Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/19/2011 z 14. 2. 2012 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14. februára 2012, sp. zn. 2Sž/19/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:9011010126.1 Najvyšší súd | 2Sž/19/2011 | ECLI:SK:NSSR:2012:9011010126.1 | 2012-02-14 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený), § 33 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z., § 6 ods. 1 Dohovoru, § 122 ods. 10 TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bcfea7ba-57f0-4623-b39b-eb02d05b41f2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010126.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sž/19/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9011010126
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:9011010126.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej
a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa
MARKÍZA-SLOVAKIA, s.r.o., Bratislavská č. 1/A, Bratislava, IČO: 31 444 873, zastúpenej Mgr. Zuzanou
Zlámalovou, advokátkou a konateľkou spoločnosti ADVOKÁT ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s.r.o., so sídlom
Trnavská č. 11, Bratislava, proti odporcovi Rade pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova č. 8, P.O.Box
155, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. RP/40/2011 zo dňa 7. júna 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/40/2011 zo dňa 7. júna 2011 z r u š u j
e a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 313,70 € na účet
advokátskej kancelárie ADVOKÁT ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s.r.o., Bratislava, vedený vo N. a.s., č. účtu:
XXXXXXXXXX/XXXX do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím uvedeným vo výroku tohto rozsudku odporca - Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej
len „Rada“) ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) zák. č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zák. č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „zák. č.
308/2000 Z. z.“) o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov postupujúc podľa § 71 zák.
č. 308/2000 Z. z., podľa § 64 ods. 1 písm. d) a § 67 ods. 5 písm. a) zák. č. 308/2000 Z. z. uložil
navrhovateľovi pokutu vo výške 3.320 € za porušenie povinnosti uvedenej v § 33 ods. 4 písm. a) zák.
č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 7. januára 2011 o 20:30 hod. odvysielal v rámci televíznej programovej
služby DOMA reklamný šot na liek OTRIVIN COMPLETE, pri ktorom nezabezpečil, aby reklama na liek
obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku
obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku. Ďalej vo výroku rozhodnutia
uviedol, že podľa § 64 ods. 5 zák. č. 308/2000 Z. z. „uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej
porušenie sa sankcia uložila“, a že v zmysle § 67 ods. 16 zák. č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30
dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet: 7000088921/8180,
VS 4111, VS 4711, VS 3311, VS 4411, KS 6548.

Svoje rozhodnutia Rada odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami,
písomným prepisom/popisom uvedeného reklamného šotu na liek OTRIVIN COMPLETE a písomným
vyjadrením navrhovateľa s konštatovaním, že navrhovateľ odvysielaním reklamného šotu na vyššie
uvedený liek nezohľadnil, aby text obsahoval zákonom požadovanú výzvu. Podľa Rady text bol
zobrazený na spodnom okraji obrazovky, v časovom rozmedzí cca 5 sekúnd. Vzhľadom na uvedené
Rada spracovanú výzvu nepovažovala za zrozumiteľnú a jednoznačnú.



Pokiaľ ide o výšku pokuty, poukázal odporca na to, že navrhovateľ bol od účinnosti zák. č. 308/2000 Z.
z. sankcionovaný za porušenie ust. § 33 ods. 5 zák. č. 308/2000 Z. z. (v súčasnosti § 33 ods. 4 zák. č.
308/2000 Z. z.) v minulosti, a boli mu právoplatne uložené sankcie - upozornenie na porušenie zákona
rozhodnutím, pokuty 3.320 € a pokuta 4.000 €.

Rada pri určovaní pokuty za porušenie povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 4 písm. a) zák. č. 308/2000
Z. z. vzala do úvahy najmä závažnosť správneho deliktu, trvanie správneho deliktu, predmetný rozsah
a dosah vysielania, mieru zavinenia, následky a spôsob porušenia povinnosti. Taktiež argumentovala
objektívnou zodpovednosťou navrhovateľa za správny delikt.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v súlade s § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“) na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej aj ,,najvyšší súd“) v zákonnej
lehote opravný prostriedok domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie,
respektíve, pri potvrdení rozhodnutia najvyšším súdom, žiadal o adekvátne zníženie výšky finančnej
sankcie namietajúc, že konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami,
ktoré mali vplyv na zákonnosť, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je
nezrozumiteľné, neurčité, nemá dostatok dôvodov, a preto je nepreskúmateľné a nezákonné.

