{"guid": "3709abed-6e1d-49d5-ba34-a2a2bd58263e:462ea022-9cd7-4209-8c94-373482422fdc", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1522201596.5", "spisova_znacka": "B5-42C/16/2022", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B5-42C/16/2022 z 23. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 23. mája 2025, sp. zn. B5-42C/16/2022, ECLI:SK:MSBA4:2025:1522201596.5", "identifikacne_cislo": "1522201596", "sud": {"guid": "sud_105", "nazov": "Mestský súd Bratislava IV", "typ": "mestsky", "slug": "mestsky-sud-bratislava-iv"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2025-05-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1967/71", "nazov": "SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1967"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/355", "nazov": "zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/355", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/355-2007"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/462ea022-9cd7-4209-8c94-373482422fdc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1522201596.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2025:1522201596.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2025:1522201596.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nMestský súd Bratislava IV\nB5-42C/16/2022\n1522201596\n23. 05. 2025\nMgr. Lívia Piervolová\nECLI:SK:MSBA4:2025:1522201596.5\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nMestský súd Bratislava IV sudkyňou Mgr. Líviou Piervolovou v právnej veci žalobcu: Slovenská republika,\nv mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO:\n00 151 866, proti žalovanej: A. B. B., nar. XX.X.XXXX, tr. bytom: C. XXXX/XX, XXX XX A. o zaplatenie\n455,- EUR s príslušenstvom, takto\nrozhodol:\nI. Súd žalobu zamieta.\nII. Žalovanej nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Žalobou doručenou súdu dňa 18.3.2022 sa žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 455,EUR s príslušenstvom. Podanú žalobu odôvodnil tým, že žalovanej bola dňa 24.9.2020 vystavená\nfaktúra č. XXXXXXXXXX za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení\nGabčíkovo za obdobie od 19.3.2020 do 23.4.2020. Faktúra bola vystavená na sumu 455,- EUR, so\nsplatnosťou do 24.10.2020. Keďže pohľadávka nebola v lehote splatnosti zaplatená, žalobca vyzval\nžalovanú na jej úhradu výzvami zo dňa 4.12.2020 a 31.1.2022. Ani napriek výzvam nedošlo k úhrade\nsplatnej pohľadávky. Žalovaná je od 25.10.2020 v omeškaní, preto si žalobca uplatnil aj nárok na úrok\nz omeškania z požadovanej istiny vo výške 5 % ročne až do zaplatenia. Žalobca odvodzoval uplatnený\nnárok z § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z.z.“).\nPredmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú\npri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady\nje povinná znášať. Uvedená povinnosť je v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nPL. ÚS 4/2021 v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Poukázal na to, že faktúra predstavuje plnenie\nv podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej\nizolácie v karanténnom zariadení. Zastával názor, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj\nv prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v zmysle\nplatných právnych predpisov a žalovanej stravu zabezpečil. Žalobca je povinný využívať všetky právne\nprostriedky na vymoženie pohľadávky štátu v súlade so zákonom č. 278/1993 Z.z. o správe majetku\nštátu v znení neskorších predpisov a zákonom č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu v znení neskorších\npredpisov.\n2. Žalobca k žalobe priložil listinné dôkazné prostriedky: faktúra č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.9.2020\ns doručenkou zo dňa 14.10.2020, výzva na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti zo dňa 4.12.2020,\nvýzva na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 31.1.2022 s doručenkou zo dňa 4.2.2022.\n3. Dňa 22.3.2022 vydal súd platobný rozkaz, ktorým žalobe vyhovel.