala. Jedine, v prípade porady dlhšej ako jedna hodina (§13a ods. 1 písm. b) Vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z.z.) je možné priznať celú odmenu za úkon, čo však nebolo žiadnym spôsobom preukázané.
Rozhodnutie súdu tak nemá oporu v zistených skutočnostiach. Nesprávne je aj stanovenie hodnoty
úkonu pri porade zo dňa 23.10.2006 v trvaní 55 min. Podľa § 14 ods. 4 písm. a) Vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z.z. účinnej v čase uskutočnenia úkonu, prislúcha právnemu zástupcovi odmena iba vo výške
jednej tretiny základnej sadzby tarifnej odmeny. Súd napriek tomu priznal odmenu v plnej výške.“ Žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovaný „je povinný zaplatiť
navrhovateľovi sumu 4 569,53 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vzhľadom k pomeru úspechu-
neúspechu, zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy konania.“

29. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, ktorý uviedol,
že už Okresný súd Žilina sa vo svojom rozsudku zo dňa 05.10.2011 sp.zn. 11Cb/256/2007 podrobne
zaoberal vzájomným vzťahom nárokov z vád diela a nároku na náhradu škody, a to počnúc tretím
odsekom str. 17 rozsudku a končiac prvým odsekom str. 18 rozsudku. Nakoľko Krajský súd v Žiline sa
so závermi Okresného súdu Žilina stotožnil, nemožno konštatovať, že by sa súdy už v predchádzajúcom
konaní v tejto veci neaplikovali § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka. Okresný súd Žilina svojim
rozsudkom zo dňa 07.08.2013, sp.zn. 10Cb/43/2007 v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského
súdu Žilina zo dňa 07.05.2014, sp. zn. 13Cob/8/2014 (ďalej spoločne len ako „Súvisiace rozhodnutie“),
rozhodol tak, že v celom rozsahu zamietol uplatňovaný nárok žalovaného v tomto konaní (t.j. Ján Vrábel



- STAVKROV) na zaplatenie ceny diela, ktoré je predmetom konania aj v tomto konaní, a to z toho
dôvodu, že žalovanému nikdy nevznikol nárok na zaplatenie ceny diela v zmysle § 548 ods. 1. veta druhá
Obchodného zákonníka, keďže žalovaný predmetné dielo riadne neukončil a ani neodovzdal žalobcovi,
a teda nedošlo k splneniu ani jednej z dvoch kumulatívne stanovených podmienok pre vykonanie diela
podľa § 554 Obchodného zákonníka, ktorými sú riadne ukončenie diela a jeho odovzdanie. V zmysle
§ 560 ods. 2 Obchodného zákonníka platí, že zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré má dielo v čase
jeho odovzdania (§ 554). O vadách diela a teda aj o nárokoch z vád diela možno teda hovoriť len
v prípade diela, ktoré bolo odovzdané. Vzhľadom k tomu, že aj v zmysle súvisiaceho rozhodnutia
dielo nebolo odovzdané, žalobcovi nevznikli a ani nemohli vzniknúť žiadne nároky z vád tohto diela;
možno teda uzavrieť, že pokiaľ sa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tomto konaní
ukladá povinnosť aplikovať na zistený skutkový stav § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, je možné
toto ustanovenie aplikovať len v tom zmysle, že žalobcovi v tomto prípade nevznikli žiadne nároky z vád
diela, a teda žalobca nemohol uplatniť žiadny z nárokov vád diela a prostredníctvom neho dosiahnuť
akékoľvek uspokojenie.

30. Žalobca k argumentácií žalovaného v odvolaní vo svojom vyjadrení uviedol, že „vo vzťahu k
výške uplatneného nároku, solidárnej zodpovednosti odporcov v tomto konaní, ako aj skutočnosť, že
napadnutým rozsudkom bol odporca zaviazaný na náhradu uplatňovaného nároku na náhradu škody
v celom rozsahu. Vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku na náhradu škody odporca, opierajúc sa
o závery znaleckého dokazovania uvádza, že vzhľadom k tomu, že miera zavinenia odporcu bola
znaleckým posudkom určená v rozsahu 35%, má byť jeho záväzok na náhradu škody predstavovaný
sumou 28.665,- EUR (t.j. 35% z celkovej škody vo výške 81.900,- EUR). Ďalej tvrdí, že od sumy 28.665,-
EUR je potom potrebné odpočítať sumu, ktorá zodpovedá nárokom objednávateľa z vád tovaru, a
teda sumu zodpovedajúcu cene diela vo výške 24.095,46 EUR. Celková výška nároku navrhovateľovi
voči odporcovi tak má byť podľa názoru odporcu v zmysle vyššie uvedeného predstavovaná sumou
4.569,54,-EUR (28.665,-EUR - 24.095,46,-EUR = 4.569,54,-EUR). Ani s takýmito závermi odporcu
nemožno súhlasiť, a to z nasledovných dôvodov: a) zo záverov znaleckého dokazovania vyplynulo,
že každé porušenie povinnosti, t.j. či už porušenie povinnosti zo strany pôvodného odporcu 1/ ako
aj porušenie povinnosti zo strany odporcu 2/ (terajšieho jediného odporcu v tomto konaní) bolo
samostatnou príčinou zrútenia predmetnej krovovej konštrukcie a teda samostatnou príčinou vzniku
škody na strane navrhovateľa. Porušenie povinnosti zo strany ktoréhokoľvek z odporcov teda samo
o sebe, bez viazanosti na protiprávne konanie druhého z odporcov, viedlo k vzniku tej istej škodnej
udalosti. Každý z odporcov teda zodpovedá za vzniknutú škodu v plnom rozsahu. Miera zavinenia
určená v znaleckom posudku má význam len pre prípadné vzájomné vysporiadanie tzv. regresného
nároku medzi terajším odporcom a (už neexistujúcim) pôvodným odporcom 1/ v zmysle ust. § 383
Obchodného zákonníka. V žiadnom prípade však takto určená miera zavinenia nemôže mať za
následok zníženie výšky záväzku odporcu na náhradu škody voči navrhovateľovi. b) ako vyplýva z
časti II. tohto vyjadrenia, navrhovateľ si žiadnym spôsobom nemohol uplatniť akýkoľvek z nárokov
z vád predmetného diela, keďže navrhovateľovi nikdy žiadne nároky zvád diela nevznikli. Vyjadrené
v peniazoch, nároky navrhovateľa zvád diela zodpovedajú sume 0,-EUR. V žiadnom prípade teda
nemožno v tomto prípade od uplatňovaného nároku na náhradu škody odpočítavať žiadnu sumu,
už vôbec nie sumu zodpovedajúcu cene diela.“ Na margo ceny predmetného diela, jej zaplatenia či
prípadného odpočítania od uplatňovaného nároku bolo potrebné dodať, že v tomto prípade išlo (resp.
malo ísť) o dielo, ktoré bolo vykonávané a zhotovované na pozemku žalobcu. V zmysle § 542 ods.
1 Obchodného zákonníka bol teda od samého počiatku vlastníkom zhotovovaného diela žalobca. V
zmysle § 542 ods. 1 Obchodného zákonníka dochádza k vzniku vlastníckeho práva priamo zo zákona
a bez ďalších podmienok. K vzniku vlastníckeho práva k zhotovovanému dielu na strane objednávateľa
dochádza bez ohľadu na to, či objednávateľ za dielo zaplatil dohodnutú cenu. To platí rovnako aj pre
veci, ktoré zhotoviteľ obstaral na vykonanie diela. V zmysle § 541 Obchodného zákonníka má totiž
vo vzťahu k týmto veciam postavenie predávajúceho s tým, že sa predpokladá, že cena týchto vecí
je zahrnutá v cene diela. Nakoľko Obchodný zákonník v ustanoveniach upravujúcich kúpnu zmluvu
ani v iných ustanoveniach neviaže prevod vlastníckeho práva k veciam, ktoré sú predmetom kúpy, na
zaplatenie kúpnej ceny, platí, že objednávateľ sa v zmysle § 542 ods. 1 Obchodného zákonníka stáva
ich vlastníkom okamihom ich zabudovania do zhotovovaného diela, a to znovu bez ohľadu na to, či
zhotoviteľovi za tieto veci resp. za dielo zaplatil. Žalobca sa nepochybne stal vlastníkom zhotovovaného
diela resp. vecí určených na zhotovenie tohto diela zabudovaných do stavby na jeho pozemku. Toto
zhotovované dielo, resp. veci sa tak stali jeho majetkom. Škodou sa rozumie ujma, ktorú určitá osoba
- poškodený, utrpí na svojom majetku, majetkových právach, osobnostných právach alebo na zdraví,



