Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-65Cpr/1/2023 z 20. 2. 2025 Citácia: rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 20. februára 2025, sp. zn. B3-65Cpr/1/2023, ECLI:SK:MSBA4:2025:1323200431.2 Mestský súd Bratislava IV | B3-65Cpr/1/2023 | ECLI:SK:MSBA4:2025:1323200431.2 | 2025-02-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: ZP, § 118 ods. 1 ZP, § 129 ods. 1 ZP, § 130 ods. 2 ZP, § 142 ods. 3 ZP, § 61 ods. 1 ZP, § 62 ods. 1 ZP, § 77 ZP, § 36 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6c8328f9-4406-40ce-a3ee-80b8e9ed3b43 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1323200431.2 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Mestský súd Bratislava IV B3-65Cpr/1/2023 1323200431 20. 02. 2025 JUDr. Vladislav Birás, PhD. ECLI:SK:MSBA4:2025:1323200431.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Vladislavom Birásom, PhD., v spore žalobcu: C. Y., narodený XX. júla XXXX, trvalým pobytom v H.-C., adresa na doručovanie H. XX, H., proti žalovanej: TESCO STORES SR, a.s., so sídlom v Bratislave, Cesta na Senec 2, IČO: 31 321 828, o náhradu mzdy, takto rozhodol: Žalobu z a m i e t a. Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava III 31. januára 2023 (ktorého nástupníckym súdom je od 1. júna 2023 Mestský súd Bratislava IV) domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 16 200 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne z jednotlivých mesačných náhrad mzdy vo výške 450 eur od prvého dňa nasledujúceho po ich splatnosti do zaplatenia z titulu nezaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022, počas ktorého nevykonával prácu z dôvodu existencie prekážok v práci na strane zamestnávateľa, ktorý mu v rozpore s pracovnou zmluvou žiadnu prácu neprideľoval. 1.1. Vo svojej žalobe, ďalších písomných podaniach a ústnych vyjadreniach uviedol, že ako zamestnanec bol so žalovanou ako svojím zamestnávateľom na základe pracovnej zmluvy z 11. júla 2010 v pracovnom pomere s dohodnutým dňom nástupu do práce od 12. júla 2010 na pracovnej pozícii predavač s inkasom. Tento pracovný pomer pôvodne dohodnutý na dobu určitú, sa zo zákona pretransformoval na pracovný pomer na neurčitý čas, keďže žalobca so súhlasom žalovanej vykonával dohodnutú prácu aj po dni, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Následne, žalobca dal žalovanej výpoveď z pracovného pomeru z 27. júla 2015, na základe ktorej sa ich pracovný pomer mal skončiť uplynutím výpovednej doby 30. septembra 2015. Túto výpoveď ale žalobca považuje za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemohol vyvolať svoje predpokladané účinky, pretože (a) pri tomto úkone nekonal v slobodnej vôli, ale v tiesni, (b) k tomuto úkonu došlo v čase, kedy konanie žalovanej bolo v rozpore s dobrými mravmi a nedobrovoľne donútilo žalobcu iniciatívne skončiť pracovný pomer, a (c) týmto úkonom sa vopred vzdal svojho práva na náhradu mzdy od mája 2015 do budúcna, pričom podľa § 17 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) platí, že právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný. 1.2. Žalobca ďalej tvrdil, že po opakovaných lekárskych prehliadkach bol na základe lekárskeho posudku zo 17. apríla 2015 uznaný za dočasne nespôsobilého na výkon práce predavača s inkasom. Tento lekársky posudok doručil žalovanej a žiadal od nej prijatie vhodných opatrení. Žalovaná ho však listom z 23. apríla 2015 vyzvala, aby zdokladoval svoju neprítomnosť v práci od 13. apríla 2015 - keďže podľa jej názoru uvedený lekársky posudok nie je dôvodom, aby prestal chodiť do práce -, a zároveň aby sa dostavil na pracovisko na výkon dohodnutej práce s upozornením, že inak bude jeho konanie považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého dôsledkom môže byť okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalobca listom z 5. mája 2015 odpovedal žalovanej, že jej výzvu považuje za nezákonnú - bezprávnu vyhrážku, pretože podľa predloženého lekárskeho posudku je dočasne nespôsobilý vykonávať dohodnutú prácu, a preto nemá povinnosť sa k výkonu takejto práce dostaviť na pracovisko. Zároveň požiadal žalovanú o zmenu pracovnej zmluvy čo do dohodnutého druhu práce a o prideľovanie vhodnej práce, ktorá bude zodpovedať jeho zdravotnému stavu a pokým sa tak nestane, bude to považovať za prekážky v práci na strane zamestnávateľa s povinnosťou platiť mu náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Žalovaná nepreložila žalobcu na inú vhodnú prácu, ani ho nevyzvala na uzatvorenie dohody o zmene pracovnej zmluvy, ani s ním sama neskončila pracovný pomer. Žalovaná neprideľovala žalobcovi prácu, ktorá by bola vhodná a zodpovedala jeho zdravotnému stavu, neplatila mu ani náhradu mzdy z dôvodov prekážok v práci na jej strane a od 13. apríla 2015 mu stále vykazovala neospravedlnenú neprítomnosť v práci. Takéto konanie žalovanej podľa názoru žalobcu treba považovať za priečiace sa dobrým mravom v zmysle čl. 2 Základných zásad ZP, a preto nemôže požívať právnu ochranu. 