\n\n4. Proti platobnému rozkazu podala žalovaná dňa 25.4.2022 odpor s vecným odôvodnením. Nárok\nv celom rozsahu odmietla čo do právneho dôvodu, aj výšky. Stravu si počas izolácie zabezpečila\nz iných zdrojov, osobne si žiadnu stravu od žalobcu neobjednala, ani neprijala. Žalobca vystavil na\nmeno žalovanej iba faktúru, ktorá nie je aktom orgánu verejnej správy, ani rozhodnutím. Medzi žalobcom\na žalovanou by preto mohlo ísť iba o súkromnoprávny zmluvný vzťah, avšak žalobca nepreukázal, že by\ntento vzťah vznikol. Okrem toho neuviedol ani opis nákladov, teda na základe čoho dospel k žalovanej\nsume. V žalobe absentuje pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, preto žalobca neuniesol\npovinnosť tvrdenia. Namietala aj formu a obsah faktúry, keďže v nej chýba jasná špecifikácia položky\nv merných jednotkách a vyjadrenie množstva. Vzniesla námietku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu,\nktorý nepreukázal, že by bol nositeľom hmotnoprávneho vzťahu a že by bol splnomocnený zákonom na\nuloženie požadovanej povinnosti.\n5. Uznesením zo dňa 9.5.2022 súd zrušil platobný rozkaz.\n6. Žalobca vo svojej replike zo dňa 31.5.2022 zotrval na podanej žalobe. Úrad verejného zdravotníctva\nSlovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného\nzdravotníctva podľa ustanovenia § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z.z. z dôvodu vyhlásenia\nmimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f)\na ustanovenia § 48 ods. 4 písm. n) zákona č. 355/2007 Z.z. opatrenie č. OLP/2595/2020 zo dňa\n15.3.2020, ktoré v bode D) opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa 16.3.2020 zmenil. Podľa písmena\nA6 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 113 zo dňa 15.3.2020 bolo ministerke vnútra SR uložené\n„vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z\npostihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR“. Nariadenie izolácie\nformou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Zákon\nč. 355/2007 Z.z. v ustanovení § 12 stanovuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam a na to, aby\nsa dosiahol predpokladaný účinok nariadených opatrení. Ustanovenie § 51 zákona č. 355/2007 Z.z.\nukladá povinnosť fyzickým osobám plniť nariadené opatrenia a podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním\nprenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s\nnebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému\nočkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam. Žalovaná s poukazom\nna to absolvovala izoláciu v karanténnom zariadení. V § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. je určený\nokruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených týmto\nzákonom. Nerieši však prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý nie je orgánom verejného\nzdravotníctva a ktorý neuložil povinnosť podľa zákona č. 355/2007 Z.z. Žalobca pri vystavení faktúr\nnebol v postavení orgánu verejného zdravotníctva, z tohto dôvodu nemohol postupovať podľa § 59 ods.\n1 zákona č. 355/2007 Z.z. Faktúry preto nemôžu byť rozhodnutím, na ktoré by sa vzťahoval zákon č.\n71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSK“).\nPredstavujú len výzvu na dobrovoľné uhradenie paušálnych nákladov za stravu. Fyzické osoby sú\npodľa § 51 zákona č. 355/2007 Z.z. povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam. Žalovaná\nmala povinnosť absolvovať izoláciu v karanténnom zariadení a uhradiť náklady, ktoré vznikli pri plnení\npovinností ustanovených zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi\nochranu verejného zdravia. Fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou\nizoláciou, ale iba určenú paušálnu čiastku za stravu. Všetkým fyzickým osobám, ktoré mali povinnosť\nabsolvovať izoláciu, bola zabezpečená strava rovnako, pričom žalovaná nepredložila žiaden doklad,\nz ktorého by vyplývalo, že zabezpečenú stravu neprijala. Žalobca v rámci špecifikácie žalovanej\nsumy uviedol, že vychádzal zo všeobecne záväzného právneho predpisu platného v rozhodnom\nčase, a to zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení\ns opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 176/2019 Z.z. o\nsumách stravného (ďalej len „opatrenie“). Podľa § 1 