a to v dôsledku protiprávneho konania inej osoby - škodcu. Škoda pritom môže mať formu skutočnej
škody alebo ušlého zisku. Z hľadiska vymedzenia škody a jej náhrady je teda v prípade majetkovej
škody podstatné, aby ujma vznikla na majetku poškodeného a či za tento majetok poškodený v súvislosti
s jeho nadobudnutím platil určitú cenu či poskytol iné protiplnenie. V opačnom prípade by nárok na
náhradu škody nebolo možné priznať tam, kde by síce v dôsledku protiprávneho konania došlo k ujme
na majetku poškodeného, ale súčasne by išlo o majetok, ktorý poškodený nadobudol bezodplatne resp.
bez primeraného protiplnenia. Typicky v prípadoch škody čí zničenia vecí nadobudnutých darovaním
alebo dedením. „Je teda zrejmé, že zrútením zhotovovaného diela vo vlastníctve navrhovateľa došlo
k zničeniu majetku vo vlastníctve navrhovateľa a teda k vzniku ujmy na majetku navrhovateľa t.j. k
vzniku škody. Pritom je právne irelevantné, či za tento majetok zaplatil dohodnutú cenu, a to navyše
v prípade, keď mu takáto povinnosť na zaplatenie ceny nikdy nevznikla. Možno teda uzavrieť, že od
uplatňovaného nároku na náhradu škody nemožno za žiadnych okolnosti odčítavať cenu dodaných vecí
či dokonca dohodnutú cenu diela, a to bez ohľadu na to, či došlo k jej zaplateniu.“ Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil.

31. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 02.03.2017. Vo
vzťahu k aplikácii § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka žalobca uviedol, že už Okresný súd Žilina sa
vo svojom rozsudku zo dňa 05.10.2011 sp.zn. 11Cb/256/2007 podrobnej zaoberal vzájomným vzťahom
nárokov zvád diela a nároku na náhradu škody a to počnúc tretím odsekom str. 17 rozsudku a končiac
prvým odsekom str. 18 rozsudku. Nakoľko Krajský súd v Žiline sa so závermi Okresného súdu Žilina
stotožnil, nemožno konštatovať, že by súdy už v predchádzajúcom konaní v tejto veci neaplikovali
§ 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré tvrdenia žalobcu boli podľa žalovaného irelevantné z
dvoch dôvodov. „Po prvé, poukazovanie na zrušené prvostupňové rozhodnutie zo dňa 05.10.2011 sp.
zn. 11Cb/256/2007 nie je relevantné vzhľadom k tomu, že uvedené rozhodnutie bolo právoplatne
zrušené a napadnutým rozsudkom, u ktorého je preskúmavaná správna aplikácia ustanovenia § 440
ods. 2 Obchodného zákonníka je rozhodnutie Okresného súdu Žilina, spis zn. 38Cb/158/2015 zo
dňa 07.04.2016. Po druhé, skutočnosť, že sa prvostupňový súd zaoberal otázkou vád diela a z
toho vyplývajúcich nárokov neznamená, že došlo k správnemu právnemu posúdeniu ustanovenia.
Prvostupňový súd v konaní 11Cb/256/2007 z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne závery o
ukončení a odovzdaní diela a preto právnu normu v podobe ustanovenia § 440 ods. 2 Obchodného
zákonníka nemohol správne aplikovať.“ S poukazom na konanie, ktoré bolo pred Okresným súdom
Žilina vedené pod sp.zn. 10Cb/43/2007, žalobca ďalej tvrdil, že žalovanému nikdy nevznikol nárok
na zaplatenie ceny diela v zmysle § 548 Obchodného zákonníka, pretože dielo riadne neukončil a
neodovzdal. Z dôvodu absencie odovzdania diela, žalobcovi nevznikli a ani nemohli vzniknúť žiadne
nároky z vád tohto diela. Tvrdenie žalobcu považoval žalovaný za účelovú snahu podporiť mylnú
argumentáciu prvostupňového súdu. „Kontroverzné závery súdu o neukončení a neodovzdaní diela
narážajú na skutkové zistenia a dôkazy ešte z konania 11Cb/256/2007. V prvom rade je potrebné
poukázať na fakt, že žalobca sám potvrdil, že dielo bolo odovzdané. Otázka odovzdania diela podľa
zmluvy o dielo uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným (v tom čase v rade 21) tak medzi týmito
účastníkmi nebola sporná (strana 18 prvý odsek posledná veta).“ Povinnosť prevziať dielo bolo zákonnou
povinnosťou žalobcu ako objednávateľa v zmysle § 537 ods. 2 Obchodného zákonníka. Fakt, že dielo
bolo ukončené a pripravené na odovzdanie je možné vyvodiť z následného konania žalobcu, ktorý
nechal na krov namontovať parozábranu a položiť plechovú krytinu. Konanie objednávateľa, ktorý
sa vyhýbal podpisu odovzdávacieho protokolu, nemôže požívať právnu ochranu (§ 265 Obchodného
zákonníka), obzvlášť nie, keď týmto konaní sa snaží získať neoprávnený prospech. „S poukazom na
súhlasné stanovisko žalobcu a žalovaného, že dielo bolo odovzdané je zrejmé, že závery súdu a na to
nadväzujúca argumentácia žalobcu nie sú správne.“

