Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžp/13/2013 z 23. 7. 2013 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. júla 2013, sp. zn. 6Sžp/13/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1013200288.1 Najvyšší súd | 6Sžp/13/2013 | ECLI:SK:NSSR:2013:1013200288.1 | 2013-07-23 | Uznesenie Oblasť práva: Správne právo – Kataster nehnuteľností, Iné Citované ustanovenia: § 250d ods. 3 OSP, § 248 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1a51cc28-e03b-47ac-bc8c-32c5b786f80b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1013200288.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžp/13/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200288
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:1013200288.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1. B.. W.. B. B., H.., bytom G. X, Z., 2. W..
G. B., bytom G. X, Z., obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou Mišík, s.r.o., so sídlom Prievozská 4B,
Bratislava, proti žalovanému: Obvodný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, Lamačská
cesta 8, Bratislava, o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A/2013/389/PLJ zo dňa 10.
januára 2013, o odvolaní žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/37/2013-48 zo
dňa 14. marca 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/37/2013-48 zo dňa
14. marca 2013 p o t v r d z u j e.

Žalobcom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením č. k. 1S/37/2013-48 zo dňa 14. marca 2013 poukazom
na ust. § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zastavil konanie o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zrušené rozhodnutie stavebného úradu Mestskej časti
Bratislava - Staré Mesto č. 1562/24023/2012/STA/Bud/H-45 zo dňa 5. júna 2012 o povolení predčasného
užívania stavby „I." stavebníkom - žalobcom a vec bola vrátená správnemu orgánu na ďalšie prejednanie
a rozhodnutie. Krajský súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že vyslovil, že žiaden z účastníkom
nemá právo na náhradu trov konania.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd dospel k záveru, že predmetom konania
nebolo posúdenie zákonnosti takého rozhodnutia žalovaného, ktoré podlieha súdnemu prieskumu.
Krajský súd konštatoval, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako i
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že rozhodnutie, ktorým je zrušené prvostupňové
rozhodnutie správneho orgánu a vec je vrátená na nové konanie, nemení nič na subjektívnych právach
účastníka konania, je iba procesným rozhodnutím a preto nemôže byť v zmysle ust. § 248 písm. a/ O.s.p.
predmetom preskúmavania súdom.

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s §
146 ods. 1, písm. c/ O.s.p., keďže konanie bolo zastavené.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podali v zákonom ustanovenej lehote odvolanie žalobcovia.
Žiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

V dôvodoch odvolania žalobcovia namietali, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia. Vytýkali súdu prvého stupňa, že neprípustným spôsobom formálne a bez
zohľadnenia konkrétnych okolností preskúmavaného správneho konania odmietol prejednať žalobu



