{"guid": "1ea38183-724b-4edf-a39f-b9a088f3e599:3211d12e-ae02-4ae8-a356-cc59bac9248f", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2021:6120328331.2", "spisova_znacka": "6Co/41/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/41/2021 z 25. 5. 2021", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 25. mája 2021, sp. zn. 6Co/41/2021, ECLI:SK:KSZA:2021:6120328331.2", "identifikacne_cislo": "6120328331", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "Ing. Mgr. Anna Přikrylová", "sudca_id": 1448, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ing-mgr-anna-prikrylova-1448", "datum_vydania": "2021-05-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3211d12e-ae02-4ae8-a356-cc59bac9248f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:6120328331.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2021:6120328331.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2021:6120328331.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/41/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120328331
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:6120328331.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov
JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v spore žalobcu: SetCar sk, a.s., so sídlom Ulica
priemyselná 10, 038 52 Sučany, IČO: 50 387 189, zastúpeného JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom so
sídlom Kuzmányho 4, 036 01 Martin, IČO: 42 072 905, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.
Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému
JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 37
928 422, o zaplatenie 422,40 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
24C/55/2020-67 zo dňa 05. novembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 24C/55/2020-67 zo dňa 05. novembra 2020 potvrdzuje.

Žalobca  má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 422,40 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.).
Zároveň priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Na odôvodnenie rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobca žalobou voči žalovanému
domáhal zaplatenia sumy 422,40 eur a náhrady trov konania. K uplatnenému nároku uviedol, že jeho
právnemu predchodcovi vznikol proti žalovanému nárok na náhradu nájomného za náhradné vozidlo
počas opravy jeho poškodeného vozidla, avšak tento mu poskytol len jej časť a žalobca sa domáha jej
nezaplatenej časti vo výške žalovanej sumy.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe (odpore proti vydanému platobnému rozkazu) uviedol, že žaloba je
neúplná, zmluva o nájme náhradného motorového vozidla bola uzavretá v deň jeho skončenia, nárok
na náhradu nájomného za náhradné vozidlo nevyplýva zo zákona o povinnom zmluvnom poistení a ani
z Občianskeho zákonníka, žalobca nepreukázal účelnosť nájmu, že mu nebola doručená faktúra, ktorou
bolo vyúčtované nájomné, právnemu predchodcovi žalobcu poskytol náhradu primeraného nájomného
a že právny predchodca žalobcu platne nepostúpil pohľadávku na poskytnutie náhrady.
4. Súd prvej inštancie považoval medzi stranami za nesporné, že dňa 04.01.2018 došlo                 k
poistnej udalosti, na základe ktorej právnemu predchodcovi žalobcu ako poškodenému vzniklo právo na
náhradu škody, a to aj priamo proti žalovanému ako poisťovateľovi škodcu. V rámci tohto práva si právny
predchodca žalobcu proti žalovanému uplatnil aj náhradu nájomného za náhradné vozidlo vo výške
580,80 eur, pričom žalovaný poskytol žalobcovi túto náhradu len vo výške 158,40 eur. Naopak medzi
stranami považoval súd prvej inštancie za sporný právny dôvod vzniku nároku právneho predchodcu
žalobcu na náhradu nájomného za náhradné vozidlo, jeho rozsah a platnosť postúpenia pohľadávky
právneho predchodcu žalobcu na túto náhradu. Citujúc ust. § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001
Z. z.  o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového



vozidla              a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení a ust. § 427 ods. 1 a 2
zákona          č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „OZ“) súd prvej inštancie
ďalej uviedol, že zákon č. 381/2001 Z. z., ani OZ síce výslovne neuvádza nájomné                za náhradné
vozidlo ako škodu vzniknutú pri poistnej udalosti, avšak je nepochybné, že poškodený nárok na náhradu
tohto nájomného má, samozrejme za predpokladu, že jeho vynaloženie si poistná udalosť vyžiadala.
