Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-9C/5/2022 z 16. 9. 2025
Citácia: rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 16. septembra 2025, sp. zn. B1-9C/5/2022, ECLI:SK:MSBA4:2025:1122200907.3
Mestský súd Bratislava IV | B1-9C/5/2022 | ECLI:SK:MSBA4:2025:1122200907.3 | 2025-09-16 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., predpis č. 154/2010 Z. z., § 16 ods. 4 zákona č. 154/2010 Z. z., CSP, § 137 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5e5c2958-c84a-4fdf-bcef-54077a429b61
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1122200907.3

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Mestský súd Bratislava IV
B1-9C/5/2022
1122200907
16. 09. 2025
JUDr. Viera Hadrbulcová
ECLI:SK:MSBA4:2025:1122200907.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou v právnej veci žalobcu:
P. F., bytom A. XX, U., proti žalovanej: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom: Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody vo výške 60 800.- Eur, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanej strane náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 31.1.2022, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 1.2.2022 domáhal sa žalobca
vyslovenia, že Slovenská republika odňala P. F. jeho ľudské práva a základné slobody a zaplatenia
sumy 60 800.- Eur z dôvodu nezákonného zatknutia a výkonu väzby v Slovenskej republike. Žalobca
uviedol, že dňa 7.2.2019 prišlo k nezákonnému odňatiu ľudských práv a základných slobôd na tom
skutkovom základe, že žalobca bol nezákonne zatknutý a nezákonne vzatý do väzby v Slovenskej
republike na základe Uznesenie Krajského súdu v Bratislave 4 Nt/5/2019 zo dňa 8.2.2019. Dňa 5.3.2019
žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky prepustil na slobodu z dôvodov porušenia ľudských práv a
základných slobôd. Žalobca uviedol, že na jeho osobu bol vydaný európsky zatýkací rozkaz rozhodnutím
rumunského Okresného súdu v Arade sp. zn. 498/108/2018. Za čas strávený vo väzbe 28 dní žalobca
požadoval náhradu vo výške 60 800.- eur, čo je 2 175.- euro na jeden deň. Na základe uvedeného
žalobca žiadal, aby súd vyslovil, že Slovenská republika odňala žalobcovi jeho ľudské práva a základné
slobody, ktoré mal a má garantované európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ďalej žiadal, aby sú uložil Slovenskej republike uhradiť žalobcovi škodu, ktorá bola spôsobená
nezákonným zatknutím a vzatím do väzby na jeho ľudských právach a základných slobodách v celkovej
výške 60 800.- euro v lehote 3 dní na adresu bydliska cestou Slovenskej pošty.
2. Žalovaná sa ku skutkovým tvrdeniam uvedeným v žalobe vyjadrila písomným podaním zo dňa
12.6.2023. Uviedla, že žalobca vo svojich podaniach nepoukázal na existenciu žiadneho ustanovenia
osobitného predpisu, ktoré by žalobcovi (alebo aj komukoľvek) umožňovalo žiadať súd rozhodnúť o
určení právnej skutočnosti, ktorá je predmetom žalobou uplatňovaného nároku vymedzeného v prvom
výroku/odseku petitu žaloby, a žalovaná má za to, že takéto ustanovenie osobitného predpisu ani
nemožno v právnom poriadku Slovenskej republiky identifikovať. Vzhľadom na uvedené je žalovaná
toho názoru, že súd by mal žalobu žalobcu v tejto časti zamietnuť už z dôvodu, že určenie petitom
požadovanej právnej skutočnosti nemá oporu v hmotnom práve.
3. Pre prípad, ak by sa žalobcom navrhovaný petit vyhodnotil v zmysle § 137 písm. c) CSP ako
určenie, či tu právo na náhradu škody je alebo nie je, žalovaná uvádza, že špecifikom určovacej žaloby
je v takomto prípade aj to, že ju môže podať každý, kto má naliehavý právny záujem na takomto
určení, to znamená, že aj ten komu v žalobe tvrdené právo nepatrí. Nevyhnutnou podmienkou pre
úspešnosť určovacej žaloby je práve preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu. Naliehavý

právny záujem predstavuje procesný inštitút, bez ktorého existencie nie je možné rozhodnúť v prospech
žalobcu.
