Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/235/2017 z 16. 5. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 16. mája 2018, sp. zn. 10Co/235/2017, ECLI:SK:KSZA:2018:5415200052.1 Krajský súd Žilina | 10Co/235/2017 | ECLI:SK:KSZA:2018:5415200052.1 | 2018-05-16 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e18b67dd-eb89-48c7-be91-a381fdb9e90d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5415200052.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/235/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5415200052
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5415200052.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej
a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci žalobkyne - U. X., nar.
X.X.XXXX, bytom S. J. - T., Q. H. H. XXXX/X, v zastúpení právne - Mgr. Tomáš Baláž, advokát so sídlom
v M., T. X, proti žalovanému - H. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., O. XXX, v zastúpení právne - JUDr.
Pavel Novotný, advokát so sídlom v D. X., A. Y. XXXX/X, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o
zaplatenie sumy 26.765,02 eur, na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dolný
Kubín č.k.4C/2/2015 - 289 zo dňa 20.3.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e v celom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvej inštancie ( ďalej iba „ okresný súd „ ) napadnutým rozsudkom (výrok I.) zamietol žalobu, ktorou
sa žalobkyňa dňa 8.1.2015 domáhala: a) určenia neúčinnosti právnych úkonov - notárskej zápisnice
č. N 26/2012,Nz 5469/2012, NCRIs 5604/2012 zo dňa 15.2.2012 a notárskej zápisnice č. N 25/2012,
Nz 5462/2012 , NCRIs 5592/2012 zo dňa 15.2.2012 spísané notárkou JUDr. Silviou Kováčikovou na
Notárskom úrade so sídlom A. U. X v N. o vyhlásení povinnej osoby o súhlase s exekúciou podľa § 41
ods.2 a 3 Exekučného poriadku, b.) uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu vo výške 26.765,02
eur. Vo výroku II. priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynuli nesporné skutkové tvrdenia žalobkyne, že jej
manželstvo uzavreté s R. X. dňa 20.9.1997 rozviedol Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom pod sp.zn.
8P/147/2011 zo dňa 2.3.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 9 CoP/51/2012 zo
dňa 21.6.2012. Nebolo sporné ani jej ďalšie skutkové tvrdenie, že jej bývalý manžel R. X. v notárskej
zápisnici spísanej pod č. N 26/2012, Nz 5469/2012, NCRIS 5604/2012 ako dlžník - povinná osoba
vyhlásil, že svoj záväzok v zmysle Zmluvy o pôžičke č. 2008-03-22 zo dňa 22.3.2008 veriteľovi - osobe
oprávnenej ( žalovanému ) zaplatiť dlh vo výške 16.265,02 eur spolu s dohodnutým úrokom z omeškania
vo výške 15 % p.a. z dlžnej sumy za každý deň omeškania uznáva čo do právneho základu i výšky
plnenia a zaväzuje sa, že tento svoj záväzok splní najneskôr do 29.2.2012, v prípade nesplnenia svojho
záväzku výslovne súhlasí s exekúciou podľa § 41 ods.2 a ods.3 Exekučného poriadku, a to na celý svoj
súčasný aj budúci hnuteľný a nehnuteľný majetok. V ďalšej notárskej zápisnici spísanej pod č. N 25/2012,
Nz 5462/2012, NCRIS 5592/2012 vykonal „ Vyhlásenie povinnej osoby o súhlase s exekúciou podľa § 41
ods.2 a 3 Exekučného poriadku“, ako dlžník - osoba povinná vyhlásil, že svoj záväzok v zmysle zmluvy o
pôžičke č. 2012-01-01 zo dňa 1.1.2012 zaplatiť veriteľovi - osobe oprávnenej (žalovanému) dlh vo výške
10.500 eur spolu s dohodnutým úrokom z omeškania vo výške 15 % p.a. z dlžnej sumy za každý deň
omeškania uznáva čo do právneho základu i výšky plnenia a zaväzuje sa tento svoj záväzok v zmysle



zmluvy o pôžičke č.2012-01-01 zo dňa 1.1.2012 splniť najneskôr do 29.2.2012, v prípade nesplnenia
záväzku súhlasí s exekúciou podľa § 41 ods.2 a 3 Exekučného poriadku, a to na celý svoj súčasný aj
budúci hnuteľný a nehnuteľný majetok.

3. Uvádzané zmluvy o pôžičke žalovaný so svojim bratom R. X. (bývalý manžel žalobkyne) skutočne
uzavrel s obsahovým znením ako to popisuje žalobkyňa v žalobe.

4. Z vykonaného dokazovania vyplynula pre súd ďalšia nesporná skutočnosť, že žalobkyňa a jej manžel
získali počas trvania manželstva hypotekárny úver v celkovej výške 40.000 eur od Tatra banky (č.
úveru 2009006360), táto banka v pozícii záložného veriteľa uplatnila návrh na vykonanie dobrovoľnej
dražby pre pohľadávku vo výške 44.772,14 eur. Podľa notárskej zápisnice obsahujúcej osvedčenie o
vykonaní dobrovoľnej dražby predmetom ktorej boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, XXXX v
k. ú. M. (rodinný dom a pozemky) dražba aj prebehla, jej predmet za cenu 92.000 eur vydražil H. E.,
ktorý cenu vydraženej veci aj zaplatil. Z popisu práv a záväzkov na predmetoch dobrovoľnej dražby
vyplynulo, že okrem záložného práva v prospech Tatra banky existovali aj iné ťarchy, napr. v prospech
PhDr. Y. A. (exekútor JUDr. Miroslav Šutliak) a v prospech žalovaného (exekútor Mgr. Július Konečný).
Podľa obsahu odôvodnenia rozvodového rozsudku navrhovateľky a R. X., manželia boli zadĺžení,
stavali rodinný dom, mali pri tom zakúpené aj dve motorové vozidlá, manžel žalobkyne bol od 1.9.2011
evidovaný ako nezamestnaný a poberateľ dávky v nezamestnanosti a nebolo preukázané, že rodinné
firmy majú nejaký značný majetok alebo zisk, naopak boli v strate.

