Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 29Sa/6/2020 z 7. 12. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 7. decembra 2020, sp. zn. 29Sa/6/2020, ECLI:SK:KSZA:2020:1019201613.3 Krajský súd Žilina | 29Sa/6/2020 | ECLI:SK:KSZA:2020:1019201613.3 | 2020-12-07 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 190 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7ef80a67-de65-46e7-b7f5-9c9177a6b8c5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:1019201613.3 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 29Sa/6/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201613
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:1019201613.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Vargovou, v právnej veci
žalobcu: W. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. S. XX, XX-XXX X.-X., Poľská republika, proti žalovanému:
Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka:
GAMEL, s.r.o., so sídlom Palárikova č. 76, Čadca, IČO: 46 548 122, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného číslo: 60177-3/2019-BA zo dňa 04.11.2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania náhradu trov konania n
e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Správny orgán prvého stupňa - Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím číslo: 42943-2/2019-
CA zo dňa 26.06.2019 podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o sociálnom poistení) a ust. § 210 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení rozhodol tak, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa
GAMEL, s.r.o. od 01.03.2013 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na
ustanovenie článku 16 ods. 1, 2, 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009
zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len vykonávacie nariadenie),
konštatujúc, že správny orgán prvého stupňa zisťoval, či je príslušnou inštitúciou členského štátu
bydliska určená legislatíva, ktorá sa na zamestnanca vzťahuje v oblasti sociálneho zabezpečenia. Z
príslušnej právnej úpravy vyplýva, že legislatívu v oblasti sociálneho zabezpečenia je povinný určiť štát
bydliska zamestnanca, pričom ak zamestnanec vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch EÚ, je povinný o tejto skutočnosti informovať inštitúciu určenú príslušným úradom členského
štátu bydliska. Správny orgán prvého stupňa ďalej poukazuje na list poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych, Oddział v Opolu (ďalej len ZUS), ktorým oznámila
správnemu orgánu, a to listom č. 240000/503/UBS-IG/15490/2013 z 15.10.2013, že žalobca v období
od 01.03.2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom
na skutočnosť, že správny orgán toto určenie nenamietal, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3
vykonávacieho nariadenia definitívnym.

2. O odvolaní žalobcu voči označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa rozhodol
žalovaný rozhodnutím číslo: 60177-3/2019-BA zo dňa 04.11.2019, ktorým rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol, poukazujúc na skutkový stav, v zmysle
ktorého zamestnávateľ prihlásil žalobcu do registra poistencov s dátumom vzniku poistenia od
01.03.2013 do 15.11.2016. Žalovaný poukazuje ďalej na článok 11 ods. 1, 3, článok 13 ods. 1, 3



nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len základné nariadenie) a ďalej článok 16 ods. 2, 3 vykonávacieho
nariadenia. Poukazuje na list ZUS zo dňa 15.10.2013, ktorým v súlade s článkom 16 vykonávacieho
nariadenia poľská inštitúcia určila, že v oblasti sociálneho zabezpečenia žalobca od 01.03.2013 podlieha
právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa
ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16
ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym, a preto nebol dôvod na začatie dialógu a zmierovacieho
postupu tak, ako upravuje rozhodnutie č. A1. Podľa rozsudku Súdneho dvora z 26. januára 2006 b. 22
vo veci C-2/05 Riijkodienst voor Sociale Zekerheid proti Herbosch Kiera NV, zásada poctivej spolupráce,
zakotvená v článku 10 ES, ukladá povinnosť inštitúcii vydávajúcej potvrdenie vykonať správne
posúdenie dôležitých skutkových okolnosti na uplatnenie pravidiel týkajúcich sa určenia právnych
predpisov uplatniteľných v oblasti sociálneho zabezpečenia. To znamená, že ZUS, ako príslušná
inštitúcia štátu bydliska žalobcu v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy určené v
článku 16 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určila, že uvedený žalobca v
období od 01. marca 2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z
koordinačných nariadení nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu povinnosť pred prijatím definitívneho určenia
uplatniteľnej legislatívy opätovne preskúmavať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre
ZUS na toto určenie. Určenie uplatniteľnej poľskej legislatívy žalobcu je výsledkom uplatnenia postupu
v súlade s článkom 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia. Určenie uplatniteľnej legislatívy môže
byť predbežné alebo definitívne, ale nie právoplatné. V zmysle uvedených koordinačných nariadení
nie je právne upravený dokument „rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy v oblasti sociálneho
zabezpečenia“. Na preukázateľné určenie legislatívy postačuje samotné odsúhlasenie príslušnými
sociálnymi inštitúciami bez vyznačenia doložky právoplatnosti. Žalobcovi určila ZUS uplatniteľnú poľskú
legislatívu v súlade so zákonom.

