Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/211/2019 z 27. 5. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 27. mája 2020, sp. zn. 14Cob/211/2019, ECLI:SK:KSZA:2020:5114217183.2 Krajský súd Žilina | 14Cob/211/2019 | ECLI:SK:KSZA:2020:5114217183.2 | 2020-05-27 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 379 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP, § 219 ods. 1 CSP, § 219 ods. 3 CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 49 ods. 2 CSP, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ad072235-43cc-4c2c-a506-324c8af3d2ca Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5114217183.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/211/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114217183
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5114217183.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta
Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci
žalobcu: KONSTRUKTOR BIS SPÓŁKA Z OGRANICZONĄ ODPOWIEDZIALNOŚCIĄ SPÓŁKA
KOMANDYTOWA, so sídlom Pana Tadeusza 4, 30-727 Krakov, Poľská republika, IČO (REGON):
351021295, zastúpeného zástupcom V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, IČO: 36
858 820, proti žalovanému: Ing. E. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, XXX XX O., zastúpenému
advokátom JUDr. Václavom Jaroščiakom, so sídlom C. O. XXXX/XX, XXX XX X. v konaní o zaplatenie
9.324,57 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
10Cb/213/2014-666 zo dňa 30. júla 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/213/2014-666 zo dňa 30. júla 2019 p
o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov tohto odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.324,57
Eur s 13%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.155,25 Eur od 12.04.2011, zo sumy 177,- Eur od
15.04.2011, zo sumy 1.413,95 Eur od 15.04.2011, zo sumy 455,75 Eur od 23.04.2011, zo sumy 983,21
Eur od 26.04.2011, zo sumy 1.740,16 Eur od 30.04.2011, zo sumy 1.149,35 Eur od 04.05.2011, zo sumy
461,90 Eur od 05.05.2011 a zo sumy 788,- Eur od 04.06.2011, všetko až do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, a žalobcovi a Slovenskej republike priznal voči žalovanému nárok na plnú
náhradu trov konania. V odôvodnení poukázal na žalobu podanú dňa 21.05.2014, ktorou sa žalobca
domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť sumu 9.324,57 Eur s úrokom z omeškania a náhradou
trov konania. Nárok odôvodnil tým, že so žalovaným v rámci svojej podnikateľskej činnosti uzatvoril
viaceré kúpne zmluvy, ktorých predmetom bolo dodanie tovaru špecifikovaného na každej faktúre
jednotlivo, na základe čoho žalobca vystavil faktúry s označením ich čísla, dátumu vystavenia, splatnosti
a fakturovanej sumy, a to faktúru č. 1246/11/VAT zo dňa 28.03.2011, splatnú 11.04.2011 na sumu
2.155,25 Eur, faktúru č. 1329/11/VAT zo dňa 31.03.2011, splatnú 14.04.2011 na sumu 177,- Eur, faktúru
č. 1325/11/VAT zo dňa 31.03.2011, splatnú 14.04.2011 na sumu 1.413,95 Eur, faktúru č. 1447/11/VAT
zo dňa 08.04.2011, splatnú 22.04.2011 na sumu 455,75 Eur, faktúru č. 1484/11/VAT zo dňa 11.04.2011,
splatnú 25.04.2011 na sumu 983,21 Eur, faktúru č. 1585/11/VAT zo dňa 15.04.2011, splatnú 29.04.2011
na sumu 1.740,16 Eur, faktúru č. 1665/11/VAT zo dňa 19.04.2011, splatnú 03.05.2011 na sumu 1.149,35
Eur, faktúru č. 1688/11/VAT zo dňa 20.04.2011, splatnú 04.05.2011 na sumu 461,90 Eur, faktúru č.
2189/11/VAT zo dňa 20.05.2011, splatnú 03.06.2011 na sumu 788,- Eur, spolu vo výške 9.324,57 Eur.
Žalobca uviedol, že žalovaný prevzal tovar uvedený na faktúre, čo potvrdil svojim podpisom na faktúrach,
vystavených CMR dokladoch a v niektorých prípadoch dokladom s označením „wydanie WZ". Žalovaný



dňa 06.12.2011 písomne uznal svoj záväzok voči žalobcovi v celkovej výške 50.615,86 PLN, pričom
strany sa dohodli vo veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar tak, že žalovaný sa zaviazal zaplatiť
uznanú sumu spolu so zákonným úrokom do 31.12.2012 v troch splátkach, pričom žalovaný zaplatil
iba jednu splátku dňa 17.08.2012 v sume 2.000,- Eur, ktorá bola započítaná na najskôr splatné faktúry.
Vo väzbe na ustanovenie čl. 2 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a
uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (tzv. Brusel I), čl. 4 ods. 1 písm.
a/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008 o rozhodnom
práve pre zmluvné záväzky (tzv. Rím I) žalobca uviedol, že rozhodným právom v prejednávanej veci je
právo poľské, a preto na úpravu zmluvného vzťahu sa použije poľský Občiansky zákonník, t. j. zákon zo
dňa 23.04.1963 v znení neskorších predpisov, ktorý obsahuje úpravu kúpnej zmluvy. V nadväznosti na
citované zákonné ustanovenie čl. 535 poľského Občianskeho zákonníka žalobca uviedol, že žalovaný
si svoj záväzok zaplatiť dlžnú sumu napriek výzve žalobcu zo dňa 19.03.2013 nesplnil, a preto žalobca
žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie dlžnej istiny spolu s úrokmi z omeškania v sadzbe vyplývajúcej
z rozhodnutia ministra financií zo dňa 04.12.2008, ktorým sa stanovila výška úrokov z omeškania od
15.12.2008 vo výške 13% ročne.

2. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému žalovaný podal odpor. Tento odôvodnil tým, že
fakturovaný tovar neprevzal a tento tovar nebol žalovanému ako podnikateľskému subjektu dodaný.
Žalovaný nárok neuznáva a navrhol žalobu zamietnuť, pričom z opatrnosti zároveň vzniesol námietku
premlčania.

3. Okresný súd uviedol, že žalobca uplatňuje voči žalovanému nárok z kúpy a predaja tovaru medzi
podnikateľmi v rámci členských krajín Európskej únie, keď na strane žalobcu ako predávajúceho
vystupuje obchodná spoločnosť so sídlom v Poľskej republike a na strane žalovaného fyzická osoba
podnikateľ (k okamihu začatia konania) s miestom podnikania na území Slovenskej republiky. Okresný
súd poukázal na Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z
22.12.2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, známe
ako „Nariadenie Brusel I". Toto nariadenie ustanovuje systém jurisdikcie vo veciach rozhodovania
o cezhraničných sporoch medzi súdmi jednotlivých členských štátov. Žalobca uplatnil svoj nárok
na súde SR, žalovaný sa konania zúčastnil bez uplatnenia námietok nedostatku právomoci súdu a
účasťou procesných strán na konaní je založená jurisdikcia konajúceho súdu podľa čl. 24 Nariadenia
Brusel I. Okresný súd ďalej posudzoval použitie príslušnej právnej normy na daný skutkový stav s
prihliadnutím na skutočnosť, že podľa predložených listín malo ku vzniku záväzkovoprávneho vzťahu
medzi stranami dôjsť v roku 2011. S prihliadnutím na okamih tvrdeného uzavretia zmluvy a na jeho
základ v realizovaných dodávkach tovaru, okresný súd aplikoval na skutkový stav Dohovor OSN o
zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru publikovaný pod číslom 160/1991 Zb. (ďalej aj len „Dohovor"
alebo „Viedenský dohovor"). Tento dohovor sa vzťahuje na medzinárodnú kúpu tovaru, pri ktorej kupujúci
a predávajúci majú miesta podnikania v rôznych štátoch, ktoré sú zmluvnými štátmi Dohovoru. Okresný
súd preto aplikoval primárne ustanovenia tohto Dohovoru a v prípade, ak niektoré otázky Dohovorom
neboli upravené, aplikoval príslušnú kolíznu normu, určenú podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (tzv. Rím I). Podľa tohto nariadenia sa
pri zmluve o predaji tovaru táto zmluva spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu,
teda v posudzovanej právnej veci právom žalobcu. Okresný súd tak poukázal na čl. 1 ods. 1, čl. 53 a čl.
78 Dohovoru a na ust. čl. 481 § 1 a § 2 Občianskeho zákonníka Poľskej republiky.

4. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 11.07.2018 tak, že žalobu zamietol, keď svoje
rozhodnutie založil na hodnotení miery splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti procesnými
stranami, s prihliadnutím na obranu žalovaného, ktorý namietal neexistenciu záväzkovo-právneho
vzťahu, namietol pravosť podpisov na jednotlivých faktúrach predložených žalobcom a nákladných
listoch a tiež na dohode vo veci úhrady pohľadávok a Uznaní dlhu zo dňa 06.12.2011 a najmä premlčanie
žalovanej pohľadávky. Pokiaľ žalobca v konaní nepreukázal uznanie celej žalovanej pohľadávky s
dôsledkom začatia plynutia novej premlčacej doby, vyhodnotil okresný súd námietku premlčania ako
dôvodnú a žalobcovi premlčané právo nepriznal. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na základe
podaného odvolania žalobcu uznesením č.k. 14Cob/167/2018 zo dňa 28.03.2019 rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd okresnému súdu uložil opätovne
vyhodnotiť otázku premlčania nároku žalobcu s prihliadnutím na dve vykonané úhrady žalovaným,
ktoré podľa predložených listín boli nesporne vykonané z účtu žalovaného, ktoré úhrady bude potrebné
posudzovať v kontexte povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti žalobcu a žalovaného.