5. Súd poukazuje v rozhodnutí na skutkové vymedzenie žaloby žalobkyňou, ktorá v tomto rámci
argumentovala najmä tým, že rodinný dom súp.č.XXX na parc. č.89/5 zapísaný na LV č. XXXX
pre k.ú. M. reálne obýva a užíva R. X. ( jej bývalý manžel ) napriek tomu, že vlastníkom tejto
nehnuteľnosti je žalovaný. R. X. mal záujem ju poškodiť pri vyporiadaní ich zaniknutého BSM, keď
v spolupráci so žalovaným (osobou jemu blízkou - bratom) nafingovali vznik pohľadávok žalovaného
voči R. X. na základe zmlúv o pôžičkách a následne, na základe týchto zmlúv R. X. uznal svoj
záväzok voči žalovanému v zmysle notárskych zápisníc. Celkom zrejmý úmysel ju poškodiť je podľa
žalobkyne preukázaný aj tým, že vydražiteľ- H. E. ( podľa nej najvyššou pravdepodobnosťou tiež
osoba spolupracujúca na ukrátení uspokojenia jej pohľadávky) rok po nadobudnutí vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam tvoriace predmet dražby, previedol kúpnou zmluvou vlastnícke právo k nim na
žalovaného. R. X. tak dosiahol to, čo mal od počiatku v úmysle, zbaviť sa oficiálne majetku, ktorý mal
byť predmetom vyporiadania jeho zaniknutého BSM s ňou a pritom ho reálne užívať. Podľa názoru
žalobkyne niet pochýb o tom, že v prípade právnych úkonov - uznania dlhu a vyhlásenia povinnej osoby
o súhlase s exekúciou podľa § 41 ods.2 a 3 Exekučného poriadku v podobe notárskych zápisníc ide o
právne úkony týkajúce sa spoločných vecí ku ktorým ona ako bezpodielová spoluvlastníčka súhlas v
zmysle § 145 ods. l Občianskeho zákonníka nedala, keďže na ich podklade podal žalovaný návrh na
vykonanie exekúcie, ktorou mali byť postihnuté aj veci patriace do bezpodielového spoluvlastníctva jej
a R. X., - konkrétne rodinný dom s.č. XXX postavený na parc. č. 89/5, nehnuteľnosť zapísaná na LV
č. XXXX v k.ú . M..

6. Okresný súd vychádzajúc zo skutkového vymedzenia žaloby, posúdil vec právne najmä z pohľadu
ustanovení § 42a ods.1,2, § 40a veta prvá a druhá, § 145 ods.1,2, § 451, § 39 Občianskeho zákonníka,
zohľadnil aj procesno-právny význam čl.2 ods.1 až 3, čl.3 ods.1,2, čl. 4 ods.1 až 2 a § 137 písm.c )
Civilného sporového poriadku.

7. Konštatoval, že pre aplikáciu § 145 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka sa vyžaduje v konkrétnom
prípade existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka splnená nie je,
sú bezpredmetné úvahy o tom, či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela.
Za predmet vlastníctva a teda aj bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa nepovažujú pohľadávky
a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Len samotná
možnosť exekučného postihu celého majetku BSM na vymoženie pohľadávky len jedného z manželov
nezakladá rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi, pretože ide o zákonom výslovne predpokladanú
možnosť konštituovanú v § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okresný súd poukazuje na ustálenú
súdnu prax, podľa ktorej ak má byť vec získaná do BSM, nepotrebuje manžel súhlas druhého manžela,
i keď nejde o bežnú záležitosť (súd odkazuje na rozsudok NS R 4Cdo/234/2010, 4Cdo/123/2008...a
pod.). Súd poznamenal, že v zásade ojedinelým rozhodnutím, pokiaľ ide o výklad ustanovenia § 145
OZ, je rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 26/2010, v ktorom je vyslovený názor, že pre aplikáciu § 145



ods. 1 OZ nie je nevyhnutné, aby išlo o priamy, či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným
veciam, postačí ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy), či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto
právneho úkonu vo sfére spoločných vecí a vždy treba posúdiť predmetný právny úkon cez prizmu
dobrých mravov, pretože môže ísť o úkon priečiaci sa dobrým mravom, teda neplatný.