4. Žalobca okrem domáhania sa určenia právnej skutočnosti, ktorá z osobitného predpisu nevyplýva,
nepreukázal, ale žiadnym spôsobom ani netvrdil, že by na jeho strane existoval naliehavý právny záujem,
resp. v čom by mal tento spočívať pri určení existencie alebo neexistencie jeho práva na náhradu škody,
čo taktiež v tejto časti odôvodňuje zamietnutie žaloby žalobcu. V tomto ohľade sa už vyjadril aj Ústavný
súd SR v uznesení zo dňa 6.10.2017, sp. zn. II. ÚS 590/2017, ktorý v jeho odôvodnení uvádza: „Ak
všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby
dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na
súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania.“
5. K nedôvodnosti tohto nároku žalovaná uviedla, že výhradne ESĽP je príslušným súdom na vyslovenie
porušenia niektorého z článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k čomu sa
žiada doplniť, že podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné,
nepremlčateľné a nezrušiteľné.
6. Predmetom posúdenia všeobecných súdov tak nemôže byť „odňatie“ ľudských práv a základných
slobôd, ale iba posúdenie otázky či prišlo k (ne)porušeniu žalobcom namietaných práv, ktorých ochrana
je upravená v iných právnych predpisoch, ktoré jednotlivé ustanovenia Ústavy SR vykonávajú (viď čl.
51 ods. 1 Ústavy SR).
7. Uvedené predstavuje nepochybne kľúčový a základný predpoklad pre rozhodnutie vo veciach nárokov
zo zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 514/2003
Z. z.“). Atribút nesprávnosti/nezákonnosti rozhodnutia o väzbe však nezávisí od vyhlásenia (určenia)
predmetného rozhodnutia ako úkonu, ktorým mali byť žalobcovi „odňaté jeho ľudské práva a základné
slobody“ v konaní podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale od objektívnych kritérií stanovených v § 8 zák.
č. 514/2003 Z. z., pričom posúdenie, či konkrétne žalobou namietané rozhodnutie spĺňa predpoklady
rozhodnutia o väzbe odôvodňujúceho vznik práva na náhradu škody a zakladajúceho zodpovednosť za
škodu (k čomu sa žalovaná vyjadrí v ďalšej časti tohto vyjadrenia), má povahu len predbežnej otázky
vo vzťahu k posúdeniu, či podľa uvedeného zákona právo na náhradu škody vzniká alebo nie. Určenie
tejto skutočnosti samostatným výrokom je vzhľadom na jej navrhovanú formuláciu vylúčené a prípadné
konštatovanie o porušení žalobcových práv by bolo v rozpore so zásadou účelnosti a hospodárnosti
civilného sporového konania, a to osobitne za situácie, že žalobca požaduje (okrem určenia) i plnenie.
8. Žalovaná mala za to, že na vec žalobcu je nutné aplikovať zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko zák. č.
514/2003 Z. z. predstavuje zákonnú normu, ktorá upravuje obsah a rozsah práva na náhradu škody v
zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a zároveň zabezpečuje v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väčší
rozsah ústavných práv a slobôd, pretože umožňuje vznik práva na náhradu škody aj v prípadoch, v
ktorých nebol splnený predpoklad rozporu obmedzenia osobnej slobody s podmienkami ustanovenými
v čl. 5 ods. 1- 4 Dohovoru.
9. Žalovaná v prvom rade poukázala na to, že žalobca síce vo svojej žalobe odcitoval celý čl. 5 Dohovoru,
avšak žiadnym spôsobom neuvádza, v rozpore s ktorým konkrétnym písm. príslušného čl. 5 ods. 1, mal
byť pozbavený na slobode.
