{"guid": "81bdbbda-c46d-4cad-bdb8-67fbc9404167:25d8b081-e65d-4754-a6bc-bce4f7c6e7b7", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5019200545.3", "spisova_znacka": "31S/72/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 31S/72/2019 z 30. 6. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 30. júna 2020, sp. zn. 31S/72/2019, ECLI:SK:KSZA:2020:5019200545.3", "identifikacne_cislo": "5019200545", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Danica Michalková", "sudca_id": 36, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-danica-michalkova-36", "datum_vydania": "2020-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/25d8b081-e65d-4754-a6bc-bce4f7c6e7b7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200545.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200545.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200545.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 31S/72/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200545
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200545.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky
Poláčkovej a členiek senátu Mgr. Nory Tomkovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu:
EDYMAX Facility Management SE, so sídlom Bajkalská 22, 821 09 Bratislava, IČO: 46 812 903, právne
zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom
Masarykova 10, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 166 405, o prieskum zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. : PO/BEZ/2019/3520 O-159/2019 zo dňa 26.06.2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu    z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania    n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Inšpektorát práce Žilina ako prvostupňový správny orgán (ďalej ako prvostupňový správny orgán
alebo správny orgán prvého stupňa) rozhodnutím sp. zn.: IPZA_KHIP/ROZ/2019/605-3688 č.: 36/2019-
IZA-2.3/pok/R/K zo dňa 15.03.2019 uložil žalobcovi pokutu vo výške 300,- € za porušenie povinností
vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a), bod 1. zák. č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce
a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorých predpisov, ktoré porušenie povinností spočívalo v
porušení § 36 ods. 8 zák. č. 283/2002 Z. z.  o cestovných náhradách v znení neskorých predpisov,
ku ktorému došlo tým, že účastník konania ako zamestnávateľ neuspokojil nároky zamestnanca Y.
H. A. (nar. XX.XX.XXXX), ktorý predložil zamestnávateľovi pri skončení pracovného pomeru dňa
19.02.2017 vyúčtovanie pracovných ciest vykonaných v dňoch 01.02.2017 až 03.02.2017, 06.02.2017
až 10.02.2017 a 13.02.2017 až. 17.02.2017, do desiatich dní od jeho predloženia, ale iba čiastočne
vo výške 93,90 €  dňa 18.04.2017. Vo zvyšku 40,- € nárok zamestnanca nebol uspokojený ani v
čase inšpekcie práce. Vyúčtovanie pracovných ciest pozostáva zo stravného, ktoré zamestnancovi
prislúcha v závislosti od trvania času pracovnej cesty. Výška vyúčtovania stravného predstavuje 133,90
€. Doplatok 40,- € bolo zamestnávateľom uhradené až na základe vykonanej inšpekcie práce dňa
03.10.2017. Uvedené porušenie povinností bolo zistené pri výkone inšpekcie, ktorá sa uskutočnila
19.09.2017 a 29.09.2017 u účastníka konania EDYMAX Facility Management SE, Bajkalská 22, 821
09 Bratislava, IČO: 46 812 903 (v čase výkonu inšpekcie práce registrovaný pod obchodným menom
EDYMAX SE) a na inšpektoráte práce. Výkon inšpekcie práce v kontrolovanom subjekte bol zameraný
na pracovný čas, prácu nadčas a skončenie pracovného pomeru a poskytovanie cestovných náhrad
pri pracovných cestách. Kontrolovaným obdobím bol január a február 2017. Z vykonanej inšpekcie
bol vyhotovený protokol č.: IZA-72-05-2.3/P-E24-17  zo dňa 29.09.2017 (ďalej len Protokol), pričom
na prerokovanie Protokolu sa dostavil splnomocnenec žalobcu Mgr. F. G., ktorá si vyžiadala lehotu 7
dní na vyjadrenie. Dňa 09.10.2017 bolo inšpektorátu práce doručené vyjadrenie účastníka konania, v



ktorom tento uviedol, že k bodom Protokolu nemá námietky a berie ich na vedomie, pričom dokladá
potvrdenie o úhrade sumy 40,-€ ako nárokov voči zamestnancovi Y. H. A.. Inšpektor dňa 11.10.2017
vyhotovil Dodatok č. 1 k Protokolu, v ktorom skonštatoval, že nedostatky v Protokole neboli namietané
a účastník konania nároky voči zamestnancovi Y. H. A. uspokojil, čo však nemá za následok zmenu
Protokolu o výsledku inšpekcie. V Protokole z inšpekcie boli konštatované dva nedostatky, z ktorých
jeden spočíval v porušení zák. č. 311/2001 Z. z. - Zákonník práce a druhý v porušení zák. č. 283/2002
Z. z. o cestovných náhradách. Pokuta bola uložená práve za druhé porušenie, teda za porušenie
úpravy zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách tak, ako je identifikované vo výroku rozhodnutia
správneho orgánu prvého stupňa. Po doručení oznámenia správneho orgánu prvého stupňa o začatí
správneho konania žalobca vo  svojom vyjadrení k tomuto oznámeniu namietal konštatovanie správneho
orgánu, podľa ktorého nárok označeného zamestnanca vo výške 40,-€ nebol uspokojený ani v čase
inšpekcie. Uvedené odôvodňoval žalobca administratívnym pochybením a žiadal upustiť od uloženia
pokuty. Správny orgán prvého stupňa nehodnotil ako sporné, že nárok zamestnanca žalobcu bol
uspokojený po prerokovaní Protokolu a pred vypracovaním Dodatku k Protokolu. V časti „Opatrenia\"
písm.A  Protokolu inšpektor práce nariaďuje žalobcovi, ako zamestnávateľovi v bode č. 2 zistených
nedostatkov, uspokojiť nároky zamestnanca Y. H. A. z uskutočnených pracovných ciest v dňoch 01.02.
až 03.02. 2017, 06.02. až 10.02.2017 a 13.02. až 17.02.2017 v plnom rozsahu. Doplatenie dlžnej
sumy zamestnancovi kontrolovaného subjektu je teda vo svojej podstate splnením v nariaďovacej časti
Protokolu. Pokuta bola účastníkovi uložená za porušenie pracovno-právnych predpisov zistených pri
výkone inšpekcie práce a ich odstránenie nie je dôvodom na neuloženie pokuty, ale splnením nariadenia
inšpektora. Na strane 4 odôvodnenia správny orgán prvého stupňa podrobne vymenúva doklady
týkajúce sa zamestnanca Y. H. A., ktoré k výkonu inšpekcie predložil účastník ako zamestnávateľ. Z
týchto dokladov správny orgán prvého stupňa počas výkonu inšpekcie zistil, že zamestnanec predložil
účastníkovi konania pri skončení pracovného pomeru vyúčtovanie pracovných ciest uskutočnených v
dňoch 01.02. až. 03.02.2017, 06.02. až 10.02.2017 a 13.02 až 17.02.2017. Vyúčtovanie pracovných
ciest pozostáva zo stravného, ktoré zamestnancovi prislúcha v závislosti od trvania času pracovnej
cesty a výška stravného predstavuje 133,90 €. Vyúčtovanie pracovných ciest bolo opatrené podpisom
schvaľujúceho zamestnanca pána E. J.. Splnomocnenec  žalobcu ako účastníka správneho konania,
prostredníctvom emailového vyjadrenia, uviedol, že vyúčtovanie je upravené  o poskytnutý preddavok
40,- €, o poskytnutí ktorého preddavku však nepredložil žiaden účtovný doklad, ani príkaz na pracovnú
cestu o poskytnutí preddavku, takúto informáciu neobsahuje. Žalobca teda neuspokojil nároky svojho
zamestnanca vyplývajúce z predloženého vyúčtovania označených pracovných ciest do desiatich dní od
jeho predloženia (predložené pri skončení pracovného pomeru 19.02.2017), ale iba čiastočne vo výške
93,90€ dňa 18.04.2017. Doplatok 40,- € uhradil až na základe vykonanej inšpekcie dňa 03.10.2017.
Tým žalobca nedodržal povinnosť, ktorá mu vyplýva z úpravy § 36 ods. 8 zák. č. 283/2002 Z. z. o
cestovných náhradách (ďalej už len zákon o cestovných náhradách). Podľa úpravy § 19 ods. 1 písm.
a) zák. č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce, v nadväznosti na to je inšpektorát práce oprávnený uložiť
zamestnávateľovi pokutu až do výšky 100.000,-€ a ak v dôsledku porušenia vznikol pracovný úraz,
ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33.000,- €. Správny orgán prvého
stupňa konštatuje v odôvodnení svojho rozhodnutia, že samotné uloženie pokuty za zistené porušenie
predstavuje oprávnenie správneho orgánu podľa § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce a  nie jeho
povinnosť, je odôvodnené vzhľadom na závažnosť porušenia pracovno-právnych predpisov a ďalšie
odôvodnenie v rozhodnutí správneho orgánu. V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia sa správny
orgán prvého stupňa zaoberá podrobným zdôvodnením uloženej výšky pokuty vo vzťahu ku každému
z kritérií podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce, teda z ohľadom na:
- závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosti ich následkov, kedy konštatuje, že konanie
žalobcu považuje za závažné porušenie, pretože žalobca ako zamestnávateľ je povinný poskytovať
zamestnancovi pri pracovných cestách stravné a následne uspokojiť jeho nároky, pričom žalobca
nepreukázal platobnú neschopnosť alebo iný dôvod, ktorý by mu bránil v uspokojení nároku a zároveň
závažnosť zisteného nedostatku zvyšuje aj fakt, že bez vykonanej inšpekcie práce by protiprávny stav u
účastníka konania s vysokou pravdepodobnosťou pretrvával naďalej. V tejto časti ako pozitívnu okolnosť
hodnotí promptné odstránenie inšpekciou zisteného nedostatku,
- počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, kde
uvádza, že počas výkonu inšpekcie práce nebol zisťovaný počet zamestnancov, a preto táto okolnosť
nebola zohľadňovaná pri ustaľovaní výšky pokuty. Pokiaľ ide o kritérium rizík, ktoré sa vyskytujú v činnosti
zamestnávateľa, je  toto kritérium irelevantné, pretože pokuta uložená žalobcovi nebola za porušenie
predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,



- počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa ods. 2 písm. a), prvý
bod, vo vzťahu ktorému kritériu opäť konštatuje, že toto zohľadnené nebolo, pretože sa pokuta neukladá
za porušenie zák. č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní,
- skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce
u zamestnávateľa, alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, kde uvádza, že kritérium, či zistené
porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa
hodnotí ako irelevantné, pretože pokuta sa ukladá za porušenie zákona o cestových náhradách, pričom
v tejto časti ako poľahčujúcu okolnosť hodnotí skutočnosť, že sa jedná o ojedinelý výskyt nedostatku,
- opakované zistenie toho istého nedostatku, kde správny orgán prvého stupňa prihliadol ako na
poľahčujúcu okolnosť na skutočnosť, že sa nejedná o opakované zistenie toho istého nedostatku.
Pri vyhodnotení tých kritérií je uložená pokuta vo výške 300,- € adekvátnou, napĺňajúcou výchovnú aj
represívnu funkciu a je citeľná v majetkovej sfére páchateľa správneho deliktu. Pokuta nemôže byť
v zanedbateľnej výške, pretože inak sa nedá predpokladať, že by naplnila svoj účel. Má tiež odradiť
účastníka konania od protiprávneho postupu, resp. zanedbania plnenia povinností, čím sa napĺňa jej
preventívna úloha.

2.  Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, v obsahu ktorého
namietal výšku uloženej pokuty, ktorú považuje za nezákonnú a nedôvodnú, pričom ju nepovažuje
za náležite zdôvodnenú v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, v nadväznosti na jednotlivé
zákonné kritériá určovania výšky takejto pokuty. V tejto časti poukázal žalobca na úpravu podľa § 19 ods.
6 zák. č. 125/2006 Z. z. a navrhol, aby odvolací správny orgán zrušil napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa a vrátil mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie.

3.  Národný inšpektorát práce ako odvolací orgán (ďalej ako správny orgán druhého stupňa alebo
odvolací orgán alebo žalovaný) rozhodnutím sp. zn. č.: PO/BEZ/2019/3520 O-159/2019  o odvolaní
žalobcu rozhodol tak, že toto odvolanie zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina č.k.: 36/2019-
IZA-2.3/pok/R/K zo dňa 15.03.2019 potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný poukázal na
úpravu § 36 ods. 8 Zákona o cestovných náhradách a dôkazy, ktoré boli podkladom jeho rozhodnutia,
tak ako sú identifikované na strane 4 odôvodnenia. Z obsahu dohody o skončení pracovného pomeru
uzatvorenej podľa § 60 Zákonníka práce medzi žalobcom a zamestnancom Y. H. A. zo dňa 08.02.2017
mal preukázané, že zmluvné strany sa dohodli  na skončení pracovného pomeru, založeného pracovnou
zmluvou zo dňa 05.10.2015, ku dňu 19.02.2017. Všetky dôkazy, s ktorými sa oboznámil, vyhodnotil
každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom zistil, že kontrolovaný zamestnanec Y. H.
A. pri skončení pracovného pomeru predložil, a to dňa 08.02.2017, žalobcovi vyúčtovanie pracovných
ciest realizovaných v dňoch 01.02. až. 03.02.2017, 06.02 až.10.02.2017 a 13.02. až 17.02.2017,
opatrené podpisom schvaľujúceho zamestnanca účastníka konania pána J. J., ktoré pozostávalo zo
stravného prislúchajúceho zamestnancovi v závislosti od trvania času pracovnej cesty v sume 133,90
€, z ktorej žalobca uspokojil oprávnené nároky zamestnanca len čiastočne, a to vo výške 93,90
€ dňa 18.04.2017. Žalovaný, rovnako ako správny orgán prvého stupňa skonštatoval, že žalobca
nepredložil žiaden relevantný doklad alebo dôkaz o poskytnutí zálohy zamestnancovi vo výške 80,-
€  v zmysle vyjadrenia sa splnomocneného zástupcu žalobcu Mgr. F. G. v elektronickej komunikácii
zo dňa 11.09.2017, v nadväznosti na čo bolo tvrdenie žalobcu o poskytnutí tejto zálohy hodnotené
ako právne irelevantné. Nezaplatenie nárokov zamestnanca v ostávajúcej časti, a to konkrétne vo
výške 40,- €, predstavuje konanie, ktorým žalobca spáchal správny delikt - porušenie úpravy podľa
§ 36 ods. 8 Zákona o cestovných náhradách. Povinnosť doplatiť nárok zamestnanca si žalobca voči
zamestnancovi splnil až ex post, a to po výkone inšpekcie práce, konkrétne dňa 03.10.2017. Na tomto
mieste odôvodnenia žalovaný zdôraznil inštitút objektívnej zodpovednosti za správne delikty, kedy
zodpovednosť kontrolovaného subjektu v tomto prípade nastúpila už samotným porušením, bez ohľadu
na zavinenie, právnej povinnosti vyplývajúcej zo zákona, bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo
nezavinené konanie, alebo o opomenutie. S ohľadom na objektívnu povahu zodpovednosti žalobcu
nemá na túto jeho zodpovednosť vplyv ani následné dodatočné odstránenie zisteného nedostatku,
kedy vzniknutý protiprávny stav uviedol žalobca do súladu s platnou legislatívou. Svojej zodpovednosti
by sa žalobca mohol zbaviť len ak by predložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne potvrdzovali, že
zistený správny delikt nespáchal, avšak v tomto prípade takýto dôkaz, ktorý by osvedčoval uvedenú
skutočnosť, účastníkom - žalobcom predložený nebol. Pokiaľ ide o hodnotenie kritérií ustálenia výšky
pokuty podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce, závery správneho orgánu prvého stupňa vyhodnotil
žalovaný ako správne, a to ako pokiaľ ide o samotné uloženie sankčného postihu, tak pokiaľ ide o
ustálenie výšky pokuty v sume 300,- €. Pokutu vo výške 300,- € považuje žalovaný za primeranú, pri jej



