Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sži/10/2013 z 10. 7. 2014 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. júla 2014, sp. zn. 7Sži/10/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1012201259.1 Najvyšší súd | 7Sži/10/2013 | ECLI:SK:NSSR:2014:1012201259.1 | 2014-07-10 | Uznesenie Citované ustanovenia: OSP, § 250k ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/95cb1f95-dec3-4e17-a5d7-b0a2fc8667f5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1012201259.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sži/10/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201259
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Závadská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1012201259.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpenej Doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., konajúcim advokátom
Advokátskej kancelárie Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul. č. 4, proti
žalovanému Krajskému súdu v Bratislave, Záhradnícka ul. č. 10, o preskúmanie rozhodnutia podľa
zákona o slobode informácií z 23. mája 2012, sp. zn. Spr. 6126/12, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 5. septembra 2013, č. k. 1S/157/2012-45, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/157/2012-45,
potvrdzuje.

Účastníci nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave uznesením, č. k. 1S/157/2012-45, pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa §
10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 71/1992 Zb.“, „ZoSP“ alebo „Sadzobník súdnych poplatkov“)
zastavil konanie, v ktorom sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného o sprístupnení
informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobode informácií“).

V odôvodnení uviedol, že žalobkyni bola 9. mája 2013, (č.l. 38 súdneho spisu), doručená výzva z 2. mája
2013 na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu vo výške 66 €, obsahujúca poučenie o následkoch jej
neuposlúchnutia. Nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobkyne, že nie je povinná zaplatiť súdny poplatok
podľa bodu 10 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov z dôvodu, že žalovaný žiada preskúmať
rozhodnutie, ktoré nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy, ale je rozhodnutím orgánu verejnej moci.

Poukázal na § 10 ods. 1, veta prvá ZoSP, ktorý upravuje postup súdu v poplatkových veciach
prostredníctvom výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, ktorá nemusí byť obsiahnutá v uznesení. Výzvu
pre žalobkyňu, aby zaplatila súdny poplatok za podanie návrhu (žaloby) v lehote 10 dní od jej doručenia,
obsahujúcu aj poučenie o následku nezaplatenia súdneho poplatku, ktorým je zastavenie konania (§
10 ods. 1, veta druhá ZoSP) považoval vo vzťahu k OSP za lex specialis a uviedol, že proti výzve na
zaplatenie súdneho poplatku nie je prípustné odvolanie, lebo výzva nie je rozhodnutím.

Na námietku žalobkyne, že v prípade uplatneného práva žalobcu neexistuje príslušná položka
sadzobníka súdnych poplatkov, upravujúca spoplatnenie konkrétnej žaloby z dôvodu, že žalovaný nie
je orgánom verejnej správy, a preto žalobkyňa nemá poplatkovú povinnosť, súd prvého stupňa uviedol,
že žalovaný konal a rozhodoval ako orgán verejnej správy v prenesenej kompetencii. V prípade, ak by
rozhodoval nie ako orgán verejnej správy, ale podľa tvrdenia žalobkyne ako orgán verejnej moci, jeho



rozhodnutie by nebolo preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Súčasne uviedol, že rozhodnutie
najvyššieho súdu z 29. marca 2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, na tento
prípad nebolo možné použiť.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 246c OSP
a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, lebo konanie bolo zastavené.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala žalobkyňa včas odvolanie a žiadala uznesenie krajského
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, lebo s poukazom na § 205 ods. 2 písm. a) OSP v
spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP a § 205 ods. 2 písm. f) OSP, jej bola postupom súdu
odňatá možnosť konať pred súdom. Namietala dôvody zastavenia konania, pričom zotrvala na svojom
stanovisku uvedenom už v jej podaní, označenom ako odvolanie proti výzve na zaplatenie súdneho
poplatku. Tvrdila, že podľa položky č. 10 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov spoplatneniu podlieha
len podanie návrhu (žaloby) na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu, ktorý je orgánom verejnej
správy. Podľa názoru žalobkyne však žalovaný nie je orgánom verejnej správy, preto ani jeho rozhodnutie
nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy; tvrdila, že nežiadala o preskúmanie rozhodnutia verejnej
správy, ale orgánu verejnej moci. Poukázala na § 19 ods. 4 zákona o slobode informácií, ktorým došlo
k rozšíreniu právomoci všeobecných súdov na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí podľa § 16 až § 19
citovaného zákona aj na orgány verejnej moci. Nedošlo však k zmene sadzobníka súdnych poplatkov,
preto krajský súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov, podliehajúcich súdnemu poplatku,
a preto ju súd nemohol vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu na preskúmanie
zákonnosti iného orgánu ako je orgán verejnej správy.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní
žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom bez nariadenia
pojednávania podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

Podľa § 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch") poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
(ďalej len „poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa položky 10 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov (časť I. poplatky vyberané v občianskom
súdnom konaní) z návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe
žaloby, ak v písmenách b) až d) nie je ustanovené inak, je súdny poplatok 66 €.

