Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sži/15/2013 z 15. 10. 2013
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. októbra 2013, sp. zn. 2Sži/15/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1012201985.1
Najvyšší súd | 2Sži/15/2013 | ECLI:SK:NSSR:2013:1012201985.1 | 2013-10-15 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 250b ods. 1 OSP, § 250d ods. 3 OSP, § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4a938ce8-877b-48f0-8721-f8d0dbba0d32
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1012201985.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sži/15/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201985
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:1012201985.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,, za ktorú koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti
žalovanému: Ústavný súd Slovenskej republiky, so sídlom v Košiciach, Hlavná 110, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky č. Spr 758/2012, Inf 62/2012
zo dňa 26. júla 2012 a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. Spr 758/2012, Inf 62/2012
zo dňa 11. júla 2012, konajúc o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S
259/2012-42 zo dňa 18. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 259/2012-42 zo dňa
18. júla 2013,  p o t v r d z u j e .

Účastníci  n e m a j ú   p r á v o  na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením č. k. 6S 85/2012-11 zo dňa 10. mája 2013 podľa
ustanovenia § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku zastavil konanie z dôvodu oneskoreného
podania žaloby a nezaplatenia súdneho poplatku za žalobu. V prípade oneskoreného podania žaloby
krajský súd uviedol, že napadnuté rozhodnutie predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky
bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu 6. augusta 2012; posledný deň dvojmesačnej prekluzívnej
lehoty pripadol na sobotu 6. október 2012, preto posledným dňom lehoty bol pondelok 8. októbra 2012
(§ 250b v spojení s § 57 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Žalobca podal žalobcu osobne na
Krajskom súde v Bratislave až 9. októbra 2012 (utorok), teda po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty
na podanie žaloby.

Podľa krajského súdu bolo ďalším dôvodom zastavenia konania nezaplatenie súdneho poplatku za
podanú žalobu. Žalobca bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku výzvou doručenou právnemu
zástupcovi žalobcu dňa 2. mája 2013. Žalobca na túto výzvu na zaplatenie súdneho poplatku reagoval
podaním označeným ako „odvolanie proti výzve/uzneseniu“ doručeným krajskému súdu 17. mája 2013.
V tomto podaní žalobca argumentuje, že krajský súd pochybil, keď vydal výzvu na zaplatenie súdneho
poplatku, pretože o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok musí súd rozhodnúť uznesením, ktoré
má byť odôvodnené podľa § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Keďže výzva odôvodnenie
neobsahuje, je nepreskúmateľná. Ďalej žalobca v podaní argumentoval tým, že krajský súd ho nemal
vyzývať na zaplatenie súdneho poplatku podľa položky č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov,
pretože žalovaný nie je orgánom verejnej správy, ale orgánom verejnej moci. Krajský súd k týmto
námietkam žalobcu v napadnutom uznesení uviedol, že § 10 ods. 1 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,zákon č. 71/1992 Zb.“) jasne hovorí o výzve (nie o uznesení) na zaplatenie súdneho poplatku.



