Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/26/2013 z 27. 1. 2014
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2014, sp. zn. 1Sža/26/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1013201220.1
Najvyšší súd | 1Sža/26/2013 | ECLI:SK:NSSR:2014:1013201220.1 | 2014-01-27 | Uznesenie
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 20 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9e63e357-db2a-4963-98b9-1668e004f74f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1013201220.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/26/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201220
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1013201220.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: Y., nar. XX.XX.XXXX v C., zastúpený
Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou, so sídlom AK Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi:
Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporcu ČAS: MU-131-11/PO-Ž-2013 zo dňa 17. mája 2013, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave, č. k. 10Saz/4/2013-21 zo dňa 08. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 10Saz/4/2013-21 zo dňa
08. októbra 2013   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet veci

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie ČAS:
MU-131-11/PO-Ž-2013 zo dňa 17.05.2013, ktorým  odporca podľa § 20 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z.
z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
azyle“) navrhovateľovi nepredĺžil doplnkovú ochranu, nakoľko nesplnil podmienky podľa § 13a zákona
o azyle. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal.

Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní rozhodnutia odporcu dospel
k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Krajský súd
uviedol, že z obsahu administratívneho spisu bolo zrejmé, že navrhovateľ dňa 13.03.2013 pred
pracovníkmi Oddelenia cudzineckej polície PZ Trnava požiadal o predĺženie doplnkovej ochrany na
území Slovenskej republiky, nakoľko dôvody pre ktoré mu bola doplnková ochrana poskytnutá stále
pretrvávajú. Navrhovateľovi bola rozhodnutím migračného úradu č. p. MU-9855-77/PO-Ž-2004 zo dňa
08.05.2009 poskytnutá doplnková ochrana na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
predmetného rozhodnutia, t. j. do 03.06.2009. Doplnková ochrana bola navrhovateľovi poskytnutá z toho
dôvodu, že v jeho prípade nebolo možné s dostatočnou istotou vylúčiť, že by v prípade návratu do krajiny
pôvodu - Afganistanu nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu svojvoľného
násilia ktoré súvisí s nepriaznivou bezpečnostnou situáciou v krajine pôvodu. Doplnková ochrana
bola navrhovateľovi trikrát predĺžená, naposledy rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-117-12/PO-
Ž-2012 zo dňa 21.05.2012 na dobu do 30.05.2013.

Krajský súd poukázal na to, že cudzinec je v zmysle zákona o azyle povinný podať žiadosť najskôr 90
dní a najneskôr 60 dní pred uplynutím jednoročnej lehoty. Keďže navrhovateľ v zákonom stanovenej
lehote podal žiadosť o predĺženie doplnkovej ochrany odporca pristúpil k analýze a vyhodnoteniu
vnútropolitickej situácie v krajine pôvodu navrhovateľa, či by navrhovateľ v prípade návratu do



krajiny pôvodu čelil reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Pri hodnotení vnútropolitickej situácie použil
dostupné informácie z roku 2013. Súčasne bol s navrhovateľom vykonaný pohovor. Podľa aktuálnych
informácií v krajine pôvodu navrhovateľa prebieha vnútroštátny konflikt medzi Afganskými národnými
bezpečnostnými silami a Talibanom, avšak bezpečnostná situácia sa však v jednotlivých častiach
krajiny líši. Na základe dostupných informácií k zhoršeniu bezpečnostnej situácie v Kábule nedošlo a o
stabilizácii situácie v Kábule svedčí aj skutočnosť, že zodpovednosť za bezpečnosť v tejto oblasti prešla
priamo na afganské národné bezpečnostné sily /ANSF7, s podporou medzinárodných vojenských síl.

Krajský súd uviedol, že navrhovateľ v tejto súvislosti poukázala na fakt, že odporca posudzoval
bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa zo správ z januára 2013 a rozhodnutie
o nepredlžení doplnkovej ochrany bolo vydané až 17.05.2013, a preto podľa jeho názoru
rozhodnutie odporcu nevychádza z aktuálnej vnútropolitickej situácie v Afganistane. Vzhľadom k
tomu, že navrhovateľ sa nemienil zúčastniť pojednávania v predmetnej veci právna zástupkyňa
navrhovateľa nežiadala konajúci súd o určenie tlmočníka pre toto konanie. Krajský súd uviedol, že
z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že navrhovateľ nebol v minulosti predmetom žiadneho
prenasledovania alebo vážneho bezprávia a nebol vystavený priamym hrozbám prenasledovania
alebo takéto bezprávia. Je civilistom a pred opustením krajiny pôvodu žil v provincii Kábul, kde je
vnútropolitická situácia stabilizovaná a kontrolovaná afganskými národnými bezpečnostnými silami, za
pomoci medzinárodných vojenských síl.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca v danej veci dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci,
vykonal vo veci dôsledné dokazovanie a jeho konštatovanie, že neboli splnené podmienky pre predĺženie
doplnkovej ochrany vyhodnotil  za správne. Na základe toho napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne
správne a vydané v súlade so zákonom.

K dôkazom, ktoré boli krajskému súdu predložené v priebehu pojednávania krajský súd uviedol, že tieto
pri rozhodovaní o vznesených námietkach nemohol zohľadniť z dôvodu, že neboli predmetom zisťovania
či zistenia skutkového stavu veci v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP), ako to
vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

II.

