{"guid": "630267f4-e675-4297-b87e-3660d4e65d3f:ede61fbd-d3a0-4c14-bfc4-f1339d8f6717", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2024:5722200749.2", "spisova_znacka": "11Co/14/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/14/2024 z 28. 5. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 28. mája 2024, sp. zn. 11Co/14/2024, ECLI:SK:KSZA:2024:5722200749.2", "identifikacne_cislo": "5722200749", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Roman Tichý", "sudca_id": 423, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-tichy-423", "datum_vydania": "2024-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ede61fbd-d3a0-4c14-bfc4-f1339d8f6717", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:5722200749.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2024:5722200749.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2024:5722200749.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Žilina\n11Co/14/2024\n5722200749\n28. 05. 2024\nJUDr. Roman Tichý\nECLI:SK:KSZA:2024:5722200749.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého\na členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcov: v rade 1/ A. B.,\nnar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, XXX XX A., v rade 2/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, XXX\nXX A., v rade 3/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, XXX XX A., toho času bytom A. XXX, XXX\nXX A., proti žalovaným: v rade 1/ D. E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. G. XXXX/XX, XXX XX A., právne\nzastúpený: ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o. so sídlom Tolstého 1201/20, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455,\nv rade 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23\nBratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska, advokát,\nso sídlom Vajnorská 55, 831 03 Bratislava, v konaní o ochranu osobnosti – náhrada nemajetkovej ujmy,\no odvolaní žalovaného v rade 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/13/2022-111 zo dňa\n27.04.2023, takto\nrozhodol:\nRozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku I. v časti predmetu konania\ntýkajúceho sa žalovaného 2/, p o t v r d z u j e .\nRozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v časti výroku III., ktorým bol žalobcom\n1/, 2/, 3/ priznaný voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, p o t v r d z u j e .\nRozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku I. v časti predmetu konania\ntýkajúceho sa žalovaného 1/, v celom výroku II. a v časti výroku III., ktorým bol žalobcom 1/, 2/, 3/\npriznaný voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, z o s t á v a n e d o t\nknutý.\nŽalobcom 1/, 2/, 3/ voči žalovanému 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu\n100 %.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaným v rade 1/ a 2/ uložil povinnosť\nzaplatiť žalobkyni v rade 1/ sumu 10.000,- eur, žalobcovi v rade 2/ sumu 10.000,- eur, žalobcovi v rade\n3/ sumu 7.500,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku\ns tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia druhého zo\nžalovaných (výrok I.). Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu žalobcov v rade 1/ až 3/ zamieta (výrok\nII.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovia v rade 1/ až 3/\nmajú nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania voči žalovaným v rade 1/, 2/ v rozsahu 100 %.\n\n1.1 Nárok žalobcov 1/ až 3/ posudzoval súd prvej inštancie v zmysle § 11, § 13 a § 420 Občianskeho\nzákonníka a podľa § 4 ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o poistení zodpovednosti za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorového vozidla.\n1.2 Podľa súdu prvej inštancie v konaní bolo nesporne zistené, že dňa 01.07.2020 došlo k dopravnej\nnehode, kedy žalovaný v rade 1/ viedol osobné motorové vozidlo, keď v križovatke odbočoval vľavo a\nporušil povinnosť dať prednosť v jazde protiidúcemu motocyklu, ktoré v tom čase viedol vodič D. B.,\nv dôsledku čoho došlo ku kolízii uvedených vozidiel, následkom ktorej D. B. dňa XX.XX.XXXX zraneniam\npodľahol. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že vodič motorového vozidla D. E. F.,\nt. j. žalovaný v rade 1/, bol uznaný za vinného trestným rozkazom Okresného súdu v Martine sp. zn.\n13T/60/2020 zo dňa 30.03.2021, ktorý nadobudol právoplatnosť 20.04.2021, pričom vodič motorového\nvozidla, a to žalovaný v rade 1/, mal v čase dopravnej nehody uzatvorenú so žalovaným v rade 2/ poistnú\nzmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Súd prvej\ninštancie v danom smere skúmal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v rade 1/, ako aj žalovaného\nv rade 2/. Konštatoval, že pokiaľ ide\no zodpovednosť žalovaného v rade 1/, táto jednoznačne vyplývala z jeho zodpovednosti za uvedené\nnásledky, v dôsledku jeho vlastného protiprávneho konania (§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka,\n13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Podľa súdu prvej inštancie zodpovednosť žalovaného v rade\n1/ za neoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcov bola zrejmá zo samotnej skutočnosti, že\njeho vlastným protiprávnym konaním a v priamej súvislosti s ním, došlo k usmrteniu D. B., blízkej\nosoby žalobcov, a teda vzniku ich citovej, teda nemateriálnej ujmy, preto žalovaný v rade 1/ bol tak\npasívne vecne legitimovaný v konaní. Pokiaľ išlo o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v rade\n2/, súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov z 26. mája 2015, sp. zn.