Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/125/2019 z 24. 6. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 24. júna 2019, sp. zn. 11Co/125/2019, ECLI:SK:KSZA:2019:5118212850.2 Krajský súd Žilina | 11Co/125/2019 | ECLI:SK:KSZA:2019:5118212850.2 | 2019-06-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/79084927-89a0-4111-9a7d-f5a1fb9966ba Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5118212850.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/125/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118212850
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5118212850.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: Obec Varín, so
sídlom Námestie Sv. Floriána 1, Varín, IČO: 00 321 711, právne zastúpený JUDr. Branislavom Samcom,
advokátom, s miestom výkonu činnosti L. XX, X., proti žalovanému: SELINAN, s. r. o., so sídlom
Burianova medzierka 4, Žilina, IČO: 31 602 916, právne zastúpený: Advokátska kancelária Mrázovský &
partners, s. r. o., so sídlom Mariánske námestie č. 2, Žilina, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/71/2018-94 zo dňa 11.02.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania proti žalobcovi v celom rozsahu.

2. Rozhodnutie súdu sa opiera o ust. § 137 písm. c/ CSP, § 34, § 37, § 39, § 133 ods. 1, 2, § 588
Občianskeho zákonníka, § 9a ods. 2 písm. a/ zákona č. 138/1991 Zb., § 8 ods. 6, § 12 ods. 2, 6 zákona
č. 369/1990 Zb. Súd prvej inštancie došiel k záveru, že žalobca má na požadovanom určení naliehavý
právny záujem. Domáhať sa zmeny údajov v katastri môže žalobca iba listinou, ktorá bude právne
relevantná pre iný zápis do katastra.
So zreteľom na to, ako a čím žalobca vymedzil skutkový rámec, z ktorého vyvodzoval svoju žalobu na
určenie vlastníckeho práva, je zrejmé, že pre jej uplatnenie v súdnom konaní považoval za rozhodujúce,
že kúpna zmluva, ktorú v mene žalobcu uzatváral starosta obce a ktorá bola prejavom vôle obce navonok
a na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva na žalovaného, nekorešponduje s jej samotnou
vôľou, nakoľko obecné zastupiteľstvo prejavilo vôľu previesť nehnuteľnosť na inú osobu za určených
podmienok a starosta mal túto vôľu navonok prejaviť podpisom kúpnej zmluvy s korešpondujúcim
obsahom. Právny úkon (kúpna zmluva) tak nemohol vyvolať právne následky pre nezhodu vôle s
prejavom, keď štatutárny orgán obce v skutočnosti neprejavil vôľu obce, ale svoju vlastnú. V danom
prípade sa jednalo o nesúlad s uznesením, pretože kúpna zmluva, ktorú starosta obce podpísal dňa
19.02.2008, obsahuje ustanovenia nad rámec prijatého uznesenia.
Vzhľadom na vyššie vymedzené dôvody súd prejudicálne skúmal platnosť kúpnej zmluvy zo dňa
19.02.2008, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva na žalovaného.
V danom prípade išlo o prevod majetku obce, ktorý podlieha schváleniu obecným zastupiteľstvom.
Rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovom úkone je prejavom vôle obce, ktorý má byť
potvrdený uznesením.



