{"guid": "82db9cc5-eac3-4a8e-a771-e2eef6867cb8:6c8328f9-4406-40ce-a3ee-80b8e9ed3b43", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1323200431.2", "spisova_znacka": "B3-65Cpr/1/2023", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-65Cpr/1/2023 z 20. 2. 2025", "citacia": "rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 20. februára 2025, sp. zn. B3-65Cpr/1/2023, ECLI:SK:MSBA4:2025:1323200431.2", "identifikacne_cislo": "1323200431", "sud": {"guid": "sud_105", "nazov": "Mestský súd Bratislava IV", "typ": "mestsky", "slug": "mestsky-sud-bratislava-iv"}, "sudca": "JUDr. Viera Antoniková", "sudca_id": 361, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-antonikova-361", "datum_vydania": "2025-02-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-118.odsek-1", "nazov": "§ 118 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-118.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-118"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-129.odsek-1", "nazov": "§ 129 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-129.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-129"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-130.odsek-2", "nazov": "§ 130 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-130.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-130"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-142.odsek-3", "nazov": "§ 142 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-142.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-142"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-1", "nazov": "§ 61 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-61.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-61"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-62.odsek-1", "nazov": "§ 62 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-62.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-62"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-36", "nazov": "§ 36 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-36", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-36"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-118", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-129", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-130", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-142", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-61", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-62", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-77", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-36"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6c8328f9-4406-40ce-a3ee-80b8e9ed3b43", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1323200431.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2025:1323200431.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2025:1323200431.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nMestský súd Bratislava IV\nB3-65Cpr/1/2023\n1323200431\n20. 02. 2025\nJUDr. Vladislav Birás, PhD.\nECLI:SK:MSBA4:2025:1323200431.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nMestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Vladislavom Birásom, PhD., v spore žalobcu: C. Y., narodený\nXX. júla XXXX, trvalým pobytom v H.-C., adresa na doručovanie H. XX, H., proti žalovanej: TESCO\nSTORES SR, a.s., so sídlom v Bratislave, Cesta na Senec 2, IČO: 31 321 828, o náhradu mzdy, takto\nrozhodol:\nŽalobu z a m i e t a.\nŽalovanej náhradu trov konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava III 31. januára 2023 (ktorého\nnástupníckym súdom je od 1. júna 2023 Mestský súd Bratislava IV) domáhal, aby súd uložil žalovanej\npovinnosť zaplatiť mu sumu 16 200 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne z jednotlivých\nmesačných náhrad mzdy vo výške 450 eur od prvého dňa nasledujúceho po ich splatnosti do zaplatenia\nz titulu nezaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022, počas ktorého\nnevykonával prácu z dôvodu existencie prekážok v práci na strane zamestnávateľa, ktorý mu v rozpore\ns pracovnou zmluvou žiadnu prácu neprideľoval.\n1.1. Vo svojej žalobe, ďalších písomných podaniach a ústnych vyjadreniach uviedol, že ako\nzamestnanec bol so žalovanou ako svojím zamestnávateľom na základe pracovnej zmluvy z 11. júla\n2010 v pracovnom pomere s dohodnutým dňom nástupu do práce od 12. júla 2010 na pracovnej\npozícii predavač s inkasom. Tento pracovný pomer pôvodne dohodnutý na dobu určitú, sa zo zákona\npretransformoval na pracovný pomer na neurčitý čas, keďže žalobca so súhlasom žalovanej vykonával\ndohodnutú prácu aj po dni, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Následne, žalobca dal žalovanej\nvýpoveď z pracovného pomeru z 27. júla 2015, na základe ktorej sa ich pracovný pomer mal skončiť\nuplynutím výpovednej doby 30. septembra 2015. Túto výpoveď ale žalobca považuje za absolútne\nneplatný právny úkon, ktorý nemohol vyvolať svoje predpokladané účinky, pretože (a) pri tomto úkone\nnekonal v slobodnej vôli, ale v tiesni, (b) k tomuto úkonu došlo v čase, kedy konanie žalovanej bolo v\nrozpore s dobrými mravmi a nedobrovoľne donútilo žalobcu iniciatívne skončiť pracovný pomer, a (c)\ntýmto úkonom sa vopred vzdal svojho práva na náhradu mzdy od mája 2015 do budúcna, pričom podľa\n§ 17 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) platí, že právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred\nvzdáva svojich práv, je neplatný.