\n20Co/183/2014, v zmysle ktorého „škoda zahŕňa nielen zníženie majetku a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú\nškodu (nemajetkovú ujmu). Bolo potrebné vykladať termín škoda v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) aj ako\nnemateriálnu škodu na zdraví. Podľa súdu prvej inštancie nemali by byť pochybnosti, že strata života\nnajbližšieho príbuzného bola spojená s negatívnym dopadom v emočnej, citovej, teda nemajetkovej\nsfére príbuzných a na ich psychické zdravie. Bol plne opodstatnený záver, že\nv uvedených situáciách vznikla ujma (škoda) aj v psychickej rovine dotknutých osôb. Podľa súdu\nprvej inštancie z hľadiska systematiky Občianskeho zákonníka nebolo až tak významné, že náhrada\nnemajetkovej ujmy za stratu života je upravená v inej časti kódexu (prvá časť druhá hlava ) ako náhrada\nškody (šiesta časť druhá hlava). Povinné poistenie podľa súdu prvej inštancie musí kryť akúkoľvek škodu\n(ujmu) tak materiálnu, ako nemateriálnu. Podľa súdu prvej inštancie dôležitý bol eurokonformný výklad\nzákona, aby nebol popretý zmysel a účinok smernice o poistení. Cieľom Smernice Rady 90/232/EHS zo\ndňa 14.05.1990 bolo zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožňovalo všetkým obetiam nehody\nspôsobenej vozidlom dosiahnuť odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli. Vnútroštátne ustanovenia, ktoré\nupravovali odškodnenie nehôd vyplývajúcich z prevádzky motorových vozidiel, nemohli obrať uvedené\nustanovenia o ich potrebný účinok (rozsudok Súdneho dvora C-537/03, body 27 a 28). Ďalej súd prvej\ninštancie dôvodil, že vychádzajúc zo znenia § 4 ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Zb. v znení\nneskorších predpisov bolo zrejmé, že poistné krytie zahŕňa škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Bolo\npotrebné vychádzať z extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe nepochybne zahŕňal aj ujmu,\nkeď pod pojem ujma na zdraví patrila akákoľvek ujma aj nemajetková, spôsobená blízkym osobám obetí\nusmrtených pri dopravnej nehode. Keďže pojem škoda uvedený v čl. 1 bod 2 prvej smernice nebol\npresnejšie vymedzený, nič nenaznačovalo, že by sa niektoré druhy škody, akou bola nemajetková ujma,\nmali vylúčiť z tohto pojmu (bod 58 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12)“. Zároveň súd prvej inštancie\ndal do pozornosti aj rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. marca 2016, sp. zn. 21Co/60/2015,\nv zmysle ktorého „usmrtenie človeka je vážnym zásahom do súkromia a duševného zdravia blízkych\nosôb a zakladá právo na náhradu škody na zdraví vo všetkých jej formách vrátane nemajetkovej ujmy s\npriamym nárokom proti poisťovateľovi“. Potom s poukazom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval,\nže pojmom „náhrada škoda, škoda na zdraví“ v ustanoveniach zákona č. 381/2001 Z. z. (§ 4 ods. 1, §\n4 ods. 2, § 4 ods. 4 a § 15 ods. 1) a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia\nzodpovednosti za škodu, spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel z hľadiska zodpovednosti za\nneoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci\nnáhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako\npoškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa ust. § 13 ods.\n2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní bolo treba považovať za škodu na zdraví podľa\n§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z..\n\n1.3 V prejednávanej veci súd prvej inštancie zohľadnil, že pri dopravnej nehode došlo usmrtením syna\nžalobcov v rade 1/ a 2/, brata žalobcu v rade 3/ k úplnému znemožneniu naďalej napĺňať vzťah ako rodiča\na dieťaťa, tak aj súrodenecký vzťah. Z výpovedí žalobcov bolo možné ustáliť, že vzťahy v rodine boli\nveľmi vrúcne, intenzívne, žalobcovia tvorili plnohodnotne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými citovými\nväzbami. Smrť syna a brata žalobcov zasiahla do ich života nečakane a tragicky zásadným spôsobom\na nenávratne pretrhla dovtedajšie silné citové väzby. Zo strany žalovaných nebola preukázaná ani\nspochybňovaná pravdivosť tvrdení žalobcov, týkajúcich sa rodinných vzťahov. Ďalej súd prvej inštancie\ndôvodil, že ďalšou skutočnosťou, ktorou sa riadil súd pri úvahe, v akej výške bolo možné priznať\nžalobcom nemajetkovú ujmu, bolo aj to, že podľa druhej a tretej vety § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017\nZ. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov „ak bola trestným činom\nspôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú\nnemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie\nkalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Podľa súdu prvej inštancie ak bola\ntrestným činom spôsobená smrť a bola len jedna pozostalá obeť násilného trestného činu, ktorá bola\nodkázaná výživou na zomretého, mal nárok na vyplatenie odškodnenia vo výške päťdesiatnásobku sumy\nmesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného\nčinu“. