Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/9/2020 z 13. 4. 2020 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 13. apríla 2020, sp. zn. 13Cob/9/2020, ECLI:SK:KSZA:2020:5118216025.2 Krajský súd Žilina | 13Cob/9/2020 | ECLI:SK:KSZA:2020:5118216025.2 | 2020-04-13 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 2 CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 379 CSP, § 369 CSP, § 3 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a3132153-9339-45ec-ad49-9ee2ec3aa58d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5118216025.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/9/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118216025
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5118216025.2

Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej
a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Slovenská
obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát, so sídlom Bajkalská 21/A, 827 99 Bratislava - mestská časť
Ružinov, IČO: 17 331 927, proti žalovanému: ICOR s.r.o., so sídlom Školská 2006/33, 022 01 Čadca,
IČO: 46 858 687, v konaní o zaplatenie 684 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu
Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/140/2018-64 zo dňa 30. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/140/2018-64 zo dňa 30. decembra 2019 p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd výrokom I. konanie zastavil. Výrokom II. rozhodol, že
po právoplatnosti tohto uznesenia vec postupuje Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie pre
Prešovský kraj, Obrancov mieru 6, 080 01 Prešov 1. Výrokom III. žalovanému nárok na náhradu trov
konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na žalobu žalobcu, doručenú okresnému
súdu 27.11.2018, ktorou sa domáhal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 684 Eur s príslušenstvom
titulom regresného peňažného nároku podľa zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného
trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon
č. 128/2002 Z.z.“). Na odôvodnenie svojho nároku uviedol, že uplatňovaná pohľadávka vznikla ako
zákonom stanovená peňažná regresná povinnosť kontrolovanej osoby voči štátu zastúpenému orgánom
kontroly v súvislosti s vykonanou kontrolou prevádzkarne žalovaného, zameranej na zistenie, či výrobky
a služby pri ich predaji a poskytovaní sú v zmysle § 2 písm. a) zákona v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, najmä či sa predávajú a poskytujú bezpečne a v správnej kvalite. Dňa 24.01.2018
inšpektori Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom v Prešove, odobrali v intenciách
§ 5 ods. 6 písm. d) zákona č. 128/2002 Z.z. v prevádzkarni žalovaného na verifikáciu bezpečnosti
a kvality 1 kus vzorky textilnej hračky zajac „GAZELO toys“, numer series: Z2504-Z2504-1061, EAN:
5907773961307. Technický skúšobný ústav Piešťany, š.p. vykonal požadovanú skúšku bezpečnosti a
kvality výrobku, na základe ktorej bolo zistené, že skúšaná vzorka nevyhovela technickým požiadavkám
podľa osobitného predpisu. Skúšobňa žalobcovi vyúčtovala náhradu nákladov skúšky vo výške 684,- Eur
faktúrou č. 11801349 zo dňa 03.04.2018, ktorú žalobca uhradil dňa 23.04.2018. Z uvedeného žalobca
zistil splnenie podmienok pre použitie ust. § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z., v dôsledku ktorého sa
povinnosť štátu znášať náklady za vykonanie skúšky preniesla ex lege ako peňažná regresná povinnosť
zo štátu na kontrolovanú osobu. Úhrada ceny skúšky vykonaná žalobcom sa tak stala plnením podľa
právneho dôvodu, ktorý odpadol a kontrolovanej osobe vzniklo v súlade s § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka bezdôvodné obohatenie vo výške, v akej žalobca plnil skúšobni. Žalobca tieto náklady skúšky
žalovanému vyúčtoval faktúrou č. 3600044 zo dňa 02.07.2018, ktorú žalovaný neuhradil.



2. Okresný súd poukázal na to, že uznesením č.k. 10Cb/140/2018-22 zo dňa 31.01.2019 konanie
zastavil, vec postúpil Slovenskej obchodnej inšpekcii, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie,
so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj, Obrancov mieru 6, 080 01 Prešov 1 a žalovanému nárok
na náhradu trov konania nepriznal. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline uznesením č.k.
13Cob/83/2019-56 zo dňa 04.06.2019 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia odvolací súd poukázal na zmenu právnej úpravy
zakomponovaním ustanovenia § 7 ods. 5 zákona č. 128/2002 Z.z., podľa ktorého sa na konanie podľa §
7 ods. 1 až 4 citovaného zákona nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní a uložil súdu prvej
inštancie sa v novom konaní zaoberať touto rozhodnou právnou úpravou v znení účinnom k momentu
vzniku žalobcom požadovaného nároku a náležite posúdiť, či bola splnená podmienka právomoci súdu,
v závislosti od ktorého posúdenia bude zvolený vo veci ďalší postup.