32. Žalovaný vo svojom vyjadrení k otázke uplatňovanej výšky náhrady škody uviedol, že zo záverov
znaleckého dokazovania vyplynulo, že každé porušenie povinnosti, t.j. či už porušenie povinnosti
zo strany pôvodného žalovaného v rade 1/ ako aj porušenie povinnosti zo strany žalovaného bolo
samostatnou príčinou zrútenia predmetnej krovovej konštrukcie a teda samostatnou príčinou vzniku
škody na strane žalobcu. Porušenie povinnosti zo strany ktoréhokoľvek zo žalovaných teda samo o sebe,
bez viazanosti na protiprávne konanie druhého zo žalovaných, viedlo k vzniku tej istej škodovej udalosti.
Každý zo žalovaných teda podľa žalobcu zodpovedá za vzniknutú škodu v plnom rozsahu. „Žalovaný
poukazuje na fakt, že polemizovanie o možnom páde krovovej konštrukcie iba v dôsledku pochybenia
na strane žalovaného nemá význam. Podkladom pre rozhodnutie súdu môže byť iba skutkový stav, ktorý
nastal a nie skutkový stav, ktorý mohol nastať, ak by.... Rozhodnutie súdu nemôže stáť na polemikách



a hypotetických situáciách.“ „Žalovaný však považuje za potrebné opakovane zdôrazniť chýbajúcu
elementárnu logiku konania súdu pri rozhodovaní o nároku žalobcu. Je nesporné, že žalovaný poskytol
plnenie vo forme zhotovenia diela, ktoré vykonal vlastnou prácou a vlastnými finančnými prostriedkami.
Vytvoril tým hodnotu, ktorá patrila žalobcovi. Teraz má podľa napadnutého rozsudku nahradiť škodu, a
teda opätovne vynaložiť finančné prostriedky, to všetko bez nároku na zaplatenie ceny diela. Žalobca tak
nadobudne majetok bez akéhokoľvek poskytnutého protiplnenia. Je zarážajúce, že prvostupňový súd
uvedenú skutočnosť nebral na zreteľ a v rozpore s tvrdeniami a dôkazmi z konania 11Cb/256/2007 o
odovzdaní diela a v rozpore so záväzným názorom dovolacieho súdu opätovne žalobe vyhovel.“ Žiadal
rozhodnúť v zmysle petitu odvolania.

33. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.

34. Krajský v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach podľa § 379 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP“) v spojení s § 380 ods. 1 CSP, za rešpektovania §
219 ods. 1, 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v
napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 68.795,49 Eur a vo výroku o trovách
konania, v časti o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy
konania vo výške 4.977,66 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 6.970,68 Eur, do troch dní po
právoplatnosti rozsudku potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP a vo
výroku o trovách konania, v časti trov právneho zastúpenia vo zvyšku zrušený postupom podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátený súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

35. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/129/2016-727
zo dňa 14.03.2017 s tým, že podľa § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a
na webovej stránke tohto súdu v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli
splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s § 378 ods.
1 CSP.

36. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním
odvolania dňa 29.06.2016 (odvolanie zo dňa 29.06.2016 spisu), krajský súd v odvolacom konaní bol
povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), a to v zmysle § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V súvislosti s odvolacími dôvodmi
žalovaného sa poukazuje na § 470 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého právne účinky, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

37. Podľa § 379 v spojení s § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi odvolania viazaný.

38. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol napadnutý rozsudok okresného súdu
preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní
zo dňa 29.06.2016 (č.l. 689 a nasl. spisu) za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom v zmysle §
383 CSP tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keďže z obsahu predvolania zo dňa 23.10.2015 vyplynulo
poučenie pre účastníkov konania v zmysle § 120 ods. 4 OSP (č.l. 597 spisu v spojení s doručenkami na
č.l. 596 spisu) v znení platnom a účinnom k momentu jej vykonania.

39. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

40. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

41. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného krajský súd poukazuje na § 387 ods. 2 CSP,
ktorý je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže sa krajský súd stotožňuje so skutkovými ako
aj právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu. Práve z titulu aplikácie §



387 ods. 2 CSP nebolo podľa krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti tak skutkového ako aj
právneho záveru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu boli opätovne uvádzané v
dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu, pretože § 387 ods. 2 CSP umožňuje, aby sa krajský súd ako
súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
okresného súdu, ktorý postup je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého ..„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z
hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II.ÚS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v
priebehu príslušného súdneho konania.“

42. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden
celok, potom k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho, je
postačujúce odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, a len vo
vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného zvýrazniť a doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového
rozhodnutia ďalšie dôvody tak, ako to vyplýva zo zákonného ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, čo je v
zhode aj s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky.

43. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu
žalovaného v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ...„súčasťou
základného práva na súdnu ochranu v občianskosúdnom konaní podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho
súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Zo znenia uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces“.

44. Odvolací súd v súvislosti s odvolaním (jeho obsahom) žalovaného k zvýrazneniu vecnej správnosti
napadnutého rozsudku okresného súdu, a to k odvolacím dôvodom nedostatočne a nesprávne zisteného
skutkového stavu, nesprávnemu zhodnoteniu dôkazov a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ako i
k tvrdeniu, že konanie malo vady, uvádza, že tieto odvolacie dôvody po vykonaní odvolacieho prieskumu
nemohli byť vyhodnotené ako relevantné.

45. Vo vzťahu k okresným súdom zistenému skutkovému stavu, vykonanému dokazovaniu a jeho
právnemu zhodnoteniu, odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu
vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie sporovej právnej veci, z ktorého vychádzal aj krajský
súd za aplikácie § 383 CSP. Zvýrazňuje sa, že dokazovanie je procesný postup súdu, ktorý je založený
na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu
v rámci občianskeho súdneho konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu
vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení
účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom
konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 256/2012). V tejto súvislosti k
zhodnoteniu vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom poukazuje odvolací súd na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...
„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a



použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.

46. K spôsobu vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov krajský súd konštatuje, že nedošlo k
vadnosti postupu konania okresným súdom. Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie
potrebné pre spoľahlivé vyvodenie skutkového záveru, pričom racionálna úvaha konajúceho okresného
súdu vychádzala z priebehu konania a stavu dokazovania.