uložení na možnej spodnej hranici zákonnej sadzby, kedy právna úprava umožňuje za porušenie právnej
povinnosti uložiť pokutu až do výšky až 100.000,- €. Pokuta vo výške 300,- € plní funkciu represívnu,
preventívnu i výchovnú. V tejto časti poukázal odvolací správny orgán na závery podľa rozsudku NS
SR sp. zn. 2 Sž-oKs 56/2006, podľa ktorého pokuta musí mať silu odradiť od nezákonného postupu
aj iné právnické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých zákonných povinností. Takýto účinok však môže
vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu včas a vecne správne vyvodený. Ak ide
o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho
následkom, nevyhnutne teda musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku. Žalovaný sa preto stotožnil
so závermi správneho orgánu prvého stupňa, ktorý uložil sankčný postih - pokutu vo výške 300,- €
na základe spoľahlivo zistených skutočností, vychádzajúc z relevantných dôkazov. Postup správneho
orgánu prvého stupňa je plne v súlade s úpravou § 3 ods. 5, § 32 ods. 1 a § 46 Správneho poriadku.

4.  Žalobca podal včas správnu žalobu, v ktorej navrhol rozhodnutie žalovaného
zo dňa 26.02.2019 - rozhodnutie č. k.: PO-BEZ/2019/3520 O-159/2019, ktorým
bolo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 15.03.2019 - rozhodnutie č. k.: IPZA_KHIP/
ROZ/2019/605-3688, č.: 36/2019-IZA-2.3/pok/R/K potvrdené a odvolanie žalobcu listom zo dňa
01.04.2019 zamietnuté a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 15.03.2019 -
rozhodnutie č. k.: IPZA_KHIP/ROZ/2019/605-3688, č.: 36/2019-IZA-2.3/pok/R/K zrušiť podľa § 191 ods.
1 písm. c), d) a e)  Správneho poriadku a vec vrátiť správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie
a zároveň žalobcovi priznať plnú  náhradu trov konania. V úvode  správnej žaloby žalobca vo všeobecnej
rovine namietol rozpor napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu
s úpravou § 3 ods. 1, 4 a 5, § 32 ods. 1, § 34, §  46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku a zároveň
aj so základnými zásadami trestného konania, ktoré sa analogicky uplatňujú aj v správnom trestaní.
Pochybenia správnych orgánov sú vadami, ktoré majú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia,
ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a v konečnom dôsledku žalobcu ukracujú na
jeho právach a právom chránených záujmoch. Už vo svojom odvolaní v správnom konaní žalobca
namietal jednak výšku pokuty, ktorú nepovažuje za dôvodnú a zákonnú, ale tak isto skutočnosť, že
nebola výška sankčného postihu náležite zdôvodnená. Rovnako už v správnom konaní v rámci svojho
odvolania namietal rozpor postupu prvostupňového správneho orgánu s jeho povinnosťou svedomito
a zodpovedne sa zaoberať podmienkami uplatňovanými pre vydanie rozhodnutia, každou okolnosťou
vykonanej inšpekcie práce a objektívnym naplnením účelu sankcie voči účastníkovi konania, ako aj
sledovaním jednotlivých zákonných kritérií pre určenie výšky, čo spôsobuje následne  nezákonnosť
a arbitrárnosť rozhodnutia žalovaného. Tvrdil primárne nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a
poukazoval na neprimeranosť sankcie, ktorá mu bola uložená. Priamo v správnej žalobe koncentroval
žalobca svoju argumentáciu do nasledovných žalobných bodov:
§ Žalobca namietal nedostatočný spôsob vysporiadania sa s námietkou žalobcu v napadnutom
rozhodnutí ohľadom fakultatívnosti uloženia pokuty, nedostatočné vysporiadanie sa s kritériami určenia
výšky pokuty a neuvedenie mechanizmu výpočtu uloženej pokuty. Tieto vady majú vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a ukracujú práva
a právom chránené záujmy žalobcu. Napadnuté rozhodnutie je v rozpore s úpravou § 47 ods. 3
Správneho poriadku, pretože žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol aké skutočnosti boli
podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vysporiadal s návrhmi
a námietkami účastníkov konania a ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Zdôraznil uvedené
náležitosti odôvodnenia rozhodnutia, ktoré pokiaľ nie sú naplnené, nemá účastník konania reálnu
možnosť uplatňovať proti rozhodnutiu obranu, čo je na ťarchu jeho základným právam, konkrétne právu
na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré právo je ako základné ústavné právo potrebné vykladať vždy
extenzívne a vzťahuje sa aj na správne konanie. Rozhodnutie správneho orgánu nemá mať represívny
charakter, musí byť vecne, aj procesne bezvadné. Zásada zákonnosti predstavuje významnú garanciu
právnej istoty adresáta administratívnoprávnej normy. Správne orgány sú pritom povinné chrániť nielen
záujmy štátu a spoločnosti, ale aj práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať
plnenie ich povinností. V tejto časti poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžo/11/2013 zo
dňa 27.02.2014, v nadväznosti na svoju argumentáciu o dôležitosti odôvodnenia rozhodnutia správneho
orgánu. Závery tohto rozhodnutia citoval na strane 6 odôvodnenia.
§ Žalobca namietal, že rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu bola uložená žalobcovi pokuta
vo výške 300,- €, ktorá bola vyhodnotená ako primeraná, uložená na možnej spodnej hranici zákonnej
sadzby a plniaca preventívnu, výchovnú i represívnu funkciu. Prvostupňový správny orgán podľa
textu odôvodnenia jeho rozhodnutia rozhodol o uložení peňažnej pokuty, pričom ani len teoreticky