3. V nadväznosti na závery vyjadrené v uznesení Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/83/2019-56 zo dňa
04.06.2019, okresný súd opätovne preskúmal svoju právomoc konať a rozhodovať v danej veci, pričom
za aplikácie ust. §§ 3, 4, 9, 10 ods. 1, § 161 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 7 zákona č. 128/2002
Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 128/2002 Z.z.“) dospel k záveru, že v danej veci nie sú naplnené procesné
podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci, nakoľko daná vec nespadá pod právomoc všeobecných
súdov SR, vymedzenú v § 3 CSP.

4 Okresný súd poukázal na to, že na strane žalobcu vystupuje Slovenská obchodná inšpekcia, ktorý
subjekt na úseku kontroly vnútorného trhu vystupuje v postavení správneho orgánu. Naproti tomu
v postavení žalovaného vystupuje obchodná spoločnosť, ktorá bola podrobená kontrole zo strany
žalobcu. Vzťah žalobcu a žalovaného je preto vzťahom medzi subjektom verejného práva a obchodným
subjektom. Súdy rozhodujú čo do oblasti spory súkromno-právneho charakteru, t.j. občianskoprávne,
rodinné, pracovnoprávne a obchodné, prípadne spory z oblasti medzinárodného práva súkromného. O
záležitostiach, ktoré nespadajú medzi súkromnoprávne spory, súd môže rozhodovať len vtedy, ak to
zákon výslovne ustanovuje, čo je obsahom ust. § 4 CSP.

5. Z obsahu žaloby vyplývalo, že žalobca uplatnil proti žalovanému nárok, ktorého hmotnoprávny
základ je daný ust. § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z., ktorý je predpisom verejného práva
upravujúcim štátnu kontrolu predaja výrobkov a poskytovanie služieb spotrebiteľom na vnútornom trhu,
pôsobnosť Slovenskej obchodnej inšpekcie pri kontrole vnútorného trhu, ochranné opatrenia a pokuty za
porušenie zákona, ako aj spoluprácu Slovenskej obchodnej inšpekcie s inými orgánmi verejnej správy
a občianskymi združeniami. Náklady skúšok podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. majú súvislosť
s kontrolou vykonávanou Slovenskou obchodnou inšpekciou na úseku vnútorného trhu, teda činnosťou
správneho orgánu v oblasti verejného práva. Predstavujú trovy dokazovania v správnom konaní, ktoré
má povinnosť uhradiť kontrolovaná osoba (žalovaný) v prípade, ak sa preukáže na základe vykonaných
skúšok, že ním predávaný výrobok nevyhovoval požiadavkám právnych predpisov na bezpečnosť alebo
kvalitu. Rozhodovanie o trovách, ktoré vznikli správnemu orgánu v súvislosti s jeho postupom v konaní v
oblasti verejnej správy, nie je rozhodovaním vo veciach súkromnoprávneho charakteru. Na rozhodovanie
o nich preto nie je daná právomoc súdu v zmysle ustanovenia § 3 - § 4 CSP. Povinnosť nahradiť náklady
skúšok kontrolovanou osobou vzniká bez iného po vykonaní skúšok, ak sú na to splnené zákonom
stanovené podmienky. Vzťah medzi sporovými stranami je vzťahom verejnoprávnej povahy, založeným
na princípe subsidiarity štátneho orgánu, ktorý podnikateľské subjekty kontroluje v zákonom zverenej
oblasti spočívajúcej v kontrole vnútorného trhu. Ak je daná právomoc štátneho orgánu, sú dané aj
zákonné prostriedky na realizáciu tejto právomoci vo forme rozhodovania o vymáhaní nákladov za
vykonanú skúšku. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal i na závery vyjadrenie v uznesení Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/99/2016 zo dňa 30.06.2017.