Krajský súd teda postupoval správne, keď žalobcu vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, určil mu 10-
dňovú lehotu na zaplatenie súdneho poplatku, poučil ho o následku nezaplatenia súdneho poplatku.
Zákon č. 71/1992 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku lex specialis, preto bol krajský
súd povinný postupovať podľa zákona č. 71/1992 Zb. Je pravdou, že Ústavný súd Slovenskej republiky
je orgánom verejnej moci. V predmetnej právnej veci však rozhodoval podľa zákona č. 211/2000 Z.
z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 211/2000 Z. z.“), teda v prenesenej
kompetencii ako orgán verejnej správy. Ak by Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodoval ako orgán
verejnej moci, nebolo by jeho rozhodnutie preskúmateľné v správnom súdnictve správnym súdom.
Záverom krajský súd uviedol, že poplatková povinnosť žalobcu vznikla aj napriek oneskorene podanej
žalobe, pretože splatnosť súdneho poplatku nastáva už podaním žaloby (aj oneskorene podanej), pričom
v § 11 ods. 3 tretia veta zákona č. 71/1992 Zb. sú upravené len dva prípady vrátenia súdneho poplatku
v správnom súdnictve, a to späťvzatie žaloby pred prejednaním veci alebo ak bolo konanie zastavené
z dôvodu, že účastník nebol v konaní riadne zastúpený, o čo však v predmetnej právnej veci nejde.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol uznesenie
krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V prípade zastavenia konania pre
oneskorené podanie žaloby žalobca namietal, že došlo k chybám v doručovaní napadnutého rozhodnutia
žalovaného. Žalovaný doručoval rozhodnutie právnemu zástupcovi žalobcu na adresu Moyzesova 8,
Bratislava, na ktorej však právny zástupca žalobcu už nemal sídlo a na ktorej sa nezdržiaval. Ako
preukazuje výpis z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č. 60065/B
právny zástupca žalobcu mal od 20. júla 2012 sídlo na adrese Grösslingova 4, Bratislava. Žalovanému
teda bolo z verejne dostupných zdrojov známe, že právny zástupca žalobcu zmenil svoje sídlo a na
skoršej adrese sa viac nezdržiava. Poukázal na judikáty R 19/1968 a 5Cdo/94/2000. Nesprávny postup
pri doručovaní má za následok jeho neúčinnosť, a to aj v prípade, že súd doručí rozhodnutie účastníkovi
konania (m. m. 1ObdoV/12/2009). Žalobca tiež poukázal na to, že žalovaný vydal opravu rozhodnutia
predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky č. Spr 758/2012, Inf 62/2012 z 26. júla 2012,
ktorá bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu na správnu adresu. Žalobca tiež namietal, že nemal
informáciu o tom, žeby napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi doručené 6. augusta 2012.
Ak prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na dôkaze, ku ktorému sa žalobca nemohol vyjadriť,
prípadne sa s ním oboznámiť, bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Nie je akceptovateľné,
aby takéto rozhodnutie bolo prijaté len na základe dôkazu, ktorý predložil žalovaný a pochádza z jeho
vlastnej evidencie. Žalobca tiež poukázal na to, že ho krajský súd vyzval, aby sa vyjadril, či súhlasí s
rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. Na predmetnú výzvu žalobca reagoval s tým, že trvá
na prerokovaní veci na nariadenom pojednávaní. Krajský súd však pojednávanie nenariadil, vykonal
dokazovanie a vo veci rozhodol, čím bola žalobcovi tiež odňatá možnosť konať pred súdom.

K dôvodu zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku žalobca namietal, že výzvu na
zaplatenie súdneho poplatku považuje za nesprávnu. Napadnuté uznesenie (bližšie neoznačené,
pozn. odvolacieho súdu) neobsahuje odôvodnenie v zmysle § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, preto je nepreskúmateľné. Podľa položky č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov
spoplatneniu podlieha len podanie návrhu/žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu, ktorý
je orgánom verejnej správy. Podľa názoru žalobcu však Ústavný súd Slovenskej republiky nie je orgánom
verejnej správy, jeho rozhodnutie preto nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy; žalobca nežiada
o preskúmanie rozhodnutia verejnej správy, ale orgánu verejnej moci. Na základe ustanovenia § 19
ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z. došlo k rozšíreniu právomoci všeobecných súdov na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí vydaných podľa § 16 až § 19 zákona č. 211/2000 Z. z. aj na orgány verejnej moci.
Na druhej strane však nedošlo k zakomponovaniu tohto rozšírenia do sadzobníka súdnych poplatkov.
Krajský súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku.
Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu na preskúmanie
zákonnosti iného orgánu ako je orgán verejnej správy, ktorý je o. i. Ústavný súd Slovenskej republiky.
Preto je žalobca toho názoru, že nemá povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu a zastavenie konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku bez zákonnej povinnosti tento poplatok zaplatiť, nie je možné. K
odvolaniu priložil fotokópiu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/39/2007 z 29.
marca 2007.



Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol uznesenie krajského súdu potvrdiť. Žalovaný
uviedol, že argumentácia žalobcu, súvisiaca s oneskoreným podaním žalobcu, sa prieči právnej úprave
lehôt v občianskom súdnom konaní ako aj dôkazom v spise žalovaného č. Spr 758/2012, Inf 62/2012.
Poukázal pritom na ustanovenia § 57 ods. 2 a § 250b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Napadnuté
rozhodnutie predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky č. Spr 785/2012, Inf 62/2012 z 26. júla
2012 právny zástupca žalobcu preukázateľne prevzal 6. augusta 2012, čo potvrdil svojím podpisom
na doručenke, ktorá je súčasťou spisu žalovaného sp. zn. Spr 785/2012, Inf 62/2012. Predmetné
rozhodnutie sa v zmysle predloženého potvrdenia Slovenskej pošty o prevzatí zásielky jej adresátom,
dostalo do dispozičnej sféry žalobcu, zastúpeného jeho právnym zástupcom, dňa 6. augusta 2012.
Keďže žalobca podal žalobu osobne do podateľne krajského súdu až 9. októbra 2012, podal ju až po
uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. K druhému dôvodu zastavenia konania - nezaplatenie súdneho
poplatku - žalovaný uviedol, že krajský súd sa v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1992 Zb.
vysporiadal s argumentmi žalobcu a vysvetlil dôvody uloženia poplatkovej povinnosti ako aj následného
zastavenia konania. Nad rámec uvedeného žalovaný  tvrdil, že je zarážajúce, keď žalobca podáva
žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedníčky ústavného súdu ako správneho orgánu (pri
rozhodovaní podľa ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z.) podľa § 247 Občianskeho súdneho poriadku,
avšak na druhej strane potom v súvislosti s uloženou poplatkovou povinnosťou naopak tvrdí, že jeho
žaloba nesmeruje proti rozhodnutiu ústavného súdu ako orgánu verejnej správy. Pokiaľ by to bolo tak,
potom by žalobca rozhodnutie predsedníčky ústavného súdu, vydané podľa zákona č. 211/2000 Z. z.,
ani nemohol napadnúť samotnou žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
podľa § 247 Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta
Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Nenariadenie odvolacieho pojednávania nebolo v rozpore s verejným záujmom.

Podľa § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje
ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v
odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 2Sži 7/2013 išlo o obdobnú vec ako je predmetom
konania vedeného pod sp. zn. 2Sži 15/2013. Účastníci konania sú identickí, predmetom prieskumu
v oboch konaniach je rozhodnutie žalovaného v konaní podľa zákona č. 211/2000 Z. z., v ktorom
sa žalobca žiadosťami podanými u žalovaného domáhal sprístupnenia informácií. Odvolacie námietky
žalobcu v oboch konaniach sú rovnaké.

Nakoľko priebeh konania pred súdom prvého stupňa sa líši len v tom, že v konaní vedenom na najvyššom
súde pod sp. zn. 2Sži 15/2013 krajský súd vyzval žalobcu na vyjadrenie, či súhlasí s prejednaním veci
bez nariadenia pojednávania, pričom v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2Sži 7/2013
takýto procesný postup krajský súd neuplatnil, najvyšší súd k odvolacej námietke žalobcu týkajúcej
sa rozhodnutia krajského súdu bez nariadenia pojednávania uvádza nasledovné. Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 250f dáva správnemu súdu možnosť meritórne o žalobe rozhodnúť aj bez
pojednávania, za podmienok v tomto ustanovení uvedených (návrh, resp. súhlas účastníkov konania,
absencia rozporu s verejným záujmom). Krajský súd uplatnil postup podľa § 250f ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku a vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania,
na čo žalobca reagoval podaním, v ktorom trval na nariadení pojednávania. Najvyšší súd zdôrazňuje,
že uvedené ustanovenie sa týka meritórneho rozhodovania vo veci, čo vyplýva zo slovného spojenia
„rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom“. Rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej (§ 152 ods.
1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku). V prejednávanej veci krajský súd zjavne nerozhodoval vo
veci samej, teda nezaoberal sa meritórne žalobnými námietkami, ale zastavil konanie z dôvodu absencie
procesných podmienok na konanie o veci. Na rozhodnutie o procesných podmienkach, ako je včasnosť
podania žaloby a zaplatenie súdneho poplatku, nie je podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
potrebné nariaďovať pojednávanie. Pokiaľ by boli splnené všetky procesné podmienky na konanie a