8. Podľa názoru okresného súdu vo vzťahu k žalobkyni a jej manželovi nešlo v súdenej veci o právne
úkony týkajúce sa spoločných vecí, nakoľko za predmet vlastníctva, teda ani BSM, sa nepovažujú
pohľadávky a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. S ohľadom
však na rozhodnutie ústavného súdu okresný súd pripúšťa posúdenie ( vyhodnotenie ) riešených
dotknutých právnych úkonov cez prizmu dobrých mravov. Upozornil ale na to, že v náleze ÚS SR
I. ÚS 26/2010 je riešený prípad odlišný než tomu ide v aktuálne súdenej veci. Rozvádza ďalej, že
ústavný súd neodmieta doterajšiu judikatúru v predmetnom náleze ohľadne posudzovania obdobných
vecí, len zdôrazňuje nutnosť posudzovať konkrétny právny úkon aj z pohľadu dobrých mravov. Okresný
súd odkazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. v rozhodnutí
sp. zn. 4Cdo/123/2008, v ktorom samotnú možnosť exekučného postihu celého majetku v BSM
na vymoženie pohľadávky len jedného z manželov nevylučuje, konštatuje, že to nezakladá rozpor
právneho úkonu (z ktorého by mala takáto pohľadávka vzniknúť) s dobrými mravmi, pretože ide
o zákonom výslovne predpokladanú možnosť konštituovanú v § 147 ods. 1 OZ. V súdenej veci
žalobkyňa neuniesla podľa názoru okresného súdu dôkazné bremeno ohľadne tvrdeného rozporu
úkonov obsiahnutých v notárskych zápisniciach s dobrými mravmi, nakoľko dokazovanie preukázalo, že
manželia žili jednoznačne nad svoje pomery, obaja brali na seba riziká spojené s úvermi a pôžičkami.
Bývalý manžel žalobkyne logicky vysvetlil potrebu pôžičky od brata a bolo preukázané aj skutočné
prevzatie peňazí, navyše, manžel žalobkyne toto konzistentne tvrdil už aj v rozvodom konaní. Na druhej
strane žalobkyňa sa ani nepokúsila vysvetliť pôžičku od PhDr. Y. A. a dať možnosť súdu v celistvosti
posúdiť konanie manželov či nejde o preberanie neprimeraných rizík ktorýmkoľvek z manželov alebo
posúdiť konanie jedného z manželov ako prípadne rozporné s dobrými mravmi, kde súd musel mať na
pamäti aj oprávnený záujem veriteľa na uspokojení jeho pohľadávky.

9. V súvislosti s v žalobe uplatnenou otázkou odporovania ( odporovateľnosti ) voči vymedzeným
právnym úkonom následkom ich právnej neúčinnosti, okresný súd dal do pozornosti a aj z neho
vychádzal,- právny názor vyslovený v rozsudku NS ČR sp. zn. 23Cdo/861/2009 v otázke účelu a
účinkov úspešnej odporovacej žaloby, ktorá je „ právnym prostriedkom slúžiacim len na uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v konaní o výkon rozhodnutia (v exekučnom konaní) postihnutím
vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho
majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z
odporovateľného právneho úkonu“. V ďalšom rozsudku NS ČR 30 Cdo/5123/2009 je konštatované,
že zmyslom odporovacej žaloby je dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom
urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, je voči nemu neúčinný
a toto rozhodnutie predstavuje podklad na to, že veriteľ sa na základe titulu spôsobilého na výkon
rozhodnutia vydaného proti dlžníkovi môže domáhať nariadenia výkonu rozhodnutia postihnutím toho,
čo odporovaným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a to nie voči dlžníkovi,
ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Zároveň v tomto rozsudku
je zadefinovaný aj pojem vymáhateľnej pohľadávky, ktorou sa rozumie taká pohľadávka, ktorá bola
veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon
rozhodnutia či exekúciu a zároveň rieši aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby tak, že aktívne
legitimovaný je ten, kto mal voči dlžníkovi pohľadávku v čase, keď bol urobený odporovaný právny úkon
s tým, že táto pohľadávka voči dlžníkovi musí byť vymáhateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu o podanej
odporovacej žalobe.

10. V súdenom prípade okresný súd konštatoval existujúcu možnosť ( možnosti ) zamietnutia žaloby
v jednotlivých žiadaných výrokoch a to z rôznych dôvodov: a.) v časti žaloby v ktorej žiadala
žalobkyňa určiť neúčinnosť notárskej zápisnice voči nej, zamietnutie žaloby je dané už z dôvodu
nesprávnej formulácie týchto výrokov, kedy odporovať možno len právnym úkonom spísaným do
notárskej zápisnice, nie však samotnej notárskej zápisnici, b.) žalobkyňa tvrdila v žalobe, že pohľadávka
žalovaného voči jej bývalému manželovi nikdy neexistovala, v ďalšej časti sa dovoláva relatívnej
neplatnosti právnych úkonov, pričom z jej argumentácie aj v priebehu konania vyplýva, že popiera
reálne požičanie peňazí. Ak žalobkyňa skutkovo tvrdí neplatnosť právnych úkonov ( úkonu ) v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka, nemôže zároveň žiadať žalobou odporovateľnosť. Pokiaľ k uzavretiu



zmlúv o pôžičke malo dôjsť 22.3.2008 a 1.1.2012, k spísaniu notárskych zápisníc dňa 15.2.2012 a
manželstvo skončilo dňa 27.6.2012 a dražba na majetok v BSM bola vykonaná dňa 28.2.2013 a až
následne boli žalovanému vyplatené peniaze, žalobkyňa nemohla mať pohľadávku, resp. nepreukázala
jej existenciu, (v čase urobenia zmlúv o pôžičke, resp. v čase uznania dlhu a vyhlásenia povinnej osoby
o súhlase s exekúciou) voči dlžníkovi (svojmu manželovi), tým nepreukázala a ani jednoznačne nemala
vymáhateľnú pohľadávku v čase rozhodovania súdu o jej odporovacej žalobe a teda nemôže mať ani
aktívnu legitimáciu na podanie takejto žaloby, zároveň to zakladá ďalší dôvod zamietnutia žaloby v časti
v ktorej uplatňovala odporovateľnosť právnych úkonov ňou vymedzených. Preto je v súdenej veci úplne
bez významu, či vydražiteľ predal nehnuteľnosti žalovanému, mohol ich predať inej osobe.

11. Žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému aj vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 26.765,02
eur. V zmysle zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia by bolo možné toto žiadať, pokiaľ by boli
zmluvy o pôžičkách neplatné v zmysle § 39 OZ. Dôkazné bremeno na preukázanie neplatnosti
predmetných zmlúv zaťažovalo žalobkyňu, ktorá dôkazné bremeno neuniesla. Žalovaný, manžel
žalobkyne, svokra žalobkyne potvrdili reálnosť kontraktu, odovzdanie peňazí, pričom zo situácie rodiny
žalobkyne v čase požičiavania finančných prostriedkov je zrejmé, že pôžičky vzhľadom na svoj životný
štýl - stavba rodinného domu, nadobúdanie vozového parku, manžel žalovanej bez zamestnania
na sociálnych dávkach, - zrejme potrebovali a okrem týchto pôžičiek mali aj iné, ďalšie, ktorých
vysvetleniu sa žalobkyňa vyhla. Žalobkyňa nespochybňovala nesporne preukázanú dobrú finančnú
situáciu žalovaného, ktorý v minulosti pomáhal jej manželovi, je však zrejmé, že podnikanie žalovaného
a manžela žalobkyne bolo v čase krízy v roku 2009 utlmené, resp. išlo do straty. Ani dôkaz vykonaný na
poslednom pojednávaní, kedy mal manžel žalobkyne dňa 24.5.2010 vložiť na účet manželky žalovaného
35.000 eur s popisom pôžička, bez ďalšieho nič nepreukazuje, nakoľko mohlo ísť práve o vrátenie
nejakej pôžičky, ako žalovaný tak aj jeho brat poukazovali na svoje časté finančné transakcie, či pôžičky, -
na ktoré uvádzaná pôžička mohla byť vrátená práve manželom žalobkyne, napokon mohla to byť pôžička
pre iného. Žalovaný bol finančne dobre situovaný, naopak, rodina žalobkyne mala okrem pôžičiek, ktoré
sa riešia predmetnou žalobou, aj viacero iných finančných záväzkov voči svojim veriteľom v oveľa väčšej
výške. Následne tak súd nemal preukázané, že by žalovaný svojmu bratovi peniaze nepožičal, ani to, že
právny úkon uzatvárali žalovaný a jeho brat v úmysle ukrátiť žalobkyňu. Napokon ani tú okolnosť, že by
sa žalovaný nejakým spôsobom obohatil na úkor žalobkyne a nebola mu len vyplatená jeho pohľadávka.

12. Okresný súd pripustil, že odporovať možno ako dvojstrannému, tak aj jednostrannému právnemu
úkonu. S prihliadnutím na doslovné znenie v žalobe žiadaných výrokov - žalobkyňa žiada vysloviť
neúčinnosť notárskych zápisníc, súd sa zaoberal aj tým, či bola žaloba v tejto časti podaná v zákonnej
trojročnej lehote. Konštatoval, že nárok na odporovanie právneho úkonu zaniká uplynutím 3-ročnej
lehoty ( prekluzívnej ), ktorá plynie od urobenia právneho úkonu. Odporovaný právny úkon - notárske
zápisnice boli spísané dňa 15.02.2012, žalobkyňa podala žalobu 8.1.2015, teda pred uplynutím
trojročnej prekluzívnej lehoty.

13. Ani v prípade ďalšieho nároku - vydania bezdôvodného obohatenia ( po aplikácii § 107 ods.1, 2
Občianskeho zákonníka ) súd nezistil uplynutie premlčacej lehoty. Mal za to, že bezdôvodné obohatenie
mohlo vzniknúť až v deň, keď žalovaný peniaze skutočne obdŕžal. Súdny exekútor Mgr. Július Konečný,
ktorý vymáhal pohľadávku žalovaného, obdŕžal peniaze dňa 20.5.2013, a podľa obsahu zápisnice o
vydaní peňazí z notárskej úschovy, oprávnený na svoj účet obdŕžal peniaze dňa 31.5.2013, od uvedenej
doby neuplynula dvojročná ( subjektívna - poznámka odvolacieho súdu ) lehota, následne nemohla byť
v tejto časti žaloby námietka premlčania úspešná.

14. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP priznal súd žalovanému (v konaní
úspešnému) nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

15. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Prioritne namieta, že nerozumie
nekonzistentnosti súdu vo vlastnej činnosti, kedy pri výsluchu na pojednávaní 4.2.2016, keď chcela
vysvetliť okolnosti vzniku pôžičky s PhDr. Y. A., súd jej vysvetlenie nepotreboval, že uvedené nesúvisí
s meritom sporu. Len ťažko možno nájsť viac učebnicový príklad konania v rozpore s dobrými mravmi,
ako konanie žalovaného, jeho brata a zainteresovaných ľudí tak, ako bolo prezentované v konaní.