písm. c) opatrenia je suma stravného za deň\nvo výške 11,60 EUR, k čomu bola pripočítaná suma 1,40 EUR za plastový obal. Súčtom uvedených\nsúm vznikla paušálna suma za stravu vo výške 13,- EUR za deň. V zmysle § 2 ods. 10 nariadenia\nvlády Slovenskej republiky č. 269/2020 Z.z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie\nv súvislosti s vyhlásením núdzového stavu na zabezpečenie riešenia druhej vlny koronavírusu\nCOVID-19: „Financovanie karanténnych zariadení sa riadi usmernením generálneho riaditeľa sekcie\nkrízového riadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SKR-COKP1-2020/000496-006 o rozsahu\na podmienkach úhrad nákladov spojených s vykonávaním karanténnych opatrení v karanténnych\nzariadeniach a o postupe účtovania zverejnenom na stránke D..“. Podľa čl. 3 ods. 4 usmernenia\n\ngenerálneho riaditeľa sekcie krízového riadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č.p: SKRCOKP1-2020/000496-006 zo dňa 11.11.2020 o rozsahu a podmienkach úhrad nákladov spojených s\nvykonávaním karanténnych opatrení v karanténnych zariadeniach a o postupe účtovania: „Stravnou\njednotkou je denná strava v odporúčanej celkovej výške 13,- eur s DPH vrátane plastového obalu, ak\nubytovanému bola dodaná celodenná strava (raňajky, obed, večera). Ak ubytovanému nebola dodaná\ncelodenná strava, hodnota stravnej jednotky sa pomerne kráti podľa dodanej stravy vo výške 3,- EUR\nza raňajky, 5,- EUR za obed a 5,- EUR za večeru“. Vzhľadom na to, že žalovanej bola dodaná strava\npočas nariadenej izolácie v zariadení Gabčíkovo, ktorú absolvovala v období od 19.3.2020 do 23.4.2020,\njej bola vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX na sumu 455,- EUR. Žalobca nie je platiteľom DPH,\nčo je uvedené aj na vystavenej faktúre. Žalobca nebol povinný vystavovať faktúru; v zmysle zákona\nč. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov postačovalo vystaviť účtovný doklad.\nNapriek tomu žalobca vystavil faktúru, ktorá obsahuje všetky náležitosti účtovného dokladu a obsahuje\naj údaje nad rámec zákonnej povinnosti. Námietky žalovanej vo vzťahu k fakturácii tak považoval\nza bezpredmetné.\n7. V duplike zo dňa 12.8.2022 žalovaná zotrvala na svojej obrane. Okrem toho namietala právomoc\ncivilného súd. Podľa jej názoru patrila vec pod režim ZoSK, čo vyvodzovala z § 6 ods. 3 písm. l) a § 6\nods. 4 písm. x) zákona č. 355/2007 Z.z. Uviedla, že v jej prípade ani nemala byť karanténa v štátnom\nzdravotníckom zariadení nariadená, ale jej malo byť umožnené realizovať ju v domácej karanténe (v\nsúlade s vyhláškou č. OLP/2567/2020 a opatrením č. OLP/2640/2020). Na základe nariadenia vlády\nč. 269/2020 Z.z. uhrádzali náklady za pobyt v štátnej karanténe iba osoby, ktoré boli v zariadeniach\ndobrovoľne ubytované (mali teda na výber). Taktiež poukázala na to, že žalobca prvotne používal\npojem faktúra a následne tvrdí, že ide iba o výzvu na dobrovoľné uhradenie paušálnych nákladov.\nK špecifikácii žalovanej sumy zo strany žalobcu uviedla, že spôsob určenia nákladov nevyplýva priamo\nzo zákona č. 355/2007 Z.z. Žalobca pri vyčíslení nákladov vychádzal zo zákona č. 283/2020 Z.z. Takáto\nanalógia je v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/41/2008 vylúčená.\nVyjadrenie žalobcu je navyše zmätočné a nezrozumiteľné, keď na jednej strane ohľadom výpočtu\nodkazuje na zákon č. 283/2020 Z.z. a na strane druhej na nariadenie vlády č. 269/2020 Z.z. To naviac\nnadobudlo účinnosť až 1.10.2020, pričom karanténa prebiehala v mesiaci marec 2020. V čase izolácie\nžalovanej v karanténnom zariadení predmetné nariadenie ešte neplatilo, preto ho nemožno aplikovať\nna danú vec. Namietla, že v zmysle negatívnej dôkaznej teórie nie je povinná preukazovať neobjednanie\na nespotrebovanie tovaru (stravy). Naopak, je povinnosťou žalobcu preukázať, že medzi sporovými\nstranami vznikol súkromnoprávny vzťah, na základe ktorého jej poskytol plnenie a toto plnenie prijala.