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že silné sociálne, morálne, kultúrne\na citové putá, vytvorené v rámci súkromného a rodinného života nebohého D. B. a žalobcov v rade\n1/ až 3/ boli takým závažným a neodvrátiteľným spôsobom narušené, že nebolo možné uvažovať len\no morálnej satisfakcii. Súd prvej inštancie uviedol, že súčasťou práva na súkromie, ako už uviedol\naj vyššie, bol aj rodinný život, ktorý zahŕňa vzťahy medzi blízkymi príbuznými, ktorými žalobcovia\nnepochybne voči nebohému boli, nakoľko išlo o rodičov a brata, pričom strata jedného z členov daného\nrodinného spoločenstva bola neodčiniteľnou ujmou postihujúcou všetkých ostatných členov. Ďalej súd\nprvej inštancie dôvodil, že žalobcovia ako najbližší príbuzní mali s nebohým synom a bratom vytvorený\npevný citový vzťah či už s rodičmi, s ktorými sa stretával každý deň, navštevoval ich, pomáhali mu\nspolu s bratom stavať dom, pomáhal im po každej stránke, či už chodu domácnosti ako aj aj finančnej,\ns bratom mal rovnako vrúcny vzťah ako s rodičmi, od útleho detstva robili všetko spolu, pomáhali si\nvzájomne vo všetkom, tieto skutočnosti boli preukázané výpoveďami žalobcov v rade 1/ až 3/. Podľa\nsúdu prvej inštancie smrť syna a brata teda vážnejším spôsobom narušila bežný rodinný a súkromný\nživot medzi žalobcami, najmä pokiaľ išlo o matku nebohého, ktorá užíva antidepresíva a každý deň čaká,\nže sa jej syn vráti domov, v danom smere bolo tak možné konštatovať, že v dôsledku uvedenej straty\nčiastočne stratila zmysel života. Súd prvej inštancie s poukazom na uvedené uviedol, že usmrtením syna\nžalobcov v rade 1/ a 2/ a brata žalobcu v rade 3/ došlo k zásahu do ich osobnostných práv, čím bola\nnarušená celistvosť rodiny, bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom následky boli\ntrvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie v citovej oblasti bolo nenapraviteľné. Žalobcovia 1/ a 2/ ako\nrodičia požadovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur a žalobca 3/ ako brat\nvo výške 15.500,- eur. Svoju žalobu odôvodnili tým, že žalovaný zavinením dopravnej nehody, za ktorú\nbol v trestnom konaní právoplatne uznaný vinným, spôsobil smrť ich syna a brata, ktorý zraneniam v\ndôsledku dopravnej nehody podľahol. Súd prvej inštancie uviedol, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy,\nohľadne výšky danej nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do práva na rodinný život je len veľmi ťažko\nzdôvodňovať konkrétnejšími východiskami a závermi než „odhadom na spravodlivom základe“. Podľa\nsúdu prvej inštancie neoprávnený zásah žalovaného v rade 1/ do emocionálnej sféry žalobcov vyvolaný\númrtím blízkej osoby zakladal právo domáhať sa ochrany ich osobnosti, ako aj náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch, ktorej výšku súd určil v súlade ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím\nna závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd prvej inštancie\nsa v danom smere zaoberal námietkami vznesenými v priebehu konania tak žalovaným v rade\n1/ ako aj žalovaným v rade 2/, pokiaľ išlo o výšku samotnej nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatnil\nkaždý zo žalobcov a možné spoluzavinenie poškodeného. Z pripojeného súdneho spisu 13T/60/2020,\nkonkrétne z predloženého trestného rozkazu Okresného súdu Martin sp. zn. 13T/60/2020 zo dňa\n30.03.2021 mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný v rade 1/ svojim konaním porušil ust.\n§ 19 ods. 4 a ust. § 137 zákona č. 8/2009 Z. z.. Súd prvej inštancie mal však rovnako preukázané,\nzo záverov odborného vyjadrenia č. 51/2020, že okrem nesprávnej techniky jazdy vodiča motorového\nvozidla (žalovaného v rade 1/), bola nesprávnym prvkom v technike jazdy vodiča motocykla (D. B.)\nrýchlosť jazdy, keďže vodič motocykla jazdil rýchlosťou 90 až 95 km/h, v dôsledku čoho nedokázal\nodvrátiť vzniknutú kolíznu situáciu vyvolanú nesprávnym odbočovaním vodiča motorového vozila, t. j.\nžalovaného v rade 1/. Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že zo záverov odborného vyjadrenia\nokrem iného vyplynulo, že ak by však vodič motocykla jazdil rýchlosťou do 52 km/h a včas reagoval\nintenzívnym brzdením, vodič motorového vozidla by stihol odbočiť a k dopravnej nehode by nedošlo.\n\nTechnickou príčinou vzniku dopravnej nehody bola predovšetkým nesprávna technika jazdy vodiča\nmotorového vozidla, t. j. žalovaného v rade 1/, ktorý nedostatočne skontroloval situáciu z protismeru\na uskutočnil odbočovanie vľavo takým spôsobom, že nedal prednosť v jazde vodičovi motocykla nielen\nk skutočnej rýchlosti jazdy (90 až 95 km/h) ale ani k rýchlosti 50 km/h, ktorá bola najvyššou dovolenou\nrýchlosťou v danom úseku. Z uvedeného záveru odborného vyjadrenia bolo tak zrejmé, že vodič\nmotocykla jazdil rýchlosťou vyššou ako bola najvyššia dovolená rýchlosť v danom úseku. Ďalej súd\nprvej inštancie konštatoval, že zo záverov Znaleckého posudku č. 92/2020 vyplynulo, že poškodený\nmohol mať počas jazdy na motocykli na hlave ochrannú prilbu, táto ale vysoko pravdepodobne\nbola nevhodne (nekvalitne, nedbalostne) upevnená, pričom v momente priameho zraňujúceho deja\n– pri pôsobení mechanického násilia charakteru nárazu na podložku, resp. do zraňujúceho pevného\npredmetu v blízkosti podložky sa isto ochranná prilba na ľavej strane tváre, ľavej bočnej ploche hlavy a na\ntemennej časti hlavy poškodeného nenachádzala. Potom súd prvej inštancie uviedol, že skutočnosť, že\noba nároky spočívali na rovnakom konaní, teda rovnakej udalosti vyvolávajúcich zodpovednosť (jednota\nškodnej udalosti), teda sekundárne poškodený by v rámci svojej reflexnej škody nemal byť postavený\ndo výhodnejšej situácie ako priama obeť. S poukazom na uvedené a na skutočnosť, že neoprávnený\nzásah bol spôsobený z