6. Okresný súd ďalej uviedol, že právomoc všeobecného súdu v danej veci zároveň neprichádza do
úvahy ani v zmysle § 7 ods. 5 zákona č. 128/2002 Z.z., pretože tento zákon nestanovuje povinnosť súdu
rozhodovať o povinnosti uhradiť náklady vzoriek v zmysle § 7 ods. 4 tohto zákona. V zmysle ust. § 7 ods.
5 sa vylúčenie aplikácie správneho poriadku viaže výslovne na konanie podľa § 7 ods. 1 až 4 zákona č.
128/2002 Z.z.. ...„Generálne sa na konanie podľa zákona č. 128/2002 Z.z. použije všeobecný predpis
o správnom konaní (správny poriadok) a v prípade, ak to zákon č. 128/2002 Z.z. vylučuje, aplikuje sa
postup a pravidlá uvedené v tomto zákone.“ (z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/21/2018
zo dňa 30. januára 2019), čo znamená, že pokiaľ zákon č. 128/2012 Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho



poriadku, úprava vzťahov sa riadi ustanoveniami uvedenými v tomto zákone. Okresný súd uzavrel,
že ustanovenie § 7 ods. 5 zákona č. 128/2002 Z.z. napriek vylúčeniu aplikácie Správneho poriadku
nezakladá právomoc všeobecného súdu, a preto postúpil vec príslušnému orgánu. V otázke právomoci
okresný súd podporne poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa
28.2.2008, sp. zn. 4Cdo 229/2007, na ktoré nadviazala tiež rozhodovacia prax súdov vydaná aj po
zohľadnení zavedenia ust. § 7 ods. 5 zákona č. 128/2002 Z.z., konkrétne uznesenie Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 4Cob/26/2013 zo dňa 31.03.2014, uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn.
1Cob/24/2016 zo dňa 20.04.2017, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/99/2016 zo dňa
30.06.2017 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/86/2017 zo dňa 14.06.2017, pričom
v záujme zachovania princípu právnej istoty strán v zmysle Článku 2 CSP bolo potrebné, aby nadviazal
na ustálenú rozhodovaciu prax v rozhodnej otázke právomoci súdu v obdobnej veci.

7. Zároveň okresný súd poukázal i na dôvodovú správu k zákonu č. 78/2012 Z.z., viažucu sa k bodu
3, ktorým bol do zákona č. 128/2002 Z.z. zakomponovaný ods. 5 § 7 tohto zákona, podľa ktorej:
„ide o uzákonenie stavu potvrdeného rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého refakturácia
nákladov za odber vzoriek a skúšky nepodlieha správnemu konaniu a nie je potrebné vo veci vydať
rozhodnutie podľa Správneho poriadku“, ktorá reflektuje rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,
napr. v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 229/2007, uzneseniach Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3M Obdo 3/2008, sp. zn. 6 Obdo 5/2007, ktoré zhodne zaujali právny názor, že náklady skúšok
v zmysle § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. nepatria do právomoci súdov SR.

8. Z vyššie uvedených záverov okresný súd konanie zastavil a vec postúpil na prejednanie príslušnému
orgánu, do právomoci ktorého vec patrí - Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie pre Prešovský
kraj, so sídlom Obrancov mieru 6, 080 01 Prešov 1, ako správnemu orgánu prvého stupňa, ktorý podľa
obsahu spisového materiálu vykonal odber vzoriek výrobku v prevádzke žalovaného.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 262 ods. 1
CSP. Konštatoval, že v prejednávanej veci žalobca procesne zavinil zastavenie konania podaním žaloby
na súd, ktorý nemá právomoc vo veci konať, z ktorého dôvodu žalovanému svedčí nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi. Nakoľko však v prejednávanej veci nebolo preukázané, že žalovanému vznikli v
konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva trovy konania, okresný súd žalovanému nárok
na náhradu trov konania nepriznal.

10. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1
písm. h) CSP, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Žalobca nesúhlasil s právnym názorom prezentovaným v tomto rozhodnutí a postúpením veci na
správne konanie, pretože vychádza z nesprávneho výkladu § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z., jeho
vzťahu k § 12 zákona a kvalifikácie nákladov skúšky ako trov správneho konania podľa § 31 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní a ani s posúdením vzťahu účastníkov sporu pri vzniku tejto povinnosti
ako verejnoprávneho. Podľa výkladu žalobcu dôvodom podania žaloby je občianskoprávny peňažný
spor o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému na úkor žalobcu vzniklo ako refundačná
povinnosť splnením podmienok ustanovených v § 7 ods. 4 zákona. Na konania o tomto druhu peňažných
sporov sú podľa § 3 CSP príslušné súdy, s ktorým výkladom sa stotožnil aj NS SR v konaniach sp. zn.
4 Obdo 28/2006, sp. zn. 1Obdo 1/2007, ako aj Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. 4Cob/85/2010. Z
dôvodu dvojakého právneho výkladu § 7 tohto zákona bolo toto ustanovenie s účinnosťou od 01.03.2012
doplnené o odsek 5, ktorý aplikáciu správneho poriadku na konanie o právnych vzťahoch upravených
v jeho odsekoch 1 až 4 vylúčil. Tvorca zákona tým nespochybniteľne potvrdil, ktorý z týchto výkladov
pokladá za autentický, s čím sa okresný súd nevysporiadal. Žalobca poukázal na to, že pôsobnosť a
právomoci SOI pri plnení úloh štátnej správy na úseku kontroly vnútorného trhu, ako aj práva a povinnosti
kontrolovaného subjektu upravuje špeciálny zákon. Účastníci v ňom vystupujú v pozícii nezávislého
orgánu kontroly a kontrolovanej osoby. Na právne vzťahy, ktoré sú upravené v tomto zákone, sa
všeobecný predpis o správnom konaní v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali nevzťahuje.
SOI postavenie správneho orgánu a kontrolovaná osoba postavenie účastníka správneho konania v
súlade s § 12 zákona získavajú, len ak konanie o právnych vzťahoch upravených týmto zákonom tento
zákon neupravuje inak. Namietal, že právo a povinnosti kontrolovanej osoby pri výkone kontroly sú v
tomto zákone upravené § 7, pričom podľa jazykového výkladu ich kvalifikoval ako ustanovenia, ktoré
špeciálne, na princípe objektívnej zodpovednosti, upravujú práva a ukladajú povinnosti kontrolovanej
osobe. Ich vznik viažu ex lege na splnenie podmienok upravených v dispozícii príslušného ustanovenia.



Nakoľko ich kogentná formulácia sama o sebe nedovoľuje o takto upravenom právnom vzťahu konať
a upraviť ho inak, pokladal aplikáciu § 12 zákona na vznik takto upravených právnych vzťahov aj bez
doplnenia § 7 o ods. 5 za vylúčené. Nesúhlasil s názorom, že v spore o povinnosti znášať náklady
skúšky ide o verejnoprávny vzťah založený na nadriadenosti a podriadenosti. Tento sa v procese
kontroly bezpečnosti a kvality výrobkov medzi orgánom kontroly a kontrolovanou osobou uplatňuje len
pri odoberaní vzorky a prijímaní opatrení na odstránenie nedostatkov zistených kontrolou. Nesúhlasil s
kvalifikáciou sporného nároku ako povinnosť znášať trovy správneho konania jeho účastníkom podľa ust.
§ 31 ods. 2 Správneho poriadku, ktoré ustanovenie je postavené na princípe subjektívnej zodpovednosti
a je ho možné aplikovať len ako regres trov správneho konania za úkon, ktorý bol povinný vykonať na
svoje náklady účastník správneho konania a v dôsledku zavineného nesplnenia tejto povinnosti bol tento
úkon vykonaný na náklady správneho orgánu.

