{"guid": "f454e72d-4cc4-43db-9b34-6c2b27e92aa9:e1040dc3-a15c-4799-9452-5ffcaa93c636", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:7617211751.12", "spisova_znacka": "B1-21C/17/2018", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-21C/17/2018 z 28. 10. 2025", "citacia": "rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 28. októbra 2025, sp. zn. B1-21C/17/2018, ECLI:SK:MSBA4:2025:7617211751.12", "identifikacne_cislo": "7617211751", "sud": {"guid": "sud_105", "nazov": "Mestský súd Bratislava IV", "typ": "mestsky", "slug": "mestsky-sud-bratislava-iv"}, "sudca": "JUDr. Silvia Rovňánková", "sudca_id": 3019, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-silvia-rovnankova-3019", "datum_vydania": "2025-10-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e1040dc3-a15c-4799-9452-5ffcaa93c636", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:7617211751.12", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2025:7617211751.12", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2025:7617211751.12/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nMestský súd Bratislava IV\nB1-21C/17/2018\n7617211751\n28. 10. 2025\nJUDr. Silvia Rovňánková\nECLI:SK:MSBA4:2025:7617211751.12\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nMestský súd Bratislava IV pred sudkyňou JUDr. Silviou Rovňánkovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom C. XX, zastúpený: Advokátska kancelária Prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., advokát,\nKu potoku č. 4, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 4.652,67 eur, takto\nrozhodol:\nI. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.000,- eur, a to všetko v lehote do troch\ndní od právoplatnosti rozsudku.\nII. Žaloba sa vo zvyšnej časti z a m i e t a .\nIII. Žalobcovi sa voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu\nodôvodnenie:\n1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Spišská Nová Ves dňa 08.06.2017, postúpenou\nbývalému Okresnému súdu Bratislava I dňa 28.03.2018, od žalovaného domáha nároku na náhradu\nškody vo výške 4.652,67 eur, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnou transpozíciou\nSmernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2002 o niektorých aspektoch\norganizácie pracovného času (ďalej aj ako „Smernica“).\n2. Svoj nárok odôvodňoval tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej\nrepubliky s miestom výkonu štátnej služby v Spišskej Novej Vsi. Poukázal na to, že týždenný pracovný\nčas žalobcu sa skladá z 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová\npohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného\npracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Prekročenie dĺžky týždenného pracovného času\nčlenským štátom zakladá jeho zodpovednosť podľa práva Únie a pre osoby postihnuté takýmto\nprekročením zakladá právo na náhradu spôsobenej škody pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu.\nV okolnostiach prípadu ide o Smernicu 93/104/ES a Smernicu 2003/88/ES Európskeho parlamentu\na rady zo dňa 04.11.2002, ktorých základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a\nzdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku, primeraných\nprestávok v práci, ako aj stanovenie maximálneho týždenného pracovného času. Súdny dvor EU\npotvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného času v spojení s ďalším\n„riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Žalobca poukázal\nna rozhodnutia vo veci C-429/09 G. Fuss, C-437/05 J.Vorel a uzavrel, že podľa Európskeho súdneho\ndvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný\nčas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku tá skutočnosť,\nže je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v\nprípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby, preto je potrebné to považovať za výkon\npracovnej činnosti. Napriek tomu, že príloha k zákonu č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) uvádza, že bola prebratá Smernica, znenie zákona to\nnepotvrdzuje. Služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby nie je považovaná za súčasť ich\n\ntýždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému\nprekračovaniu. Smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa náhrady škody, ako aj spôsob jej výpočtu,\nv prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v tejto oblasti je na vnútroštátnom práve, aby určilo, či škoda\nvzniknutá má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením\na tiež definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu náhrady. Náhrada škody musí byť primeraná.\nV súvislosti s vnútroštátnymi náležitosťami konania o náhrade škody spôsobenej nedostatočným alebo\noneskoreným prebratím smernice žalobca poukázal na zákonné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z..\nK výpočtu náhrady škody žalobca spresnil, že sú mu rozvrhované služby už vyše troch rokov takým\nspôsobom, že na 16, resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8, resp. 7,5\nhodinová služobná pohotovosť na pracovisku, určovaná na čas nočných hodín. V prípade, že je počas\nslužobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na\nprácu nadčas. Hasiči teda skutočne trávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže\nsa striedajú 3 hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia hasičská zmena, vychádza to tak, že každý tretí\ndeň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú 2 dni voľna. Mesačne\nodslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 pracovných\nzmien. V službe trávia hasiči bežne 240 až 264 hodín mesačne. Do uvedenej kalkulácie nie sú zahrnuté\nhodiny nadčasov. V priemere každý hasič odslúžiť 10,4 zmeny mesačne. Ročný fond pracovného času\npri 40 hodinovom pracovnom týždni je 2088 hodín. V prípade vynásobenia priemerného počtu zmien v\nmesiaci počtom hodín strávených na pracovisku je možno konštatovať, že na pracovisku hasiči mesačne\nbežne strávia 252 hodín, z čoho je 174 hodín riadnej služby (10,4 zmeny x 16,5 hodín + 2,4 hod.\ndorovnanie priemeru) a 78 hodín služobnej pohotovosti na pracovisku (10,4 zmeny x 7,5 hodín). Z\nuvedeného je zrejmé, že každý hasič pracujúci na zmeny bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95\nhodiny, čo je v rozpore s čl. 6 písm. b) Smernice. Nakoľko počas čerpania riadnej dovolenky hasiča\nmu nie je možné nariaďovať pracovnú pohotovosť, je na účely zistenia priemerného času stráveného\nna pracovisku nutné odpočítať ešte 2 hodiny. Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný\npriemerný týždenný pracovný čas hasičov. Žalobca odpracuje každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený\na povolený právom Únie. Za posledné 3 roky to predstavuje 2208,92 odpracovaných hodín nad povolený\nlimit. Rešpektujúc zásadu primeranosti žalobca navrhol priznať peňažnú náhradu do výšky stanovenej\npodľa § 122 ods. 2 písm. a) Zákona formou doplatku vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť\njeho služobného platu. Záverom žalobca zdôraznil, že si neuplatňuje voči žalovanému mzdový nárok\npodľa § 122 Zákona, ale nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva, pre určenie\nvýšky ktorého použil spôsob upravený zákonom o hasičskom a záchrannom zbore, nakoľko je najbližšie\nk právnym a faktickým okolnostiam jeho veci. Poukázal na to, že podobný spôsob výpočtu výšky náhrady\nspôsobenej škody bol použitý aj v prípade G. Fuss.