{"guid": "1bd46f14-78f8-4170-b460-949e50f6d6b1:14331981-a13b-4e3f-b677-74fd91ee6182", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2026:6124256381.2", "spisova_znacka": "9Cpr/3/2024", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 9Cpr/3/2024 z 23. 9. 2026", "citacia": "uznesenie Mestského súdu Bratislava IV z 23. septembra 2026, sp. zn. 9Cpr/3/2024, ECLI:SK:MSBA4:2026:6124256381.2", "identifikacne_cislo": "6124256381", "sud": {"guid": "sud_105", "nazov": "Mestský súd Bratislava IV", "typ": "mestsky", "slug": "mestsky-sud-bratislava-iv"}, "sudca": "Mgr. Adam Hradský", "sudca_id": 1167, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adam-hradsky-1167", "datum_vydania": "2026-09-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-60", "nazov": "§ 60 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-60", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-60"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-59", "nazov": "§ 59 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-59", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-59"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/553", "nazov": "zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/553", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/553-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-1.odsek-6", "nazov": "§ 1 ods. 6 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-1.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-76.odsek-6", "nazov": "§ 76 ods. 6 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-76.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-76"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-41", "nazov": "§ 41 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-41", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-34", "nazov": "§ 34 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-34", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-51", "nazov": "§ 51 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-51", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/523", "nazov": "zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/523", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/523-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/523/#paragraf-19.odsek-3", "nazov": "§ 19 ods. 3 zákona č. 523/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/523/#paragraf-19.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/523-2004/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-148.odsek-1", "nazov": "§ 148 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-148.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-148"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-148.odsek-2", "nazov": "§ 148 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-148.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-148"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-60", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-59", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-1", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-76", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-41", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-17", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-34", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-51", "/SK/ZZ/2004/523#paragraf-19", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-148"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/14331981-a13b-4e3f-b677-74fd91ee6182", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2026:6124256381.