nezdôvodnil možnosť jej neuloženia, hoci Zákon o inšpekcii práce v úprave § 19 ods. 1 písm.
a) pripúšťa rovnako možnosť neuloženia sankcie. Rozhodnutie prvostupňového orgánu a tým aj
rozhodnutie žalovaného, ktoré sa s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu stotožnilo, nedáva
žalobcovi dostatočnú odpoveď na to, prečo správny orgán neuvažoval smerom k neuloženiu sankcie.
Nezdôvodnenie  výberu možnosti uloženia sankcie vo vzťahu k rovnakej možnosti neuloženia sankcie
predstavuje vadu napadnutého rozhodnutia, ktoré potvrdilo rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu ako zákonné.  Tento nedostatok nenahrádza ani argumentácia viažuca sa k inštitútu objektívnej
zodpovednosti za správne delikty, ktorá  nezohľadňuje, či konanie postihované v administratívnom
deliktuálnom konaní je zavinené alebo nezavinené jeho páchateľom, s dôrazom na irelevantnosť
následného odstránenia zisteného porušenia právneho predpisu žalobcom ako páchateľom, čo však
napáda žalobca ako nedostatočné. Žalobca v správnom konaní, v rámci podaného odvolania proti
prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, neuvádzal liberačné dôvody, ktoré by viedli k zbaveniu
sa od jeho zodpovednosti za správny delikt, avšak legitímne očakával vydanie takého rozhodnutia
prvostupňového, prípadne odvolacieho konania, ktoré mu zaistí zohľadnenie všetkých okolností
posudzovaného správneho deliktu vo forme náležite odôvodneného a presvedčivého rozhodnutia, bez
znakov arbitrárnosti. Úprava Zákona o inšpekcii práce  vo vzťahu ku sankcii, ktorá prichádza do úvahy,
neupravuje spodnú hranicu finančnej sankcie a dokonca v porovnaním s predvetím v ustanovení § 19
ods. 2 Zákona o inšpekcii práce, na rozdiel od tohto ustanovenia, výslovne hovorí o uložení sankcie
správnym orgánom ako o možnosti a nie ako o nutnosti. Formulácia uvedená v napadnutom rozhodnutí,
podľa ktorej bola sankcia „uložená na možnej spodnej hranici zákonnej sadzby\" považuje žalobca za
zavádzajúcu.
§ Napadnuté rozhodnutie, ako i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, neobsahuje náležité
zdôvodnenie výšky uloženého sankčného postihu. Žalobca v súvislosti s odôvodnenými očakávaniami
adresáta individuálneho správneho aktu ohľadne zákonnosti výstupu správneho orgánu, ustálenými v
ich konkrétnej podobe v slovenskom právnom prostredí vďaka rozhodovacej činnosti správnych súdov
poukázal vo svojom odvolaní a naďalej aj poukazuje na rozsudky NS SR sp. zn. 3Sžo/253/2010, sp. zn.
3SžoKS/64/2006, rozhodnutia ZSP 69/2008, ZSP 58/20009, či rozsudok  NS SR sp. zn. 5Sžo/204/2010,
z ktorých vyplýva, že odôvodnená má byť aj konkrétna výška sankcie. V prípade správneho trestania
je potrebné sledovať, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie sankcie  v určitej výške, ak zákon
pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliada na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok.
Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že
môže byť uložená sankcia v ľubovoľnej výške. Žalobca je presvedčený, že uložená sankcia je nedôvodná
a nezákonná, pričom výrazne uprednostňuje iba represívny charakter pred jej preventívnym pôsobením.
V tejto časti poukázal žalobca na rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžd/22/2014 zo dňa 12.11.2014, v zmysle
záverov ktorého sankcia nemá byť  pomstou, ale nápravným prostriedkom. Pri sankcii vo forme pokuty,
ktorú je možné uložiť až po hornú hranicu 33.000,- €, prípadne 100.000,- €, je široký priestor pre správnu
úvahu  ohľadne výšky  pokuty, a preto má byť výška pokuty dôsledne hodnotená z hľadiska všetkých
záväzných kritérií pre určenie výšky pokuty v zmysle úpravy § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce,
s ktorými sa správny orgán dostatočne nevysporiadal. Z jeho rozhodnutia nevyplýva správna úvaha
akým spôsobom všetky uvedené kritéria vyhodnotil a zohľadnil. Z celého rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu nevyplýva zmienka o tom ako sa tento orgán vysporiadal, resp. ako posúdil závažnosť
následkov zisteného porušenia a ako zohľadnil túto skutočnosť pri určovaní výšky  peňažnej pokuty
uloženej účastníkovi konania. Pokiaľ správny orgán prvého stupňa, ako aj žalovaný, neprihliadli na
kritérium, či zistené porušenie povinnosti je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce
u zamestnávateľa, je z tejto konštatácie zrejmé, že je v rozpore s právnou úpravou, pretože táto
určuje jedinú výluku, v zmysle ktorej, v prípade porušení uvedených v § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o
inšpekcii práce, nie je správny orgán povinný prihliadať na počet nelegálne zamestnaných fyzických
osôb. V prípade ostatných faktorov zákon túto výluku neuvádza, a teda je obligatórnou povinnosťou
správneho orgánu, a nie jeho možnosťou, na tieto faktory pri určovaní výšky pokuty prihliadnuť. Ak sa
rozhodol na tieto kritéria neprihliadnuť, tak bol povinný svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodniť. Rovnaké
argumenty uvádza žalobca v správnej žalobe i pokiaľ ide o kritérium rizík, ktoré sa vyskytujú v činnosti
zamestnávateľa.
§ Žalobca ako vadu napadnutého rozhodnutia namieta nevysporiadanie sa s opodstatnenou námietkou
žalobcu, podľa ktorej rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu neobsahuje absolútne žiadne
zdôvodnenie, resp. mechanizmus výpočtu výšky uloženej pokuty. V napadnutom rozhodnutí, ako aj
v rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, úplne absentuje odôvodnenie prečo tieto orgány
neuvažovali o inej výške peňažnej pokuty a prečo považovali za primeranú a spravodlivú jedine výšku
peňažnej pokuty uloženú žalobcovi. V rozhodnutiach správnych orgánov sa konštatuje len naplnenie



represívneho a preventívneho účelu, ak je pokuta uložená žalobcovi stanovená na výšku 300,- € a
žalovaný uplatnil v reakcii na uvedené konštatovanie poukaz na nutnosť východného a represívneho
pôsobenia sankcie. Uložená pokuta je preto, podľa názoru žalobcu, nezákonná, nedôvodná a výrazne
uprednostňuje represívny charakter pred  preventívnym pôsobením.