Argumentácia odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že doplnková ochrana mu
bola poskytnutá rozhodnutím zo dňa 08.05.2009 na základe toho, že v jeho prípade nebolo možné s
dostatočnou istotou vylúčiť, že by v prípade návratu do Afganistanu nebol vystavený reálnej hrozbe
vážneho bezprávia. Vzhľadom na to, že dôvody, pre ktoré mu bola poskytnutá doplnková ochrana stále
pretrvávajú, požiadal v zákonom stanovenej lehote o jej predĺženie; za účelom objasnenia dôvodov, pre
ktoré žiada o predĺženie doplnkovej ochrany, bol s ním uskutočnený pohovor. Ako dôvody jeho žiadosti
o predĺženie doplnkovej ochrany zopakoval dôvody uvádzané počas predchádzajúcich pohovorov (teda
aj obavy pred pomstou zo strany rodiny jeho vydatej priateľky, či odsúdenie za jeho čin), poukázal
na zlú bezpečnostnú situáciu a obavy o svoj život v prípade návratu. Odporca však napriek tomu
doplnkovú ochranu navrhovateľovi nepredlžil, a to z dôvodu zlepšujúcej sa bezpečnostnej situácie v
krajine jeho pôvodu v meste Kábul. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok
na Krajský súd v Bratislave a žiadal rozhodnutie migračného úradu zrušiť. V opravnom prostriedku
vzniesol nasledovné námietky: námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, a to jednak
z hľadiska zisťovania informácií o všeobecnej bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu navrhovateľa,
ako aj z dôvodu nedostatočného posúdenie individuálnych problémov navrhovateľa predovšetkým s
ohľadom na skúmanie jeho postavenia ako navrátilca v krajine pôvodu, ako aj s ohľadom na ostaté
individuálne dôvody, či posúdenie existencie hrozby vo všetkých jej podobách tak, ako ich definuje
zákon o azyle vo svojom § 2 písm. f/, body a), b) a c). Námietka rozporu skutkového stavu s obsahom
spisov, nakoľko žiadna z do spisu založených správ nedemonštrovala bezpečnosť súčasnej situácie
v krajine pôvodu navrhovateľa námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov,
nakoľko z rozhodnutia nebola a nie je zrejmé, ako odporca vyhodnotil individuálne faktory počas



svojej rozhodovacej činnosti a na základe čoho došiel k záveru, že navrhovateľovi v krajine pôvodu
nehrozí nebezpečenstvo vážneho bezprávia a súčasne nie je z neho zrejmé, že by odporca nejakým
spôsobom analyzoval žiadosť navrhovateľa v kontexte dôvodov prednesených na pohovore, ako aj na
predchádzajúcich pohovoroch. Krajský súd však rozhodnutie odporcu potvrdil. Navrhovateľ namietal, že
krajský súd v rozsudku k námietkam navrhovateľa voči rozhodnutiu odporcu uviedol iba jednou vetou, že
podľa jeho názoru odporca v danej veci dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci, vykonal vo veci
dôsledné dokazovanie a jeho konštatovanie, že neboli splnené podmienky pre predĺženie doplnkovej
ochrany vyhodnotil ako správne. K jednotlivým námietkam podaným v opravnom prostriedku sa nijako
nevyjadril, neodôvodnil svoje závery, len skonštatoval súhlas s rozhodnutím migračného úradu. Navrhol
preto zmenu rozsudku krajského súdu, a to z nasledujúcich dôvodov: súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd prvého stupňa neúplné zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie súdu
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenie veci.

K nesprávnym skutkovým zisteniam a neúplnému zisteniu skutkového stavu

Navrhovateľ uviedol, že krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatuje, že odporca sa riadne vysporiadal
s informáciami a náležité zistil skutkový stav, čo viedlo k správnemu rozhodnutiu o tom, že v
prípade navrhovateľa zákonné podmienky na predĺženie doplnkovej ochrany splnené neboli. S týmto
konštatovaním podľa navrhovateľa nemožno súhlasiť. Navrhovateľ poukázal na to, že predložil do
konania množstvo správ a informácií, ktoré demonštrujú zlú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľa, o tom, že v Afganistane, vrátane Kábulu, prebieha neustále vnútroštátny ozbrojenú konflikt
a neselektívne násilie. Tieto správy boli, podľa navrhovateľa zle vyhodnotené.

Osobitne však nemožno podľa navrhovateľa súhlasiť s neakceptovaním námietky absencie posúdenia
situácie ohľadom postavenia jeho osoby ako navrátilca do krajiny jeho pôvodu. Odporca v štandardných
konaniach, t. j. v konaniach o udelenie azylu automaticky skúma postavenie osôb vracajúcich sa do
krajiny ich pôvodu. Skúmanie bezpečnosti týchto osôb je vyžadované jednak samotným zákonom o
azyle v jeho § 13a, ako aj s či. 27 preambuly kvalifikačnej smernice (prvá veta (27) Vnútorná ochrana proti
prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu by mala byť efektívne dostupná žiadateľovi v časti krajiny
pôvodu, kam môže bezpečne a legálne odcestovať, získať možnosť prijatia a možno reálne očakávať,
že sa tu usadí.).