\n3. Na námietku miestnej nepríslušnosti uplatnenej žalovaný podaním zo dňa 04.09.2017 postúpil\nOkresný súd Spišská Nová Ves predmetný spor bývalému Okresnému súdu Bratislava III. O nesúhlase\ns postúpením veci označenému súdu rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19.12.2017,\nč. k. 8NcC/29/2017 - 70 tak, že za miestne príslušný súd na prejednanie a rozhodnutie veci označil\nbývalý Okresný súd Bratislava I.\n4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril svojím písomným podaním zo dňa 25.09.2017. Namietal nesplnenie\npodmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorou je predbežné prerokovanie tohto\nnároku s príslušným orgánom v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Mal za to, že v prípade\nžalôb poddaných titulom citovaného zákona je predchádzajúce predbežné prerokovanie nároku na\nnáhradu škody obligatórnou náležitosťou podania žaloby na súde. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené\nprocesné podmienky, takéto konanie má nedostatky, a to buď odstrániteľné alebo neodstrániteľné (majú\nza následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť, príp. vec\npostúpiť inému orgánu). V ďalšom žalovaný poukázal na povinnosť žalobcu preukázať kumulatívne\nsplnenie troch základných podmienok, ktoré zákon č. 514/2003 Z. z. vyžaduje na úspešné uplatnenie\nsi nároku voči štátu, t. j. existencia nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia,\nexistencia škody a príčinná súvislosť medzi uvedenými. Žalovaný konštatoval, že žalobca má právo v\nsúvislosti s nárokom podľa citovaného zákona odvolávať sa na smernicu pred vnútroštátnymi súdmi\nvoči štátu len v prípade, že by štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v\nstanovenej lehote alebo ju neprebral správne. Mal za to, že medzi stranami sporu je nesporné, že\nžalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby, ktoré v služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky vykonal. Z uvedeného je tak podľa jeho názoru zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda,\nnakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. Za každú hodinu výkonu štátnej služby, určenej\npohotovosti, ako aj za nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp.\nposkytnuté náhradné voľno v súlade s predmetným zákonom. Žalobca žalobou žiada náhradu škody\n\nza čas určenej služobnej pohotovosti, ktorý mu bol riadne vyplatený. Takto uplatnenú náhradu škody\npovažoval žalovaný za zmätočnú. Žalovaný mal za to, že ani jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti\nštátu nebol naplnený. Zároveň žalovaný namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu. V tejto súvislosti\nuviedol, že pokiaľ žalobca mal za to, že v jeho prípade došlo k porušeniu práva EÚ zo strany jeho\nzamestnávateľa a mal za to, že nesprávnou transpozíciou smernice bol priamo dotknutý, t. j. došlo k\nporušeniu (poškodeniu) jeho práv, a súčasne sa domnieval, že v jeho prípade má komunitárne právo\n(ním tvrdená smernica) prednosť pred vnútroštátnou úpravou (zákon č. 315/2001 Z. z.) mohol podať\nžalobu na vecne a miestne príslušnom súde Slovenskej republiky pre netransponovanie smernice, resp.\npre nesprávnu transpozíciu smernice, teda nie podávať žalobu titulom zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca\nvšak nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej\nsprávy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný\nrozdiel na určenie žalovaného, teda jeho pasívnej vecnej legitimácie.\n5. K transpozícii čl. 2 ods. 1 Smernice žalovaný uviedol, že tento bol transponovaný v štvrtej hlave\nzákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasledujúcich, upravujúcich služobný čas hasičov,\nslužobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia definujú služobný čas\npríslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu\nslužbu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas nerovnomerne a\nsúčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa\nrozvrhu služobného času. Z citovaných ustanovení jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej\nv riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe\nvykonávaná na mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej\nslužby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91 a štátna služba nadčas podľa § 92\nzákona č. 315/2001 Z. z.. Žalovaný mal za to, že ustanovenie § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č.\n315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej\nslužby, ale ako už uviedol žalovaný vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou\nslužobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. Pri\nnariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe (§ 92 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.)\nide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia\nslužobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej\npohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenie\nzákona (najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1) nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je\nvýkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihuje rozdiel medzi určenou služobnou\npohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. V oboch prípadoch je však\nnesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný poukázal má čl. 15 Smernice,\nktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Vzhľadom na\nuvedené mal žalovaný za to, že vyššie ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako\naj ustanovenia platnej Kolektívnej zmluvy pre príslušníkov HaZZ pre rok 2016 (konkrétne čl. 8) plne\ntransponujú čl. 2 ods. 1 Smernice.\n6. K transpozícii čl. 6 Smernice, upravujúci kritériá pre limity pracovného času, žalovaný uviedol,\nže Smernica pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu (priemerný pracovný čas pre každé obdobie\nsiedmych dní vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín) za dodržania kumulatívnych podmienok:\npísomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákon a smernicou povolený maximálny limit\npočtu hodín; zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú\ntakúto prácu a poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci\npresahujúci 48 hodín v dobe siedmych dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie;\nzamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri\npráci; žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný\nsúhlasiť s vykonávaním takejto práce. Podľa názoru žalovaného Smernica umožňuje ustanoviť odlišne\nreferenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom\npracovnom čase. Čl. 16 Smernice stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného\nčasu referenčné obdobie na 4 mesiace. Čl. 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám\nmožnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie, prípadne na 6 mesiacov, alebo, ak\nje to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou je, že sa príslušným\npracovníkom poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku, resp. výnimočne sa poskytne primeraná\nochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom\nslužobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne (§ 85). Hasičovi možno prikázať v\nkalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne\n(§ 91 ods. 3 ). Žalovaný poukázal na ustanovenie § 86 ods. 1, v zmysle ktorého môže byť služobný\n\nčas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka riadneho\nslužobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania\nštátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania\nštátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni (§ 86 ods. 2). V zmysle platnej kolektívnej zmluvy\nhasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej\nslužby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín\nvykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie\nštátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7,5 hodín v jednej 24 hodinovej zmene.