5.  Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe podaním zo dňa 04.11.20109 (č. l. 59 a nasl.). Uviedol, že
v administratívnom deliktuálnom konaní, tak rozhodnutie inšpektorátu práce z úrovne prvostupňového
orgánu, ako i rozhodnutie žalovaného, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, zo
správneho právneho posúdenia veci, za riadnej akceptácie zásady materiálnej pravdy a zásady voľného
hodnotenia dôkazov v intenciách § 3 ods. 1, 2, 3 a 4, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1 a 2  a § 46
Správneho poriadku. Zdôrazňuje, že v správnom práve je aplikácia analógie výnimočná  a obmedzená
na použitie iba v prípadoch existencie medzery v zákone, kedy použitím analógie neutrpí páchateľ
a jej použitím neutrpí ani chránený záujem. Uplatnenie väčšiny zásad aplikovateľných v trestných
konaniach aj v konaniach, v ktorých sú ukladané správno-právne sankcie, analógia vôbec potrebná
nie je. Z rozhodnutia žalovaného je celkom zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti a skutkové okolnosti
boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a akými úvahami bol správny orgán vedený pri zohľadnení
získaných dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval. Rozhodnutie žalovaného má všetky atribúty zákonnosti a jeho odôvodnenie má obsahové
zákonné náležitosti v zmysle úpravy § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Náležite je odôvodnená aj výška
ukladaného sankčného postihu v súlade so zákonnými kritériami vyplývajúcimi z § 19 ods. 1 písm. a,
§ 19 ods. 6 písm. a) až e) zák. č. 125/2006 Z. z. Vo vzťahu k kritériu závažnosti následku zdôraznil
argumentáciu uvedenú už v rozhodnutiach správnych orgánov, že závažnosť zisteného nedostatku
zvyšuje fakt, že bez vykonanej inšpekcie by protiprávny stav u žalobcu s vysokou pravdepodobnosťou
pretrvával naďalej. V súvislosti s týmto kritériom tiež konštatoval, že zamestnávateľ má povinnosť
poskytovať zamestnancovi pri pracovných cestách  stravné a uspokojiť jeho nároky. Zohľadnená bola
i skutočnosť, že sa jednalo o ojedinelý výskyt nedostatku a tiež, že žalobca spolupracoval a pristúpil k
odstráneniu zisteného nedostatku. Kritériu veľkosti žalobcu, resp. počtu jeho zamestnancov, nemohol
pripísať hodnotiacu relevanciu, nakoľko počas výkonu inšpekcie celkový počet zamestnancov u žalobcu
nebol zisťovaný. Rovnako pri ostatných kritériách, ktoré do úvahy nevzal zdôvodnil ich irelevantnosť,
a to ťažisko vzhľadom na skutočnosť, že sa pokuta ukladala za porušenie Zákona o cestovných
náhradách. Ani v druhostupňovom správnom konaní žalobca neuviedol také relevantné skutočnosti,
alebo takéto nedoplnil, vrátane predloženia dôkazov o týchto skutočnostiach, ktorými by preukázal
konkrétne porušenie alebo ohrozenie jeho subjektívnych práv a najmä postup žalovaného, ktorým
by žalovaný porušil  základné zásady správneho konania, a to najmä zásadu materiálnej pravdy,
vyhľadávaciu zásadu, zásadu práva na obhajobu, a že by správne orgány pri hodnotení dôkazov porušili
zásadu voľného hodnotenia dôkazov v zmysle úpravy § 34 ods. 5 Správneho poriadku.

6.  Podaním zo dňa 15.11.2019, teda po uplynutí lehoty na včasné podanie správnej žaloby, sa k
vyjadreniu žalovaného ku správnej žalobe vyjadril žalobca. Zopakoval svoju argumentáciu uvedenú už
v správnej žalobe a nad rámec tejto argumentácie poukázal na úpravu podľa § 195 Správneho súdneho
poriadku, v zmysle ktorej slovenský správny súd ex offo má povinnosť preverovať napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu aj v tom smere, či akceptovalo trestnoprávne zásady nielen v správnom konaní o
uložení sankcie, ale aj pri samotnom vymeraní sankcie.

7. Právny zástupca žalobcu bol na termín pojednávania vytýčený na deň 01.07.2020 včas a riadne
predvolaný. V deň pojednávania oznámil správnemu súdu dôvod svojej neúčasti na pojednávaní tvrdiac,
že tento dôvod, týkajúci sa jeho zdravotného stavu, nastal krátko pred pojednávaním, neočakávane
a lekárske potvrdenie dopošle v priebehu dňa. O tomto tvrdení však správnemu súdu do momentu
začatia pojednávania nepredložil žiaden spoľahlivý a relevantný dôkaz a zároveň ani v uvedenom
podaní právny zástupca žalobcu neuviedol označenie konkrétnej skutočnosti, ktorá by mu v uvedenom
odôvodnene bránila (výmenný lístok zo dňa 01.07.2020 o tom, že JUDr. Miloš Kvašňovský bol v dňoch
1.,2.,3.7.2020 na odborných celodenných lekárskych vyšetreniach, bol správnemu súdu doručený až
02.07.2020, teda nasledujúci deň po pojednávaní). Správny súd postupoval podľa § 114 a § 115
SSP (Zákon č. 163/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej ako SSP) a vychádzal pri nariadení
pojednávania v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu z obsahu ospravedlnenia neprítomnosti a
žiadosti o odročenie v stave obsahu tohto podania právneho zástupcu žalobcu k momentu začatia
pojednávania. Správny súd skonštatoval, že právny zástupca žalobcu nepreukázal existenciu  dôvodu
pre odročenie pojednávania, ktorý by bolo možné považovať za dôležitý dôvod odročenia pojednávania,



len pri existencii a preukázaní ktorého dôležitého dôvodu by mohol správny súd pojednávanie odročiť.
Pri tomto konštatovaní vychádzal správny súd i zo subsidiárne aplikovateľnej právnej úpravy (§ 25
SSP) vyplývajúcej z ustanovenia § 183 ods. 1, 2 Zákona č.  160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
a zo zohľadnenia skutočnosti, že právnym zástupcom žalobcu je subjekt právnickej osoby, u ktorej je
predpoklad možnosti postupu podľa § 16 ods. 2 Zákona č. 586/2003 Z .z. o advokácii, zo zohľadnenia
skutočnosti, že z obsahu predloženej plnej moci právneho zástupcu žalobcu nevyplýva obmedzenie
možnosti udelenia substitúcie podľa § 16 ods. 1 Zákona č. 586/3003 Z. z. , zo skutočnosti absencie
tvrdenia a preukázania zo strany právneho zástupcu žalobcu, že žalobca odôvodnene trvá na zastúpení
práve JUDr. Milošom Kvašňovským. Na základe vymedzených skutočností a pri súčasnom zohľadnení
nepochybných možností spôsobov komunikácie, ktoré umožňuje dnešná doba (nie len so štátnymi
orgánmi, ale i so zdravotníckymi zariadeniami ako aj  medzi podnikateľmi alebo občanmi samotnými)
nevyhodnotil správny súd právnym zástupcom žalobcu vymedzený dôvod neúčasti na pojednávaní dňa
01.07.2020 ako dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania a jeho žiadosť o odročenie pojednávania
ako dôvodnú.

8.  Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj
rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa podľa úpravy § 177 ods. 1, v spojení § 194 ods. 1, 2
SSP (Zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej SSP)v medziach žalobných bodov, v
nadväznosti na úpravu § 134 ods. 1 a § 183 SSP, prihliadajúc zároveň na úpravu podľa § 195 písm. a) až
e) SSP, pričom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa a im predchádzajúci procesný postup správnych orgánov je v súlade so zákonom,
a teda že správna žaloba v tejto veci je nedôvodná a rozhodol o jej zamietnutí v celom rozsahu podľa
§ 190 SSP.

9.  Podľa § 177  SSP: Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv
proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 194  ods. 1 SSP: Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov
verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

Podľa § 194  ods. 2 SSP: Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach
správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 195 SSP: Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby, ak
a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo
premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné
protiprávne konanie,
c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na
správne trestanie,
d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na
ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,
e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu
verejnej správy.

Podľa § 183 SSP: Žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný
návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.

Podľa § 190 SSP: Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Podľa § 3  ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) - ďalej ako Správny poriadok:
Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť
záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať
plnenie ich povinností.