Napokon, v takomto zmysle sú aj doposiaľ vydané rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktoré v
obdobných prípadoch, neskúmanie postavenia navrátilcov v krajine pôvodu považuje vždy sa dôvod
spôsobilý spochybniť správnosť rozhodnutia migračného úradu. Napr. v rozsudku sp. zn. 9Saz/16/2013,
zo dňa 21.08.2013 súd konštatuje, že odporca pochybil, ak neskúmal v konaní o predĺženie doplnkovej
ochrany bezpečnostné riziká návratov afganských repatriantov. Odporca sa v rámci zistenia stavu veci
vôbec nezaoberal zisťovaním existencie vážneho bezprávia v zmysle ust. § 2 f/ bod 2. zákona o azyle
(mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest), teda sa nezaoberal otázkou, či
v prípade návratu navrhovateľa (ako osoby, ktorá opustila Afganistan) do krajiny jeho pôvodu nehrozí
aj táto forma vážneho bezprávia. Na túto skutočnosť odporca nevykonal žiadne dokazovanie, čo je v
rozpore so znením ust. §13a zákona o azyle. Naviac tak konal v rozpore so svojou ustálenou praxou,
keď (v štandardných) konaniach o žiadostiach o poskytnutie medzinárodnej ochrany pravidelne zisťuje
podmienky správania sa štátnych orgánov vo vzťahu k neúspešným žiadateľom o azyl, či k iným
skupinám repatriantov v prípade ich návratu do krajiny pôvodu.

No podklade série takýchto rozhodnutí krajského súdu začal sám odporca v podobných prípadoch
rušiť svoje rozhodnutie o nepredlžení doplnkovej ochrany v rámci autoremedúry, a to všade tam, kde
neskúmal postavenie afganských (resp. aj iných) repatriantov. Je preto otázne, prečo bolo v tomto
prípade vydané rozhodnutie iného znenia (okrem iného právneho názoru iného sudcu).



Je nevyhnutné skúmať postavenie navrátilcov do krajiny pôvodu, v žiadnom prípade by sa tu nejednalo
o formálne zopakovanie administratívneho konania, nakoľko je v súčasnosti dostupné množstvo správ
pojednávajúcich o zraniteľnosti skupiny osôb, ktoré sú v postavení navrátilcov. Tieto sa nachádzajú mimo
dosahu pomoci humanitárnych organizácií, sú postihnuté nezamestnanosťou, obmedzeným prístupom
k ubytovaniu, vode, hygiene a pod. navrhovateľ uviedol, že na potrebu skúmania postavenia navrátilcov
v opravnom prostriedku poukazoval a podložil ju aj správami z krajiny pôvodu. Odporca sa však týmto
dôkazom nijako nezaoberal a neposúdil ho ako relevantný pre rozhodnutie v prípade.

Skúmanie jednotlivých individuálnych dôvodov v kontexte zisťovania hrozieb prenasledovania alebo
vážneho bezprávia sa vyžaduje aj v zmysle operatívnej príručky UNHCR, ktorá presne rozpracovala
postupy pri skúmaní žiadostí o azyl pre žiadateľov z Afganistanu. Príručka reaguje na zmeny
bezpečnostnej situácie v krajine a ustanovuje o. i. aj pravidlá posudzovania „rozumnosti“ presídlenia v
prípade žiadateľov z Afganistanu. Navrhovateľ poukázal na to, že v príručke sa doslovne uvádza:

Pre posúdenie primeranosti navrhnutého IFA / IRA (presídlenia) mimo oblastí kontrolovaných
protivládnymi silami alebo ovplyvnených aktívnym konfliktom, musí byť osobitná pozornosť venovaná:

(I) dostupnosti tradičných podporných mechanizmov zo strany členov žiadateľovej širšej rodiny, alebo
členmi jeho alebo jej etnickej skupiny;

(II) prístupu k ubytovaniu v navrhovanej oblasti presídlenia;

(III) dostupnosti základnej infraštruktúry a prístup k základným službám v navrhovanej oblasti
presídlenia, ako je hygiena, zdravotná starostlivosť a vzdelanie;

(IV) prítomnosti príležitostí na získanie živobytia, vrátane prístupu k pôde pre Afgancov pochádzajúcich
z vidieckych oblastí,

(V) rozsahu oblasti vnútorného presídlenia.

Môže sa stať, že žiadatelia spadnú do podpory členov svojej širšej rodiny alebo členov ich etnickej
skupiny. Avšak, existencia týchto tradičných podporných sietí sa zváži v prospech primeranosti
navrhovaného IFA / IRA iba vtedy, keď členovia širšej rodiny alebo jeho etnickej skupiny sú ochotní a
schopní poskytnúť skutočnú podporu žiadateľovi v praxi, berúc pri tom do úvahy nízke humanitárne a
vývojové ukazovatele Afganistanu a širšie hospodárske obmedzenia, ktoré ovplyvňujú široké segmenty
4 populácie.

Povinnosť posudzovať „primeranosť/rozumnosť“ presídlenia vyplýva odporcovi priamo z kvalifikačnej
smernice (2011/95/EÚ) - navrhovateľ poukázal  na znenie bodu 27. preambuly, podľa ktorej vnútorná
ochrana proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu by mala byť efektívne dostupná žiadateľovi
v častí krajiny pôvodu, kam môže bezpečne a legálne odcestovať, získať možnosť prijatia a možno
reálne očakávať, že sa tu usadí. Mechanizmus posudzovania reálnosti očakávaní poskytuje citovaná
operatívna príručka UNHCR.

Okrem uvedeného navrhovateľ poukázal na potrebu skúmania ďalších individuálnych dôvodov.
Zdôraznil, že v opravnom prostriedku namietal, že odporca sa nevenoval žiadnym individuálnym
obavám, ktoré navrhovateľ vyslovil počas pohovoru, či počas predchádzajúcich pohovorov, na ktoré
odkázal (možný trest, ktorému by bol navrhovateľ vystavený v prípade návratu do krajiny pôvodu, tak ako
je to konštatované ešte v rozsudku KS v BA, 10Saz/20/2008, neexistencia podporných mechanizmov v
krajine pôvodu, hrozba zo strany rodiny dievčiny Shila).