5. K námietke nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu konštatoval okresný súd, že z obchodného registra
žalobcu vyplýva vznik obchodnej spoločnosti žalobcu ako komanditnej spoločnosti, ktorá vznikla na
základe uznesenia spoločníkov obchodnej firmy
KONSTRUKTOR Z. OGONOWSKA SPÓLKA JAWNA o premene tejto spoločnosti na
spoločnosť žalobcu ako nástupnícku spoločnosť dňom 13.07.2012. Všetky žalobcom vystavené faktúry,
ktoré sú predmetom konania, obsahujú údaj predávajúceho KONSTRUKTOR Z. OGONOWSKA
SPÓLKA JAWNA, t.j. označenie právneho predchodcu žalobcu, a preto okresný súd námietku
nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.

6. Vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu konštatoval okresný súd, že aj na základe doplneného
dokazovania po zrušení rozsudku krajským súdom posudzoval opätovne všetky žalobcom uplatnené
prostriedky procesného útoku a žalovaným uplatnené prostriedky procesnej obrany a hodnotil jednotlivé
dôkazy vo vecnej a časovej rovine samostatne aj vo vzájomnej súvislosti, a to za účelom odstránenia
rozporov, ktoré vyplynuli z doterajšieho dokazovania vo vzťahu k vykonaným úhradám žalovaného, a
z pohľadu hodnotenia, či tieto úhrady možno považovať za právom predpokladané a súdnou praxou
akceptované uznanie nároku žalobcu. Okresný súd pritom vychádzal zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov podľa ust. § 191 CSP za účelom ustálenia skutkového základu, z ktorého žalobca uplatňuje
nárok. Okresný súd poukázal na ust. § 150 CSP, podľa ktorého majú procesné strany povinnosť pravdivo
a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú sporu, pričom povinnosť
strany sporu tvrdiť predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu. Procesnej povinnosti
strany uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany tvrdené skutočnosti poprieť.
Posúdenie, či skutkové tvrdenie strany je sporné alebo nesporné, hodnotí súd podľa toho, či bolo tvrdenie
protistranou účinne popreté. Ustanovenie § 151 ods. 2 CSP na účinné popretie skutkových tvrdení
vyžaduje povinnosť uviesť vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach a v prípade, ak
strana neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok
uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné.

7. Základnou nosnou otázkou v prejednávanej veci bolo posúdenie pravdivosti
listiny Uznania dlhu žalovaným zo dňa 06.12.2011 a v jej súvislosti vyhodnotenie dôvodnosti námietky
premlčania žalovanej pohľadávky. S poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(uznesenie sp. zn. 4Cdo/13/2009) platí, že ak strana poprie pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné
bremeno týkajúce sa pravdivosti na tej strane, ktorá zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre
seba priaznivé právne následky. Všeobecné popieranie pravdivosti súkromných listín nemôže mať za
následok oslabenie ich dôkaznej sily, a preto je na tej strane, ktorá pravdivosť listiny popiera, aby
uviedla, prečo listinu považuje za nepravdivú a je povinná ku svojim tvrdeniam označiť dôkazy. Uplatňuje
sa skutková domnienka, že ak je preukázaná pravosť súkromnej listiny, považuje sa za správne a
zodpovedajúce vôli vystaviteľa to, čo je uvedené nad jeho podpisom. Pravá súkromná listina je tak
dôkazom o tom, že jej vystaviteľ urobil prehlásenie v nej zachytené alebo prejav vôle v nej obsiahnutý.
Pravdivosť a pravosť listín predložených žalobcom spochybnil žalovaný ich popretím, keď namietal, že
žiaden tovar, ktorého zaplatenia sa žalobca domáha, si neobjednal, žiaden tovar mu žalobcom nebol
dodaný, podpisy na predložených súkromných listinách nie sú podpismi žalovaného, žiadne iné osoby
na objednanie a prevzatie tovaru žalovaný nepoveril, v čase údajného podpisu Dohody vo veci úhrady
pohľadávok a Uznania dlhu dňa 06.12.2011 sa žalovaný v sídle žalobcu nenachádzal a úhrady vykonané
z účtu žalovaného nesmerovali k úhrade pohľadávok špecifikovaných v Prílohe č. 1 k Uznaniu dlhu.
Okresný súd potom hodnotil, do akej miery žalovaný, ktorý popiera pravdivosť súkromných listín, uviedol,
prečo listina je nepravdivá, a do akej miery označil ku svojim tvrdeniam dôkazy.

8. Podľa okresného súdu z dôkazov vyplynulo, že k Uznaniu pohľadávky žalobcu a k uzavretiu
Dohody vo veci úhrady pohľadávok malo dôjsť dňa 06.12.2011, pričom v Prílohe č. 1 k Uznaniu dlhu
je špecifikovaných celkom 13 faktúr, ktorými žalobca žalovanému fakturoval kúpnu cenu. Jednotlivé
faktúry s výnimkou poslednej faktúry sú vystavené v mene Eur. Príloha č. 1 k Uznaniu dlhu
obsahuje špecifikáciu jednotlivých faktúr, avšak fakturovanú sumu nedoplatku ceny vyjadruje v mene
PLN v celkovej sume 50.615,86. Podľa okresného súdu je napriek rozdielnemu vyjadreniu meny
nespochybniteľné, ktorého konkrétneho záväzku sa uznanie týka a je určiteľná aj suma uznaného
záväzku, keďže podľa predložených listín mal dlžník uznať fakturovanú sumu podľa jednotlivých faktúr
v celej ich fakturovanej výške. Vyhotovenie prílohy č. 1 v slovenskom jazyku v pomeroch prejednávanej
veci nespochybňuje pravosť a pravdivosť listiny, keďže sa viaže k právnemu úkonu dlžníka, ktorý



je slovenským podnikateľom. Námietku žalovaného v tejto súvislosti vyhodnotil okresný súd ako
irelevantnú. Okresný súd ďalej uviedol, že v čase po podpísaní Dohody o úhrade pohľadávok a Uznaní
dlhu zo dňa 06.12.2011 došlo nesporne z účtu žalovaného k dvom platbám, pričom jedna z platieb
ako typ operácie obsahuje označenie „Uznanie" a suma vykonanej úhrady zodpovedá približnej výške
pohľadávok žalobcu vyplývajúcich z prvých dvoch v Prílohe č. 1 špecifikovaných faktúr, a to z faktúry č.
1190/11/VAT a č. 1215/11/VAT, znejúcich na sumu 8.353,4 PLN. Pri kurze mien v čase vykonania úhrady
za 1 Eur/4,0806 PLN predstavovala zaplatená suma 1.934,- Eur. Je tak zrejmé, že vykonanou úhradou
nezanikol záväzok žalovaného z prvých dvoch faktúr Prílohy č. 1 v celom fakturovanom rozsahu, ale
len v rozsahu vykonanej úhrady, ktorú vzhľadom na absentujúci údaj k plneniu, ktorého z viacerých
záväzkov dlžníka sa úhrada viaže, započítal žalobca platbu na prvé dve najskôr splatné pohľadávky
špecifikované v tejto prílohe. Z predmetu podanej žaloby je zrejmé, že prvú vykonanú platbu dlžníkom
po Uznaní dlhu zo dňa 06.12.2011 zohľadnil žalobca na prvé dve najskôr splatné pohľadávky, ktorých
úhrady sa už v neskoršom období voči žalovanému nedomáhal.

9. Okresný súd ďalej uviedol, že napriek tomu, že platba v sume 8.353,4 PLN bola nesporne vykonaná
žalovaným z jeho účtu, žalovaný v rozpore s ust. § 151 ods. 2 CSP neuviedol vlastné tvrdenia k účelu
úhrady a neobjasnil význam použitého pojmu „uznanie" a „záloha na faktúru", a preto popretie vykonané
žalovaným nemožno hodnotiť ako
účinné. Keďže úhrada vykonaná žalovaným sa týkala vlastného konania žalovaného,
je zrejmé, že žalovaný mal objektívnu možnosť a súčasne procesnú povinnosť uviesť iné skutočnosti a
vlastné tvrdenia k dôvodom vykonanej spornej úhrady a napriek tomu, že žalovanému bol po zrušení
rozhodnutia odvolacím súdom poskytnutý dostatočný časový priestor na dohľadanie účelu vykonanej
platby v účtovnej evidencii žalovaného, žalovaný svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť v
tejto časti nesplnil. Z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by žalovaný v čase vykonanej úhrady bol
dlžníkom žalobcu z iných záväzkovo-právnych vzťahov ako tých, ktoré sú predmetom tohto konania,
ani že by žalovaný vo vzťahu k žalobcovi učinil iný hmotno-právny úkon Uznania dlhu ako úkon zo dňa
06.12.2011. Tvrdenie žalovaného o konaní v omyle vyvolanom úradníkom banky žalovaný nepreukázal.
Podľa okresného súdu žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu k vykonanej čiastočnej úhrade účinne
nepoprel. Úhradu vykonanú žalovaným dňa 17.08.2012 tak okresný súd vyhodnotil ako úhradu časti
dlhu žalovaného, ktorý je špecifikovaný v Prílohe č. 1 Uznania dlhu zo dňa 06.12.2011.