10. Žalovaná nala za to, že nebol splnený predpoklad rozporu obmedzenia osobnej slobody žalobcu s
podmienkami ustanovenými v čl. 5 ods. 1- 4 Dohovoru, nakoľko príslušné orgány Slovenskej republiky
postupovali „na základe postupu stanového zákonom“ (viď čl. 5 ods. 1 Dohovoru), a to v súlade so
zákonom č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná
bude na žalobu žalobcu aplikovať zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý poskytuje väčší rozsah ústavných práv
a slobôd, nakoľko umožňuje domáhať sa osobám práva na náhradu škody aj v prípade, ak boli vzaté
do väzby zákonným spôsobom (na rozdiel od úpravy v Dohovore), ale prišlo k splneniu podmienok na
vznik práva na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy.
11. Zák. č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
- rozhodnutie o väzbe
- vznik škody/nemajetkovej ujmy
- príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a vzniknutou škodou/ujmou
12. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Okrem uvedeného
tieto podmienky musia byť v súdnom konaní náležite preukázané, nakoľko len pravdepodobný záver
o ich splnení, príp. splnení len niektorej z nich, je nepostačujúci. Požiadavka na kumulatívne splnenie
podmienok vzniku zodpovednosti štátu vedie k tomu, že ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nároku
na náhradu škody nemožno vyhovieť bez ohľadu na to, že sú splnené podmienky ostatné.

13. V zmysle ustálenej súdnej praxe sa skutočnou škodou rozumie ujma spočívajúca v zmenšení
majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo potrebné vynaložiť
na uvedenie veci do predošlého stavu. Táto škoda musí byť určená a, predovšetkým, dôkazné bremeno
o jej existencii a výške zaťažuje žalobcu.
14. Je potrebné zdôrazniť, že práve žalobca v konaní o nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003
Z. z. nesie dôkazné bremeno, teda je povinný preukázať všetky skutočnosti odôvodňujúce priznanie
nároku na náhradu škody, t. j. preukázať splnenie zákonných podmienok vzniku nároku na náhradu
škody ako aj dôvodnosť požadovanej výšky náhrady.
15. Žalovaná zastávala názor, že v danej veci nie je splnená ani jedna podmienka pre vznik nároku na
náhradu majetkovej škody, a preto žiada žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
16. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
9.2.2019, sp. zn. 4Ntc/5/2019, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 5.3.2019, sp. zn. 2Tost 8/2019,
podanie doručené dňa 26.8.2021 Krajskej prokuratúre v Bratislave, Odpis z Registra trestov žalobcu,
na základe ktorých zistil nasledovný skutkový stav: Dňa 7.11.2018 rumunský súd v meste Arad vydal
trestný rozsudok č. 418/7.11.2018, sp. zn. 498/108/2018, ktorým v spojení s rozhodnutím odvolacieho
súdu Temešvár č. 898/A zo dňa 23.9.2019 odsúdil žalobcu na 3 roky trestu odňatia slobody, a to pre
trestné činy, ktoré v zmysle formuláru typu „A“ európskeho zatýkacieho rozkazu môžu byť obojstranne
trestné, konkrétne podľa slovenského Trestného zákona analogicky posúdené ako trestný čin skrátenia
dane a poistného podľa § 276 ods. 1. ods. 2 písm. d) Trestného zákona a trestný čin krádeže podľa
§ 212 ods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona. Rumunský súd v meste Arad vydal dňa 21.1.2019
na žalobcu Európsky zatýkací rozkaz. Krajský súd v Bratislave vydal dňa 9.2.2019 uznesenie sp. zn.