\nŽalovaný poukázal na to, že čo sa referenčného obdobia týka, nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas\nje rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Podľa platnej kolektívnej zmluvy sa vykonávanie štátnej\nslužby hasičov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom rozvrhuje spravidla na obdobie jedného\nmesiaca. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby boli dodržané zákonné ustanovenie\n40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. V zmysle\nuvedeného je podľa názoru žalovaného zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje\nexplicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako\nje tomu v Smernici, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín\nslužobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby\nna čas za príslušný rok. Dotknuté právne predpisy teda transponovali čl. 6 Smernice správne. Žalovaný\nzdôraznil, že predpisy EÚ neprikazujú konkrétny odsek, resp. článok smernice transponovať iba do\njedného článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu. Zároveň nie je nutné, aby\nbol článok smernice transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Žalovaný mal za to,\nže sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu do zákona správne, ani, že by\nexistovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s čl. 6 písm. b) Smernice.\n7. Žalobca na argumentáciu žalovaného reagoval svojím písomným podaním zo dňa 23.11.2017. K\nnamietanému nesplneniu podmienok zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. žalobca\nuviedol, že argumentácia žalovaného potvrdzuje nesprávnu právnu kvalifikáciu samotného predmetu\nžaloby. Žalobca viacnásobne zdôraznil, že predmetom žaloby nie je náhrada za škodu spôsobenú\nnedostatočnou transpozíciou smernice v zmysle citovaného zákona. Nedostatočná transpozícia\nsmernice do zákona o hasičskom a záchrannom zbore mala totiž v okolnostiach prípadu za následok,\nže vznikol stav, ktorý predstavuje porušenie úniového práva žalobcu na 48 hodinový pracovný čas.\nPorušenie tohto práva zakladá pre žalobcu nárok na náhradu škody pred vnútroštátnym súdom a tento\nnárok je predmetom tohto konania. Nakoľko žalobca neodvodzuje svoj nárok od nesprávneho úradného\npostupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., treba potom považovať za zjavne neopodstatnené tvrdenia\nžalovaného o povinnosti splnenia podmienok v zmysle citovaného zákona. K nedostatku právomoci súdu\nžalobca zdôraznil, že nežaluje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako zamestnávateľa žalobcu\nv pracovnoprávnej záležitosti, ale Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom vnútra Slovenskej\nrepubliky ako garanta riadnej transpozície Smernice do slovenského právneho poriadku. Použitie\nmechanizmu výpočtu náhrady vzniknutej škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. samo o sebe nedokazuje,\nže v prípade žalobcu ide o jeho mzdový nárok, ale predstavuje reakciu na skutočnosť, že slovenský\nprávny poriadok neobsahuje ustanovenia o výpočte výšky škody spôsobenej fyzickej osobe porušením\npráva upraveného v úniovom práve. Nesprávne hodnotenie nárokov žalobcu ako mzdových následne\nviedlo žalovaného k mylnému odkazu na judikatúru ESĽP. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie\nžalovaného žalobca zopakoval, že nenamieta vznik škody, ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávnej\ntranspozície smernice. Ako už bolo uvedené, žalobca tvrdí, že nesprávna transpozícia Smernice do\nzákona o hasičskom a záchrannom zbore mala za následok stav, v rámci ktorého sa použitím tohto\n„transformačného“ zákona nedosahuje cieľ predvídaný Smernicou, t. j. priemerný 48-hodinový pracovný\nčas pre príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu žalobcovho práva na\ntento týždenný pracovný čas a preto mu vzniká nárok na úhradu spôsobenej škody.\n8. K argumentácii žalovaného týkajúcej sa transpozície relevantných článkov Smernice žalobca uviedol,\nže pokiaľ by bolo tvrdenie žalovaného o správnej transpozícii Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z.\nsprávne (ako to naznačuje bod 6. Prílohy č. 4 k zákonu č. 315/2001 Z. z.) do slovenského právneho\nporiadku by sa predovšetkým musela premietnuť požiadavka Smernice o 48-hodinovom služobnom\nčase aj pre príslušníkov hasičského zboru. Žalobca tvrdí, že takýto stav v súčasnom období neplatí,\nnakoľko týždenný „súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48\nhodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice. Žalovaný svoje tvrdenie o správnej\ntranspozícii Smernice opiera iba o formálne premietnutie požiadaviek čl. 2 a 6 Smernice do zákona č.\n315/2001 Z. z.. Napriek tomuto tvrdeniu však praktickým dôsledkom aplikácie transpozičného zákona\n\nje výsledok (stav), ktorý nie je v súlade s požiadavkou 48-hodinového týždenného pracovného času pre\nčlenov hasičského zboru SR.\n9. Svoje vyjadrenie žalobca doplnil podaním doručeným súdu dňa 20.12.2017, v ktorom sa opätovne\nvyjadril k spôsobu výpočtu celkovej náhrady škody, pričom zároveň pripojil tabuľku preukazujúcu\nvyplácanie odmeny vo výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu žalobcu. Opätovne\nzdôraznil, že si neuplatňuje voči žalovanému mzdový nárok, a uvedený spôsob výpočtu použil z dôvodu\nabsencie spôsob výpočtu upravenej vo vnútroštátnych predpisoch.\n10. V podaní doručenom súdu dňa 15.11.2024 žalovaný považoval za potrebné reagovať na podanie\nžalobcu, pričom vyjadril svoj názor, že je potrebné ustáliť, v akom období sa počíta priemerný týždenný\npracovný čas, nakoľko táto otázka je medzi sporovými stranami sporná. Poukázal na konania vedené\nv obdobných veciach. Podľa názoru žalovaného sa má pojem priemerný týždenný pracovný čas vyložiť\ntak, že sa počíta v referenčných obdobiach v dĺžke 6 mesiacov. Uvedené má vyplývať z ustanovenia\n§ 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý predstavuje transpozíciu článku 16 písm. b) v spojení s\nčlánkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a článkom 19. Žalobca pri zisťovaní dopadu nesprávnej transpozície\nSmernice vychádza čisto z období každého kalendárneho mesiaca, čo vo vzťahu k HaZZ by v praxi bez\npochyby predstavovalo vznik obštrukcie pri plánovaní služieb, a zároveň uvedené nemá žiadnu právnu\noporu v ktoromkoľvek prameni práva, či už smernici alebo v zákone. Na podporu svojho argumentu\no aplikovateľnosti referenčného obdobia v dĺžke 6 mesiacov v prípade príslušníkov hasičského a\nzáchranného zboru žalovaný uviedol, že na predmetnú smernicu je potrebné prihliadať komplexne.\nPreambula Smernice prezumuje potrebu zabezpečenia pružnosti niektorých jej ustanovení; v zmysle\nčlánku 17 je jedným z nich aj článok 16, t. j. pružnosť referenčného obdobia. Článok 17 explicitne\nstanovuje, že v prípade protipožiarnych služieb je možné sa od článku 16 odchýliť, pričom článok 19\nupravuje referenčné obdobie šiestich mesiacov, resp. v prípade, ak je to stanovené v kolektívnej zmluve,\ntak až na obdobie 12 mesiacov. Nakoľko kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov hasičského\na záchranného zboru žiadne takéto ustanovenie neobsahuje, mal žalovaný za to, že pri aplikovaní\nSmernice možno dospieť k záveru, že referenčným obdobím pre protipožiarne služby je obdobie šiestich\nmesiacov. Podľa názoru žalovaného k rovnakému záveru možno dospieť aj pri skúmaní zákona č.