nedbanlivosti a že aj sám syn a brat žalobcov porušil svoju právnu povinnosť,\nnajmä pokiaľ išlo o prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti ako i o vysokopravedobné nevhodné\nupevnenie ochrannej prilby, súd prvej inštancie prihliadol pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nna okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, a preto žalobcami uplatnený nárok nemajetkovej ujmy\nprimerane znížil. Závažnosť vzniknutej ujmy žalobcov mal súd prvej inštancie preukázanú vzhľadom na\npríbuzenský vzťah žalobcov, ako najbližších rodinných príslušníkov nebohého, u ktorých bola prítomnosť\nnajintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne emocionálnom základe nespochybniteľná,\nnakoľko tak ako už bolo konštatované v prejednávanej veci, žalobcovia s nebohým tvorili plne\nfungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, utrpeli citovú ujmu, spočívajúcu\nv nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, šoku zo smrti nebohého. Podľa názoru súdu prvej inštancie\nžiadna forma morálneho zadosťučinenia v danom prípade nepostačovala k tomu, aby bola primerane\nvyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na strane žalobcov, ktorých právo na ochranu\nosobnosti bolo porušené zisteným zásahom s neodstrániteľnými následkami. Účelom finančného\nzadosťučinenia samozrejme nebolo kompenzovať poškodeným stratu nebohého, účelom bolo do istej\nmiery kompenzovať emocionálne útrapy poškodených - žalobcov, preto za primerané súd prvej inštancie\naj s prihliadnutím na okolnosti za ktorých došlo k porušeniu práva, s poukazom na vyššie uvedené\npovažoval priznať náhradu nemajetkovej ujmy nasledovne žalobkyni v rade 1/ sumu 10.000 eur,\nžalobcov v rade 2/ sumu 10.000,- eur a žalobcovi v rade 3/ sumu 7.500,- eur. Podľa súdu prvej\ninštancie výška nemajetkovej ujmy stanovená uvedeným spôsobom, zodpovedala všetkým citovaným\nzákonným ustanoveniam a bola uvedená úvahou súdu na spravodlivom základe. Vo zvyšnej časti súd\nprvej inštancie žalobu žalobcov zamietol.\n1.4 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z pomeru úspechu a neúspechu\nstrán vo veci, nakoľko žalobcovia v rade 1/ až 3/ boli v konaní úspešní v rozsahu priznaného nároku,\nktorého výška závisela od úvahy súdu, preto súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobcom v rade 1/ až\n3/ priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že plnením jedného\nzo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia druhého zo žalovaných.\n2. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný 2/, ktorý uviedol, že nesúhlasí so závermi\nprvostupňového súdu, ktoré uviedol v odôvodnení napadaného rozsudku. Odôvodnenie rozsudku\npovažuje za nepresvedčivé, kedy sa v ňom konajúci súd nedokázal vyporiadať so všetkými námietkami\nžalovaného 2/, nesprávne právne vec posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok. Odvolateľ má za to, že z\nvykonaného dokazovania vyplynuli dôvody na výraznejšie zníženie náhrady, ku ktorej podľa jeho\nnázoru konajúci súd nechcel pristúpiť. Namietal, že konajúci súd sa skôr riadil etickými princípmi\nna úkor právneho\nhodnotenia veci, čím zásadne narušil rovnosť strán a právo na spravodlivý proces, keď sa konajúci súd\nsa nedostatočne vysporiadal so skutkovými okolnosťami, a to najmä\nso spoluzavínením samotného nebohého D. B.. Ďalej žalovaný 2/ namietal, že aj napriek situácii, kedy\nlegislatíva výšku náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných\nobete dopravne) nehody explicitne nerieši ani nelimituje a ponecháva ju výlučne na voľnej\núvahe všeobecných súdov, bolo potrebné skúmať kritéria, od ktorých sa následne samotná výška\nnemajetkovej ujmy mala odvíjať. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil súd, ale\n\ns prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Podľa\nodvolateľa súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil zavinenie nebohého, a to najmä ohľadne jeho\npričinenia na tragickom následku. Uvádzané spoluzavinenie súviselo so skutočnosťou, že nebohý nemal\npočas jazdy na motocykli krátko pred nehodou nasadenú ochrannú prilbu, čo vyplynulo zo Znaleckého\nposudku č. 92/2020 v rámci trestného konania. Nebohý hrubo porušoval dopravné predpisy keď jazdil\nv obci rýchlosťou 95 km/h čo je takmer dvojnásobne prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti\nv obci. Uvedené skutočnosti na strane nebohého jednoznačne zapríčinili aj tragický následok poistnej\nudalosti. Ďalej odvolateľ konštatoval, že podľa záverov vyšetrovania, hoci za predpokladu, že by zo\nstrany poškodeného nedošlo opomenúť jeho zákonnú povinnosť používať počas jazdy na hlave riadne\nupevnenú ochrannou prilbou a súčasne by viedol motocykel najvyššou dovolenou rýchlosťou v danom\núseku 50 km/h, nebolo by bývalo došlo k dopravnej nehode s následkom smrti. Poukázal tiež na to, že\nskutočnosť, že ochranná prilba dokáže\nu motocyklistu v prípade nehody pri ktorej dôjde k nárazu hlavy do prekážky, jednoznačné zvrátiť\ntragické následky, vo väčšine prípadov bola všeobecné známa a nesporná, preto bola táto povinnosť\nukotvená aj v zákone. Odvolateľ tiež poukázal na to, že v konaní boli navrhované znalecké posudky\nna preukázanie podstatných okolností pre rozhodnutie v danej veci, a taktiež aj na zistenie miery\nspoluzavinenia nebohého, miera zavinenia bola podľa jeho názoru podstatnou skutočnosťou, nakoľko\nnebolo sporné, že nehoda ako aj jej tragický