a poskytnúť žalobcom ochranu ich základných práv označených v žalobe, ktoré boli postupom a
rozhodnutím žalovaného porušené. Dôvodili, že žalobou napadnutým rozhodnutím sa nezákonne
oddialila možnosť žalobcu nerušene užívať svoj majetok. Zdôraznili, že uznesenie Mestského súdu
v Bratislave sp. zn. 17S/25/1994, o ktoré sa oprel pri svojom rozhodovaní aj súd, vychádzal z
odlišnej situácie ako v prejednávanej veci, keď sa súdneho prieskumu domáhal účastník, ktorý nebol
priamo dotknutý na právach a povinnostiach. Ďalej uviedli, že konaním, ktorým sa podľa ich názoru,
malo zasiahnuť do ich základného práva, je postup a rozhodnutie žalovaného, keď v predmetnej
procesnej situácií tak práve postup odvolacieho orgánu predstavuje prípadný zásah do ich práva
pokojne vlastniť a užívať majetok, poukazom na to, že žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného
sa v konaní záväzným a konečným spôsobom ustálila otázka naplnenia predpokladov na povolenie
predčasného užívania stavby a v tomto smere sa rovnako záväzne a konečne usmernila následná
rozhodovacia činnosť podriadených správnych orgánov. Ďalej žalobcovia poukázali na to, že žalovaný
zrušil prvostupňové rozhodnutie pre odlišný právny názor a odchýlil sa aj od svojho vlastného názoru,
ktorý vyslovil v záväznom usmernení vyslovenom v identickom konaní. Mali za to, že postupom, ktorý
žalovaný zvolil, sa umelo v rozpore so správnym poriadkom predlžuje nielen správne konanie, ale aj
protiprávny zásah do práv žalobcov. Žalobcovia poukázali aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/56/2008,
v ktorom sa súd obdobnou vecou už zaoberal, pričom ustálil, že súd nemôže dôvody zastavenia
konania o súdnom prieskume rozhodnutia vykladať extenzívne, pričom sa domnievajú, že konajúci súd
postupoval v nadväznosti na poukázaný názor najvyššieho súdu rozporne. Taktiež mali za to, že konajúci
súd pri aplikácii ust. § 248 písm. a/ O.s.p. vôbec nezohľadnil priebeh správneho konania, dôsledky svojho
rozhodnutia ako aj čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čím odňal možnosť efektívnej obrany
žalobcov. Uviedli, že článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky má jednoznačne prednosť pred
ustanovením § 248 O.s.p. a jeho aplikáciou, pričom z uznesenia ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 50/2001
vyplýva, že v uvedenom rozhodnutí ústavný súd jednoznačne judikoval, že citované ustanovenie
Občianskeho súdneho poriadku ani jeho výklad súdom nemôže zasahovať do práva garantovaného v
čl. 152 ods. 4 ústavy a je neprípustne ho zužovať. Žalobcovia poukazovaním na prelomenie princípu
subsidiarity pri ústavnom prieskume ochrany základných práv, ktorý je porovnateľný s podmienkami
prípustnosti súdneho prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy, na základe rozhodnutí Ústavného
súdu SR II. ÚS 105/2009, II. ÚS 387/2010, v ktorých ústavný súd v záujme poskytnutia účinnej ochrany
základných práv sťažovateľa pripúšťa preskúmanie aj zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu, aj
keď nejde o končené rozhodnutie, ak ním porušil základné práva sťažovateľa ústavnoprocesného
charakteru, najmä ak sa následky porušenia týchto základných práv môžu odstrániť prv, než to urobí
odvolací súd. Uviedli, že analogicky preto sa domnievajú, že správny súd mal a mohol zohľadniť vady
žalobou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, i keď toto nie je končené a mal im priznať ochranu
cestou súdneho prieskumu žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu o odvolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods.
1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní (ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) bez nariadenia
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a dospel
k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bolo posúdenie správnosti záveru krajského
súdu, keď v predmetnej veci uznesením podľa ust. § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil konanie z dôvodu, že sa
jedná o procesné rozhodnutie, ktoré nič nemení na subjektívnych právach účastníka konania a v zmysle
ust. § 248 písm. a/ O.s.p. nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Podľa ust. § 244
ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako
aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo



právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť.

Samotný postup správneho orgánu bez toho, že by vyústil do vydania rozhodnutia, zásadne môže
byť predmetom preskúmania súdom len vtedy, ak ide o nečinnosť správneho orgánu (§ 244 ods. 3
druhá veta, § 244 ods. 4 a § 250t, účinné od 1. januára 2003). Inak ho možno preskúmať iba spolu s
rozhodnutím, ktoré má byť preskúmané súdom (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
3Sž 48/2009).

Podľa ust. § 247 ods. 2 O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa ust. § 246c ods. 1 O.s.p., veta prvá, pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je
prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.

Zákonodarca v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zveril súdom právomoc preskúmavať
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Správnym súdnictvom sa zabezpečuje
realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej ochrany práv fyzických a právnických osôb na
nezávislom a nestrannom súde (čl. 46 ods. 1 ústavy). V konaní podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych
orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Správny súd
preskúmava aj zákonnosť rozhodnutí, proti ktorým zákon nepripúšťa odvolanie. Pokiaľ ide o konanie
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je správne súdnictvo založené na princípe
generálnej klauzuly v zmysle čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorej súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej
správy. Rozsah právomocí pri preskúmaní správnych rozhodnutí je obmedzený negatívnou enumeráciou
rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú (§ 248 O.s.p.).

Podľa ust. § 248 písm. a/ O.s.p., súdy nepreskúmavajú, rozhodnutia správnych orgánov predbežnej
povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania,

Podľa čl. 1 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a
právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

V predmetnej veci sa rozhodnutím stavebného úradu Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto sp. zn.
1562/24023/2012/STA/BUD/H zo dňa 25. mája 2012 povolilo predčasné užívanie stavby, novostavby
rodinného domu nachádzajúceho sa v okrese Bratislava I, obec Mestská časť Bratislava - Staré mesto,
k. ú. M. W., na pozemkoch s parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, ulica I. Y. - P. Z., podľa
projektu vypracovaného autorizovaným projektantom F. - R.. W. Z.. Žalobou napadnutým rozhodnutím
bolo rozhodnutie o predčasnom užívaní stavby zrušené a vec bola vrátená správnemu orgánu na nové
prejednanie. Žalobcovia zastávali názor, že rozhodnutím žalovaného ako i jeho postupom došlo k zásahu
do ich základného práva, a to práva pokojne vlastniť a užívať majetok, a preto sa žalobou podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného.