3. Voči rozhodnutiu žalovaného podal v zákonom stanovenej lehote žalobu žalobca navrhujúci zrušenie
rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci správnemu orgánu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na porušenie predpisov hmotného práva, ktoré podstatne ovplyvnilo
výsledok vo veci. Poľská inštitúcia nemá právoplatné rozhodnutie, ktorým žalobca podlieha právnym
predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 01.04.2013 do 31.08.2015, poukázal na
neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, neuvedenie právneho základu
prijatého rozhodnutia, vydanie napadnutého rozhodnutia, aj keď v spoločnostiach boli robené kontroly,
ktoré preukázali, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce, porušenie
§ 87 ods. 1 Zákonníka práce, neoprávnené vyhlásenie ZUS, že práca má marginálny charakter.
Ďalej namietal porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnilo výsledok vo veci, a to čl.
5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, ľubovoľné a nie slobodné
ohodnotenie dôkazov, nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly u zamestnávateľa žalobcu. Podľa
názoru žalobcu pre neho platí čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá normálne
vykonáva nájomnú prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch, podlieha legislatíve
členského štátu, v ktorom vykonáva nájomnú prácu. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa §
11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia bol porušený čl. 11 ods. 1 základného nariadenia. Poukázal
na to, že bol registrovaný pre potrebu poistenia v Slovenskej republike na Registračnom liste FO.
Existoval doklad vydaný inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný
na základe predmetnej pracovnej zmluvy. Poľský poisťovací orgán nemá právomoc posúdiť existenciu
poistného vzťahu v právnom zmysle. Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených
kolíznou normou predpisov miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánom príslušným používať
tieto pravidlá. ZUS prispel k situácii, v ktorej navrhovateľ podnikajúc a vykonávajúc nájomnú prácu v
rôznych členských štátoch EÚ podliehal právnym predpisom viac ako jednej krajiny. Kontrola, ktorá
bola vykonaná Sociálnou poisťovňou u zamestnávateľa žalobcu, bola vykonaná tendenčným spôsobom
s cieľom vylúčiť navrhovateľa zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku. Namietal ďalej skutkové
okolnosti pri realizovaní tejto kontroly a procesné pochybenia zamestnancov Sociálnej poisťovne, ktorí
ju vykonávali. Ďalej tvrdil skutočnosti, ktoré podľa nej preukazujú, že prácu vykonávala na základe
pracovnej zmluvy na území Slovenska, čo je v rozpore s tvrdením Sociálnej poisťovne, že práca nie je
vykonávaná. Dokladom o vykonaní práce sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdané
zamestnávateľovi. Činnosť zamestnávateľa na území Slovenska je legálna a skutočná. Poukázal na to,
že ZUS sa obrátil s otázkou na skutočný výkon práce výhradne v súvislosti s doslovným plnením platných
predpisov spoločenstva, pritom navrhovateľ všetky podklady na potvrdenie vykonávania práce chcel
predstaviť len príslušným slovenským orgánom, ale pre ZUS takéto riešenie nebolo prijateľné. Poukázal



na diskrimináciu poľských občanov pracujúcich na Slovensku, ako spolupracovníci navrhovateľa
obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy spochybňované.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na skutkové a právne dôvody obsiahnuté v žalobou
napadnutom rozhodnutí.

5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného repliku nepodal.

6. Ďalší účastník sa k žalobe nevyjadril.

7. Krajský súd v Žiline prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok
stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) v
spojení s § 137 ods. 4 SSP, keď žiaden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania a správny súd
sám nezistil potrebu jeho nariadenia. Rozsudok bol verejne vyhlásený a o jeho vyhlásení bola spísaná
zápisnica.

8. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal vec v zmysle § 199 a nasl. SSP v medziach žaloby
a tiež v zmysle § 203 ods. 2 SSP, pričom nezistil žiaden dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí, a
preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú z týchto dôvodov:

9. Zo súdneho a administratívneho spisu bolo zistené, že zamestnávateľ žalobcu (ďalší účastník) prihlásil
žalobcu do registrov Sociálnej poisťovne ako svojho zamestnanca prihláškou zo dňa 15.11.2016 s
dátumom vzniku poistenia 01.03.2013 a zániku poistenia 15.11.2016.
Sociálnej poisťovni bol dňa 23.10.2013 doručený list ZUS zo dňa 15.10.2013, na základe ktorého
Sociálna poisťovňa zistila, že ZUS, pobočka v Opole stanovil žalobcovi poľské právne predpisy
sociálneho poistenia ako uplatniteľné pre obdobie od 01.03.2013. Toto určenie uplatniteľných právnych
prepisov je dočasné (čl. 16 ods. 2 nariadenia 987/2009). Jeho platnosť môže byť zrušená, ak príslušná
slovenská inštitúcia bude mať odôvodnené námietky voči takto určenej uplatniteľnosti právnych
predpisov.
Z administratívneho spisu bolo ďalej zistené, že v stanovenej lehote dva mesiace od doručenia tohto
oznámenia Sociálna poisťovňa nepredložila ZUS žiadne námietky k predbežnému určeniu poľských
právnych predpisov pre žalobcu.

10. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu 18.10.2019
(právoplatnosť napadnutého rozhodnutia) do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch,
príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok
dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty a penále.
1) Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.



Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), na účely
uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite
striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska
bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na
článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za
predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie
každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych
predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď
boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s
odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo
najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu
bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k
tejto veci odlišné stanovisko.

11. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v danom prípade za situácie, keď
bola pre žalobcu určená poľská legislatíva podľa čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia, nie je
kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne
určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015). Správne orgány, rovnako ako súdy musia z takéhoto
určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Podľa názoru správneho súdu bolo potom v
kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1
zákona o sociálnom poistení o nevzniku jednotlivých povinných poistení žalobcu ako zamestnancovi
GAMEL, s.r.o. od 01.03.2013. Bolo totiž preukázané, že zamestnávateľ žalobcu túto fyzickú osobu
prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.03.2013 a zároveň, že sa na žalobcu už v
uvedenom období vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, a preto nemôže byť
zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín
administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo určenie poľskej legislatívy (z ktorého
určenia museli správne orgány vychádzať) a na druhej strane zamestnávateľ prihlásil žalobcu do registra
poistencov Sociálnej poisťovne na to isté obdobie, v ktorom sa vzťahovala na žalobcu poľská legislatíva.
Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení bol
tento sporný stav odstránený.

12. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia č.k.
1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil. Podľa neho
definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu podľa článku
16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho
nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p) základného
nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Správny súd zdôrazňuje, že prvostupňovým
správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobcovi, to znamená,
že v tomto rozhodnutí prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za
ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Žalovaný žiadnym
spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobcu na území Slovenskej
republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na žalobcu
nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods. 5
písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky tieto
skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2
nariadenia č. 987/2009, na ktoré poukázal v oznámení doručenom žalovanému. Ak potom v rozhodnutí
vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia



o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie
tejto prihlášky bol daný.

13. Ďalej v súvislosti s otázkou, či žalovaný mal oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného
poistenia žalobcu, správny súd s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych
predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku
4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD C-202/97 alebo rozsudok C-2/05) opätovne
uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie
sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v
zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná akceptovať definitívne určenie
uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných
nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť o (ne)vzniku povinného nemocenského dôchodkového
poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba
prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej, a to podľa § 172
ods. 5 zákona o sociálnom poistení. Neprekročila teda svoju právomoc rozhodovať v zmysle zákona
o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o
určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobca, teda nerozhodovala o veci samej podľa zákona
o sociálnom poistení, len deklarovala nedostatok svojej právomoci vo veci konať. Uvedené rozhodnutie
je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci vo veci konať,
keď rovnako aj súd musí pri zastavení konania aplikovať konkrétne procesné ustanovenia zákona, hoci
právomocou konať vo veci samej nedisponuje.