\n8. Žalovaná k duplike priložila listinné dôkazné prostriedky: verejná vyhláška ÚVZ SR č. OLP/2567/2020\nzo dňa 12.3.2020, opatrenie ÚVZ SR č. OLP/2640/2020 zo dňa 18.3.2020. Zároveň navrhla svoj\nvýsluch a výsluch jej manžela E. B., a to k priebehu cesty späť na Slovensko, prístupu štátnych\nzamestnancov na letisku v Budapešti, okolnostiam a podmienkam dopravy na Slovensko, zabezpečeniu\na podmienkam ubytovania, (ne)poskytovaniu stravy. Taktiež navrhla výsluch bližšie nešpecifikovaných\nosôb, ktorí žalovanej zabezpečovali stravu počas izolácie.\n9. Žalobca podaním zo dňa 13.9.2022 nad rozsah už prezentovanej argumentácie uviedol, že\nkaranténne zariadenie Gabčíkovo dlhodobo užíval na základe zmluvy o poskytovaní služieb č.\nU-5/2001 zo dňa 25.6.2001 v znení neskorších predpisov pre potreby migračnej politiky. Žalobca,\nako objednávateľ, uzatvoril dňa 16.3.2020 rámcovú dohodu o poskytovaní služieb s poskytovateľom:\nKOMPLEXNÁ CENTRÁLNA ZÁCHRANNÁ SLUŽBA (ďalej len „Dohoda“). Predmetom Dohody bol\nzáväzok poskytovateľa zabezpečovať pre objednávateľa služby súvisiace s pobytom občanov\numiestnených v karanténe v súvislosti s ochorením COVID-19 na základe rozhodnutia Ústredného\nkrízového štábu a Verejnej vyhlášky č. OLP/2567/2020 zo dňa 12.3.2020. Išlo o záchranárske\nslužby a logistickú podporu, stravovacie služby a strážnu službu, vykonávané v miestach určených\nobjednávateľom. Obsahom Dohody bol aj záväzok objednávateľa uhradiť poskytovateľovi za poskytnuté\nslužby dojednanú cenu. Podľa článku I bod 1.2. Dohody si objednávateľ vyhradzuje právo stanoviť\nkonkrétny rozsah služieb formou písomných objednávok v závislosti od jeho reálnej potreby. Miesto\nplnenia bude presne špecifikované v konkrétnej objednávke objednávateľa. V súlade s Dohodou vystavil\nžalobca pre poskytovateľa objednávku č. XXXXXXXXXX. Na základe zabezpečených stravovacích\nslužieb vystavil poskytovateľ dňa 31.3.2022 faktúru č. XXXXXXXXX a dňa 27.4.2020 faktúru č.\nXXXXXXXXX. Zároveň poukázal na rozhodnutia súdov prvej inštancie, ktoré v obdobných veciach\nžalobám žalobcu vyhoveli.\n\n10. Žalobca k vyjadreniu predložil listinné dôkazné prostriedky: rámcová dohoda o poskytovaní služieb\nzo dňa 16.3.2020, objednávka č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.3.2020, faktúra č. XXXXXXXXX zo dňa\n31.3.2020 a faktúra č. XXXXXXXXX zo dňa 27.4.2020.\n11. Na prejednanie veci nariadil súd pojednávanie na deň 23.5.2025, na ktoré predvolal obe sporové\nstrany. Podaním doručeným súdu dňa 22.4.2025 žalobca ospravedlnil svoju neúčasť z dôvodu\nhospodárnosti a požiadal súd, aby konal v jeho neprítomnosti. Žalovaná sa pojednávania zúčastnila\na zotrvala na svojej procesnej obrane. Poukázala na rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach.\nPredložila súdu písomné vyjadrenie, ktorého obsah bol zhodný s ústnym prednesom žalovanej na\npojednávaní. K tomuto priložila listinné dôkazné prostriedky, na ktoré však súd v zmysle § 153 CSP\nneprihliadol. Ak by na nich súd mal prihliadnuť, vyžadovalo by to nariadenie ďalšieho pojednávania alebo\nvykonanie ďalších úkonov súdu. Naviac, žalovaná ich mohla predložiť skôr, ak by konala starostlivo so\nzreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Žalovaná navrhla aj vydanie rozsudku pre zmeškanie\nžalobcu. Súd tomuto návrhu žalovanej nevyhovel, keďže žalobca svoju neúčasť ospravedlnil riadne\na včas a súhlasil s konaním v jeho neprítomnosti. Za týchto okolností neboli splnené podmienky na\npostup súdu podľa § 278 CSP.\n12. Súd vo veci vykonal dokazovanie prednesom žalovanej a oboznámením sa s obsahom listinných\ndôkazov tvoriacich obsah spisu a zistil skutkový stav veci:\n13. Dňa 24.9.2020 vystavil žalobca žalovanej faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu vo výške 455,- EUR, a to\ntitulom nákladov za stravu počas nariadenej karantény v zariadení Gabčíkovo za obdobie od 19.3.2020\ndo 23.4.2020. Faktúra bola splatná do 24.10.2020. Faktúra bola žalovanej doručená do vlastných rúk\ndňa 14.10.2020.\n14. Výzvami zo dňa 4.12.2020 a 31.1.2022 vyzval žalobca žalovanú na úhradu dlžnej sumy, fakturovanej\nfaktúrou č. XXXXXXXXXX. Výzva zo dňa 31.1.2021 bola žalovanej doručená do vlastných rúk dňa\n4.2.2022.