V súvislosti s inou vadou, ktorou je postihnuté konanie, resp, nesprávnym právnym posúdením poukázal
na nesprávnu interpretáciu ustanovení zákona o azyle o konaní o nepredĺženie doplnkovej ochrany.
Zákon o azyle vyslovene definuje doplnkovú ochranu ako ochranu, ktorú ministerstvo udelí žiadateľovi,
ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu



vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Vážne bezprávie a
jeho jednotlivé formy, sú definované zákonom o azyle v § 2 písm. f/ body 1., 2. a 3.. Zákon o azyle
výslovne uvádza v § 20 ods. 3, že ... po uplynutí jedného roka sa poskytovanie doplnkovej ochrany
na žiadosť predĺži vždy o jeden rok, ak sú splnené podmienky uvedené v § 13a alebo 13b a nie
sú dôvody ne jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4. V konaní o predĺženie doplnkovej ochrany
je preto potrebné vždy skúmať všetky dôvody, pre ktoré je možné doplnkovú ochranu poskytnúť a
pokiaľ sa takéto nenájdu, môže správny orgán rozhodnúť ojej nepredlžení. Navrhovateľ uviedol, že v
opravnom prostriedku namietal skutočnosť, že odporca sa zaoberal len všeobecnou bezpečnostnou
situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa s ohľadom na vnútroštátny ozbrojený konflikt v krajine (nakoľko
navrhovateľovi bola doplnková ochrana poskytnutá práve z tohto dôvodu). Odporca sa podľa názoru
navrhovateľa nedostatočne zaoberal ostatnými dôvodmi, resp. posudzovaním vážneho bezprávia z
hľadísk podľa § 2 písm. f/ bodov 1. a 2. zákona o azyle. Túto skutočnosť krajský súd nevzal do úvahy,
vec podľa navrhovateľa nesprávne právne posúdil. Súčasne poukázal na či. 8 kvalifikačnej smernice,
podľa ktorého sa údajne pri rozhodovaní zohľadní skutočnosť, ak v časti krajiny pôvodu má žiadateľ
zabezpečenú ochranu, resp. mu v nej nehrozí vážne bezprávie. Toto ustanovenie smernice je však
potrebné chápať aj v spojitosti s či. 27 preambuly (prvá veta (27) Vnútorná ochrana proti prenasledovaniu
alebo vážnemu bezpráviu by mala byť efektívne dostupná žiadateľovi v časti krajiny pôvodu, kam môže
bezpečne a legálne odcestovať, získať možnosť prijatia a možno reálne očakávať, že sa tu usadí.). Preto
ak sa súd, ako aj odporca, chcú aplikovať aj predmetné ustanovenie smernice, musí byť preukázané,
že sa do krajiny pôvodu navrhovateľ má ako vrátiť a hlavne, že možno očakávať, že sa tu usadí. Túto
skutočnosť krajský súd (ani odporca) nijako neskúmal a nemohol preto dospieť k správnym skutkovým
zisteniam.

V súvislosti s týmito odvolacími dôvodmi ešte poukazujem na to, že napadnutý rozsudok neobsahuje de
facto žiadne odôvodnenie. Odôvodnenie právneho názoru súdu je zhrnuté v štyroch riadkoch na str. 4
rozhodnutia, pričom len konštatuje, že bolo vykonaná dôsledné dokazovanie a konštatovanie odporcu,
že neboli splnené podmienky pre predĺženie doplnkovej ochrany je správne. Prečo a z akého dôvodu
tak súd usudzuje, nie je známe.

Nie je rovnako známe, ako sa súd vysporiadal s jednotlivými námietkami predloženými v opravnom
prostriedku.

Podľa navrhovateľa krajský súd pri svojom rozhodovaní o návrhu navrhovateľa nepostupoval v súlade
s platnými právnymi predpismi a pri svojom konaní sa dopustil pochybení uvedených vyššie.

S ohľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie
odporcu ČAS: MU-131-11/PO-Ž-2013 zo dňa 17.05.2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že rozhodnutím, ktorým nebola navrhovateľovi
predĺžená doplnková ochrana, odporca  dostatočným a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil s priamym
poukazom na nesplnenie podmienok ustanovených v § 13a zákona o azyle, pretože navrhovateľovi
v krajine pôvodu nehrozí smrť, mučenie a ani neľudské alebo ponižujúce zaobchádzané a jeho život
by nebol z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu v krajine
pôvodu ohrozený tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 písm. f/ tohto zákona. Odporca uviedol, že  tak
ako je to uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, je aj naďalej toho názoru, že navrhovateľ
sa v krajine pôvodu nedopustil takého konania, za ktoré by mu mohol byť uložený trest smrti alebo
jeho výkon. V krajine pôvodu nebol väznený, zatknutý alebo zadržaný oficiálnymi štátnymi orgánmi,
teda vážne bezprávie v podobe mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu
v prípade navrhovateľa možno vylúčiť. Odporca uviedol, že vyhodnotil aj relevantnú bezpečnostnú
situáciu v Afganistane, hlavne z oblasti jeho posledného bydliska a vychádzajúc z informácií o krajine



pôvodu správne skonštatoval, že navrhovateľovi v prípade návratu nehrozí vážne a individuálne
ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného
alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Námietky uvádzané v opravnom prostriedku odporca preto
považuje za neodôvodnené a uvádzané účelovo.