Podľa navrhovateľa reklamný spot bol rozoznateľný, teda bolo zrejmé, že sa jedná o reklamu, nezaujatý,
teda sa nevenoval porovnávaniu predmetu reklamy s inými produktmi, neobsahoval vyjadrenia obzvlášť
vyzdvihujúce vlastnosti produktu, neprimerane produkt nepropagoval, pravdivý, neobsahoval pravdu
skresľujúce informácie, overiteľný, všetky informácie obsiahnuté v reklamnom spote sú dostupné a ľahko
verifikovateľné.

Ďalej uviedol, že vo výrokovej časti absentuje popis, na základe ktorého by bolo zrejmé a
nespochybniteľné, že dňa 7. januára 2011 v čase cca o 20:30 hod., počas vysielania reklamného spotu
na liek OTRIVIN COMPLETE, nedošlo k odvysielaniu jednoznačnej a zrozumiteľnej výzvy na pozorné
prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov
liekov pribalenej k lieku. Podľa tvrdenia navrhovateľa z výrokovej časti rozhodnutia nie je zrejmé, akým
spôsobom prišlo k porušeniu zákonom stanovenej povinnosti, v čom spočívala nezrozumiteľnosť a v
čom spočívala nejednoznačnosť preskúmavaného poučenia.

Podľa názoru navrhovateľa vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia správneho orgánu
musí byť špecifikované tak, aby nemohlo byť zamenené s iným konaním, v danom prípade s inými
výrokmi, pričom táto miera podrobnosti je nesporná pre celé sankčné konanie z dôvodu zamedzenia
dvojitého postihu pre ten istý skutok, z dôvodu vylúčenia prekážky veci už rozhodnutej, pre potreby
určenia rozsahu dokazovania a v neposlednej rade pre zaistenie riadneho práva na obhajobu. V
tomto smere poukazoval na rozhodnutia tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky.

K výške uloženej sankcie uviedol, že je neprimerane vysoká, nemajúca oporu vo vykonanom dokazovaní
ani v zákone a nespĺňa funkciu výchovnú ani preventívnu.

Vzhľadom na vyššie uvedené bol navrhovateľ toho názoru, že odvysielaná informácia bola obsahovo
jednoznačná a zrozumiteľná, a že divák bol jednoznačne, zrozumiteľne a v súlade zo zákonom
informovaný.

Rada vo svojom písomnom vyjadrení k podanému opravnému prostriedku žiadala rozhodnutie potvrdiť
s poukazom na príslušné právne predpisy a riadne zistený skutkový stav veci. Zotrvala na dôvodoch
svojho rozhodnutia nesúhlasiac s tvrdeniami navrhovateľa uvedenými v odvolaní, majúc za to, že
výzva na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre
používateľov liekov pribalenej k lieku nebola v uvedenom šote zrozumiteľná a jednoznačná.

Na podporu svojho tvrdenia taktiež poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr.
vo veciach sp. zn. 3Sž/11/2008, 3Sž/52/2009 a 2Sž/3/2009), ktorými potvrdil najvyšší súd rozhodnutia
odporcu ukladajúce vysielateľom sankciu za porušenie § 33 ods. 5 zák. č. 308/2000 Z. z. (teraz § 33 ods.
4 zák. č. 308/2000 Z. z.), v ktorých bol výrok rozhodnutia ukladajúci sankciu za porušenie predmetného
ustanovenia formulovaný v rovnakom rozsahu ako v prípade napadnutého rozhodnutia RP/40/2011.