následok boli zavinené aj konaním nebohého. Súd prvej\ninštancie však uvedené podstatné dôkazy odmietol vykonať. Ďalej odvolateľ namietal, že súd prvej\ninštancie sa vo svojom rozsudku zo dňa 27.04.2023 odklonil od ustálenej súdnej praxe Okresného\nsúdu Martin, keď priznal žalobcom neprimeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy bez\nnáležitého zdôvodnenia tohto odklonu. Konajúci súd síce konštatoval spoluzavinenie nebohého a tým\nzdôvodňoval zníženie priznaného nároku, no má za to, že Okresný súd Martin v obdobných prípadoch\npriznával žalobcom aj nižšiu čiastku v prípadoch, keď nedošlo k tragickým následkom, ktoré zapríčinil,\nalebo aspoň čiastočne zapríčinil nebohý. Podľa žalovaného žalobcovia si môžu uplatniť v zásade\nakúkoľvek výšku, avšak musia svoj nárok dôsledne odôvodniť a preukázať, keďže nárok žalobcov\nsa odvíjal od vzťahu s nebohým a od zásahu do uvedeného vzťahu, preto bolo potrebné podrobne\nskúmať jednotlivé vzťahy a ich intenzitu. Intenzita vzájomných vzťahov sa v rámci rodiny líši a je\nveľmi individuálna, preto nebolo možné si nárokovať paušálnu sumu na základe stupňa príbuzenstva.\nŽalovaný tiež poukázal na to, že z tvrdení uvedených v konaní vyplynulo, že vzťah medzi žalobcami\na nebohým bol štandardným vzťahom v rodine, kedy sa plnoletý potomok osamostatní a vedie vlastný\nživot. Preto aj priznaná nemajetková ujma mala zohľadniť uvedené skutočnosti a subsumovať aj iné\nformy zadosťučinenia poskytnutého osobou, ktorá do práv zasiahla. V konaní tvrdený zlý psychický stav\nžalobcu 1/ a užívanie antidepresív nebol nijakým spôsobom preukázaný, rovnako podľa jeho názoru\nnebolo preukázané, že by sa jednalo o dlhodobý nepriaznivý dopad na psychický stav žalobcov, ktorý\nby sa vymykal bežnému posttraumatickému následku pri strate rodinného príslušníka. Z výpovedí a\nani z odôvodnenia rozsudku nevyplynulo odôvodnenie výšky priznanej náhrady. Inými slovami, konajúci\nsúd nezohľadnil individuálnosť a špecifiká prípadu. Okrem toho namietal, že konanie má i inú vadu,\nktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to nedostatočné a chybné odôvodnenie\nrozhodnutia. Vzhľadom na uvedené odvolateľ navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky rozsudku\nsúdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 2/ zamieta a priznáva mu nárok na náhradu\ntrov prvostupňového ako aj odvolacieho konania.\n3. K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalobcovia, ktorí uviedli, že s tvrdeniami uvedenými v odvolaní\nnesúhlasia a navrhujú, aby odvolací súd odvolanie zamietol. Podľa žalobcov okresný súd vo veci úplne\nzistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec\nsprávne právne posúdil, preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny\npotvrdil.\n4. V replike sa žalovaný 2/ vyjadril tak, že trvá na závere, že odôvodnenie rozsudku považuje za\nnepresvedčivé, kedy sa v ňom konajúci súd nedokázal vyporiadať so všetkými námietkami žalovaného\n2/. Konajúci súd nesprávne právne vec posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k\nnesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok. Odvolateľ\ntiež uviedol, že má za to, že z vykonaného dokazovania vyplynuli dôvody na výraznejšie zníženie\nnáhrady, ku ktorej podľa nášho názoru konajúci súd nechcel pristúpiť. Konajúci súd sa skôr riadil etickými\nprincípmi na úkor právneho hodnotenia veci, čím zásadne narušil rovnosť strán a právo na spravodlivý\nproces, pričom sa nedostatočne vysporiadal so skutkovými okolnosťami, a to najmä so spoluzavinením\nsamotného nebohého D. B., ktorý v obci s maximálnou povolenou rýchlosťou 50 km/h jazdil\n\nrýchlosťou takmer dvojnásobne výšou 90-95 km/h. Konajúci súd nesprávne právne vyhodnotil\npoužitie povinných ochranných prostriedkov pri vedení jednostopového motorového vozidla, čo malo\nzásadný vplyv na napádaný rozsudok. Opätovne navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu\nprvej inštancie a priznal mu nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a trov odvolacieho konania\nv celom rozsahu.\n5. Žalovaný 1/ sa vyjadril k odvolaniu žalovaného 2/ a následným vyjadreniam tak, že sa stotožňuje\nzáverom napadnutého rozhodnutia a právnym posúdením veci zo strany prvostupňového súdu, keď s\npoukazom na spoluzavinenie poškodeného priznal každému\nzo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 50 % z uplatnenej sumy. Napadnuté rozhodnutie\npreto považuje za vecne správne, má za to, že súd sa dôsledne vysporiadal\ns predmetom konania, nevidel dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu a navrhol, aby odvolací súd\nnapadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.\n6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), následne preskúmal napadnutý rozsudok na\nzáklade podaného odvolania žalovaného 2/ v rozsahu danom § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok v spojení s opravným\nuznesením vo výroku I., v časti predmetu konania týkajúceho sa žalovaného 2/ a v časti výroku III.,\nktorým bol žalobcom 1/, 2/, 3/ priznaný voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 %, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení\ns opravným uznesením vo výroku I. v časti predmetu konania týkajúceho sa žalovaného 1/, v celom\nvýroku II. a v časti výroku III., ktorým bol žalobcom 1/, 2/, 3/ priznaný voči žalovanému 1/ nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 %, ponechal nedotknutý, nakoľko nebol predmetom odvolacieho\nkonania.