1.3. V čase dania výpovede z 27. júla 2015 bol žalobca v hmotnej núdzi zapríčinenej stratou príjmu z pracovného pomeru, keďže žalovaná mu od apríla 2015 neplatila náhradu mzdy. Žalobcu v tom čase ešte zaťažovala na základe rozhodnutia súdu vyživovacia povinnosť k svojim dvom deťom študujúcim na vysokej škole - ktorej neplnenie je trestným činom -, v dôsledku čoho mu jeho majetkové a zárobkové pomery neumožňovali pokryť si vlastné základné životné potreby. Žalobca teda bol v stave trvalej neistoty a psychickom napätí v obave, ako sa vyrieši vzniknutý stav, ktorý žalovaná odmietala riešiť a vyčkávala, kým žalobca sám skončí pracovný pomer. Čakanie na zákonný postup žalovanej bolo za takejto situácie trvajúcej už takmer štyri mesiace pre žalobcu neúnosné, a preto vypovedal pracovný pomer. Po uplynutí výpovednej doby 30. septembra 2015 sa zaevidoval ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, aby mohol poberať dávky v nezamestnanosti, z ktorých by dokázal platiť výživné a zaobstarať si základné životné potreby. 1.4. Žalobca namietal, že predmetné skončenie pracovného pomeru jeho výpoveďou z 27. júla 2015 je absolútne neplatné, pretože tento právny úkon urobil v tiesni. V tom čase jediným riešením na to, aby si zabezpečil prostriedky na živobytie - a to prostredníctvom dávok v nezamestnanosti, keďže zdravotný stav ho významne obmedzoval pri výkone inej práce -, bolo skončiť pracovný pomer, hoci v skutočnosti nemal na to vôľu. Uvedené však musel urobiť, pretože zdokladovanie skončenia pracovného pomeru je jednou zo základných podmienok, aby mu mohli byť dávky v nezamestnanosti priznané a vyplácané. Dôvodom neplatnosti jeho výpovede z pracovného pomeru teda je nedostatok slobodnej vôle žalobcu pri tomto právnom úkone, pričom okolnosti vylučujúce slobodu jeho vôle majú základ v objektívne existujúcom a na žalobcu pôsobiacom stave tiesne, a takisto konanie žalovanej ako adresáta tohto právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi, ktorá mu nevyplácala náhradu mzdy pre prekážky v práci na jej strane, pričom túto povinnosť si dodatočne splnila až po uplynutí výpovednej doby, čím de facto uznala, že nebol povinný sa za nezmenených pracovných podmienok po vydaní lekárskeho posudku zo 17. apríla 2015 k výkonu práce dostaviť. Nápadne nevýhodné podmienky pri právnom úkone výpovede videl žalobca v tom, že podaním výpovede mu nevznikol nárok na odstupné. 1.5. Na základe uvedeného zastáva názor, že jeho pracovný pomer sa platne neskončil, ale stále trvá a keďže naďalej trvajú aj prekážky v práci na strana zamestnávateľa, ktorý mu doposiaľ neprideľuje žiadnu preňho vhodnú a zdravotnému stavu zodpovedajúcu prácu, patrí mu tak nárok na náhradu mzdy v sume priemerného predpokladaného zárobku 450 eur mesačne, ktorý si touto (v poradí treťou - pozn. súdu) žalobou uplatňuje za obdobie mesiacov od januára 2020 do decembra 2022. Na rozdiel od jeho predchádzajúcich dvoch žalôb, ktorými si nárok na náhradu mzdy uplatňoval za obdobie od októbra 2015 do decembra 2019, v danom prípade ide o zmenu skutkového stavu, pretože v predmetnom súdnom konaní predložil ako nový dôkaz odpoveď Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 13. septembra 2023 na jeho „žiadosť o záväzné stanovisko“ týkajúceho sa vzoru lekárskeho posudku o spôsobilosti zamestnanca na prácu, z ktorej vyplýva, že lekársky posudok zo 17. apríla 2015 trpí administratívnou chybou, a preto nebolo jeho povinnosťou na základe výzvy žalovanej z 23. apríla 2024 odkazujúcej sa na takýto chybný lekársky posudok dostaviť sa na pracovisko a vykonávať prácu. 2. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe, ďalších svojich písomných podaniach a ústnych vyjadreniach uviedla, že uplatnený nárok žalobcu neuznáva a navrhla jeho žalobu v celom rozsahu zamietnuť, tak ako sa to stalo aj v predchádzajúcich dvoch súdnych konaniach vedených na bývalom Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 24Cpr/9/2018 a 44Cpr/9/2020, v ktorých sa žalobca domáhal totožného nároku, avšak za iné obdobie. Podľa jej názoru pracovný pomer medzi sporovými stranami sa platne skončil na základe výpovede žalobcu z 27. júla 2015 uplynutím výpovednej doby 30. septembra 2015, a preto žalobcovi nemohol vzniknúť žiadny mzdový nárok za obdobie nasledujúce po skončení pracovného pomeru. 3. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so všetkými listinnými dôkazmi predloženými sporovými stranami na podopretie svojich skutkových tvrdení, a to - výpoveďou žalobcu z pracovného pomeru z 27. júla 2015 s doručenkou; mzdovým listom žalobcu za rok 2015; výplatnou páskou žalobcu za mesiac november 2015; - výzvou žalobcu z 18. mája 2015 na doplatenie mzdy a zaslanie vyúčtovania za mesiac apríl 2015 s doručenkou; výzvou žalovanej z 23. apríla 2015 na zdokladovanie neprítomnosti a nástup žalobcu do práce a odpoveďou žalobcu na túto výzvu z 5. mája 2015; podaním žalovaného z 23. februára 2016 uskutočneným do konania o náhradu mzdy vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod spisovou značkou 6Cpr/3/2015; pracovnou ponukou žalovanej na pracovnú pozíciu „pracovník obchodnej prevádzky pre supermarket Vajnoria“ na skrátený pracovný úväzok 20 hodín týždenne; - oznámením Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava z 8. októbra 2015 o zaradení žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie; potvrdeniami príslušných vysokých škôl o tom, že deti žalobcu B. Y. a D. Y. študujú príslušné študijné programy v akademickom roku 2014/2015; rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica z č. k. 7P/13/2018-72 o znížení výživného žalobcu k jeho obidvom deťom na sumu 33,19 eur pre každé dieťa od 1. novembra 2008; - lekárskymi posudkami o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na prácu zo 17. decembra 2014, 18. februára 2015 a 17. apríla 2015; vzormi lekárskych posudkov o zdravotnej spôsobilosti na prácu; odpoveďou Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 13. septembra 2023 na žiadosť žalobcu „o záväzné stanovisko k zákonu č. 355/2007 Z. z.“; - rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 31. mája 2016 č. k. 6Cpr/3/2015-81; rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 8. novembra 2019 č. k. 24Cpr/9/2018-104 spolu s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 25. mája 2021 sp. zn. 8CoPr/6/2020; ako aj ostatným obsahom spisu. 4.1. Podľa § 118 ods. 1 ZP zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. 4.2. Podľa § 129 ods. 1 ZP mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. 4.3. Podľa § 130 ods. 2 prvej vety ZP mzda sa vypláca vo výplatných termínoch dohodnutých v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve alebo vo výplatných termínoch oznámených podľa § 47a ods. 1 písm. d/. 4.4. Podľa § 142 ods. 3 ZP ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 4.5. Podľa § 61 ods. 1 prvej vety ZP výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. 4.6. Podľa § 62 ods. 1 ZP ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. 4.7. Podľa § 77 prvej vety ZP neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 4.8. Podľa § 36 ZP k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, § 130a ods. 1 písm. b/, § 193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to strana sporu nenamietne. 4.9. Podľa § 17 ods. 1 ZP právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný. 5. Predmetom prejednávanej veci je individuálny pracovnoprávny spor, v ktorom sa žalobca v hmotnoprávnom postavení zamestnanca domáha od žalovanej ako svojho zamestnávateľa nároku na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP za obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022 z dôvodu, že počas tohto obdobia nemohol vykonávať prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa spočívajúce v tom, že žalovaná mu v rozpore s pracovnou zmluvou neprideľovala prácu, ktorá by bola pre žalobcu vhodná a zodpovedajúca jeho zdravotnému stavu. 6. Prvým a základným predpokladom v prípade, ak sa zamestnanec domáha vyššie špecifikovaného mzdového nároku, je existencia pracovného pomeru v čase, za ktorý túto náhradu mzdy požaduje. Pokiaľ pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom v rozhodnom období (už) netrvá, z logiky veci tak nemôže vzniknúť zamestnávateľovi povinnosť zaplatiť zamestnancovi mzdu resp. jej náhradu a zamestnancovi právo požadovať od zamestnávateľa akýkoľvek mzdový nárok. 