\n1.2. Žalobca ďalej tvrdil, že po opakovaných lekárskych prehliadkach bol na základe lekárskeho posudku\nzo 17. apríla 2015 uznaný za dočasne nespôsobilého na výkon práce predavača s inkasom. Tento\nlekársky posudok doručil žalovanej a žiadal od nej prijatie vhodných opatrení. Žalovaná ho však listom\nz 23. apríla 2015 vyzvala, aby zdokladoval svoju neprítomnosť v práci od 13. apríla 2015 - keďže\npodľa jej názoru uvedený lekársky posudok nie je dôvodom, aby prestal chodiť do práce -, a zároveň\naby sa dostavil na pracovisko na výkon dohodnutej práce s upozornením, že inak bude jeho konanie\npovažovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého dôsledkom môže byť okamžité skončenie\n\npracovného pomeru. Žalobca listom z 5. mája 2015 odpovedal žalovanej, že jej výzvu považuje\nza nezákonnú - bezprávnu vyhrážku, pretože podľa predloženého lekárskeho posudku je dočasne\nnespôsobilý vykonávať dohodnutú prácu, a preto nemá povinnosť sa k výkonu takejto práce dostaviť na\npracovisko. Zároveň požiadal žalovanú o zmenu pracovnej zmluvy čo do dohodnutého druhu práce a o\nprideľovanie vhodnej práce, ktorá bude zodpovedať jeho zdravotnému stavu a pokým sa tak nestane,\nbude to považovať za prekážky v práci na strane zamestnávateľa s povinnosťou platiť mu náhradu mzdy\nv sume jeho priemerného zárobku. Žalovaná nepreložila žalobcu na inú vhodnú prácu, ani ho nevyzvala\nna uzatvorenie dohody o zmene pracovnej zmluvy, ani s ním sama neskončila pracovný pomer. Žalovaná\nneprideľovala žalobcovi prácu, ktorá by bola vhodná a zodpovedala jeho zdravotnému stavu, neplatila\nmu ani náhradu mzdy z dôvodov prekážok v práci na jej strane a od 13. apríla 2015 mu stále vykazovala\nneospravedlnenú neprítomnosť v práci. Takéto konanie žalovanej podľa názoru žalobcu treba považovať\nza priečiace sa dobrým mravom v zmysle čl. 2 Základných zásad ZP, a preto nemôže požívať právnu\nochranu.\n1.3. V čase dania výpovede z 27. júla 2015 bol žalobca v hmotnej núdzi zapríčinenej stratou príjmu z\npracovného pomeru, keďže žalovaná mu od apríla 2015 neplatila náhradu mzdy. Žalobcu v tom čase\nešte zaťažovala na základe rozhodnutia súdu vyživovacia povinnosť k svojim dvom deťom študujúcim\nna vysokej škole - ktorej neplnenie je trestným činom -, v dôsledku čoho mu jeho majetkové a zárobkové\npomery neumožňovali pokryť si vlastné základné životné potreby. Žalobca teda bol v stave trvalej neistoty\na psychickom napätí v obave, ako sa vyrieši vzniknutý stav, ktorý žalovaná odmietala riešiť a vyčkávala,\nkým žalobca sám skončí pracovný pomer. Čakanie na zákonný postup žalovanej bolo za takejto situácie\ntrvajúcej už takmer štyri mesiace pre žalobcu neúnosné, a preto vypovedal pracovný pomer. Po uplynutí\nvýpovednej doby 30. septembra 2015 sa zaevidoval ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade\npráce, sociálnych vecí a rodiny, aby mohol poberať dávky v nezamestnanosti, z ktorých by dokázal platiť\nvýživné a zaobstarať si základné životné potreby.\n1.4. Žalobca namietal, že predmetné skončenie pracovného pomeru jeho výpoveďou z 27. júla 2015\nje absolútne neplatné, pretože tento právny úkon urobil v tiesni. V tom čase jediným riešením na to,\naby si zabezpečil prostriedky na živobytie - a to prostredníctvom dávok v nezamestnanosti, keďže\nzdravotný stav ho významne obmedzoval pri výkone inej práce -, bolo skončiť pracovný pomer, hoci v\nskutočnosti nemal na to vôľu. Uvedené však musel urobiť, pretože zdokladovanie skončenia pracovného\npomeru je jednou zo základných podmienok, aby mu mohli byť dávky v nezamestnanosti priznané a\nvyplácané. Dôvodom neplatnosti jeho výpovede z pracovného pomeru teda je nedostatok slobodnej\nvôle žalobcu pri tomto právnom úkone, pričom okolnosti vylučujúce slobodu jeho vôle majú základ v\nobjektívne existujúcom a na žalobcu pôsobiacom stave tiesne, a takisto konanie žalovanej ako adresáta\ntohto právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi, ktorá mu nevyplácala náhradu mzdy pre prekážky\nv práci na jej strane, pričom túto povinnosť si dodatočne splnila až po uplynutí výpovednej doby, čím\nde facto uznala, že nebol povinný sa za nezmenených pracovných podmienok po vydaní lekárskeho\nposudku zo 17. apríla 2015 k výkonu práce dostaviť. Nápadne nevýhodné podmienky pri právnom úkone\nvýpovede videl žalobca v tom, že podaním výpovede mu nevznikol nárok na odstupné.\n1.5. Na základe uvedeného zastáva názor, že jeho pracovný pomer sa platne neskončil, ale stále trvá\na keďže naďalej trvajú aj prekážky v práci na strana zamestnávateľa, ktorý mu doposiaľ neprideľuje\nžiadnu preňho vhodnú a zdravotnému stavu zodpovedajúcu prácu, patrí mu tak nárok na náhradu mzdy\nv sume priemerného predpokladaného zárobku 450 eur mesačne, ktorý si touto (v poradí treťou - pozn.