\n7. Rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním napadnutý z dôvodu prezumovaného\n§ 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej\ninštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom súčasne\nnamietal, že v kontexte priznanej výšky nemajetkovej ujmy je rozhodnutie súdu prvej inštancie\nnedostatočne odôvodnené a arbitrárne, čo za splnenia kvalifikovaných podmienok zakladá odvolací\ndôvod prezumovaný § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces.\n8. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom\nrozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie\nv dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol\na svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust.\n§ 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci\nskutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne\npredpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne\nvysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak\nnemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie\nprávnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel\nani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Z uvedených dôvodov\nsa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).\n9. Krajský súd vo všeobecnosti zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany\nsporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.\nÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo\nv súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nnepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\n\n10. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť\nodvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu\nodvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/\nkontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto\nneho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných než stranou sporu v odvolaní\nvznesených námietok.\n11. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza:\n12. Žalovaný 2/ v odvolaní namietal, že z vykonaného dokazovania vyplynuli dôkazy na výraznejšie\nzníženie náhrady nemajetkovej ujmy, ku ktorej súd prvej inštancie nechcel pristúpiť a skôr sa riadil\netickými princípmi na úkor právneho hodnotenia veci. Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke odvolací\nsúd východiskovo považoval za potrebné vyjadriť sa k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, tak ako ju prezumuje zákon\nč. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 381/2001 Z.\nz.“). Účelom uvedeného zákona je poskytnutie právnej ochrany poškodeného škodovými následkami\nzapríčinenými motorovým vozidlom škodcu. Právnu ochranu poškodeného zákon zabezpečuje jednak\ntým, že poškodenému priznáva právo na náhradu škody priamo proti poistiteľovi, s ktorým škodca\nuzavrel poistnú zmluvu a jednak tým, že v rámci združenia zodpovednostných poistiteľov zakladá\nvznik poistného garančného fondu, z ktorého sa odškodňujú obete dopravných nehôd, ktorým škodu\nspôsobilo nepoistené alebo neznáme motorové vozidlo. Účelom povinného zmluvného poistenia\nje teda zabezpečiť čo najväčšie zmiernenie príkorí poškodeného, ktoré mu vznikli v súvislosti so\nškodovou udalosťou spôsobenou prevádzkovateľom motorového vozidla, a to vo sfére materiálnej ako\naj nemateriálnej ujmy. Na uvedené nadväzuje ust. § 4 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z.,\nktoré upravuje právo poisteného (škodcu), aby poisťovateľ z poistenia zodpovednosti za neho nahradil\npoškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody, prípadne nemajetkovej ujmy. V kontexte\nuvedeného odvolací súd poukazuje na to, že v bežnom živote nie je ničím neobvyklým, že škodca\nvzhľadom na výšku škody spôsobenej poškodenému prevádzkou motorového vozidla nemá dostatok\nfinančných prostriedkov na úhradu tejto škody. Práve na tento účel, aby nárok poškodeného bol reálne\nvymožiteľný, slúži povinné zmluvné poistenie prevádzkovateľa motorového vozidla a v neposlednom\nrade priamy nárok poškodeného voči poisťovateľovi škodcu, tak ako ho prezumuje § 15 zákona č.\n381/2001 Z.z..\n13. Námietku odvolateľa spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil zavinenie\nzosnulého D. B., a to jeho pričinenia na tragickom následku, keď uvádzané spoluzavinenie súviselo so\nskutočnosťou, že zosnulý nemal počas jazdy na motocykli krátko pred nehodou nasadenú ochrannú\nprilbu a porušoval dopravné predpisy tým, že jazdil v obci rýchlosťou 95 km/hod., vyhodnotil odvolací súd\nako nedôvodnú. V súvislosti s touto námietkou odvolací súd poukazuje na bod 16. odôvodnenia rozsudku\nsúdu prvej inštancie, kde súd prvej inštancie zodpovedajúcim spôsobom popísal východiská, z ktorých\nvychádzal pri zohľadnení miery spoluzavinenia zosnulého podľa § 441 Občianskeho zákonníka, a tieto\nnásledne vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil, pričom odvolací súd sa s týmito závermi súdu prvej\ninštancie stotožnil, a preto ich nepovažoval za potrebné opakovať. Odvolací súd sa teda stotožnil so\nzáverom súdu prvej inštancie, že neoprávnený zásah bol spôsobený z nedbanlivosti a že aj syn a brat\nžalobcov porušil právnu povinnosť, najmä pokiaľ ide o prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti, ako\ni o vysoko pravdepodobné nevhodné upevnenie ochrannej prilby, pričom súd prvej inštancie správne\nprihliadol na uvedené skutočnosti pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, keď žalobcami uplatnený\nnárok znížil o 50 %, čo zodpovedá 50 % miere spoluzavinenia zosnulého D. B..