Zo spisov vyplýva, že podaním z 9. mája 2012, doručeným Okresnému súdu Bratislava IV. a označeným
ako žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií sa žalobca domáhal, aby mu
súd k exekučnému konaniu, vedenému pred týmto exekučným súdom oznámil spisové značky Er., v
ktorých žalobca vystupuje na strane oprávneného a povinným je jeho dlžník X.

Na základe tohto podania predsedníčka Okresného súdu Bratislava IV žiadosť považovala podľa jej
označenia za žiadosť o poskytnutie informácie podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám ktorú
zamietla rozhodnutím z 24. mája 2012 číslo 6054/2012.

Žalovaný ako orgán verejnej moci (ktorý rozhoduje ako povinná osoba aj o poskytnutí informácií podľa
zákona o slobodnom prístupe k informáciám ako orgán verejnej správy v prenesenej kompetencii)



rozhodnutím z 20. júna 2012, číslo Spr. 6150/12, odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie predsedníčky
súdu prvého stupňa potvrdil bez toho, aby skúmal predmet konania.

Žalobkyňa v súdnom konaní okrem iného namietala, že rozhodnutie žalovaného ako povinnej osoby je
nulitný právny akt, ktorý nevyvoláva právne účinky, lebo o poskytnutí informácie nerozhodla oprávnená
osoba. O poskytnutí informácie mala rozhodnúť osoba, poverená v rozvrhu práce vybavovaním žiadostí
o poskytnutie informácií a predsedníčka súdu bola oprávnená na rozhodnutie až v odvolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s námietkou žalobcu o nulite rozhodnutia žalovaného dáva
do pozornosti žalobkyne, že v oblasti sprístupnenia informácií žalovaný konal a rozhodoval ako orgán
verejnej správy v prenesenej kompetencii. V tejto kompetencii rozhoduje v mene súdu jeho predseda
(prípadne ním poverený zástupca - podpredseda súdu), ako orgán riadenia a správy súdov (nie verejnej
správy súdov, resp. štátnej správy súdov) v súlade s kompetenciami danými mu zákonom o súdoch (§
35 a § 74), ktorá činnosť nie je výkonom štátnej správy súdov a je celkom odlišná od činnosti (právomocí)
súdu pri výkone súdnictva (čl. 141 ústavy a § 2 zákona o súdoch) a nemožno ju s výkonom súdnictva ani
stotožňovať ani zamieňať, ako to tvrdí žalobkyňa. Vzhľadom na skutočnosť, že v iných veciach, ako je
výkon súdnictva, môže rozhodnutie žalovaného preskúmať súd v správnom súdnictve, bolo by potrebné
ho v prípade vecnej nesprávnosti zrušiť, čo ako základný teoretický dôvod bráni, aby rozhodnutie bolo
považované za nulitné, nie však z dôvodu, ktorý namieta žalobkyňa.

Rozhodnutie žalovaného preto odvolací súd za nulitné považovať nemohol.

V dôsledku skutočnosti, že žalobca sa svojou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia, ktoré nie je nulitné,
aj keď by ho bolo možné považovať za nadbytočné, musí byť jeho žaloba spoplatnená, lebo konanie
na súde je v zásade spoplatnené a konanie v konkrétnej veci nie je oslobodené od platenia súdneho
poplatku vecne ani osobne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k žalobkyňou namietanej povinnosti zaplatiť súdny poplatok za žalobu
bol povinný posúdiť obsah žaloby a zistiť, či žalobca bol vecne alebo osobne oslobodený od súdnych
poplatkov a ak takto oslobodený nebol, musel skúmať, aký poplatok za konanie má žalobca zaplatiť.

Odvolací súd zistil, že žalobca nebol vecne ani osobne oslobodený od platenia súdnych poplatkov,
preto je za podanú žalobu povinný zaplatiť súdny poplatok podľa niektorej z položiek Sadzobníka
súdnych poplatkov. V dôsledku skutočnosti, že žalobca sa domáhal ako účastník súdneho konania úkonu
oznámenia spisových značiek Er v exekučnom konaní, vedenom na návrh žalobcu ako oprávneného
proti povinnému X., súd uvádza, že nadbytočné rozhodnutie podľa zákona o slobode informácií musel
súd skúmať rozhodnúť o ňom ako o rozhodnutí orgánu verejnej správy podľa § 244 a nasl. OSP.