Na nariadenom pojednávaní sa zástupca odporcu vyjadril k námietke navrhovateľa k určitosti skutku
uvedeného vo výroku, tak, že vo výroku rozhodnutia je presne uvedené miesto a čas porušenia zákona,
ako aj veta, ktorá skutok popisuje, a ktorá taktiež nie je zameniteľná. V tomto smere opätovne poukázal
na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 3Sž/11/2008 a 3Sž/52/2009, ako
aj 2Sž/3/2009, v ktorých bolo rozhodnuté obdobne ako v danej veci, pričom Rada sa riadila aj v týchto
preskúmavaných veciach pri formulovaní výroku svojich rozhodnutí právnym názorom najvyššieho súdu
vysloveným v uvedených rozsudkoch.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm. a/
O.s.p. a § 64 ods. 5 a 6 zák. č. 308/2000 Z. z.), preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov
opravného prostriedku v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti O.s.p. a vec prejednal na ústnom
pojednávaní (§ 250q ods. 1 O.s.p.) dňa 15. februára 2012 a dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu je
potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.
(§ 250l ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 2501 ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona
rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných
a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto
rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo
skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo
vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Citované ustanovenie § 250i ods. 2 O.s.p. je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“
ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v
skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov,
ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom
samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom,
a ak pritom zistí skutkové, či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu
orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Podľa § 33 ods. 4 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii vysielaná reklama na lieky okrem liekov
podľa odseku 3 a § 31a ods. 10 musí byť rozoznateľná, nezaujatá, pravdivá a overiteľná a musí
zodpovedať požiadavke ochrany jednotlivca pred poškodením. Reklama musí obsahovať jednoznačnú
a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej
informácii pre používateľov liekov pribalenej k lieku.

Podľa § 64 ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom
alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona, odvysielanie
oznamu o porušení zákona, pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
pokutu, odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Sankciu podľa odseku 1 písm. d) Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2



ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu Rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu
bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť
pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm.
a) a c), ods. 3 písm. k), § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1
písm. b)] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. e)].

Pokutu Rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery
zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych
služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne
uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného
systému.

Podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej
programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 € do 165.969 € a vysielateľovi
rozhlasovej programovej služby od 497 € do 49.790 €, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej
komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.

Podľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní (zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §
49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Medzi účastníkmi nie je sporné, že navrhovateľ dňa 7. januára 2011 o cca 20:30 hod. odvysielal v
rámci televíznej programovej služby DOMA reklamný šot na liek OTRIVIN COMPLETE, ktorý Rada
nepovažovala za zrozumiteľný a jednoznačný z dôvodu, že text bol zobrazený malými písmenami, bol
zobrazený len v dolnej časti obrazovky a jeho celkové trvanie zobrazenia nepresiahlo 5 sekúnd.

Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách
schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“) ako
aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976)
Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne
delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému
režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú
zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu,
voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č.
6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach
správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31
aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými
deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú
určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.



Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné
činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne
delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré
konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa
závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty,
u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu
dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie
práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom
za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého
typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky,
iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či
už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda
reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,
či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,
voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti
postihu delikventa.

Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta
v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože
podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to
nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením
miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol
byť zamenený i iným. U priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku
musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a
výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku
rozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. 2 správneho poriadku), čo však
neznamená, že pri iných správnych deliktoch táto požiadavka dodržaná byť nemusí.

Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.

I keď citované zákonné ustanovenie explicitne neprikazuje, že výrok rozhodnutia musí obsahovať vecné,
časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že vo výroku
rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak,
aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je z ustanovenia § 47 ods.
2 správneho poriadku nesporne priamo vyvoditeľný.

V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch,
je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len
konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,
prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s
iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia
prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej,
pre určenie rozsahu dokazovania, a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané
rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé
skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny
skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o
tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti
rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov
konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť
rozhodnutia, z ktorej je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli
uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou.



Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového
a miestneho) plne korešponduje i s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky. Je potrebné
pripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1
dohovoru. Keď dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza ,,akékoľvek trestné obvinenie“, je potrebné poskytnúť
záruku tomu kto je obvinený v trestnom konaní, ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania
správneho deliktu. Takto vykladá dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a
rovnako judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky (pozri napr. nález sp. zn. III. ÚS 2310/2010-38 zo
dňa 25. augusta 2010).