Súd sa stotožnil s právnymi závermi žalobcu uvedenými v žalobe, týkajúcimi sa nakladania s majetkom
obce, zmluvných prevodov majetku obce, výkladom ohľadom prejavu vôle obce, jej vytvárania a
prejavu vôle navonok, ktorý vychádza zo žalobcom citovanej judikatúry Najvyššieho súdu SR, a preto
nepovažuje za potrebné tento judikatúrou ustálený výklad opätovne uvádzať.
V konaní nebolo sporné, že na zasadnutí obecného zastupiteľstva vo Varíne dňa 09.12.2005 bolo prijaté
uznesenie č. 10/2005 v znení tak, ako je uvedené v bode 14.
Uznesenie obecného zastupiteľstva vyvolá právne účinky až vtedy, ak spĺňa formálne a materiálne
náležitosti. Uznesenie by malo byť v zhode so samotným predmetom kúpnej zmluvy, teda v uznesení
obecného zastupiteľstva označenie nehnuteľnosti by malo byť totožné, ako ho vyžaduje zákon pre
konkrétnu kúpnu zmluvu a označenie kupujúceho by malo byť vymedzené tak, aby bolo jednoznačne
zrejmé o akú konkrétnu osobu ide (u fyzickej osoby uvedením jej osobných identifikačných údajov,
pri fyzickej osobe podnikateľovi uvedením obchodného mena, miesta podnikania, pri právnickej osobe
uvedením obchodného mena, sídla, IČO), aby nedošlo k zameniteľnosti osôb, táto náležitosť predstavuje
kvalitu obsahu právneho úkonu. Určitosť prejavu vôle vyjadrená v písomnom texte listiny je daná
obsahom listiny (uznesenia č. 10/2005), na ktorej je údaj zaznamenaný a z ktorého je objektívne, teda
aj tretím osobám obsah poznateľný. V uznesení obecného zastupiteľstva je označenie kupujúceho
vymedzené tak nezrozumiteľne a neurčito, že z neho vôbec nie je možné usúdiť komu obecné
zastupiteľstvo schválilo predaj pozemku. Označenie kupujúceho tak ako je uvedené v uznesení
nezodpovedá žiadnym kritériám pre označenie fyzickej osoby, fyzickej osoby podnikateľa, ani právnickej
osoby a z takto v uznesení č. 10/2005 uvedených údajov nemožno vyvodiť bez akýchkoľvek pochybností
identitu osoby, v prospech ktorej bol udelený súhlas s predajom nehnuteľnosti, označený subjekt je
neexistujúcim subjektom, túto neurčitosť nebolo možné konvalidovať spôsobom uvedeným v ods. II.2
posledná veta kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 19.02.2008. Žalobca uviedol, že jeho vôľou bolo predať
nehnuteľnosť Ing. Martinovi Klikovi - Selinan, t.j. fyzickej osobe podnikateľovi, čo však z textu uznesenia,
tak ako bol kupujúci označený taktiež nevyplýva. Na základe uvedených skutočností jednoznačne
vyplýva, že obecné zastupiteľstvo obce Varín nerozhodlo o odpredaji nehnuteľností žalovanému.
Nevznikol tak prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu.
Neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy, ktorú v mene žalovaného uzatvoril starosta obce, je spôsobená
neexistenciou schválenia prevodu majetku obce v prospech žalovaného.
Vydržanie je jedným so spôsobov pôvodného (neodvodeného) nadobudnutia vlastníckeho alebo iného
práva, ku ktorému v prípade splnenia zákonom stanovených podmienok dochádza priamo zo zákona.
Zákonnými podmienkami vydržania sú vo všeobecnosti po 1. oprávnená držba, 2. uplynutie zákonom
určenej vydržacej doby, 3. spôsobilý predmet vydržania. Právne následky vydržania nastávajú vtedy, ak
sú súčasne splnené všetky podmienky, ktoré právny poriadok pre takéto nadobudnutie práva vyžaduje.
Pri oprávnenej držbe musia byť splnené nasledovné skutočnosti: a) faktické ovládanie veci alebo
vykonávanie práva, b) vôľa nakladať s vecou alebo s právom ako so svojimi, čo znamená správať
sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila, c) dobrá viera, že mu vec alebo vykonávanie práva
patria. Tú skutočnosť, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva je dobromyseľný treba vždy hodnotiť
objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, osobného presvedčenia samotného držiteľa. Treba však
mať na zreteli, že dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno
o nej usudzovať len z okolností, v ktorých sa tento psychicky stav navonok prejavuje. Základným
kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom
na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybností, že
mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť
pre záver o existencii dobrej viery sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia
práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia. Dobrá viera držiteľa, ktorá je daná so zreteľom ku všetkým
okolnostiam veci, sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke
právo. To však neznamená, že takýto titul musí byť daný, postačí, že držiteľ je so zreteľom ku všetkým
okolnostiam v dobrej viere, že tu takýto titul je. Postačuje teda aj domnelý právny titul. Strata dobrej viery
držiteľa veci alebo vykonávateľa práva nastane okamihom, keď sa mu stali známymi skutočnosti, ktoré
z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že vec alebo
právo mu patrí. Žalovaný svoju dobromyseľnosť odvíjal od kúpnej zmluvy zo dňa 19.02.2008, ktorej
vklad bol povolený rozhodnutím správy katastra dňa 11.06.008 a jeho dobromyseľnosť držby a užívania
predmetného pozemku nebola žalobcom od podpisu kúpnej zmluvy až do podania žaloby, ktorá bola
podaná dňa 06.09.2018 nikdy spochybnená a žalobca dobromyseľne prijíma od neho aj uhrádzanú daň
z nehnuteľností predmetného pozemku.
Z vyššie uvedeného odôvodnenia vyplýva, že predmetná kúpna zmluva nemala za následok platné
nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti žalovaným, avšak samotné rozhodnutie



