Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/1/2012 z 25. 3. 2013 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. marca 2013, sp. zn. 4MCdo/1/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:6809204120.1 Najvyšší súd | 4MCdo/1/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:6809204120.1 | 2013-03-25 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 40 ods. 1 písm. c) ZRK, § 21 ods. 2 ZRK, ZRK, § 93b zákona č. 483/2001 Z. z., zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 23a zákona č. 634/1992 Zb., zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 44 ods. 2 EP, EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c4b8bcea-95a5-4831-b89b-c9b63bc26683 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6809204120.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4MCdo/1/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6809204120
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sakálová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:6809204120.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO: 36 432 105, proti povinnému H. N., bývajúcemu v X., o
vymoženie

1 558,86 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 4 Er 633/2009, o
mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu
Revúca z 11. júna 2010 č.k. 4 Er 633/2009-10 a proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8.
novembra 2010 sp. zn. 14 CoE 286/2010 takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a.

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie
sumy 1 558,86 EUR s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť jej vymáhanú sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom z 29. mája 2009 sp. zn. M1208571 (ďalej len „exekučný titul“) vydaným
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská
cesta č. 7. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) požiadal Okresný súd Revúca o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Revúca (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 11. júna 2010 č.k. 4 Er 633/2009-10 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že z exekučného titulu vyplynulo, že povinný ním bol zaviazaný na peňažné plnenie z dôvodu
nesplatenia úveru poskytnutého mu právnou predchodkyňou oprávnenej (Poštovou bankou, a.s.) na
základe zmluvy o úvere. S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel k záveru, že išlo
o spotrebiteľskú zmluvu a na vec bolo preto potrebné aplikovať Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Vychádzal z názoru,
že v exekučnom konaní je exekučný súd povinný už pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

ex offo (z úradnej povinnosti) posúdiť povahu zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky), ktorou je
založená právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a to z hľadiska jej primeranosti
(prijateľnosti), a teda jej platnosti. Konštatoval, že medzi oprávnenou (resp. jej právnou predchodkyňou)
a povinným bola dohodnutá rozhodcovská doložka umožňujúca riešiť spory z tejto zmluvy výlučne v
rozhodcovskom konaní



pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka bola súčasťou obchodných podmienok
formulárovej zmluvy o úvere bez možnosti povinného - spotrebiteľa - ovplyvniť jej obsah, a teda nebola
dohodnutá individuálne. Vyslovil záver, že takáto rozhodcovská doložka bola v neprospech povinného,
preto bola neprijateľná. Povinný totiž mohol buď len odmietnuť zmluvu ako celok, alebo sa podrobiť
všetkým podmienkam poskytnutia úveru, to znamená aj rozhodcovskému konaniu (ak vznikne spor),
bez možnosti uplatniť svoje právo žalobou

na všeobecnom súde. Exekučný titul bol tak vydaný na základe neplatného ustanovenia zmluvy o úvere,
a teda bol vydaný v rozpore so zákonom.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“)

na odvolanie oprávnenej uznesením z 8. novembra 2010 sp. zn. 14 CoE 286/2010 uznesenie
exekučného súdu potvrdil. Potvrdenie uznesenia odôvodnil jeho vecnou správnosťou.

Na doplnenie uviedol, že koncipovaním rozhodcovskej doložky, ktorá nebola dojednaná individuálne,
oprávnená od začiatku sledovala to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené
na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv povinného ako spotrebiteľa.
Zdôraznil, že rozhodcovský rozsudok vydaný na základe absolútne neplatného zmluvného dojednania,
teda v rozpore so zákonom, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.