16. Súd mal preukázané, že nikdy predtým medzi žalovaným a jeho bratom nedošlo k uzavretiu notárskej
zápisnice, k uznaniu dlhu ako vykonateľného titulu, než akurát v čase, keď ona so svojim manželom boli
v predrozvodovom, resp. v rozvodovom konaní. Zrazu brat žalovaného ( podľa zmluvy o hypotekárnom
úvere bol úverovým dlžníkom výlučne on ) prestal platiť banke - záložnému veriteľovi splátky hypotéky,
o čom ona nemohla mať a nemala vedomosť. Po uspokojení banky sa stala notárska zápisnica druhým
titulom v poradí a výťažok prevyšujúci nároky banky pripadol žalovanému - bratovi bývalého manžela,
ktorý si svoj nárok titulom notárskych zápisníc uplatnil v exekučnom konaní. Potom, ako exekútor
zinkasoval prevyšujúci výťažok dražby, žalovaný nevyvinul žiadnu ďalšiu snahu speňažiť majetok brata
ako rozdiel medzi dlhom, ktorý mal mať údajne voči žalovanému a prevyšujúceho výťažku dražby.
Vydražiteľ o rodinný dom neprejavil reálny záujem, a rodinný dom „ šokujúco „ užíva jej bývalý manžel
- brat žalovaného. V tomto právnom rámci je irelevantný pôvod jej pôžičky s PhDr. Y. A.. Nerozumie
o akom žití nad pomery možno hovoriť v prípade, kedy všetky svoje investície a energiu vkladala do
výstavby rodinného domu, z ktorého vďaka bývalému manželovi a jeho bratovi jej nepripadol ani cent.
Navyše, prišla aj o pozemok, ktorý darovala jej matka na to, aby na darovanom pozemku mohli s
manželom postaviť si rodinný dom. Stráca sa aj v časti odôvodnenia rozsudku v ktorej súd konštatuje
nedostatok jej aktívnej vecnej legitimácie, nerozumie tomu prečo by nemala byť aktívne legitimovaná v
spore, bolo totiž nespochybniteľné, že ani v čase jej manželstva s bratom žalovaného nemala vedomosť
o údajnej pôžičke, ktorá sa stala meritom sporu a ktorej existencia bola očividne len účelová.

17. Odvolateľka vytýka súdu, že v prípade vydania bezdôvodného obohatenia konštatoval neunesenie
ňou dôkazného bremena fiktívnej pôžičky, opomenul však, že notárskymi zápisnicami brat žalovaného
uznával dlh voči žalovanému, dlh v čase uznania nebol splatný a ako konštatuje aj ustálená judikatúra
v obdobných veciach, uznanie nesplatného dlhu formou notárskej zápisnice je neplatným právnym
úkonom. Touto okolnosťou sa súd žiadnym spôsobom nezaoberal, nevysporiadal, svoju pozornosť
zameriaval inam, dátumami opísanými v bode 26 odôvodnenia rozsudku mal spochybniť jej aktívnu
legitimáciu. Súd len konštatuje, že žalovaný, jej manžel a jej svokra potvrdili uskutočnenie pôžičky,
a len tak mimochodom spomenul, že keď mal jej manžel vložiť dňa 24.5.2010 na účet manželky
žalovaného 35.000 eur, tak je to nepodstatné, opomenul však, že jej manžel a žalovaný popreli vo
svojich výpovediach, žeby medzi nimi dochádzalo k pôžičkám vyšších súm peňazí a tvrdili, že práve
preto, že pôžičky, ktoré boli meritom sporu, boli na vyššie sumy, požadoval žalovaný od brata uznanie
dlhu formou notárskej zápisnice. Uvedené však súd prehliadol, preto vklad 35.000 eur s poukazom
na tvrdenia oboch za irelevantné považovať nemožno. Výsluch brata žalovaného prebiehal v písomnej
podobe, bol okato pripravený tak, aby sedel do pripravenej právnej konštrukcie, preto ona považovala
písomný výsluch manželky žalovaného za úplne zbytočný, moment bezprostrednosti a prekvapenia sa
úplne stratil, nakoľko písomné odpovede by v takomto prípade boli ľahko predvídateľné. Naďalej však
trvá na výsluchu tejto svedkyne, i keď moment prekvapenia v podobe vkladu 35.000 eur na jej účet od
bývalého manžela sa stratil z dôvodu snahy súdu vyhlásiť dokazovanie za skončené.

18. Odvolateľka považuje za nepochybné, že žalovaný spolu so spriaznenými osobami dokázali vytvoriť
zložitú právnu konštrukciu za účelom, aby ona neobdŕžala ani cent z dražby rodinného domu, na
výstavbu ktorého prispela aj ona a ktorý mohla predať za 160.000 eur, s čím však jej bývalý manžel
nesúhlasil a radšej ho „pustil“ do dražby, kde sa vydražil za zlomok ponúkanej ceny. Rozvrh výťažku
dražby pripadol hypotekárnej banke a žalovanému - bratovi bývalého manžela a dom užíva jej bývalý
manžel. Takémuto postupu okresný súd dal zelenú a nevidel v takomto postupe ani len rozpor s dobrými
mravmi. Za tohto stavu nič iné ako bezmocnosť cítiť ani nemôže. Zotrváva na skutkových a právnych
argumentoch, ktoré učinila v rámci procesného útoku a v súhrne všetkých okolností sa domáha zrušenia
odvolaním napadnutého rozsudku a žiada vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

19. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal potvrdiť rozhodnutie okresného
súdu pre vecnú správnosť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Hodnotil odvolacie argumenty
žalobkyne za nedôvodné, nesprávne a čiastočne aj irelevantné. Podľa jeho názoru okresný súd rozhodol
vec po vykonaní rozsiahleho dokazovania, na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a vec
správne právne aj posúdil. Svoje rozhodnutie náležite a podrobne odôvodnil, s odôvodnením rozhodnutia
sa on (žalovaný) v celom rozsahu stotožňuje.

