Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/5/2012 z 19. 3. 2012 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2012, sp. zn. 7MCdo/5/2012, ECLI:SK:NSSR:2012:6307201866.1 Najvyšší súd | 7MCdo/5/2012 | ECLI:SK:NSSR:2012:6307201866.1 | 2012-03-19 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 243 ods. 1 OSP, § 243 ods. 1 písm. f) OSP, § 150 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/906a5d98-8b1c-48a7-b829-e29e64d48bc7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:6307201866.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7MCdo/5/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6307201866
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Švecová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:6307201866.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne B.j, bývajúcej v O., zastúpenej JUDr. Maricou
Koreňovou, advokátkou v Banskej Bystrici, J. Cikkera č. 8, proti žalovanej Obci Pohorelá, o určenie
vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 5 C 97/2007, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 22. marca 2011 sp. zn. 13 Co 272/2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. marca 2011 sp.
zn. 13 Co 272/2010 vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Brezno rozsudkom z 5. decembra 2008 č.k. 5 C 97/2007-81 určil, že žalobkyňa je
výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. XXX., katastrálne územie V. obec Pohorelá,
okres Brezno, Správy katastra O., ako parcela KN č. 2726/4 vo výmere 1 518 m2-ostatné plochy.
Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 24 638 Sk (817,83 €) do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že právna predchodkyňa žalobkyne (U.), ktorá
nadobudla vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti na základe rozhodnutia súdu, darovala nehnuteľnosť
žalobkyni darovacou zmluvou zo 7. septembra 1995 (vklad v katastri nehnuteľností bol povolený pod č.
V 1036/96 dňa 12. decembra 1995). Notárskou zápisnicou č. N 409/95, NZ 377/95 zo 17. októbra
1995 (Notársky úrad JUDr. Viery Kalinovej v Banskej Bystrici) bolo osvedčené vyhlásenie o
vydržaní nehnuteľnosti (vo výmere 1 518 m2) žalovanou. Časť dotknutej parcely registra E č. 1 835
bola následne pripojená a zapísaná ako parcela registra C č. 2726/2 vo výmere 16 174 m2 na LV č.
XXX. do výlučného vlastníctva žalovanej. Týmto došlo k tzv. duálnemu vlastníctvu, potvrdenému
príslušným katastrálnym úradom. Pri skúmaní podmienok nadobudnutia vlastníctva žalovanou k
predmetnej nehnuteľnosti vydržaním súd zistil, že jej právny predchodca na nehnuteľnosti od roku
1979 bez stavebného povolenia, kolaudačného rozhodnutia a vyriešenia prechádzajúcich vlastníckych
vzťahov, vybudoval športové ihrisko. ONV Banská Bystrica vyhovel jej žiadosti o vyňatie
poľnohospodárskej pôdy - pozemkov pod športovým ihriskom - poľnohospodárskej výrobe rozhodnutím
z 28. januára 1988, ktorá skutočnosť ale nemala vplyv na zmenu vlastníckeho práva predchádzajúcich
vlastníkov, od ktorých neboli odkúpené, darované, vyvlastnené, či iným spôsobom scudzené. Keďže
vlastnícke právo zapísané v prospech žalovanej v zmysle § 2 a nasl. zákona č. 293/1992 Zb. o
úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 293/1992 Zb.“) na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní (vydaného podľa zákona
č. 323/1992 Zb.) žalobkyňa napadla žalobou o určenie, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti,
považoval za irelevantné, že tak neurobila v 10-ročnej lehote (§ 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb.),
pretože vlastnícke právo sa nepremlčuje. Žalovaná nesplnila zákonné predpoklady pre nadobudnutie
vlastníctva nehnuteľnosti vydržaním. Vydržať vec môže len taký držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Tvrdenia žalovanej o oprávnenosti jej držby
sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Žalobkyňa po nadobudnutí vlastníctva (darovacou zmluvou)