11. Povinnosť upravená v § 7 ods. 4 zákona tieto podmienky nespĺňa, vzniká mimo správneho konania na
princípe objektívnej zodpovednosti. Samotné náklady skúšky vznikajú ako súčasť plnenia úloh orgánu
kontroly upravených v špeciálnom zákone na základe obchodno-právneho vzťahu medzi orgánom
kontroly a skúšobňou. Z neho vyplýva povinnosť skúšobne vykonať skúšku odobratej vzorky a vydať
o jej výsledku protokol a povinnosť orgánu kontroly zaplatiť náklady na jej vykonanie. Túto platbu
realizuje po dodaní protokolu úhradou zo štátneho rozpočtu. Náklady za každú skúšku znáša sám,
kým sa protokolom o skúške nepreukáže, že skúšaný výrobok nevyhovel. Až vtedy sa táto povinnosť
prenáša ex lége na kontrolovanú osobu. Odobrať vzorku a vykonať skúšku môže orgán kontroly i proti
vôli kontrolovanej osoby, tým sa vylučuje jej zavinenie na ich vzniku, čo je základnou podmienkou pre
aplikáciu § 31 ods. 2 Správneho poriadku. Pri povinnostiach uložených podľa § 7 ods. 2 a 3, zákon ukladá
kontrolovanej osobe na základe výzvy orgánu kontroly niečo osobne konať, zdržať sa alebo strpieť
konanie. Jej neuposlúchnutie sa kvalifikuje ako marenie, rušenie alebo sťažovanie výkonu kontroly.
Zákon v § 9 ods. 2 oprávňuje orgán kontroly bez osobitného konania o tejto povinnosti vynútiť si jej
splnenie ukladaním poriadkových pokút, a to i opakovane. Súdy sa pri konaniach o zákonnosti takýchto
rozhodnutí s takýmto právnym výkladom stotožnili. Na rozdiel od odsekov 2 a 3 zákona zistením, že
výrobok pri skúške nevyhovel, vzniká podľa ods. 4 kontrolovanej osobe peňažná regresná povinnosť
voči orgánu kontroly. Tým sa štátom vykonané plnenie skúšobní stalo plnením z dôvodu, ktorý zanikol.
U kontrolovanej osoby sa to prejavilo ako vznik bezdôvodného obohatenia vo výške tohto plnenia.
Tieto právne dôsledky vznikajú naplnením dikcie tohto odseku, čo je deklarované obsahom protokolu
o skúške ako všeobecne záväznej verejnej listine. Nevydaním tejto pohľadávky štátu vzniká medzi
účastníkmi peňažný spor. Zákon neposkytuje orgánu verejnej kontroly špeciálny nástroj na vynútenie si
splnenia tejto povinnosti, a preto sa podľa právnych zásad na špeciálne neupravený právny vzťah uplatní
všeobecný predpis, ktorým je CSP. Vzťah, ktorý takto medzi orgánom kontroly a kontrolovanou osobou
vznikol, definuje § 489 Občianskeho zákonníka ako občianskoprávny vzťah veriteľa a dlžníka. Jeho
obsahom je na jednej strane povinnosť dlžníka splniť zákonom uloženú peňažnú regresnú povinnosť
určenú § 7 ods. 4 zákona a takto získané bezdôvodné obohatenie v súlade s § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka vydať tomu, na úkor koho bolo získané, a na druhej strane právo veriteľa požadovať od
dlžníka refundáciu nákladov skúšky v sume, ktorú uhradil skúšobni. Žalobca ako správca takto vzniknutej
pohľadávky štátu si splnenie tejto regresnej povinnosti v súlade s § 4 ods. 2 zákona č. 374/2014 Z.z. o
pohľadávkach štátu u kontrolovanej osoby uplatnil vystavením faktúry v sume, akú skúšobni uhradil. Po
jej neuhradení riadne a včas si tento nárok uplatnil žalobou na príslušnom orgáne. Navrhol napadnuté
uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 8.1.2020 bolo odvolanie žalobcu doručené
žalovanému na vedomie.

13. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania v
medziach odvolacích dôvodov žalobcu podľa ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a napadnuté uznesenie
okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 v spojení s ust. §
387 ods. 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

14. Primárne krajský súd uvádza, že pri prejednaní odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých
v písomne podanom odvolaní zo dňa 31.12.2019, vzhľadom na svoje predchádzajúce zrušujúce
uznesenie č.k. 13Cob/83/2019-56 zo dňa 04.06.2019 skúmal, či okresný súd po zrušení a vrátení veci
na ďalšie konanie postupoval v súlade so záverom vyjadreným v tomto zrušujúcom uznesení krajského
súdu, a to, že pokiaľ zo strany okresného súdu nebolo zaujaté stanovisko k relevantnej právnej úprave,



a to k ust. § 7 ods. 5 zákona č. 187/2002 Z.z., tak v novom konaní sa bude zaoberať touto rozhodnou
právnou úpravou k momentu vzniku žalobcom požadovaného nároku a náležite posúdi, či bola splnená
podmienka právomoci súdu, v závislosti od ktorého posúdenia zvolí vo veci ďalší postup.