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2026:6124256381.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:MSBA4:2026:6124256381.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nMestský súd Bratislava IV\n9Cpr/3/2024\n6124256381\n23. 09. 2026\nMgr. Adam Hradský\nECLI:SK:MSBA4:2026:6124256381.2\n\nUznesenie\nMestský súd Bratislava IV, v spore žalobkyne: O.. arch. W. I., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom\nQ. XXX/XX, R., zastúpenej VIA LEGE, s.r.o., IČO: 36 866 415, so sídlom Veterná 1093, Pata,\nproti žalovanému: Mesto Pezinok, IČO: 00 305 022, so sídlom Radničné námestie 44/7, Pezinok,\nzastúpeného ROHUTNÝ&Spol., s.r.o., IČO: 53 360 168, so sídlom Nová 524/37, Viničné, o zaplatenie\nsumy 5 100,- EUR s príslušenstvom, takto\nrozhodol:\nSúd schvaľuje súdny zmier v nasledovnom znení:\n„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 5 100,- EUR, a to v lehote do troch dní odo dňa\nprávoplatnosti tohto uznesenia.\nSúd priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu od žalovaného.“\nodôvodnenie:\nI.\n1. Žalobou zo dňa 25.03.2024 sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy\n5 100,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,50 % odo dňa 12.01.2023 do zaplatenia.\n2. Žalobkyňa v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedla, že\njej pracovný pomer, ktorý pôvodne vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2019 a neskôr\nsa kreoval na 100 % úväzok na pozícii vedúcej referátu urbanizmu s dojednanou odmenou 1 700,EUR v hrubom podľa dohody o zmene z 31.03.2022, bol riadne ukončený. Strany sporu pristúpili k\npísomnej dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa 16.11.2022, s účinnosťou k poslednému\ndňu daného roka. Tento dokument výslovne zakotvoval záväzok žalovaného vyplatiť odstupné vo\nvýške troch základných mesačných platov, čo v prepočte predstavovalo žalovanú sumu. Hoci dotknuté\nplnenie malo byť zrealizované vo výplate za december, z predloženej výplatnej pásky z 11.01.2023\nvyplynulo, že mzda bola poukázaná bez tejto dojednanej čiastky. Samotné skončenie zmluvného vzťahu\npritom žiadna zo strán v prekluzívnej lehote žiadnym spôsobom nespochybnila. Žalobkyňa uviedla, že\nprotistrana si svoju povinnosť nesplnila ani dodatočne po doručení písomnej výzvy na zaplatenie dlžnej\nsumy zo dňa 14.02.2023. Následkom tohto protiprávneho stavu zostala bez akýchkoľvek finančných\nprostriedkov, pričom ako dokladala oznámením o zaradení do evidencie a následným rozhodnutím\no vyradení z úradu práce, ocitla sa v pozícii nezamestnanej osoby trvajúcej od januára až do 16.\nseptembra 2023, kedy nadviazala nový pracovný pomer na príslušnom ministerstve. Žalobkyňa uviedla,\nže konanie štatutárneho orgánu žalovaného bolo striktne v medziach zákona č. 552/2003 Z.z., ktorý\nvo svojom § 1 priamo odkazuje na pôsobnosť Zákonníka práce. Pri uzatváraní dohody podľa § 59 s\nnáležitosťami podľa § 60 Zákonníka práce zamestnávateľ plne využil oprávnenie zakotvené v jeho §\n76 ods. 7, ktoré umožňuje poskytnúť odstupné aj v iných, než len taxatívne vymedzených prípadoch.\nToto ustanovenie v spojení s § 1 ods. 6 Zákonníka práce jasne podľa žalobkyne potvrdzovalo, že\núprava výhodnejších podmienok bola právom dovolená, keďže z povahy veci nevyplýval žiaden zákaz a\n\nzmluvné strany realizovali postup, ktorý právny poriadok priamo predpokladá. Žalobkyňa ďalej uviedla,\nže v zmysle § 76 ods. 6 Zákonníka práce sa dotknutá suma mala vyplatiť v najbližšom výplatnom\ntermíne, ktorým bol v tomto prípade 11.01.2023. Keďže k tomuto dňu žalovaný platbu nezrealizoval,\nod nasledujúceho dňa, teda od 12.01.2023, sa dostal do omeškania. Tento stav zakladal jej priamy\nnárok na úroky z omeškania. Žalobkyňa konštatovala, že v rámci súkromnoprávnych zmluvných vzťahov\nsa uplatňuje absolútna ochrana princípu zmluvnej voľnosti a záväznosti zmlúv, z čoho podľa nej\nvyplýva interpretačné pravidlo preferujúce platnosť právneho úkonu pred jeho zneplatnením. V tejto\nsúvislosti žalobkyňa uviedla, že neplatnosť dohody by mala predstavovať len absolútnu výnimku.