\n315/2001 Z. z., konkrétne ustanovenia § 86 ods. 1, ktorý upravuje, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný\nčas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. V prípade príslušníkov HaZZ sa služby\nrozvrhujú vopred do obdobia šiestich mesiacov, pričom žalovaný pripustil, že následne sa každý mesiac\ndielčie plánuje pred jeho začiatkom, avšak plán služieb, ktorý bol naplánovaný vopred sa nemení, iba\nsa upravuje s ohľadom na vzniknuté situácie. Žalovaný poukázal na to, že skutočnosť, že referenčné\nobdobia sú 6-mesačné sa v praxi odzrkadľuje aj pri príprave, prerokovaní a prijatí kolektívnych zmlúv.\n11. V ďalšom sa žalovaný venoval otázke pracovného času a času odpočinku. Uviedol, že otázka\npracovného času nie je v tomto konaní sporná. S poukazom na ustanovenie § 97 ods. 1 zákona\nč. 315/2001 Z. z. žalovaný uviedol, že časy uvedené v tomto ustanovení sa nikdy nepovažovali za\npracovný, resp. služobný čas; posudzujú sa ako výkon štátnej služby z dôvodu, že sa zapisujú do\ntzv. plachty služieb a sú podkladom pre výpočet mzdy. Otázka, čo je pracovný čas a čo je čas\nodpočinku je jasne definovaná nielen v Smernici, ale aj v zákone č. 315/2001 Z. z.. Za sporné\nžalovaný označil „neutrálne dni“. Ide o dni času odpočinku, počas ktorých žalobca odpracuje nula\nhodín. Tieto dni nemožno použiť na kompenzáciu pracovného času v iné dni, počas ktorých už žalobca\npracuje. Smernica za neutrálne nepovažuje 4 týždne riadnej ročnej dovolenky (20 dní) a všetky dni\npráceneschopnosti (PN, PNK, OČR). Žalovaný poukázal na to, že žalobcovi sú v zmysle zákona, resp.\nkolektívne zmluvy priznané dni na regeneráciu a odpočinok rozsiahle nad rámec ustanovený Smernicou.\nŽalobca má viac dní riadnej ročnej dovolenky ako to Smernica prezumuje, dni voľna z kolektívnej\nzmluvy, dodatkovú dovolenku, dovolenku vo sviatok bez odpočtu, dni voľna počas mimoriadnej situácie\nči náhradné voľno za prácu vo sviatok. Podľa názoru žalovaného je vylúčené, aby všetky tieto dni\nboli považované za neutrálne. Za absurdné považoval výmaz týchto z referenčného obdobia, nakoľko\nvýsledné číslo by sa tak navyšovalo.\n12. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce\nv povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej transpozície\nSmernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času vznikla nemajetková\nujma. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia súdov.\n13. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 09.01.2025 vo vzťahu k referenčnému obdobiu v trvaní\n6 mesiacov poukázal na to, že v prípade odchýlok od smernice platí, že ustanovenie smernice sa\nmusí transponovať do vnútroštátneho práva, aby sa mohlo uplatňovať. Súdny dvor rozhodol, že v\nprípade neprijatia tohto ustanovenia vo vnútroštátnom práve sa odchýlka neuplatňuje a ustanovenie je\npozbavené akejkoľvek relevantnosti pre rozhodovanie v konaní vo veci samej. K tvrdeniu žalovaného,\n\nže ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. stanovuje dĺžku referenčného obdobia žalobca\nuviedol, že tento upravuje tzv. nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Nevyplýva z neho, že by úmyslom\nzákonodarcu bolo, aby sa toto ustanovenie považovalo za tzv. referenčné obdobie tak, ako to má\nna mysli Smernica. Zákon č. 315/2001 Z. z. tzv. referenčné obdobia vôbec nespomína, s takýmto\npojmom nepracuje a ani ho neupravuje. Podľa názoru žalobcu pojem referenčné obdobie (potrebné\nna výpočet týždenného priemerného pracovného času) a pojem obdobie, v ktorom je služobný čas\nnerovnomerne rozvrhnutý, sú dva samostatné pojmy z rozdielnou úpravou aj s dôsledkom z nich\nvyplývajúcim. V tejto súvislosti považoval žalobca za potrebné uviesť, že až zákonom č. 82/2009 Z.\nz. došlo k zmene ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. z 1-ročného obdobia, v ktorom\nje služobný čas nerovnomerne rozvrhnutý, na 4-mesačné a zákonom č. 400/2011 Z. z. účinným od\n01.01.2012 došlo k zmene zo 4-mesačného na 6-mesačné, pritom Smernica je účinná od 02.08.2004.\nŽalovaný sa pokúša „zhodou 6-mesačných období“ presvedčiť súd o tom, že doba nerovnomerného\nrozvrhnutia pracovného času je zhodná s referenčným obdobím, resp. je zároveň referenčným obdobím.\nUvedené však vyvracia samotná úprava ustanovenia § 86 ods. 1 citovaného zákona, ako aj jej\nčasové zmeny. K transpozícii článku 19 Smernice žalobca uviedol, že k jeho transpozícii nedošlo,\nčo vyplýva z priloženej Tabuľky zhody. S poukazom na ustanovenie § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001\nZ. z. platného a účinného v žalovanom období, sa vykonávanie služobných činností príslušníkov\ns nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca.\nS plánovaným rozvrhom služobného času musí byť príslušník oboznámený najneskôr 3 dni pred\nzačiatkom kalendárneho mesiaca. Z vyššie uvedeného tak podľa názoru žalobcu vyplýva záver, že\nreferenčné (rozvrhové) obdobie je žalobcovom prípade jeden mesiac, nakoľko na toto obdobie sa mu\nrozvrhuje služobný čas. Referenčné obdobie použité žalobcom v jeho písomnostiach je teda správne.\nNásledne žalobca uviedol legislatívny vývoj zákona č. 315/2001 Z. z. a poukázal na rozhodovaciu prax\nvšeobecných súdov.\n14. Žalovaný sa v podaní zo dňa 24.01.2025 nestotožnil s argumentáciou žalobcu uvádzanou\nv jeho vyjadrení zo dňa 11.11.2024 a zo dňa 09.01.2025. Nad rámec skutočností uvádzaných\nv predchádzajúcich podaniach žalovaným poukázal na Výkladové oznámenie Komisie o Smernici\nEurópskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času č.\n2017/C 165/01, ktorým bližšie rozoberá konkrétne časti smernice v zmysle judikatúry súdneho dvora\nEÚ. S poukazom na rozsudok vo veci C-303/98 mal žalovaný za to, že pokiaľ vnútroštátne právo\ndodržiava podmienky odchýlenia, môže sa uplatňovať aj vtedy, keď sa neprejavuje ako transpozícia\nodchýlok stanovených smernicou. Z uvedeného má tak vyplývať, že ustanovenia o referenčnom období\nsú priamo aplikovateľné. Vo vzťahu k stanoveniu výšky sumy nemajetkovej ujmy žalovaný poukázal\nna zásadu individuálneho prístupu ku každej žalobe, názor ktorý vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR zo dňa 31.01.2023, sp. zn. 7Cdo/29/2021. Z opatrnosti žalovaný poukázal aj na ustanovenie\n§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravujúci podmienky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.\nŽalovaný zastával názor, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či\nneoprávnený zásah, ktorý by sa odzrkadlil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivom zdravotnom\nstave v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku\nnáhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na viaceré\nrozhodnutia súdov Slovenskej republiky.\n15. Žalobca v podaní zo dňa 12.02.2025 zaujal len stanovisko k rozhodnutiam súdov v obdobných\nveciach, na ktoré v predchádzajúcom podaním žalovaný odkazoval. Súd má za to, že uvedené nemá\nrelevanciu k prejednávanému sporu.\n16. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na dňa 28.03.2025, na ktorom sa zúčastnili\nobe sporové strany; žalobca aj žalovaný zopakovali podstatnú argumentáciu uvádzanú v písomných\npodaniach.\n17. Na návrh žalobcu súd pristúpil k výsluchu žalobcu, ktorý v úvode ozrejmil, že podanou žalobou sa\ndomáha náhrady za ujmu, ktorá mu bola spôsobená prácou nad rámec hodín stanovených zákonom.