o vklade predmetnej zmluvy, ako aj kúpna zmluva a okolnosti jej uzatvorenia boli titulom, na základe
ktorého žalovaný vstúpil do oprávnenej držby nehnuteľností. Z hľadiska posudzovania dobromyseľnej
držby nie je možné požadovať, aby bola vynakladaná v každom prípade odborná starostlivosť, nakoľko
sa vyžaduje obvyklá starostlivosť. Pri obvyklej starostlivosti, ktorú bolo možné za daných okolností
u žalovaného požadovať, nemohol žalovaný mať dôvodné pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho
práva. Vklad vlastníckeho práv bol povolený rozhodnutím správy katastra pod V 1721/08 zo dňa
11.06.2008. Správa katastra vo vkladovom konaní skúma zmluvu z hľadiska, či obsahuje podstatné
náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je prevodca oprávnený nakladať s
nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo
nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a
či sa neprieči dobrým mravom. Pri rozhodovaní o vklade prihliada správa katastra aj na skutkové a
právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu (§ 31 ods. 1 Katastrálneho zákona).
Pri skúmaní platnosti zmluvy sa zisťuje, či právny úkon svojím obsahom alebo účelom neodporuje
zákonu alebo či ho neobchádza, alebo sa neprieči dobrým mravom, a to najmä, či uzavretiu zmluvy
účastníkov nie sú na prekážku okolnosti, ktoré bránia nakladaniu s nehnuteľnosťou, a či k právnemu
úkonu účastníka, ktorý je obmedzený pri disponovaní s nehnuteľnosťou, prípadne k zmluve ako celku
bol udelený potrebný súhlas (§ 36b ods. 2 písm. f/ vyhlášky č. 79/1996 Z. z.). Bolo úlohou správy
katastra skúmať predmetné uznesenie obecného zastupiteľstva, či obecné zastupiteľstvo skutočne
súhlasilo s odpredajom nehnuteľnosti a v prospech ktorej osoby. Pokiaľ teda správa katastra povolila
vklad predmetnej zmluvy mohol sa žalovaný oprávnene domnievať, že vlastnícke právo k predmetnej
nehnuteľnosti nadobudol platne. Taktiež okolností predchádzajúce uzatvoreniu predmetnej kúpnej
zmluvy nasvedčujú dobromyseľnosti žalovaného, keď tvrdenia žalovaného, že v areáli autokempingu
Varín dlhoročne pôsobil ako verejná obchodná spoločnosť (ktorá zmenila právnu formu na s. r. o. dňom
03.01.2006), autokemping prevádzkoval, odovzdával rekreačné poplatky, investoval vlastné finančné
prostriedky a podal žiadosť o odkúpenie pozemku z dôvodu skvalitnenia služieb a možnosti žiadať o
dotáciu z prostriedkov EU, žalobca žiadnym spôsobom nespochybňoval, o čom svedčí aj žiadosť zo dňa
25.11.2005 o odkúpenie pozemku a napriek tomu, že na žiadosti na hlavičkovom papieri nie je označený
svojou právnou formou (pôvodne v. o. s.) uvedenie IČO-a túto spoločnosť identifikuje. Rozhodnutím o
vklade predmetnej nehnuteľnosti, t.j. dňom 11.06.2008 vstúpil žalovaný do oprávnenej držby. V konaní
súd nemal za preukázané, že by došlo k prerušeniu dobromyseľnosti žalovaného. Súd dospel k záveru,
že žalovaný splnil podmienky 10-ročnej vydržacej doby, ktorá sa počíta od rozhodnutia o vklade zo dňa
11.06.2008 a ktorá uplynula dňa 11.06.2018.
Na základe vyššie uvedeného výkladu potom súd dospel k záveru, že k 11.06.2018 nadobudol žalovaný
vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti (tak ako je na neho vedená na príslušnom LV) titulom
vydržania.
Na základe vyššie uvedených skutočností a vysloveného právneho názoru potom súd žalobu žalobcu
zamietol.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s vyššie cit. ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Žalovaný boli v konaní úspešný, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania
proti neúspešnému žalobcovi v celom rozsahu. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté v zmysle ust. §
262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku.

3. Voči citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodňuje ust.
§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. Žalobca s poukazom na závery súdu prvej inštancie tvrdí, že držba
žalovaného nebola oprávnená a ani nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Súd prvej
inštancie sa dopustil nesprávneho procesného postupu súdu, ktorý znemožnil žalobcovi uskutočniť
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukazuje na čl.
6 ods. 1, čl. 9, § 167 ods. 3 CSP. Podaním zo dňa 18.12.2018 žalobca namietal
procesný postup súdu z dôvodu, že dňa 08.11.2018 mu bolo doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe
bez toho, aby mu zároveň bola doručená výzva súdu na predloženie repliky v súdom stanovenej
lehote. Súd namiesto toho doručil spolu s vyjadrením žalovaného predvolanie na termín pojednávania
vytýčeného na deň 09.01.2019 o 8.30 hod. Žalobca mal za to, že uvedený postup súdu bol porušením
princípov rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania a žiadal, aby mu súd umožnil predložiť repliku k
vyjadreniu žalovaného s určením sudcovskej lehoty a zároveň zrušil termín pojednávania vytýčeného
na deň 09.01.2019. Súd v reakcii na predmetné podanie žalobcovi oznámil, že termín pojednávania
neodročí. Zákon ale ukladá súdu v ust. § 167 ods. 3 CSP povinnosť doručiť vyjadrenie žalovaného
žalobcovi do vlastných rúk a umožniť mu vyjadriť sa k nemu v lehote určenej súdom, ak súd neurobí iné
vhodné opatrenia, čo sa v tomto prípade nestalo. Vytýčenie pojednávania v štádiu po prvom vyjadrení