\nAplikujúc rímsku zásadu pacta sunt servanda, ako najvyššiu prirodzenú právnu normu, a nadväzujúcu\nrozhodovaciu prax Najvyššieho a Ústavného súdu, zdôraznila prioritu rešpektovania toho, na čom sa\nstrany dohodli. Zároveň uviedla, že žalovaný nevystupoval ako orgán verejnej správy vykonávajúci\nmocenské rozhodnutia, ale konal ako bežná právnická osoba s rovnocenným postavením riadiaca sa\nprincípmi súkromného práva, pre ktorú extenzívny výklad neplatnosti znamenal nedovolený zásah do\nľudskej slobody. Žalobkyňa ďalej uviedla, že podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle\npredloženého uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp zn. 29Cdo 1816/2011, je oddelenie\nčasti dohody možné len za predpokladu rešpektovania účelu zmluvy. Inštitút odstupného bol v tomto\nprípade systematicky i obsahovo natoľko prepojený so samotným skončením pracovného pomeru,\nže nemohol existovať samostatne. Deklarovala, že na zánik svojho miesta by nikdy nepristúpila\nbez garancie dojednanej peňažnej satisfakcie, čo si uvedomovala aj protistrana. Udržanie platnosti\nsamotného rozviazania zväzku pri súčasnom zneplatnení odmeny popieralo nielen zákonné limity, ale\naj dobré mravy, keďže obe zložky mali spoločný a nedeliteľný právny osud. Žalobkyňa ďalej uviedla,\nže ak mal žalovaný pochybnosti o zákonnosti dohodnutého odstupného, bol povinný túto skutočnosť\nnamietať v rámci striktnej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, ktorá je určená na napadnutie platnosti\nsamotného skončenia. Tým, že tento krok zámerne odignoroval a námietky vzniesol až po jej uplynutí,\núčelovo sledoval stav, v ktorom by dosiahol zánik záväzku bez akýchkoľvek obmedzení, no vyhol by\nsa platbe. Súdne aprobovanie takéhoto postupu by predstavovalo nebezpečný precedens hraničiaci s\npodvodom, umožňujúci zamestnávateľom vylákať od podriadených podpisy, vyčkať na uplynutie lehoty\na následne odmietnuť plnenie v príkrom rozpore so spravodlivosťou a ochranou slabšieho subjektu.\nŽalobkyňa bola toho názoru, že prípadné porušenie povinností pri správe majetku zo strany štatutárneho\norgánu zakladá výlučne jeho osobnú zodpovednosť, avšak nemá priamy vplyv na platnosť samotného\nprávneho úkonu voči tretím osobám. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že obrana opierajúca sa o\nustanovenia zákona č. 523/2004 Z.z. a zákona č. 369/1990 Zb. bola právne irelevantná, keďže dané\npredpisy nespájali nehospodárnosť s absolútnou neplatnosťou zmluvy. Akékoľvek zlyhanie pri nakladaní\ns prostriedkami mohlo vyústiť jedine do náhrady škody alebo trestnoprávnej zodpovednosti samotného\nkonajúceho funkcionára. Konštatovala, že prenášanie rizika chybného výberu štatutára priamo na\nradového zamestnanca s následkom straty jeho legitímnych nárokov by viedlo k hrubému porušovaniu\ndobrej viery a ústilo by do de facto celospoločenského kolapsu, kde by subjekty plošne odmietali\nplniť svoje záväzky pod zámienkou vlastnej nekompetentnosti. Žalobkyňa uviedla, že poprela naratív o\nakomkoľvek poškodzovaní záujmov inštitúcie bývalým štatutárom, pričom poukázala na to, že o údajnom\nporušení povinností nerozhodol