47. Žalovaný vytýkal okresnému súdu, že nerešpektoval záväznosť právneho názoru súdu vyššej
inštancie a neosvojil si názor dovolacieho súdu a osvojil si závery okresného súdu vo veci sp.zn.
10Cb/43/2007, v zmysle ktorých žalovaný nepreukázal splnenie zmluvnej podmienky odovzdania
diela spísaním preberacieho protokolu pôvodnému žalobcovi. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
okresného súdu v prejednávanej veci vyplýva, že okresný súd závery z konania sp.zn. 10Cb/43/2007
prijal za svoje a zdôraznil, že ukončenie diela v zmysle realizácie celého rozsahu dojednaného diela
zo strany zhotoviteľa nemožno stotožňovať s vykonaním diela, tak ako tento pojem používa Obchodný
zákonník, ale v súlade so zmluvnými dojednaniami objednávateľa a zhotoviteľa, modifikujúcim
dispozitívne ustanovenia zákona a správnosť svojich záverov dotvrdil okresný súd poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.06.2004, sp.zn. 29Odo/1067/2003, z ktorého
vyplýva, že ak k vykonaniu diela nedošlo, tak v zmysle § 560 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka nemožno
uplatňovať nároky z vád, bez ktorých zas nie je možná aplikácia § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Žalovaný tiež namietal, že nielenže okresný súd sa nepridržiaval záväzného názoru dovolacieho
súdu, ale na základe skutočností, vyplývajúcich z konania sp.zn. 10Cb/43/2007 dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a následne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Odvolací súd v rozsahu
tejto odvolacej námietky konštatuje podľa obsahu odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal z tvrdení a dôkazov účastníkov, ktoré boli výsledkom
konania pod sp.zn. 11Cb/256/2007, dospel k záveru, že dielo bolo odovzdané a u pôvodného žalobcu
vzniklo právo uplatňovať nároky z vád tovaru, pričom z neho nevyplývajú skutočnosti viažuce sa na
konanie sp.zn. 10Cb/43/2007.

48. V rovine relevantnej odvolacej argumentácie žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že okresný
súd v prejednávanej veci rozhodoval dňa 07. apríla 2016 za situácie, kedy právoplatným rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/8/2014 zo dňa 07.05.2014 bol potvrdený rozsudok Okresného
súdu Žilina č.k. 10Cb/43/2007-211 zo dňa 07.08.2013. Z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline ako
súdu odvolacieho, sp.zn. 13Cob/8/2014 zo dňa 07.05.2014 vyplýva, že „Podľa názoru krajského súdu
okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné pre rozhodnutie sporovej právnej
veci, ako aj pre spoľahlivé vyvodenie záveru, že žalobca pre uplatnenú cenu diela nepreukázal splnenie
zmluvnej a ani zákonnej povinnosti dielo riadne ukončiť a odovzdať žalovanému ako objednávateľovi
diela. Okresný súd správne skonštatoval, že pre danú sporovú vec boli podstatné zmluvné dojednania
vyplývajúce z uzavretej Zmluvy o dielo - dodávky august 2005 zo dňa 26.8.2005 (ďalej len „zmluva
o dielo“, resp. „Zmluva o dielo zo dňa 26.8.2005“), keďže v nej nebolo dohodnuté, že žalobca ako
zhotoviteľ je oprávnený dielo odovzdať a žalovaný ako objednávateľ dielo prevziať aj v prípade vád
a nedorobkov. Pokiaľ takáto výslovná dohoda medzi zmluvnými stranami nevyplývala z uzavretej
Zmluvy o dielo zo dňa 26.8.2005, tak žalobca mal zmluvný záväzok dielo riadne ukončiť a odovzdať
žalovanému, čo bolo zmluvnou podmienkou pre uplatnenie ceny diela, ktorý ako nárok bol posudzovaný
v sporovom konaní. Ak žalobca v odvolaní poukázal na zistenia okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 11Cb/256/2007, a to str. 18 odôvodnenia predmetného rozsudku, podľa ktorého bolo
skonštatované odovzdanie diela žalobcom žalovanému, tak krajský súd považuje za potrebné uviesť,
že závery tak skutkové, ako aj právne sa vyvodzujú na základe toho - ktorého skutkového a právneho
stavu zisteného z výsledkov dokazovania, priebehu konania a z toho, čo v tej - ktorej sporovej veci
bolo rozhodné a podstatné pre posúdenie uplatneného nároku. V konaní vedenom pred Okresným
súdom Žilina pod sp. zn. 11Cb/256/2007 nebola medzi účastníkmi konania sporná okolnosť odovzdania
diela, a práve pre túto nespornosť sa v konaní pred Okresným súdom v Žiline sp. zn. 11Cb/256/2007
nevykonávalo dokazovanie na odovzdanie diela, ktorý postup nespornosti potom je riešený aj v ust.
§ 120 ods. 3 O.s.p., t.j. ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia
založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Tomuto postupu okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 11Cb/256/2007 korešpondovalo aj ust. § 153 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd rozhodne na



základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli
medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Pokiaľ v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 11Cb/256/2007 medzi účastníkmi sporu
nevyvstala ako rozporná okolnosť odovzdania diela, tak z nej zákonite okresný súd vychádzal. Túto
okolnosť však už v danom konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 10Cb/43/2007
urobil žalovaný spornou, a to vzhľadom nielen na zmluvné dojednania vyplývajúce z uzavretej Zmluvy
o dielo zo dňa 26.8.2005, ale aj podľa výsledkov dokazovania, znaleckého posudku, ktorý potvrdil,
že žalobca dielo riadne neukončil, a tým ani nemohlo byť odovzdané žalobcom žalovanému. Práve
z titulu vyvolanej spornosti a uplatneného žalobcovho nároku na zaplatenie ceny diela, bol v danom
súdnom konaní okresný súd povinný sa zaoberať, či pre splatnosť ceny diela uplatnenej žalobcom
nastali všetky zmluvné a zákonné podmienky.“ Ak za tejto situácie okresný súd v prejednávanej veci
potom konštatoval, že z právoplatného rozhodnutia krajského súdu pod sp.zn. 13Cob/8/2014 zo dňa
07.05.2014 (v spojení s rozhodnutím okresného súdu) vychádzal, tak takémuto postupu nemožno
vytknúť, že by nerešpektoval rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom opravnom
prostriedku, keďže z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu nevyplýva žiadne uvedenie o konaní
vedenom na okresnom súde a následne na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn. 13Cob/8/2014. Krajský súd
mal za to, že postup okresného súdu, ktorý si osvojil závery právoplatného rozhodnutia okresného súdu
vo väzbe na rozhodnutie odvolacieho súdu sp.zn. 13Cob/8/2014 v prejednávanej veci, za ustáleného
skutkového stavu, keď nebolo v konaní žalovaným preukázané, že by došlo k zmene skutkového
stavu na rozdiel od záverov v konaní pod sp.zn. 13Cob/8/2014, nepredstavuje podľa odvolacieho súdu
nedovolený odklon od záverov rozhodnutia dovolacieho súdu, ale ide o rešpektovanie zmeny skutkových
okolností, ktorú zmenu bol okresný súd nielen oprávnený, ale aj povinný posúdiť. Ak žalovaný vytýkal
takýto postup okresnému súdu, tak nie je zrejmé, z akých dôvodov nemal prihliadnuť okresný súd na
právoplatné rozhodnutie vo veci medzi zhodnými účastníkmi konania, ktoré sa týkalo zmluvy o dielo a ani
dôvody, pre ktoré by nemal rešpektovať závery vyplývajúce z právoplatného rozhodnutia Krajského súdu
v Žiline sp.zn. 13Cob/8/2014. Odvolací súd uvádza, že nie je zrejmé z odvolania žalovaného, v čom má
potom spočívať nekritické prijatie záveru v konaní sp.zn. 10Cb/43/2007 o neodovzdaní diela, ako i o jeho
neukončení, ak z právoplatného rozhodnutia okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu
sp.zn. 13Cob/8/2014 vyplýva, že „Na základe vyššie uvedených zhodnotení krajským súdom nenastala
zmluvná podmienka splatnosti ceny diela, keďže v zmysle čl. V. bodu 2. uzavretej Zmluvy o dielo zo
dňa 26.8.2005 nedošlo k spísaniu preberacieho protokolu medzi žalobcom a žalovaným, a ten, ktorý
bol predložený žalobcom a ktorý sa nachádza na č.l. 13 spisu, je podpísaný len za žalobcu., Výsledky
dokazovania však preukázali, že nie je možné pristúpiť k zákonnej aplikácii ust. § 555 ods. 1 Obchodného
zákonníka a k tvrdeniu žalobcu, že dielo z jeho strany bolo vykonané a odovzdané žalovanému tým, že
žalovaný mal umožnené s dielom nakladať, keďže výsledky dokazovania potvrdili, že dielo nebolo riadne
ukončené a odovzdané žalovanému“ a v prejednávanej veci (sp.zn. 38Cb/158/2015) zo skutkového
stavu ustáleného okresným súdom, nevyplývali odlišné skutočnosti týkajúce sa skutkového stavu, ako
tie, ktoré boli citované vyššie z právoplatného rozhodnutia krajského súdu sp.zn. 13Cob/8/2014.

49. Žalovaný v odvolaní uvádzal, že výsledky konania sp.zn. 10Cb/43/2007 nepriniesli žiadne právne
významné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť záväzný názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a že k rovnakému záveru, ako žalovaný mal dospieť i okresný súd. Z rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4M Obdo/5/2013 zo dňa 30. januára 2015 vyplýva, že na základe
skutkového stavu, tak ako bol uzavretý okresným súdom, konštatoval, že „Súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, pri rozhodovaní o
uplatnenom práve žalobcu na náhradu škody považoval za irelevantnú námietku žalovaného 2/, podľa
ktorej žalobca nezaplatil cenu diela. Vzhľadom na uvedenú námietku žalovaného 2/, a to v zmysle § 440
ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré mali súdy v danom prípade aplikovať, bolo potrebné zaoberať sa
výškou sumy, zodpovedajúcej nárokom žalobcu z vád diela vo vzťahu k uplatnenému právu na náhradu
škody“. Z uvedenej argumentácie, podľa odvolacieho súdu, teda vyplýva, že k úhrade ceny diela zo
strany žalobcu nedošlo a, že je potrebné cez úpravu v § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý mal
byť aplikovaný, sa zaoberať výškou sumy, zodpovedajúcej nárokom žalobcu z vád diela, v tejto rovine
odvolací súd zvýrazňuje, že nároky z vád je predsa možné uplatniť až za splnenia zákonných podmienok,
v ktorej časti bližšieho odôvodnenia odvolací súd cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP odkazuje na dostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v tejto rovine.

50. Žalovaný v rámci podaného odvolania poukazoval na nesprávne právne posúdenie okresným
súdom, a to z dôvodu, že „k rovnakému záveru mal dospieť aj prvostupňový súd, pokiaľ by sa



riadne vysporiadal s otázkou nároku navrhovateľa za zničenú majetkovú hodnotu, ktorú nadobudol
bez akéhokoľvek protiplnenia“ (č.l. 681 spisu) a zároveň skonštatoval, že s touto otázkou sa riadne
nevysporiadal žiaden súd, ktorý vo veci rozhodoval. K uvedenej odvolacej argumentácii však žalovaný
neposkytol žiadne bližšie odôvodnenie v odvolaní, neuviedol závery, resp. argumentáciu, ktorú by bolo
možné podriadiť odvolaciemu prieskumu, a to aj vo vzťahu k záverom súdu prvého stupňa. „Podrobný
postup znalca pri výpočte výšky škody je obsiahnutý v časti 2.5. znaleckého posudku. Z bodu 2.5.14.
znaleckého posudku vyplýva, že znalec pri určení výšky skutočnej škody zohľadňoval aj hodnotu
využiteľných zvyškov, ktorú od vypočítanej škody odpočítal. Pre ustálenie výšky škody vzniknutej na
strane pôvodného navrhovateľa bola rozhodujúca cena poškodenej veci v čase jej poškodenia, pričom v
zmysle ustanovenia § 379 Obchodného zákonníka sa nahrádza skutočná škoda na strane poškodeného
subjektu, t.j. reálny úbytok jeho majetkových hodnôt. Navrhovateľ bol vlastníkom predmetného krovu v
čase jeho zrútenia (§ 542 ods. 1 Obchodného zákonníka) a rovnako ich spracovaním do predmetného
diela sa stal vlastníkom vecí, ktoré na jeho vykonanie obstaral odporca. Pre určenie výšky skutočnej
škody na strane pôvodného navrhovateľa tak nebolo relevantné, za akú cenu krov nadobudol ani
za akú cenu postavil nový. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd konštatuje, že
na strane odporcu bolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov jeho zodpovednosti za škodu
spôsobenú pôvodnému navrhovateľovi, a to porušenie povinnosti, vznik škody v znalcom určenej
výške ako aj príčinná súvislosť medzi nimi“, s ktorými sa odvolací súd stotožnil cez úpravu v § 387
ods. 2 CSP. Ak žalovaný uviedol, že prvostupňový súd sa snažil tento nedostatok konvalidovať
poukázaním na § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka, o ktorom žalovaný tvrdil, že toto ustanovenie je
neaplikovateľné, tak krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v
ktorom poukazoval na skutočnosť, že nebola zaplatená cena diela, ktorú by bolo možné pri vysporiadaní
vzájomných nárokov pôvodného žalobcu ako objednávateľa a žalovaného ako zhotoviteľa zohľadniť
len v prípade aplikácie § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko vlastnícke právo k zhotovovanej
veci mal od počiatku objednávateľ a vec nebolo možné vzhľadom na jej povahu vrátiť alebo odovzdať
zhotoviteľovi, v ktorom prípade by bol objednávateľ povinný uhradiť zhotoviteľovi to, o čo sa objednávateľ
zhotovením veci obohatil. Okresný súd však zvýraznil, že tento nárok bez ďalšieho nie je možné stotožniť
so zmluvne dojednanou cenou diela a konštatoval, že ani takýto spôsob vysporiadania vzájomných
nárokov medzi pôvodným žalobcom ako objednávateľom a žalovaným ako zhotoviteľom neprichádzal
do úvahy, nakoľko žalovaný nesplnil povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním
predmetu diela objednávateľovi v súlade so zákonom a zmluvnými dojednaniami zmluvných strán a
z dôvodu neodovzdania diela v súlade so zmluvou o dielo pôvodnému žalobcovi nevznikol žiadny z
nárokov zo zodpovednosti za vady, preto záväzok žalovaného ako zhotoviteľa vykonať dielo naďalej
trvá, nakoľko jeho zánik iným zákonom predpokladaným spôsobom v zániku záväzkov preukázaný
nebol. Vysporiadanie vzájomných nárokov zhotoviteľa a objednávateľa podľa § 544 ods. 1 Obchodného
zákonníka pritom predpokladá zánik záväzku z dôvodu, za ktorý objednávateľ nezodpovedá. Krajský
súd sa preto ani s touto argumentáciou žalovaného v odvolacom konaní nemohol stotožniť a nemohol
ju považovať za takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov súdu prvého stupňa a v
podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