7. V relácii na rozhodovaný spor, súd z vykonaného dokazovania a s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, nemal preukázané, že by pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou trval v čase od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022, za ktorý si žalobca podanou žalobou uplatňuje nárok na náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 ZP. 7.1. V konaní nebola sporná skutočnosť, že medzi sporovými stranami vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy z 11. júla 2010, a to odo dňa 12. júla 2010 dohodnutého ako deň nástupu do práce. Tento pracovný pomer sa v dôsledku ďalšieho pokračovania žalobcu vo výkone práce s vedomím zamestnávateľa po uplynutí dohodnutej doby zmenil podľa § 71 ods. 2 ZP na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas. 7.2 Z listiny „Skončenie pracovného pomeru výpoveďou“ z 27. júla 2015 a k nej priloženej doručenky súd zistil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou sa skončil uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, ktorá v zmysle § 62 ods. 6 a 7 ZP začala plynúť na základe tohto jednostranného právneho úkonu žalobcu - daného podľa § 67 ZP bez uvedenia dôvodu a riadne doručeného žalovanej ako druhému účastníkovi pracovného pomeru 29. júla 2015 - od 1. augusta 2015 a uplynula 30. septembra 2015. 7.3. Skončenie pracovného pomeru na základe tejto výpovede žalobcu nebolo zo strany žiadneho účastníka pracovného pomeru napadnuté na súde žalobou podanou v zmysle § 77 ZP, v dôsledku čoho teda absentuje právoplatné súdne rozhodnutie, ktorým by súd záväzne určil, že toto skončenie je neplatné. 7.4. So zreteľom na uvedené právne skutočnosti je preto potrebné vyhodnotiť žalobou uplatnený mzdový nárok žalobcu za neopodstatnený. 8. Všetky námietky žalobcu o tom, že pracovný pomer sa v dôsledku jeho výpovede z 27. júla 2015 neskončil platne, je potrebné vyhodnotiť za nespôsobilé privodiť mu úspech v spore. 9. V prvom rade súd dáva osobitne do pozornosti, že posudzovanie skutočnosti, či pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou sa riadne a platne skončil na základe výpovede žalobcu z 27. júla 2015 uplynutím výpovednej doby dňa 30. septembra 2015, už bolo predmetom súdnych sporových konaní vedených na bývalom Okresnom súde Bratislava III pod spisovými značkami 24Cpr/9/2018 a 44Cpr/9/2020. V nich sa žalobca takisto domáhal nároku na náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa (žalovanej) v zmysle § 142 ods. 3 ZP, avšak za obdobie predchádzajúce obdobiu, ktoré je rozhodné v tomto prejednávanom prípade, a to od 1. októbra 2015 do 31. decembra 2019. 9.1. V oboch vyššie uvedených prípadoch súdy žalobu žalobcu zamietli, keď dospeli k záveru, že námietky žalobcu o absolútnej neplatnosti skončenia pracovného pomeru predmetnou výpoveďou z dôvodu neslobodnej vôle spôsobenej tiesňou vyvolanou konaním žalovanej priečiacim sa dobrým mravom sú nedôvodné a pracovný pomer medzi sporovými stranami v čase po uplynutí výpovednej doby dňa 30. septembra 2015 už netrvá. Oba rozsudky súdu prvej inštancie boli následne na odvolanie žalobcu potvrdené ako vecne správne odvolacím súdom (t. j. rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 8. novembra 2018 č. k. 24Cpr/9/2018-104 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 25. mája 2021 sp. zn. 8CoPr/6/2020 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo 4. apríla 2022 č. k. 44Cpr/9/2020 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2022 sp. zn. 16CoPr/10/2022, proti ktorému bolo odmietnuté dovolanie žalobcu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. augusta 2024 sp. zn. 1CdoPr/8/2023). 9.2. Pokiaľ teda už dvakrát súdy právoplatne rozhodli, že pracovný pomer medzi stranami sa platne skončil uplynutím uvedenej výpovednej doby, a preto žalobu žalobcu o náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP právoplatne zamietli, konajúci súd v prejednávanej veci je povinný na tieto skutočnosti podľa § 194 ods. 2 CSP prihliadnuť. Bolo by v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva (porov. čl. 2 ods. 1 Základných zásad CSP) - súčasťou ktorého je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (porov. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/06) -, aby jeden súd žalobcovi už právoplatne zamietol jeho žalobu o náhradu mzdy, a následne druhý súd v neskoršom konaní takýto nárok, vychádzajúci z totožných skutkových okolností, avšak týkajúci sa nasledujúceho obdobia, žalobcovi priznal. Takýto celkom opačný záver by vo vzťahu k žalovanej ako druhému účastníkovi civilného sporového konania vytváral stav znamenajúci porušenie jej práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čo je teda ďalším a neopomenuteľným dôvodom, pre ktorý žalobe žalobcu nebolo možné vyhovieť. 