žiadny príslušný orgán. Skutočným motívom podpisu spornej listiny\nbola pragmatická snaha predísť nejednotnému výkonu agendy, keďže novozvolený vedúci predstaviteľ\nešte z pozície poslanca prejavoval voči jej práci a predchádzajúcemu vedeniu silné výhrady. Odchodom\nspojeným s primeranou kompenzáciou sa tak cielene eliminovali hroziace riziká a uvoľnil sa priestor pre\nhladkú implementáciu odlišných koncepcií nového vedenia, čo bolo preukázateľne v najlepšom záujme\nsamotnej samosprávy. Žalobkyňa konštatovala, že uplatnenie princípu ochrany slabšej strany pred\nnesprávnym postupom zamestnávateľa striktne bráni tomu, aby autor vadného právneho úkonu zneužil\ntúto vadu vo svoj vlastný prospech. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že podľa § 17 ods. 3 Zákonníka\npráce platí zvýšená ochrana, ktorá zakazuje, aby neplatnosť išla na ťarchu zamestnanca, pokiaľ ju sám\nnevyvolal. V danej veci to bol výlučne samotný zamestnávateľ, kto inkriminovaný dokument s odstupným\npripravil a následne jej ho predložil na podpis. Vychádzajúc zo zásady, že iniciátor pochybenia sa ho\nnemôže následne dovolávať, by akceptácia čiastočnej neplatnosti znamenala priamu nespravodlivú\nujmu na jej právach. Zároveň podotkla, že aj v prípade teoretického stotožnenia sa súdu s vadnosťou\nby jej automaticky vzniklo právo na adekvátnu náhradu škody voči tomu, kto tento defektný stav\nsvojím konaním spôsobil. Žalobkyňa mala za to, že poskytnutie peňažnej satisfakcie po dlhodobom\ntrvaní zmluvného vzťahu nepredstavuje anomáliu, ale štandardný ochranný inštitút potvrdzujúci bežnú\na mravne akceptovateľnú aplikačnú prax v obdobných subjektoch. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla,\nže samotný pojem dobrých mravov nevyjadruje nedosiahnuteľný ideál, ale odzrkadľuje všeobecne\nuznávané pravidlá správania. Dohodnutá odmena mala za cieľ plniť rýdzo sociálnu funkciu spočívajúcu\n\nv ochrane pred platobnou neschopnosťou a v zabezpečení plnenia vyživovacích povinností po náhlej\nstrate práce. Po viac ako trojročnom výkone funkcie a následnej osemmesačnej evidencii na úrade práce\nsa čiastka rovnajúca trom mzdám nedala označiť za neprimeranú. Tento pohľad masívne podporila\ninformáciami získanými na základe infožiadostí od viacerých iných samospráv s porovnateľným\nrozpočtom, od Bratislavy až po Košice a Poprad, z ktorých vyplynulo, že uzatváranie zmlúv s totožným\nplnením bolo bežnou praxou. Akcentovala, že logiku o údajnom mrhaní by zamestnávateľ musel\nnásledne uplatniť aj na vlastné konanie, kedy si napriek existencii štyroch interných podnikových\nprávnikov platil externé advokátske zastúpenie, čo by podľa jeho vlastných meradiel muselo byť rovnako\nneplatné. Žalobkyňa mala za to, že vznik nároku vyplývajúceho priamo zo zákona nepodlieha splneniu\ndodatočných podmienok definovaných v interných predpisoch subjektu, ani existencii špecifických\ndôvodov nad rámec dojednanej zhody vôlí. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že namietať absenciu\nvlastnej vnútropodnikovej smernice upravujúcej danú problematiku bolo z hľadiska platnosti irelevantné,\nkeďže na priznanie tohto plnenia plne postačovala legislatívna opora obsiahnutá v príslušných odsekoch\nZákonníka práce. Rovnako odmietla aj konštrukciu, podľa ktorej by takýto benefit prináležal iba v\nprípade výlučnej viny na strane zamestnávateľa, pretože odstupné bolo možné platne dohodnúť aj v\nlistine bez udania akéhokoľvek konkrétneho dôvodu. Dodala, že teoretické úvahy o možnej diskriminácii\ntretích osôb z prostredia zamestnancov nediskvalifikovali jej vlastný nárok, keďže