Krajský súd však odvolaním napadnutým uznesením konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného poukazom na ust. § 248 písm. a/ O.s.p. zastavil z dôvodov, že preskúmavaným rozhodnutím,
ktoré považoval za procesné, nedošlo k právoplatnému zásahu do práv žalobcov.

Odvolací súd sa s právnym posúdením veci krajským súdom plne stotožnil a považoval ho za vecne
a právne správne. V danej súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje na to, že správne súdnictvo
je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým je Slovenská republika (čl. 1 ods. 1 ústavy). Súdy
pri prieskume zákonnosti správnych rozhodnutí podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
posudzujú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktoré môžu konať a teda musia konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Vylúčenie z preskúmavania zákonnosti správneho rozhodnutia zo súdneho prieskumu musí byť výslovné
a platí to aj pre vylúčenie preskúmavania zákonnosti postupu správneho orgánu. K vylúčeniu rozhodnutia
alebo postupu orgánu verejnej správy z preskúmavania môže dôjsť len osobitným zákonom.

Vychádzajúc zo skutkových okolností preskúmavanej veci odvolací súd mal preukázané, že k
zastaveniu konania došlo z dôvodu, že krajský súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie je
procesnoprávnym rozhodnutím, ktorého preskúmanie zákon výslovne vylučuje. Odvolací súd nesúhlasil
s názorom žalobcov, že v konaní sa záväzným a konečným spôsobom ustálila otázka naplnenia
predpokladov na povolenie predčasného užívania stavby a v tomto smere sa rovnako záväzne
a konečne usmernila následná rozhodovacia činnosť podriadených správnych orgánov, keďže z
odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia žalovaného správneho orgánu vyplýva, že žalovaný ako odvolací
správny orgán zrušil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa z dôvodu, že stavebný úrad
nepostupoval v konaní v súlade so zákonom a rozhodnutie vydal na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci, v dôsledku čoho stavebný úrad vydal rozhodnutie, pre vydanie ktorého neboli
splnené všetky zákonom stanovené podmienky. Je nepochybné, že rozhodnutím, ktorým sa zrušuje
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie je rozhodnutím
procesného charakteru, ktoré konečným spôsobom nerieši práva a povinnosti účastníkov správneho
konania. Okrem iného „z konštantnej judikatúry súdov v správnom súdnictve navyše vyplýva, že
rozhodnutia procesné, upravujúce vedenie konania síce nemožno napadnúť samostatnou správnou
žalobou, avšak prípadné vady konania spôsobené nesprávnou aplikáciou príslušných právnych
predpisov je možné namietať v konaní o žalobe proti meritórnemu rozhodnutiu (m. m. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž/77/2008 zo dňa 13. apríla 2010)" (bližšie pozri
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/29/2010). Taktiež z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Sžf/56/2008 vyplýva záver súdu o tom, že „k ukráteniu na právach v zmysle ust. § 247
ods. 1 O.s.p. v zásade dochádza až meritórnym rozhodnutím správneho orgánu tým, že sa v právnej
sfére daňového subjektu prejavia konštitutívne účinky rozhodnutia. Pokiaľ nie je vydané meritórne
rozhodnutie, v zásade tvrdené (podľa názoru odvolacieho súdu akékoľvek namietané porušenia)
porušenia procesných ustanovení majú iba potenciálny vplyv na zákonnosť konečného rozhodnutia."
Žalobcovia poukazovaním na vyššie citované rozhodnutie najvyššieho súdu dospeli k záveru, že súd
nemôže dôvody zastavenia konania o súdnom prieskume rozhodnutia vykladať extenzívne. Tento svoj
záver vyvodili z tvrdenia najvyššieho súdu prezentovaného v uvedenom rozhodnutí, že ak súd meritórne
preskúmal zákonnosť administratívneho procesného rozhodnutia (§ 248, písm. a/ O.s.p.) nie je možné
uvedený nedostatok považovať za vadu súdneho konania, pretože v prípade pochybností reštriktívnym
výkladom ust. § 248, písm. a/ O.s.p. v danom prípade poskytol účastníkovi súdnu ochranu v súlade
s čl. 152 ods. 4 v spojení s ust. § 46 ods. 1,2 Ústavy SR. Podľa názoru odvolacieho súdu záver
najvyššieho súdu vyslovený v uvedenom rozhodnutí nie je možné použiť v preskúmavanom prípade,
keďže najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí vychádza v zásade z odlišných skutkových okolností ako
sú skutkové okolnosti podmieňujúce rozhodovanie v preskúmavanej veci, a vzhľadom k tomu aj záver o
reštriktívnom výklade ust. § 248 písm. a/ O.s.p. treba vnímať na základe konkrétnych okolnosť daného
prípadu. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval poukazovanie žalobcov na záver vyplývajúci
z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu za právne relevantný vo vzťahu k prejednávanej veci.