10. V tejto súvislosti je pre úplnosť potrebné dodať, že v predmetnom súdnom konaní oproti dvom predchádzajúcim súdnym konaniam k žiadnej zmene skutkového stavu nedošlo, resp. súdy nevychádzali z iného skutkového stavu. Len samotné predloženie jednej listiny ako nového dôkazu, ktorý v predošlých súdnych konania predložený nebol, bez ďalšieho neznamená, že ide o zmenu skutkového stavu. Odpoveď Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 13. septembra 2023 na žiadosť žalobcu „o záväzné stanovisko“ k vypĺňaniu lekárskych posudkov podľa zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení neskorších predpisov v prípade zistenia dočasnej nespôsobilosti zamestnanca na výkon posudzovanej práce - ktorá v žiadnom prípade nemôže mať záväzný charakter a už tobôž nie pre súdy (čo napokon aj samo ministerstvo v závere tejto odpovede uvádza) - slúži len na podporu žalobcovho tvrdenia, ktoré ním už bolo tvrdené aj v predošlých dvoch súdnych konaniach (ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu vydaných v konaní vedenom pod sp. zn. 24Cpr/9/2018 a 8CoPr/6/2020), a to že po vydaní lekárskeho posudku zo 17. apríla 2015 nebol povinný dostaviť sa na pracovisko k výkonu práce, o ktorej bolo zistené, že nie je preňho vhodná a zodpovedajúca jeho zdravotnému stavu. Táto listina teda je len jedným z viacerých dôkazov, ktorými žalobca preukazuje svoje skutkové tvrdenia o neoprávnenosti konania žalovanej vyzývajúcej ho na nástup do práce a odmietajúcej mu priebežne platiť náhradu mzdy (ktoré žalobca kvalifikuje ako priečiace sa dobrým mravom), v dôsledku čoho mu bol privodený hospodársky, sociálny a psychický stav tiesne, ktorý napokon vyústil do skončenia pracovného pomeru za účelom získania nároku na výplatu dávok v nezamestnanosti. V predmetnom súdnom konaní teda nedošlo k žiadnej zmene či doplneniu skutkových tvrdení žalobcu oproti dvom predošlým súdnym konaniam, ale práve naopak, žalobcom uvádzané rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 27. júla 2015, sú rovnaké. Predloženie tohto dôkazu do predmetného súdneho konania o v poradí už tretej žalobe žalobcu vychádzajúcej z totožných rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa skončenia jeho pracovného pomeru tak skôr naznačuje, že žalobca sa ani napriek dvom právoplatne skončeným súdnym konaniam o totožnom nároku, ale za iné obdobie, stále nedokáže vyrovnať so vzniknutou situáciou a len sofistikovane vyhľadáva ďalšie a ďalšie skutočnosti, okolnosti či dôkazy a pripisuje nové významy jednotlivým faktickým a právnym úkonom zúčastnených osôb, ktoré by boli spôsobilé vyvolať zdanie odlišnosti prejednávanej veci a pre ktoré by napriek už dvom jeho právoplatne zamietnutým žalobám snáď ešte bolo možné nejako tieto závery súdov prehodnotiť a zvrátiť. 11. V ďalšom rade súd takisto považuje za potrebné dať osobitne do pozornosti, že spochybňovanie platnosti skončenia pracovného pomeru medzi sporovými stranami na základe výpovede žalobcu z 27. júla 2015 už nie je namieste, t. j. nie je opodstatnené. 11.1. Vzťah Občianskeho zákonníka a Zákonníka práce je v zmysle § 1 ods. 4 ZP založený na princípe subsidiarity. To znamená, že právna úprava špeciálneho zákona - Zákonníka práce má prednosť pred právnou úpravou všeobecného zákona - Občianskeho zákonníka. Ide teda o uplatnenie právnej zásady lex specialis derogat legi generali, ktorá vyjadruje, že vo vzájomnom vzťahu všeobecnej a špeciálnej úpravy platí vždy(!) špeciálna právna úprava; resp. inak povedané, na pracovnoprávne vzťahy vznikajúce na základe Zákonníka práce sa aplikuje Občiansky zákonník jedine vtedy, ak Zákonník práce neupravuje tieto vzťahy odlišne. 11.2. Právna teória rozlišuje dva druhy neplatnosti právnych úkonov - absolútnu a relatívnu. U absolútnej neplatnosti pracovnoprávnych úkonov absencia právnych účinkov nastáva priamo zo zákona a v konaní pred súdom sa na ňu prihliada z úradnej povinnosti. Relatívne neplatný pracovnoprávny úkon je platný a vyvoláva všetky zamýšľané právne účinky, a to až do okamihu, kým sa oprávnený účastník nedovolá jeho neplatnosti. 11.3. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru je Zákonníkom práce založená na relatívnej neplatnosti právneho úkonu k tomu smerujúcemu (t. j. výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru, skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe alebo dohody o skončení pracovného pomeru), ktorej sa môže dovolať len ten z účastníkov, ktorý je dôvodom neplatnosti postihnutý. V prípade neplatnosti skončenia pracovného pomeru teda ide o výnimku(!) zo zásady absolútnej neplatnosti, na ktorej je Zákonník práce postavený. Pri uplatnení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa preto vždy aplikuje § 77 ZP ako špeciálna právna úprava (lex specialis), podľa ktorej túto neplatnosť môže účastník pracovného pomeru uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Táto lehota je konštruovaná ako hmotnoprávna a prekluzívna, čo teda znamená, že ak sa v tejto lehote neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde neuplatní, toto právo zaniká a súd musí na uplynutie tejto lehoty a na zánik práva z dôvodu preklúzie z úradnej povinnosti (ex offo) podľa § 36 ZP prihliadnuť. To znamená, že pokiaľ sa oprávnený účastník nedomáha vyslovenia neplatnosti právneho úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru a kým neplatnosť nevysloví príslušný súd, má tento právny úkon následky platného právneho úkonu. 11.4. Je pravdou, že výpoveď ako právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru a jej platnosť treba posudzovať podľa všeobecných ustanovení o právnych úkonoch v zmysle Občianskeho zákonníka, ako aj podľa ustanovení Zákonníka práce. Preto platnosť výpovede môže byť súdom posudzovaná nielen z hľadiska hmotnoprávnych podmienok, ako ich ustanovuje Zákonník práce, ale aj z hľadiska všeobecných náležitostí právnych úkonov, ako ich ustanovuje Občiansky zákonník, a teda z hľadiska náležitosti subjektu vôle, prejavu vôle, súladu právneho úkonu so zákonnom, dobrými mravmi a pod. Napriek uvedenému však princíp subsidiarity medzi Občianskym zákonníkom a Zákonníkom práce spôsobuje, že pre to, aby výpoveď ako právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru mohla byť považovaná za neplatnú, je nevyhnutné dodržať osobitný postup upravený v kogentnom ustanovení § 77 ZP, z ktorého neexistujú žiadne výnimky. Z toho potom vyplýva, že kým sa oprávnený účastník nedomáha určenia neplatnosti výpovede na súde a kým jej neplatnosť právoplatne nevysloví súd, má táto výpoveď následky platného právneho úkonu (t. j. v podobe skončenia pracovného pomeru), a to aj vtedy, ak by bola postihnutá takým dôvodom neplatnosti, ktorý má inak (t. j. vo všeobecnosti) následky absolútnej neplatnosti, inak nastáva priamo zo zákona a na ktorý sa v súdnom konaní inak prihliada z úradnej povinnosti. 11.5. Sumarizujúc uvedené, skutočnosť, či sa pracovný pomer skončil platne alebo neplatne, je oprávnený autoritatívne určiť len súd. Nie je teda relevantná faktická situácia, že právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru je neplatný; neplatné je totižto len také skončenie pracovného pomeru, ktorého neplatnosť bola určená právoplatným rozhodnutím súdu. Ak neprišlo k určeniu neplatnosti, skončil sa pracovným pomer na základe pracovnoprávneho úkonu, aj keby bol postihnutý vadou, ktorá spôsobuje jeho neplatnosť. Zároveň pritom platí, že akékoľvek dodatočné posudzovanie pracovnoprávneho úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru nesmie byť posudzované ako tzv. predbežná otázka v inom konaní pred súdom, napr. v konaní o určenie, že pracovný pomer trvá, o zaplatenie náhrady mzdy a pod. V inom konaní súd vychádza z toho, že skončenie pracovného pomeru, ktoré nebolo právoplatne určené ako neplatné, je platným právnym úkonom (k tomu tiež porov. rozsudok Najvyššieho súdu Československej socialistickej republiky sp. zn. 6 Cz 5/68, ktorý bol publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 40/1969). 12. V rozhodovanom spore nebolo sporovými stranami tvrdené a ani preukázané (a konajúci súd túto skutočnosť nezistil ani z vlastnej činnosti), že by skončenie ich pracovného pomeru na základe výpovede žalobcu z 27. júla 2015 bolo v osobitnom konaní podľa § 77 ZP súdom právoplatne určené za neplatné. Pokiaľ ani jedna zo sporových strán neuplatnila tento výlučný spôsob, ktorým Zákonník práce umožňuje dosiahnuť neplatnosť skončenia pracovného pomeru, znamená to, že výpoveď žalobcu z 27. júla 2015 treba považovať za platný právny úkon, na základe ktorého sa pracovný pomer medzi sporovými stranami riadne skončil uplynutím výpovednej doby a konajúci súd sa už nesmie touto otázkou (t. j. otázkou platnosti skončenia pracovného pomeru) v predmetnom spore o náhradu mzdy zaoberať ani ju vecne preskúmavať. V kontexte uvedeného potom námietky žalobcu o neplatnom skončení jeho pracovného pomeru u žalovanej na základe predmetnej výpovede z dôvodu uskutočnenia tohto zrušujúceho právneho úkonu v neslobodnej vôli či v tiesni spôsobenej hmotnou núdzou zapríčinenou konaním žalovanej priečiacim sa dobrým mravom, resp. z akýchkoľvek iných dôvodov už nemôžu mať žiadny relevantný právny význam. 