10. Vo vzťahu k úhrade vykonanej žalovaným dňa 28.08.2013 v sume 1.324,77 Eur na
faktúru č. 1830/11/VAT, kde ako typ operácie žalovaný uviedol „Uznanie", uviedol okresný súd, že ani
v tomto prípade žalovaný neuviedol presvedčivé skutkové tvrdenia a k týmto neoznačil žiadne dôkazy,
spochybňujúce skutkové tvrdenie žalobcu, že aj v druhom prípade vykonanej platby žalovaným došlo
k plneniu žalovaného v zmysle Uznania dlhu a Dohody o úhrade pohľadávok zo dňa 06.12.2011.
Vysvetlenia žalovaného k okolnostiam identifikácie platieb a k použitému pojmu „uznanie" hodnotil
okresný súd ako nepresvedčivé, nepravdepodobné a pochybné. Pokiaľ žalovaný poprel, že by sa
ktorákoľvek z faktúr, ktoré sú bližšie špecifikované v Prílohe č. 1 Uznania dlhu, dostala do dispozičnej
sféry žalovaného, túto obranu spochybňuje už samotná úhrada vykonaná žalovaným v sume 1.324,77
Eur, ktorá je v identifikácii platby špecifikovaná číslom faktúry, a nepochybne táto faktúra musela
byť žalovanému doručená. Spochybnenie dôvodnosti vykonanej úhrady tak okresný súd posúdil ako
tendenčné, keďže žalovaný neuplatnil žiaden procesný úkon vo vzťahu k žalobcovi, ktorým by sa
domáhal vrátenia platby, ktorá podľa tvrdení žalovaného bola prijatá žalobcom bez právneho dôvodu.
Pokiaľ by boli pravdivé tvrdenia žalovaného, že žalovaný nemal vedomosť o existencii pohľadávok
žalobcu a o listinách Uznania dlhu a Dohode o úhrade pohľadávok, nemohol by vykonať dve predmetné
úhrady. Úhrady vykonané žalovaným spochybnili dôvodnosť celej procesnej obrany žalovaného do
takej miery, že v kontexte ostatných vykonaných dôkazov a skutočnosti, že žalovaný na preukázanie
vlastných tvrdení neoznačil ani jeden dôkaz, vyhodnotil okresný súd procesnú obranu žalovaného ako
účelovú v snahe oddialiť splnenie splatného záväzku. Žalovaný napriek tomu, že od začiatku konania
spochybňoval dôvodnosť akejkoľvek pohľadávky uplatnenej žalobcom, neoznačil na preukázanie
svojich tvrdení žiaden dôkaz. Okresný súd tak dospel k záveru, že žalobca aj bez nariadenia znaleckého
dokazovania pravosti podpisu žalovaného na Uznaní dlhu preukázal súvislosť vykonaných úhrad
žalovaným s Uznaním dlhu zo dňa 06.12.2011. Okresný súd tieto úhrady v kontexte všetkých ostatných
dôkazov s prihliadnutím na vecné a časové súvislosti týchto úhrad vyhodnotil ako formu nenáležitého
uznania nároku žalobcu s dôsledkom plynutia novej trojročnej premlčacej doby.



11. K otázke premlčania okresný súd uviedol, že premlčanie nárokov upravuje čl. 117 § 1 poľského
Občianskeho zákonníka tak, že s výnimkami uvedenými v zákone majetkové nároky podliehajú
premlčaniu, pričom podľa čl. 118, pokiaľ osobitný predpis neurčuje inak, premlčacia lehota predstavuje
10 rokov a pre nároky s periodickým plnením a nároky spojené s vykonávaním živnostenskej činnosti
je premlčacia lehota 3 roky, ktorá začína plynúť dňom vymáhateľnosti nároku (čl. 120 § 1). Zákonná
úprava v čl. 123 § 1 upravuje prerušenie plynutia premlčacej doby uplatnením nároku na súde alebo
inom príslušnom orgáne, uznaním nároku dlžníkom, príp. prostredníctvom začatia mediácie. Podľa
čl. 124 § 1 začína po každom prerušení premlčania premlčacia doba plynúť odznova. V prípade
prerušenia plynutia premlčacej doby uplatnením nároku na súde alebo pred iným príslušným orgánom,
v prípade začatia zmierovacieho konania mediáciou premlčacia doba nezačína plynúť odznova, pokiaľ
toto konanie nebude ukončené. Uznaním dlhu žalovaným tak začala plynúť nová trojročná premlčacia
doba, a preto žalovaný nárok s prihliadnutím na okamih podania žaloby dňa 21.05.2014 bol uplatnený v
rámci premlčacej doby, a preto námietku premlčania uplatnenú žalovaným vyhodnotil okresný súd ako
nedôvodnú.

12. Okresný súd napriek tomu, že žalobca (pozn. krajského súdu: správne malo byť zrejme uvedené
žalovaný) spochybnil aj pravosť podpisu, ktorými sú opatrené faktúry, výdavkové doklady a listiny
CMR, ktorými žalobca preukazuje existenciu záväzkovo-právneho vzťahu so žalovaným a dôvodnosť
svojho nároku, v kontexte preukázaného uznania dlhu žalovaným vyhodnotil aj v tejto časti obranu
žalovaného ako tendenčnú. Podľa okresného súdu je nereálne a nepravdepodobné, že pokiaľ by
záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným neexistoval a nedošlo by k uskutočneniu dodávok
žalovanému, že by žalovaný pohľadávky žalobcu uznal a po vykonanom uznaní žalobcovi čiastočne
na uznané pohľadávky plnil. Z uznania pohľadávok žalovaným špecifikovaných v Prílohe č. 1 zo
dňa 06.12.2011 dovodil okresný súd skutkovú domnienku, že pokiaľ žalobca v konaní preukázal hoci
aj nenáležité uznanie žalovaných pohľadávok, je potrebné tieto hodnotiť za dôvodné a existujúce,
pokiaľ žalovaným nie je preukázaný opak. Ak žalovaný poprel skutočnosti vyplývajúce z tejto skutkovej
domnienky, je povinný v rámci svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti svoju procesnú obranu
preukázať. Aj pri rešpektovaní negatívnej dôkaznej teórie, skutočnosť, že žalovaný vystupuje na strane,
voči ktorej je uplatňované žalované právo, nezbavuje žalovaného povinnosti uviesť skutkové tvrdenia
a označiť k nim dôkazy, ktorými žalovaný účinne popiera tvrdenia žalobcu. Podľa okresného súdu
žalovaný dôvodnosť svojej procesnej obrany, založenej výlučne na popretí skutkových tvrdení žalobcu
a spochybnení pravosti listinných dôkazných prostriedkov žalobcu, nepreukázal. Takéto popretie je
neúčinné s dôsledkom, že na druhej strane žalobcom uvádzané a preukazované skutkové tvrdenia
posúdil okresný súd ako nesporné a pravdivé a stali sa tak skutkovým základom pre rozhodnutie súdu
o vyhovení žalobe.