Odvolací súd v preskúmavanej veci taktiež dospel k záveru ako súd prvého stupňa, že žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je rozhodnutím procesným, keďže žalovaný
napadnutým rozhodnutím zrušil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa - stavebného úradu, a
vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného stavu veci, v dôsledku čoho vo veci



doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté a tým ani právoplatne nemohlo dôjsť k zásahu do základných
práv žalobcov. Z uvedených dôvodov preskúmavané rozhodnutie žalovaného je zo súdneho prieskumu
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vylúčené, vychádzajúc z konkrétnych
okolností daného prípadu. Odvolací súd v danej súvislosti však súčasne poukazuje aj na to, že pokiaľ
by už došlo k prieskumu takéhoto rozhodnutia súdom prvého stupňa, nebolo by to možné považovať
za vadu súdneho konania a nebol by to dôvod na zrušenie rozhodnutia krajského súdu, ktorý záver
napokon vyplýva aj z vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu.

Odvolací súd taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcov, že im súd odňal možnosť efektívnej obrany,
keď pri aplikácii ust. § 248 písm. a/ O.s.p., vôbec nezohľadnil priebeh správneho konania ako aj čl.
152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti žalobcov,
že môžu využiť prostriedky súdnej ochrany, avšak až proti meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej,
ktorým budú právoplatne konštituované ich práva a povinnosti a nie v čase, kedy došlo k vydaniu
procesného rozhodnutia v konaní, ktorým sa vec vrátila na konanie pred správny orgán prvého stupňa
a to predovšetkým z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Odvolací súd taktiež nemohol súhlasiť s dôvodmi odvolania žalobcov, pokiaľ v odvolaní poukazovali na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/01-50. Z právneho záveru ústavného súdu vysloveného v
uvedenom náleze vyplýva, že „úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP") a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy zisťovať, či rozhodnutie správneho
orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania [vrátane toho, uvedeného
v § 248 ods. 2 písm. d/ OSP - súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov, ktorých
preskúmanie vylučujú osobitné zákony], je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných
práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo
súdneho preskúmania." „Z uvedeného vyplýva, že samotný druh, resp. formálne označenie rozhodnutia
správneho orgánu nemôžu byť samé osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho
súdneho preskúmavania, pretože ústavne súladný výklad ustanovenia § 248 OSP vyžaduje, aby súd
zisťoval, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo
slobôd. Nie je totiž vylúčené, že by sa aj rozhodnutia uvedené v § 248 OSP nemohli dotýkať, či dokonca
porušovať základné práva alebo slobody. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto
zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého
mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého
zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto
prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy."

Práve s dôrazom na charakter procesného rozhodnutia žalovaného v preskúmavanej veci odvolací súd
konštatuje, že poukazovanie na uvedené závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v predmetnej
veci sa javí ako predčasné a to predovšetkým z dôvodu, že týmto rozhodnutím nedochádza k
zásahu do práv žalobcov, keďže o ich právach preskúmavaným rozhodnutím nebolo rozhodnuté
právoplatne. Právo žalobcov domáhať sa ochrany svojich základných práv, do zásahu ktorých by
došlo meritórnym rozhodnutím v predmetnom konaní po nadobudnutí jeho právoplatnosti, zostáva
zachované a práve až vylúčenie preskúmania takéhoto rozhodnutia by mohlo signalizovať porušenie ich
ústavných práv, teda vylúčenie procesného rozhodnutia správneho orgánu zo súdneho prieskumu ešte
nevylučuje poskytnutie ochrany ústavných práv žalobcov v konaní o preskúmanie zákonnosti správneho
rozhodnutia v správnom právoplatne skončenom konaní.

Za nedôvodné považoval odvolací súd aj poukazovanie žalobcov na prelomenie princípu subsidiarity
pri ústavnom prieskume ochrany základných práv a na záver Ústavného súdu SR II. ÚS 105/2009, II.
ÚS 387/2010, nakoľko tieto závery boli formované a vychádzajú z úplne odlišných skutkových okolností
prípadu a nemožno ich zovšeobecňovať.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval dôvody žalobcov uvedené v ich odvolaní za relevantné
pre vyhovenie ich odvolacieho návrhu.



Odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu ako vecne správne a v súlade so zákonom podľa
ust. § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, v zásade sa stotožniac s
právnym záverom krajského súdu, na ktorý súčasne poukazuje.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení
s ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcom ich náhradu nepriznal, pretože
neboli v tomto konaní úspešní.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.