žalovaného a pred využitím práva na repliku zo strany žalobcu nemožno považovať za
iné vhodné opatrenie. Súd zároveň nepoučil žalobcu o následkoch sudcovskej koncentrácie konania.
Žalobca v časovej tiesni spôsobenej nesprávnym procesným postupom súdu, z opatrnosti a s vedomím,
že na takéto podanie nemusí súd prihliadnuť, podal vyjadrenie k skutkovým tvrdeniam žalovaného
(podanie zo dňa 08.01.2019) a ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd skutočne na
podstatnú námietku žalobcu vo vzťahu k okolnosti preukazujúcej nedobromyseľnosť žalovaného vôbec
neprihliadol. Nedodržanie zákonom predpísaného procesného postupu súdu tak malo za následok
výrazné zúženie procesného priestoru žalobcu, čo sa prejavilo ignorovaním jeho podania zo dňa
08.01.2019 (v ňom namietal oprávnenosť držby žalovaného), ako aj odňatie možnosti predložiť ďalšie
dôkazy negujúce nepretržitosť držby žalovaného počas celej zákonom ustanovenej doby (súd ukončil
dokazovanie už nasledujúci deň a žalobca už nemohol predložiť dôkazy, podľa ktorých už v roku 2014
žiadal žalovaného o vydanie nehnuteľnosti), čo v konečnom dôsledku viedlo k porušeniu práva žalobcu
na spravodlivý proces. Ďalším odvolacím dôvodom žalobcu je nesprávne skutkové zistenie súdu na
základe vykonaných dôkazov. Žalobca v rámci vyjadrenia zo dňa 08.01.2019 uviedol, že k vydržaniu
vlastníckeho práva žalovaným nemohlo dôjsť z dôvodu absencie dobromyseľnosti na jeho strane,
keďže už v čase podpisu zmluvy ako štatutárny orgán kupujúceho vedel, že obecné zastupiteľstvo
Obce Varín rozhodlo o predaji nehnuteľnosti pre neho ako fyzickú osobu, nie pre spoločnosť, v ktorej
vykonával funkciu štatutárneho orgánu. Dobromyseľnosť sa v prípade právnickej osoby posudzuje z
toho hľadiska, či v dobrej viere boli členovia jej štatutárneho orgánu, v konkrétnom prípade sa jedná
o jednu a tú istú osobu. O danej skutočnosti žalovaný jednoznačne vedel a uvedený nedostatok sa
snažil zamaskovať v kúpnej zmluve zo dňa 19.02.2008 formuláciou v čl. II bod 2. V konaní nebola
preukázaná univerzálna, ani singuláma sukcesia (právne nástupníctvo) právnickej osoby (žalovaného)
do práv živnostníka. Uvedené ustanovenie bolo do zmluvy zjavne včlenené za účelom povolenia
vkladu vlastníckeho práva, nakoľko prílohou návrhu nemohlo byť relevantné uznesenie obecného
zastupiteľstva o predaji nehnuteľnosti žalovanému a mal tak vzniknúť dojem o prechode práv na
žalovaného. Žalovaný teda v čase uzavretia zmluvy a následne podania návrhu na vklad vlastníckeho
práva vedel, že koná protiprávne. Je nepochybné, že protiprávnosť konania nemôže byť okolnosťou
svedčiacou dobromyseľnosti konajúceho. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska,
či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých
vlastníctvo nenadobudol. V danom prípade nemožno hovoriť o splnení podmienky dobromyseľnosti
na strane žalovaného, ktorá je jedným zo základných atribútov pre vydržanie veci. Žalovaný od
začiatku vedel, že vôľa obce smerovala k predaju nehnuteľnosti inému subjektu, čoho následkom bolo
kamuflovanie skutočného stavu prostredníctvom ustanovenia čl. II bod 2 kúpnej zmluvy. V konaní
zostala spornou otázka, kto vyhotovoval predmetnú kúpnu zmluvu. Žalovaný tvrdil, že žalobca a žalobca
tvrdil a tvrdí, že žalovaný. Žalovaný nepochybne poznal jej obsah, ktorý nekorešpondoval s vôľou
obce prejavenou obecným zastupiteľstvom a vedel, že nehnuteľnosť kupuje bez splnenia zákonnej
podmienky, ktorou bolo schválenie predaja obecnej nehnuteľnosti obecným zastupiteľstvom, nemohol
byť preto dobromyseľný. Súd pri posudzovaní dobromyseľnosti žalovaného opomenul vyhodnotiť túto
podstatnú námietku žalobcu týkajúcu sa okolností uzatvárania kúpnej zmluvy a jej samotného obsahu.
Poukazuje na ust. § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Posúdenie, či držiteľ je alebo
nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska
účastníka a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom
na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol
mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. V tejto súvislosti poukazuje
na uznesenie najvyššieho súdu z 1. marca 2011, sp. zn. 5Cdo 30/2010. Na strane žalovaného nemožno
uvažovať ani o existencii ospravedlniteľného omylu, že mu vec patrí, a to práve s poukazom, na ust. čl. II.
bod 2 kúpnej zmluvy. Žalobca má ďalej za to, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V tomto prípade primárne súd z vykonaných dôkazov nesprávne zistil skutkový stav. Pri
správnom zistení tohto stavu by takto zistený skutkový stav nesprávne subsumoval pod normy hmotného
práva, nakoľko normy Občianskeho zákonníka upravujúce nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním
nemajú v hypotéze také predpoklady, aké by vyplynuli zo správne zisteného skutkového stavu. Žalobca
navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel a priznal žalobcovi náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu sa nestotožňuje s argumentáciou a závermi žalobcu obsiahnutých v
odvolaní, podľa ktorých prvostupňový súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý



proces. Žalovaný má za to, že prvostupňový súd v konaní procesne bezchybným spôsobom postupoval
a v plnom rozsahu umožnil žalobcovi uplatňovať jemu patriace procesné práva. Prvostupňový súd v
odôvodnení rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom a správne odôvodnil svoje závery vo vzťahu k tomuto
odvolaciemu dôvodu. Poukazuje na čl. 17 základných princípov CSP, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru,
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj čl. 3 základných
princípov CSP. Žalovaný tvrdí, že to bol práve žalobca, ktorý sa správal procesne nekorektne, nakoľko
súd vytýčil pojednávanie na deň 09.01.2019. Spolu s predvolaním na pojednávanie bolo právnemu
zástupcovi žalobcu doručené aj vyjadrenie žalovaného, a to dňa 08.11.2018 s možnosťou na repliku k
vyjadreniu žalovaného. Žalobca doručil súdu prvej inštancie dňa 24.12.2018 žiadosť o poskytnutie lehoty
na podanie písomnej repliky k vyjadreniu žalovaného a namietal procesný postup súdu. Reagovať na
vyjadrenie žalovaného replikou je právom žalobcu, nie jeho povinnosťou. Teda súd umožnil v dostatočnej
miere aj v dostatočnom časovom rozpätí reagovať žalobcovi replikou. Žalobca sa vyjadril replikou k
vyjadreniu žalovaného dňa 09.01.2019, t. j. v deň konania prvého pojednávania, teda bol to práve
žalobca, ktorý sa správal procesne nekorektným spôsobom. Podľa právneho názoru žalovaného sa
jednalo zo strany žalobcu o zjavné zneužitie práva tak, ako to predpokladá čl. 5 CSP. Žalobca mohol bez
akýchkoľvek prekážok predložiť súdu prvej inštancie dôkazy negujúce nepretržitosť držby žalovaného
počas celej zákonom stanovenej doby, počas ktorej mal predmetné nehnuteľnosti žalovaný v oprávnenej
držbe, a to v samotnej žalobe, vo svojej replike k vyjadreniu. ako aj na samotnom pojednávaní, avšak
tak neurobil a žiadny dôkaz negujúci nepretržitosť držby žalovaného nepredložil. Podľa ust. § 185 CSP
môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu. Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania
09.01.2019, na dotaz súdu, či majú prítomní ešte nejaké ďalšie návrhy na dokazovanie, právny zástupca
žalobcu uviedol, že nie. Žalobca nepredložil počas celého konania jediný dôkaz, z ktorého by vyplývalo,
že už v roku 2014 žiadal žalovaného o vydanie predmetnej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti poukazuje
na čl. 8 CSP. S námietkami žalobcu ohľadne okolností preukazujúcich nedobromyseľnosť žalovaného
súd prvej inštancie tak, ako vyplýva z bodu 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku, sa zaoberal a
podľa právneho názoru žalovaného dostatočne. Z listinných dôkazov predložených žalovaným v konaní
pred súdom prvej inštancie, a to konkrétne zo žiadosti o odkúpenie pozemku zo dňa 25.11.2005,
žiadosti o odkúpenie pozemku - odpoveď zo dňa 15.02.2006, z výpisu z uznesenia č. 10/2005 zo dňa
13.02.2008 je zrejmé, že vôľa žalobcu smerovala k odpredaju predmetného pozemku práve subjektu
Selinan, v. o. s., ktorý sa v roku 2006 pretransformoval na subjekt Selinan, s. r. o. Taktiež z vyššie
uvedených dôkazov je zrejmé, že vôľa žalovaného smerovala k odkúpeniu predmetného pozemku
práve od žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný, resp. jeho štatutárny zástupca bol dobromyseľný
pri podpise kúpnej zmluvy so žalobcom. Ak teda predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ
je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, vzhľadom na vyššie uvedené
dôkazy, je nepochybné, že žalovaný dobromyseľný bol, čo vyplýva aj zo samotnej zmluvy v čl. I , ako
aj z čl. IV. Nad rámec uvedeného žalovaný uvádza, že subjekt fyzická osoba ATC Ing. Martin Klika
- Selinan nikdy neexistoval. Žalobcovi muselo byť zrejmé, že na obecnom zastupiteľstve schvaľuje
predaj samotného pozemku práve žalovanému. V prípade, ak by odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu
prvej inštancie, žalovaný navrhuje, aby odvolací súd zaviazal vo svojom právnom názore súd prvej
inštancie povinnosťou predvolať a vypočuť svedka, ktorého žalovaný navrhoval vypočuť už v konaní
pred súdom prvej inštancie Ing. T. D., ktorý bol v čase podpisovania predmetnej zmluvy starostom
Obce Varín. Odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, aj o ktoré žalobca opiera
svoje odvolanie, v ktorom uvádza svoje teoretické názory preferujúce váhu hodnotiacich dôkazov
súdu prvej inštancie, sú právne irelevantné, nakoľko je zrejmé, že žalovaný konal v dobrej viere a
bol dobromyseľný v tom, že vstupuje do oprávnenej držby a riadne mu bol obecným zastupiteľstvom
schválený prevod predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaný svoju dobromyseľnosť odvíjal od kúpnej zmluvy
zo dňa 19.02.2008, ktorej vklad bol povolený rozhodnutím správy katastra dňa 11.06.2008 a jeho
dobromyseľnosť držby a užívania predmetného pozemku nebola žalobcom od podpisu kúpnej zmluvy
až do podania žaloby, ktorá bola podaná dňa 06.09.2018, nikdy spochybnená. Ako vyplýva z doložených
dôkazov žalovaným, ktoré tvoria súčasť spisu, a to z výpisu účtu žalovaného, z výzvy žalobcu zo
dňa 04.10.2018 adresovanej žalovanému vo veci daní z nehnuteľnosti psov, predajných automatov a
nevýherných hracích strojov, vyplýva, že žalobca nikdy nespochybňoval oprávnenú držbu žalovaného.
Poukazuje na ust. § 71 ods. 1, 2 zákona č. 162/1995 Z. z., keď žalobca nikdy od momentu povolenia
vkladu do doby podania žaloby dobromyseľnú oprávnenú držbu žalovaného nikdy nespochybnil. Tiež
poukazuje na rozhodnutie R 45/1986. Taktiež okolností predchádzajúce uzatvoreniu predmetnej kúpnej
zmluvy nasvedčujú dobromyseľnosti žalovaného, vzhľadom na preukázateľné tvrdenia žalovaného,
že v areáli autokempingu Varín dlhoročne pôsobil ako verejná obchodná spoločnosť, ktorá zmenila
právnu formu na s. r. o. dňom 03.01.2006. Autokemping prevádzkoval, odovzdával rekreačné poplatky,