4Ntc/5/2019, o vzatí žalobcu do predbežnej väzby na základe návrhu Krajskej prokuratúry v Bratislave
zo dňa 8.2.2019 sp. zn. KPtm 25/19/1100, so začiatkom plynutia väzby 7.2.2019 o 22.40 hod. Najvyšší
súd SR uznesením zo dňa 5.3.2019 sp. zn. 2Tost 8/2019, zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 9.2.2019, sp. zn. 4Ntc/5/2019, a prepustil žalobcu z predbežnej väzby. Podaním doručeným
dňa 26.8.2021 bolo Krajskej prokuratúre v Bratislave oznámené, že rumunský odvolací súd v meste
Temešvár rozhodnutím zo dňa 4.2.2021 č.182/A v trestnej veci č. 2862/108/2019 prijal odvolanie žalobcu
proti trestnému rozsudku č. 187/31.7.2020, sp. zn. 2862/108/2019 a zrušil napadnutý rozsudok a vec
vrátil na ďalšie konanie, vyhovel návrhu žalobcu na obnovu konania v súvislosti s trestným rozsudkom
č. 418/7.11.2018, sp. zn. 498/108/2018, v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu Temešvár č. 898/A
zo dňa 23.9.2019, zrušil právoplatný trestný rozsudok rumunského súdu v meste Arad č. 418/7.11.2018,
sp. zn. 498/108/2018, zrušil príkaz na výkon trestu odňatia slobody žalobcom ako aj európsky zatýkací
rozkaz zo dňa 21.1.2019 vydaný na žalobcu. Trestná vec žalobcu bola následne opätovne zaevidovaná
na rumunskom súde v meste Arad pod sp. zn. 498/108/2018. Trestným rozsudkom zo dňa 26.5.2021, č.
107/26.5.2021, sp. zn. 498/108/2018, bolo nariadené začatie súdneho konania voči žalobcovi, ktorý však
nebol žalobcovi k 19.7.2021 doručený, t. j. obnovené trestné stíhanie žalobcu nebolo ešte ukončené.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25.11.2021, sp. zn. 4Ntc/5/2019 (po zrušení európskeho
zatýkacieho rozkazu zo strany justičného orgánu štátu pôvodu) zamietol návrh Krajskej prokuratúry v
Bratislave zo dňa 21.8.2020 na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného rumunským súd
v meste Arad sp. zn. 498/108/2018, zo dňa 21.1.2019.
17. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.
18. Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom
pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú
prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
19. Podľa Čl. 5 Dohovoru s nadpisom Právo na slobodu a bezpečnosť zaručuje osobnú slobodu a
bezpečnosť jednotlivca, ktorú majú zmluvné štáty Dohovoru garantovať a zároveň sami rešpektovať a
dodržiavať. Uvedený článok však za porušenie práva na slobodu a bezpečnosť považuje nezákonné
zadržanie alebo zatknutie fyzickej osoby, ktoré bolo vykonané v rozpore so zásadami obsiahnutými v
odsekoch 1 - 4. Za takýto nezákonný zásah priznáva v zmysle ods. 5 nárok na odškodnenie. Aj zo znenia
ods. 5 je zrejmé, že Dohovor priznáva právo na odškodnenie tomu, kto bol zatknutý alebo pozbavený
slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku.
20. Podľa § 8 ods. 5 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b) bol oslobodený spod
obžaloby, c) vec bola postúpená inému orgánu.

21. Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze, o dĺžke trvania väzby na
území Slovenskej republiky informuje sudca justičný orgán štátu pôvodu; pri postupe podľa § 21 ods.
2 tak vykoná prostredníctvom prokurátora.
22. Ako vyplýva z vyššie uvedeného trestná vec žalobcu na rumunskom súde v meste Arad pod sp.
zn. 498/108/2018, naďalej pokračuje, a preto nie je splnená ani jedna z podmienok podľa § 8 ods. 5
zák. č. 514/2003 Z. z.