a zistení duálneho zápisu vlastníckeho práva (tiež v prospech žalovanej), mala preukázateľný záujem
na vyriešení sporného vlastníctva. Keďže k dohode so žalovanou nedošlo, nemala inú možnosť ako
sa domáhať svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti predmetnou žalobou. Preto je daný naliehavý
právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovanej rozsudkom z 24. februára 2009 sp. zn. 13 Co
20/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal. Uviedol, že žalovaná splnila podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti vydržaním. Oprávneným držiteľom nehnuteľnosti bola od roku 1995, keď notárka JUDr.
Viera Kalinová notárskou zápisnicou zo 17. októbra 1995 č. N 409/95, NZ 377/95, vydanou za podmienok
podľa § 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb., osvedčila vyhlásenie o vydržaní (pre Obec Pohorelá), ktoré
právo (oprávneného držiteľa) bolo zapísané do katastra nehnuteľností záznamom (§ 34 ods. 1 zákona
č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností). Po uplynutí lehoty 10 rokov (oprávnenej držby) odo dňa
zápisu, sa stala vlastníčkou nehnuteľnosti na základe vydržania (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
zapísanou v katastri nehnuteľností na LV č. XXX. Preto nie je možné už skúmať prípadnú dôvodnosť
vydania osvedčenia o vyhlásení vydržania vlastníckeho práva, ani opodstatnenosť žaloby podanej na
súd až 30. apríla 2007 (po uplynutí 10-ročnej lehoty odo dňa zápisu). O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 150 O.s.p. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval najmä skutočnosť, že žalobkyňa
stratila vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti (nadobudnuté darovacou zmluvou) z nevedomosti
(nedomáhala sa ho relevantným spôsobom).

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 29. novembra 2010 sp. zn. 2 Cdo 191/2009
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu tzv. inej vady konania
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Táto spočívala v tom, že odvolací súd sa nezaoberal rozhodnými
skutočnosťami týkajúcimi sa splnenia predpokladov tvrdeného a preukazovaného vlastníckeho práva
účastníkov konania. Na strane žalovanej, či boli splnené všetky zákonné podmienky nadobudnutia
vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti vydržaním a či boli odstránené pochybnosti o oprávnenej
držbe. Na strane samotnej žalobkyne aj z hľadiska identifikácie nehnuteľnosti a zápisu do
katastra nehnuteľností, pretože záver odvolacieho súdu o strate jej vlastníctva nemal oporu v zistenom
skutkovom stave, ktorý by tvoril podklad pre správne rozhodnutie vo veci.

Krajský súd v Banskej Bystrici (v poradí druhým) rozsudkom z 22. marca 2011 sp. zn. 13 Co 272/2010
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219 O.s.p.) potvrdil s tým, že žalobkyňa je
výlučnou vlastníčkou pozemku parcely registra C č. CKN 2726/4- ostatná plocha vo výmere 1 518
m2 v katastrálnom území V., Obec Pohorelá, okres Brezno, vytvoreného na základe geometrického
plánu č. 36041459-160/2004 z 12.7.2004 vyhotoveného Geo PLUS, s.r.o. Brezno (autorizačne overil
H.) a overeného Správou katastra O. pod č. 328/04 dňa 21.7.2004. V časti, v ktorej súd
rozhodol o náhrade trov konania zmenil tak, že žalobkyni nepriznal náhradu trov prvostupňového,
druhostupňového a dovolacieho konania. O trovách konania rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Uviedol,
že toto ustanovenie je nástrojom, ktorý umožňuje súdu, aby spravodlivejšie a vyváženejšie rozhodoval
v konaní o náhrade trov konania, kedy by použitie jediného kritéria a to výsledku sporu mohlo byť
neprimerane tvrdé. Žalovaná pri bránení svojho práva vychádzala zo zápisu v katastri nehnuteľností,
kde bola zapísaná od roku 1995. Sporný pozemok tvorí časť športového areálu obce. Bránila potom
právo, ktoré bolo v záujme obce.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku o trovách konania na podnet žalobkyne podal
mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu v tejto časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Namietal
nesprávne právne posúdenie veci (§ 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
v časti trov konania. Uviedol, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom je aplikované ustanovenie
§ 150 O.s.p. musí byť precízne. Ex lege sa vyžaduje, aby v konaní boli bezpečne a riadne preukázané
skutočnosti, na základe ktorých súd toto ustanovenie použije. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 150
O.s.p. sa používa len vo výnimočnom prípade, je nevyhnutné, aby súd pri rozhodovaní, či sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa vychádzal z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri skúmaní
existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na okolnosti, ktoré viedli účastníka
k uplatneniu nároku na súde, na postoj účastníkov v priebehu konania ako aj na majetkové, sociálne,
osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania. Tiež treba vziať do úvahy nielen pomery toho,