investoval vlastné finančné prostriedky a podal žiadosť o odkúpenie pozemku z dôvodu skvalitnenia
služieb a možnosti žiadať o dotáciu z prostriedkov EÚ. Samotné rozhodnutie o vklade predmetnej
zmluvy, ako aj kúpna zmluva a okolnosti jej uzatvorenia boli titulom, na základe ktorého žalovaný
vstúpil do oprávnenej držby predmetných nehnuteľností. Z hľadiska posudzovania dobromyseľnej držby
nie je možné požadovať, aby bola vynakladaná v každom prípade odborná starostlivosť, nakoľko sa
vyžaduje obvyklá starostlivosť. Pri obvyklej starostlivosti nemohol žalovaný mať dôvodné pochybnosti
o nadobudnutí vlastníckeho práva. Vklad vlastníckeho práv bol povolený rozhodnutím správy katastra
pod V 1721/08 zo dňa 11.06.2008. Žalovaný v súlade s čl. 2 základných princípov CSP, ako aj v súlade
so zásadou právnej istoty a základného práva na súdnu ochranu a v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax
Ústavného súdu SR, a to konkrétne na rozhodnutia 1. ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99. V konaní
žalobca nepreukázal, že by došlo k prerušeniu dobromyseľnosti držby žalovaného. Súd dospel podľa
názoru žalovaného k právne správnemu záveru, že žalovaný splnil podmienky 10-ročnej vydržacej doby,
ktorá sa počíta od rozhodnutia o vklade a ktorá uplynula dňa 11.06.2018, teda pred podaním
žaloby. Žalovaný poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 87/2010.
Na základe uvedeného výkladu potom súd podľa právneho názoru žalovaného dospel k správnemu
právnemu záveru, že k 11.06.2018 nadobudol žalovaný vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti.
Podľa žalovaného je napadnutý rozsudok zákonný a vecne správny. Súd správne vyhodnotil všetky
vykonané dôkazy, na základe ktorých dospel k správnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza zo
správneho právneho posúdenia veci. Žiada napadnutý rozsudok potvrdiť a žalobcu zaviazať na náhradu
trov odvolacieho konania.

5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobcu v
rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

7. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí uvedeným v ust. §
220 CSP. S tam uvedenými skutkovými a právnymi závermi sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu
a poukazuje na ne v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP.

8. Odvolanie žalobcu nepovažuje odvolací súd za dôvodné.

9. Pokiaľ odvolateľ namieta postup súdu porušujúci právo odvolateľa na spravodlivý proces, aj keď
odvolací súd zistil zo strany súdu prvej inštancie procesné pochybenie, nedošlo k porušeniu práva
odvolateľa na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký. Zahŕňa
právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so
všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia
a ďalšie čiastkové práva. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu
predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm.
b/ CSP však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany
sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.
Konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

10. Vychádzajúc z odvolacích námietok, žalobca tvrdí, že súd mu svojím chybným procesným postupom
nevytvoril dostatočnú možnosť na predloženie repliky v súdom stanovenej lehote, a to tak, že dňa
08.11.2018 mu bolo doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe bez toho, aby mu zároveň bola doručená
výzva (uznesenie) súdu na predloženie repliky v súdom stanovenej lehote. Namiesto toho mu súd doručil
spolu s vyjadrením žalovaného predvolanie na termín pojednávania vytýčeného na deň 09.01.2019
o 8.30 hod. napriek tomu, že podaním zo dňa 18.12.2018 žalobca tento postup namietal a žiadal o
odročenie pojednávania, súd pojednávanie neodročil. Uvedené malo mať za následok výrazné zúženie



procesného priestoru žalobcu, ako aj odňatie možnosti predložiť ďalšie dôkazy negujúce nepretržitosť
držby žalovaného počas celej zákonom ustanovenej doby, čo má za následok porušenie práva žalobcu
na spravodlivý proces.