\nsúdu) žalobou uplatňuje za obdobie mesiacov od januára 2020 do decembra 2022. Na rozdiel od jeho\npredchádzajúcich dvoch žalôb, ktorými si nárok na náhradu mzdy uplatňoval za obdobie od októbra\n2015 do decembra 2019, v danom prípade ide o zmenu skutkového stavu, pretože v predmetnom\nsúdnom konaní predložil ako nový dôkaz odpoveď Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z\n13. septembra 2023 na jeho „žiadosť o záväzné stanovisko“ týkajúceho sa vzoru lekárskeho posudku\no spôsobilosti zamestnanca na prácu, z ktorej vyplýva, že lekársky posudok zo 17. apríla 2015 trpí\nadministratívnou chybou, a preto nebolo jeho povinnosťou na základe výzvy žalovanej z 23. apríla 2024\nodkazujúcej sa na takýto chybný lekársky posudok dostaviť sa na pracovisko a vykonávať prácu.\n2. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe, ďalších svojich písomných podaniach a ústnych vyjadreniach uviedla,\nže uplatnený nárok žalobcu neuznáva a navrhla jeho žalobu v celom rozsahu zamietnuť, tak ako sa to\nstalo aj v predchádzajúcich dvoch súdnych konaniach vedených na bývalom Okresnom súde Bratislava\nIII pod sp. zn. 24Cpr/9/2018 a 44Cpr/9/2020, v ktorých sa žalobca domáhal totožného nároku, avšak za\niné obdobie. Podľa jej názoru pracovný pomer medzi sporovými stranami sa platne skončil na základe\nvýpovede žalobcu z 27. júla 2015 uplynutím výpovednej doby 30. septembra 2015, a preto žalobcovi\nnemohol vzniknúť žiadny mzdový nárok za obdobie nasledujúce po skončení pracovného pomeru.\n\n3. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so všetkými listinnými dôkazmi predloženými\nsporovými stranami na podopretie svojich skutkových tvrdení, a to\n- výpoveďou žalobcu z pracovného pomeru z 27. júla 2015 s doručenkou; mzdovým listom žalobcu za\nrok 2015; výplatnou páskou žalobcu za mesiac november 2015;\n- výzvou žalobcu z 18. mája 2015 na doplatenie mzdy a zaslanie vyúčtovania za mesiac apríl\n2015 s doručenkou; výzvou žalovanej z 23. apríla 2015 na zdokladovanie neprítomnosti a nástup\nžalobcu do práce a odpoveďou žalobcu na túto výzvu z 5. mája 2015; podaním žalovaného z 23.\nfebruára 2016 uskutočneným do konania o náhradu mzdy vedenom na Okresnom súde Bratislava\nIII pod spisovou značkou 6Cpr/3/2015; pracovnou ponukou žalovanej na pracovnú pozíciu „pracovník\nobchodnej prevádzky pre supermarket Vajnoria“ na skrátený pracovný úväzok 20 hodín týždenne;\n- oznámením Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava z 8. októbra 2015 o zaradení žalobcu do\nevidencie uchádzačov o zamestnanie; potvrdeniami príslušných vysokých škôl o tom, že deti žalobcu B.\nY. a D. Y. študujú príslušné študijné programy v akademickom roku 2014/2015; rozsudkom Okresného\nsúdu Považská Bystrica z č. k. 7P/13/2018-72 o znížení výživného žalobcu k jeho obidvom deťom na\nsumu 33,19 eur pre každé dieťa od 1. novembra 2008;\n- lekárskymi posudkami o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na prácu zo 17. decembra 2014, 18. februára\n2015 a 17. apríla 2015; vzormi lekárskych posudkov o zdravotnej spôsobilosti na prácu; odpoveďou\nMinisterstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 13. septembra 2023 na žiadosť žalobcu „o záväzné\nstanovisko k zákonu č. 355/2007 Z. z.“;\n- rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 31. mája 2016 č. k. 6Cpr/3/2015-81; rozsudkom Okresného\nsúdu Bratislava III z 8. novembra 2019 č. k. 24Cpr/9/2018-104 spolu s potvrdzujúcim rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave z 25. mája 2021 sp. zn. 8CoPr/6/2020;\nako aj ostatným obsahom spisu.\n4.1. Podľa § 118 ods. 1 ZP zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu\nmzdu.\n4.2. Podľa § 129 ods. 1 ZP mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca\nnasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo\ninak.\n4.3. Podľa § 130 ods. 2 prvej vety ZP mzda sa vypláca vo výplatných termínoch dohodnutých v pracovnej\nzmluve alebo v kolektívnej zmluve alebo vo výplatných termínoch oznámených podľa § 47a ods. 1 písm.\nd/.\n4.4. Podľa § 142 ods. 3 ZP ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane\nzamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume\njeho priemerného zárobku.\n4.5. Podľa § 61 ods. 1 prvej vety ZP výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj\nzamestnanec.\n4.6. Podľa § 62 ods. 1 ZP ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby.\n4.7. Podľa § 77 prvej vety ZP neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým\nskončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ\nuplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.\n4.8. Podľa § 36 ZP k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v\nprípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, § 130a\nods. 1 písm. b/, § 193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd\nprihliadne na zánik práva, aj keď to strana sporu nenamietne.\n4.9. Podľa § 17 ods. 1 ZP právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný.\n5. Predmetom prejednávanej veci je individuálny pracovnoprávny spor, v ktorom sa žalobca v\nhmotnoprávnom postavení zamestnanca domáha od žalovanej ako svojho zamestnávateľa nároku na\nnáhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP za obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022 z dôvodu,\nže počas tohto obdobia nemohol vykonávať prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa spočívajúce\nv tom, že žalovaná mu v rozpore s pracovnou zmluvou neprideľovala prácu, ktorá by bola pre žalobcu\nvhodná a zodpovedajúca jeho zdravotnému stavu.