takéto konanie by\nnanajvýš zakladalo kompenzačné nároky dotknutých kolegov, no v žiadnom prípade by nemalo za\nnásledok zneplatnenie jej riadne nadobudnutého práva. Žalobkyňa uviedla, že tvrdenia o tom, že\nvýdavky neboli zahrnuté v rozpočte mesta pre daný kalendárny rok, nielenže neboli preukázané,\nale z hľadiska existencie práva nepredstavovali žiadnu legitímnu obranu, keďže prijímanie a úprava\nrozpočtových opatrení patrili výlučne do autonómnej kompetencie žalovaného. Nedostatok alokovaných\npeňazí neospravedlňoval porušenie dojednaných garancií. Výsluch E. označila za zjavne nehospodárny\na neprispievajúci k objasneniu veci. Tento postoj odôvodnila faktom, že spomínaná osoba nebola vôbec\nprítomná pri uzatváraní predmetného právneho úkonu, a z toho dôvodu nemohla poskytnúť žiadne\nobjektívne svedectvo o skutočnej vôli strán v čase podpisu listiny. Žalobkyňa na preukázanie skutkových\ntvrdení navrhla vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to: pracovnú zmluvu zo dňa 30.04.2019, dohodu\no zmene pracovnej zmluvy č. 195/2022, dohodu o skončení pracovného pomeru č. 15/2022, výplatnú\npásku za mesiac 12/2022, výzvu na zaplatenie zo dňa 14.02.2023, oznámenie o zaradení žalobkyne\ndo evidencie uchádzačov o prácu zo dňa 10.01.2023 s doložkou o autorizácii, rozhodnutie o vyradení\nžalobkyne z evidencie uchádzačov o zamestnanie zo dňa 25.09.2023 a odpovede miest a obcí v zmysle\ninfožiadostí žalobkyne.\nII.\n3. Žalovaný v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoju procesnú obranu uviedol,\nže odstupné je z hľadiska práva časovo napojené na zánik pracovného pomeru z určitých presných\ndôvodov. Hoci § 76 ods. 7 Zákonníka práce umožňuje poskytnúť tento benefit aj v iných, zákonom\npriamo nešpecifikovaných prípadoch na základe voľnej úvahy, takéto konanie svojím obsahom a\núčelom nesmie odporovať zákonu, obchádzať ho, ani sa priečiť dobrým mravom. Hlavným účelom\ntakto vyplácaných prostriedkov je podľa Zákonníka práce, menovite jeho § 76 ods. 1 a 2 v spojení\ns § 1 ods. 4, poskytnutie určitej satisfakcie zamestnancovi za to, že zmluvný vzťah končí skôr, ako\núčastníci pôvodne predpokladali, pričom táto skutočnosť nespočíva v osobe pracovníka. Keďže v\ndanom prípade absentoval akýkoľvek dôvod na strane zamestnávateľa, poskytnutie finančného plnenia\ntúto základnú satisfakčnú podstatu úplne ignorovalo. Zmluvná voľnosť účastníkov je totiž obmedzená\nkogentnou povahou predpisov a autonómna vôľa musí byť vždy v plnom súlade so základnými zásadami\npracovného práva i § 34 až 51 Občianskeho zákonníka upravujúcimi platnosť dvojstranných právnych\núkonov. Žalovaný uviedol, že protistrana sa po zohľadnení výsledkov komunálnych volieb z októbra\n2022 sama dobrovoľne rozhodla rozviazať pracovný pomer dohodou podľa § 60 Zákonníka práce bez\nudania dôvodu. Podpisu predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru z vonkajšieho hľadiska\nnepredchádzal žiadny nátlak, pričom žalobkyni objektívne nič nebránilo zotrvať vo svojom zamestnaní\naj po prevzatí funkcie novým primátorom. Ak by predsa len prejavila záujem odísť neskôr, mala možnosť\nnadviazaný vzťah rozviazať po zmene vedenia, a to či už z jej strany, alebo zo strany zamestnávateľa.\nSkutkový stav však preukazoval, že o skončenie požiadala úplne sama, a to ešte počas výkonu funkcie\ndosluhujúceho štatutára, z čoho jednoznačne vyplynulo, že nešlo o akýkoľvek nútený krok zameraný\nna jej osobu. Žalovaný bol toho názoru, že priznanie peňažného benefitu bez existencie relevantného\nprávneho základu v prostredí územnej samosprávy predstavuje nezákonné a nehospodárne nakladanie\ns verejnými prostriedkami, čím dochádza k priamemu porušeniu legislatívnych pravidiel i slávnostného\nsľubu na ochranu jej záujmov. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že bolo nevyhnutné prísne diferencovať\n\nmedzi súkromnou a verejnou sférou, keďže veľkorysá možnosť priznania odstupného je na mieste najmä\nvtedy, ak zamestnávateľ nakladá s financiami, ktoré nemajú verejný charakter. V prostredí samosprávy\ntotiž platí striktná zásada hospodárnosti, efektívnosti a účelnosti, imperatívne zakotvená v § 19 ods. 3\nzákona č. 523/2004 Z.z. Keďže práva a povinnosti žalovaného určovali zákony č. 523/2004 Z.z. a č.\n552/2003 Z.z. a jeho financovanie bolo sčasti naviazané na štátny rozpočet prostredníctvom výnosu\nz podielových daní, nemohol celkom autonómne využiť oprávnenie subsidiárne poskytnúť plnenie\npodľa Zákonníka práce. Pri uzavretí spornej dohody sa nakladalo s verejnými peniazmi mimoriadne\nneefektívne a v príkrom rozpore so záujmami mesta. Bývalý štatutár takýmto úkonom priamo konal v\nrozpore so svojou povinnosťou vyplývajúcou z § 13 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb., ktorým bol viazaný.\nŽalovaný mal preto za to, že vyplatenie finančnej kompenzácie je neprípustné a v rozpore s procesmi\ntransparentného riadenia, pokiaľ mu chýba akýkoľvek normatívny základ vo vnútorných predpisoch a nie\nje preň zabezpečené alokované rozpočtové krytie. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že neexistovala\nabsolútne žiadna právna povinnosť, ktorá by oprávňovala použiť zverené verejné prostriedky na\npriznanie sporného benefitu. Takýto postup nebol upravený a nemal oporu v žiadnej internej norme\nžalovaného, či už by išlo o pracovný poriadok, kolektívnu zmluvu, alebo poriadok odmeňovania. K tomuto\nnormatívnemu deficitu sa navyše pridružilo závažné finančné pochybenie spočívajúce v tom, že dotknuté\nprostriedky nemali schválené rozpočtové začlenenie a neboli vôbec zahrnuté v pláne výdavkov pre rok\n2022. Bývalý štatutárny zástupca na zavŕšenie tohto netransparentného procesu neurobil ani žiadne\ndodatočné opatrenie, aby legitímnym spôsobom vznikla požadovaná rozpočtová položka slúžiaca na\nposkytnutie úhrady danej položky. Žalovaný uviedol, že výkon práv a povinností v pracovnoprávnych\nvzťahoch musel byť plne v súlade s článkom 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce, z ktorých vyplýva,\nže nikto nesmie tieto práva zneužívať na škodu druhého účastníka. Odkazujúc na rozsudky krajských\nsúdov v Košiciach a Nitre i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky definoval dobré mravy ako\nsúhrn etických pravidiel, všeobecne uznávaných zásad a morálnych mantinelov správania. Konštrukciu\núčelovosti úkonu vystaval najmä na skutočnosti, že k úprave platových podmienok z pôvodnej sumy 1\n300,- EUR na 1 700,- EUR mesačne došlo len sedem a pol mesiaca pred podpisom samotnej dohody\no ukončení. Z tejto časovej súslednosti dedukoval jasný úmysel, pričom namietal, že odchádzajúca\npracovníčka i samotný bývalý primátor si pri bežnej opatrnosti museli byť plne vedomí faktu, že pri\ntakomto ukončení pomeru peniaze neprináležia a takáto dohoda je pre svoj účelový charakter neplatná.