14. Na záver k tomuto bodu správny súd uvádza, že zákon o sociálnom poistení špecificky na rozdiel od
Správneho poriadku upravuje podmienky zastavenia konania. V danej veci nebolo možné aplikovať §
30 ods. 1 Správneho poriadku, lebo zákon o sociálnom poistení vylučuje aplikáciu Správneho poriadku
(§ 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a špecificky pre konanie podľa zákona o sociálnom poistení
upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť (§ 194 zákona o sociálnom poistení),
pričom daný prípad nie je možné subsumovať pod žiaden z týchto spôsobov. Podľa názoru správneho
súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol spolu s prvostupňovým rozhodnutím tak, že žalobcovi od určitého
dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a
prvostupňový správny orgán v danej veci mohol aplikovať.
15. Čo sa týka konkrétnych žalobných bodov, súd ich v plnom rozsahu vyhodnotil ako nedôvodné. Čo
sa týka námietky, že poľská inštitúcia nemá právoplatné rozhodnutie, že žalobca podlieha právnym
predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 01.03.2013 do 15.11.2016, správny súd
konštatuje, že na určenie uplatniteľnej legislatívy vykonávacie nariadenie ani základne nariadenie
nestanovujú konkrétnu formu, teda ani formu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia v zmysle, ako
ho pozná slovenský právny poriadok. Uplatniteľnú legislatívu určí buď inštitúcia štátu podľa bydliska v
zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia alebo sa určí dohodou inštitúcii sociálneho zabezpečenia
členských štátov, v ktorých fyzická osoba vykonáva zárobkovú činnosť vo forme zamestnania a
samostatne zárobkovej činnosti podľa čl. 16 ods. 4 tohto nariadenia. V danom prípade nedošlo k dohode
inštitúcií sociálneho zabezpečenia v zmysle čl. 16 ods. 4 nariadenia medzi poľským ZUS a Sociálnou
poisťovňou, ale uplatniteľnú legislatívu určila inštitúcia štátu podľa bydliska v zmysle čl. 16 ods. 2
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie uplatniteľných právnych predpisov v zmysle citovaného článku
musí byť určité čo obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov
týkať a zároveň musí byť zachytené v akomkoľvek formáte napríklad písomne, na elektronickom nosiči,
atď. a založené do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu. V danom prípade je takéto
podanie súčasťou administratívneho spisu na č.l. 4 spolu s jeho prekladom. Následne podľa čl. 16 ods. 3
vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov sa stáva definitívnym
po dvoch mesiacoch odo dňa, keď bola určená inštitúcia v súlade s odsekom 2 o ňom informovaná. V
danom prípade sa tak stalo márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty na podanie námietok počítanej od
doručenia tohto oznámenia Sociálnej poisťovni.

16. Hypoteticky, pokiaľ by žalobca nesúhlasil s určením poľskej legislatívy zo strany ZUS zo dňa
15.10.2013 a požiadal by príslušnú pobočku ZUS o vydanie administratívneho rozhodnutia, mal
túto skutočnosť súdu jednak tvrdiť a jednak preukázať príslušnými dôkazmi. Žalobca však žiadne
takéto tvrdenia (okrem všeobecného konštatovania, že poľská inštitúcia nemá právoplatné rozhodnutie
o podliehaní právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky) neprodukoval a ani
nepredložil žiadne dôkazy o tom, že by spochybnil určenie uplatniteľnej legislatívy.



17. Čo sa týka námietky neprimeraného použitia čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, správny
súd konštatuje, že tento článok žalovaným ani prvostupňovým správnym orgánom aplikovaný nebol.
Rozhodnutie žalovaného síce obsahuje citáciu čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, avšak toto
ustanovenie nebolo aplikované, pretože žalovaný výhradne vychádzal z definitívneho určenia legislatívy
podľa čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia.

18. Podľa ďalšej námietky v napadnutom rozhodnutí nebol uvedený právny základ prijatého rozhodnutia.
Táto námietka je v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie jednoznačne
uviedlo, z akého právneho dôvodu potvrdilo deklarovanie právneho statusu žalobcu, a to definitívne
určenie poľskej legislatívy v zmysle čl. 16 ods. 2 v spojení s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia.