20. Žalobu žalobkyne hodnotí žalovaný za nedôvodnú v časti, ktorou sa domáha určenia neúčinnosti
notárskej zápisnice č. N 26/2012, Nz 5469/2012, NCRIs 56041/2012 zo dňa 15.2.2012 a č. N 25/2012,



Nz 5462/2012 zo dňa 15.2.2012. Už zo samotnej podstaty notárskej zápisnice totiž vyplýva, že sa
nejedná o právny úkon, ale o určitú zákonom stanovenú formu, preto nie je možné sa domáhať
neúčinnosti, resp. neplatnosti notárskej zápisnice. Podstatou činnosti notára pri vydávaní osvedčenia
formou notárskych zápisníc je len zaznamenať dej, ktorý sa pred ním odohráva, do ktorého notár
nezasahuje, účastníka nepoučuje a ani nedozerá na to, či obsah nastávajúcej skutočnosti alebo
urobeného vyhlásenia je v súlade so zákonom alebo sa prieči zákonu. Účastník sa nemôže s úspechom
domáhať určenia neplatnosti/neúčinnosti notárskej zápisnice, ale v sporovom konaní sa môže domáhať
určenia neplatnosti, resp. neúčinnosti právneho úkonu, ktorý je obsiahnutý v notárskej zápisnici, ako to
konštatuje v rozhodnutí sp. zn. 4MCdo 24/2008 Najvyšší súd SR.

21. Okresný súd podľa názoru žalovaného sa v písomnom vyhotovení rozhodnutia v bodoch 22 až 25
dostatočne zaoberal námietkou žalobkyne ( túto aj správne vyhodnotil ), ktorou poukazovala, že konanie
žalovaného, resp. tretích osôb bolo v rozpore s dobrými mravmi. Najvyšší súd SR v rozhodnutí pod
sp. zn. 4 Cdo/123/2008 už uzavrel, že samotná možnosť exekučného postihu celého majetku BSM
na vymoženie pohľadávky len jedného z manželov nezakladá rozpor právneho úkonu (z ktorého by
mala takáto pohľadávka vzniknúť) s dobrými mravmi, pretože ide o zákonom výslovne predpokladanú
možnosť konštituovanú v § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danom prípade žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno ohľadne rozporu úkonov obsiahnutých v notárskych zápisniciach s dobrými mravmi,
nakoľko z dokazovania vyplynulo, že manželia žili jednoznačne nad svoje pomery, obaja brali na seba
riziká spojené s úvermi a pôžičkami. Bývalý manžel žalobkyne logicky vysvetlil potrebu pôžičky od brata,
dokazovanie preukázalo aj skutočné prevzatie peňazí, manžel žalobkyne toto konzistentne tvrdil už aj
v rozvodovom konaní. Žalobkyňa sa ani nepokúsila v konaní vysvetliť pôžičky od PhDr. Y. A. a tak dať
možnosť súdu v celistvosti posúdiť konanie manželov aj s ohľadom na preberanie neprimeraných rizík
ktorýmkoľvek z manželov alebo posúdiť konanie jedného z manželov ako prípadne rozporné s dobrými
mravmi.

22. Vo vzťahu k nedostatku aktívnej legitimácie je zrejmé, že žalobkyňa nemala voči dlžníkovi (svojmu
manželovi) pohľadávku, resp. nepreukázala jej existenciu ani v čase podpisu zmlúv o pôžičke, resp.
v čase uznania dlhu a vyhlásenia povinnej osoby o súhlase s exekúciou a ani v čase rozhodovania
okresného súdu o podanej odporovacej žalobe a tak nemala aktívnu vecnú legitimáciu na podanie takejto
žaloby.

23. Žalovaný dodal, že podstata žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu (odporovacej žaloby)
s ohľadom na § 42a Občianskeho zákonníka spočíva v práve veriteľa domáhať sa, aby súd určil, že
dlžníkovi právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú
voči nemu právne neúčinné. Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobami jemu blízkymi, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou
prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla
rozpoznať. Žalobkyňa nepreukázala existenciu žiadnej takejto vymáhateľnej pohľadávky a aj z tohto
dôvodu je jej žaloba nedôvodná.