Odporca je toho názoru, že správny orgán v danej veci dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci,
vykonal náležité dokazovanie, ktoré vyústilo v správny záver o tom, že v prípade navrhovateľa neboli
splnené zákonné podmienky na predĺženie doplnkovej ochrany.

Vzhľadom na uvedené možno skonštatovať, že navrhovateľ v priebehu konania, ktoré predchádzalo
vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani splnomocnená zástupkyňa v opravnom prostriedku neuviedli
a nepreukázali také skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali vydať rozhodnutie o predĺžení doplnkovej
ochrany, a má za to, že správny orgán objektívne a individuálne posúdil všetky relevantné okolnosti
týkajúce sa predmetnej veci. Napadnuté rozhodnutie považujeme za vydané v súlade so zákonom o
azyle.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom, č. k. 10Saz/4/2013-21 zo dňa 08.10.2013 napadnuté rozhodnutie
potvrdil s tým odôvodnením, že odporca v danej veci dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci,
vykonal vo veci dôkladné dokazovanie, a jeho právny záver vyjadrený vo výrokovej časti napadnutého
rozhodnutia považuje súd za vecne správne a zákonné. Odporca sa s právnym názorom súdu v plnej
miere stotožňuje.

Z toho dôvodu odporca navrhol, aby Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok krajského súdu, a tým aj
rozhodnutie odporcu ako vecne správne a zákonné.

IV

Argumentácia rozhodnutia odporcu

Napadnutým rozhodnutím odporca podľa § 20 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“),
z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 13a zákona o azyle rozhodol o nepredĺžení doplnkovej
ochrany navrhovateľovi. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ pred pracovníkmi Oddelenia
cudzineckej polície Policajného zboru Trnava požiadal o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR,
nakoľko dôvody, pre ktoré mu bola doplnková ochrana poskytnutá stále pretrvávajú.

Navrhovateľovi  bola rozhodnutím migračného úradu č. p.: MU-9855-77/PO-Ž/2004 z 08.05.2009
poskytnutá doplnková ochrana na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
predmetného rozhodnutia, t. j. do 03.06.2009. Doplnková ochrana mu bola poskytnutá preto, lebo v
jeho prípade nebolo možné s dostatočnou istotou vylúčiť, že by v prípade návratu do Afganistanu
nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia súvisiaceho
s nepriaznivou bezpečnostnou situáciou, resp., že by nebol vystavený vážnemu bezpráviu počas
vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Vzhľadom na to, že v jeho prípade naďalej pretrvávali podmienky,
uvedené v § 13a zákona o azyle a menovaný v zákonom stanovenej lehote podal žiadosť o predĺženie
doplnkovej ochrany, táto mu bola trikrát predĺžená, naposledy rozhodnutím migračného úradu ČAS:
MU-117-12/PO-Ž-2012 z 21.05.2012, na dobu do 30.05.2013.

Za účelom posúdenia ostatnej žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany bol s navrhovateľom vykonaný
pohovor. Do jeho spisu boli založené  informácie o aktuálnej bezpečnostnej situácii v Afganistane,
so zameraním na miesto posledného pobytu cudzinca, na základe ktorých bola vykonaná analýza
bezpečnostnej situácie v krajine jeho pôvodu.

Odporca uviedol, že po komplexnom vyhodnotení predmetnej žiadosti dospel k záveru, že v súčasnosti
neboli v jeho prípade splnené podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle § 13a zákona o



azyle, resp., že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia,
ako to vyplýva zo zákona o azyle.

Pokiaľ sa jedná o individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného
násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu odporca skonštatoval, že v
prípade jeho návratu do krajiny pôvodu mu táto forma vážneho bezprávia v súčasnej dobe nehrozí.

Podľa aktuálnych informácií možno podľa odporcu  skonštatovať, že v Afganistane prebieha vnútroštátny
konflikt medzi Afganskými národnými bezpečnostnými silami /ANSF/ podporovanými medzinárodnými
vojenskými silami a afganskými opozičnými silami na čele s Talibanom. Bezpečnostná situácia sa však
v jednotlivých častiach krajiny líši. Lokalizácia a intenzita tohto konfliktu a útokov je rôzna v jednotlivých
oblastiach a provinciách Afganistanu. Kábul, ako miesto posledného trvalého pobytu menovaného, je z
tohto pohľadu považovaný za najbezpečnejšiu oblasť v Afgansitane len s minimálnou úrovňou útokov.
Pri porovnaní celkového počtu útokov zo strany ozbrojených opozičných skupín možno skonštatovať, že
tieto v Kábule medziročne poklesli takmer o jednu tretinu. Kým za celý rok 2011 sa jednalo o 116 útokov,
v roku 2012 to bolo 83 útokov, čo predstavuje pokles o 29 %. Na porovnanie možno uviesť, že za rovnaké
obdobie v iných provinciách dochádzalo k útokom, ktorých počty sa pohybovali v niekoľkých stovkách
až tisícke (napríklad v Kandaháre 1097, v Kunare 1303, v Ghazni 968 alebo v Helmande 811 útokov
v priebehu roka 2012). Na základe dostupných informácií možno teda skonštatovať, že k zhoršeniu
situácie v provincii Kábul nedošlo, práve naopak. O stabilizácii situácie v Kábule svedčí aj skutočnosť,
že zodpovednosť za bezpečnosť v tejto provincii prešla priamo na ANSF s podporou medzinárodných
vojenských síl.