19. Pokiaľ žalobca v žalobe namieta porušenie Zákonníka práce, správny súd musí konštatovať, že
žalovaný ani prvostupňový správny orgán sa nezaoberali tým, či žalobca skutočne na území Slovenskej
republiky vykonával prácu ako zamestnanec a či teda došlo k reálnemu naplneniu platne uzavretej
pracovnej zmluvy medzi ním a ďalším účastníkom. Tieto námietky teda sú právne irelevantné.

20. Ďalej žalobca namietal neoprávnené vyhlásenie ZUS, že práca má marginálny charakter. K tejto
námietke treba uviesť, že nemôže byť uplatnená v rámci súdneho prieskumu administratívneho konania
Sociálnej poisťovne, pretože sa týka procesného postupu iného orgánu, a to poľského ZUS. Ak
by aj poľský ZUS nezákonne predbežne určil uplatniteľné právne predpisy v zmysle čl. 16 ods. 2
vykonávacieho nariadenia, tieto námietky nemôžu byť uplatňované voči orgánu iného členského štátu,
ktorý čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vôbec neaplikoval. Rovnako je tak tomu aj pri námietke
o neoprávnenom predpoklade, že žalobca vykonáva práce marginálneho charakteru alebo že práce
vykonáva doma. Všetky tieto námietky sú právne irelevantné, pretože správne orgány svoje rozhodnutia
nezaložili na marginálnom charaktere práce žalobcu ako zamestnanca u ďalšieho účastníka na území
Slovenskej republiky, ale na tom, že bola poľským ZUS určená uplatniteľná legislatíva, ktorá sa stala
definitívnou, a preto, keďže na žalobcu nemôžu byť uplatnené legislatívy dvoch členských štátov
súčasne, žalobcovi nevznikli poistenia na území Slovenskej republiky.

21. K námietke, že došlo k porušeniu čl. 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti
pracovnej zmluvy a prihlášky do registra Sociálnej poisťovne, správny súd konštatuje, že sa nejedná
o dokumenty vydané inštitúciou členského štátu v zmysle tohto článku. Samotná pracovná zmluva je
súkromno-právny úkon uzavretý medzi žalobcom a ďalším účastníkom a prihláška do registra Sociálnej
poisťovne je taktiež súkromno-právnym úkonom osoby, ktorá túto prihlášku podala. Registračný list
fyzickej osoby je automaticky vygenerovaný doklad o tom, že bola táto prihláška skutočne podaná.
Nejde teda o taký dokument vydaný Sociálnou poisťovňou, ktorý by osvedčoval situáciu osoby na účely
uplatnenia základného alebo vykonávacieho nariadenia.

22. Žalobca tiež namietal ľubovoľné a nie slobodné hodnotenie dôkazov, čo však správny súd
vyhodnocuje taktiež ako nedôvodné, pretože jediným relevantným dôkazom v danom prípade bol dôkaz
o určení uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu poľským ZUS v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho
nariadenia a preto ďalšie dôkazy už nemajú právnu relevanciu. Uvedené je spôsobené tým, že pokiaľ
došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, týmto určením je Sociálna poisťovňa viazaná a
nie je v jej kompetencii ďalej vo veci rozhodovať, konať a teda ani vykonávať žiadne dokazovanie.

23. V tejto súvislosti je potom potrebné vyhodnotiť ako nedôvodné všetky námietky, ktoré sa týkali
nesprávneho vyhodnotenia dôkazov, ktoré podľa žalobcu preukazujú jeho reálny výkon práce ako
zamestnanca na území Slovenskej republiky. Ide najmä o hodnotenie zápisnice z kontroly vykonanej
Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca u zamestnávateľa žalobcu a dôkazy podľa žalobcu preukazujúce
skutočný výkon jeho práce na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa neodôvodnila svoje
rozhodnutia tým, že tvrdí, že práca nebola vykonávaná alebo že by mala marginálny charakter. Je
preto v rozpore s obsahom administratívneho spisu a odôvodnením napadnutých rozhodnutí námietka,
že Sociálna poisťovňa z neznámych navrhovateľovi dôvodov tvrdí, že práca nie je vykonávaná. Nie sú
potom namieste žiadne žalobné námietky, podľa ktorých bolo preukázané, že prácu žalobca skutočne
vykonával (napr. že dokladom o vykonaní práce sú štvrťročné výkazy, že za prácu dostáva náležitú
odmenu atď.).