Podľa § 3  ods.  4 Správneho poriadku: Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa
zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a
použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa,
má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie
prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku: Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku: Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 34  ods. 1 Správneho poriadku: Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Podľa § 34  ods. 2 Správneho poriadku Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny
a ohliadka.

Podľa § 34  ods. 3 Správneho poriadku: Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení
dôkazy, ktoré sú mu známe.

Podľa § 34  ods. 4 Správneho poriadku: Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

Podľa § 34  ods. 5 Správneho poriadku: Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Podľa § 46 Správneho poriadku: Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku:  V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 36 ods. 8 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách: Zamestnávateľ je povinný do desiatich
pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo
inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca,
ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo
vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zák. č. 82/2005 Z.z.
o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní  a o zmene a doplnení niektorých zákonov - ďalej ako
Zákon o inšpekcii práce: Inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak,
a) zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v
§ 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie
záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol
pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur.

Podľa § 19 ods. 4, 6 Zákona o inšpekcii práce: Pokutu podľa odsekov 1 a 2 možno uložiť do dvoch rokov
odo dňa prerokovania protokolu a najneskôr do troch rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť.
Inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri
určovaní výšky pokuty prihliada najmä na



a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov,
b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa,
c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a)
prvého bodu,
d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce
u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku,
e) opakované zistenie toho istého nedostatku.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a), bod 1 Zákona o inšpekcii prác:  Inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním
pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a
skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok
žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili
15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.

10.  Žalobca v správnej žalobe vo všeobecnej rovine namietal rozpor rozhodnutia správneho orgánu
prvého stupňa, ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného s úpravou podľa § 3 ods. 1, 4 a 5, § 32
ods. 1, § 34, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Správny súd túto všeobecnú časť odôvodnenia
správnej žaloby vyhodnocoval vo väzbe na obsah správnej žaloby v jednotlivých žalobných bodoch, tak
ako sú uvedené v bode 4. odôvodnenia tohto rozsudku.

11.  Pokiaľ žalobca namietal rozpor postupu správneho orgánu prvého stupňa ako i žalovaného s ich
zákonnou povinnosťou vysporiadať sa dostatočným spôsobom s námietkami žalobcu, a to konkrétne
s otázkou fakultatívnosti uloženia pokuty, s kritériami pre určenie výšky pokuty, absenciu bližšieho
uvedenia mechanizmu výpočtu pokuty, ide v obsahu tejto časti námietok žalobcu o jeho tvrdenie o
rozpore rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného
a postupu, ktorý predchádzal  ich vydaniu s úpravou podľa § 3 ods. 1, 4, 5, § 32 ods. 1 a § 34
ods. 1 až 5 Správneho poriadku. Túto časť námietok žalobcu vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.
Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ako aj z napadnutého rozhodnutia a
z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva jednoznačný záver o preukázaní naplnenia
podmienok pre samotné uloženie sankcie - pokuty podľa § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii
práce, za porušenie právnej povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa uspokojiť nároky zamestnanca Y.
H. A., nar. XX.XX.XXXX, ktorý predložil žalobcovi ako zamestnávateľovi pri skončení jeho pracovného
pomeru dňa 19.02.2017 vyúčtovanie pracovných ciest vykonaných v dňoch 01.02.2017 až 03.02.2017,
06.02.2017 až 10.02.20107 a 13.02.2017 až 17.02.2017 do desiatich dní od jeho predloženia, ale iba
čiastočne vo výške 93,90 € dňa 18.04.2017, pričom vo zvyšku v sume 40,- € nárok zamestnanca nebol
uspokojený ani v čase inšpekcie práce a vyúčtovanie pracovných ciest pozostávalo zo stravného, ktoré
zamestnancovi prislúcha v závislosti od trvania času pracovnej cesty a výška vyúčtovania stravného
predstavovala sumu 133,90 € a doplatok 40,- € bol žalobcom ako zamestnávateľom uhradený až na
základe vykonanej inšpekcie  dňa 03.10.2017. Uvedené porušenie právnej povinnosti žalobcu vyplýva
i z Protokolu č.: IZA-72-05-2.3/P-E24-17  zo dňa 29.09.2017 (ďalej ako Protokol), ktorý je súčasťou
pripojeného administratívneho spisu Z jeho časti I. Pracovnoprávne vzťahy, zistené nedostatky, bod 2
vyplýva zistenie rovnakého porušenia právnej povinnosti s doplnením, že vyúčtovanie pracovných ciest,
predložené označeným zamestnancom žalobcu, je opatrené podpisom schvaľujúceho zamestnanca
pána E. J., zamestnávateľ vyúčtovanie neupravil, splnomocnenec zamestnávateľa  prostredníctvom
emailového vyjadrenia iba uviedol, že vyúčtovanie je upravené o poskytnutý preddavok 40,- €, o
poskytnutí ktorého však nepredložil žiadny účtovný doklad, ani príkaz na pracovnú cestu o poskytnutí
preddavku takúto informáciu neobsahuje. Z časti II. Opatrenia, písm. A, bod 2 Protokolu vyplýva
nariadenie inšpektora práce  žalobcovi ako zamestnávateľovi, vo vzťahu k zistenému nedostatku
podľa bodu 2, uspokojiť nároky zamestnanca Y. H. A. s uskutočnených pracovných ciest od 01.02
do 03.02. 2017, od 06.02. do 10.02.2017 a od 13.02 do 17.02.2017 v plnom nároku, v termíne do
10.10.2017 a podľa písm. B do 13.10.2017 doručiť inšpektorátu práce písomnú správu o prijatých
opatreniach. Podľa časti III. Záver bol Protokol, pokiaľ ide o jeho obsah, prerokovaný dňa 29.09.2017
so splnomocnencom kontrolovaného subjektu, na základe plnomocenstva z 28.09.2017 - Mgr. F. G..
Porušenie právnej povinnosti, tak ako je identifikované v citovanej časti Protokolu, teda porušenie
povinnosti žalobcu podľa § 36 ods. 8 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, je porušenie
povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu uvedeného v úprave § 2 ods. 1 písm. a), bod 1 Zákona
o inšpekcii práce, ktoré porušenie právnej povinnosti zároveň  odôvodňuje sankčný postih - uloženie
pokuty podľa § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce. Správny orgán prvého stupňa, ako aj