13.1. Odhliadnuc od uvedeného, opäť pre úplnosť sa žiada dodať, že Občiansky zákonník ako všeobecná právna úprava uskutočnenie právneho úkonu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok nespája s absolútnou ani relatívnou neplatnosťou takéhoto právneho úkonu, ale priznáva dotknutému účastníkovi „len“ právo odstúpiť od zmluvy (porov. § 49 Občianskeho zákonníka) - z čoho je potom tiež zrejmé, že toto právo sa týka iba dvojstranných resp. viacstranných právnych úkonov, akým zmluva je, a nie jednostranných právnych úkonov, medzi ktoré patrí aj výpoveď z pracovného pomeru. Pokiaľ konajúca osoba robí právny úkon v tiesni, ide o vadu v pohnútke právneho úkonu, ktorou je tieseň. V tomto prípade neprejavuje konajúci celkom slobodne svoju vôľu, avšak nekoná pod vplyvom fyzického donútenia ani bezprávnej vyhrážky, a preto takýto právny úkon nie je absolútne neplatný. 13.2. Právny úkon je uskutočnený v neslobodnej vôli vtedy, pokiaľ u konajúceho absentuje možnosť sám sa slobodne rozhodnúť (porov. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vôľa ako základný prvok právneho úkonu nie je slobodná pri fyzickom donútení - vtedy vôľa celkom absentuje - alebo pri bezprávnej vyhrážke (psychickom donútení), kedy konajúci síce prejavuje svoju vôľu, avšak táto vôľa nie je slobodná, pretože sa na ňu bezprávne pôsobí v takej intenzite, ktorá u konajúceho vzbudzuje dôvodný strach z ujmy, ktorou sa hrozí tak, že sa jeho vôľa prejavená pri právnom úkone vytvára pod vplyvom tohto strachu. V rozhodovanom spore nebolo žalobcom tvrdené, že by výpoveď z pracovného pomeru z 27. júla 2015 uskutočnil pod fyzickým donútením, ktoré by celkom vylúčilo uplatnenie vôle donucovaného a nahradilo ju vôľou donucujúceho. Zo žalobcových tvrdení však nevyplýva ani to, že by predmetnú výpoveď uskutočnil pod tlakom bezprávnej vyhrážky, resp. že by takýto prejav vôle bol vynútený v príčinnej súvislosti s bezprávnou vyhrážkou. Za takúto vyhrážku nemožno považovať výzvu žalovanej v liste z 23. apríla 2015, aby sa žalobca dostavil na pracovisko k výkonu práce, inak bude jeho absenciu považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku čoho bude s ním môcť okamžite skončiť pracovný pomer. Medzi touto výzvou s uvedenou hrozbou sankcie v podobe možnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a jednostranným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnanca nie je totižto žiadna vecná ani časová príčinná súvislosť. Napokon sám žalobca tvrdí, že pracovný pomer skončil výpoveďou kvôli nevyplácaniu náhrady mzdy a neprideľovaniu vhodnej práce v trvaní vyše štyroch mesiacov, v dôsledku čoho sa dostal do hmotnej núdze a stavu tiesne, a nie pod vplyvom strachu, že ho žalovaná 23. apríla 2015 vyzvala na nástup do práce a upovedomila ho o možnej sankcii s tým spojenej. Už len z následného konania žalobcu, ktorý túto výzvu nerešpektoval a do práce sa už vôbec nedostavil, je zjavné, že žiadny strach zo skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej nemal, ale práve naopak, obsah jeho podaní indikuje, že si takúto situáciu sám želal, pretože v takom prípade by mu vznikol nárok na odstupné, z výplaty ktorého by si vedel na určitý čas zabezpečiť svoje životné potreby a následne požiadať o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie a poberať dávky v nezamestnanosti. 14. Nenáležitou je i námietka žalobcu o neplatnosti jeho výpovede z pracovného pomeru z dôvodu podľa § 17 ods. 1 ZP, ktorý vyvodzuje z toho, že sa týmto právnym úkonom ako zamestnanec vopred vzdal svojho práva na mzdu za vykonanú prácu, resp. náhradu mzdy v prípade prekážok v práci na strane zamestnávateľa. 14.1. Pracovnou zmluvou, na základe ktorej vzniká pracovný pomer, sa zamestnanec zaväzuje vykonávať prácu pre zamestnávateľa a zamestnávateľ sa zaväzuje poskytovať zamestnancovi mzdu za vykonanú prácu. Mzda teda patrí zamestnancovi len za prácu, ktorú už fakticky vykonal(!). Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranným právnym úkonom - prejavom vôle, ktorým účastník pracovného pomeru bez ohľadu na vôľu druhého účastníka ukončuje svoj záväzok vyplývajúci z pracovný zmluvy, na ktorý sa touto zmluvou sám zaviazal. Výpoveď z pracovného pomeru pôsobí do budúcna, a to tak, že pracovný pomer nekončí nadobudnutím perfektnosti tohto jednostranného právneho úkonu doručením, ale až uplynutím zákonnej výpovednej doby. Výpoveď z pracovného pomeru tak ruší vznik budúcich povinností zmluvných strán, ktoré im vyplývali z pracovného pomeru. 