24. Vydanie bezdôvodného obohatenia by bolo možné žiadať pokiaľ by bola preukázaná neplatnosť
zmlúv o pôžičkách podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa však neuniesla dôkazné bremeno a
tvrdenú neplatnosť zmlúv o pôžičkách sa jej nepodarilo dokázať. Teda, nepodarilo sa jej preukázať, že
by žalovaný svojmu bratovi peniaze nepožičal, resp., že by žalovaný a jeho brat uzatvorili právny úkon
v snahe žalobkyňu ukrátiť, preto sa žalovaný nemohol nijakým spôsobom bezdôvodne obohatiť na úkor
žalobkyne. Vo vzťahu k požadovanej sume vo výške 26.765,02 eur žalobkyňa neuviedla v odvolaní,
na základe akých skutočností požaduje zaplatiť túto čiastku, v tejto časti žaloby neuniesla ani svoju
základnú povinnosť tvrdiť skutočnosti svedčiace v jej prospech a tým aj dôkaznú povinnosť.

25. Žalobkyňa (odvolateľka) k predchádzajúcemu písomnému podaniu žalovaného sa nevyjadrila.

26. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej „CSP“), po zistení
že odvolanie podala na to oprávnená strana sporu, v zákonom stanovenej lehote proti rozhodnutiu,
ktorému je odvolanie prípustné, procesným postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 156 ods.
3 CSP, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP pretože je vecne správny v



odvolaním napadnutých výrokoch ( zamietajúci výrok, súvisiaci výrok o náhrade trov prvoinštančného
konania).

27. Krajský súd odvolanie žalobkyne musel vyhodnotiť za nedôvodné.

28. Okresný súd vykonal dokazovanie v akceptovateľnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil
v rozhodnutí jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, vyargumentoval ktoré skutočnosti považoval za
skutkovo a právne významné pri uzavretí sporu a z akého dôvodu žalobe žalobkyne nemohol
vyhovieť. Po obsahovej stránke rozhodnutie okresného súdu zodpovedá požiadavkám vyžadovaným v
§ 220 ods.2 Civilného sporového poriadku. Právne posúdenie veci okresným súdom pri rešpektovaní
individuality sporu má oporu v aplikovaných hmotnoprávnych ustanoveniach Občianskeho zákonníka,
tie okresný súd nielen konkrétne zacitoval, ale aj bližšie rozviedol kedy, za akých okolností by v
súdenej veci na ich základe bolo možné žalobe vyhovieť a pre ktoré konkrétne okolnosti skutkového a
vecného charakteru nebolo možné opodstatnenosť žaloby konštatovať. Podľa názoru odvolacieho súdu
v rozhodnutí súd zaujal právne hodnotenie vo vzťahu ku všetkým podstatným otázkam o ktoré oprela
žalobkyňa v žalobe svoj nárok.

29. V súdenej veci ide o tzv. sporové konanie v ktorom súd je viazaný skutkovým vymedzením
žaloby, okresný súd v žalobe uplatňované nároky posudzoval v intenciách skutkových okolností
vymedzených žalobkyňou. V odvolaní žalobkyňa nevzniesla také rozhodujúce argumenty, ktoré by
narušili vecnú správnosť výrokov rozhodnutia okresného súdu. Jej odvolacie argumentácie prevažne
charakteru všeobecného nesúhlasu s rozhodnutím okresného súdu boli iba opakovaním jej skutkových
argumentácií v žalobe, jej argumentácií v procesnom útoku, na ktoré okresný súd v dôvodoch svojho
rozhodnutia vychádzajúc aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR akceptovateľne odpovedal.
Krajský súd však považuje za svoju povinnosť voči odvolateľke vyjadriť sa k podstatným okolnostiam
( charakteru skutkového a právneho ) súdenej veci.

30. Bolo nesporné, že manželstvo žalobkyne uzatvorené s R. X. - manželom žalovaného dňa 20.9.1997
rozviedol Okresný súd D.Kubín rozsudkom dňa 2.3.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline
21.6.2012, v dôsledku rozvodu manželstva zaniklo aj ich bezpodielové spoluvlastníctvo. Žalobkyňa
netvrdila, že by malo byť vyporiadané BSM po rozvode manželstva a zo všetkých okolností prípadu je
zrejmé, že k vyporiadaniu ani nedošlo. Žalobkyňou označené zmluvy o pôžičke tvoriace prvotný titul
uznania záväzku jej manželom voči žalovanému v notárskej zápisnici a vyhlásenia o súhlase s ich
vykonanteľnosťou pre prípad, že pôžičku žalovanému nevráti, boli uzatvorené počas trvania manželstva
žalobkyne s bratom žalovaného.

31. Žalobkyňa v časti žaloby voči žalovanému ( ako vyplýva z jej skutkového vymedzenia )
uplatnila právo odporovať právnemu úkonu ( Notárskej zápisnici obsahujúcej vyhlásenie povinnej
osoby...) spadajúce právne pod právny režim ust. § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka. Zmyslom
odporovateľnosti je možnosť veriteľa domáhať sa žalobou na súde, aby súd určil, že dlžníkove
úkony, ktorými dlžník ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné,
čo mu následne umožňuje dosiahnuť relatívnu neúčinnosť týchto úkonov voči konkrétnej osobe a
možnosť požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z
dlžníkovho majetku. Podľa § 42a ods.1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil,
že dlžníkove právne úkony podľa ods.2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky,
sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho
odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. Správne uzavrel okresný
súd základnú otázku, že s úspechom sa mohla právnemu úkonu ( úkonom) žalobkyňa odporovať, ak
by preukázala, že voči dlžníkovi ( svojmu bývalému manželovi ) je v postavení veriteľa a má voči
nemu vymáhateľnú pohľadávku. Pretože iba právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval je
právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, ak to nie je možné má právo na náhradu voči tomu,
kto mal z toho úkonu prospech ( § 42b ods.4 Občianskeho zákonníka ). Iba v takomto prípade by
ako osoba oprávnená bola žalobkyňa nositeľkou aktívnej vecnej legitimácie v spore o odporovateľnosť
právneho úkonu. Určenie aktívnej a pasívnej legitimácie odporovateľnosti legitimovaného subjektu musí
byť založené na existencii záväzkového vzťahu žalobcu a jeho dlžníka. Existencia záväzkového vzťahu
medzi žalobkyňou a jej bývalým manželom ( bratom žalovaného ) absentoval, čo vedie k tomu, že



žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie odporovacej žaloby, nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v spore má za následok zamietnutie žaloby.