\n6. Prvým a základným predpokladom v prípade, ak sa zamestnanec domáha vyššie špecifikovaného\nmzdového nároku, je existencia pracovného pomeru v čase, za ktorý túto náhradu mzdy požaduje. Pokiaľ\npracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom v rozhodnom období (už) netrvá, z logiky\n\nveci tak nemôže vzniknúť zamestnávateľovi povinnosť zaplatiť zamestnancovi mzdu resp. jej náhradu\na zamestnancovi právo požadovať od zamestnávateľa akýkoľvek mzdový nárok.\n7. V relácii na rozhodovaný spor, súd z vykonaného dokazovania a s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo\npočas konania najavo, nemal preukázané, že by pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou trval v\nčase od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022, za ktorý si žalobca podanou žalobou uplatňuje nárok\nna náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 ZP.\n7.1. V konaní nebola sporná skutočnosť, že medzi sporovými stranami vznikol pracovný pomer na\nzáklade pracovnej zmluvy z 11. júla 2010, a to odo dňa 12. júla 2010 dohodnutého ako deň nástupu do\npráce. Tento pracovný pomer sa v dôsledku ďalšieho pokračovania žalobcu vo výkone práce s vedomím\nzamestnávateľa po uplynutí dohodnutej doby zmenil podľa § 71 ods. 2 ZP na pracovný pomer uzatvorený\nna neurčitý čas.\n7.2 Z listiny „Skončenie pracovného pomeru výpoveďou“ z 27. júla 2015 a k nej priloženej doručenky súd\nzistil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou sa skončil uplynutím dvojmesačnej výpovednej\ndoby, ktorá v zmysle § 62 ods. 6 a 7 ZP začala plynúť na základe tohto jednostranného právneho úkonu\nžalobcu - daného podľa § 67 ZP bez uvedenia dôvodu a riadne doručeného žalovanej ako druhému\núčastníkovi pracovného pomeru 29. júla 2015 - od 1. augusta 2015 a uplynula 30. septembra 2015.\n7.3. Skončenie pracovného pomeru na základe tejto výpovede žalobcu nebolo zo strany žiadneho\núčastníka pracovného pomeru napadnuté na súde žalobou podanou v zmysle § 77 ZP, v dôsledku\nčoho teda absentuje právoplatné súdne rozhodnutie, ktorým by súd záväzne určil, že toto skončenie\nje neplatné.\n7.4. So zreteľom na uvedené právne skutočnosti je preto potrebné vyhodnotiť žalobou uplatnený mzdový\nnárok žalobcu za neopodstatnený.\n8. Všetky námietky žalobcu o tom, že pracovný pomer sa v dôsledku jeho výpovede z 27. júla 2015\nneskončil platne, je potrebné vyhodnotiť za nespôsobilé privodiť mu úspech v spore.\n9. V prvom rade súd dáva osobitne do pozornosti, že posudzovanie skutočnosti, či pracovný pomer\nmedzi žalobcom a žalovanou sa riadne a platne skončil na základe výpovede žalobcu z 27. júla\n2015 uplynutím výpovednej doby dňa 30. septembra 2015, už bolo predmetom súdnych sporových\nkonaní vedených na bývalom Okresnom súde Bratislava III pod spisovými značkami 24Cpr/9/2018 a\n44Cpr/9/2020. V nich sa žalobca takisto domáhal nároku na náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane\nzamestnávateľa (žalovanej) v zmysle § 142 ods. 3 ZP, avšak za obdobie predchádzajúce obdobiu, ktoré\nje rozhodné v tomto prejednávanom prípade, a to od 1. októbra 2015 do 31. decembra 2019.\n9.1. V oboch vyššie uvedených prípadoch súdy žalobu žalobcu zamietli, keď dospeli k záveru, že\nnámietky žalobcu o absolútnej neplatnosti skončenia pracovného pomeru predmetnou výpoveďou z\ndôvodu neslobodnej vôle spôsobenej tiesňou vyvolanou konaním žalovanej priečiacim sa dobrým\nmravom sú nedôvodné a pracovný pomer medzi sporovými stranami v čase po uplynutí výpovednej\ndoby dňa 30. septembra 2015 už netrvá. Oba rozsudky súdu prvej inštancie boli následne na odvolanie\nžalobcu potvrdené ako vecne správne odvolacím súdom (t. j. rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 8.\nnovembra 2018 č. k. 24Cpr/9/2018-104 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 25. mája\n2021 sp. zn. 8CoPr/6/2020 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo 4. apríla 2022 č. k. 44Cpr/9/2020\nbol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2022 sp. zn. 16CoPr/10/2022,\nproti ktorému bolo odmietnuté dovolanie žalobcu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z\n27. augusta 2024 sp. zn. 1CdoPr/8/2023).\n9.2. Pokiaľ teda už dvakrát súdy právoplatne rozhodli, že pracovný pomer medzi stranami sa platne\nskončil uplynutím uvedenej výpovednej doby, a preto žalobu žalobcu o náhradu mzdy podľa § 142 ods.\n3 ZP právoplatne zamietli, konajúci súd v prejednávanej veci je povinný na tieto skutočnosti podľa § 194\nods. 2 CSP prihliadnuť. Bolo by v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva (porov. čl. 2\nods. 1 Základných zásad CSP) - súčasťou ktorého je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú\notázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (porov. napr. nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/06) -, aby jeden súd žalobcovi už právoplatne zamietol\njeho žalobu o náhradu mzdy, a následne druhý súd v neskoršom konaní takýto nárok, vychádzajúci\nz totožných skutkových okolností, avšak týkajúci sa nasledujúceho obdobia, žalobcovi priznal. Takýto\ncelkom opačný záver by vo vzťahu k žalovanej ako druhému účastníkovi civilného sporového konania\nvytváral stav znamenajúci porušenie jej práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces v zmysle čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čo je teda ďalším a neopomenuteľným dôvodom, pre ktorý žalobe\nžalobcu nebolo možné vyhovieť.