51. Podľa zistení odvolacieho súdu, napriek nesúhlasu žalovaného vyjadrenom v odvolaní, teda okresný
súd postupoval v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, tak ako to už odvolací súd v tomto
rozhodnutí konštatoval. „..Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca
urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných
dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi
skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od
začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností
potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu
veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré
z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon
nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie
jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov
je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu
o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o
tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový
stav.“(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28.2.2011).



52. Ak žalovaný v odvolaní poukázal na to, že považuje za nesprávne závery súdu prvého stupňa,
týkajúce sa solidárnej zodpovednosti, tak krajský súd považuje za podstatné zdôrazniť, že argumentácia
žalovaného v odvolaní, ktorú citlivo a dôsledne posúdil v odvolacom konaní, neposkytla priestor na
odklon od záverov súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd poukazuje, keďže sa s nimi stotožnil i
v tejto časti. Ak poukazoval žalovaný na rozpor s dobrými mravmi, pri určení solidárnej zodpovednosti
žalovaného s pôvodným žalovaným v rade 1/, tak nie je zrejmé, v čom má zodpovedať rozpor s dobrými
mravmi, ak okresný súd odôvodnil solidárnu zodpovednosť tvrdením, že otázku spoločnej zodpovednosti
viacerých škodcov v obchodných záväzkových vzťahoch rieši § 383 Obchodného zákonníka, v zmysle
ktorého, ak je na náhradu škody zaviazaných niekoľko osôb, sú tieto osoby povinné nahradiť škodu
spoločne a nerozdielne. Pokiaľ teda na vzniku škody mali účasť viacerí podnikatelia, sú povinní
poškodenému nahradiť škodu spoločne a nerozdielne, bez toho, aby súd bol v obchodno-záväzkových
právnych vzťahoch v zákonnom splnomocnení určiť výnimku z tohto princípu, ako je to v prípade § 438
ods. 2 Občianskeho zákonníka. V dôsledku uvedeného zánik jedného zo solidárnych dlžníkov nemá
vplyv na možnosť uplatňovania na náhradu škody voči ostatným.

53. Ak žalovaný na pojednávaní uviedol, že je pripravený znášať škodu pomerne, pričom v odvolaní
„poukazoval, že s ohľadom na názor Generálneho prokurátora SR a Najvyššieho súdu SR je od
výšky škody potrebné odpočítať sumu zodpovedajúcu peňažným nárokom objednávateľa z vád diela.
Z týchto nárokov prichádzalo do úvahy právo odstúpiť od zmluvy a právo na zľavu z ceny diela, ktoré
v oboch prípadoch možno vyčísliť vo výške zodpovedajúcej cene diela podľa zmluvy o dielo zo dňa
26.08.2005. Výsledný nárok navrhovateľa predstavuje sumu 4.569,53 Eur“ (č.l. 692 spisu), tak krajský
súd sa nemohol s týmto záverom v odvolacom konaní stotožniť, poukazuje pritom na základ rozhodnutia
okresného súdu, v ktorom bolo konštatované, že k odovzdaniu diela nedošlo a to nielen cez závery
právoplatne skončeného konania vedeného pod sp.zn. 10Cb/43/2007 Okresným súdom Žilina, ale ani
v prejednávanej veci pod sp.zn. 38Cb/158/2015 nebolo preukázané, že by k odovzdaniu diela došlo v
súlade so zmluvou. Tiež okresný súd zvýraznil „V nadväznosti na takto vymedzený pojem vykonania
diela (§ 554 ods. 1) Obchodný zákonník v ustanovení § 560 ods. 1 uvádza, že dielo má vady, ak
vykonanie diela nezodpovedá výsledku určenému v zmluve. Ustanovenia o vadách diela (§ 560 a nasled.
Obchodného zákonníka) tak predpokladajú vykonanie diela (§ 554 ods. 1 Obchodného zákonníka). Ďalej
v ust. § 560 ods. 2 Obchodný zákonník vymedzuje rozsah zodpovednosti zhotoviteľa za vady diela tak, že
zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré má dielo v čase jeho odovzdania, kde Obchodný zákonník odkazuje
na ust. § 554 Obchodného zákonníka; a zároveň vymedzuje zodpovednosť za vady diela v rozsahu
záruky za akosť, kedy v zmysle ust. § 563 ods. 1 Obchodného zákonníka záručná doba týkajúca sa
diela začína plynúť odovzdaním diela. Uvedenému zodpovedá aj dojednanie pôvodného navrhovateľa
a odporcu v Zmluve o dielo z 26.08.2005 v čl. VI., kedy v zmysle bodu 1. záruka za dielo je dohodnutá na
dobu dvoch rokov a v zmysle bodu 2., záručná doba začína plynúť dňom podpisu preberacieho protokolu
po odstránení závad a nedorobkov zistených objednávateľom. Nakoľko v konaní nebolo preukázané,
že by odporca dielo pôvodnému navrhovateľovi odovzdal spôsobom dojednaným v čl. V. bod 2. Zmluvy
o dielo, ktorý ako podmienku odovzdania a prevzatia diela upravoval spísanie preberacieho protokolu,
nemohlo dôjsť ani k začatiu plynutia záručnej doby, a to tak vychádzajúc z ust. § 563 ods. 1 Obchodného
zákonníka, ako aj vychádzajúc z dojednania zmluvných strán v čl. VI. bod 2. Zmluvy o dielo“ (č.l. 682
spisu). Za tohto stavu potom nebolo možné sa stotožniť s odvolacou argumentáciou žalovaného, že od
výšky škody je potrebné odpočítať sumu zodpovedajúcu peňažným nárokom objednávateľa z vád diela.
„...Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z
hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak
v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade
ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým
sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne
vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej
veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho
vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri
výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca
porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú
tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia
dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o
tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie
dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie



k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť
preukázaná“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 1/2010 z 28.2.2011).

54. Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol podľa odvolacieho súdu dostatočný a
tvoril spoľahlivý základ pre správne skutkové závery, ktoré prijal okresný súd v napadnutom rozsudku.
Pri hodnotení dôkazov okresný súd vyhodnocoval aj ich pravdivosť a dôležitosť pre rozhodnutie. Pri
tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým
výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného
hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú
dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre
spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil
okresný súd v súlade s § 132 OSP (účinná právna úprava k momentu rozhodovania okresného súdu)
a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

55. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu
v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalovaného, potvrdil. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj
odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr.
III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje,
že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998)“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

56. Odvolací súd teda konštatuje, že okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala
racionálna úvaha okresného súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, nezistil dôvod,
pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych, skutkových a právnych zhodnotení vykonaných
okresným súdom, a tým neboli dané dôvody na zmenu, ani na zrušenie rozsudku okresného súdu,
v meritórnom výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 68.795,45
Eur, ako i závislom výroku o trovách konania, v časti o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi na
účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania vo výške 4.977,66 Eur a trovy právneho zastúpenia vo
výške 6.970,68 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku, v dôsledku čoho bol napadnutý rozsudok
okresného súdu v predmetných výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1,
2 CSP, pričom v podrobnostiach sa odkazuje na zdôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým
sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje.

57. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval
správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

58. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné



akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

59. Z obsahu podaného odvolania žalovaného bolo zrejmé, že čo do rozsahu bol napadnutý rozsudok
Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/158/2015-647 zo dňa 07. apríla 2016 aj vo výroku o trovách konania,
v časti trov právneho zastúpenia. Žalovaný okresnému súdu vyčítal, že riadne neposúdil oprávnenosť
odmeny za dva úkony právnej služby, konkrétne za ďalšie porady žalobcu s právnym zástupcom zo dňa
29.03.2016 a zo dňa 23.10.2006.

60. Po opätovnom oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, skutočnosťami ktoré predchádzali
vydaniu napadnutého rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/158/2015-647 zo dňa 07. apríla 2016
a v neposlednom rade odvolacími dôvodmi žalovaného, obsiahnutými v podaní jeho právneho zástupcu
zo dňa 29.06.2016 (č.l. 689 spisu), vo vzťahu k výroku o trovách konania, v časti náhrady trov právneho
zastúpenia (za dva úkony právnej služby), odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného bolo
v tejto časti dôvodné iba čiastočne.

61. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní, v podaní právneho zástupcu zo dňa 29.06.2016 (č.l. 689
spisu) namietal, že nesprávne je stanovenie hodnoty úkony pri porade zo dňa 23.10.2006 v trvaní 55
min., za ktorý úkon právnej služby podľa žalovaného prislúchala právnemu zástupcovi žalobcu odmena
iba vo výške 1/3 základnej sadzby tarifnej odmeny, s poukazom na § 14 ods. 4 písm. a) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb (ďalej aj ako ,,vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.“ alebo ,,vyhláška“), tak toto
tvrdenie odvolací súd nepovažoval za relevantné v prejednávanej veci. Primárne, krajský súd v súvislosti
s posúdením úkonu pri porade zo dňa 23.10.2006 viazaný odvolacím dôvodom žalovaného uvádza,
že z rozhodnutia okresného súdu nevyplývalo, že dňa 23.10.2006 išlo o poradu klienta, bolo predsa
uvedené, že ide o podanie žaloby, kde pri podaní žaloby je predsa hodnota úkonu z podania podľa § 14
ods. 1 písm. c) vyhlášky, účinnej v čase uskutočnenia úkonu. V konečnom dôsledku, odvolací súd dáva
do pozornosti žalovaného, že právna úprava na ktorú poukazoval v podanom odvolaní, a to § 14 ods.
4 písm. a) vyhlášky nebola ani účinná v čase uskutočnenia ním namietaného ,,úkonu právnej služby“,
k jej účinnosti došlo až dňa 01.07.2013, a to vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 184/2013 Z.z. zo dňa 26. júna 2013, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov.

62. Žalovaný v podanom odvolaní, v podaní právneho zástupcu zo dňa 29.06.2016 (č.l. 689 spisu),
okresnému súdu vytýkal, že pri úkone právnej služby ďalšia porada s klientom, ktorá sa uskutočnila
dňa 29.03.2016 nebola vzhľadom k dovtedy „odprezentovaným“ stanoviskám a dôkazom v konaní
opodstatnená. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného bolo v tejto časti dôvodné.

63. Podľa § 142 ods. 1 OSP v znení účinnom do 30.06.2016, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal.

64. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.



65. Odvolací súd uvádza, že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv.
zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej
strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa
vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje
so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo
veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.
Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá strana (žalobca aj
žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Jedným z predpokladov, za splnenia ktorých vznikne
nárok na náhradu trov konania je aj účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva.
Účelnosť trov stotožňujeme s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených
s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na
zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k meritórnemu vyjadreniu strany konania, k vykonanému
dôkazu, na použitie opravných prostriedkov, na zaplatenie súdnych poplatkov, na hotové výdavky a
napokon aj trovy právneho zástupcu (advokáta). Je teda zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je
podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že
ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či bránenie práv strany konania. Všeobecnému súdu prináleží
hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy
súdu. (III.ÚS 557/2011-12 z 13. decembra 2011). Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania je teda
povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešnou stranou konania v
spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju
opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Trovy konania
potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj
keď strana má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba
posudzovať samostatne. V tejto spojitosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4M Cdo 21/2009 zo dňa 25. februára 2010, podľa ktorého: „Účelnosť je
vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť
vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze".