Z uvedeného potom treba vyvodiť, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte musí obsahovať popis
skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností,
ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iný. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti
do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho
poriadku.).

Podľa názoru najvyššieho súdu zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva dostatočný
opis skutku, ktorým sa mal navrhovateľ dopustiť porušenia právnej povinnosti ustanovenej v §
33 ods. 4 písm. a) zák. č. 308/2000 Z. z., za ktoré porušenie mu Rada uložila pokutu, keď v
prejednávaných rozhodnutiach len konštatuje, že porušenia právnej povinnosti sa dopustil tým, že v
určený deň a hodinu odvysielal v rámci televíznej programovej služby DOMA reklamný šot na označené
lieky „pri ktorom nezabezpečila, aby reklama na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu
na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre
používateľov lieku pribalenej k lieku“. Skutok, ktorým navrhovateľ „nezabezpečil, aby reklama na liek
obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití
lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku“ vo výroku súdom
preskúmavaného rozhodnutia absentuje.

Z hora uvedená skutočnosť v zmysle posudzovaných hľadísk uvedených vyššie spôsobuje nepresnosť
a neurčitosť výroku napadnutých rozhodnutí, majúce za následok nezákonnosť rozhodnutí pre ich
nepreskúmateľnosť.

V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že pokiaľ aj Rada v preskúmavaných rozhodnutiach
v odôvodnení podrobne opísala skutok, ktorým sa mal navrhovateľ pri reklame lieku dopustiť porušenia
§ 33 ods. 4 písm. a) zák. č. 308/2000 Z. z. a konštatovala dôvody, pre ktoré mala za to, že navrhovateľ
týmto skutkom sa porušenia právnej povinnosti dopustil, opis skutku poručenia právnej povinnosti v
odôvodnení rozhodnutia nemôže zhojiť jeho absenciu vo výroku rozhodnutia.

Najvyšší súd k poukazu odporcu na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn.
3Sž/11/2008 a 3Sž/52/2009, či 2Sž/3/2009 uvádza, že vzhľadom na zvýšené nároky na rozhodovanie
v sankčných veciach, ako aj dnes už jednoznačnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
i Súdneho dvora Európskej únie, a tiež judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyšší
súd Slovenskej republiky, ako najvyšší orgán súdnej moci v Slovenskej republike z pohľadu princípu
predvídateľnosti práva, ktorý je neopomenuteľným komponentom princípu právnej istoty, ako jedného
zo znakov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) nesporne svojou rozhodovacou
činnosťou musí zohľadňovať aj rozhodovaciu činnosť vyššie uvedených súdnych inštitúcií a túto musí
rešpektovať aj správny orgán pri rozhodovaní o administratívnej sankcii.

S poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd opätovne dáva do pozornosti, že v správnom trestaní je
nutné rešpektovať základné princípy trestania, medzi ktoré patrí aj princíp zákonnosti (legality), ktorý
je spojený s uplatnením zásady nullum crimen sine lege (žiadny trestný čin bez zákona), nulla poena
sine lege (žiadny trest bez zákona), z ktorej taktiež vyplýva neprípustnosť analógie v neprospech
páchateľa. Tento princíp je zakotvený aj v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, pričom táto ústavná
ochrana sa týka nielen trestného konania, ale je potrebné ju aplikovať aj v konaní o správnych
deliktoch. Podmienky trestnej (aj deliktuálnej) zodpovednosti a ukladania sankcií sa nesmú rozširovať