\nTento čas by žalobca mohol tráviť doma s rodinou. Žalobca má deti, obaja hrajú hokej a niekedy je\nto problém skĺbiť, lebo manželka musí ísť s jedným, potom s druhým, takže je to dosť komplikované\nbehať hore-dolu. Nemajú rovnako tréningy, nemajú rovnako turnaje, nemajú rovnako zápasy a tým, že\nžalobca je v práci, musí všetko riešiť manželka. Na ďalšie otázky právneho zástupcu žalobcu žalobca\nuviedol, že v žalovanom období mal starší chlapec 5 rokov a dievčatko malo 2 roky. Potom vlastne všetko\nbolo na manželke. Žalobca uviedol, že rovnako hrá hokej a tiež je to niekedy komplikované. Musí vždy\npoprosiť kolegu, aby prišiel namiesto neho do práce, aby si mohol ísť s partiou zahrať na turnaj, keď sa\nto tak prelamuje, že žalobca je v práci a večer sa hrá. Na otázku, či mal nejaké zdravotné komplikácie\n\nspôsobené prácou žalobca uviedol, že áno, keď spadol do siete, bolo to už dávno. Na otázku, ako inak\nby využil čas, ktorý trávi v práci, žalobca uviedol, že jednoznačne doma s rodinou a pri športe.\n18. Na otázku žalovaného, či bol žalobca pri nástupe do zboru informovaný o podmienkach výkonu\nslužby, resp. počas trvania služobného pomeru, ak došlo k zmenám podmienok výkonu služby, či\nbol aj o týchto informovaný, žalobca uviedol, že za obdobie, ktoré pracuje, nastúpil v roku 2002, boli\npodmienky menené už x-krát. No keď boli zmenené, boli o nich informovaní. Na otázku, odkedy žalobca\npociťuje ním tvrdenú ujmu, žalobca uviedol že odkedy bola podaná žaloba (rok 2017). Žalobca ako\nproblematickú časť služby, pre ktorú bola podaná žaloba, vidí nočné pohotovosti, ktoré sa nezarátavajú\ndo fondov. Výška žalovanej sumy bola vyrátaná z koeficientu. Na otázku žalovaného, či si žalobca\nzvyšuje kvalifikáciu, žalobca odpovedal kladne, nad zmenou s nerovnomerne na rovnomerne rozvrhnutý\npracovný čas nerozmýšľal a zmenu zamestnania nezvažoval.\n19. Súd vykonal dokazovanie z písomných a ústnych vyjadrení sporových strán, výsluchu žalobcu, ako\naj predložených listinných dôkazov, na základe čoho ustálil nasledovný skutkový a právny stav.\n20. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú\nnariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je\nzáväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Smernica je\nzáväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,\npričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom\nrozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a\nstanoviská nie sú záväzné.\nPodľa čl. 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie členské štáty prijmú všetky opatrenia vnútroštátneho\npráva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie.\nPodľa článku 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o\nniektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej ako „Smernica“), členské štáty prijmú\nopatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie\npracovníkov\na) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi\nopatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;\nb) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\nPodľa čl. 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny\ntýždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.\nPodľa čl. 17 ods. 1 Smernice, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany\nbezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a\n16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a/alebo\nnie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci .\nPodľa čl. 17 ods. 2 Smernice, odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa môžu prijať prostredníctvom\nzákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv\nalebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným pracovníkom sa poskytne\nrovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych\ndôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým pracovníkom poskytne\nprimeraná ochrana.\nPodľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,\nktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy\npreniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty\nEurópskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie\nprávne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády\npodľa čl. 120 ods. 2.\nPodľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných\nslobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy,\nktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli\nratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.\nPodľa ustanovenia § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej ako\n„zákon č. 315/2001 Z. z.“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu\nslužbu a je k dispozícii služobnému úradu.\nPodľa ustanovenia § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.\nSkrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho\nstupňa.\n\nPodľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý\nnerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich\nmesiacov.\nPodľa § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad\nrámec určeného služobného času.\nPodľa ustanovenia § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú\npohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na\nvykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.\nPodľa ustanovenia § 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže\nslužobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia\nslužobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom\nmieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.\nPodľa článku 19 ods. 1,2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\nUstanovenie § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Občiansky zákonník“) upravuje právo fyzickej osoby na ochranu svojej osobnosti, najmä života a\nzdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.\nPodľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od\nneoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a\naby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. V zmysle § 13 odseku 2 a 3 Občianskeho zákonníka, pokiaľ\nby sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená\ndôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy\na na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n21. Žalobca sa žalobou v tomto konaní domáha náhrady škody - nemajetkovej ujmy za porušenie\nkomunitárneho práva Slovenskou republikou z dôvodu nesprávnej transpozície Smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001\nZ. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Výšku nemajetkovej ujmy v sume 4.652,67 eur žalobca odvodil\nod doplatku vo výške 35 % predstavujúci rozdiel peňažnej náhrady v zmysle ustanovenia § 122 ods.\n2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. za obdobie predchádzajúcich troch rokov pred podaním žaloby\ns odôvodnením, že spôsob výpočtu škody v takýchto prípadoch nie je stanovený tak vnútroštátnymi\npredpismi, ako ani komunitárnym právom.\n22. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 04.09.2017 navrhol zastaviť konanie pre nedostatok právomoci\nsúdu rozhodovať o doplatení časti mzdy žalobcovi. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že\nna základe skutkových tvrdení uvedených už v žalobe a predložených listinných dôkazov bolo ustálené,\nže žalobca sa žalobou domáha nároku na náhradu škody spôsobenej mu porušením práva Európskej\núnie a nie ako mzdový nárok. Z uvedeného dôvodu súd tento návrh vyhodnotil ako nedôvodný.\n23. Rovnako súd vyhodnotil námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie za\nnedôvodnú. Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, je zodpovedná\nza dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej\núnie, preto je daná pasívna legitimácia žalovaného. Ministerstvo vnútra SR je zároveň aj garantom\ntranspozície do predmetnej Smernice.