\nKorektív mravnosti tak spôsobil, že aj formálne zákonný úkon sa stal protiprávnym, konfrontujúc etické a\nspoločenské princípy. Keďže sa podľa § 1 ods. 4 subsidiárne aplikoval Občiansky zákonník, podľa jeho\n§ 39 bolo s poukazom na princíp delenej neplatnosti možné ustanovenie o plnení oddeliť a pre absolútny\nrozpor zneplatniť. Žalovaný mal za to, že právna ochrana nemôže byť priznaná nárokom, ktorých základ\nhrubo odporuje inštitútu dobrých mravov, keďže rozhodovacia činnosť súdov musí prísne rešpektovať\nprincíp legality a ústavné mantinely vrátane ochrany morálnych hodnôt spoločnosti. V tejto súvislosti\nžalovaný uviedol, že akékoľvek súdne konanie vo všetkých svojich fázach bolo plne ovládané zásadou\nzákonnosti, z čoho nevyhnutne pramenila podmienka, že aplikácia práva musela byť ústavokonformná a\nopretá o jasný zákonný podklad. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky smeli štátne orgány\nkonať iba na jej základe, pričom dôsledkom týchto pravidiel bola právna istota zahŕňajúca aj legitímne\nočakávania občanov. Z poukazu na články 1 a 52 Ústavy SR vyplynula previazanosť medzi ochranou\ndôvery v právny poriadok a zachovávaním dobrých mravov. Žalovaný uviedol, že rozhodnutie udeliť\nfinančný benefit vnímal ako hlboko diskriminačné a porušujúce elementárne zásady pracovného práva.\nArgumentáciu staval na preukázanom systéme ukončovania zmlúv v danom povolebnom období, kedy\nsa výhoda neaplikovala plošne na všetkých odchádzajúcich zamestnancov inštitúcie. Bývalý primátor\nsvojím konaním cielene využil právo na priznanie iného odstupného len pre jasne určenú a obmedzenú\nskupinu pracovníkov, do ktorej patrila aj žalobkyňa. Tento postup len podčiarkol absolútnu svojvôľu\npri zmluvnom nakladaní s majetkom a plne potvrdil netransparentnosť zámerov predchádzajúceho\nvedenia mesta v čase tesne po voľbách. Žalovaný mal za to, že predkladanie štatistických odpovedí\norgánov verejnej správy na abstraktne sformulované otázky postráda akúkoľvek dôkaznú silu, pokiaľ\ntieto odpovede nezohľadňujú konkrétne skutkové okolnosti a kontext vzniku prejednávaného sporu. V\ntejto súvislosti žalovaný uviedol, že snaha preukázať bežnú prax prideľovania finančných kompenzácií\nprostredníctvom infožiadostí iným samosprávam bola rýdzo zavádzajúca a výsledné dokumenty nemali\nžiadnu výpovednú hodnotu. Samotná formulácia otázky, zameraná len na zisťovanie počtu takýchto\nprípadov, bola podľa neho absolútne nedostačujúca na objektívne posúdenie situácie. Predložené\nštatistické odpovede od iných miest Slovenskej republiky úplne ignorovali rozhodujúci kontext, obzvlášť\nšpecifiká toho, za akých okolností došlo k zániku vzťahu, o aký druh práce išlo, ako dlho daný\nzväzok trval, a čo bolo primárnym impulzom, či kto tento krok reálne inicioval. Vzhľadom na to,\nže oslovené subjekty odpovedali len mechanicky a bez akejkoľvek znalosti konkrétneho skutkového\n\nstavu prejednávanej veci, nebolo možné túto líniu argumentácie nijakým spôsobom úspešne aplikovať.\nŽalovaný mal za to, že delegovanie odborných činností na externé subjekty je plne štandardným a\nlegitímnym postupom zabezpečujúcim riadny chod inštitúcie, najmä ak skutočné interné personálne\nkapacity nepostačujú na pokrytie rozsiahlej agendy. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že výčitky\nsmerujúce k nehospodárnosti pri využívaní externého právneho zastúpenia stáli na zjavne nesprávnych\ninformáciách. V priamom rozpore s tvrdeniami protistrany, podľa ktorých disponoval minimálne štyrmi\nkvalifikovanými expertmi, skutočný personálny stav potvrdzoval, že na jeho internom oddelení pôsobili\nvýlučne dvaja zamestnanci. Využívanie služieb advokáta tak bolo logickým krokom zameraným na\nnevyhnutné odbremenenie rozsiahlej a širokospektrálnej mestskej agendy. Pre zdôraznenie bežnosti\ntohto postupu vysvetlil, že delegovanie povinností sa netýkalo len sporovej oblasti, ale celý aparát\nbežne využíval externých obstarávateľov na procesy verejného obstarávania a obdobný mechanizmus\nkooperácie fungoval i v rámci technických služieb mesta. Žalovaný na preukázanie skutkových tvrdení\nnavrhol vykonať výlučne štatutára žalovaného D.. S. E..