15. Krajský súd konštatuje, že okresný súd v tomto smere po zrušení a vrátení veci krajským súdom v
zmysle záverov uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/83/2019-56 zo dňa 04.06.2019 postupoval
a vyslovil vo väzbe k uplatnenému nároku žalobcu jasný a správny záver.

16. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

17. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

18. Krajský súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa
v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi a závermi vyjadrenými v uznesení okresného súdu a v celom
rozsahu na ne odkazuje. Z tohto záveru potom nebolo dôvodné a ani žiaduce, aby krajský súd zopakoval
všetky podrobné skutkové a správne závery, ktoré vyjadril okresný súd v napadnutom rozhodnutí, keď
bolo postačujúce len na ne odkázať.

19. Podľa ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného
súdu a k odvolacím dôvodom žalobcu uvádza nasledovné.

20. V danom prípade, čo bolo podstatné, súd prvej inštancie riešil otázku, či uvedená právna vec, a to
uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy 684 Eur voči žalovanému patrí do právomoci súdov (§ 3,
§ 4 v spojení s ust. § 161 ods. 1 CSP). Uvádza sa, že danosť súdnej právomoci je jednou z prvoradých
procesných podmienok (§ 161 ods. 1 CSP), pričom jej splnenie skúma súd ex offo v každom štádiu
konania a na každom stupni rozhodovania. Civilný sporový poriadok vymedzuje právomoc súdov v ust.
§ 3 CSP, ktoré určuje, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Súkromno-právne vzťahy, z ktorých
vychádzajú súkromné právne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou
autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromno-
právneho vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám
autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromno-právneho vzťahu. Nad rámec
vzťahov uvedených v ust. § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už nezakladajú
priamo na práve súkromnom, ale len vtedy, ak to ustanovuje zákon, čo vyplýva z ust. § 4 CSP.

21. V prejednávanej veci bolo potrebné predovšetkým posúdiť, či vzťah medzi žalobcom, ktorý poskytol
tvrdenie v žalobe, že uplatňovaná peňažná pohľadávka vznikla ako zákonom stanovená peňažná
regresná povinnosť kontrolovanej osoby voči štátu, zastúpenému orgánom kontroly, v súvislosti s
vykonanou kontrolou prevádzkarne žalovaného podľa zákona č. 128/2002 Z.z., a to na základe splnenia
podmienok vyplývajúcich z ust. § 7 ods. 4 tohto zákona, podal žalobu o zaplatenie sumy 684 Eur titulom
vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 489 Občianskeho zákonníka a žalovaným, ktorému
v zmysle ust. § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. vznikla povinnosť uhradiť náklady vzoriek a skúšok na
overenie bezpečnosti kvality a zhody výrobkov, aby deklarovaná bezpečnosť alebo kvalita nevyhovuje
požiadavkám osobitných predpisov, je vzťahom uvedeným v ust. § 3 a § 4 CSP.

22. Pri hodnotení vzťahu, z ktorého bol vyvodzovaný žalobou uplatňovaný nárok, bolo potrebné
zohľadniť, že žalobca je v súlade s ust. § 3 ods. 2 zákona č. 128/2002 Z.z. rozpočtovou organizáciou
napojenou na štátny rozpočet v kapitole Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, člení sa
na Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave a jemu podriadené
inšpektoráty Slovenskej obchodnej inšpekcie, ako subjekt verejného práva je orgánom, ktorý vykonáva
štátnu kontrolu kontrolovaných osôb na vnútornom trhu, pri zabezpečovaní ochranných spotrebiteľov,
za ktorých účelom postupuje ako zástupca štátu. Teda postavenie žalobcu ako orgánu verejnej správy
je spojené s autoritou a právomocami danými štátom a žalovaný je podnikateľom, v danom prípade
kontrolovanou osobou, v súvislosti s vykonanou kontrolou ktorej osoby, t.j. prevádzkarne žalovaného



