{"guid": "318b7f6e-be45-40c8-8e68-52c2d492618e:cb4afd0f-1b1a-43fb-ac07-cd736556f0ae", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:2012200080.1", "spisova_znacka": "1Sžso/59/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/59/2013 z 17. 11. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 17. novembra 2014, sp. zn. 1Sžso/59/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:2012200080.1", "identifikacne_cislo": "2012200080", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr., Ing. Miroslav Gavalec", "sudca_id": 1783, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ing-miroslav-gavalec-1783", "datum_vydania": "2014-11-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21.odsek-4.pismeno-b", "nazov": "§ 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21.odsek-4.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-21"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-21"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cb4afd0f-1b1a-43fb-ac07-cd736556f0ae", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:2012200080.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:2012200080.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:2012200080.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Najvyšší súd\nSpisová značka: 1Sžso/59/2013\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 2012200080\nDátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:2012200080.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca, PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej\nveci žalobkyne: Y., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom R., občan Slovenskej republiky, proti žalovanej :\nSociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave\nzo dňa 19.09.2013 č.k. 14S 12/2012-52, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 19.09.2013  č.k. 14S\n12/2012-52   m e n í  tak, že rozhodnutie žalovanej č.: 56923-2/2011-BA z 05.12.2011 v spojení s\nrozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Galanta, č.: 700-0600047211-GC09/11 z 20.09.2011  r u š\ní  a vec  v r a c i a  žalovanej na ďalšie konanie.\n\nŽalobkyni náhradu trov konania    n e p r i z n á v a .\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n\n1. Rozhodnutím č.: 56923-2/2011-BA z 05.12.2011 (č.l. 9) žalovaná ako odvolací správny orgán v\nzmysle ustanovenia § 179 ods. 1 písm. b) a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom\npoistení (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) potvrdila napadnuté rozhodnutie\nSociálnej poisťovne, pobočka Galanta, č.: 700-0600047211-GC09/11 z 20.09.2011, ktorým vyslovila,\nže žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej na účely rozsudku aj „SZČO“), nezaniklo\npovinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ku dňu 30. júna 2010 a odvolanie\nžalobkyne zamietla.\n\n2. Svoje rozhodnutie žalovaná s odkazom na § 5 písm. c) a § 21 zák. č. 461/2003 Z.z. odôvodnila vo veci\npredovšetkým tým, že Slovenská advokátska komora vydala Osvedčenie č. 1697, ktorým bola žalobkyňa\ndňa 01. októbra 2002 zapísaná do zoznamu advokátov.\nNa základe uvedeného podľa žalovanej sa žalobkyňa považuje za SZČO podľa § 5 písm. c) zák. č.\n461/2003 Z.z.\n\n3. Žalovaná súčasne pripustila, že žalobkyni 25. apríla 2006 zaniklo živnostenské oprávnenie získané\nna základe Živnostenského listu sp. č. ŽO-2003/00433-00002 a ďalej na základe Živnostenského listu\nsp. č. OŽP-A/2008/05239-00002, ktoré oprávnenie zaniklo dňa 15.07.2010.\n\n4. Avšak v súvislosti s vyššie uvedeným ďalej žalovaná vyslovila úsudok, že žalobkyňa je aj po 01.\njúli 2010 povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou,\npretože podľa výpisu žalobkyne z Daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009 mala\ntáto príjem z podnikania a inej samostatne zárobkovej činnosti vyšší ako bola zákonom ustanovená\nhranica príjmu (tzn. 3.834,96 € pre posudzovaný rok).\nPodľa § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. v platnom znení povinné nemocenské poistenie a\npovinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b)\na c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo\ndňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného\npredpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej\nosoby uvedenej v § 5 písm. c).