\n\n10. V tejto súvislosti je pre úplnosť potrebné dodať, že v predmetnom súdnom konaní oproti\ndvom predchádzajúcim súdnym konaniam k žiadnej zmene skutkového stavu nedošlo, resp. súdy\nnevychádzali z iného skutkového stavu. Len samotné predloženie jednej listiny ako nového dôkazu,\nktorý v predošlých súdnych konania predložený nebol, bez ďalšieho neznamená, že ide o zmenu\nskutkového stavu. Odpoveď Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 13. septembra 2023 na\nžiadosť žalobcu „o záväzné stanovisko“ k vypĺňaniu lekárskych posudkov podľa zákona č. 355/2007\nZ. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení neskorších predpisov v prípade zistenia\ndočasnej nespôsobilosti zamestnanca na výkon posudzovanej práce - ktorá v žiadnom prípade nemôže\nmať záväzný charakter a už tobôž nie pre súdy (čo napokon aj samo ministerstvo v závere tejto\nodpovede uvádza) - slúži len na podporu žalobcovho tvrdenia, ktoré ním už bolo tvrdené aj v predošlých\ndvoch súdnych konaniach (ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a odvolacieho\nsúdu vydaných v konaní vedenom pod sp. zn. 24Cpr/9/2018 a 8CoPr/6/2020), a to že po vydaní\nlekárskeho posudku zo 17. apríla 2015 nebol povinný dostaviť sa na pracovisko k výkonu práce,\no ktorej bolo zistené, že nie je preňho vhodná a zodpovedajúca jeho zdravotnému stavu. Táto\nlistina teda je len jedným z viacerých dôkazov, ktorými žalobca preukazuje svoje skutkové tvrdenia o\nneoprávnenosti konania žalovanej vyzývajúcej ho na nástup do práce a odmietajúcej mu priebežne platiť\nnáhradu mzdy (ktoré žalobca kvalifikuje ako priečiace sa dobrým mravom), v dôsledku čoho mu bol\nprivodený hospodársky, sociálny a psychický stav tiesne, ktorý napokon vyústil do skončenia pracovného\npomeru za účelom získania nároku na výplatu dávok v nezamestnanosti. V predmetnom súdnom\nkonaní teda nedošlo k žiadnej zmene či doplneniu skutkových tvrdení žalobcu oproti dvom predošlým\nsúdnym konaniam, ale práve naopak, žalobcom uvádzané rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje\nneplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 27. júla 2015, sú rovnaké. Predloženie tohto\ndôkazu do predmetného súdneho konania o v poradí už tretej žalobe žalobcu vychádzajúcej z totožných\nrozhodujúcich skutočností týkajúcich sa skončenia jeho pracovného pomeru tak skôr naznačuje, že\nžalobca sa ani napriek dvom právoplatne skončeným súdnym konaniam o totožnom nároku, ale za iné\nobdobie, stále nedokáže vyrovnať so vzniknutou situáciou a len sofistikovane vyhľadáva ďalšie a ďalšie\nskutočnosti, okolnosti či dôkazy a pripisuje nové významy jednotlivým faktickým a právnym úkonom\nzúčastnených osôb, ktoré by boli spôsobilé vyvolať zdanie odlišnosti prejednávanej veci a pre ktoré\nby napriek už dvom jeho právoplatne zamietnutým žalobám snáď ešte bolo možné nejako tieto závery\nsúdov prehodnotiť a zvrátiť.\n11. V ďalšom rade súd takisto považuje za potrebné dať osobitne do pozornosti, že spochybňovanie\nplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi sporovými stranami na základe výpovede žalobcu z 27.\njúla 2015 už nie je namieste, t. j. nie je opodstatnené.\n11.1. Vzťah Občianskeho zákonníka a Zákonníka práce je v zmysle § 1 ods. 4 ZP založený na princípe\nsubsidiarity. To znamená, že právna úprava špeciálneho zákona - Zákonníka práce má prednosť\npred právnou úpravou všeobecného zákona - Občianskeho zákonníka. Ide teda o uplatnenie právnej\nzásady lex specialis derogat legi generali, ktorá vyjadruje, že vo vzájomnom vzťahu všeobecnej a\nšpeciálnej úpravy platí vždy(!) špeciálna právna úprava; resp. inak povedané, na pracovnoprávne vzťahy\nvznikajúce na základe Zákonníka práce sa aplikuje Občiansky zákonník jedine vtedy, ak Zákonník práce\nneupravuje tieto vzťahy odlišne.\n11.2. Právna teória rozlišuje dva druhy neplatnosti právnych úkonov - absolútnu a relatívnu. U absolútnej\nneplatnosti pracovnoprávnych úkonov absencia právnych účinkov nastáva priamo zo zákona a v konaní\npred súdom sa na ňu prihliada z úradnej povinnosti. Relatívne neplatný pracovnoprávny úkon je platný\na vyvoláva všetky zamýšľané právne účinky, a to až do okamihu, kým sa oprávnený účastník nedovolá\njeho neplatnosti.\n11.3. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru je Zákonníkom práce založená na relatívnej neplatnosti\nprávneho úkonu k tomu smerujúcemu (t. j. výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru,\nskončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe alebo dohody o skončení pracovného pomeru), ktorej\nsa môže dovolať len ten z účastníkov, ktorý je dôvodom neplatnosti postihnutý. V prípade neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru teda ide o výnimku(!) zo zásady absolútnej neplatnosti, na ktorej je\nZákonník práce postavený. Pri uplatnení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa preto vždy\naplikuje § 77 ZP ako špeciálna právna úprava (lex specialis), podľa ktorej túto neplatnosť môže účastník\npracovného pomeru uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný\npomer skončiť. Táto lehota je konštruovaná ako hmotnoprávna a prekluzívna, čo teda znamená, že ak\nsa v tejto lehote neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde neuplatní, toto právo zaniká a súd\nmusí na uplynutie tejto lehoty a na zánik práva z dôvodu preklúzie z úradnej povinnosti (ex offo) podľa\n\n§ 36 ZP prihliadnuť. To znamená, že pokiaľ sa oprávnený účastník nedomáha vyslovenia neplatnosti\nprávneho úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru a kým neplatnosť nevysloví príslušný\nsúd, má tento právny úkon následky platného právneho úkonu.