žalovaný, vo svojich rozhodnutiach spájali záver o dôvodnosti uloženia pokuty so závažnosťou porušenia
pracovnoprávnych predpisov, s dôvodmi spojenými s hodnotením kritérií, ktorých zohľadnenie vyplýva
vo vzťahu k určeniu výšky pokuty z úpravy § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce a s odôvodnením
naplnenia  jednotlivých funkcii takejto sankcie - pokuty (funkcie preventívnej, funkcie výchovnej
a funkcie represívnej). Osobitne žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia  zdôraznil, že
žalobca v správnom konaní, v rámci podaného odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho
orgánu, nespochybňoval spáchanie zisteného správneho deliktu a ani oprávnenie štátneho orgánu
sankcionovať takéto jeho konanie. Rovnaký postoj žalobcu vyplýva i z písomného vyjadrenia žalobcu k
Protokolu zo dňa 06.10.2017 (č.l. 12 pripojeného administratívneho spisu). Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, ako aj odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je potrebné podľa názoru
správneho súdu, zohľadňovať v celom ich obsahu a na základe takéhoto zohľadnenia odôvodnení
rozhodnutí správnych orgánov správny súd konštatuje nedôvodnosť námietky žalobcu o absencii
odôvodnenia samotného uloženia sankcie - pokuty. Zároveň z takéhoto prístupu  vnímania dôvodov
napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva záver správneho súdu
o nedôvodnosti námietky žalobcu o absencii zdôvodnenia nevyužitia možnosti neuloženia pokuty, teda
fakultatívnosti uloženia pokuty podľa § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce oproti obligatórnemu
uloženiu pokuty podľa úpravy § 19 ods. 2 Zákona o inšpekcii práce. Správny súd k tejto časti podotýka,
že úprava podľa § 19 ods. 2 písm. a) Zákona o inšpekcii práce neukladá správnemu orgánu odôvodňovať
vo svojom rozhodnutí prípadné neuloženie pokuty, ale upravuje výlučne možnosť jej neuloženia, pre
naplnenie ktorej možnosti neuloženia pokuty v prejednávanej veci správny súd existenciu podmienok
nevzhliadol. Vo všeobecnej rovine na tomto mieste správny súd podotýka, že ani správny orgán a ani
súd nemajú povinnosť pri odôvodnení naplnenia podmienok aplikácie konkrétneho právneho predpisu,
ktorý komplexne rieši prejednávanú vec, súčasne zdôvodňovať absenciu podmienok pre neaplikovanie
inej právnej úpravy alebo iných právnych úprav. Rozpor napadnutého rozhodnutia s úpravou podľa
§ 47 ods. 3 Správneho poriadku teda správny súd konštatovať nemôže. Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, ako aj odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, pokiaľ ide o otázku
samotného uloženia sankcie, a teda i pokiaľ ide o odôvodnenie nevyužitia fakultatívnej možnosti podľa
§ 19 ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce pokutu neuložiť, nie je arbitrárne, a tým ani nezákonné
a je súladné s požiadavkou kladenou na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu i podľa judikatúry
označenej žalobcom (rozsudok NS SR sp. zn. 5 Sžo/11/2013).

12.  Pokiaľ žalobca namietal záver napadnutého rozhodnutia o uložení pokuty „na možnej spodnej hranici
zákonnej sadzby\", keď právna úprava spodnú hranicu nezakotvuje, poukazuje správny súd na právnu
úpravu podľa § 19 ods. 1 Zákona o inšpekcii práce, ktorá stanovuje za predmetný správny delikt len hornú
hranicu limitovanú sumou 100.000,- €.  Na základe toho je uložená pokuta vo výške 300,- € správnym
súdom hodnotená ako pokuta v minimálnej výške spĺňajúcej na základe aplikovanej správnej úvahy
správnych orgánov, ktorá je v ich rozhodnutí dôsledne odôvodnená, jednotlivé funkcie pokuty (východnú,
represívnu i preventívnu funkciu). Jednotlivé funkcie pokuty sú napĺňané vo vzájomnej rovnováhe,
bez akéhokoľvek uprednostňovania niektorej z týchto funkcii, v nadväznosti na čo nie je možné ako
dôvodnú vyhodnotiť ani námietku žalobcu o absencii odôvodnenia správnej úvahy správnych orgánov
a o uprednostňovaní represívnej funkcie pokuty. Osobitne k represívnej funkcii pokuty, v zhode so
žalovaným správny súd zdôrazňuje, že uložená pokuta spĺňa svoju represívnu funkciu za predpokladu,
že je citeľná v majetkovej sfére zodpovedného subjektu, a teda dosahuje aspoň takú výšku pokuty, ktorá
je v majetkovej sfére zodpovedného subjektu citeľná a zároveň neeliminuje ďalšie funkcie pokuty, a to
funkciu výchovnú a funkciu preventívnu.

13.  Pokiaľ žalobca namietal v správnej žalobe nedostatočné zdôvodnenie výšky sankčného postihu,
poukazuje správny súd na podrobné zdôvodnenie výšky uloženej pokuty uvedenej už v prvostupňovom
rozhodnutí správneho orgánu, viažuci sa k úprave kritérií pre ustálenie výšky pokuty podľa § 19 ods. 6
Zákona o inšpekcii práce. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia správneho orgánu
prvého stupňa, v otázke výšky pokuty tak, ako je uvedené v bode 1. odôvodnenia tohto rozsudku, je
v súlade s požiadavkami kladenými na odôvodnenie podľa úpravy § 47 ods. 3 Správneho poriadku.
Správny súd na tomto mieste odôvodnenia rozsudku zdôrazňuje, že úprava podľa § 19 ods. 6 Zákona
o inšpekcii práce presne určuje na čo konkrétne má inšpektorát práce prihliadať, pri ustálení výšky
pokuty, pričom úprava  podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce je demonštratívna, čo vytvára pre
správny orgán priestor zohľadniť pri určení výšky pokuty aj ďalšie skutočnosti. V prejednávanej veci
správny orgán prvého stupňa takto vytvorený priestor právnou úpravou podľa § 19 ods. 6 Zákona o
inšpekcii práce využil a zohľadnil ako poľahčujúcu okolnosť spoluprácu žalobcu pri realizácii inšpekcie