prostredníctvom analógie a páchateľa možno postihnúť len trestom, ktorý výslovne ustanovuje zákon.
V danom prípade, za porušenie povinnosti stanovenej právnym predpisom podľa § 33 ods. 4 písm. a)
zák. č. 308/2000 Z. z., Rada môže uložiť pokutu od 3.319 € do 165.969 €. Rada rozširujúcim výkladom,
keď zmysel právnej normy vyložila širšie vzhľadom na to, že sa jedná o pokračovací správny delikt s
poukazom na čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a trestný zákon č. 300/2005 Z. z., dospela k záveru,
že za každý jednotlivý odvysielaný reklamný šot na lieky (Otrivin Complete a ďalšie reklamné šoty
na iné lieky) v rámci televíznej programovej služby DOMA je možné uložiť samostatné pokuty. Takýto
rozširujúci výklad v danom prípade vedie k porušeniu princípu zákonnosti, pretože ak navrhovateľ
sa dopustil pokračujúceho správneho deliktu, zákon nedáva možnosť Rade uložiť pokutu za každý
jednotlivý odvysielaný reklamný šot na liek.

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn. 3Sžn/68/2004, 3Sž/85/2007,
8Sžo/28/2007, 8Sžo/147/2008) je jednotná v tom, že tieto princípy sa v správnom trestaní v plnom
rozsahu aplikujú, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a
správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih
za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z
trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú
sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-
právnymi princípmi. Z týchto dôvodov nemožno akceptovať ani námietku odporcu, že na porušenie
zásad správneho trestania súd môže prihliadnuť len na námietku navrhovateľa.

V administratívnom trestaní treba rešpektovať Odporúčanie výboru ministrov [Rady Európy (91)] z 13.
februára 1991 (relative aux sanctions administratives), podľa ktorého pre ukladanie administratívnych
sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných s tým, že správny (administratívny) postih
protiprávneho chovania možno uplatniť len v primeranej lehote.

Keďže administratívne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter, treba
vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z Trestného zákona.

Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov
neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za pokračovací delikt. Pri pokračovacom správnom
delikte pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť „analogiae legis“ § 122 ods. 10 zákona č.
300/2005 Z. z..

Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z
časového hľadiska, t.j. správny orgán uloží za viaceré čiastkové útoky jednu sankciu podľa ustanovení
vzťahujúcich sa na správny delikt.

Rozhodujúcim znakom pokračovania v trestnom čine je, že jednotlivé útoky, z ktorých každý napĺňa
znaky toho istého trestného činu sú po subjektívnej stránke spojené jedným a tým istým zámerom
páchateľa v tom význame, že už od počiatku zamýšľa aspoň v hrubých rysoch aj ďalšie útoky, a
že po objektívnej stránke sa jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru.
Pokračovanie v trestnom čine pritom vyžaduje aj blízku súvislosť v čase a predmete útoku. Aj keď časovú
súvislosť nemožno presne ohraničiť, spravidla pôjde o niekoľko dní, týždňov, či mesiacov. Spomenutá
časová súvislosť je z objektívneho hľadiska najvýznamnejšia (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Tz/32/2005).

Podľa § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov za pokračovací trestný čin sa
považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových
útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin. Pokračovací trestný čin je charakterizovaný troma znakmi,
ktoré musia byť splnené súčasne:

1. rovnaká skutková podstata trestného činu (v uvedenom prípade porušenie § 33 ods. 4 písm. a/ zák.
č. 308/2000 Z. z.),



2. všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť (v uvedenom prípade ochrana
jednotlivca pred poškodením),

- v čase (v uvedenom prípade 7. januára 2011 o 20:30 hod., 7. januára 2011 o 20:32 hod., ako i v ďalších
prípadoch),

- v spôsobe ich spáchania (v uvedenom prípade navrhovateľ nezabezpečil, aby reklama na liek
obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku
obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku),

3. subjektívna súvislosť najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin (v uvedenom
prípade odvysielanie reklamných šotov navrhovateľom).

Na základe analógie teda v danom prípade sa jedná o:

1. porušenie § 33 ods. 4 písm. a) zák. č. 308/2000 Z. z. (rovnaká skutková podstata),

2. ochranu jednotlivca pred poškodením - 7. januára 2011 o 20:30 hod. navrhovateľ nezabezpečil,
aby reklama na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia
o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku
(objektívna súvislosť, čas a spôsob spáchania),

3. odvysielanie reklamných šotov navrhovateľom (jednotiaci zámer vysielateľa spáchať uvedený správny
delikt).