meritórne rozhodnutie o žalobe, prvostupňový súd by potom postupoval podľa § 250f Občianskeho
súdneho poriadku a v otázke potreby nariadenia pojednávania by reflektoval aj vyjadrenie žalobcu.
Najvyšší súd uvádza, že krajský súd nenariadením pojednávania postupoval zákonne a námietka
žalobcu o odňatí mu možnosti konať pred súdom je absolútne nedôvodná.

Ostatné odvolacie námietky žalobcu už boli vyčerpávajúcim spôsobom zodpovedané v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp zn. 2 Sži 7/2013 zo dňa 31. júla 2013, preto plne sa
stotožňujúc s dôvodmi uvedeného rozhodnutia, v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 Občianskeho
súdneho poriadku, text jeho odôvodnenia uvádza najvyšší súd nasledovne:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky sa primárne zaoberal včasnosťou podanej žaloby, ktorá sa odvíja od
doručovania v administratívnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis
žalovaného sp. zn. Spr 758/2012, Inf 62/2012, zistil, že rozhodnutie predsedníčky Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. Spr 758/2012, Inf 62/2012 zo dňa 26. júla 2012 bolo doručované konateľovi
právneho zástupcu žalobcu doc. JUDr. Branislavovi Fridrichovi, PhD. na adresu Moyzesova 8, 811 05
Bratislava (výpis z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č. 60065/
B). Doručovanie bolo realizované prostredníctvom pošty Bratislava 1. Doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD. osobne rozhodnutie prevzal 6. augusta 2012 z adresy Moyzesova 8, 811 05 Bratislava, čo
potvrdil svojím podpisom. Podpis na doručenke sa zhoduje s podpisom na plnomocenstve a na
sprievodnom liste k žalobám z 9. októbra 2012, ktoré sú súčasťou súdneho spisu na č.l. 2, 3. Z
obsahu administratívneho spisu nevyplýva iný spôsob, ako sa mohol žalobca, resp. jeho právny
zástupca, dozvedieť o obsahu žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného (napríklad nahliadnutím
do administratívneho spisu, vyžiadaním fotokópie napadnutého rozhodnutia žalovaného po nahliadnutí
do administratívneho spisu, namietaním u žalovaného, že mu rozhodnutie nebolo vôbec doručené, a
podobne). O prevzatí rozhodnutia právnym zástupcom žalobcu napokon svedčí aj podaná žaloba zo
dňa 8. októbra 2012, v ktorej  sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 26. júla
2012, sp. zn. Spr 758/2012, Inf 62/2012 ako aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
11. júla 2012, sp. zn. Spr 758/2012, Inf 62/2012 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, pričom v
dôvodoch žaloby namieta argumentáciu žalovaného uvedenú v napadnutom rozhodnutí. Uvedené len
preukazuje, že žalobca, resp. jeho právny zástupca v čase podanej žaloby mal vedomosť o rozhodnutí
žalovaného (t.j. o spôsobe a dôvodoch rozhodnutia). Žalobca v podanej žalobe zo dňa 8. októbra 2012
žiadnym spôsobom nenamietal nesprávny postup pri doručovaní rozhodnutia žalovaného na adresu
Bratislava, Moyzesova 8. Námietku nesprávneho postupu pri doručovaní napadnutého rozhodnutia
žalovaného žalobca uplatnil až v odvolaní po tom, čo krajský súd zastavil konanie (okrem iného) pre
oneskorené podanie žaloby. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považuje námietku žalobcu za
účelovú v snahe vyhnúť sa následkom svojho konania, ktoré spočíva v oneskorenom podaní žaloby.
Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky nemá pochybnosť o tom, že
právny zástupca žalobcu preukázateľne rozhodnutie žalovaného č. Spr 758/2012, Inf 62/2012 zo dňa
26. júla 2012 prevzal 6. augusta 2012. Krajský súd nerozhodol na základe dôkazu, ktorý mu predložil
len žalovaný a ku ktorému sa žalobca nemohol vyjadriť, pretože doručenka preukazuje prevzatie
rozhodnutia žalovaného právnym zástupcom žalobcu, o čom mal právny zástupca žalobcu a teda aj
žalobca preukázateľne vedomosť, rozhodnutie sa dostalo do dispozičnej sféry žalobcu a žalobcovi bol
známy aj deň, kedy sa rozhodnutie žalovaného dostalo do dispozičnej sféry jeho právneho zástupcu,
o čom ho bol právny zástupca povinný informovať. Prípadnú nesprávnu komunikáciu medzi žalobcom
a jeho právnym zástupcom, ktorých vzťah vyplýva z dvojstranného právneho úkonu (zo zmluvy), nie je
súd v správnom súdnictve oprávnený riešiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje námietku nesprávneho postupu doručovania rozhodnutia
žalovaného za irelevantnú aj z ďalšieho dôvodu: v administratívnom konaní je doručovanie právnickým
osobám upravené v § 25 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len ,,Správny poriadok“) v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. Ustanovenie § 25 ods.
2 Správneho poriadku upravuje doručovanie právnickým osobám:



- na adresu, ktorú právnická osoba uviedla,

- na adresu, ktorá je správnemu orgánu známa, alebo

- na adresu, ktorá je uvedená v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je právnická osoba
zapísaná a jej iná adresa nie je správnemu orgánu známa.

V žiadosti o poskytnutie informácie bola adresa právneho zástupcu žalobcu uvedená ako Bratislava,
Moyzesova 8, čo v tom čase zodpovedalo adrese uvedenej v Obchodnom registri. Právny zástupca
žalobcu však zmenu svojej adresy správnemu orgánu v administratívnom konaní neoznámil. Preto
žalovaný rozhodnutie doručoval na adresu, ktorú právny zástupca žalobca v žiadosti uviedol a ktorá bola
žalovanému známa, čo zodpovedá zákonnému spôsobu doručovania v zmysle § 25 ods. 2 Správneho
poriadku. Navyše, právny zástupca žalobcu z tejto adresy aj napadnuté rozhodnutie žalovaného prevzal.
Pre účinky doručenia v predmetnej právnej veci je rozhodujúce, že konateľ právneho zástupcu žalobcu
(ako oprávnená osoba v zmysle § 25 ods. 1 posledná veta Správneho poriadku) fyzicky rozhodnutie
žalovaného prevzal 6. augusta 2012 z adresy Bratislava, Moyzesova 8, čo potvrdil vlastnoručným
podpisom. U právnických osôb je vylúčené „zdržiavanie sa v mieste doručovania“, preto ani § 25
ods. 2 Správneho poriadku v súvislosti so vznikom fikcie doručenia neupravuje zdržiavanie sa resp.
nezdržiavanie sa v mieste doručovanie, tak ako je to pri fyzických osôb (§ 24 Správneho poriadku), ale
vznik fikcie doručenia sa odvíja od objektívnej znalosti sídla, resp. miesta doručovania právnickej osoby.
Doručovanie v administratívnom konaní bolo v súlade s § 25 ods. 1, ods. 2 Správneho poriadku v spojení
s § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. Len na margo Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že k
zmene sídla právneho zástupcu žalobcu došlo 20. júla 2012, teda prvostupňové rozhodnutie bolo vydané
pred zmenou adresy a druhostupňové rozhodnutie len šesť dní po zmene adresy právneho zástupcu
žalobcu. Právny zástupca žalobcu netvrdí, kedy podal návrh na zápis zmeny zapísaných údajov (zmena
sídla) do obchodného registra podľa § 5 ods. 1 zákona č. 530/2003 Z. z. o Obchodnom registri v znení
neskorších predpisov, ani kedy o návrhu bolo rozhodnuté a kedy bola zmena sídla do obchodného
registra zapísaná. V zmysle ustanovenia § 27 ods. 3 prvá a posledná veta Obchodného zákonníka
zapísané údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Zapísaná osoba sa však nemôže
na tieto údaje alebo obsah listín odvolávať voči tretím osobám do 15 dní odo dňa ich zverejnenia, ak
tretie osoby preukážu, že o nich nemohli vedieť. Ak by Najvyšší súd Slovenskej republiky pripustil, že
zmena sídla právneho zástupcu žalobcu bola do obchodného registra zapísaná 20. júla 2012, tak aj v tom
prípade by bolo doručovanie rozhodnutia žalovaného v súlade s § 25 ods. 2 Správneho poriadku, pretože
z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný v čase vydania druhostupňového rozhodnutia
(26. júla 2012) nevedel o zmene sídla právneho zástupcu žalobcu, ku ktorej došlo 20. júla 2012, preto sa
na ne právny zástupca žalobcu nemôže odvolávať (§ 27 ods. 3 posledná veta Obchodného zákonníka).