11. V zmysle ust. § 167 ods. 3 CSP, ak žalovaný uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná alebo súd
neurobí iné vhodné opatrenia, súd doručí vyjadrenie žalovaného žalobcovi do vlastných rúk
a umožní mu vyjadriť sa v lehote určenej súdom. Žalobca uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení; na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí
prihliadnuť. Súd poučí žalobcu o následkoch sudcovskej koncentrácie konania.

12. Nepochybne z citovaného ustanovenia vyplýva, že právo žalobcu reagovať na
vyjadrenie žalovaného replikou je základným procesným právom žalobcu, ktoré nemôže byť zo strany
súdu opomenuté na naplnenie základných princípov CSP. Zároveň je procesnou povinnosťou súdu
žalobcu na repliku vyzvať, určiť mu sudcovskú lehotu a poučiť ho o následkoch sudcovskej koncentrácie
konania podľa § 153 CSP. Podstatné v tomto prípade je umožnenie zo strany súdu procesne reagovať
na všetky relevantné skutkové a právne tvrdenia protistrany, aby bol dodržaný princíp rovnosti zbraní.

13. Žalobca nespochybňuje doručenie vyjadrenia žalovaného. Nebola mu však doručená výzva na
repliku so stanovením sudcovskej lehoty na vyjadrenie a poučenie o koncentrácii konania tak, ako to
vyžaduje ust. § 167 ods. 3 CSP. Uvedené procesné pochybenie súdu však nebolo takého charakteru,
aby žalobcovi znemožnilo reagovať na vyjadrenie žalovaného replikou, čo aj napokon do termínu
pojednávania urobil. Bola mu teda daná možnosť reagovať na skutkové a právne argumenty protistrany,
navrhovať dôkazy a použiť aj ostatné prostriedky procesného útoku a obrany. Túto možnosť mal aj na
nariadenom termíne pojednávania, ktoré sa konalo 09.01.2019, kde bol zároveň poučený o sudcovskej
koncentrácii konania.

14. Nie je vylúčené, aby spolu s doručením vyjadrenia žalovaného k žalobe bol nariadený termín
pojednávania. Procesným stranám však musí byť daný dostatočný priestor na repliku a dupliku.
Žalobcovi bolo doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe spolu s nariadením termínu pojednávania do
vlastných rúk prostredníctvom právneho zástupcu dňa 08.11.2018. Do termínu pojednávania bol teda
čas 2 kalendárnych mesiacov, čo je dostatočný priestor, aby žalobca mohol reagovať na vyjadrenie
žalovaného replikou. Hoci žalobcovi nebola doručená spolu s vyjadrením aj výzva na repliku a stanovená
sudcovská lehota, nemožno prehliadnuť fakt, že žalobcu zastupoval profesionálny advokát, ktorý
nepochybne, poznajúc právne predpisy platné v Slovenskej republike, vedel o práve žalobcu reagovať
replikou na vyjadrenie žalovaného. Na toto vyjadrenie mal priestor 2 kalendárnych
mesiacov. Žalobca napokon repliku pred termínom konania pojednávania súdu doručil, teda aj napriek
procesnému pochybeniu súdu toto pochybenie nebolo takého charakteru, že by znamenalo porušenie
práva žalobcu na spravodlivý súdny proces.

15. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 09.01.2019 nepochybne vyplýva, že sa uskutočnilo
riadne pojednávanie, na ktorom sa zúčastnil aj právny zástupca žalobcu, prostredníctvom ktorého bolo
žalobcovi umožnené uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Zároveň bol poučený o
sudcovskej koncentrácii konania. Žalobcovi, rovnako ako žalovanému, bolo na pojednávaní umožnené
predkladať a navrhovať dôkazy. Na dotaz súdu, či majú prítomní ešte nejaké ďalšie návrhy
na dokazovanie, právny zástupca žalobcu uviedol: „Z našej strany už ďalšie návrhy na dokazovanie nie
sú.“ (č. l. 82 spisu).

16. Pokiaľ sa potom súd prvej inštancie dopustil procesného pochybenia - nedoručenie výzvy na repliku
so stanovením sudcovskej lehoty spolu s doručením vyjadrenia žalovaného a nepoučenie o sudcovskej
koncentrácii konania vo výzve na repliku, tieto pochybenia boli zhojené v ďalšom procesnom postupe
súdu. Jednak tým, že žalobca sa k žalobe vyjadril a jednak uskutočnením riadneho pojednávania, kde
žalobcovi bolo umožnené predkladať návrhy dôkazov a tiež bol poučený o sudcovskej koncentrácii
konania. Vzhľadom na uvedené pochybenie súdu neviedlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý
súdny proces.