\n11.4. Je pravdou, že výpoveď ako právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru a jej\nplatnosť treba posudzovať podľa všeobecných ustanovení o právnych úkonoch v zmysle Občianskeho\nzákonníka, ako aj podľa ustanovení Zákonníka práce. Preto platnosť výpovede môže byť súdom\nposudzovaná nielen z hľadiska hmotnoprávnych podmienok, ako ich ustanovuje Zákonník práce, ale aj\nz hľadiska všeobecných náležitostí právnych úkonov, ako ich ustanovuje Občiansky zákonník, a teda z\nhľadiska náležitosti subjektu vôle, prejavu vôle, súladu právneho úkonu so zákonnom, dobrými mravmi a\npod. Napriek uvedenému však princíp subsidiarity medzi Občianskym zákonníkom a Zákonníkom práce\nspôsobuje, že pre to, aby výpoveď ako právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru mohla\nbyť považovaná za neplatnú, je nevyhnutné dodržať osobitný postup upravený v kogentnom ustanovení\n§ 77 ZP, z ktorého neexistujú žiadne výnimky. Z toho potom vyplýva, že kým sa oprávnený účastník\nnedomáha určenia neplatnosti výpovede na súde a kým jej neplatnosť právoplatne nevysloví súd, má\ntáto výpoveď následky platného právneho úkonu (t. j. v podobe skončenia pracovného pomeru), a to aj\nvtedy, ak by bola postihnutá takým dôvodom neplatnosti, ktorý má inak (t. j. vo všeobecnosti) následky\nabsolútnej neplatnosti, inak nastáva priamo zo zákona a na ktorý sa v súdnom konaní inak prihliada z\núradnej povinnosti.\n11.5. Sumarizujúc uvedené, skutočnosť, či sa pracovný pomer skončil platne alebo neplatne, je\noprávnený autoritatívne určiť len súd. Nie je teda relevantná faktická situácia, že právny úkon smerujúci\nk skončeniu pracovného pomeru je neplatný; neplatné je totižto len také skončenie pracovného\npomeru, ktorého neplatnosť bola určená právoplatným rozhodnutím súdu. Ak neprišlo k určeniu\nneplatnosti, skončil sa pracovným pomer na základe pracovnoprávneho úkonu, aj keby bol postihnutý\nvadou, ktorá spôsobuje jeho neplatnosť. Zároveň pritom platí, že akékoľvek dodatočné posudzovanie\npracovnoprávneho úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru nesmie byť posudzované ako\ntzv. predbežná otázka v inom konaní pred súdom, napr. v konaní o určenie, že pracovný pomer trvá, o\nzaplatenie náhrady mzdy a pod. V inom konaní súd vychádza z toho, že skončenie pracovného pomeru,\nktoré nebolo právoplatne určené ako neplatné, je platným právnym úkonom (k tomu tiež porov. rozsudok\nNajvyššieho súdu Československej socialistickej republiky sp. zn. 6 Cz 5/68, ktorý bol publikovaný v\nZbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 40/1969).\n12. V rozhodovanom spore nebolo sporovými stranami tvrdené a ani preukázané (a konajúci súd\ntúto skutočnosť nezistil ani z vlastnej činnosti), že by skončenie ich pracovného pomeru na základe\nvýpovede žalobcu z 27. júla 2015 bolo v osobitnom konaní podľa § 77 ZP súdom právoplatne určené\nza neplatné. Pokiaľ ani jedna zo sporových strán neuplatnila tento výlučný spôsob, ktorým Zákonník\npráce umožňuje dosiahnuť neplatnosť skončenia pracovného pomeru, znamená to, že výpoveď žalobcu\nz 27. júla 2015 treba považovať za platný právny úkon, na základe ktorého sa pracovný pomer medzi\nsporovými stranami riadne skončil uplynutím výpovednej doby a konajúci súd sa už nesmie touto otázkou\n(t. j. otázkou platnosti skončenia pracovného pomeru) v predmetnom spore o náhradu mzdy zaoberať\nani ju vecne preskúmavať. V kontexte uvedeného potom námietky žalobcu o neplatnom skončení\njeho pracovného pomeru u žalovanej na základe predmetnej výpovede z dôvodu uskutočnenia tohto\nzrušujúceho právneho úkonu v neslobodnej vôli či v tiesni spôsobenej hmotnou núdzou zapríčinenou\nkonaním žalovanej priečiacim sa dobrým mravom, resp. z akýchkoľvek iných dôvodov už nemôžu mať\nžiadny relevantný právny význam.\n13.1. Odhliadnuc od uvedeného, opäť pre úplnosť sa žiada dodať, že Občiansky zákonník ako\nvšeobecná právna úprava uskutočnenie právneho úkonu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok\nnespája s absolútnou ani relatívnou neplatnosťou takéhoto právneho úkonu, ale priznáva dotknutému\núčastníkovi „len“ právo odstúpiť od zmluvy (porov. § 49 Občianskeho zákonníka) - z čoho je potom tiež\nzrejmé, že toto právo sa týka iba dvojstranných resp. viacstranných právnych úkonov, akým zmluva\nje, a nie jednostranných právnych úkonov, medzi ktoré patrí aj výpoveď z pracovného pomeru. Pokiaľ\nkonajúca osoba robí právny úkon v tiesni, ide o vadu v pohnútke právneho úkonu, ktorou je tieseň. V\ntomto prípade neprejavuje konajúci celkom slobodne svoju vôľu, avšak nekoná pod vplyvom fyzického\ndonútenia ani bezprávnej vyhrážky, a preto takýto právny úkon nie je absolútne neplatný.