Pri druhom odvolacom dôvode - posúdenie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za žalobu - je potrebné sa
primárne zaoberať námietkou žalobcu týkajúcou sa postavenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
ako povinnej osoby podľa zákona č. 211/2000 Z. z.

Ústava Slovenskej republiky definuje povinné osoby ako „orgány verejnej moci“, ktoré majú povinnosť
primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku; podmienky a spôsob
vykonania ustanoví zákon (čl. 26 ods. 5). Verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje
o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach
alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom
a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým
prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môžu
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná ako orgán
verejnej moci, je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a
tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať
(uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sp. zn. I. ÚS 191/92 zo dňa 9.
júna 1992). Pojem verejná moc je širokým pojmom zahŕňajúcim tak orgány zákonodarnej, výkonnej aj
súdnej moci. Preto čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky vychádza zo širokej koncepcie povinných
osôb, ktoré bližšie špecifikuje § 2 zákona č. 211/2000 Z. z. tak, že ide o :



- štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon
zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti
verejnej správy, a to iba v rozsahu ich rozhodovacej činnosti,

- právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným
celkom alebo obcou podľa osobitného zákona,

- právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými vyššie,

- iné právnické osoby a fyzické osoby podľa osobitného zákona.

Pod pojmom verejná správa rozumieme určitý druh činnosti alebo inštitúciu, ktorá verejnú správu
vykonáva. V prvom prípade ide o materiálnu definíciu a v druhom prípade definíciu správy z hľadiska
formálneho. Z materiálneho hľadiska je verejná správa činnosťou štátnych alebo iných verejných
inštitúcií, ktorá svojím obsahom nie je činnosťou zákonodarnou ani súdnou (Hendrych, D. a kol. Správní
právo. Obecná část. 5., rozšírené vydanie. Praha: C.H.Beck, 2003, s. 6-7).

Na konanie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. sa použijú ustanovenia Správneho poriadku, pokiaľ zákon č.
211/2000 Z. z. neustanovuje inak (§ 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.). Správny poriadok v ustanovení
§ 1 ods. 2 definuje správne orgány ako štátne orgány, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej
samosprávy, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
V predmetnej právnej veci je oblasťou verejnej správy, v ktorej je rozhodované, správa na úseku práva
na prístup k informáciám.

Ústavný súd Slovenskej republiky je v prvom rade nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy Slovenskej republiky). S touto definíciou ústavného súdu sa neoddeliteľne spája jeho
kompetencia konať a rozhodovať v rámci ochrany ústavnosti zakotvená v článkoch 125 - 129 Ústavy
Slovenskej republiky:

- konanie o súlade právnych predpisov s právnymi predpismi vyššej právnej sily,

- konanie o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady
Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom,

- konanie o súlade predmetu referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia
Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1, s ústavou alebo s ústavným zákonom,

- kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy,

- rozhoduje v sporných prípadoch o tom, či je daná kontrolná pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu
Slovenskej republiky,

- o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd,

- o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu
alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane
nerozhoduje iný súd,

- podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná,

- o sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej
republiky,

- o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej
republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu.