\nIII.\n4. Súd na prejednanie veci nariadil na deň 23.09.2026 pojednávanie, na ktorom (ešte pred jeho\notvorením v rámci rokovania o mimosúdnom vyriešení veci) žalovaný navrhol uzavrieť súdny zmier,\nv zmysle ktorého by súd priznal žalobkyni nárok čo do výšky istiny v sume 5 100,- EUR (t.j. bez\nuplatnených úrokov z omeškania) a taktiež plnú náhradu trov konania. Žalobkyňa s návrhom žalovaného\nna uzatvorenie súdneho zmieru vyslovila súhlas, na základe čoho súd tento zmier pred otvorením\npredmetného pojednávania schválil v znení, v akom ho strany sporu navrhli.\nIV.\n5. Podľa čl. 7 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) základnou povinnosťou súdu je\nviesť strany sporu k zmierlivému vyriešeniu sporu.\nPodľa § 148 ods. 1 C.s.p. žalobca a žalovaný môžu uzavrieť zmier. O uzavretie zmieru sa má súd vždy\npokúsiť.\nPodľa § 148 ods. 2 C.s.p. súd rozhodne o tom, či uzavretý zmier schvaľuje; neschváli ho, ak je v rozpore\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi.\n6. Základnou povinnosťou súdu, vyplývajúcou zo základných princípov Civilného sporového poriadku, je\nviesť strany sporu k zmierlivému vyriešeniu sporu, a teda procesná úprava civilného sporového konania\nfavorizuje zmierlivé vyriešenie sporu pred autoritatívnym zásahom (rozhodnutím) súdu. Súdny zmier\npredstavuje osobitný spôsob ukončenia sporu a hoci ide o procesný úkon, ako jediný z procesných\núkonov okamžite a bezprostredne (po jeho schválení súdom) ovplyvňuje hmotnoprávne postavenie strán\nsporu. Strany sporu totiž uzatvorením zmieru odstránili predmet sporu, na základe čoho už žalobca\nnetrvá na prejednaní nároku tvrdeného v žalobe (resp. vzdáva sa svojho práva na súdnu ochranu\nohrozeného alebo porušeného subjektívneho práva) a žalovaný sa už nechce procesne brániť. Strany\nsporu sa jednoducho dohodli o spornom nároku/práve, čím predmet súdneho konania odpadol, na\nzáklade čoho už ani súd nemôže realizovať svoju povinnosť autoritatívne medzi stranami sporu stanoviť,\nčo považuje za právo, pretože to strany sporu svojou dispozičnou autonómiou vylúčili. Ako súd vyššie\nkonštatoval, dispozičná autonómia sporových strán má vždy prednosť pred autoritatívnym rozhodnutím\nsúdu. Ak súd navrhnutý súdny zmier schváli platí, že vec sama bola skonzumovaná súkromnoprávnym\núkonom sporových strán. Jedinou povinnosťou súdu pri rozhodovaní o schválení súdneho zmieru\nje posúdiť, či navrhovaný súdny zmier nie je v rozpore s objektívnym právom. Schválením sa\nsúkromnoprávna dohoda stáva záväzným a prakticky nenapadnuteľným právnym základom úpravy\nhmotnoprávnych pomerov strán sporu. Zmier je teda súkromnoprávnou dohodou, ktorú sporové strany\nuzatvárajú počas prebiehajúceho sporu a v súvislosti s ním, pričom jeho hlavným účelom je odstrániť\nprávny konflikt medzi stranami sporu.\n7. V danom prípade mal súd za to, že strany sporu sa navrhovaným súdnym zmierom dohodli na\nvšetkých sporných otázkach týkajúcich nároku žalobkyne na zaplatenie odstupného tým, že žalovaný\nho uznal v celom rozsahu, čím predmet tohto súdneho sporu odpadol a keďže navrhovaný súdny zmier\nnebol v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi, súd podľa § 148 ods. 2 C.s.p. navrhovaný súdny\nzmier schválil v znení, v akom ho strany sporu navrhli (vrátane náhrady trov konania).\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu o schválení súdneho zmieru odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}