32. Záväzkový vzťah medzi žalovaným a bývalým manželom žalobkyne vznikol uzatvorením zmlúv o
pôžičke ešte za trvania manželstva žalobkyne s bratom žalovaného, teda počas trvania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Je v súlade s rozhodovacou činnosťou súdov aj postup okresného súdu, keď
sa v podrobnostiach zaoberal tým, či uzavretie zmlúv o pôžičkách počas trvania manželstva jedným z
manželov je z pohľadu ust. § 145 ods. l Občianskeho zákonníka vecou bežnou týkajúcou sa spoločných
vecí, pretože bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov, inak je právny
úkon neplatný. Skúmanie a vyhodnotenie tejto vecnej otázky bolo právne významné, pretože žalobkyňa
tvrdila, že podľa jej názoru sa nejednalo o bežnú vec, k uzatvoreniu zmlúv o pôžičke bol potrebný jej
súhlas, ktorý absentoval, preto dotknuté právne úkony sú podľa nej neplatné. Rozhodovacia prax súdov
už ustálila, že ak uzavrie za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva zmluvu o pôžičke
ako dlžník iba jeden z manželov, nepotrebuje k tomu súhlas druhého manžela a to i keď nejde o bežnú
vec. Vzhľadom na v tej dobe existujúce majetkové, príjmové pomery žalobkyne a jej manžela, že boli
zadlžení, budovali rodinný dom hoc nedisponovali na jeho výstavbu a vedenie materiálne náročného
života dostatočnými finančnými prostriedkami, nevymyká zo všeobecného zákonného rámca požičanie
finančných prostriedkov bývalým manželom žalobkyne od brata ( finančne solventného ) - žalovaného.
Bez akýchkoľvek pochýb možno konštatovať, že sa jednalo o bežnú vec a k uzatvoreniu zmlúv o pôžičke
súhlas žalobkyne sa nevyžadoval. Krajský súd dodáva, že manželia požičiavanie peňazí od tretích osôb
sami považovali za bežnú vec, o tomto svedčí aj to, že nielen žalovaný si požičal peniaze od tretej osoby,
ale na základe zmluvy o pôžičke si požičala finančné prostriedky aj žalobkyňa, konkrétne od Y. A., čo bola
nesporná skutočnosť a žalobkyňa netvrdila, že by k takémuto úkonu súhlas manžela žiadala. Podľa §
147 ods.1 Občianskeho zákonníka pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania
manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov.

33. Návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby, na ktorej bol predmet bezpodielového spoluvlastníctva
manželov vydražený nepodal žalovaný, ale banka, ktorá realizovala výkon záložného práva, ktorým
bol zabezpečený úver poskytnutý na výstavbu rodinného domu - veci patriacej do BSM účastníkov.
Účastníčkou prebiehajúcej dobrovoľnej dražby spoločného majetku bola aj žalobkyňa, mohla využiť
právne prostriedky ochrany svojich práv, neuvádza však, že by v predmetnom konaní svoje práva aktívne
a akým konkrétnym spôsobom bránila. Pohľadávka žalovaného titulom zmlúv o pôžičke bol z výťažku z
predaja majetku v procese dobrovoľnej dražby uspokojený až v ďalšom poradí. Tvrdenie žalobkyne, že
by mal byť vydražiteľ majetku spolupracujúcou osobou so žalovaným a jej bývalým manželom s úmyslom
ukrátiť ju v jej majetkových právach, ostalo iba v rovine jej nepreukázaných tvrdení. Pokiaľ vydražiteľ
previedol kúpnou zmluvou v časovom horizonte o rok rodinný dom ( vydražený ) na žalovaného, stalo sa
tak písomnou kúpnou zmluvou, riadne zavkladovanou u príslušného katastra nehnuteľností, vlastníkom
týchto nehnuteľností sa bývalý manžel žalovanej nestal, napokon vydražiteľ mohol ako vlastník v rámci
realizácie vlastníckych oprávnení predmetom svojho vlastníctva nakladať, t.j. predmet svojho vlastníctva
na iného zmluvne aj previesť.

34. V súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania rozhodnutie súdu vychádza z princípu
úspechu / neúspechu strán v spore a má oporu v § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

35. Vzhľadom na súhrn všetkých horeuvedených dôvodov odvolací súd nemohol odvolaniu žalobkyne
vyhovieť.

36. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP priznal odvolací súd úspešnej strane
sporu - žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni - v odvolacom konaní
neúspešnej. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

37. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z
uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde
(§ 427 ods. 2 CSP).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených
v § 429 ods. 2 CSP.