V prípade bezpečnostnej situácie v provincii Kábul nemožno uplatniť ani rozsudok Európskeho súdneho
dvora (resp. Súdneho dvora) C-465/07, ktorý relevantné ustanovenia „Smernice Rady 2004/83/ES
z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov
tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú
medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany“ vyložil nasledovne: Existencia vážneho a
individuálneho ohrozenia života alebo osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu nie je podriadená
podmienke, že žiadateľ predloží dôkaz o tom, že je špecificky dotknutý z dôvodu okolností vlastných jeho
osobnej situácii. Existencia takéhoto ohrozenia môže byť výnimočne považovaná za preukázanú, pokiaľ
miera neselektívneho násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt, posudzovaná príslušnými
vnútroštátnymi orgánmi rozhodujúcimi o žiadosti o doplnkovú ochranu alebo súdmi členského štátu
dosiahne tak vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná
osoba vyhostená do predmetnej krajiny alebo do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej
prítomnosti na tomto území čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho a individuálneho ohrozenia. Pri
analýze bezpečnostnej situácie v provincii Kábul je zrejmé, že hnutie Taliban sa tu snaží preniknúť
a rozšíriť svoj vplyv. Avšak samotná prítomnosť Talibanu a existencia útokov nestačí na posúdenie
individuálnej situácie v prípade návratu menovaného do tejto provincie a jej vyhodnotenia ako vážne
a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas
medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. V tejto súvislosti je nevyhnutné brať do
úvahy intenzitu ako aj štruktúru útokov a samotnú mieru ohrozenia civilného obyvateľstva. Násilie, v
súvislosti s vnútroštátnym alebo medzinárodným ozbrojeným konfliktom, pri ktorom vzniká uvedené
ohrozenie, je kvalifikované ako „nediskriminačné“ (ohrozenia života alebo osoby civilistu na základe
neselektívneho násilia), čo je pojem, ktorý predpokladá, že sa môže vzťahovať na osoby bez ohľadu
na ich osobnú situáciu. Primárnymi cieľmi opozičných ozbrojených skupín v provincii Kábul sú najmä
politicky činné osoby, príslušníci bezpečnostných a ozbrojených zložiek, prípadne miestni vodcovia,
bohatí obyvatelia a cudzí štátni príslušníci, ktorých unášajú za účelom výkupného, či budovy oficiálnych
štátnych inštitúcií alebo zahraničných či medzinárodných predstaviteľov, zastupiteľstiev a pod., ako aj
humanitárnych organizácií a ich predstaviteľov. Navrhovateľ však podľa odporcu nespadá ani do jednej
z uvedených skupín.

Hlavným spôsobom boja opozičných skupín sú najmä nástražné výbušné systémy a samovražedné
útoky. Pri útokoch dochádza aj k obetiam na civilistoch a odporca uviedol, že nechce bagatelizovať tento
stav, avšak pri posudzovaní danej situácie je nevyhnutné brať do úvahy ciele, počty, intenzitu a rozšírenie



týchto útokov, ako aj individuálny charakter ohrozenia osoby menovaného z dôvodu vnútroštátneho
konfliktu. Ako z rozsudku C-465/07 súdneho dvora ďalej vyplýva, pri individuálnom posúdení žiadosti o
doplnkovú ochranu má byť zohľadnené najmä:

- územný rozsah situácie neselektívneho násilia, ako aj skutočné cieľové miesto žiadateľa v prípade
vyhostenia do predmetnej krajiny,

- prípadná existencia vážnych známok reálneho rizika, ako je skutočnosť, že žiadateľ už bol predmetom
prenasledovania alebo vážneho bezprávia alebo priamych hrozieb takéhoto prenasledovania alebo
takéhoto bezprávia, pokiaľ neexistujú primerané dôvody domnievať sa, že takéto prenasledovanie alebo
vážne bezprávie sa nebude opakovať, vzhľadom na ktoré môže byť požiadavka neselektívneho násilia
požadovaného pre oprávnenie na doplnkovú ochranu menej prísna.

Vzhľadom na uvedené možno podľa odporcu konštatovať, že navrhovateľ nebol v minulosti predmetom
žiadneho prenasledovania alebo vážneho bezprávia a nebol ani vystavený priamym hrozbám takéhoto
prenasledovania alebo takéhoto bezprávia. Je civilistom a pred opustením Afganistanu žil v provincii
Kábul, kde migračný úrad vyhodnotil predmetné ohrozenia v súvislosti s bezpečnostnou situáciou a
vnútroštátnym ozbrojeným konfliktom, ako také, ktoré nemožno považovať za „nediskriminačné“.

Ďalej Súdny dvor v predmetnom rozsudku konštatoval, že požiadavka „individuálneho“ ohrozenia je plne
odôvodnená. Neselektívne násilie musí byť také, aby pre žiadateľa o azyl nevyhnutne predstavovalo
pravdepodobnú a vážnu hrozbu. Je potrebné poukázať na dôležitosť rozlíšenia medzi vysokým stupňom
individuálneho rizika a rizikom, ktoré závisí od individuálnych znakov. Hoci určitá osoba by nebola
vystavená hrozbám z dôvodu charakteristík, ktoré sa jej týkajú, skutočnosťou zostáva, že je individuálne
dotknutá, pokiaľ neselektívne násilie výrazne zvýši riziko ohrozenia jej života alebo jej osoby, teda
jej základných práv. Z hľadiska dôkazného bremena to znamená, že individuálny charakter ohrozenia
nemusí byť v prípade stanovenom v písmene c/ článku 15 smernice preukázaný v takej miere, ako je
to požadované pre prípady stanovené v písmenách a/ a b/ tohto článku. Závažnosť násilia však bude
musieť byť preukázaná takým spôsobom, ktorý nevzbudí pochybnosti o neselektívnom a závažnom
charaktere násilia, ktorému je vystavený žiadateľ o doplnkovú ochranu.