Toto právoplatné rozhodnutie žalovaného bolo preskúmavané súdom v správnom súdnictve podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam
a postupom správnych orgánov“, na ktoré sa vzťahuje spoplatnenie podľa položky č. 10 písm. a)
Sadzobníka súdnych poplatkov ako návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy na základe žaloby, (za ktoré treba považovať podľa obsahu aj rozhodnutia žalovaného v
prenesenej kompetencii správneho orgánu), vo výške 66 € (podľa právneho stavu účinného do
30.septembra 2012, lebo žaloba bola podaná 9. júla 2012), ak v písmenách b/ až d/ nie je ustanovené
inak.

Pri posudzovaní, akú výšku súdneho poplatku bola žalobkyňa povinná zaplatiť preto aj odvolací súd
dospel k záveru, že treba použiť položku 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa
z návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe žaloby, ak v
písmenách b) až d) nie je ustanovené inak, platil súdny poplatok 66 €.



Žalobkyňa súdny poplatok nezaplatila napriek riadnej výzve, ktorá jej bola doručená, preto súd prvého
stupňa nepochybil, keď konanie vo veci zastavil.

K procesnému postupu súdu prvého stupňa ešte odvolací súd uvádza, že právny zástupca žalobkyne
prevzal 14. mája 2013 výzvu, ktorá mu bola doručovaná v súlade s § 49 ods. 1 veta druhá OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta druhá OSP. Rovnako ako súd prvého stupňa, poukazuje aj najvyšší
súd na znenie celého ustanovenia § 10 zákona o súdnych poplatkoch, ktoré rozlišuje medzi výzvou
na zaplatenie súdneho poplatku a uznesením na zaplatenie súdneho poplatku s tým, že ide o dva
samostatné procesné inštitúty odlišné svojou formou, podmienkami a následkami nezaplatenia súdneho
poplatku na ich základe.

Výzvu na zaplatenie súdneho poplatku (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) súd poplatníkovi
zasiela v prípade nezaplatenia súdneho poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania;
následkom nezaplatenia súdneho poplatku je zastavenie konania. Účelom výzvy nie je uloženie
povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ale upozornenie na jej nesplnenie. Sama povinnosť vyplýva zo
zákona a je podmienkou pre pokračovanie súdu v konaní. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku teda
nie je rozhodnutím, neukladá sa ňou povinnosť účastníkovi konania, a nevzťahujú sa na ňu požiadavky
kladené na obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia (uznesenia).

Na rozdiel od tohto postupu uznesením na zaplatenie súdneho poplatku (§ 10 ods. 2 zákona o súdnych
poplatkoch) súd účastníkovi ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok v taxatívne vymedzených
prípadoch. Ide o konania, v ktorých súd už začal konať vo veci samej, ďalej vo veciach v ktorých vznikla
poplatková povinnosť poplatníkovi, ktorému súd ustanovil opatrovníka, pretože nie je známy jeho pobyt,
alebo sa mu nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine, alebo ak došlo k rozšíreniu
návrhu alebo podaniu vzájomného návrhu v tej istej veci potom, ako súd začal konať vo veci samej,
ak ide o opravný prostriedok proti rozhodnutiu správnych orgánov, ak súd žiada zaplatenie poplatku
vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona, alebo ak vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi
podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Uznesením, ktorým sa vyrubuje súdny poplatok, teda súd rozhoduje v prípadoch, kedy mu zo zákona
vyplýva povinnosť o návrhu konať bez ohľadu na zaplatenie súdneho poplatku, alebo kedy súd napriek
nezaplatenému súdnemu poplatku konanie nezastavil, ale v ňom pokračoval. Ide o prípady, kedy
by došlo k neželanému oddialeniu rozhodnutia, ktoré neznesie odklad (napr. predbežné opatrenie),
alebo by prípadná hrozba zastavenia konania nebola efektívna, resp. účelná. Rizikom, ktoré na seba
účastník konania preberá v prípade nezaplatenia súdneho poplatku, je možnosť vymáhania („exekúcie“)
nezaplateného súdneho poplatku podľa zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych
pohľadávok v znení neskorších predpisov.

Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade neexistoval zákonný dôvod, aby krajský súd žalobkyňu
vyzýval na zaplatenie súdneho poplatku uznesením podľa § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch,
lebo pre takýto postup neboli splnené podmienky, taxatívne vymedzené v právnom predpise. Súd prvého
stupňa preto nepochybil, keď žalobkyňu vyzval na zaplatenie súdneho poplatku výzvou podľa § 10
ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, následkom ktorej je v prípade nezaplatenia súdneho poplatku
zastavenie konania. Žalobkyňa svojím konaním v rozpore s § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch
sama spôsobila zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné dodať, že platobná nedisciplinovanosť
účastníka je sama o sebe neželaná, lebo súdy zbytočne zaťažuje, a ak účastník napriek výzve a
upozorneniu na následky takéhoto konania v tejto nedisciplinovanosti pokračuje, za svoje konanie musí
niesť procesnú zodpovednosť (k tomu pozri bližšie napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. III. ÚS 59/2000 zo 16.marca 2000).



Napokon najvyšší súd zdôrazňuje, že jednotlivé ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch (ale aj
iných zákonov vo všeobecnosti), nemožno vykladať izolovane a bez kontextu, a to s akcentom na to,
že žalobkyňa je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, za ktorého sa pokladá advokát ako
zástupca s právnickým vzdelaním.

Z vyššie uvedených dôvodov preto postupom krajského súdu nedošlo vo vzťahu k žalobcovi k porušeniu
jeho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ani k porušeniu čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods.
1 písm. a) ústavy, postup a rozhodnutie krajského súdu zodpovedá § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb..

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne podľa § 219 OSP v
spojení s § 250ja ods. 3 OSP.

Navyše pritom poznamenáva, že v prípade, ak na základe žiadosti žalobkyne, posudzovanej podľa
obsahu a nie podľa jej označenia bol súd prvého stupňa povinný poskytnúť žalobcovi informáciu o
súdnom konaní, bolo potrebné použiť § 64 ods. 1, 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), v zmysle ktorého
na žiadosť tých, ktorí to potrebujú na uplatnenie alebo obhajovanie svojich práv, možno vydať úradné
potvrdenie o skutočnostiach známych zo súdneho spisu, prípadne odpis alebo rovnopis niektorej
písomnosti; ustanovenia osobitných predpisov 22b) tým nie sú dotknuté. Vydávanie úradných potvrdení,
rovnopisov a odpisov zo súdneho spisu je spoplatnené podľa osobitného predpisu. 23)

Pri vybavovaní podania žalobcu mal súd žiadosť posúdiť podľa jej obsahu a potom postup podľa
zákona o slobode informácií neprichádzal do úvahy, lebo rozhodovanie o práve na prístup k informáciám
týkajúcim sa súdneho konania sa uskutočňuje podľa osobitných predpisov (Občiansky súdny poriadok,
Trestný poriadok) a nie je rozhodovaním v oblasti verejnej správy podľa zákona o slobodnom prístupe
k informáciám. Súd mohol už na základe tejto skutočnosti konanie vo veci zastaviť, lebo preskúmavané
rozhodnutia žalovaného obsahovali správne poučenie žalobcu, ako môže získať informácie, týkajúce
sa súdneho konania, ktorými sú aj spisové značky konaní. Rozhodnutia žalovaného boli nadbytočné a
presahovali pôsobnosť zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

V predmetnej právnej veci bolo treba pri poskytovaní informácie evidenčného charakteru (teda spisových
značiek Er, mena a priezviska dlžníka, v ktorej súd rozhoduje) postupovať podľa ustanovení OSP a
vyhlášky, lebo žiadosť žalobkyne smeruje k výkonu súdnictva a nie k poskytovaniu informácií podľa
zákona o slobode informácií.

Pritom súd poznamenáva, že podľa časti II. poplatky za úkony súdov, položka 24a zákona o súdnych
poplatkoch za vyhotovenie úradného osvedčenia o skutočnostiach známych zo súdnych spisov je
poplatok 2,5 €, ktorú bol žalobca povinný zaplatiť pri podaní žiadosti o oznámenie čísla konania na
základe výkonu svojho práva ako účastníka konania podľa OSP a podľa zákona o súdnych poplatkoch.

S poukazom na skutočnosť, že žalobca toto svoje právo nevyužil a domáhal sa rozhodnutia žalovaného
podľa ustanovení zákona o slobode informácií, hoci takýto postup neprichádzal do úvahy, bolo
nevyhnutné jeho žalobu spoplatniť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 OSP
a účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanému
náhrada trov konania neprináleží.

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.