13. Tento záver má dopad aj na posúdenie dôvodnosti pohľadávky žalobcu podľa faktúry č. 2189/11/
VAT, kde ako odberateľ tovaru vystupuje pani C. D. - A., znejúcej na sumu 788,- Eur, ktorá faktúra
je súčasťou Prílohy č. 1 Uznania pohľadávok zo dňa 06.12.2011. Podľa tvrdení žalobcu záväzok
na zaplatenie kúpnej ceny vznikol na základe dohody strán priamo žalovanému. Žalovaný skutkovú
domnienku, vyplývajúcu z uznania pohľadávok, v rámci uplatnenej procesnej obrany nevyvrátil. Medzi
pohľadávkami žalobcu uznanými žalovaným je označená aj dotknutá faktúra, a pokiaľ žalovaný namietol
svoju legitimáciu, zaťažuje s ohľadom na účinky uznania pohľadávky žalovaného povinnosť tvrdenia a
dôkaznú povinnosť. Uznanie pohľadávok nebráni žalovanému ako dlžníkovi brániť sa voči uplatnenému
nároku tvrdením neexistencie dlhu, avšak preukázanie tejto námietky zaťažuje dlžníka. Veriteľ, ktorý
v konaní preukáže uznanie svojich pohľadávok či už vo forme náležitého alebo nenáležitého uznania,
nemusí existenciu pohľadávok preukazovať inou formou. Zo stanoviska Ministerstva spravodlivosti
Poľskej republiky k obsahu poľského práva vo veci uznania nároku vyplýva, že uznanie nároku vzniká
v každom prípade zjavného prejavu vôle alebo iného jednoznačného konania dlžníka voči veriteľovi,
z ktorého vyplýva, že dlžník považuje nárok veriteľa za existujúci. Uznanie nároku môže mať formu
náležitého alebo nenáležitého uznania. Z obsahu prehlásenia môže vyplývať buď vôľa uspokojiť nárok
alebo priznanie faktu jeho existencie (prehlásenie uvedomovania si svojho záväzku). Za nenáležité
uznanie dlhu sa napr. považuje čiastočná úhrada pohľadávky, žiadosť o úhradu pohľadávky v splátkach
alebo žiadosť o posun termínu splatnosti pohľadávky. V zmysle ČI. 123 § 1 bod 2 Občianskeho zákonníka
je uznaním, ktoré spôsobuje prerušenie priebehu premlčania, každé potvrdenie existencie dlhu určené
veriteľovi, nezávisle od toho, či ide o uznanie náležité alebo nenáležité. Z vykonaných dôkazov mal
okresný súd preukázané také správanie žalovaného ako dlžníka, z ktorého možno bez pochybností
dovodiť uznanie pohľadávky žalobcu z uzatvorených kúpnych zmlúv na podklade faktúr špecifikovaných



v Prílohe č. 1 Uznania dlhu zo dňa 06.12.2011 v celkovej sume 50.615,86 PLN, medzi ktorými sú
zahrnuté aj žalovaným neuhradené záväzky, ktoré tvoria predmet tohto konania. Napriek tomu, že v
prílohe č. 1 uznania dlhu je pohľadávka dlžnej sumy vyjadrená v mene PLN, umožňuje špecifikácia
dlhu vo väzbe na označenie konkrétnych daňových dokladov - faktúr ich jednoznačnú individualizáciu.
Pri zohľadnení prvej žalovaným vykonanej platby dňa 17.08.2012 na úhradu prvých dvoch faktúr,
predstavoval zostatok dlžnej sumy pohľadávku žalobcu 10.649,34 Eur, ktorá sa premietla do poslednej
výzvy žalobcu na zaplatenie pohľadávky pred podaním žaloby, ktorú žalovaný nesporne prevzal dňa
21.03.2013. Napriek doručeniu tejto výzvy nevyplýva z vykonaných dôkazov, že by žalovaný dôvodnosť
uplatňovaného nároku žalobcu akýmkoľvek spôsobom rozporoval. Naopak, po doručení výzvy žalovaný
zaplatil žalobcovi dňa 28.08.2013 (t.j. týždeň po prevzatí predžalobnej výzvy) na faktúru č. 1830/11/V
AT sumu 1.324,77 Eur, čím sa pohľadávka žalobcu znížila na sumu 9.324,57 Eur, čo zodpovedá istine
uplatnenej v tomto konaní.

14. Okresný súd záverom konštatoval, že v podmienkach sporového konania sa priorizuje procesná
aktivita strán vo vzťahu k povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri rešpektovaní princípu
hospodárnosti konania. Strany sporu majú povinnosť tvrdenia a k nej povinnosť označiť dôkazy, a pokiaľ
svoju povinnosť nesplnia, musia niesť procesnú zodpovednosť za to, že z tohto dôvodu muselo byť v
konaní rozhodnuté v ich neprospech.
Žalovaný však, ako už bolo uvedené, ani jeden dôkaz v konaní neoznačil, a preto ním tvrdenú procesnú
obranu bolo potrebné vyhodnotiť ako všeobecné, ničím nepodložené tvrdenia a samotnú obranu ako
tendenčnú, s cieľom vyhnúť sa plneniu záväzkov. S poukazom na uvedené skutočnosti a právne záväzný
názor odvolacieho súdu, z ktorého muselo byť žalovanému zrejmé, v akom rozsahu bude vykonávané
dokazovanie súdom prvej inštancie a ktoré sporné skutočnosti je potrebné doplneným dokazovaním
objasniť, konštatuje okresný súd, že zo skutkových okolností tvrdených žalobcom a preukazovaných
žalobcom označenými dôkazmi vyplýva dôvodnosť nároku v celom jeho rozsahu. Okresný súd preto
žalobe ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel a priznal žalobcovi právo na zaplatenie kúpnej ceny vo
výške istiny 9.324,57 Eur, ktorá zohľadňuje obe žalovaným
vykonané úhrady. Tým, že žalovaný riadne a včas nesplnil svoj peňažný záväzok, dostal sa dňom
nasledujúcim po splatnosti jednotlivých faktúr do omeškania s ich úhradou, a preto okresný súd žalobcovi
spolu s istinou priznal aj úroky z omeškania v zákonnej sadzbe podľa čl. 481 § 1, 2 Občianskeho
zákonníka Poľskej republiky a Nariadenia vlády zo dňa 04.12.2008 vo výške 13% ročne, počítaného
odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých faktúr až do zaplatenia. O trovách konania okresný
súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 a ust. § 262 ods. 1, 2 CSP s prihliadnutím na neúspech žalovaného
ako procesnej strany, ktorej tak uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalobcovi a Slovenskej republike.
Slovenskej republike vznikli trovy konania z dôvodu potreby vykonať dokazovanie prekladom iného
prameňa práva, ktoré bolo potrebné aplikovať na daný skutkový stav. V danej veci bolo potrebné
aplikovať vnútroštátne právo konkrétneho členského štátu Európskej únie, ktoré nie je dostupné z
úradných vestníkov EÚ a ES, a preto ho bolo potrebné v konaní zabezpečiť, v dôsledku čoho vzniklo
štátu aj právo na náhradu týchto trov voči neúspešnej procesnej strane.

15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný cestou právneho zástupcu.
V odvolaní namietal, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný uviedol, že napadnutý rozsudok je
druhým rozsudkom okresného súdu v tomto konaní, keď prvým rozsudkom okresný súd žalobu v celom
rozsahu zamietol. Krajský súd uznesením tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Konanie vo veci začalo podaním žaloby na Okresnom súde Žilina dňa 21.05.2014 a vec bola
zaevidovaná pod sp. zn. 11Rob/181/2014 a pridelená na rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Žilina
JUDr. Róbertovi Bebčákovi. Okresný súd vo veci rozhodol platobným rozkazom č.k. 11Rob/181/2014-51
zo dňa 7.8.2014, ktorým žalobe vyhovel. Predsedom senátu odvolacieho Krajského súdu v Žiline, ktorý
rozhodoval o podanom odvolaní žalobcu proti v poradí prvému rozsudku okresného súdu, bol JUDr.
Róbert Bebčák, ktorý podľa názoru žalovaného bol z takéhoto rozhodovania vylúčený podľa ust. § 49
ods. 2 CSP, v zmysle ktorého je vylúčený aj sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý spor na
súde inej inštancie. Zákonným spôsobom nápravy je tak zrušenie uznesenia Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 14Cob/167/2018 zo dňa 28.03.2019 a opätovné prejednanie žalobcom podaného odvolania proti
prvému rozsudku okresného súdu.