\n14. Neobstojí námietka žalovaného 2/ týkajúca sa tej skutočnosti, že v konaní boli navrhované znalecké\nposudky na preukázanie podstatných okolností pre rozhodnutie danej veci, ako aj ohľadne zistenia miery\nspoluzavinenia zosnulého, keďže miera spoluzavinenia bola podstatná skutočnosť, nakoľko nebolo\nsporné, že nehoda aj jej následok boli zavinené aj jeho konaním, pričom súd uvedené dôkazy odmietol\nvykonať. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie síce upustil od vykonania\nnavrhovaných dôkazov stranou žalovaných s tým, že z hľadiska dokazovania predmetných skutočností\nje postačujúce vykonanie dokazovania oboznámením predmetného trestného spisu Okresného súdu\nMartin vedeného pod sp. zn. 13T/60/2020 (ako listinného dôkazu), a to najmä odborného vyjadrenia\nč. 50/2020 ako listinného dôkazu a Znaleckého posudku č. 92/2020, taktiež ako listinného dôkazu.\n\nPodľa názoru krajského súdu uvedeným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva na\nspravodlivý súdny proces, keďže je len na súde prvej inštancie, ktorý dôkaz vykoná a ktorý nie, pričom\nkaždý dôkaz vyhodnotí jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Navyše je potrebné konštatovať, že žalovaný\n2/ v rámci podaného odvolania vykonanie uvedených dôkazov ani nenavrhol.\n15. Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa tej skutočnosti, že si žalobcovia môžu uplatniť\nv zásade akúkoľvek výšku nemajetkovej ujmy, avšak svoje nároky musia náležite odôvodniť a preukázať,\nčo v danom prípade podľa žalovaného 2/ naplnené nebolo, keďže bolo potrebné skúmať intenzitu\njednotlivých vzťahov odvodených od ich vzťahu so zosnulým a od zásahu do uvedeného vzťahu,\nvyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že súd prvej\ninštancie relevantným spôsobom odôvodnil, ako žalobcovia 1/ až 3/ svojimi výpoveďami preukázali\nintenzívny zásah do ich osobnostných práv, ktoré odôvodňujú výšku priznanej nemajetkovej ujmy\nvoči tomu ktorému žalobcovi. Zároveň odvolací súd ohľadne tejto námietky poukazuje na body\n15. a 16. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zodpovedajúcim spôsobom popísal\nvýchodiská, z ktorých vychádzal pri určení výšky nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcom, a tieto\nnásledne vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil, pričom odvolací súd sa s týmito závermi súdu prvej\ninštancie v celom rozsahu stotožňuje a zároveň naň odkazuje. Súd prvej inštancie, ako už bolo\nuvedené, individuálne posúdil skutočnosti relevantné pre určenie výšky nemajetkovej ujmy. Odvolací\nsúd zdôrazňuje, že žalobcovia 1/, 2/ ako rodičia zosnulého D. B. a žalobca 3/ ako súrodenec žalovaného\n2/ tvorili plnohodnotne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými citovými väzbami. Žalobcovia 1/ a 2/ mali\nako najbližší príbuzní so zosnulým synom vytvorený pevný citový vzťah, keďže sa stretávali každý\ndeň, navštevoval ich, vzájomne si pomáhali, pričom rodičia s bratom zosnulému pomáhali po každej\nstránke, taktiež zosnulý im pomáhal či už pri chode domácnosti, ako aj finančnou pomocou. Rodičia\nako žalobcovia 1/ a 2/ spolu s bratom ako žalobcom 3/ pomáhali zosnulému stavať rodinný dom v obci.\nŽalobca 1/ tiež uviedol, že syn u nich riadne býval, aj keď posledné dva roky to nebolo na 100 %,\nkeďže mal maloleté dieťa a partnerku, napriek tomu bol v podstate ich súčasťou. Ich zosnulý syn\ntaktiež prispieval na chod domácnosti, stravu a energetickú spotrebu. Z uvedeného je zrejmé, že hoci\nzosnulý D. B. mal priateľku a maloleté dieťa, jeho citové väzby vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ neboli\npodstatne „oslabené“, prípadne dané do ústrania citovými väzbami k (iným pre neho) bližším osobám,\nčo vyplynulo aj z výpovedí samotných žalobcov. Pokiaľ ide o žalobcu 3/, tento mal so zosnulým bratom\nvrúcny vzťah, vo všetkom si pomáhali, od detstva robili všetko spolu, pomáhali svojim rodičom, dobre\nspolu vychádzali, pričom žalobca 3/ pomáhal zosnulému bratovi aj so stavbou rodinného domu. Podľa\nžalobcu 3/ stratil v osobe zosnulého brata najbližšieho kamaráta, priateľa, človeka, s ktorým prežil\ndetstvo, na ktorého sa mohol spoľahnúť, ku ktorému mohol prísť s akýmkoľvek problémom, poradiť,\npotešiť sa. Z uvedeného je zrejmé, že zosnulý D. B. tvoril najmä so žalobcami 1/, 2/ prakticky ucelenú\nsociálnu jednotku s komplexnými emocionálnymi aj sociálnymi väzbami, čo – tak vyplynulo z výpovedí\nsamotných žalobcov a odzrkadľovalo sa to v každodennom živote tejto rodiny. Možno dať za pravdu\nžalobcom 1/, 2/, že dosah úmrtia zosnulého ich zasiahol nielen po emocionálnej stránke, ale do určitej\nmiery aj po sociálnej stránke, keď zdieľal s nimi aj spoločnú domácnosť, na ktorej sa nepochybne\npodieľal osobnostne aj materiálne. Obdobne tak možno dať za pravdu žalobcovi 3/, že strata zosnulého\nbrata predstavuje pre neho veľmi silný zásah, resp. ujmu, a to v súvislosti tak s emocionálnymi ako aj\nsociálnymi väzbami. V kontexte uvedeného potom skutočnosti, na ktoré poukazoval žalovaný 2/, a to\nsprávanie sa žalovaného 1/ po predmetnej nehode k žalobcom, keď sa žalovaný 1/ týmto ospravedlnil,\nnebolo takým faktorom, ktorý by bol spôsobilý znížiť rozsah následku smrti zosnulého k žalobcom.