\n13.2. Právny úkon je uskutočnený v neslobodnej vôli vtedy, pokiaľ u konajúceho absentuje možnosť\nsám sa slobodne rozhodnúť (porov. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vôľa ako základný prvok\nprávneho úkonu nie je slobodná pri fyzickom donútení - vtedy vôľa celkom absentuje - alebo pri\nbezprávnej vyhrážke (psychickom donútení), kedy konajúci síce prejavuje svoju vôľu, avšak táto vôľa nie\n\nje slobodná, pretože sa na ňu bezprávne pôsobí v takej intenzite, ktorá u konajúceho vzbudzuje dôvodný\nstrach z ujmy, ktorou sa hrozí tak, že sa jeho vôľa prejavená pri právnom úkone vytvára pod vplyvom\ntohto strachu. V rozhodovanom spore nebolo žalobcom tvrdené, že by výpoveď z pracovného pomeru z\n27. júla 2015 uskutočnil pod fyzickým donútením, ktoré by celkom vylúčilo uplatnenie vôle donucovaného\na nahradilo ju vôľou donucujúceho. Zo žalobcových tvrdení však nevyplýva ani to, že by predmetnú\nvýpoveď uskutočnil pod tlakom bezprávnej vyhrážky, resp. že by takýto prejav vôle bol vynútený v\npríčinnej súvislosti s bezprávnou vyhrážkou. Za takúto vyhrážku nemožno považovať výzvu žalovanej v\nliste z 23. apríla 2015, aby sa žalobca dostavil na pracovisko k výkonu práce, inak bude jeho absenciu\npovažovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku čoho bude s ním môcť okamžite\nskončiť pracovný pomer. Medzi touto výzvou s uvedenou hrozbou sankcie v podobe možnosti skončenia\npracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a jednostranným skončením pracovného pomeru zo\nstrany zamestnanca nie je totižto žiadna vecná ani časová príčinná súvislosť. Napokon sám žalobca\ntvrdí, že pracovný pomer skončil výpoveďou kvôli nevyplácaniu náhrady mzdy a neprideľovaniu vhodnej\npráce v trvaní vyše štyroch mesiacov, v dôsledku čoho sa dostal do hmotnej núdze a stavu tiesne, a nie\npod vplyvom strachu, že ho žalovaná 23. apríla 2015 vyzvala na nástup do práce a upovedomila ho o\nmožnej sankcii s tým spojenej. Už len z následného konania žalobcu, ktorý túto výzvu nerešpektoval a\ndo práce sa už vôbec nedostavil, je zjavné, že žiadny strach zo skončenia pracovného pomeru zo strany\nžalovanej nemal, ale práve naopak, obsah jeho podaní indikuje, že si takúto situáciu sám želal, pretože\nv takom prípade by mu vznikol nárok na odstupné, z výplaty ktorého by si vedel na určitý čas zabezpečiť\nsvoje životné potreby a následne požiadať o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie a\npoberať dávky v nezamestnanosti.\n14. Nenáležitou je i námietka žalobcu o neplatnosti jeho výpovede z pracovného pomeru z dôvodu podľa\n§ 17 ods. 1 ZP, ktorý vyvodzuje z toho, že sa týmto právnym úkonom ako zamestnanec vopred vzdal\nsvojho práva na mzdu za vykonanú prácu, resp. náhradu mzdy v prípade prekážok v práci na strane\nzamestnávateľa.\n14.1. Pracovnou zmluvou, na základe ktorej vzniká pracovný pomer, sa zamestnanec zaväzuje\nvykonávať prácu pre zamestnávateľa a zamestnávateľ sa zaväzuje poskytovať zamestnancovi mzdu za\nvykonanú prácu. Mzda teda patrí zamestnancovi len za prácu, ktorú už fakticky vykonal(!). Výpoveď z\npracovného pomeru je jednostranným právnym úkonom - prejavom vôle, ktorým účastník pracovného\npomeru bez ohľadu na vôľu druhého účastníka ukončuje svoj záväzok vyplývajúci z pracovný zmluvy,\nna ktorý sa touto zmluvou sám zaviazal. Výpoveď z pracovného pomeru pôsobí do budúcna, a to tak, že\npracovný pomer nekončí nadobudnutím perfektnosti tohto jednostranného právneho úkonu doručením,\nale až uplynutím zákonnej výpovednej doby. Výpoveď z pracovného pomeru tak ruší vznik budúcich\npovinností zmluvných strán, ktoré im vyplývali z pracovného pomeru.\n14.2. Z uvedeného výkladu vyplýva, že výpoveďou sa teda zamestnanec vopred nevzdáva žiadnych\nsvojich práv, ale sám dobrovoľne ruší svoj záväzok ďalej vykonávať prácu pre zamestnávateľa, na\nktorý sa pracovnou zmluvou zaviazal. Pokiaľ teda zamestnanec z vlastnej vôle už nechce ďalej u\nzamestnávateľa pracovať, musí mu byť - z povahy aj logiky veci - zrejmé, že mu nebude ďalej vyplácaná\ndohodnutá mzda, keďže z jeho strany absentuje predmet správania sa v právnom vzťahu (t. j. vykonanie\npráce), na ktorý sa poskytnutie mzdy viaže. Výpoveď z pracovného pomeru preto nemožno stotožňovať\nso vzdaním sa vopred práva zamestnanca na mzdu, ale ide právny inštitút, ktorý vyvoláva skončenie\npracovnoprávneho vzťahu zamestnanca so zamestnávateľom; a pokiaľ neexistuje pracovnoprávny\nvzťah (pracovný pomer), objektívne potom nemôžu existovať ani žiadne práva a povinnosti jeho\nsubjektom (vrátane povinnosti zamestnávateľa poskytovať mzdu ako odmenu za vykonanú prácu).