\n24. Slovenská republika vstúpila do Európskej únie dňom 01.05.2004. Smernica je v zmysle ustanovenia\nčl. 249 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide\no výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov je ponechaná na vnútroštátne\norgány. Podľa Zmluvy o fungovaní EÚ, aj konštantnej judikatúry Súdneho dvora členské štáty\nzodpovedajú za škodu spôsobenú porušením práva, sú povinné nahradiť fyzickým osobám škodu\nspôsobenú porušením úniového práva, táto zodpovednosť je objektívna a absolútna, členský štát sa jej\nnemôže zbaviť.\n25. Pôsobnosť Smernice vo vzťahu k príslušníkom Hasičského a záchranného zboru vyplýva z\nrozhodnutí Súdneho dvora vo veciach C-397/01 Pfeiffer (body 53 a 55), C-52/04 (bod 57) alebo C-518/15\nMatzak (bod 27), v zmysle ktorých sa Smernica 2003/88/ES vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon\nslužby v obvyklých podmienkach. Výnimka v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS sa vzťahuje iba\nna výnimočné situácie (napr. prírodná katastrofa).\n26. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej Únie C-429/09 zo dňa\n25.11.2010 vo veci D. E., z ktorého vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, priznáva\njednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Tento rozsudok\n\nSúdneho dvora umožňuje v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48-hodinového týždenného\npracovného času vyplývajúceho z článku 6 písm. b) Smernice poškodenému pracovníkovi domáhať sa\nnáhrady škody priamo proti členskému štátu. V rozhodnutí sa jednoznačne uvádza: „Taký pracovník, ako\nje D. E. vo veci samej, ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného\nsektora odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas\nstanovený v článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra\n2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie\nzodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku\nporušenia tohto ustanovenia.“. Súd v tomto rozhodnutí vyjadril, že pracovník sa má považovať za slabšiu\nstranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ v jeho\nprávach obmedzovať, pričom k negatívnemu opatreniu zo strany zamestnávateľa došlo práve vo vzťahu\nku pánu E., ktorý ako hasič požadoval dodržiavanie 48 hodinového týždenného limitu pracovného času.\nSúdny dvor sa v tomto rozhodnutí vyjadril aj k povahe práce hasičov ako takých, bez rozdielu, či prácu\nvykonávajú v štátnej službe, alebo na regionálnej úrovni, či zamestnávateľom je štát, alebo iný subjekt,\npričom nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa vyjadril k spôsobu interpretácie spojenia\n„určité osobitná činnosti verejných služieb“, ktorými argumentuje žalovaný pri negatívnom vymedzení\npôsobnosti Smernice (napr. C-397/01), pričom uviedol, že výnimka v článku 2 ods. 2 Smernice bola\nprijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti,\nzdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad\nkatastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.\nTakáto služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie sa\njasne odlišuje od záchrany zranených a chorých, ktorá je predmetom vnútroštátneho sporu. Súd v tejto\nsúvislosti uviedol, že služba (v tomto prípade rýchla zdravotná) musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene\nnemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok, činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať\nvrátane pracovného času jej personálu. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami,\nktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia\nzamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie v článku 2 ods. 2 Smernice, naopak sa na ňu\npoužije Smernica.\n27. Odkázať možno aj na rozsudok Súdneho dvora C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996 vo\nveci F. G. H. I. E., podľa ktorého „Zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škodu\nspôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať, sa uplatní, keď je\nza vytýkané nesplnenie povinnosti zodpovedný zákonodarný orgán. V prípade, keď porušenie práva\nSpoločenstva členským štátom možno pripísať vnútroštátnemu zákonodarcovi konajúcemu v oblasti,\nkde má širokú voľnú úvahu pri tvorbe normatívnych rozhodnutí, majú jednotlivci, ktorí utrpeli ujmu,\nprávo na odškodnenie, ak porušený právny predpis Spoločenstva má za cieľ priznať im práva, ak\nporušenie je dostatočne závažné a ak existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením a ujmou,\nktorá jednotlivcom vznikla. S touto výhradou štát musí napraviť následky škody, ktorá vznikla porušením\npráva Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, v rámci vnútroštátneho práva o zodpovednosti, pričom\nuplatniteľné podmienky stanovené platnými vnútroštátnymi predpismi nesmú byť menej priaznivé ako\npodmienky týkajúce sa podobných vnútroštátnych nárokov a nesmú byť upravené takým spôsobom,\nktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady škody. Vnútroštátny súd\nv rámci vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré uplatňuje, nemôže podmieňovať náhradu škody\nexistenciou úmyselného zavinenia alebo zavinenia z nedbanlivosti zo strany štátneho orgánu, ktorému\nmožno porušenie pripísať, presahujúceho rámec dostatočne závažného porušenia práva Spoločenstva.\nNáhrada škody členskými štátmi, ktorú spôsobili jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, musí byť\nprimeraná vzniknutej ujme. Keďže v tejto oblasti neexistujú ustanovenia na úrovni\nSpoločenstva, je na vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu, aby stanovil kritériá\numožňujúce určiť rozsah náhrady, pričom tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné\npre podobné nároky na základe vnútroštátneho práva a v žiadnom prípade nemôžu byť upravené takým\nspôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady škody. Vnútroštátne\nprávne predpisy, ktoré by vo všeobecnosti obmedzovali náhradu škody len na škodu spôsobenú na\nniektorých špeciálne chránených individuálnych záujmoch, s vylúčením ušlého zisku jednotlivcov, nie\nsú zlučiteľné s právom Spoločenstva. Osobitnú náhradu škody, ako napr. „exemplárnu“ náhradu škody\nstanovenú anglickým právom, musí byť možné získať v rámci sťažností alebo žalôb na základe práva\nSpoločenstva, ak ju je možné získať rámci podobných sťažností alebo žalôb na základe vnútroštátneho\npráva.“\n28. Právny poriadok Slovenskej republiky, ani právo Európskej únie, nedefinuje podmienky na vznik\nzodpovednosti štátu voči jednotlivcovi pri nesprávnej implementácii smernice. Predpoklady vzniku\n\nmimozmluvnej zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi v dôsledku porušenia\npráva Európskej únie boli stanovené až judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Išlo o rozhodnutie\nv spojených veciach C-6/90 a C-9/90 I. E. a G. F. a ostatní proti Talianskej republike zo dňa 19.11.1991,\nz obsahu ktorého vyplýva, že princíp zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva\nEurópskej únie jednotlivcovi je obsiahnutý v systéme práva Európskej únie a stanovil tri základné\npodmienky pre vznik zodpovednosti štátu.\n29. Prvou podmienkou je, že výsledok ustanovený smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom.\nPredmetom Smernice, nesprávnou transpozíciou ktorej mala žalobcovi vzniknúť škoda, je stanovenie\nmaximálnej hranice týždenného pracovného času 48 hodín vrátane nadčasov. Cieľom je dosiahnuť, aby\ntáto hranica nebola zo strany zamestnávateľa je prekračovaná, a aby pracovníkom vznikal dostatočný\nčas na oddych a regeneráciu.