16. Žalovaný ďalej uviedol, že proti vydanému platobnému rozkazu podal odpor, v ktorom namietal, že
ani na jednej z listín predložených žalobcom nie je podpis žalovaného. Žalovaný tvrdí, že nepodpísal
ani žalobcom predložené listiny Dohody vo veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar, Uznanie dlhu,
Príloha č. 1. Vo vzťahu k listine Dohody vo veci Úhrady pohľadávok za dodaný tovar zo dňa 06.12.2011
žalovaný uviedol, že podľa tejto listiny ustálili strany výšku záväzkov žalovaného voči žalobcovi na sumu
50.615,86 PLN a Príloha č. 1 zo dňa 23.9.2011 nie je k dohode doložená. Nie je tak zistiteľné, aké
faktúry, koľko faktúr a s akým obsahom predstavujú záväzky v uvedenej výške 50.615,86 PLN. Ak by
aj žalovaný dohodu podpísal, akože ju nepodpísal, išlo by o prejav vôle neurčitý, nezrozumi-
teľný. Listiny Uznanie dlhu a Príloha č. 1 boli podpísané tiež dňa 6.12.2011, ale bez určenia miesta.
Každá z listín je na samostatnom liste a z ich obsahu sa nedá určiť, že tieto dve listiny patria k sebe,
teda, že príloha č. 1 je integrálnou súčasťou listiny uznania dlhu. Žalobcom predložená listina označená
ako Príloha č. 1 Výstup podľa stavu ku dňu 2011/12/06, je podľa žalovaného počítačovým tabuľkovým
výstupom a z jej obsahu sa nedá dovodiť, čoho prílohou má byť táto listina. Zrejme sa nejedná o prílohu
uznania záväzku, keď uznanie predstavuje jednostranný právny úkon dlžníka, pričom listina uznania
záväzku odkazuje na dohodu, ktorá znamená dvoj alebo viacstranný právny úkon. Označená listina
zo dňa 23.9.2011 nemohla byť uvedenou Prílohou č. 1, pretože sa jedná o výstup podľa stavu ku
dňu 2011/12/06, a teda dňa 23.9.2011 nemohol byť pre jej obsah známy stav, ktorý bude 6.12.2019.
Nezanedbateľný je tiež fakt, že v listinách, ktorými žalobca preukazuje uznanie dlhu, je uznanie dlhu v
mene PLN napriek tomu, že všetky fakturované čiastky, až na jednu faktúru, boli uvedené v mene Euro.
K podpisu sporných listín pritom malo dôjsť v Krakove a je nelogické, aby žalovaný uznal dlh, ktorého
výška je určená v mene Euro, v mene PLN, keď nemohol posúdiť či suma dlhu určená v PLN zodpovedá
sume v mene EURO. Žalovaný ďalej v zmysle vyjadrenia Ministerstva spravodlivosti Poľskej republiky
namietal, že aby podpísaná faktúra mohla byť považovaná za uznanie dlhu dlžníkom, musí mať znaky,
ktoré sú špecifikované v čl. 106e zákona zo dňa 11. marca 2004, t.j. zákona o dani z tovaru a služieb,
čiže musí potvrdzovať uskutočnenie predaja, jednotkovú cenu bez dane, daňový základ, sadzbu a sumu
dane, sumu pohľadávky, ako aj údaje týkajúce sa platcu a nadobúdateľa. Podľa žalovaného súdy v
konaní hodnotili otázku uznania záväzku, ktorý odkazoval na faktúry, z ktorých každá mala predstavovať
samostatnú kúpnu zmluvu. S poukazom na toto vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti Poľskej republiky
sa súdy mali vysporiadať s tým, či suma údajne uznaného záväzku zodpovedá požiadavke kladenej na
obsah faktúry. Súdy sa s tým nemohli vysporiadať z dôvodu, že v konaní neboli predložené faktúry č.
FA 1190/11/VAT a FA 1215/11/VAT a ich prípadné prílohy. Žalobca v konaní ani nepreukázal, že faktúry
boli žalovanému doručené a v konaní nebola bez pochybností preukázaná dôvodnosť a správnosť
fakturácie. Podľa žalovaného možno za kvalifikované uznanie považovať iba uznanie dlhu v mene, ktorá
bola medzi stranami dojednaná ako fakturačná mena.

17. K uskutočnenej platbe žalovaného vo výške 7.892,20 PLN (v prepočte 2.000,- Eur) žalovaný uviedol,
že podľa rozhodnutia krajského súdu bolo potrebné v konaní zodpovedať otázku, či úhrada tejto sumy sa
týkala alebo netýkala žalobcom uplatneného nároku. S touto povinnosťou sa okresný súd nevysporiadal
a žalovaný tvrdí, že táto platba nebola platbou, ktorá sa týkala uplatneného nároku. Podľa žalovaného
v zmysle prílohy č. 1 Uznania dlhu predstavoval celkový dlh 50.615,86 PLN na základe 12-tich faktúr.
Žalobca v konaní uplatnil nárok na zaplatenie istiny 9.324,57 Eur na základe 9-ich faktúr a uplatnený
nárok žalobcu neobsahuje faktúry č. FA 1190/11/VAT, č. FA 1215/11/VAT a FA 1830/11/VAT. Nie je
zistiteľné, ktoré faktúry sú faktúrami najskôr splatnými. Podľa žalovaného to mali byť faktúry v prvom
a druhom poradí - FA 1190/11/VAT a FA 1215/11/VAT, spolu na sumu 8.353,40 PLN. Platba 2.000,-
Eur predstavovala v mene PLN sumu 7.892,20. Ak by bola započítaná na úhradu týchto dvoch faktúr,
potom by výsledkom bola nezaplatená časť niektorej z týchto faktúr v sume 461,20 PLN. Tomu svedčí
aj Posledná výzva na zaplatenie pohľadávky pred podaním žaloby zo dňa 19.03.2013, v ktorej žalobca
nežiadal zaplatenie týchto dvoch faktúr. Faktúru v 11. poradí uhradil žalovaný platbou s údajmi fa
1830/11/VAT. V konaní zostáva nezodpovedaná otázka, prečo si žalobca neuplatnil nedoplatok v sume
461,20 PLN. Podľa žalovaného možno prijať záver, že platba v sume 2.000,- Eur nebola splátkou s
plnením uznaného dlhu, pretože inak by po zaúčtovaní na dve uvedené faktúry zostal v účtovníctve
nedoplatok 461,20 PLN.

18. Žalovaný ďalej namietal, že okresný súd v rámci svojho rozhodovania vychádzal zo zákonnej úpravy
podľa ust. § 151 ods. 2 CSP ohľadom účinnosti popretia skutkových tvrdení protistrany. Žalovaný
poukázal na to, že konanie vo veci začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a v tejto súvislosti
citoval ust. § 470 ods. 1, 2 CSP. Žalovaný tiež namietol nedostatok odôvodnenia, prečo žalobcovi



bola priznaná aj úhrada faktúry č. 2189/11VAT, keď je preukázané, že tovar bol dodaný N. C. D.-A..
Žalovaný v konaní poukázal na skutočnosť, že má podozrenie, že pečiatka, ktorá sa mu stratila, mu bola
odcudzená p. D., manželom p. N. C. D.-A.. Tento človek páchal podvody, v Poľsku bol odsúdený na
odňatie slobody, pracoval u žalobcu a aj žalobcovi údajne spôsobil škodu. Uvedená faktúra môže byť
dôkazom toho, že tovar prevzala p. D., ale faktúry žalobca vystavil na žalovaného. Žalovaný tak žiadal
odstrániť vadu spôsobenú rozhodovaním vylúčeného sudcu o predchádzajúcom odvolaní, ktoré podal
žalobca, opätovne prejednať odvolanie podané žalobcom a pôvodný rozsudok okresného súdu potvrdiť
a priznať žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

19. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného cestou právneho zástupcu uviedol,
že podaným odvolaním napáda žalovaný rozsudok vydaný sudkyňou JUDr. Lenkou Müllerovou. Ak
žalovaný zamýšľal napadnúť niektoré z rozhodnutí vo veci, ktoré boli vydané prvostupňovým alebo
odvolacím súdom, z dôvodu, že v danom rozhodnutí rozhodoval vylúčený sudca, mohol tak urobiť
výlučne podaním dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/167/2018 zo dňa
28.03.2019. Žalovaný tak však neurobil a prípadný dovolací dôvod neuplatnil. Z odvolania žalovaného
je pritom zrejmé, že sa prostredníctvom odvolania domáha zrušenia uznesenia odvolacieho súdu, čoho
je však možné domáhať sa výlučne podaným dovolaním a nie prostredníctvom odvolania. Odvolacím
dôvodom uplatneným žalovaným podľa ust. § 365 ods. 1 písm. c) CSP je možné namietať jedine
vylúčenie sudcu, ktorý vydal odvolaním napadnutý rozsudok, t.j. prípadné vylúčenie sudkyne JUDr.
Lenky Müllerovej, na vylúčenie ktorej však nie sú dané žiadne dôvody. Nad rámec uvedeného žalobca
uviedol, že sudca JUDr. Róbert Bebčák vo veci rozhodol výlučne raz, vydaním platobného rozkazu, teda
rozhodnutím v skrátenej forme bez nariadenia pojednávania. Uvedený sudca nevykonával dokazovanie,
ani nevydal iné rozhodnutie vo veci samej, nakoľko bezprostredne po vydaní platobného rozkazu bola
vec pridelená sudkyni JUDr. Lenke Müllerovej. Túto námietku pritom žalovaný nevzniesol počas celého
predošlého konania napriek tomu, že o tvrdenom vylúčení sudcu mohol mať vedomosť bezprostredne
po priradení veci príslušnému senátu krajského súdu.

20. K ostatným odvolacím dôvodom žalobca uviedol, že žalovaný v odvolaní nešpecifikoval, akým
konkrétnym nesprávnym procesným postupom mu malo byť znemožnené uplatnenie jeho procesných
práv, a neuviedol ani, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Žalovaný sa v
odvolaní obmedzil len na skutkové tvrdenia, ktoré vyjadril už v prvostupňovom konaní, bez ich podopretia
akýmikoľvek dôkaznými prostriedkami. Žalobca sa stotožňuje s argumentáciou prvostupňového súdu,
ktorý obranu žalovaného posúdil ako tendenčnú. Žalovaný sa v konaní bránil ničím nepodloženými
tvrdeniami, ktoré sa v kontexte vykonaných dôkazov ukázali ako nepravdivé. Okresný súd sa s
tvrdeniami žalovaného dostatočne zrozumiteľne vysporiadal, a to tak pri posúdení uznania dlhu
žalovaným prostredníctvom vykonaných úhrad, ako aj vo vzťahu k namietanej legitimácii žalovaného
ohľadom faktúry č. 2189/11/VAT, v ktorej bola na základe dojednaní žalobcu a žalovaného ako odberateľ
tovaru uvedená N. D. - A.. V súlade s dojednaniami strán bola táto faktúra zaradená do zoznamu
dlžných súm žalovaného, čo žalovaný potvrdil podpisom uznania dlhu. Rozsudok okresného súdu netrpí
žiadnymi vadami, ktoré by zakladali dôvodnosť iného rozhodnutia, a žalobca žiadal tento rozsudok
potvrdiť v celom rozsahu a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

21. Na doručené vyjadrenie žalobcu žalovaný písomne nereagoval.

22. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného podľa ust. § 379 v
spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským
súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správne
rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

23. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/211/2019-744
zo dňa 18.05.2020 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej
5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli
splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378
ods. 1 CSP.



24. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

25. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

26. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

27. Krajský súd vo vzťahu k žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu, v zmysle ktorého vo veci
rozhodoval vylúčený sudca, poukazuje na svoj procesný postup. Po predložení dotknutej odvolacej
právnej veci krajský súd prípisom zo dňa 30.10.2019, označeným ako Predloženie veci na rozhodnutie
o námietke zaujatosti, predložil túto sporovú právnu vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR. Najvyšší
súd SR v prípise zo dňa 07. novembra 2019, označenom ako Vrátenie spisu bez rozhodnutia o námietke
zaujatosti uviedol, že zo spisového materiálu bolo zistené, že žalovaný nepodal kvalifikovanú námietku
v lehote podľa ust. § 53 ods. 1 CSP, obsahujúcu náležitosti podľa ust. § 52 ods. 2 CSP. Žalovaný
v podanom odvolaní namietal, že v predchádzajúcom odvolacom konaní rozhodoval vylúčený sudca,
avšak z obsahu odvolania nevyplýva, kedy sa o dôvode vylúčenia žalovaný dozvedel. Podľa najvyššieho
súdu sa tak na predmetné podanie s poukazom na znenie druhej vety ust. § 52 ods. 2 CSP ako
na námietku zaujatosti neprihliada. V predmetnej veci sa žalovaný mohol objektívne dozvedieť o tom,
že jeho spor na odvolacom súde rozhodoval ako člen a predseda senátu JUDr. Róbert Bebčák už v
predchádzajúcom odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 14Cob/167/2018. Najvyšší súd zároveň zistil,
že predmetnú námietku uplatňuje žalovaný ako odvolací dôvod proti rozsudku súdu prvej inštancie a nie
ako námietku zaujatosti, a preto bude úlohou odvolacieho súdu, aby sa s predmetnou argumentáciou
žalovaného vyporiadal ako s odvolacím dôvodom v odôvodnení svojho rozhodnutia.

28. Na základe uvedených skutočností a v súlade s vysloveným názorom Najvyššieho súdu SR
posúdil krajský súd predmetnú námietku žalovaného, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, ako
odvolací dôvod uplatnený žalovaným v rámci ním vymedzených odvolacích dôvodov. Krajský súd po
preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že námietka žalovaného, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, nie je dôvodná. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že žaloba v tejto právnej
veci bola podaná na Okresnom súde Žilina dňa 21.5.2014, podľa potvrdenia zo dňa 21.5.2014 (č.l.
44 spisu) bola pridelená na rozhodnutie sudcovi okresného súdu JUDr. Róbertovi Bebčákovi a bola
vedená pod sp. zn. 11Rob/181/2014. Následne tajomníčka súdneho oddelenia vyzvala výzvou zo dňa
26.5.2014 žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku. Podľa Úradného záznamu zo dňa 11.06.2014 (č.l.
48 spisu) bola predmetná právna vec v zmysle Dodatku č. 7 k Rozvrhu práce pre Okresný súd Žilina
na rok 2014, účinného od 11.6.2014, pridelená náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr.
Martine Brniakovej, čomu zodpovedá potvrdenie založené na č.l. 49 spisu. Z Dodatku č. 7 k Rozvrhu
práce na rok 2014 pre Okresný súd Žilina vyplýva, že podľa uznesenia Súdnej rady SR zo dňa 20.5.2014
bol sudca Okresného súdu Žilina JUDr. Róbert Bebčák odo dňa 1.6.2014 dočasne pridelený na výkon
funkcie sudcu na Krajský súd v Žiline, v dôsledku čoho došlo k prideleniu všetkých nevybavených vecí
tohto sudcu náhodným výberom sudcom okresného súdu uvedeným v tomto dodatku.

29. Podľa § 49 ods. 2 CSP vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde
inej inštancie.

30. S ohľadom na uvedené skutočnosti v danom prípade nie sú naplnené predpoklady pre vylúčenie
sudcu JUDr. Róberta Bebčáka z prejednávania a rozhodovania tohto sporu. Citované ustanovenie
Civilného sporového poriadku vylučuje z prejednávania sporu sudcu, ktorý ten istý spor prejednával a
rozhodoval na súde inej inštancie, či už ako samosudca alebo ako člen senátu. Z okolností prejednávanej
veci plynie, že žaloba vo veci, podaná dňa 21.5.2014, bola zapísaná do súdneho oddelenia, v ktorom
JUDr. Róbert Bebčák pôsobil ako zákonný sudca súdu prvej inštancie. S účinnosťou od 1.6.2014
došlo k dočasnému prideleniu JUDr. Róberta Bebčáka na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Žiline.
Zo spisového materiálu je zrejmé, že v období od 21.5.2014, kedy bola žaloba vo veci podaná, do
okamihu tohto dočasného pridelenia na Krajský súd v Žiline, JUDr. Róbert Bebčák vo veci ako zákonný
sudca súdu prvej inštancie neuskutočnil žiadne úkony, ktoré by mohli byť považované za prejednanie



alebo rozhodnutie tejto veci a ktoré by tak odôvodňovali jeho vylúčenie. V danom období bol spisový
materiál predložený tajomníkovi súdneho oddelenia za účelom vyrubenia súdneho poplatku a následne
s účinnosťou od 11.6.2014 bol podľa Dodatku č. 7 tento spor pridelený na rozhodnutie inému sudcovi
Okresného súdu Žilina. Platobný rozkaz bol vo veci vydaný až dňa 7.8.2014 vyšším súdnym úradníkom
JUDr. C. N. (č.l. 51). Ako sudca súdu prvej inštancie tak JUDr. Róbert Bebčák tento spisový materiál
nemal reálne k dispozícii, nemohol sa oboznámiť s jeho obsahom, nevykonával v tejto veci žiadne
procesné úkony, z jeho strany nebolo vo veci vytýčené pojednávanie, nevykonával dokazovanie, nevydal
platobný rozkaz ani žiadne iné, či už procesné alebo meritórne rozhodnutie. Len samotná skutočnosť
pridelenia tejto sporovej právnej veci do súdneho oddelenia 11Rob, v ktorom uvedený sudca pôsobil ako
sudca súdu prvej inštancie, bez toho, aby z jeho strany ako sudcu súdu prvej inštancie bolo toto súdne
konanie akýmkoľvek spôsobom ovplyvnené, nemôže signalizovať existenciu dôvodov pre vylúčenie
tohto sudcu z rozhodovania tejto veci ako člena senátu Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho.

31. Vo vzťahu k odvolaciemu návrhu žalovaného, aby bolo opätovne prejednané žalobcom podané
odvolanie proti rozsudku okresného súdu č.k. 10Cb/213/2014-588 zo dňa 11.07.2018, uvádza krajský
súd, že o tomto odvolaní bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cb/167/2018 zo dňa
28.03.2019, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.05.2019. Z obsahu spisového materiálu
je zrejmé, že žalovaný proti predmetnému uzneseniu krajského súdu nepodal dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok. Možno preto konštatovať, že o odvolaní žalobcu proti uvedenému rozsudku súdu
prvej inštancie bolo Krajským súdom v Žiline právoplatne rozhodnuté a o tomto odvolaní žalobcu tak
nie je možné rozhodovať opätovne.

32. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného krajský súd ďalej uvádza, že za aplikácie relevantných zákonných
ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný krajským súdom v zmysle ďalších odvolacích
dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v podanom odvolaní. Žalovaný okrem iného namietal nesprávne
skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. K tejto námietke krajský
súd vo všeobecnosti uvádza, že ak odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného
súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo
strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom,
ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada
voľného hodnotenia dôkazov". Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)
a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu
tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového
stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa
ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia
dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný.". Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií
vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné
dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a
interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou
nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský
súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny



právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.