\n\n5. Podľa názoru žalovanej vysloveného v predmetnom rozhodnutí zmenou formy výkonu advokácie (k\n1. júlu 2010) nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c)\nzák. č. 461/2003 Z.z. a tiež nezaniká povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie\npodľa § 21 ods. 4 písm. b) cit. zák. č. 461/2003 Z.z., pretože advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon\nčinnosti. Preto zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k postaveniu advokáta ako samostatne\nzárobkovo činnej osoby podľa zák. č. 461/2003 Z.z. právne bezvýznamná.\n\n6. Na druhej strane žalovaná však zdôraznila, že samotné vymedzenie postavenia samostatne\nzárobkovo činnej osoby nemá automaticky za následok vznik alebo zánik povinného nemocenského\npoistenia a povinného dôchodkového poistenia. K zániku povinného nemocenského poistenia a\npovinného dôchodkového poistenia tejto fyzickej osoby dochádza k 30. júnu kalendárneho roka\nnasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej\nčinnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č.\n595/2003 Z.z.“) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol\nvyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 zák. č. 461/2003 Z.z.\n\n7. Záverom žalovaná konštatovala, že žalobkyni povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové\npoistenie vzniklo, ako SZČO, od 01. júla 2010 na základe príjmu z inej samostatne zárobkovej činnosti\nza rok 2009.\nSamotný zánik uvedeného poistenia žalovaná s oporou v ustanovení § 21 ods. 4 písm. b) zák. č.\n461/2003 Z.z. pripustila k dátumu k 30. júnu 2011, avšak pod podmienkou, ak výška príjmu z inej\nsamostatnej zárobkovej činnosti dosiahnutá za rok 2010 nebude presahovať zákonom ustanovený\nrámec.\n\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n8. Proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňa podala na Krajský súd v Trnave žalobu zo dňa 07.02.2012.\n9. Žalobkyňa najmä uviedla, že dňa 30.06.2010 prestala vykonávať advokáciu samostatne a od\n29.07.2010 poskytuje právne služby v mene a na účet spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej je\nkonateľkou a jedinou spoločníčkou v zmysle § 12 ods. 1 písm. e) zák. č. 586/2003 Z.z.\nOdhláškou zo dňa 30.06.2010 sa odhlásila z povinného nemocenského a dôchodkového poistenia,\nnakoľko bola názoru, že toto jej v zmysle príslušných ustanovení zák. č. 461/2003 Z.z. zaniklo.\n\n10. Podľa žalobkyne sú rozhodnutia obidvoch orgánov žalovanej vydané v rozpore s čl. 2 ods. 2 a 3,\nčl. 35 v spojení s čl. 12. ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ako aj s čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ďalej § 2 Obchodného zákonníka, § 12 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 6 zákona č. 586/2003\nZ.z. o advokácii (ďalej na účely rozsudku tiež „zák. č. 586/2003 Z.z.“).\nPri výklade a aplikácii uvedených právnych predpisov nemožno podľa žalobkyne opomínať ich účel a\nzmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách príslušného zákonného predpisu ale aj v základných\nprincípoch právneho štátu.\n\n11. V súvislosti s uvedeným tiež poukázala na to, že žalovaná vôbec, podľa posúdenia odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia, nerozlišuje legálnu definíciu podnikateľa, formy podnikania ako aj charakter\nobchodných spoločností (osobné a s majetkovou účasťou) pri interpretácii sporných ustanovení zák. č.\n461/2003 Z.z.\n\n12. Ďalej poukázala aj na publikovaný judikát R 122/2003.\n\n13. Žalovaná v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby (č.l. 33) navrhla túto žalobu v zmysle tam\nuvedených argumentov zamietnuť.\nUviedla, že skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely\nsociálneho poistenia je výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto určenej\nčinnosti.\n\n14. Žalovaná opätovne zdôraznila, že zo zák. č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že SZČO uvedené v § 5 písm. c)\nzaniká vždy povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňom zániku oprávnenia\nna vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, alebo odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom\nna výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho\nvyhlásenia nevykonáva činnosť SZČO uvedenej v § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z.