Možno preto podľa odporcu skonštatovať, že na základe individuálneho posúdenia dôvodov
menovaného nebolo preukázané, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu v súčasnosti vystavený
reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ako to vyplýva zo zákona o azyle.

Z uvedených informácii je zrejmé, že aj keď vnútroštátny ozbrojený konflikt v Afganistane nie je úplne
ukončený, prinajmenšom v hlavnom meste Kábul sa bezpečnostná situácia podstatne zlepšila. Podľa
správy agentúry Reuters provincia Kábul sa dňa 22.03.2011 zapojila do prvej fázy transformačného
procesu, počas ktorého sa ANSF ujali vedenia a zabezpečujú bezpečnosť obyvateľstva. Útoky
povstalcov sa stále vyskytujú, ale ANSF sú schopné zabezpečiť verejný poriadok ako napr. na začiatku
augusta 2012 pri útoku Talibanu v Kábule.

Zároveň podľa oficiálnych správ NATO od vyhlásenia, že posledný súbor oblastí vstupuje do
transformačného procesu, sa ANSF ujali vedenia a zabezpečujú bezpečnosť v častiach, kde žije
75 % afganského obyvateľstva. V roku 2013 sa očakáva, že do transformačného procesu vstúpia
všetky oblasti krajiny a ANSF prevezme vedenia v oblastiach bezpečnosti v celej krajine. Dokončenie
transformačného procesu je plánované na koniec roka 2014, kedy ANSF budú mať plnú zodpovednosť
za bezpečnosť v celom Afganistane.

Z uvedeného je teda podľa odporcu zrejmé, že rôzne informačné zdroje svedčia o Kábule ako o meste,
kde je možné žiť relatívne bezpečne a nie je dôvod ho opúšťať. Kvôli zabezpečeniu svojej bezpečnosti
Kábul vyhľadávajú aj osoby z iných častí Afganistanu. Preto aj menovaný v ňom môže žiť bezpečným
životom. Ako uviedol so štátnymi orgánmi nemal nikdy žiadne problémy a pokiaľ ide o neštátnych aktérov,
tak pred nimi môže nájsť v Kábule dostatočne bezpečné útočisko.



Hoci na území Afganistanu prebieha vnútroštátny konflikt, v poslednej dobe došlo k výrazným úspechom,
kedy Taliban nemá dostatočný prístup najmä do veľkých miest. Lokalizácia a intenzita konfliktu je teda
v jednotlivých oblastiach Afganistanu rôzna. Čo sa týka Kábulu, kde mal menovaný posledný trvalý
pobyt, toto mesto je výlučne pod správou afganských štátnych orgánov, situácia v ňom je stabilizovaná
a vracia sa do neho normálny život, a to napriek sporadickým incidentom zo strany Talibanu, ktoré
vykonáva prostredníctvom improvizovaných výbušných zariadení a samovražedných útokov. Je pritom
nevyhnutné si uvedomiť, že útoky zo strany Talibanu sú zamerané prioritne na vyššie postavené
autority a bezpečnostné zložky. Uvedená situácia je však neporovnateľná so situáciou v niektorých iných
provinciách Afganistanu.

Po komplexnom vyhodnotení aktuálnej bezpečnostnej situácie v meste Kábul, kde mal menovaný
posledný trvalý pobyt, ako aj samotného Afganistanu, odporca dospel k záveru, že obava
plynúca zo svojvoľného násilia počas vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu v meste Kábul nie je v
prípade menovaného v súčasnej dobe opodstatnená. Na základe individuálneho posúdenia dôvodov
menovaného nebolo preukázané, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu, resp. do Kábulu,
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu, ako to vyplýva zo zákona o azyle. Preto migračný úrad rozhodol v jeho prípade
doplnkovú ochranu nepredlžiť.

Odporca napokon uviedol, že za účelom posúdenia žiadosti cudzinca o predĺženie doplnkovej
ochrany na území SR boli využité informácie z verejne dostupných zdrojov ako aj informácie
Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu č. MU-ODZS-2013/000035-030
z 13.05.2013, MU-ODZS-2013/000035-004 z 23.01.2013, MU-ODZS-2012/000122-078 z 31.10.2012,
MU-ODZS-2012/000122-054 z 11.07.2012.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ prestal spĺňať podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany uvedené
v § 13a zákona o azyle, nepredlžuje sa mu podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle doplnková ochrana, čím
podľa § 15a ods. 1 písm. e/ zákona o azyle doplnková ochrana zaniká.

V

Právny názor NS SR

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné
zrušiť. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja
ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 OSP s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f/ OSP.

Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.



Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov uvedených
v opravnom prostriedku (§ 250j ods. 1 OSP). Konanie v správnom súdnictve je totiž ovládané dispozičnou
zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a  v rozsahu
určenom v opravnom prostriedku.

Z opravného prostriedku musí byť zrejmé v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté
rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o
porušení zákona ( procesného, resp. hmotného).