\n15. Z opatrenia ÚVZ SR pri ohrození verejného zdravia č. OLP/2640/2020 zo dňa 18.3.2020 a verejnej\nvyhlášky ÚVZ SR č. OLP/2567/2020 zo dňa 12.3.2020 vyplýva, že boli prijaté opatrenia z dôvodu\nvyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky v súvislosti s pandémiou ochorenia\nCOVID-19.\n16. V rámcovej dohode o poskytovaní služieb zo dňa 16.3.2020 sa žalobca s poskytovateľom\nKOMPLEXNÁ CENTRÁLNA ZÁCHRANNÁ SLUŽBA dohodli, že poskytovateľ zabezpečí pre žalobcu\nslužby súvisiace s pobytom občanov umiestnených v karanténe v súvislosti s ochorením COVID-19. Na\nzáklade tejto dohody vystavil žalobca objednávku č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.3.2020 (predložená bez\nelektronickej autorizácie). Za poskytnuté služby bola žalobcovi vystavená faktúra č. XXXXXXXXX zo\ndňa 31.3.2020 a faktúra č. XXXXXXXXX zo dňa 27.4.2020.\n17. Po právnej stránke posúdil súd vec nasledovne:\n18. Podľa § 2 CSP: „Podľa tohto zákona sa postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný\nmimosporový poriadok, Správny súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak.“.\n19. Podľa § 3 CSP: „Súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,\nak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.“.\n20. Podľa § 1 ods. 1 ZoSK: „Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy\nsprávne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb\na právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.“.\n21. Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „SSP“): „V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo\nprávom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v\nďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené\n\nzáujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu\nverejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa\nmôže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.“.\n22. Podľa § 7 písm. d) SSP: „Správne súdy nepreskúmavajú súkromnoprávne spory a iné\nsúkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc súdu v civilnom procese.“.\n23. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z.: „Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností\nustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu\nverejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.“.\n24. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z. v znení účinnom v čase karantény žalovanej:\n„Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí\nalebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky\ndohľad, karanténne opatrenia.“.\n25. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 (ďalej len „nález“):\n„Hoci samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti\nani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje\ndo osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona\no ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení\nna predchádzanie ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú\npôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane\nverejného zdravia, ktorý zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného\nzdravotníctva v rámci jeho územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane\nverejného zdravia aplikovateľný aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm.\nk) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením\n§ 48 ods. 4 písm. n) na § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej\nterminológie v § 48 ods. 4 písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia.“ (ods. 109);\n„Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti\no izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych\nopatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie\nochoreniam a sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou\nlegálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej\nslobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48\nods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu\njaviť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a\ntým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v\nprospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy\ndo ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 zákona\no ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods.\n2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich\nformulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej\nsúladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v\ntejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného\nzdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov\ntejto kompetencie zákonodarcom.“ (ods. 110);\n„Niet pochýb o tom, že namietané ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia\nje ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v\nrozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať. Z tohto\nustanovenia je zároveň zrejmé, že uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto\nvzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia.“ (ods. 157);\n\n„Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov\nspojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom\no náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam\nobmedzujúcim jej osobnú slobodu – patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s\npoužívaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď.“ (ods. 158).\n26. Na základe vykonaného dokazovania, aplikujúc citované ustanovenia a vychádzajúc z nálezu, dospel\nsúd k záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu voči žalovanej je nedôvodný. Z hypotézy § 58 ods.\n2 zákona č. 355/2007 Z.z. vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaná znášať, musia súvisieť s plnením\npovinností podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby osoby,\nktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením\nÚVZ SR znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (obdobne aj Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky v ods. 157 nálezu) ide o zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej\nosoby vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva\nz hľadiska rozsahu je obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré\nje fyzická osoba povinná znášať sama. Ide o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností,\nnielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim osobnú slobodu - patrí sem napríklad povinnosť\nznášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie\n(ods. 158 nálezu). Z argumentácie Ústavného súdu Slovenskej republiky v plenárnom náleze vyplýva,\nže ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. má výrazný súkromnoprávny presah, keďže\nstanovuje, že žalovaná nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré jej v súvislosti s plnením uložených\npovinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi\n„poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom – osobou povinnou plniť povinnosti podľa predmetného\nzákona. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. upravuje len vertikálne právne vzťahy\nmedzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanej) uložil a povinnosťou fyzickej\nosoby znášať náklady s tým spojené. Uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej\nosobe vznikli (napr. kúpa rúšok, respirátorov, dezinfekcie). Povinnosť zaplatenia týchto nákladov\nvzniká v okamihu uzavretia súkromnoprávneho vzťahu, ktorým prijímateľ ako povinná osoba realizuje\npovinnosti uložené mu opatrením ÚVZ SR. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká\npovinnej osobe výdavok okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho (§ 58 ods. 2 zákona\nč. 355/2007 Z.z.). Ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci domáhať\nzaplatenia kúpnej ceny podľa § 588 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení\nneskorších predpisov, nie na základe § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. Totožne to platí aj pre prípad\nposkytnutia stravy žalovanej, kde nárok domáhať sa zaplatenia pohľadávky patrí tomu, kto uvedenú\nslužbu dodal.