zameranej na zistenie, či výrobky a služby pri ich predaji a poskytovaní sú v súlade so všeobecnými
záväznými predpismi. Teda, v danom prípade žalovaný vystupoval ako kontrolovaný subjekt, pričom
peňažná pohľadávka vznikla v súvislosti s postupom podľa zákona č. 128/2002 Z.z. ako náklady na
overenie bezpečnosti a kvality výrobkov, teda mala súvislosť s kontrolou vykonávanou žalobcom na
úseku vnútorného trhu, teda činnosťou správneho orgánu v oblasti verejného práva. Vychádzajúc z
vyššie popísaného znaku predmetného právneho vzťahu, tak právny vzťah žalobcu a žalovaného nie
je vzťahom súkromno-právnym vzniknutým na zmluvnom základe, ktorý je vzťahom rovnoprávnym,
ale vzťahom verejno-právnym, keďže tento vzťah vznikol na základe zákona č. 128/2002 Z.z., v
ktorom vzťahu vystupuje žalobca ako autorita štátu a žalovaný podriadený. V danom prípade tak
nejde o vec spadajúcu do právomoci súdu. V zhode s okresným súdom i krajský súd je názoru,
že právny vzťah medzi žalobcom ako subjektom verejného práva, ktorý vykonáva štátnu kontrolu
a žalovaným ako kontrolovaným subjektom, v rámci ktorého sa žalobca domáha regresnej náhrady
titulom nákladov za vykonanie skúšky, je vzťahom fakticky finančno-právnej povahy, ktorý nemožno
podriadiť pod vzťahy výslovne vymedzené v ust. § 3 a § 4 CSP, teda nejde o súkromno-právny
vzťah, ktorý je charakterizovaný najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov. V
danom právnom vzťahu, za aký odvolací súd považuje aj vzťah vznikajúci v prípade regresnej náhrady,
teda povinnosti žalovaného znášať náklady za vykonanie skúšky, keďže deklarovaná bezpečnosť
alebo kvalita nevyhovela požiadavkám osobitných predpisov, vystupujú subjekty vo vzájomnom
pomere nadriadenosti a podriadenosti. Toto nerovno-právne postavenie subjektov uvedeného vzťahu je
charakteristickým znakom verejno-právnych vzťahov, ktorých odlišuje od vzťahov z oblasti súkromnej.
V danom prípade nešlo o vec týkajúcu sa súkromno-právneho vzťahu, pričom osobitná právna úprava
zákona č. 128/2002 Z.z. neustanovuje, že predmetný spor a vec prejednáva a rozhoduje súd. V
zmysle uvedeného nemohli byť za bezdôvodné obohatenie (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka)
považované náklady správneho orgánu na vykonanie skúšok, ktoré má povinnosť uhradiť kontrolovaná
osoba v prípade, ak sa preukázalo na základe vykonaní skúšok, že ňou predávaný výrobok nevyhovoval
požiadavkám právnych predpisov na bezpečnosť alebo kvalitu. Rozhodovanie o týchto nákladoch,
ktoré vznikli správnemu orgánu v súvislosti s jeho postupom v konaní v oblasti verejnej správy, nie
je rozhodovaním vo veciach, ktoré majú základ v súkromno-právnych sporoch, pričom osobitný zákon
právomoc súdu neustanovuje.

23. Krajský súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci postupom okresného súdu nebola žalobcovi
odňatá možnosť konať pred súdom, jeho rozhodnutie je vecne správne a vychádza i zo zásady
vyjadrenej v Čl. 2 ods. 2 CSP, keď v rámci svojho rozhodovania súd prvej inštancie odkázal i na ďalšie
prijaté súdne rozhodnutia, na ktoré poukazuje i odvolací súd. Z tohto záveru bolo preto napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdené ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 369 v spojení s ust. § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalobca so svojim odvolaním nebol úspešný, a preto by
žalovanému patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom k tomu, že v rámci odvolacieho
konania žalovanému žiadne trovy nevznikli, bolo krajským súdom rozhodnuté tak, že žalovanému sa
náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je



a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.