Na základe podnetu oprávnenej podal proti uvedeným uzneseniam exekučného súdu a odvolacieho
súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd obe
uznesenia zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym
právnym posúdením veci oboma súdmi v otázke, či exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej
zmluvy, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul (rozhodcovský rozsudok). Mal za to, že konajúce
súdy predovšetkým nesprávne právne posúdili charakter zmluvného dojednania v zmluve o úvere
týkajúci sa rozhodcovskej doložky ako ustanovenie, ktoré nebolo individuálne dojednané. Poukázal na
to, že povinný ako spotrebiteľ pri uzavretí predmetnej zmluvy o úvere podpisom zavŕšil svoj prejav
vôle aj ohľadne rozhodcovskej doložky pre rozhodovanie sporov súvisiacich s právnym vzťahom
spotrebiteľského úveru. Vyčítal súdom oboch stupňov, že z ich rozhodnutí nie je zrejmé, akým spôsobom
konajúce súdy ustálili svoje skutkové závery potrebné na dostatočné posúdenie veci, t.j. na posúdenie
zákonnosti exekučného titulu vo vzťahu k možnosti klienta ovplyvniť obsah zmluvných dojednaní pred
podpisom zmluvy o úvere, pričom súdy v tomto smere nevykonali relevantné dokazovanie.

Napokon generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi v otázke samotnej
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky poukazujúc na to, že podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) v znení platnom a
účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere

(6. decembra 2005) povinný nemal povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy.

Oprávnená, povinný a ani súdny exekútor sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že boli splnené
podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a že
dovolanie je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods.
2 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie exekučného súdu i uznesenie odvolacieho súdu a dospel k
záveru, že mimoriadnemu dovolaniu nemožno vyhovieť.

V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska z obsahu spisu zrejmé, že medzi právnou
predchodkyňou oprávnenej (Poštovou bankou, a.s.) a povinným bola dňa



6. decembra 2005 uzavretá zmluva o úvere, v ktorej povinný okrem iného potvrdil, že sa oboznámil
s obchodnými podmienkami, súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predložené. V článku 9.
2 obchodných podmienok pre úver (verzia 2/2005) bolo uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že
akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok budú riešené dohodou,
a že v prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní
pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A
MEDIAČNÁ, a.s., a že miestom rozhodcovského konania je Bratislava.

Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu dovolací súd považuje za správny právny záver
exekučného i odvolacieho súdu o oprávnenosti exekučného súdu skúmať ex offo platnosť rozhodcovskej
doložky dohodnutej medzi právnou predchodkyňou oprávnenej a povinným v obchodných podmienkach
k zmluve o úvere zo 6. decembra 2005, majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 23a zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v čase jej uzavretia. Tento právny záver možno
vyvodiť z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s princípom ochrany práv spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na
ochranu práv spotrebiteľa.

V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu,
ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie
súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce.
Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať,
pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho
vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku

rei iudicata.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné
rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu

zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods.
2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40

ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie
postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať
a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní,
pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver
neplatí. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so



zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu
označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie
životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou
súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd
môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity
spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského
rozsudku. Dovolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom generálneho prokurátora o nemožnosti
exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy a tým aj právomoc rozhodcovského súdu.

Za dôvodnú nepovažoval ani námietku generálneho prokurátora o odňatí možnosti oprávnenej riadne
konať pred súdom tým, že súdy svoj skutkový záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola dohodnutá
individuálne, vyvodili z listiny - obchodných podmienok - bez toho, aby tento dôkaz vykonali a tak vysvetlili
ustálenie svojich skutkových záverov.

V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia, vydané v štádiu
exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených procesných
predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh

na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma,
či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený
potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a
povinný osobami uvedenými v exekučnom titule

a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu exekučného konania, pri
ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu
exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce
nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania
neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát
dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doučením upovedomenia o začatí
exekúcie. V predmetnej veci napokon oprávnená v odvolaní proti uzneseniu exekučného súdu ani
nijako nespochybnila skutkový záver tohto súdu o tom, že rozhodcovská doložka nebola dohodnutá
individuálne, namietala len jeho právne závery.

Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť ani námietka o
nesprávnom právnom posúdení veci v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu,
že podľa § 93b zákona o bankách povinný nemal povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy, a že o
tejto možnosti mal vedieť. Uvedené ustanovenie nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávnenej
povinnosti predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z
neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh
na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé,
že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v
rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ
takýto postup nebol oprávnenou doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne
konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom,



ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle
oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami
a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.

So zreteľom na uvedené dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné
zamietol.

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďže generálny prokurátor, ani oprávnená
neboli v konaní úspešní a povinnému v súvislosti s týmto konaním žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.