ktorý by mal trovy konania zaplatiť, ale zohľadniť aj dopad takého rozhodnutia najmä na majetkové
pomery oprávneného účastníka. Tieto okolnosti odvolací súd vôbec neskúmal, aj keď môžu zásadným
spôsobom ovplyvniť úvahu súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú skutočne dané dôvody hodné
osobitného zreteľa podľa § 150 O.s.p. Strohé konštatovanie, že žalovaná bránila právo, ktoré bolo v
záujme obce nespĺňa podmienku dôvodov hodných osobitného zreteľa. Uprednostnenie záujmu obce
z dôvodu, že je to záujem verejný pred záujmom súkromným v občianskoprávnom spore, bez
akéhokoľvek odôvodnenia, prečo došlo k jeho uprednostneniu, je nenáležité a neprípustné. Súd sa
vôbec nezaoberal skutočnosťou, že žalobkyňa sa preukázateľným spôsobom pred začatím súdneho
konania snažila so žalovanou mimosúdne dohodnúť a predísť súdnemu sporu.

Účastníci konania sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky
nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.)
po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej
republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti v rozsahu podľa § 243i
ods. 2 O.s.p., v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 243e ods. 2 O.s.p. mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu výroku
rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím namieta.

Podľa ods. 3 tohto ustanovenia generálny prokurátor Slovenskej republiky nie je viazaný rozsahom
podnetu v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 242 ods. 2 O.s.p.).

V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací
súd je viazaný rozsahom dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dovolacími dôvodmi.
Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá vadami uvedenými v § 237
O.s.p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady konania
neboli dovolateľom namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

V mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor Slovenskej republiky namietal nesprávne právne
posúdenie veci z hľadiska aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p. (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
použije iný právny predpis, ako má správne použiť, alebo aplikuje síce správny právny predpis, ale
nesprávne ho vyloží. O takýto prípad išlo v danej veci.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15.10.2008) ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd pritom prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhradu trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri
prvom úkone, ktorý mu patril, to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v
konaní (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Predpokladom použitia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. je existencia
dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnému účastníkovi a
existencia výnimočnosti daného prípadu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade
trov konania, by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje
všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania.

Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. pritom dopadá na toho účastníka konania, ktorý by inak mal právo na
náhradu trov konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom



konania alebo k určitej procesnej situácii. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania alebo
charakterom procesnej situácie. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie
účastníkov. V takomto prípade treba pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať
na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by
postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného
ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu
nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou
vzniku sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému
účastníkovi konania, súd náhradu trov konania nepriznal.

Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým treba pri stanovení
povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Preto nie je možné vykladať ho tak, že je naň
možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

V porovnaní so súdom prvého stupňa, ktorý (vychádzajúc z úspechu žalobkyne v konaní) rozhodol
o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., odvolací súd aplikoval ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p.,
bez toho, aby posúdil celý komplex (uvedených) okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade
trov konania podľa tohto zákonného ustanovenia.

Je nepochybné, že žalobkyňa mala v konaní plný úspech, pred začatím súdneho konania sa snažila so
žalovanou dohodnúť mimosúdne a predísť tak súdnemu sporu a tým aj vzniku nákladov spojených s
uplatnením vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Preto inú zákonnú možnosť, ako domáhať
sa tohto svojho práva súdnou cestou, ani nemala (v zmysle § 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností sú údaje katastra o právach k nehnuteľnostiam hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže
opak). Bez zohľadnenia týchto skutočností vo vzťahu k výsledkom vykonaného dokazovania ako aj
dopadu rozhodnutia odvolacieho súdu na majetkové, osobné a iné pomery žalobkyne napriek tomu, že
mohli zásadným spôsobom ovplyvniť úvahu súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú skutočne
dané dôvody hodné osobitného zreteľa, nemožno záver odvolacieho súdu odôvodňujúci aplikáciu § 150
ods. 1 O.s.p., len uprednostnením verejného záujmu žalovanej v občianskoprávnom spore, považovať
za správny.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e
O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom
chránených záujmov účastníka konania a túto nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej
časti zrušil a vec mu (v rozsahu zrušenia) vrátil na ďalšie konanie (§ 243bods. 2, 3 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d
ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.