23. Podľa rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie č. k. I. ÚS
444/2012-17): „Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je teda naplnenie
niektorej z hypotéz predpokladaných v ustanovení § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j., že voči
osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo trestné stíhanie zastavené, bola spod obžaloby oslobodená alebo
vec bola postúpená inému orgánu.“
24. Z citovaného ustanovenia zákona ako aj uznesenia Ústavného súdu SR je zrejmé, že pre vznik
nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe je nevyhnutné naplnenie jedného z
predpokladov uvedených v § 8 ods. 5 zák. č. 514/2003 Z. z., v opačnom prípade nemožno konštatovať
existenciu rozhodnutia o väzbe, ako titulu žalobcovho nároku.
25. V prípade, ak by došlo k opätovnému právoplatnému odsúdeniu žalobcu rumunskými štátnymi
orgánmi a jeho dodaniu do výkonu trestu, čas trvania väzby by sa v zmysle Oznámenia Komisie z
28.09.2017 - Príručka o vydávaní a vykonávaní európskeho zatykača C(2017) 6389 final, započítal do
dĺžky trvania výkonu trestu. Poskytnutie informácie o dĺžke výkonu väzby zo strany slovenských orgánov
vyplýva z § 16 ods. 4 zák. č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze.
26. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o: a) splnení povinnosti, b)
nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
27. Žalobca sa žalobou podanou voči žalovanej domáha po prvé: vyhlásenia/určenia, že mu Slovenská
republika odňala jeho ľudské práva a základné slobody a po druhé: nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 60 800 Eur.
28. S poukazom na obsah ustanovenia § 137 CSP je tak zrejmé, že prvým žalobným nárokom žalobca
žiada určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP -, ktorou má byť „odňatie jeho ľudských
práv a základných slobôd“.
29. Právna úprava síce v § 137 písm. d) CSP pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti, avšak len
za predpokladu, že tak vyplýva z osobitného predpisu, najmä hmotného práva. Žalobný návrh znejúci
na určenie právnej skutočnosti, ktorá z osobitného predpisu nevyplýva, je potom potrebné považovať
za vadný a procesne nespôsobilý, s následkom zamietnutia žaloby.
30. Žalobca vo svojich podaniach nepoukázal na existenciu žiadneho ustanovenia osobitného predpisu,
ktoré by žalobcovi (alebo aj komukoľvek) umožňovalo žiadať súd rozhodnúť o určení právnej skutočnosti,
ktorá je predmetom žalobou uplatňovaného nároku vymedzeného v prvom výroku/odseku petitu žaloby,
a žalovaná má za to, že takéto ustanovenie osobitného predpisu ani nemožno v právnom poriadku
Slovenskej republiky identifikovať. Vzhľadom na uvedené je žalovaná toho názoru, že súd by mal žalobu
žalobcu v tejto časti zamietnuť už z dôvodu, že určenie petitom požadovanej právnej skutočnosti nemá
oporu v hmotnom práve.
31. Žalobca okrem domáhania sa určenia právnej skutočnosti, ktorá z osobitného predpisu nevyplýva,
nepreukázal, ale žiadnym spôsobom ani netvrdil, že by na jeho strane existoval naliehavý právny záujem,
resp. v čom by mal tento spočívať pri určení existencie alebo neexistencie jeho práva na náhradu škody,
čo taktiež v tejto časti odôvodňuje zamietnutie žaloby žalobcu.
32. Vznik škody a jej rozsah je v civilnom konaní žalobca povinný preukázať (nesie bremeno tvrdenia
a dôkazné bremeno), pričom toto dôkazné bremeno je povinný uniesť najneskôr do času, kým súd o
uplatnenom nároku rozhoduje, t. j. vznik a rozsah nemajetkovej ujmy je povinný relevantne preukázať
v čase rozhodovania súdu o jeho nároku.