\n30. Druhou podmienkou, ktorá musí byť splnená, aby bolo možné priznať oprávnenému subjektu nárok\nna náhradu škody spôsobenej v dôsledku nesprávnej transpozície smernice je, že obsah práv, ktoré\nsmernica jednotlivcovi priznáva, musí byť dostatočne identifikovateľný priamo z ustanovení smernice.\nZ čl. 6 Smernice jednoznačne vyplýva identifikovateľné právo každého zamestnanca na maximálny\npriemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín.\n31. Treťou podmienkou je existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti štátu a\nškodou, ktorú poškodená osoba utrpela.\n32. Súdny dvor Európskej únie vo vyššie spomínanom rozsudku v spojených veciach C-46/93 F. G. H.\nproti Spolkovej republike Nemecko a C-48/93 The Queen proti Secratary of State for Transport zo dňa\n05.03.1996 prijal ďalšiu podmienku na priznanie nároku na náhradu škody spôsobenú porušením práva\nEurópskej únie, ktorou je, že toto porušenie musí byť dostatočne závažné, čiže kvalifikované.\n33. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade nedošlo k správnej transpozícii\nSmernice do zákona č. 315/2001 Z. z.. Z ustanovenia § 85 ods. 1 citovaného zákona jednoznačne\nvyplýva, že služobným časom príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu\na je k dispozícii služobnému úradu a to 40 hodín týždenne. Podľa ustanovenia § 92 citovaného\nzákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania\nštátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2\nv rámci rozvrhnutia služobného času. Na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v\nodôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného\nčasu v mieste vykonávania štátnej služby, v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,\ns možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia. Ustanovenie § 86 upravuje nerovnomerné\nrozvrhnutie služobného času a služobný čas príslušníkov, kedy nerovnomerne rozvrhnutý služobný\nčas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov, dĺžka služobného času v jednotlivých\nslužobných dňoch nesmie byť vyššia ako 18 hodín a celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na\nňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je\nnajviac 24 hodín v služobnom dni. Z týchto ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť sa nepovažuje\nza súčasť týždenného služobného času príslušníka, keďže bezprostredne nadväzuje na vykonanie\nštátnej služby. Pokiaľ teda služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby nie je považovaná\nza súčasť ich služobného času, t. j. vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z.\no Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu, rozvrhnúť\npríslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v\nčl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, možno konštatovať, že je zákon č. 315/2001 Z. z. je v rozpore s\nprávnom Únie.\n34. Podľa judikatúry súdneho dvora treba čas pracovnej (služobnej) pohotovosti v celom rozsahu\nzahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim faktorom\npre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste\nurčenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho dvora\nC-397/1, C-14/04, C-518/15).\n35. Súd poukazuje aj na doterajšiu rozhodovaciu prax odvolacích súdoch v skutkovo obdobných\nveciach (príkladmo rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/23/2024 zo dňa 14.08.2024, sp.\nzn. 2Co/33/2024 zo dňa 10.09.2024, sp. zn. 13Co/43/2024 zo dňa 05.11.2024, sp. zn. 5Co/21/2024 zo\ndňa 28.11.2024 a sp. zn. 5Co/26/2024 zo dňa 28.11.2024, rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp.\nzn. 2Co/110/2024 zo dňa 21.11.2024 a sp. zn. 9Co/185/2023 zo dňa 11.9.20204), z rozhodnutí ktorých\nvyplýva, že Slovenská republika do zákona č. 315/2001 Z. z. neprevzala články smernice o stanovení\nmaximálneho týždenného pracovného času a nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia\nreferenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. „Ustanovenia §\n\n86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené\nnesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na\nuvedené námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia nie je\ndôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného\npracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa\nžalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie“. Úprava referenčných období sa do zákona č. 315/2001 Z.\nz. dostala až na základe zákona č. 258/2024 Z. z. s účinnosťou od 01.11.2024, ktorým sa ustanovenie\n§ 97 dopĺňa odsekom 3: „Na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane\nslužobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a štátnej služby nadčas v období šiestich\nmesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú časy podľa odseku\n1 písm. a) až d), okrem rekondičného pobytu podľa § 161 ods. 4 písm. a), a odseku 1 písm. h) až l);\nčerpanie dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvého bodu sa na\núčely výpočtu priemerného týždenného služobného času do obdobia šiestich mesiacov nezapočítavajú“.\n36. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o porušení čl. 6 písm. b) Smernice predložil súdu tabuľku\n(č.l. 169), v ktorej uvádza priemerný týždenný pracovný čas podľa jednotlivých mesiacov s neutralizáciou\nročnej platenej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti (tieto sa považujú pri výpočte priemeru\nodpracovaných hodín za neutrálne).\n37. V žalovanom období od júna 2014 do februára 2017 došlo k prekročeniu maximálneho týždenného\npracovného času v mesiacoch 06/2014 (priemerný týždenný odpracovaný čas - 48,13 hodín), 07/2014\n(56 hodín), 08/2014 (49,36 hodín), 09/2014 (54,38 hodín), 11/2014 (53,32 hodín), 12/2014 (54,02 hodín),\n02/2015 (60,06 hodín), 03/2015 (50,87 hodín), 04/2015 (56 hodín), 05/2015 (49,79 hodín), 06/2015\n(53,83 hodín), 07/2015 (49,24 hodín), 08/2015 (52,14 hodín), 10/2015 (49 hodín), 12/2015 (56,34 hodín),\n01/2016 (59,84 hodín), 03/2016 (59,73 hodín), 04/2016 (50,33 hodín), 07/2016 (50,81 hodín), 09/2016\n(54,23 hodín), 10/2016 (50,44 hodín), 12/2016 (49,12 hodín), 01/2017 (56,35 hodín), 02/2017 (49,91\nhodín).\n38. Žalovaný žalobcom predložený odpracovaný počet hodín v konaní nerozporoval. S poukazom na\nuvedené súd dospel k záveru, že žalobca v rozhodnom období pracoval nad limit stanovený Smernicou,\nnakoľko ako hasič v štátnej službe odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný\ntýždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice a preto sa môže domáhať náhrady\nškody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.\n39. Nesprávnou transpozíciou Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. došlo k neoprávnenému zásahu\ndo práva na ochranu osobnosti žalobcu, práva na maximálny týždenný pracovný čas, práva na oddych\na regeneráciu. Toto porušenie práv žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru súd\nvyhodnotil ako dostatočne závažné, nakoľko porušenie je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho\ndvora v danej oblasti, z ktorej vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a\npohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou\npojmu pracovný čas v zmysle Smernice (súd poukazuje na závery rozhodnutia C-429/09 E., kde\nsúd považoval porušenie práva za vážne, zakladajúce potrebu odškodniť vzniknutú ujmu peňažnou\nnáhradou).