a promptné odstránenie zisteného nedostatku a ako priťažujúcu okolnosť, ktorá zvyšuje závažnosť
zisteného nedostatku  fakt, že by protiprávny stav s najväčšou pravdepodobnosťou  pretrvával, nebyť
vykonanej inšpekcie práce, pri ktorej bol nedostatok zistený. Tieto skutočnosti zohľadnil správny orgán
prvého stupňa vo svojom rozhodnutí ako priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, hoci nie sú explicitne
vymedzené v úprave podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce, avšak boli odôvodnene a správne
už správnym orgánom prvého stupňa zohľadnené pri určení výšky pokuty. Pokiaľ neboli v správnom
konaní správnymi orgánmi ako relevantné zohľadnené kritériá podľa § 19 ods. 6 písm. b), c) a d)
Zákona o inšpekcii práce (počet zamestnancov a riziká, ktoré sa vyskytujú  v činnosti zamestnávateľa,
počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa ods. 2 písm. a) prvého
bodu a skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany
práce u zamestnávateľa) bolo už v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, s ktorým sa žalovaný
stotožnil, náležite odôvodnené nezohľadnenie týchto kritérií z dôvodu ich irelevantnosti, vzhľadom na
druh  porušenej právnej povinnosti - porušenie povinnosti podľa Zákona o cestovných náhradách.
Správny súd na tomto mieste odôvodnenia podotýka vo všeobecnej rovine, že posudzovanie výšky
pokuty, prostredníctvom konkrétneho kritéria uvedeného v demonštratívnom výpočte podľa úpravy §
19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce, môže byť z povahy veci (konkrétne vzhľadom na druh porušenej
povinnosti) vylúčené, čo nastalo i v prejednávanej veci práve vo vzťahu k uvedeným kritériám podľa § 19
ods. 6 písm. b), c) a d) Zákona o inšpekcii práce, tak ako sú citované v predchádzajúcom odôvodnení.
Správny súd nesúhlasí s námietkou žalobcu, podľa ktorej napadnuté rozhodnutie a ani rozhodnutie
správneho orgánu prvého stupňa neodôvodnilo uloženú pokutu pokiaľ ide o jej výšku, z hľadiska
závažnosti následkov porušenia, pretože už v odôvodnení správneho orgánu prvého stupňa, s ktorým sa
žalovaný stotožnil, na strane 6 odôvodnenia jeho rozhodnutia pri kritériu závažnosť zisteného porušenia
povinností a závažnosť ich následkov je  uvedené: „Konanie účastníka konania považuje správny
orgán za závažné, účastník konania ako zamestnávateľ má povinnosť poskytovať zamestnancovi pri
pracovných cestách stravné a uspokojiť jeho nároky, pričom účastník konania nepreukázal platobnú
neschopnosť, alebo iný dôvod, pre ktorý nemohol nárok uspokojiť\". V otázke odôvodnenia výšky uloženej
pokuty  rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa ako i napadnuté rozhodnutie, hodnotí správny súd
ako dôsledné a náležité a tým súladné s požiadavkou kladenou úpravou podľa
§ 47 ods. 3 Správneho poriadku na odôvodnenie správneho rozhodnutia. Osobitne, ku konkrétnej
výške pokuty správny súd dodáva, že úprava podľa § 19 ods. 1, 6 Zákona o inšpekcii práce neukladá
správnemu orgánu odôvodňovať mechanizmus ustálenia výšky pokuty. Správne orgány dospeli k
ustáleniu výšky pokuty na základe vyhodnotenia zákonných kritérií pri zohľadnení požiadavky naplniť
funkcie pokuty (výchovnú, represívnu i preventívnu), na základe vyhodnotenia nimi vykonaného
dokazovania a na základe aplikácie správneho úvahy. Na tomto mieste odôvodnenia správny súd
poukazuje na závery podľa bodu 22. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu Trenčín sp. zn. 15
Sa/39/2017 zo dňa 26.2.2018, s ktorými sa stotožňuje, a podľa ktorých: Ukladanie pokút sa realizuje vo
sfére voľného správneho uváženia (diskrečného práva) správneho orgánu, teda v zákonom dovolenej
voľnosti správneho orgánu rozhodnúť vo vymedzených hraniciach. Na rozdiel od posudzovania otázok
zákonnosti, ktorými sa musí správny súd na základe žalobnej námietky zaoberať, je oblasť diskrečnej
úvahy súdnej kontrole prakticky uzavretá. Je možné ju podrobiť súdnemu prieskumu len, ak správny
orgán prekročil hranice stanovené zákonom pre takéto uváženie, alebo voľné uváženie zneužil. Nie je
však v právomoci správneho súdu, aby vstúpil do role správneho orgánu a položil namiesto správneho
uváženia uváženie sudcovské a sám rozhodol, aká pokuta by mala byť uložená. To by mohol urobiť
len na základe moderačného oprávnenia. V tejto časti poukazuje správny súd na úpravu podľa § 27
ods. 2 SSP, v zmysle ktorej pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydáva na základe zákonom
povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba to, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom. V pomeroch konania správneho súdu v tejto veci, ktorá bola vecou
na základe správnej žaloby vo veci správneho trestania podľa § 194 SSP, je úprava § 27 ods. 2
SSP modifikovaná úpravou podľa § 195 písm. e) SSP, podľa ktorej správny súd nie je vo veciach
správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a
jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. V prejednávanej veci správny súd
konštatuje, že druh a výška uloženej sankcie - predmetnej pokuty nevybočili z rozsahu správnej úvahy
orgánu verejnej správy a uloženie pokuty v konkrétnej výške, a teda správna úvaha orgánu verejnej
správy založená na dôslednom vyhodnotení jednotlivých kritérií podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii
práce, tak ako je toto vyhodnotenie podrobne zachytené už v rozhodnutí správneho orgánu prvého
stupňa, na ktoré rozhodnutie žalovaného odkazuje, je v rozhodnutiach správnych orgánov podrobne
odôvodnené spôsobom, ktorý napĺňa požiadavku úpravy podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku.
Napadnuté rozhodnutie spĺňa požiadavku kladenú na odôvodnenie správneho rozhodnutia podľa § 47



ods.3 Správneho poriadku, ako i na rozhodnutie ako také podľa § 46 Správneho poriadku i pokiaľ
ide o vymedzenie  podkladov rozhodnutia, ktoré sú uvedené na strane 4 odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, v spojení s opisom ich vyhodnotenia, vrátane konštatovania o nepreukázaní poskytnutia
zálohy/preddavku 40,- €, pričom v tejto časti je žalovaným uvedený opis vyhodnotenia posudzovaných
dôkazov zrkadlom naplnenia zákonnej požiadavky na postup správneho orgánu  pri hodnotení dôkazov
podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku.

14.  Nakoľko v prejednávanej veci išlo o správnu žalobu vo veci správneho trestania postupoval
správny súd pri hodnotení tejto žaloby i podľa úpravy § 195 písm. a) až e) SSP, pričom konštatuje, že
nevzhliadol dôvody pre aplikáciu tejto úpravy a pre zrušenie rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa
a žalovaného na základe aplikácie tejto právnej úpravy. Osobitne vo vzťahu k úprave podľa § 195 písm.
b) SSP správny súd konštatuje, s poukazom na úpravu podľa § 19 ods. 4 Zákona o inšpekcii práce a pri
zohľadnení momentu prerokovania Protokolu dňa 29.09.2017, momentu uplynutia lehoty na uspokojenie
nároku zamestnanca žalobcu podľa Zákona o cestovných náhradách v lehote desiatich pracovných
dní od predloženia vyúčtovania, ku ktorému predloženiu vyúčtovania došlo dňa 19.02.2017 (čo vyplýva
z Protokolu zo dňa  29.9.2017), teda k 03.03.2017 a pri zohľadnení vydania rozhodnutia správneho
orgánu prvého stupňa o uložení pokuty dňa 15.03.2019, absenciu dôvodu pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa na základe aplikácie úpravy § 195 písm.
b) SSP.  Vychádzajúc zo zistení správneho súdu a vyššie skonštatovaných záverov správneho súdu,
správny súd rozhodol o zamietnutí správnej žaloby ako celku na základe skonštatovania jej nedôvodnosti
podľa § 190 SSP.

15.  Podľa § 167 ods. 1 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

Podľa § 168 ods. 2 SSP: Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci
voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo
požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

16.  O náhrade trov konania žalobcu bolo rozhodnuté na základe aplikácie úpravy § 167 ods. 1 SSP
aplikovanej a contrario. Žalobca v konaní nebol úspešný, pretože správna žaloba bola zamietnutá, preto
mu súd náhradu trov konania nepriznal. Rovnako súd nepriznal náhradu trov konania ani žalovanému na
základe aplikácie § 168 SSP, hoci bol v konaní úspešný, pretože neboli splnené podmienky pre aplikáciu
tejto právnej úpravy, nebola preukázaná výnimočnosť situácie.

17.  Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v
lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom
súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí
podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len \"sťažnostné body\"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "81bdbbda-c46d-4cad-bdb8-67fbc9404167:f39c9cd9-cbe5-4fd2-805a-15422c4834ef", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5019200545.3", "spisova_znacka": "31S/72/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 31S/72/2019 z 30. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-06-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5019200545.3"}, {"guid": "84ed199b-8855-4ff2-9a34-82a324334b69:04c24ff7-71c3-4c9e-908a-45707296cbb2", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3017200347.1", "spisova_znacka": "15Sa/39/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 15Sa/39/2017 z 25. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-02-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3017200347.1"}], "citovane_v": []}