Z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP (použitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy vyplýva z ust. § 250l ods.
2 OSP) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia
explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej kontroly rozhodnutia správneho
orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov opravného prostriedku, ktorými je súd
viazaný.

Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplynulo, že navrhovateľ jasne a zrozumiteľne uviedol, v čom vidí
nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ v opravnom prostriedku
proti rozhodnutiu odporcu uplatnil námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, a to jednak z
hľadiska zisťovania informácií o všeobecnej bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu navrhovateľa, ako aj
z dôvodu nedostatočného posúdenie individuálnych problémov navrhovateľa predovšetkým s ohľadom
na skúmanie jeho postavenia ako navrátilca v krajine pôvodu, ako aj s ohľadom na ostaté individuálne
dôvody, či posúdenie existencie hrozby vo všetkých jej podobách tak, ako ich definuje zákon o azyle vo
svojom § 2 písm. f/ body a), b) a c).

Navrhovateľ uplatnil tiež námietku rozporu skutkového stavu s obsahom spisov, nakoľko podľa jeho
tvrdení, žiadna z do spisu založených správ nedemonštrovala bezpečnosť súčasnej situácie v krajine
pôvodu navrhovateľa, ďalej uplatnil námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov,
nakoľko z rozhodnutia nebola a nie je zrejmé, ako odporca vyhodnotil individuálne faktory počas
svojej rozhodovacej činnosti a na základe čoho došiel k záveru, že navrhovateľovi v krajine pôvodu
nehrozí nebezpečenstvo vážneho bezprávia a súčasne nie je z neho zrejmé, že by odporca nejakým
spôsobom analyzoval žiadosť navrhovateľa v kontexte dôvodov prednesených na pohovore, ako aj na
predchádzajúcich pohovoroch.

Krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil, v dôvodoch rozhodnutia k námietkam navrhovateľa voči
rozhodnutiu odporcu uviedol iba jednou vetou, že podľa jeho názoru odporca v danej veci dostatočným
spôsobom zistil skutkový stav veci, vykonal vo veci dôsledné dokazovanie a jeho konštatovanie, že
neboli splnené podmienky pre predĺženie doplnkovej ochrany vyhodnotil ako správne.

Záver krajského súdu o zákonnosti rozhodnutia odporcu vzhľadom k tomu, že sa nevysporiadal ani s
jednou námietkou navrhovateľa sa javí ako predčasný.

Rozsudok krajského súdu tak nereagoval na podstatné námietky navrhovateľa pričom nie je z
jeho odôvodnenia zrejmé, ako sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal a ako dospel k záveru o
zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, preto je rozhodnutie krajského súdu nielenže
nepresvedčivé, ale z pohľadu prieskumu rozsudku krajského súdu nepreskúmateľné.

Uvedený záver totiž nevypovedá nič o správnosti postupu krajského súdu pri jeho hodnotení
dostatočnosti skutkových podkladov najmä s poukazom na vznesené námietky navrhovateľa, ktoré
podľa názoru odvolacieho súdu zostali zo strany krajského súdu nepovšimnuté.

Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a nič
mu nebránilo v tom, aby aproboval skutkové zistenia, z ktorých vychádzal odporca. Z ustanovenia § 250i
ods. 1 OSP síce nevyplýva povinnosť súdu vykonať navrhované dôkazy, z rozhodnutia súdu však musí



byť zrejmé, ako sa s takýmto návrhom účastníka konania na vykonanie dôkazov vysporiadal a prečo
vykonanie navrhovaného dôkazu nepovažoval za potrebné.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzovaný v
skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani
ich obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne hodnotí
správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených správnym orgánom a ak pri tom zistí skutkové či
procesné právne nedostatky, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie,
nahradenie či doplnenie, resp. zváži, či tak učiní sám. Týmto požiadavkám, však postup krajského
súdu v predmetnej veci nezodpovedá. V danom prípade bol krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi
opravného prostriedku, a pri dodržaní tejto zákonnej zásady sa mal týmito dôvodmi zaoberať a zaujať
k nim stanovisko, najmä z toho pohľadu, či uvedené námietky sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o
správnosti skutkových zistení a z toho plynúcu namietanú nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia
odporcu.

V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 378/08-55 zo
dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol, že v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva odpoveď na otázky nastolené navrhovateľom,
a to na namietané zistenie skutkového stavu odporcom a z toho plynúce nesprávne právne posúdenie,
na viac nie je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
pričom odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto
postupom súdu by sa odňala možnosť konať pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia
rozsudku krajského súdu.

Podľa § 212 ods. 3 OSP na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa § 212 ods. 4 OSP odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje
zmena, a naopak.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom k tomu, že krajský súd sa námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku
nezaoberal, odňal navrhovateľovi možnosť konať o uplatnených námietkach pred súdom.

Na základe uvedeného odvolací súd podľa citovaných ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ OSP napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že úlohou krajského súdu v
ďalšom konaní bude sa týmito námietkami podrobne zaoberať.



Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude podrobne sa zaoberať námietkami navrhovateľa
uplatnenými v opravnom prostriedku, zaujať k nim stanovisko, a toto náležitým spôsobom aj prezentovať
v odôvodnení rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 226 OSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 OSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. O trovách tohto
odvolacieho konania teda v zmysle § 224 ods. 3 OSP v spojení s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 OSP
rozhodne v novom konaní súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti  tomuto  uzneseniu  odvolanie    n i e   j e   prípustné.