33. Žalovaný v podanom odvolaní zopakoval svoje námietky k nároku uplatnenému žalobcom, k listinám,
od ktorých žalobca tento nárok odvodzoval, a k záverom, na základe ktorých okresný súd konštatoval
dôvodnosť uplatneného nároku. Krajský súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie, so zisteniami, ktoré okresný súd ustálil z vykonaného dokazovania, a s právnym
posúdením týchto záverov, sa so závermi okresného súdu v celom rozsahu stotožnil. Žalovaný svoju
odvolaciu argumentáciu zameral na spochybnenie obsahu listín predložených žalobcom, a to dohody
vo veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar (č.l. 37, 38 spisu), uznania dlhu (č.l. 39 spisu) a prílohy
č. 1 (č.l. 40 spisu), a na spochybňovanie výpočtu zostatku žalovanej istiny žalobcom, keď namietal, že
v prípade, ak by úhrady vykonané žalovaným mali byť započítané tak, ako to bolo v konaní tvrdené,
tak by z faktúr mal byť evidovaný nedoplatok vo výške 461,20 PLN. Krajský súd v tejto súvislosti
považuje za potrebné zvýrazniť, že okresný súd dospel k záveru o dôvodnosti žalobcom uplatneného
nároku po posúdení všetkých v konaní vykonaných dôkazov a na základe skutočnosti, že žalovaný
na preukázanie vlastných tvrdení neoznačil ani jeden dôkaz. Okresný súd konštatoval, že dôvodnosť
celej procesnej obrany žalovaného bola zásadným spôsobom spochybnená do takej miery, že v konaní
bol preukázaný súvis dvoch žalovaným vykonaných úhrad zo dňa 17.08.2012 zo dňa 28.08.2013 s
uznaním dlhu zo dňa 06.12.2011. V tomto kontexte je potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť,
že tieto závery, ktoré boli nosné pre vyhovujúce rozhodnutie okresného súdu, žalovaný v podanom
odvolaní nenapadol, a preto nepodliehali prieskumu krajského súdu ako súdu odvolacieho. Zo záverov
okresného súdu je zrejmé, že okresný súd v kontexte dvoch vykonaných úhrad žalovaným vyhodnotil
ako relevantný dôkaz Uznanie dlhu zo dňa 06.12.2011, ktoré uznanie odkazuje na prílohu č. 1 z
rovnakého dňa, v ktorej sú špecifikované neuhradené pohľadávky evidované ako dlh žalobcom voči
žalovanému. Ak žalovaný v podanom odvolaní namietal, že listina označená ako Dohoda vo veci úhrady
pohľadávok za dodaný tovar, ktorá podľa svojho obsahu mala byť uzatvorená dňa 06.12.2012, odkazuje
na prílohu č. 1 zo dňa 23.09.2011, ktorá v konaní predložená nebola, tak v kontexte vyššie uvedených
záverov okresného súdu, ktorý pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu z dohody vo
veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar nevychádzal, ale vychádzal výlučne z listiny uznania dlhu
zo dňa 06.12.2011 v kontexte úhrad vykonaných žalovaným, nemôže byť relevantná. Takisto krajský
súd nehodnotí ako dôvodnú námietku, že v listine jednostranného uznania záväzku je uvedené, že
táto listina má predstavovať dohodu, vo vzťahu ku ktorému použitému termínu žalovaný argumentoval
tým, že dohoda predstavuje dvoj alebo viacstranný právny úkon. Samotné použitie termínu dohoda v
jednostrannom právnom úkone nemôže viesť k záveru, ktorý by spochybňoval jeho platnosť, keď z
obsahu tohto úkonu a tiež z relevantnej právnej úpravy je zrejmé, že sa jedná o úkon jednostranný.

34. Rovnako ako nedôvodné možno vyhodnotiť námietky žalovaného ohľadom uvedenia meny
peňažného záväzku, či ohľadom vyčíslenia nedoplatku v kontexte žalovaným namietanej skutočnosti
o započítaní platieb žalovaného vo vzťahu k celkovému žalobcom evidovanému dlhu. V zhode so
súdom prvej inštancie možno konštatovať, že napriek rozdielnemu vyjadreniu meny neuhradeného
záväzku je zrejmé, akých konkrétnych záväzkov, identifikovaným uvedením čísla faktúry vrátane dátumu
jej splatnosti, sa uznanie záväzku týka. Nad rámec argumentácie okresného súdu je vo vzťahu k
námietke žalovaného, že uznanie dlhu je vyčíslené v mene PLN, potrebné poukázať na skutočnosť,
že faktúry, ktoré sú súčasťou prílohy č. 1, neboli všetky vystavené výlučne v mene Eur, ale jedna
z faktúr bola vystavená aj v PLN a za tejto situácie bolo namieste, aby sa celková suma žalobcom
evidovaného záväzku vyčíslila v jednej z peňažných mien, na ktorú boli vystavené faktúry, ktorých
neuhradený zostatok zodpovedal celkovej výške žalobcom evidovaného dlhu. Nemôže v tomto smere
byť relevantnou ani námietka žalovaného o tom, že uznaná výška dlhu v PLN sa bude meniť pri kolísaní
kurzu, nakoľko v prípade kolísania kurzu by sa pri prepočte Eur/PLN alebo PLN/Eur rovnako menila
celková výška dlhu aj v prípade, ak by bola vyčíslená v mene Eur, keďže by rovnako bolo nutné jednu
z faktúr, ktoré sú súčasťou tejto prílohy, do meny Eur prepočítať. Ako relevantnú nemožno hodnotiť ani
námietku žalovaného o započítaní vykonanej úhrady zo dňa 17.08.2012 v sume 2.000 Eur, prepočítanej
podľa bankového výpisu na 7.892,20 PLN, na faktúry č. 1190/11/ VAT a č. 1215/11/VAT. Zo žaloby
žalobcu a z predžalobnej výzvy na zaplatenie je zrejmé, že žalobca úhradu týchto dvoch faktúr nežiadal,
pričom v žalobe túto skutočnosť odôvodnil tým, že na ich úhradu započítal práve platbu vo výške 2.000
Eur. Ak žalovaný namieta, že po tejto úhrade podľa jeho prepočtu mal zostať neuhradený zostatok týchto
dvoch faktúr v sume 461,20 PLN, ktorý žalobca v konaní nežiada, tak sa nejedná o námietku, ktorá by
mohla akýkoľvek spôsobom spochybniť dôvodnosť uplatnenej pohľadávky žalobcu. Je výlučne vecou



žalobcu, aké pohľadávky a na základe akých skutkových tvrdení v podanej žalobe voči žalovanému
uplatnil, a tvrdenie, že z uvedených dvoch faktúr mal podľa prepočtu žalovaného zostať neuhradený
nedoplatok, nemá žiadny dopad na vecnú správnosť záverov okresného súdu ohľadom dôvodnosti
uplatnenej pohľadávky žalobcu. Tieto závery nemôže spochybniť ani tvrdenie žalovaného, že platba
vo výške 2.000 Eur mala byť účelovo započítaná za účelom preukázania nenáležitého uznania dlhu
zo strany žalovaného. V zhode so súdom prvej inštancie možno konštatovať, že žalovaný v priebehu
súdneho konania nijakým spôsobom nebol schopný vysvetliť, z akého dôvodu došlo z jeho strany
k úhrade nielen tejto sumy 2.000 Eur, ale aj ďalšej platby vo výške 1.324,77 Eur, v prospech účtu
žalobcu, ak žalovaný v konaní popieral akýkoľvek vzťah so žalobcom. Žalovaný v konaní netvrdil a ani
nepreukázal existenciu akéhokoľvek iného záväzkového vzťahu, v ktorom by bol žalobca so žalovaným,
z ktorého by prípadne žalovanému vznikol dlh, ktorého úhrada by mohla byť realizovaná týmito dvomi
platbami. Rovnako možno zvýrazniť záver okresného súdu, že v konaní nebolo zistené, že by žalovaný
vo vzťahu k žalobcovi učinil iný hmotno-právny úkon uznania dlhu ako úkon zo dňa 06.12.2011. Napriek
tomu je účel predmetnej platby vo výške 2.000 Eur žalovaným identifikovaný práve ako „Uznanie" (č.l.
281 spisu). Tvrdeniu žalovaného o tom, že jeho platba, ktorú samotný žalovaný označil ako uznanie,
mala byť žalobcom zneužitá na preukázanie uznania, tak chýba akákoľvek opodstatnenosť.