\n40. Zároveň mal súd za preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b) Smernice a\nujmou, ktorá žalobcovi v dôsledku straty času na odpočinok vznikla, na ktorý by mal do rúk, pokiaľ by\nmaximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením bol riadne do slovenského právneho\nporiadku prevzatí, a teda dodržaný. Je nepochybné, že pokiaľ by žalobca nemusel tráviť čas pracovnej\npohotovosti v mieste výkonu služby, mohol by sa venovať rodine, odpočinku, ako aj svojim záľubám.\n41. Pri stanovení výšky náhrady za takýto zásah do osobnostnej sféry žalobcu súd prihliadol na\nzávažnosť ujmy, ktorá takýmto zásahom vznikla a na následky zásahu, respektíve následky, ktoré by\nzásah bol spôsobilý vyvolať, ako aj na doterajšiu súdnu prax pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej\nujmy v obdobných veciach. Žalobca bol v posudzovanom období ukrátený o čas, ktorý by mohol\ntráviť regeneráciu svojich psychických a fyzických síl, odpočinkom, alebo budovaním vzťahov v rámci\nrodiny, prípadne širších sociálnych vzťahov, alebo sa mohol venovať svojim záľubám, ale v dôsledku\nneimplementovania Smernice tento čas musel tráviť výkonom pracovnej pohotovosti a to v čase nad\nrámec stanovený Smernicou. Podľa už vyššie citovaného rozhodnutia súdneho dvora vo veci E. je\npotrebné takýto zásah definovať ako závažný zásah do práv žalobcu, pričom ide o nezvratný stav, ktorý\nnie je možné sanovať, takto strávený čas nie je možné žalobcovi vrátiť a preto samotné konštatovanie\nporušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením. Pre takýto prípad je práve peňažná náhrada\nspôsobila odškodniť vzniknutú ujmu.\n42. Rozsah ujmy žalobca súdu preukázal svojou výpoveďou, zo záverov ktorej možno vyvodiť, že pokiaľ\nby u žalobcu nedochádzalo k pravidelným prekračovaniu maximálnej dĺžky pracovného času, tento by\n\nmohol tráviť so svojou rodinou, dvomi maloletými deťmi, rovnocenne spolu s manželkou sa podieľa na\nich výchove a rozvoju záľub, resp. ho mohol tráviť športovými aktivitami v kolektíve priateľov.\n43. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na rozhodovaciu prax všeobecných\nsúdov v obdobných veciach, príkladmo rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.\n17Co/16/2022 zo dňa 26.10.2022, kde krajský súd potvrdil rozsudok, ktorým súd priznal náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 5.160,35 eur, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoPr/2/2019\nzo dňa 27.08.2020, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok priznávajúci náhradu nemajetkovej ujmy vo\nvýške 4.759,99 eur. Súd po zvážení všetkých okolností predmetného sporu považoval za primeranú\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu vo výške 3.000 eur, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.\n44. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu v konaní.\nPodľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,\nktorým sa konanie končí.\nPodľa § 262 ods. 2 CSP, O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60\ndní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny\núradník.\n45. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. I\nkeď súd žalobu v časti uplatneného nároku zamietol, V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného\nžalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum\nzaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej\nčinnosti.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia na Mestskom\nsúde Bratislava IV v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami\nmohol založiť do súdneho spisu a aby každý subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepreloží\npotrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto odvolanie podal.\nPodľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému\nrozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za\nnesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).\nPodľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty\nna podanie odvolania.\nPodľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nPodľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že\nprávoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu\nuvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.\nPodľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do\nuplynutia lehoty na podanie odvolania.\nPodľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli\nuplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak\na) sa týkajú procesných podmienok,\nb) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,\nc) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci alebo\nd) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.\nExekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo\nprávo z rozhodnutia (§ 37 ods. 3) (ďalej len „oprávnený“). Oprávnený môže podať návrh na vykonanie\n\nexekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie\n(§ 38 ods. 1, 2 Exekučného poriadku). Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie\nexekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z. z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný\npredpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z. z.).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "f3e147bd-a937-4f40-87ec-f80baf867688:8028abc7-a02d-4c61-9817-b6c137e02b86", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7223204253.1", "spisova_znacka": "2Co/110/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/110/2024 z 21. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-11-21", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7223204253.1"}, {"guid": "f2a9eca8-ab5f-4ffa-8348-ae638bed3075:07f7dcfc-c5d2-42b0-ad81-1c60070b56fe", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323203031.1", "spisova_znacka": "13Co/43/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/43/2024 z 5. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-11-05", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323203031.1"}, {"guid": "2ecac5c9-59d6-4ce4-9a0d-022345b1a806:ab4e9aee-a747-450d-a828-2f8e2865456b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7222206572.1", "spisova_znacka": "9Co/185/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/185/2023 z 11. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-09-11", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7222206572.1"}, {"guid": "ef3c7c12-454d-42a6-9b67-f0531d7a9f3d:ca44b3f9-39c8-42db-a9e0-eb1f5dbe6b57", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1", "spisova_znacka": "2Co/33/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/33/2024 z 10. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-09-10", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323201798.1"}, {"guid": "90a71aa0-129a-444d-85dc-d1e28fa0ca6f:571cfa7e-538f-4133-99fe-a9f603f4afeb", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/23/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/23/2024 z 28. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/90a71aa0-129a-444d-85dc-d1e28fa0ca6f:571cfa7e-538f-4133-99fe-a9f603f4afeb"}, {"guid": "312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/16/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/16/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c"}, {"guid": "03c204ac-ee89-46cc-b235-1634a03bf0e2:be831d77-e1ca-4db8-9042-256654c2ed72", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2019:4617203968.1", "spisova_znacka": "6CoPr/2/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6CoPr/2/2019 z 30. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2019-07-30", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4617203968.1"}], "citovane_v": []}