Uvedené potvrdzuje jednak ustálená súdna prax, jednak žalobcom tvrdené a žalovaným nepopreté, a
preto nesporné metodické usmernenie členov Slovenskej kancelárie poisťovateľov č. 17/2002. Už sama
nemožnosť užívať poškodené vozidlo je pritom opodstatneným dôvodom na nájom náhradného vozidla,
keďže sa ním nahrádza zaužívaný sociálny komfort poškodeného. Právnemu predchodcovi žalobcu proti
žalovanému teda vznikol aj nárok na náhradu nájomného za náhradné vozidlo.
5. Žalovaný namietal, že zmluva o nájme bola uzavretá v deň jeho skončenia a dobu trvania nájmu.
Uvedené vyvodzoval z toho, že v zmluve bola určená aj doba trvania nájmu.                Z uzavretej zmluvy
o nájme súd prvej inštancie zistil, že bola uzavretá na dobu určitú, a to    od 24.07.2018 do 03.08.2018.
Z faktúry, ktorou bola vyúčtovaná cena opravy poškodeného vozidla, zistil, že k ukončeniu opravy tohto
vozidla došlo tiež dňa 03.08.2018. Žalobcovi        a jeho právnemu predchodcovi však nič nebránilo
uzavrieť zmluvu o nájme na dobu určitú     a súd prvej inštancie nevidel dôvod, pre ktorý by z tejto
skutočnosti malo vyplývať, že zmluva bola uzavretá až v deň skončenia nájmu, alebo pre ktorý by tým bol
spochybnený nájomný vzťah medzi nimi. Sám žalovaný pritom žalobcovi poskytol náhradu nájomného
za náhradné vozidlo, a to za tri dni trvania nájmu. Neuviedol pritom žiadne dôvody, pre ktoré mu poskytol
túto náhradu len za túto dobu. Súd prvej inštancie mal však preukázané, že nájom náhradného vozidla
odôvodnene trval 11 dní.
6. Pohľadávku právneho predchodcu žalobcu proti žalovanému tak mal súd prvej inštancie za
preukázanú, a to v uplatnenej výške. Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie námietku žalovaného,
že mu nebola doručená faktúra, ktorou bolo nájomné za náhradné vozidlo vyúčtované, keďže z
oznámenia o poistnom plnení vyplýva, že žalovaný toto poistné plnenie poskytol na základe uvedenej
faktúry.
7. Námietku žalovaného o neplatnosti postúpenia pohľadávky právneho predchodcu žalobcu súd prvej
inštancie považoval účelovú a nezakladajúcu sa na správnom posúdení veci. Právnemu predchodcovi
žalobcu vznikla proti žalovanému pohľadávka na náhradu škody pred jej postúpením žalobcovi, keďže
škoda mu vznikla okamihom vzniku jeho záväzku proti žalobcovi na zaplatenie nájomného. Už vznikom
tohto záväzku vznikla na jeho majetku škoda a skutočné splnenie tohto záväzku (zaplatenie nájomného
za náhradné vozidlo) nie je pre vznik pohľadávky na náhradu škody určujúce. Právny predchodca
žalobcu postúpil žalobcovi riadne existujúcu pohľadávku a nie je daný dôvod, aby toto postúpenie bolo
neplatné.             K zaplateniu nájomného za náhradné vozidlo pritom došlo pri postúpení pohľadávky
na jeho náhradu, a to započítaním proti pohľadávke právneho predchodcu žalobcu na odmenu za toto
postúpenie.
8. Ako nedôvodné posúdil súd prvej inštancie aj námietky žalovaného týkajúce sa neúplnosti podanej
žaloby. Zo všetkých uvedených dôvodov súd prvej inštancie priznal žalobcovi proti žalovanému nárok
na náhradu ním žalovanej istiny ako dôvodne uplatnený v celom rozsahu.
9. O trovách konania súd rozhodol s odkazom na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona            č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu, s tým, že v zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.
10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný mal za to, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP]. Žalovaný
konkrétne namietal, že napadnutý rozsudok je nesprávny, nezákonný a navyše arbitrárny. Súd prvej
inštancie rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil.