14.2. Z uvedeného výkladu vyplýva, že výpoveďou sa teda zamestnanec vopred nevzdáva žiadnych svojich práv, ale sám dobrovoľne ruší svoj záväzok ďalej vykonávať prácu pre zamestnávateľa, na ktorý sa pracovnou zmluvou zaviazal. Pokiaľ teda zamestnanec z vlastnej vôle už nechce ďalej u zamestnávateľa pracovať, musí mu byť - z povahy aj logiky veci - zrejmé, že mu nebude ďalej vyplácaná dohodnutá mzda, keďže z jeho strany absentuje predmet správania sa v právnom vzťahu (t. j. vykonanie práce), na ktorý sa poskytnutie mzdy viaže. Výpoveď z pracovného pomeru preto nemožno stotožňovať so vzdaním sa vopred práva zamestnanca na mzdu, ale ide právny inštitút, ktorý vyvoláva skončenie pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca so zamestnávateľom; a pokiaľ neexistuje pracovnoprávny vzťah (pracovný pomer), objektívne potom nemôžu existovať ani žiadne práva a povinnosti jeho subjektom (vrátane povinnosti zamestnávateľa poskytovať mzdu ako odmenu za vykonanú prácu). 14.3. Ak by sa predsa len pristúpilo na žalobcovu argumentáciu o tom, že v prípade dania výpovede z pracovného pomeru zo strany zamestnanca ide o neplatný právny úkon z dôvodu, že zamestnanec sa ním vopred vzdáva svojho práva na mzdu, znamenalo by to, že každé skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnanca by bolo fakticky neplatné, keďže vždy je vo výsledku spojené aj so zánikom práva na mzdu za vykonanú prácu, a teda zamestnanec by sám nemohol žiadny pracovný pomer v podstate nikdy fakticky platne ukončiť. Pre prípad, že uvedená argumentácia žalobcu bola myslená tak, že výpoveďou danou zamestnancom by platne zanikol len jeho záväzok ďalej vykonávať prácu, avšak záväzok zamestnávateľa poskytovať mu mzdu by nezanikol, pretože zamestnanec sa nemôže platne vopred vzdať svojich práv (t. j. práva na mzdu), potom by každý jeden zamestnanec prijatý do pracovného pomeru mohol hneď na druhý deň tento pracovný pomer vypovedať, v dôsledku čoho by sa potom on sám svojho záväzku vykonávať prácu zbavil a už by nemusel pre zamestnávateľa pracovať, avšak zamestnávateľ by mu bol napriek uvedenému povinný platiť mzdu, a to v podstate až doživotne. So zreteľom na tieto iracionálne závery, ku ktorým predmetná argumentácia žalobcu vedie, je potrebné ju označiť za prima facie natoľko absurdnú (argumentum ad absurdum), že snáď si jej celkom zjavná nenáležitosť nevyžaduje už žiadny ďalší komentár. 15. Konkludujúc uvedené, pracovný pomer medzi sporovými stranami sa teda riadne skončil na základe výpovede žalobcu z 27. júla 2015 uplynutím výpovednej doby 30. septembra 2015 a keďže k založeniu žiadneho nového pracovného pomeru medzi sporovými stranami následne už nedošlo, je potrebné uzavrieť, že žalobca sa neopodstatnene domáha nároku na náhradu mzdy v zmysle § 142 ods. 3 ZP za obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022. Súd preto jeho žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 16. Súd podľa § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom I.. D. I. R., C.., I., ktorá vypracovala lekársky posudok zo 17. apríla 2015, pretože skutočnosti, ktoré sa týmto dôkazom mali podľa návrhu žalobcu overiť (t. j. že tento posudok vo svojom obsahu nesprávne vymenúva činnosti, ktoré žalobca nemá vykonávať, čo však zákon č. 355/2007 Z. z. pri závere o dlhodobej nespôsobilosti na výkon posudzovanej práce nepripúšťa), už postačujúcim spôsobom vyplývali zo samotnej žalobcom predloženej listiny, na ktorej je tento lekársky posudok zachytený. Navyše, táto skutočnosť, ktorá mala byť predmetným dôkazom overená, nemá relevantný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, od nej nezávisí, či žalobou uplatnený peňažný nárok je alebo nie je daný. 17. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 s 2 CSP v spojení § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná mala v konaní plný procesný úspech, preto jej proti neúspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd však v súlade so zásadou procesnej ekonómie v zmysle čl. 17 CSP náhradu trov konania žalovanej nepriznal (R 72/2018), pretože z obsahu spisu nevyplýva, že jej v tomto spore vznikli trovy súdneho konania (napr. na zaplatenom súdnom poplatku či preddavkoch na trovy dokazovania) alebo právneho zastúpenia. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava IV. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.