\n27. Žalobca v konaní netvrdil, ani nepreukázal, že bol poskytovateľom stravy pre žalovanú, resp. že\nbol prevádzkovateľom zariadenia, ktoré stravu žalovanej poskytlo. Nepreukázal existenciu právneho\nvzťahu, na základe ktorého by mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie\nžalovanej. Netvrdil ani iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali oprávnenie domáhať sa plnenia žalovanej\npohľadávky. Svoj nárok preukazoval vystavenou faktúrou, ktorá bez skutkových tvrdení a ďalších\ndôkazov sama o sebe nepreukazuje nárok žalobcu voči žalovanej. O to viac, ak žalovaná výslovne\npopierala, že si službu u žalobcu neobjednala a táto jej ani nebola dodaná. V otázke uzavretia zmluvného\nvzťahu a dodania služby spočíva bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na žalobcovi. Každý preukazuje\nsvoje vlastné skutkové tvrdenia, pričom od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval\nreálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť – niečo čo sa nestalo, čo neexistuje).\nPreukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné.\n28. Súd nemal za preukázané, že by medzi sporovými stranami vznikol súkromnoprávny záväzkový\nvzťah. Na tomto závere nič nemení ani žalobcom predložená rámcová zmluva a súvisiaca objednávka\ns faktúrami. Tieto listiny preukazujú iba vzťah medzi žalobcom a poskytovateľom zdravotníckeho\nzariadenia, nie však vzťah medzi žalobcom a žalovanou.\n29. Vzhľadom na nepreukázanie vzťahu medzi sporovými stranami súd nevykonal dokazovanie\nvýsluchom žalovanej, ani (bližšie nešpecifikovaných) svedkov. Okolnosti, ku ktorým žalovaná navrhovala\npredmetné výsluchy, nesúviseli s uplatneným nárokom, resp. by neviedli k zisteniu takých skutočností,\nktoré by boli relevantné pre toto konanie. Vykonanie týchto dôkazov by bolo nadbytočné a nehospodárne.\n\n30. Pokiaľ ide o právomoc súdu, v tomto smere sa súd nestotožňuje s námietkou žalovanej. Ako\nvyplýva z plenárneho nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, v danom prípade je potrebné\npreukázať existenciu súkromnoprávneho vzťahu. Na prejednanie a rozhodnutie súkromnoprávnych\nsporov je daná právomoc súdu v zmysle § 3 CSP. Pri takýchto konaniach je právomoc správneho súdu\nvylúčená priamo ustanovením § 7 písm. d) SSP. Na aplikáciu ZoSK a konanie pred správnym orgánom\nsa vyžaduje, aby išlo o oblasť verejnej správy, do ktorej predmetná vec taktiež nespadá (vzhľadom\nna jej súkromnoprávny charakter). S poukazom na uvedené bola a je daná právomoc konajúceho súdu\nna konanie a rozhodnutie vo veci.\n31. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a žalobu zamietol.\n32. Žalovaná bola v konaní procesne úspešná, preto by jej podľa § 255 ods. 1 CSP prináležal\nnárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovanej však v konaní žiadne trovy nevznikli\na na pojednávaní dňa 23.5.2025 uviedla, že si nárok na náhradu trov konania neuplatňuje. V záujme\nrozumného a spravodlivého usporiadania procesných vzťahov (čl. 4 ods. 2 CSP) a s prihliadnutím na\nhospodárnosť konania preto súd rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.\nV tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2018\nsp. zn. 7Cdo/14/2018 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. 72/2018): „Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl.\n17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť\npriamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti\nktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.\nOdvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 355 ods. 1 CSP, § 362 ods. 1 CSP, §\n359 CSP, § 358 CSP).\nV odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)\na čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ\nrozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363 CSP, § 364 CSP).\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 CSP).\nOdvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej\ninštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada\nmala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť\na dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 2 a 3 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:16deee41-196d-4fc8-8782-f7017f9a8fa4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 8. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-08", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.4.2021.2"}, {"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}], "citovane_v": []}