66. Podľa § 157 ods. 2 OSP v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, v odôvodnení rozsudku súd
uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný) prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

67. Podľa § 211 ods. 2 OSP v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, ak tento zákon neustanovuje
inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

68. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

69. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

70. Podľa aktuálneho znenia Civilného sporového poriadku nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia
nie je odvolacím dôvodom a nie je ani výslovným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
(§ 389 ods. 1 CSP). Uvedené však neznamená, že súd prvej inštancie nemusí rešpektovať § 220 ods.
2 CSP o náležitostiach rozhodnutia súdu v časti odôvodnenia a vôbec, resp. dodatočne neodôvodniť
záver svojho rozhodnutia.

71. Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky riešia otázku spravodlivého súdneho konania vo
vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia a dodržiavaniu § 157 ods. 2 OSP (v čase rozhodovania



odvolacieho súdu § 220 ods. 2 CSP). Príkladmo v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého
„súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157
ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné."
Ďalej sa odkazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna
2008, podľa ktorého rovnako vyplýva, že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba
považovať aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorú požiadavku v konaní pred
všeobecným súdom stanovuje § 157 ods. 2 OSP. Rovnako podľa právnej vety Nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 327/2010 je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným
zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má
zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne
správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutia a náležité, t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom
odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu" - ústavné kritériá
vyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. V zmysle tohto citovaného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky obsah základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva iba v oprávnení
každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa aj právo na určitú kvalitu súdneho konania
definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania
zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada
spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne
relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci.

72. Nadväzne možno konštatovať, že pokiaľ súd neodôvodní svoje rozhodnutie s náležitosťami podľa
§ 220 ods. 2 CSP, odníme strane právo konať pred súdom. Právo podať odvolanie môže strana vo
svojej veci uplatniť len v takom prípade, pokiaľ rozhodnutie, ktoré odvolaním napáda, obsahuje určité,
zrozumiteľné a jasné dôvody, prečo súd vo veci tak rozhodol. Pokiaľ v rozhodnutí súdu nie sú dodržané
náležitosti obsahu súdneho rozhodnutia, a to najmä z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia súdu, nemá
strana konania možnosť, aby uplatnila svoje procesné právo podať odvolanie, a preto platí, že postupom
súdu (nedostatok dôvodov rozhodnutia) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti
konať pred súdom je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a dôvodom, pre ktorý
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Pokiaľ by totiž
odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu ničím neodôvodnený, resp. nedostatočne odôvodnený
záver súdu prvej inštancie, namiesto, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na tomto závere
ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, porušil
by tým aj zásadu dvojinštančnosti konania a v konečnom dôsledku i rovnosť strán konania.

73. Z vyššie uvedeného, v nadväznosti na podané odvolanie aj do výrokovej časti o náhrade trov
konania, v časti náhrady trov právneho zastúpenia krajský súd teda primárne skúmal, či má spôsobilý
predmet skúmania, a to súdne rozhodnutie súdu prvej inštancie s náležitosťami podľa § 220 ods.
2 CSP, krajský súd však konštatuje, že predmetné rozhodnutie v časti odôvodnenia rozhodnutia o
náhrade trov konania, v časti trov náhrady právneho zastúpenia (za predmetný úkon právnej služby,
t.j. porady zo dňa 29.03.2016) nemá všetky atribúty vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP. Má teda za to,
že odôvodnenie rozhodnutia v predmetnej časti, je predčasné, nedostatočné, z ktorého dôvodu nie je
možné ho vyhodnotiť inak, než ako nepreskúmateľné.

74. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, v časti náhrady trov právneho zastúpenia
(str. 39 rozsudku) bolo nepochybné, že pri právnom úkone - porada s klientom 29.03.2016 sa uvádzal
odkaz na č.l. 638 spisu, záznam z porady s klientom, ktoré je podpísané tak klientom, ako i právnym
zástupcom. Z uvedeného záznamu z porady s klientom vyplývalo „klient požiadal právneho zástupcu
o podanie vyjadrenia vo veci samej v konaní vedenom pod sp.zn.: 38Cb/158/2015. Klient celú vec
nezávisle posúdili, pričom aj na základe tohto posúdenia v spojení s dnešným rokovaním je uzrozumený
s ďalším postup“ (č.l. 638 spisu). Žalovaný v rámci podaného odvolania uvádzal, že predmetná porada
nebola dovtedy k odprezentovaným stanoviskám a dôkazom v konaní opodstatnená. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd v odôvodnení uviedol účelné uplatňovanie práva,



avšak k tomuto namietanému neuviedol, prečo ho považoval za účelne uplatnený, pričom žalovaný
namietal, že z predmetného úkonu nie je ani zrejmé, koľko uvedená porada trvala, kedy je možné priznať
celú odmenu za úkon, čo však nebolo v tomto štádiu konania podľa žalovaného žiadnym spôsobom
preukázané. Z č.l. 638 spisu, kde je záznam z porady s klientom zo dňa 29.03.2016 nevyplýva dĺžka
predmetnej porady, uvedenie, koľko porada trvala. Z uvedeného je rozhodnutie, ako už bolo vyššie
uvedené v tejto časti predčasné.

75. Krajský súd v rovine svojich záverov nemôže opomenúť konštatáciu, v zmysle ktorej aj v prípade,
že by v konečnom dôsledku súd prvej inštancie opäť dospel k rovnakým záverom ako v napadnutom
rozsudku, tak treba dostatočne skutkovo a právne vykvalifikovať tieto závery tak, aby mohli podliehať
odvolacieho prieskumu krajského súdu.

76. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/158/2015-647
zo dňa 07. apríla 2016, v napadnutom výroku o trovách konania, v časti trov právneho zastúpenia vo
zvyšku zrušil postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

77. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

78. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne posúdi a rozhodne o náhrade trov konania, (včítane
trov odvolacieho konania). Súčasne nové rozhodnutie o náhrade trov právneho zastúpenia náležite
odôvodní, za dodržania § 220 ods. 2 CSP a dôsledne sa vysporiada aj so skutočnosťou, uvádzanou
právnym zástupcom žalovaného, v podanom odvolaní zo dňa 29.06.2016, konkrétne namietaným
úkonom právnej služby - ,,porada s klientom 29.03.2016“ za súčasného vyhodnocovania účelnosti, resp.
neúčelnosti takto vynaloženého úkonu právnej služby a uvedenia takého dôvodu, ako aj (ne)aplikovania
§ 13a ods. 1 písm. b) vyhlášky, resp. § 13a ods. 2 písm. d) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.

79. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

80. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.



Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.