33. Žalobca vo svojej žalobe neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné prísť
k záveru, že žalobcovi bola spôsobená ujma, za ktorú by mala byť žalobcovi poskytnutá finančná
satisfakcia, a to už vôbec nie vo výške 60 800 Eur, ktorej výšku žalobca odôvodňuje neurčitým spôsobom
„s poukazom na hodnoty môjho duševného vlastníctva a hodnoty mojej ľudskej schopnej produkcie,
ktoré som schopný preukázateľne a veľmi ľahko dokázateľne realizovať, a ďalších schopností, ktoré
nemá bežný človek.“
34. Žalobca bol vzatý do predbežnej väzby v roku 2019, ktorá trvala od 7.2.2019 do 5.3.2019, kedy
minimálna mzda predstavovala sumu 520 Eur, a preto obeť usmrtená násilným trestným činom by

mala nárok na odškodnenie v maximálnej výške 26 000 Eur, pričom obete trestných činov proti ľudskej
dôstojnosti by mali nárok na odškodnenie v maximálnej výške 5 200 Eur.
35. Podľa rozhodovania ESĽP by priznaná finančná náhrada nemala byť neprimeraná iným finančným
kompenzáciám - napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými
zraneniami - Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko).
36. Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.04.2006, v
ktorom uviedol, že „priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu a
dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach.“
37. K primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a potrebe porovnávania nároku s inými
právnymi predpismi a judikatúrou sa vyjadril Najvyšší súd SR aj v uznesení, sp. zn. 6MCdo 15/2012,
v ktorom uviedol, že „nepovažuje za riadne odôvodnený záver o primeranosti prisúdenej sumy 120
000 Eur bez zohľadnenia ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku a bez
náležitého porovnania nároku žalobcu s týmito ďalšími predpismi, napríklad v čom je nemajetková ujma
žalobcu (v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote uvedená a bližšie popísaná v odôvodnení
preskúmavaných rozhodnutí) vzniknutá v príčinnej súvislosti s vadným pozbavením osobnej slobody
v trvaní päť mesiacov väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou
škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.“
Ďalej súd uviedol, že „...primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať (okrem
iného) aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku, kde výška
príslušného odškodnenia vyplýva priamo zo zákona, ale aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho
súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR“ (bližšie uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6MCdo
15/2012).
38. Na základe uvedeného súd považoval žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 60 800 Eur za prekračujúci všeobecné zákonné maximum, ale aj maximum vo výške 5 200
Eur vo vzťahu k obetiam trestných činov proti ľudskej dôstojnosti, ktorých ujma sa nemôže porovnávať
s obmedzením osobnej slobody žalobcu po dobu 27 dní, a nie 28 dní ako tvrdí žalobca.
39. Súd vyhodnotil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy ako neodôvodnený a ničím
nepodložený, a teda aj bez príčinnej súvislosti s namietaným uznesením Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 9.2.2019, sp. zn. 4Ntc/5/2019.
40. Existencia príčinnej súvislosti medzi vznikom nemajetkovej ujmy a uznesením Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 9.2.2019, sp. zn. 4Ntc/5/2019, je taktiež vylúčená aj z dôvodu, že prvotnou príčinou
obmedzenia osobnej slobody žalobcu boli rozhodnutia rumunských orgánov. Bez vydania trestného
rozsudku č. 418/7.11.2018, sp. zn. 498/108/2018, ako aj európskeho zatýkacieho rozkazu rumunským
súdom v meste Arad by neprišlo ku konaniu slovenských orgánov, a preto ak žalobcovi aj nejaká ujma
vznikla, táto vznikla konaním orgánov cudzieho štátu, a preto nevznikla v zmysle zák. č. 514/2003 Z.
z., a teda za ňu nezodpovedá žalovaná.
41. Žalobca podanou žalobou nepreukázal kumulatívne naplnenie predpokladov pre vznik práva na
náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
42. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1/ v spojení s ustanovením
§ 262 ods. 1/ CSP , v zmysle zásady úspechu strany vo veci . Žalovaná mala vo veci plný úspech,
náhradu trov konania si neuplatnila, preto súd žalovanej strane náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.