Zároveň sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal
s jeho námietkou o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto súdnom spore. Poškodený
mal voči žalobcovi záväzok, ktorý spočíval v neuhradenej faktúre. Je teda zrejmé, že poškodený, a
nie žalovaný predstavoval subjekt, ktorý bol dlžníkom žalobcu. Poškodený preto nemohol so žalobcom
platne uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky. Jej uzatvorením nemohlo dôjsť                    k
postúpeniu pohľadávky poškodeného na žalobcu, keďže túto pohľadávku pred cesiou poškodený
žalobcovi neuhradil, a teda mu pohľadávka nevznikla. Uvedeným postúpením došlo medzi poškodeným
ako postupcom a žalobcom ako postupníkom k postúpeniu spornej pohľadávky v rozpore s ust. §
524 OZ. V zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky totiž prejav vôle jej účastníkov najskôr smeroval k



cedovaniu (neexistujúcej) pohľadávky a až následne            k započítaniu údajne vzájomných pohľadávok
poškodeného a žalobcu. Záverom žalovaný zhrnul, že ak poškodený nebol majiteľom pohľadávky voči
žalobcovi pred jej postúpením, nemohol túto postúpiť na žalobcu a tomu následne nemohla vzniknúť
pohľadávka voči poškodenému na zaplatenie odplaty za postúpenie, ktorú následne žalobca mienil
použiť              na započítanie. Predmetné postúpenie (neexistujúcej) pohľadávky je tak absolútne
neplatné       v zmysle ust. § 39 OZ.
11. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil. Nesúhlasil s námietkami žalovaného a uviedol, že súd prvej inštancie mal,
vzhľadom na skutkové okolnosti a vykonané dokazovanie, jeho aktívnu vecnú legitimáciu preukázanú
z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky, na základe ktorej došlo k platnému postúpeniu
predmetnej pohľadávky z poškodeného na žalobcu. Právne posúdenie a odôvodnenie napadnutého
rozsudku v otázke namietanej aktívnej legitimácie považoval žalobca za správne, riadne odôvodnené
a zrozumiteľné. To, že žalovaný akceptoval postúpenie pohľadávky je zrejmé aj z toho, že čiastočné
poistné plnenie poukázal na účet žalobcu ako postupníka. Nesúhlasil ani s tvrdením odvolateľa o
arbitrárnosti a svojvôli súdu prvej inštancie. To, že sa žalovaný nestotožnil s názorom súdu prvej
inštancie, riadne odôvodneným v napadnutom rozsudku, ešte neznamená, že tým došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivý súdny proces. Žalobca sa vyjadril aj k žalovaným namietanej absolútnej neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky, s ktorým názorom sa nestotožnil, pričom           na podporu svojho
stanoviska poukázal na viacero rozhodnutí všeobecných súdov SR.
12. Žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobcu doručené prostredníctvom právneho zástupcu, procesne
nereagoval.
13. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania odvolaciemu súdu predložené/doručené neboli.
14. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným
subjektom (§ 359 CSP), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť
takýmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP       a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3
CSP rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust.        § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom
rozsahu potvrdil.
15. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom
sa stotožnil so zásadnými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
16. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalovaného formulovanú v jeho opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Odvolací súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania,  v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
17. Žalovaný v rámci svojho opravného prostriedku len zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú
v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvej inštancie tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a odvolaciemu
súdu opakovane predkladal svoje subjektívne právne závery, ku ktorým mal súd prvej inštancie v
danom prípade dospieť. Žalovaný svoju odvolaciu argumentáciu skoncentroval zásadne len do námietky
ohľadom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, dôvodiac absolútnou neplatnosťou predmetnej zmluvy o
postúpení pohľadávky, pričom na ďalšie závery súdu prvej inštancie ohľadom žalobou uplatnenej výšky
žalovanej pohľadávky a jej príslušenstva celkom rezignoval.
18. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie
Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade  s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného
súdu SR spis. zn. I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov
(uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003



zo dňa 17.12.2003). Odvolacie námietky žalovaného k spôsobu vyhodnotenia dokazovania súdom
prvej inštancie z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe vyhovel, pričom ku svojim záverom dospel v
kontexte všetkých vykonaných dôkazov s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V
tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu              na odôvodnenie súdneho rozhodnutia
(ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď
nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci
však súd prvej inštancie svoje rozhodnutie veľmi podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na
súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne
s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je
porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv
o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného súdom
prvej inštancie, popísaný v odôvodnení  jeho rozsudku, odvolací súd len doplnil dôvody napadnutého
rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR spis. zn.