\n\n15. Samotná skutočnosť, že advokát zapísaný do zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej komory\nzmení formu výkonu advokácie, nie je právnou skutočnosťou, ktorá podľa zákona o sociálnom poistení\nspôsobuje zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.\nBolo preukázané, že žalobkyňa je držiteľkou licencie, ktorá ju oprávňuje na poskytovanie právnej pomoci.\nPreto žalobkyňa spĺňa právnu kvalifikáciu SZČO, keďže je naďalej zapísaná do zoznamu advokátov,\npričom na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne\na s ním súvisiacej odvodovej povinnosti je potrebné, aby žalobkyňa v rozhodujúcom období dosiahla\npríjem z podnikania ustanovený v § 21 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.\n\n16. S týmto názorom sa stotožnili aj súdy, pričom žalovaná poukázala na viaceré rozsudky Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. 9 Sžso/58/2011 zo dňa 28.09.2011. K poukazovaniu\nžalobkyne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/7/2009 žalovaná uviedla,\nže išlo o jediný prípad, kedy sa v rovnakej problematike Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožnil s\nprávnym názorom žalovanej, a tento prístup je nasledujúcou judikatúrou (ako aj judikatúrou toho istého\nsenátu sp.zn. 1Sžso 10/2012 a 1 Sžso 12/2012 vyrovnávajúcou sa s účinkami uznesenia Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 290/2010-8 zo 07.09.2010) už prekonaný.\nVo všetkých ostatných prípadoch Najvyšší súd Slovenskej republiky, t. j. sp. zn. 7Sžso/44/2009,\n9Sžso/43/2009, 4Sžso/37/2009, 4Sžso/19/2009, 9Sžso/52/2009, 7Sžso/5/2009, 9Sžso/12/2011,\n9Sžso/8/2011 ako aj sp.zn. 7Sžso/27/2010 zaujal opačný právny názor.\n\nB)\n17. Krajský súd v Trnave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo vecí (§ 246 ods. 1 O.s.p.)\npreskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj\nkonanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj postup\nsprávnych orgánov bol v súlade so zákonom, a preto žalobu zamietol.\n\n18. Svoj zamietajúci rozsudok odôvodnil tým, že správne orgány podrobne odôvodnili, prečo žalobkyni,\nktorá sa stala spoločníčkou a konateľkou spoločnosti Advokátska kancelária Mgr. Šiagyová, s.r.o.\nposkytujúcej advokátske služby podľa § 15 zák. č. 586/2003 Z.z. nezaniklo povinné sociálne poistenie\nako SZČO podľa § 21 zák. č. 461/2003 Z.z., s ktorým odôvodnením sa krajský súd stotožnil.\n\n19. Podľa krajského súdu názor žalobkyne o tom, že jej zanikol štatút povinne poistenej osoby\nod okamihu poskytovania služieb advokácie prostredníctvom obchodnej advokátskej spoločnosti, je\nnesprávny.\nV súvislosti s uvedeným krajský súd vyzdvihol skutočnosť, že tieto služby vykonávala žalobkyňa na\nzáklade osvedčenia, ktoré je v zmysle § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. oprávnením podľa osobitného\npredpisu na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.\n\n20. Nakoľko sa žalovaná vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberala aj s odôvodnením záveru, že\npovinné poistenie nezaniklo ani z ďalšieho zákonného dôvodu s prihliadnutím na výšku dosiahnutých\npríjmov v predchádzajúcom zdaňovacom období k 30.06.2009, žalovaná mala k dispozícii dostatočné\npodklady pre rozhodnutie a žalobkyni boli v uvedenom konaní umožnené sa k všetkým skutočnostiam\nvyjadrovať, tak krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.\n\nIII.\nOdvolanie žalobkyne/stanoviská\nA)\n21. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 28.10.2013 (č.l. 58) proti rozsudku prvostupňového súdu\nžalobkyňa poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 426/2012 zo dňa\n21.02.2013, ktorý musel byť krajskému súdu z úradnej činnosti známy.\nVzhľadom na uvedené žalobkyňa vyslovila zásadný nesúhlas so závermi, ktoré vyplývajú z rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Sžso/27/2010.\n\n22. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky  uvádza v skrátenej forme odvolacie námietky\nžalobkyne :\n- žalobkyňa zotrvala na svojom argumente, že jej podľa § 21 ods. 4 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. k\nvyššie uvedenému dňu zaniklo postavenie povinne nemocensky a dôchodkovo poistenej samostatne\nzárobkovo činnej osoby z dôvodu zmeny právnej formy poskytovania advokácie,\n- s poukazom sa na § 2, § 12 ods. 2, § 15 ods. 1 a 6 zák. č. 586/2003 Z.z. a § 5 zák. č. 461/2003 Z.z.\nžalobkyňa presadzovala záver, že stratila možnosť vykonávať advokáciu samostatne,\n- zo samotnej skutočnosti, že žalobkyňa je zapísaná v zozname advokátov, nie je možné mechanicky\nodvodzovať oprávnenie žalobkyne vykonávať advokáciu samostatne.\n\n23. Záverom žalobkyňa navrhla zmeniť napadnutý rozsudok krajského súdu a obidve rozhodnutia\nžalovanej zrušiť a vec jej vrátil na ďalšie konanie.\n\nB)\n24. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 64) zo dňa 12.11.2013 vyplýva, že\nžalovaná sa stotožňuje s vysloveným právnym názorom krajského súdu a zotrváva na svojich písomne\nzaslaných stanoviskách,\nnález Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý žalobkyňa poukazovala, žalovaná prezentovala\nako individuálne rozhodnutie o sťažnosti konkrétnej osoby bez všeobecného vplyvu na záväzný výklad\nustanovení zák. č. 461/2003 Z.z. a\nZ uvedených dôvodov žalovaná žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v\nplnom rozsahu, ako vecne správny, potvrdil.\n\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n\n25. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).\nPo zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že\nide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie\nprípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po\nneverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) po prihliadnutí k relevantnej\njudikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len „Ústavný súd“) a k už\nskôr vyslovenému rozsudku sp.zn. 1Sžso 19/2013 z 10. decembra 2013 dospel k záveru, že odvolanie\nje dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho\nposúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), a preto postupom podľa § 220 v spoj. s § 246c ods.\n1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, že z dôvodu uvedenom v § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.\nnapadnuté rozhodnutie žalovanej spolu s prvostupňovým rozhodnutím postupom podľa § 250ja ods. 3\nO.s.p. zrušil a vrátil žalovanej späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.\n\n26. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl.\n46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobkyne),\nt.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) vybrať si podľa Občianskeho\nsúdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej\nsprávy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozíciu účastníka konania\nz úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.\n\n27. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej\nsprávnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobe\na o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach\nodvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu\ni súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutie žalovanej, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými\nzrušujúcimi námietkami žalobkyne (§ 250j ods. 2 O.s.p.) ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov,\na z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovanej.\nĎalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu č. k. II ÚS\n127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo 98/2008, sp. zn.\n1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou všeobecného súdu pri\nvýkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť\nich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych\notázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto\nodvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci\ns prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.\n28. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\npo zistení, že skutkový stav nie je medzi účastníkmi sporný, sa Najvyšší súd zameral na podstatu\nsúdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu, t.j. aj žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha\npreskúmania rozhodnutia žalovanej, ktorou je opätovne (raz už dostatočným spôsobom vyriešené\nprostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 1 Sžso 7/2009) nastolená právna otázka, či je\nmožné žalobkyňu (konajúci súd ponecháva stranou nespornú situáciu zrušených živnostenských\noprávnení žalobkyne) zapísanej ako advokáta do Slovenskej advokátskej komory, ktorá je spoločníkom a\nkonateľom advokátskej spoločnosti, naďalej považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu v zmysle\n§ 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z., a to aj s prihliadnutím na možné následky legislatívnej zmeny\nvykonanej s účinnosťou od 01.01.2011.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n\n29. Na tomto mieste Najvyšší súd zdôrazňuje problematiku jasnosti a zrozumiteľnosti rozhodovacej\nčinnosti najvyšších súdnych orgánov, ktoré by pri výkone svojich právomoci mali rešpektovať ochranu\nzákladných práv a ľudských slobôd ako východisko pre svoju činnosť.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr\nGarcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] vyplýva jasný právny názor, že správny súd\nnemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez\ntoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces\n\n30. Ako už konajúci senát Najvyššieho súdu uviedol, prostredníctvom notoricky známeho (najmä\nžalovanej) rozsudku sp.zn. 1 Sžso 7/2009 dňa 30. marca 2010 bol v právne obdobnej veci vyslovený\nprávny názor (v súvislosti s argumentáciou žalovanej je nutné zdôrazniť, že záväzný názor), že:\n„Z uvedených právnych noriem ako aj z nasl. ustanovení § 20 a 21 zák. č. 586/2003 Z.z. vyplýva, že\nadvokát po vydaní oprávnenia na výkon advokácie je povinný vždy, s výnimkou zákonných prekážok,\nposkytovať kedykoľvek a komukoľvek svoje právne služby v medziach definície pojmu výkon advokácie,\na s týmto stavom je spojené legálne očakávanie, že za túto činnosť bude poberať zákonom regulovanú\nodmenu (§ 24 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z.).\nNa základe uvedeného advokát spadá do kategórie samostatne zárobkovo činných osôb, lebo právny\nzáklad na charakteristiku „zárobkovo činný“ (viď hore uvedený záver ust. § 1 ods. 2) vychádza z\nprezumpcie skutočnosti, že neexistujú žiadne právne prekážky pre výkon konkrétnych činností, v danom\nprípade advokácie. Avšak zák. č. 586/2003 Z.z. súčasne vymedzuje dve základné prekážky pre výkon\nadvokácie fyzickou osobou počas držby osobitného oprávnenia na výkon advokácie, a to\n-   pozastavenie výkonu advokácie (§ 9 ods. 1 písm. a/ zák. č. 586/2003 Z.z.) a\n-   postavenie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z. z.).\n\nPráve existencia týchto prekážok spôsobuje u advokáta - fyzickej osoby dočasný zánik oprávnenia na\nvýkon advokácie, ktorého trvanie je podmienené časovou existenciou prekážky. Uvedená podmienenosť\nje daná prechodným (nie trvalým) charakterom hore uvedených zákonných prekážok, ktoré smerujú proti\nmateriálnej stránke a nie proti formálnej stránke výkonu advokácie. Takýto dočasný zánik oprávnenia\nso všetkými jeho dôsledkami je nutné striktne odlišovať od inštitútu vyčiarknutie advokáta zo zoznamu\n(§ 7 zák. č. 586/2003 Z.z.), lebo vyčiarknutie advokáta zo zoznamu má za následok trvalý (v zmysle\nformálnom) zánik oprávnenia na výkon advokácie.“\nSúčasne vtedy konajúci senát zobral do úvahy pri svojom rozhodovaní aj obsah argumentácie vyslovený\niným senátom Najvyššieho súdu prostredníctvom rozsudku sp.zn. 7Sžso 44/2009 zo dňa 26. novembra\n2009. V obdobnom duchu bola iným senátom rozhodnutá vec pod sp.zn. 7Sžso 27/2010 z 01. júla 2010,\nktorý rozsudok vo forme právnej vety bol následne po porade správneho kolégia prijatý uverejnený v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2010.\n\n31. Na uvedenom základe následne zrušil vo veci prejednávanej pod sp.zn. 1 Sžso 7/2009 napadnuté\nrozhodnutie žalovanej ako nezákonné.\n\n32. Následnom časovom období konajúci senát Najvyššieho súdu rozhodujúc dňa 08. februára 2011\nvec sp.zn. 1 Sžso 35/2010 s právne obdobným problémom zrekapituloval vývoj rozhodovacej činnosti\nvzhľadom na nejednotnú rozhodovaciu situáciu v správnom kolégiu takto:\n„Predovšetkým konajúci senát Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že v prejednávanej\nveci ide o obdobnú problematiku zániku účasti žalobcu (advokáta) na povinnom nemocenskom a\npovinnom dôchodkovom poistení z titulku funkcie štatutárneho orgánu advokátskej spoločnosti, na akú\ndal odpoveď prostredníctvom svojho rozsudku sp.zn. 1 Sžso 7/2009 z 30.marca 2010.