17. Nemožno tiež súhlasiť s námietkami odvolateľa, že súd ignoroval jeho podanie zo dňa 08.01.2019,
keď neprihliadol na jeho podstatné námietky preukazujúce nedobromyseľnosť žalovaného. Súd prvej



inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku rozsiahlo skúmaním dobromyseľnosti žalovaného zaoberal
a reagoval na námietky žalobcu o nedobromyseľnosti žalovaného.

18. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, ako mal procesný postup súdu prvej inštancie zabrániť žalobcovi,
resp. odňať mu možnosť predložiť ďalšie dôkazy reagujúce na nepretržitosť
držby žalovaného, keď na pojednávaní dňa 09.01.2019 ďalšie dôkazy nenavrhol, pričom skutočnosť, že
žalovaný opiera nadobudnutie vlastníckeho práva o vydržanie, bola žalobcovi známa už z vyjadrenia
žalovaného, ktoré mu bolo doručené 08.11.2018, t. j. 2 kalendárne mesiace pred konaním pojednávania.
Žalobca tvrdí, že nemohol predložiť dôkazy, podľa ktorých už v roku 2014 žiadal žalovaného o vydanie
nehnuteľnosti, čo mohlo mať vplyv na iné posudzovanie nepretržitosti držby žalovaného. Nie je zrejmé,
prečo takýto dôkaz, poučený o koncentrácii konania na pojednávaní nenavrhol a doposiaľ ho v konaní
nepredložil, nemožno však konštatovať, že by sa tak stalo v dôsledku postupu súdu.

19. Odvolací súd považuje za nedôvodnú aj odvolaciu námietku o nesprávnom právnom posúdení
veci. Súd prvej inštancie dostatočne rozviedol svoje skutkové a právne úvahy, pokiaľ ide o naplnenie
predpokladov vydržania zo strany žalovaného, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

20. Pokiaľ ide o predpoklady vydržania, žalobca spochybňuje splnenie podmienky dobromyseľnej
oprávnenej držby na strane žalovaného.

21. Teoretické východiská, na ktoré poukazuje žalobca, sú rovnaké, ako tie, z ktorých vychádzal aj súd
prvej inštancie. Žalobca však spochybňuje, že súd prvej inštancie zistený skutkový stav veci nesprávne
subsumoval pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy.

22. Odvolací súd považuje hodnotenie dobromyseľnosti žalovaného zo strany súdu prvej inštancie za
správne. Okresný súd správne a v súlade s judikatúrou poukázal na to, že skutočnosť, či držiteľ veci
alebo vykonávateľ práva je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho
hľadiska. Dobromyseľnosť je vnútorný psychický stav, ktorý nemožno priamo dokázať. Možno o nej
usudzovať len z okolností, z ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným kritériom je,
či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti, že mu vec, ktorú
fakticky ovláda, alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Takýmito okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver
o existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva.

23. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne
relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu nadobudnutia vlastníctva. Domnelým
(putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho
nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva). Chýba pri nej ale niektorá
stránka (vlastnosť), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto
domnelým titulom môže byť v praxi napríklad dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v
čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce
vlastníctvo veci, kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2017, sp. zn. 3Cdo 17/2016).

24. V súdenej veci uzatvorenie kúpnej zmluvy medzi stranami sporu dňa 19.02.2008 a následný vklad
vlastníckeho práva, ktorý bol povolený rozhodnutím správy katastra pod V 1721/08 zo dňa
11.06.2008, nepochybne takýmto domnelým titulom zakladajúcim dobromyseľnosť nadobúdateľa sú.

25. Žalobca nepredložil relevantné dôkazy, ktoré by túto dobromyseľnosť spochybnili. Samotné tvrdenie,
že obecné zastupiteľstvo schválilo prevod nehnuteľností inej osobe ako žalovanému, je nepostačujúce.
Práve na základe tejto skutočnosti okresný súd došiel k záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy, keď subjekt
uvedený v predmetnom uznesení obecného zastupiteľstva nebol dostatočne identifikovaný. Napriek tejto
skutočnosti žalobca so žalovaným uzatvorili kúpnu zmluvu, hoc neplatnú, ktorej vklad
bol príslušným orgánom povolený. Následne počas zákonom predpísanej 10-ročnej doby sa žalobca a
žalovaný správali spôsobom, ktorý nemohol vyvolať u žalovaného pochybnosti o jeho vlastníckom práve.
Záver súdu prvej inštancie, že žalovaný dotknutú nehnuteľnosť nadobudol vydržaním, je vecne správny.



26. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok, vrátane výroku o trovách konania, vo
vzťahu ku ktorému odvolateľ nevzniesol žiadne konkrétne odvolacie námietky, potvrdil ako vecne
správny.

27. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 CSP s poukazom na ust. §
255 ods. 1 CSP. Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol žalovaný, patrí mu preto nárok voči
žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

28. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)