IV. ÚS 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a
odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných
súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.
19. Za nedôvodné považoval odvolací súd námietky žalovaného o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku.
20. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných/základných práv dosahuje len odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (rozhodnutia Ústavného súdu SR spis.
zn. I. ÚS 344/10, spis. zn. III. ÚS 305/08).
21. Z dikcie ust. § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne              a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
22. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sa súd prvej inštancie v prejednávanej právnej veci
dostatočným spôsobom riadil ust. § 220 CSP, keď je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, čoho
sa žalobca domáhal a aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, uviedol ktoré dôkazy boli vykonané
a z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal, poukázal na právnu úpravu, v zmysle ktorej vychádzal
pri kreovaní právneho záveru o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, pričom rozhodol o celom
uplatnenom nároku a odôvodnenie jeho rozhodnutia korešponduje s výrokovou časťou napadnutého
rozsudku. V záverečných odsekoch odôvodnenia popísal svoj procesný postup pri rozhodovaní o trovách
konania, ktorý korešponduje s výrokovou časťou napadnutého rozsudku.
23. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
v prejednávanej veci z dôvodu, že žalobou uplatnený nárok vyplýval zo záväzku z neuhradenej
faktúry, v rámci ktorej bol dlžníkom žalobcu poškodený. Predmetnom postúpenia bol v danom prípade
nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ktorý vznikol poškodenému voči
žalovanému ako poisťovni škodcu. Z ust. § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. je pritom zrejmé, že z poistenia
zodpovednosti sa poškodenému uhrádzajú uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody vzniknutej
poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci. V tejto súvislosti je potrebné vziať do úvahy aj
ustálenú judikatúru všeobecných súdov, z ktorej vyplýva, že skutočnou škodou je aj škoda spočívajúca
v tom, že poškodený musí vynaložiť vyššie náklady na požičanie veci, ktorá mu má nahradiť vec,
ktorá sa stala v dôsledku poškodenia dočasne nepoužiteľnou vecou,                     v porovnaní s
nákladmi na použitie poškodenej veci. Skutočnou škodou je aj majetková ujma reprezentujúca majetkové
hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci        do pôvodného stavu, prípadne
aby boli v peniazoch vyvážené dôsledky toho, že navrátenie   do pôvodného stavu nebolo možné
zabezpečiť hneď. Skutočnou škodou je aj nájomné          za prenajaté motorové vozidlo. V konaní
bola preukázaná aj príčinná súvislosť, keď škodová udalosť, a to poistná udalosť skutočne spôsobila
škodu, o náhradu ktorej v konaní išlo. Súdna prax považuje za skutočnú škodu nielen prípady zmenšenia



majetku, ale i prípady akýchkoľvek nákladov vynaložených so vznikom alebo zabezpečením škody.
Poškodený prišiel o možnosť využívať svoje vlastné motorové vozidlo v dôsledku dopravnej nehody,      v
konečnom dôsledku z titulu dopravnej nehody bol poškodenému vnútený stav, keď nemožnosť využívať
vlastné motorové vozidlo riešil požičaním náhradného motorového vozidla a cenu za nájom požičaného
vozidla po dobu opravy svojho vozidla vyplatil. Právny nástupca poškodeného potom na základe platnej
zmluvy o postúpení v konaní uplatňoval žalovaným (poisťovňou) nevyplatenú sumu, ktorá zodpovedala
výdavkom, ktoré poškodenému, resp. právnemu predchodcovi žalobcu vznikli, ktoré by inak nenastali,
ak by mohol používať svoje vlastné vozidlo. Stav, do ktorého sa dostal poškodený (právny predchodca
žalobcu), zavinil klient žalovaného. Nepriaznivosť tohto stavu nemožno umocňovať u poškodeného
neprimeraným zaťažovaním a požadovať o neho, aby v sieti opravovní zisťoval a hľadal opravovňu
s najväčšou rýchlosťou vykonania opravy, resp.          s krátkou dobou opravy. Rovnako nemožno
od poškodeného spravodlivo požadovať, aby počas opravy jeho poškodeného motorového vozidla
zisťoval alternatívy iného charakteru,       t. j. aby pri vylúčení možnosti používania svojho vlastného
motorového vozidla, tento stav riešil napr. používaním hromadnej dopravy. Takýmto prístupom by bol
totiž poškodený neprimerane a nedôvodne zaťažovaný. Už samotný stav poškodenia jeho motorového
vozidla dopravnou nehodou ako poistnou udalosťou je totiž pre poškodeného záťažový, ktorý ho výrazne
obmedzuje. Poškodený je nemožnosťou používania svojho motorového vozidla paralyzovaný, a preto
nie je možné spravodlivo v uplatňovaní nevyhnutných a účelných nákladov spojených so zaplatením
ceny za nájom zapožičaného motorového vozidla, dožadovať sa ešte splnenia ďalších podmienok.