24. Napadnuté rozhodnutie nebolo založené ani na tom, že by činnosť zamestnávateľa žalobcu na území
Slovenskej republiky bola nelegálna alebo nereálna, preto sú nedôvodné aj námietky žalobcu, že činnosť
zamestnávateľa je na území Slovenska legálna a skutočná a že jeho zamestnávateľ je ekonomicky
efektívny.

25. Pokiaľ žalobca tvrdil, že ZUS sa na neho obrátil s otázkou na skutočný výkon práce, avšak žalobca
chcel všetky podklady na potvrdenie vykonávania práce predstaviť len slovenským orgánom, teda
Sociálnej poisťovni, čo však ZUS neakceptoval, a preto ho začal obťažovať, aj túto námietku správny
súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Jednak sa týkala procesného postupu pred poľským orgánom ZUS,
ktorý ako orgán uvedený v čl. 16 ods. 2, t.j. určená inštitúcia členského štátu bydliska, rozhodoval o
bezodkladnom určení uplatniteľných právnych predpisov a jednak konštatovanie žalobcu, že dôkazy
nechcel predložiť tomuto orgánu (priamo stanovenému vykonávacím nariadením), ale inému orgánu, t.j.
Sociálnej poisťovni, je nenáležitá, keďže Sociálna poisťovňa v zmysle čl. 16 ods. 2 nemá kompetenciu
rozhodovať. Ak však žalobca zvolil takýto postup, z vlastnej vôle sa vystavoval tomu, že nepredloží
relevantné dôkazy orgánu, ktorý disponoval právomocou na určenie legislatívy v zmysle citovaného
článku.

26. Námietka diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku je nejasná, pretože žalobca
uvádza, že „Sociálna poisťovňa sa dopustila do očí bijúcej diskriminácie poľských občanov pracujúcich
na Slovensku, ako spolupracovníci navrhovateľa obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v
ich prípade nebolo nikdy spochybňované.“ Pokiaľ má žalobca na mysli, že občania Poľskej republiky sú
diskriminovaní na území Slovenska, správny súd konštatuje, že žalobca v tomto súdnom konaní mohol
namietať jedine porušenie svojich vlastných hmotných alebo procesných práv v danom administratívnom
konaní, a teda svoju vlastnú diskrimináciu. Táto však nebola preukázaná, keďže v jeho prípade boli
správne aplikované koordinačné nariadenia, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom a
ktoré boli aplikované práve z dôvodu, že žalobca je občanom iného štátu Európskej únie ako Slovenskej
republiky. Pokiaľ by žalobca nebol občanom takéhoto štátu, potom by sa koordinačné nariadenia vôbec
neaplikovali. Samotná ich aplikácia nemôže byť dôvodom diskriminácie žalobcu.

27. Pokiaľ u Sociálnej poisťovne bolo začaté konanie o vzniku poistení na základe podanej prihlášky
- Registračného listu fyzickej osoby a zároveň bolo určené definitívnym spôsobom, že pre žalobcu
platí poľská legislatíva, potom je potrebné formálnym spôsobom ukončiť toto konanie vzniknuté na
základe prihlášky. V danom prípade bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobcu prihlásil do registra
Sociálnej poisťovne dňom 01.03.2013. Pokiaľ však pre žalobcu platí poľská legislatíva, keďže žalobca
opak nepreukázal (pričom žalovaný o jej určení nerozhodoval), potom bolo potrebné deklarovať, že
zároveň nebol poistencom aj na území Slovenskej republiky, pretože nemôže byť zároveň poistencom na
územiach dvoch členských štátov. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho
spisu sporná situácia, keď na jednej strane poľská strana rozhodla o určení poľskej legislatívy, z ktorého
určenia museli správne orgány vychádzať a na druhej strane zamestnávateľ žalobcu ho prihlásil do
registra poistencov Sociálnej poisťovne v období, ktoré sa prekrývalo s určením poľskej legislatívy.
Preto napadnutým rozhodnutím bol tento sporný stav odstránený. Ani z tohto dôvodu nemôže byť tento
procesný postup voči žalobcovi diskriminačný.

28. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo v zmysle § 203 ods. 2 SSP žiadne dôvody pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

29. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario
tak, že súd mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal
náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho
aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal nárok
voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením
povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v
lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý



napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.