\n16. V kontexte uvedeného odvolací súd považuje úvahu súdu prvej inštancie a jeho závery ohľadne\nvýšky priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnostiach prejednávanej veci za primeranú,\nnevybočujúcu z rámca aktuálnej rozhodovacej činnosti súdov, pričom poukazuje aj na tú skutočnosť, že\nzosnulý D. B. následkom dopravnej nehody zomrel dňa XX.XX.XXXX, v čom je potrebné prihliadať aj\nna reálnu hodnotu sumy priznanej nemajetkovej ujmy.\n17. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že judikatúra súdov Slovenskej republiky sa zaoberala\notázkou komparovania výšky náhrady nemajetkovej ujmy s limitmi nemajetkovej ujmy stanovenými pri\nodškodňovaní obetí úmyselných trestných činov. V čase dopravnej nehody otázku odškodňovania obetí\ntrestných činov upravoval zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov, ktorý síce upravuje odškodňovanie obetí násilných trestných činov, avšak jedná sa o\n(paušálne) odškodňovanie zo strany štátu. Vychádza z možnosti odškodnenia pri rozdielnych právnych,\nako aj skutkových východiskách, ako je to v prípade náhrady nemajetkovej ujmy prezumovanej § 11 a §\n\n13 Občianskeho zákonníka. Zatiaľ čo koncepcia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch upravená § 13\nods. 3 Občianskeho zákonníka vychádza z úvahy súdu spočívajúcej v posúdení závažnosti vzniknutej\nujmy a okolností, z ktorých k porušeniu práva došlo, koncepcia odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú\nujmu prezumovaná zákonom č. 274/2017 Z. z. vychádza z exaktne stanoveného rozsahu odškodnenia\nobetí násilných trestných činov (viď\n§ 12 ods. 2 uvedeného zákona) pri maximálnej možnej sume odškodnenia (viď § 13 uvedeného zákona).\nAkceptovanie argumentácie žalovaného 2/ by malo za následok nepriamu ingerenciu štátu pri určovaní\nvýšky (limitov) nemajetkovej ujmy, keď samotný zákonodarca (tak ako už bolo uvedené) stanovuje\npodmienky jej priznania a určenia výšky na základe individuálneho posúdenia osobitností toho - ktorého\nprípadu, a to bez stanovenia osobitných limitov. Nemožno teda vychádzať len z matematického výpočtu\nstanoveného zákonom č. 274/2017 Z. z. bez vysporiadania sa so zákonnými kritériami majúcimi vplyv\nna určenie výšky náhrady a v každom prípade je potrebné zohľadniť i atribút primeranosti slúžiaci\nna dosiahnutie účelu kompenzácie. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že smrť\nblízkej osoby predstavuje absolútnu a nenahraditeľnú stratu a pre blízkych traumatizujúcu udalosť\ns dlhotrvajúcou nemožnosťou vyrovnať sa s ňou. Pretože v prípadoch mimoriadnej súdržnosti rodiny,\no aký na základe výsledkov vykonania dokazovania išlo i v prejednávanej veci, nebolo možné túto\nskutočnosť prehliadať a vychádzať zo „všeobecnej“ komparácie existencie blízkeho rodinného vzťahu\nmedzi žalobcami a pozostalým, s rodinnými vzťahmi medzi obdobnými príbuznými v iných súdmi\nposudzovaných prípadoch (vo vzťahu k odlišným východiskám pre posúdenie nemajetkovej ujmy\npozostalých po obetiach dopravných nehôd a náhrad prislúchajúcich obetiam násilných trestných činov\nsa v uvedenom zmysle vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Cdo/163/2019 zo dňa\n10. decembra 2020).\n18. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov I. a\nIII. ako vecne správny potvrdil.\n19. Odvolací súd súčasne rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa\n§ 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcom 1/ až 3/ priznal voči\nžalovanému 2/, ktorý nebol v odvolacom konaní ani len čiastočne úspešný, keďže rozsudok súdu prvej\ninštancie odvolací súd v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil, nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100 %.\n20. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n21. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov\n3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces\n(§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\n\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému\nsúdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému\nrozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,\nz akých dôvodov sa\nrozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).\n(§ 428 CSP)\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa. (§ 429 CSP)\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania. (§ 430 CSP)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/13/2022", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "1241caa8-31f2-422f-bd12-4cf04741f30f:68326723-2cf0-4995-a3ff-66c4e2875d39", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4412214428.1", "spisova_znacka": "3Cdo/163/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/163/2019 z 10. 12. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-12-10", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4412214428.1"}, {"guid": "4f57171a-1a48-40b4-85fd-5c607c1627ff:3e5e8680-9678-4314-81f7-760f562112ef", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8809206550.4", "spisova_znacka": "21Co/60/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/60/2015 z 30. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8809206550.4"}, {"guid": "15a21c1d-f51c-497f-b84a-1e9518075823:32978015-a348-4702-a919-62975262ff6d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8812201096.1", "spisova_znacka": "20Co/183/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/183/2014 z 25. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-05-25", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8812201096.1"}], "citovane_v": []}