Správnym je preto právny záver súdu prvej inštancie o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu.
24. Odvolací súd je toho názoru, že zmluva o postúpení pohľadávok, uzatvorená medzi poškodeným a
žalobcom dňa 03.08.2018, tvorí jeden celok upravujúci navzájom prepojené viaceré práva a povinnosti
jej strán/subjektov. Nespochybnenou vôľou poškodeného                 a žalobcu bolo dotknuté vzájomné
práva a povinnosti upraviť v rámci jednej zmluvy, čo vôbec nie je v rozpore s tým, že bolo možné na ich
usporiadanie použiť / uzavrieť viacero relatívne samostatných právnych úkonov.
25. Za relevantný je potrebné považovať argument žalobcu v jeho vyjadrení k podanému odvolaniu
žalovaného, že v rámci zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k odplatnému postúpeniu pohľadávky
so súčasným započítaním fakturovaného nájomného za užívanie náhradného vozidla s odplatou za
postúpenie pohľadávky. Pri striktnom (až puristickom) prístupe k výkladu práva by bolo možné trvať
na tom, aby poškodený uhradil žalobcovi sumu za nájom náhradného vozidla a ten mu ihneď v rámci
postúpenia pohľadávky voči žalovanému tie isté peniaze (doslova tie isté bankovky a mince) vrátil. Inými
slovami, poškodený by položil na stôl peňažnú sumu 580,80 eur  a posunul ju k žalobcovi, ktorý by ju
vzápätí posunul späť k poškodenému.
26. Odvolací súd vedome v danej spojitosti používa mierne ironický tón, pretože popísaný (odvolateľom
minimálne naznačovaný) postup v kontraktačných procesoch odporuje bežnej realite každodenného
života, pri ktorej tak fyzické, ako aj právnické osoby takmer permanentne vstupujú do desiatok rôznych
právnych vzťahov. Určite sa pritom nejedná         o obchádzanie zákona, keďže právny úkon
poškodeného a žalobcu nesmeroval k tomu, aby zákon dodržaný nebol. Naopak, takým počínaním
by skôr bolo formálne vygenerovanie viacerých právne až perfekcionalistických zmlúv, ktoré by však
nekorešpondovali                   s bezprostrednou realitou.
27. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, nakoľko odvolanie žalovaného v danom
prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré
prihliada z úradnej povinnosti, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. §
387 ods. 1 CSP  v meritórnom výroku I. ako vecne správny potvrdil.
28. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o
trovách konania na súde prvej inštancie (výrok II.), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval
žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu, a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán
posúdenému v zmysle zákonných ustanovení v ňom citovaným.
29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok
na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O
výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne         po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
rozhodnutím súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
30. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:



Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "24C/55/2020", "guid": "5bad0760-b1c0-4bd6-af5f-489d0a455c2f:564d569c-7005-41c4-9acb-16fe0833223a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "1ea38183-724b-4edf-a39f-b9a088f3e599:a05ff837-0879-42c2-b35a-0b81bc37865b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2021:6120328331.2", "spisova_znacka": "6Co/41/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/41/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:6120328331.2"}], "citovane_v": []}