\n14.3. Ak by sa predsa len pristúpilo na žalobcovu argumentáciu o tom, že v prípade dania výpovede z\npracovného pomeru zo strany zamestnanca ide o neplatný právny úkon z dôvodu, že zamestnanec sa\nním vopred vzdáva svojho práva na mzdu, znamenalo by to, že každé skončenie pracovného pomeru\nvýpoveďou zo strany zamestnanca by bolo fakticky neplatné, keďže vždy je vo výsledku spojené aj so\nzánikom práva na mzdu za vykonanú prácu, a teda zamestnanec by sám nemohol žiadny pracovný\npomer v podstate nikdy fakticky platne ukončiť. Pre prípad, že uvedená argumentácia žalobcu bola\nmyslená tak, že výpoveďou danou zamestnancom by platne zanikol len jeho záväzok ďalej vykonávať\nprácu, avšak záväzok zamestnávateľa poskytovať mu mzdu by nezanikol, pretože zamestnanec sa\nnemôže platne vopred vzdať svojich práv (t. j. práva na mzdu), potom by každý jeden zamestnanec\nprijatý do pracovného pomeru mohol hneď na druhý deň tento pracovný pomer vypovedať, v dôsledku\nčoho by sa potom on sám svojho záväzku vykonávať prácu zbavil a už by nemusel pre zamestnávateľa\npracovať, avšak zamestnávateľ by mu bol napriek uvedenému povinný platiť mzdu, a to v podstate až\ndoživotne. So zreteľom na tieto iracionálne závery, ku ktorým predmetná argumentácia žalobcu vedie, je\n\npotrebné ju označiť za prima facie natoľko absurdnú (argumentum ad absurdum), že snáď si jej celkom\nzjavná nenáležitosť nevyžaduje už žiadny ďalší komentár.\n15. Konkludujúc uvedené, pracovný pomer medzi sporovými stranami sa teda riadne skončil na základe\nvýpovede žalobcu z 27. júla 2015 uplynutím výpovednej doby 30. septembra 2015 a keďže k založeniu\nžiadneho nového pracovného pomeru medzi sporovými stranami následne už nedošlo, je potrebné\nuzavrieť, že žalobca sa neopodstatnene domáha nároku na náhradu mzdy v zmysle § 142 ods. 3 ZP\nza obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022. Súd preto jeho žalobu ako nedôvodnú v celom\nrozsahu zamietol.\n16. Súd podľa § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zamietol návrh žalobcu\nna vykonanie dokazovania výsluchom I.. D. I. R., C.., I., ktorá vypracovala lekársky posudok zo 17.\napríla 2015, pretože skutočnosti, ktoré sa týmto dôkazom mali podľa návrhu žalobcu overiť (t. j. že\ntento posudok vo svojom obsahu nesprávne vymenúva činnosti, ktoré žalobca nemá vykonávať, čo však\nzákon č. 355/2007 Z. z. pri závere o dlhodobej nespôsobilosti na výkon posudzovanej práce nepripúšťa),\nuž postačujúcim spôsobom vyplývali zo samotnej žalobcom predloženej listiny, na ktorej je tento lekársky\nposudok zachytený. Navyše, táto skutočnosť, ktorá mala byť predmetným dôkazom overená, nemá\nrelevantný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, od nej nezávisí, či žalobou uplatnený peňažný nárok je\nalebo nie je daný.\n17. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 s 2 CSP v spojení § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná\nmala v konaní plný procesný úspech, preto jej proti neúspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu\ntrov konania v plnom rozsahu. Súd však v súlade so zásadou procesnej ekonómie v zmysle čl. 17 CSP\nnáhradu trov konania žalovanej nepriznal (R 72/2018), pretože z obsahu spisu nevyplýva, že jej v tomto\nspore vznikli trovy súdneho konania (napr. na zaplatenom súdnom poplatku či preddavkoch na trovy\ndokazovania) alebo právneho zastúpenia.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Mestskom súde\nBratislava IV. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\nV odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej\nveci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)\na čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\nodvolania.\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nOdvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na\npodanie odvolania.\nOdvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:ac6997f5-6acc-4019-ba69-692cecfe27c1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 192/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 620, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac6997f5-6acc-4019-ba69-692cecfe27c1"}, {"guid": "b2756eb7-4fda-4d53-9599-5ac316091165:2251ac4a-dd90-44a3-8a36-428eb195e64f", "ecli": null, "spisova_znacka": "8CoPr/6/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/6/2020 z 25. 5. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b2756eb7-4fda-4d53-9599-5ac316091165:2251ac4a-dd90-44a3-8a36-428eb195e64f"}, {"guid": "c0d0d8e0-4b0e-4a0f-bc59-1351aabeecb2:aac9b6bc-af7d-436e-92e9-04886de2aabd", "ecli": null, "spisova_znacka": "44Cpr/9/2020", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 44Cpr/9/2020 z 4. 4. 2022", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2022-04-04", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c0d0d8e0-4b0e-4a0f-bc59-1351aabeecb2:aac9b6bc-af7d-436e-92e9-04886de2aabd"}, {"guid": "7c05289c-2d88-4f3d-9c6c-ddb1efdc3c42:23cb6e58-a8b0-4991-9e5b-1e19797dd57a", "ecli": null, "spisova_znacka": "24Cpr/9/2018", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 24Cpr/9/2018 z 8. 11. 2019", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2019-11-08", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/7c05289c-2d88-4f3d-9c6c-ddb1efdc3c42:23cb6e58-a8b0-4991-9e5b-1e19797dd57a"}, {"guid": "a081b25a-4084-43cd-a3c1-5e5756ccbf4a:09e7da70-c662-4773-9b99-e6f963a043df", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Cpr/3/2015", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Žilina sp. zn. 6Cpr/3/2015 z 21. 7. 2015", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2015-07-21", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a081b25a-4084-43cd-a3c1-5e5756ccbf4a:09e7da70-c662-4773-9b99-e6f963a043df"}], "citovane_v": []}