- o sťažnostiach proti výsledku referenda a o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní
prezidenta Slovenskej republiky,

- či rozhodnutie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia je v
zhode s ústavnými zákonmi a s inými zákonmi,

- rozhoduje o obžalobe Národnej rady Slovenskej republiky proti prezidentovi Slovenskej republiky vo
veci úmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady,

- či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie
nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky však môžu vyplývať povinnosti konať a rozhodovať aj v iných
oblastiach ako je ochrana ústavnosti a na základe iných právnych predpisov ako je Ústava Slovenskej
republiky. O taký prípad ide aj v predmetnej právnej veci. Oblasť slobodného prístupu k informáciám
je súčasťou verejného práva, v tomto prípade správneho práva. Ústavný súd v oblasti rozhodovania v
rámci správneho práva nemá postavenie súdneho orgánu, ale orgánu verejnej správy. V tomto prípade
nemožno brať ohľad na to, že žalovaný má vo svojom názve slovo „súd“, pretože orgán v oblasti
verejnej správy na úseku práva na prístup k informáciám, ktorý koná a rozhoduje o sprístupnení alebo
nesprístupnení informácie, ktorú má alebo nemá vo svojej dispozičnej sfére, podľa zákona č. 211/2000
Z. z. je správnym (administratívnym) orgánom. V tomto prípade je odlišujúcim kritériom medzi súdom
a správnym orgánom kompetencia: kým súd koná v rámci kompetencie podľa čl. 125 až 129 Ústavy
Slovenskej republiky, správny orgán koná o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie podľa zákona
č. 211/2000 Z. z. Túto skutočnosť zdôrazňuje aj to, že o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie
nerozhodujú jednotlivé senáty Ústavného súdu Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej
činnosti, ale o sprístupnení alebo nesprístupnení informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. rozhodujú
štátni zamestnanci (úradníci) a v druhom stupni predsedníčka Ústavného súdu Slovenskej republiky v
rámci štátnej správy súdov. S prihliadnutím na § 1 ods. 2 Správneho poriadku, § 244 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku a zákon č. 211/2000 Z. z. je možné Ústavný súd Slovenskej republiky definovať ako
inú právnickú osobu, ktorá v oblasti verejnej správy rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb
a právnických osôb, a teda ako správny orgán, prípadne ako orgán verejnej správy. Preto aj právoplatné
rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych
orgánov“. Konanie o tejto žalobe je následne spoplatnené podľa položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka
súdnych poplatkov ako návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe
žaloby, ak v písmenách b/ až d/ nie je ustanovené inak, vo výške 70 €.

Krajský súd správne postupoval, keď žalobcu vyzval výzvou na zaplatenie súdneho poplatku za podanú
žalobu vo výške 70 € podľa položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov (č. l. 7). Žalobca
bol poučený, že ak nebude poplatok v určenej 10-dňovej lehote zaplatený, súd konanie zastaví podľa
§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Právny zástupca žalobcu výzvu prevzal 22. januára 2013. Najvyšší
súd Slovenskej republiky dáva žalobcovi do pozornosti celé ustanovenie § 10 zákona č. 71/1992 Zb.
Citované zákonné ustanovenie rozlišuje medzi výzvou na zaplatenie súdneho poplatku a uznesením
na zaplatenie súdneho poplatku. Ide o dva inštitúty odlišné svojou formou, podmienkami a následkami
nezaplatenia súdneho poplatku na základe nich. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku  (§ 10 ods. 1
zákona č. 71/1992 Zb.) je poplatníkovi zasielaná v prípade nezaplatenia súdneho poplatku splatného
podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania; následkom nezaplatenia súdneho poplatku je
zastavenie konania. Na druhej strane uznesenie (§ 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.) na zaplatenie
súdneho poplatku je účastníkovi zasielané len v taxatívne určených prípadoch, ak:

- už súd začal konať vo veci samej,

- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi, ktorému súd ustanovil opatrovníka, pretože nie je známy
jeho pobyt, alebo sa mu nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine,

- došlo k rozšíreniu návrhu alebo podaniu vzájomného návrhu v tej istej veci potom, ako začal konať
vo veci samej,



- ide o opravný prostriedok proti rozhodnutiu správnych orgánov,

- žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona,

- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Následkom nezaplatenia súdneho poplatku na základe uznesenia je vymáhanie nezaplateného súdneho
poplatku podľa zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších
predpisov, teda nie zastavenie konania. Krajský súd správne poukázal na subsidiárne použitie
Občianskeho súdneho poriadku, pretože vzťah medzi zákonom č. 71/1992 Zb. a Občianskym súdnym
poriadkom je založený na zásade lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie
ruší všeobecný zákon alebo ustanovenie); osobitným zákonom je zákon č. 71/1992 Zb. a všeobecným
zákonom je Občiansky súdny poriadok. Preto nebol dôvod, aby krajský súd žalobcu vyzýval uznesením
podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., nakoľko neboli splnené taxatívne podmienky na jeho vydanie,
ale správne žalobcu vyzval výzvou podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., u ktorej je následkom
nezaplatenia súdneho poplatku zastavenie konania. Žalobca teda svojím konaním v rozpore s § 10 ods.
1 zákona č. 71/1992 Zb. sám spôsobil zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Najvyšší
súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že jednotlivé ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. (ale aj iných
zákonov vo všeobecnosti) nemožno vykladať izolovane a bez kontextu, a to s akcentom na to, že žalobca
je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, za ktorého koná advokát s právnickým vzdelaním.

V správnom súdnictve sa dokazovanie nevykonáva, pre súd je rozhodujúci stav v čase vydania
druhostupňového rozhodnutia (§ 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) výnimku tvoria prípady
vyplývajúce z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov alebo zo sankčných
vecí (§ 250i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), o ktoré však v predmetnej právnej veci nejde.
Zároveň je potrebné zohľadniť aj špecifiká správneho súdnictva, kedy súd v správnom súdnictve nie
je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť rozhodnutí a postupov správnych orgánov (§ 244
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku). Krajský súd preto rozhodol na základe skutkového stavu,
ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia žalovaného, na základe nezaplatenia súdneho poplatku
žalobcom, vo veci nevykonal dokazovanie v merite veci, preto ani nenariadil pojednávanie. Zároveň
je potrebné zdôrazniť, že krajský súd žalobcu nevyzýval na vyjadrenie, či súhlasí s rozhodnutím bez
nariadenia pojednávania, podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku. Preto žalobca nemohol na
takú výzvu ani hypoteticky odpovedať. V súdnom spise sa navyše žiadne takéto vyjadrenie žalobcu
nenachádza, pričom spis je žurnalizovaný priebežne v zmysle § 172 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 543/2003 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov. Námietka žalobcu v odvolaní,
že ho krajský súd vyzval podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku a žalobca na výzvu reagoval, je
neopodstatnená, pretože tieto skutočnosti zo súdneho spisu sp. zn. 6S 61/2012 nevyplývajú.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov je postup a rozhodnutie
krajského súdu v súlade s § 250b ods. 1, § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, § 10 ods. 1
zákona č. 71/1992 Zb. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
č. k. 6S 61/2012-12 zo dňa 22. februára 2013 ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 v spojení
s § 250 ja ods. 2 posledná veta Občianskeho súdneho poriadku.“

Vzhľadom k tomu, že posúdenie dôvodnosti odvolania žalobcu je v prejednávanej veci rovnaké ako
v citovanom uznesení, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že napadnuté uznesenie
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 259/2012-42 zo dňa 18. júla 2013  podľa § 219 ods. 1 v spojení s
§ 250ja ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku a účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal v odvolacom konaní
úspech a žalovanému náhrada trov konania neprináleží.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.