35. Námietka žalovaného, že vo veci sa bolo potrebné vysporiadať aj so skutočnosťou, či suma údajne
uznaného záväzku zodpovedá požiadavke kladenej na obsah faktúry, ktorú námietku žalovaný vzniesol
v súvislosti s tým, že v konaní neboli predložené faktúry č. FA 1190/11/VAT a č. FA 1215/11/VAT a
ich prípadné prílohy, bola rovnako krajským súdom vyhodnotená ako nedôvodná. Vo vzťahu k tejto
námietke žalovaného je predovšetkým potrebné poukázať na skutočnosť, že úhrada týchto faktúr nebola
predmetom konania, a preto nebolo dôvodné, aby sa či už súd prvej inštancie alebo odvolací súd vo
vyvolanom odvolacom konaní zaoberal otázkou, či tieto faktúry spĺňajú požadované náležitosti. Rovnako
nemôže obstáť ani tvrdenie žalovaného, že uznanie dlhu bolo možné realizovať výlučne v mene, ktorá
bola dojednaná ako fakturačná mena. Akákoľvek dohoda o fakturačnej mene v konaní zistená nebola a
ako už bolo krajským súdom uvedené, predmetné faktúry, ktoré boli súčasťou listiny uznania dlhu vrátane
jej prílohy, boli vystavené nielen v mene Eur, ale jedna z faktúr bola vystavená aj v mene PLN, čo samé
o sebe svedčí o neexistencii akejkoľvek dohody o fakturačnej mene, ktorá by prípadne mala byť menou,
v ktorej bude vyjadrená istina uznaného záväzku. Neobstojí ani námietka žalovaného, že v odôvodnení
rozsudku súdu prvej inštancie absentuje odôvodnenie, prečo bola žalobcovi priznaná aj suma uplatnená
na základe faktúry č. 2189/11/VAT, ktorá bola vystavená na N. C. D. - A.. Krajský súd v tomto smere
poukazuje na odsek 46. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, kde okresný súd vecne správne
konštatoval, že jeho záver vo vzťahu k uznaniu dlhu platbami realizovanými žalovaným má dopad aj na
posúdenie dôvodnosti pohľadávky žalobcu vyplývajúcej z tejto faktúry, kde ako odberateľ vystupuje C. D.
- A., ktorá faktúra bola rovnako súčasťou prílohy č. 1 Uznania pohľadávok zo dňa 06.12.2011. Žalovaný
v tomto smere nevyvrátil účinky uznania pohľadávky aj vo vzťahu k tejto faktúre, čo je potrebné hodnotiť
aj v kontexte žalobcom tvrdenej dohody o úhrade kúpnej ceny na podklade tejto faktúry žalovaným.
Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť vo vzťahu k preukázaniu neexistencie tejto časti uznaného
záväzku zaťažuje dlžníka a túto povinnosť žalovaný v konaní nesplnil a neexistenciu svojho uznaného
dlhu v tejto časti nepreukázal.

36. Žalovaný v podanom odvolaní poukázal aj na skutočnosť, že okresný súd v odôvodnení rozsudku
argumentoval odkazom na ust. § 151 ods. 2 CSP ohľadom účinnosti popretia skutkových tvrdení s
tým, že je povinnosťou účastníka uviesť vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak
je popretie neúčinné. Žalovaný v tomto smere bez bližšieho odôvodnenia odkázal na úpravu ust. §
470 CSP s tým, že konanie v tejto veci začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Podľa
obsahu podaného odvolania žalovaného je tak zrejmé, že žalovaný v konaní namietal závery súdu
prvej inštancie ohľadom neúčinnosti žalovaným vykonaného popretia skutkových tvrdení žalobcu z
dôvodu, že táto právna úprava podľa ust. § 470 ods. 2 CSP nemala byť v tomto konaní použitá, ak
by bola v neprospech strany. Krajský súd po oboznámení sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej
inštancie konštatuje, že okresný súd síce v konaní posudzoval ne/účinnosť popretia skutkových tvrdení
žalobcu žalovaným za konštatovania neúčinnosti tohto popretia, avšak táto okolnosť sama o sebe
nesignalizuje vecnú nesprávnosť záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie. Aj bez záveru o účinnosti či
neúčinnosti popretí skutkových tvrdení žalobcu žalovaným je v konaní potrebné vychádzať z výsledkov
dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie tak, ako tieto výsledky ustálil okresný súd,
vychádzajúc z vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach. Okresný súd vecne
správne vyhodnocoval, že na jednej strane žalovaný síce poprel pravosť svojich podpisov na žalobcom



predložených listinách, pričom však zároveň hodnotil, do akej miery žalovaný, ktorý pravdivosť týchto
súkromných listín poprel, uviedol, prečo sú tieto listiny nepravdivé, a do akej miery žalovaný označil k
svojim tvrdeniam dôkazy (odsek 37. odôvodnenia rozsudku okresného súdu). Okresný súd zvýraznil,
že žalovaný mal možnosť uviesť skutočnosti a vlastné tvrdenia k dôvodom z jeho strany vykonaných
úhrad v prospech žalobcu, avšak svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť v tejto časti nesplnil,
keď v konaní nebolo zistené, že by žalovaný bol dlžníkom žalobcu z iných záväzkovo-právnych vzťahov,
odlišných od vzťahov, ktoré sú predmetom tohto konania, a nebolo zistené ani to, že by vo vzťahu k
žalobcovi učinil iný hmotno-právny úkon uznania dlhu.

37. Krajský súd v tomto smere zvýrazňuje, že úprava civilného sporového konania viaže iniciatívu pri
zhromažďovaní dôkazov predovšetkým na sporové strany a strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné
na preukázanie jej tvrdení, potom nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia, ktoré bude
vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je tento určovaný
výsledkom vykonaného dokazovania a procesno-právnym následkom jeho neunesenia je neúspech
dotknutej strany v spore. V prejednávanom prípade žalovaný nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť závery plynúce z vykonaného dokazovania ohľadom
uznania záväzku žalovaným. Napriek tomu, že žalovaný spochybňoval uplatnenú pohľadávku žalobcu,
neoznačil na preukázanie svojich tvrdení žiaden dôkaz a keďže žalobca v konaní preukázal uznanie
žalovaných pohľadávok, okresný súd dospel k vecne správnemu záveru, že žalovaný dôvodnosť svojej
procesnej obrany, založenej výlučne na popretí skutkových tvrdení žalobcu, nepreukázal. Vyhodnotením
dôkazného bremena so záverom o jeho neunesení žalovaným dospel okresný súd k záveru o dôvodnosti
uplatneného nároku žalobcu a na správnosť tohto záveru nemá vplyv konštatovanie okresného súdu
ohľadom ne/účinnosti popretia skutkových tvrdení žalobcu žalovaným. Okresný súd tak z vykonaného
dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto závery správne právne posúdil. Ak okresný
súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku rozvinul úvahy aj ohľadom ne/účinnosti popretia
tvrdení žalobcu žalovaným, nemá táto skutočnosť vplyv na vecnú správnosť výroku tohto rozsudku.

38. Žalovaný bez bližšieho odôvodnenia v podanom odvolaní vymedzil aj odvolací dôvod porušenia jeho
práva na spravodlivý proces. Krajský súd po oboznámení sa s postupom súdu prvej inštancie nehodnotí
uvedenú námietku žalovaného ako dôvodnú. V zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP možno za
porušenie práva na spravodlivý proces označiť taký procesný postup súdu, ktorý znemožňuje strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva. Krajský súd uvádza, že žalovaný mal v konaní pred súdom
prvej inštancie zabezpečenú možnosť na realizáciu jeho procesných práv a bola mu vytvorená možnosť
obhájenia jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho
konania je aj princíp rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každá sporová strana mala primeranú možnosť
predložiť svoje návrhy, uplatňujúc svoje práva za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než
podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje protistrana. Zásada rovnosti strán v súdnom procese
sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach
súd rozhoduje (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením strán možno rozumieť iba také
procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe
obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a
zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného
z určujúcich ústavno-právnych princípov súdneho konania spočíva v tom, že všetky strany sporu majú
rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez
zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo
procesná pozícia, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je
žalovaný (II. ÚS 35/02). Zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý súdny proces" je spojená s nutnosťou
rovnakých „pravidiel hry", ale tiež aj s princípom „rovnosti zbraní" pre všetky strany súdneho konania.
Súdy sú preto povinné túto zásadu aplikovať vo vzťahu ku všetkým stranám, tzn. bez ohľadu na to,
aké majú procesné postavenie, a to nielen proti sporovej strane, v danom prípade žalovanému, ktorý
podal odvolanie, ale aj vo vzťahu k žalobcovi, a zároveň postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Okresný súd svojím procesným
postupom vytvoril sporovým stranám rovnaký priestor a možnosti na realizáciu ich procesných práv a
plnenie ich procesných povinností, a preto všeobecná, bližšie neodôvodnená námietka žalovaného o
porušení jeho práva na spravodlivý proces nemôže obstáť.



39. Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
strany sporu, procesný postoj strany zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť
všeobecného súdu akceptovať jej návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať
podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a
ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04). V súvislosti so zhodnotením vykonaného
dokazovania prvostupňovým súdom poukazuje odvolací súd aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú
tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov".

40. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného sa primárne
uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé,
že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský
súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby
rozsudok okresného súdu napriek odvolacím námietkam potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. „Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

41. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené,
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Výroky tohto rozsudku
okresného súdu, ktorými bol žalobcovi a Slovenskej republike priznaný voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania, neboli podaným odvolaním žalovaného osobitne napadnuté, a preto tieto výroky,
ako výroky závislé od rozhodnutia vo veci samej, boli rovnako krajským súdom potvrdené ako vecne
správne.

42. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V tomto odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorému
tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov tohto odvolacieho konania voči neúspešnému
žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.



Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.