Podľa názoru najvyššieho súdu touto zásadou sa správny orgán pri rozhodovaní a ukladaní sankcií za
nimi zistené správne delikty neriadil.

Konajúci správny orgán mal postupovať pri zistení, objasnení, konaní a sankcionovaní v súlade s
platnými ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov, na ktorý odkazuje § 71 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z. z. a pre prípad nedostatku špeciálnej
zákonnej úpravy sankcionovanie je potrebné posúdiť analogicky podľa § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005
Z. z..

Vychádzajúc z uvedeného, z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci
Beian v. Rumunsko č. 1 zo dňa 6. decembra 2007), ako aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky týkajúcej sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa
musí dať rovnaká odpoveď (napr. nález sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006), treba prihliadnuť
na skutočnosť, že rozhodujúcu interpretáciu príslušných ustanovení zák. č. 308/2000 Z. z. a zák.
č. 300/2005 Z. z. a vyhodnotenie doteraz „zisteného“ stavu veci vo vzťahu k prejednávanej veci
a preskúmavaným rozhodnutím správneho orgánu stanovil už Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 8 Sž 18, 22, 23, 24/2011 zo dňa 24. novembra 2011 a sp. zn. 6 Sž 19, 23, 27/2011
zo dňa 14. decembra 2011 v právnej veci navrhovateľa MARKÍZA - SLOVAKIA, s.r.o. a MAC TV, s.r.o.,
v ktorých išlo o rovnakú skutkovú vec.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 O.s.p. a §
250j ods. 2 písm. e) a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude hlavnou úlohou odporcu spojiť príslušné správne konania týkajúce sa
navrhovateľa a na zistený skutkový stav vydať jedno rozhodnutie s dostatočne presným opísaním skutku
vo výroku rozhodnutia a uložiť jednu pokutu. Tiež bude úlohou odporcu jasne určiť kritériá používané
pre stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie a určiť hranice, v ktorých by sa mal trestaný
vysielateľ v budúcnosti pohybovať.



Pokiaľ ide o „obavy“ odporcu o zachovanie lehoty na uloženie sankcie, či znemožnenie funkčnosti Rady,
najvyšší súd poukazuje na zhora uvedenú charakteristiku pokračovacieho správneho deliktu, z ktorej
nesporne možno vyvodiť, ktoré čiastkové porušenia zákona možno spojiť pod jeden pokračovací správny
delikt (objektívna súvislosť v čase, spôsobe páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť,
najmä jednotiaci zámer páchateľa).

V súvislosti s námietkou rozhodovania viacerých senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
najvyšší súd dáva do pozornosti ustanovenie § 246d veta prvá O.s.p., podľa ktorého ak osobitný zákon
upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti,
prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú. Z uvedeného je
zrejmé, že plynutie prekluzívnej lehoty ustanovenej v § 64 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z. z. bolo prerušené
počas konania na najvyššom súde o opravnom prostriedku, ktorý navrhovateľ podal proti rozhodnutiu
odporcu. Z ust. § 246d veta prvá O.s.p., konkrétne z formulácie „lehoty pre zánik“ jasne vyplýva, že
prerušenie plynutia lehôt sa týka aj prekluzívnej lehoty, čo je jednoznačne vyjadrené v slove zánik.

Pri novom prejednaní veci je správny orgán viazaný právnym názorom súdu (§ 250r O.s.p.).

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s ust. § 250l ods. 2 O.s.p.,
tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške 313,70 €. Navrhovateľ si výšku
trov právneho zastúpenia vyčíslil vo výške 313,70 € za 2 úkony právnej služby po 123,50 € (prevzatie a
príprava zastúpenia a písomné odvolanie) ako i paušálne trovy na administratívne náklady vo výške 2x
7,21 € čo spolu predstavuje 261,42 € + 20% DPH zo sumy 261,42 € predstavuje 52,30 € a celkové trovy
konania, ktoré navrhovateľovi v konaní vznikli potom predstavujú 313,70 €. Uplatnené trovy konania
sú v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. a preto ich Najvyšší súd SR
navrhovateľovi priznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.