\nĎalej je nutné vzhľadom k použitej právnej argumentácii uviesť, že dňa 08. decembra 2010 Správne\nkolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky malo hlasovať o publikácii právnych viet z rozsudku\nsp.zn. 9Sžso 52/2009 z 31.03.2010, ktorý celkom odlišným spôsobom (od hore uvedeného rozsudku\nsp.zn. 1 Sžso 7/2009 z 30.marca 2010) posúdil zánik účasti advokáta na povinnom poistení. Nakoľko\nvšak v procese hlasovania o publikácii právnych viet nedošlo k jednote názorov členov kolégia a zo\nstrany prizvaných hostí zazneli s publikáciou nesúhlasné reakcie, bolo hlasovanie Správneho kolégia\no tejto otázke odložené na neskoršie zasadnutie. Preto sa konajúci senát nemôže ani vysporiadať so\nstanoviskom Správneho kolégia k aplikácii právnych predpisov v prejednávanej veci.\nTakisto Ústavný súd Slovenskej republiky medzičasom zverejnil svoje uznesenie sp.zn. I. ÚS\n290/2010-8, v ktorom sa k tejto, avšak iba obdobnej problematike, vyjadril dňa 07.09.2010. Nakoľko však\nuvedené rozhodnutie ústavného súdu vychádzalo z posudzovania aplikácie iného právneho ustanovenia\n(konkrétne § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z.) ako je v tejto prejednávanej veci, nie je potrebné pri\nrozhodovaní v zmysle § 135 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa vysporiadať so závermi ústavného\nsúdu.“\n\n33. Nakoľko medzičasom došlo prostredníctvom nálezu Ústavného súdu č.k. II. ÚS 426/2012-53 zo dňa\n21. februára 2013 k podstatnému judikatúrnemu posunu v rozhodovacej činností ústavného súdu pri\nriešení problematiky zániku oprávnenia vykonávať advokáciu samostatne ako člen štatutárneho orgánu\npo založení advokátskej spoločnosti, konajúci senát Najvyššieho súdu na základe svojej doktríny o\nviazanosti rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu k tomuto judikatúrnemu posunu prihliadol.\nHore uvedenú doktrínu konajúci senát vymedzil napríklad prostredníctvom rozsudku sp.zn. 1 Sžr\n62/2011 zo dňa 23. augusta 2011 nasledovne:\n„Otázku viazanosti rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré\nsa týkajú základných ľudských práv a slobôd, konajúci senát interpretuje s prihliadnutím na\nvýkladovú zásadu ústavnokonformného výkladu (čl. 152 ods. 4) prostredníctvom princípu rozhodovacej\nnezávislosti zakotveného v čl. 144 ods. 1 ústavy v tom duchu, že hore uvedené rozhodnutia súdnych\norgánov predstavujú právne relevantné skutočnosti (čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, resp. § 56 ods. 7 zák. č. 38/1993 Z.z.), s ktorými účinkami na svoje konanie sa\nkonajúci súd musí vysporiadať v odôvodnení, tzn. že nejde o záväzný právny názor vyššieho súdu v\nrámci dvojinštantnosti súdnej ochrany.\n\n34. Je nepochybné, že Ústavný súd na prvom mieste prostredníctvom uvedeného nálezu s prihliadnutím\nna ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, § 12 ods. 1 a 2, § 71 ods. 2 písm. b), § 15 ods. 1, 2 a 6\nzák. č. 586/2003 Z.z. zdôraznil, že v prejednávanej veci sa na sťažovateľa v celom rozsahu vzťahuje\n\nzákaz vyplývajúci z prvej vety § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z., t.j. že ako štatutárny orgán advokátskej\nspoločnosti nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne.\nĎalej sa Ústavný súd v svojom náleze zameral na vyhodnotenie právnych následkov niektorých\nargumentov vyslovených prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžso 7/2009 z 30. marca\n2010, t.j. sa vyjadril k ústavne konformnému výkladu pojmu „fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na\nvykonanie advokácie“ pre účely § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z..  kde najmä konštatoval:\n„Ústavný súd je toho názoru, že pri výklade uvedených pojmov (§ 5 a § 21 ods. 4 zákona o sociálnom\npoistení) je potrebné uprednostniť výklad materiálny a dospieť k záveru, podľa ktorého „fyzická osoba,\nktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, je iba advokát, v ktorých môže ako fyzická osoba pri\nsamostatnom výkone advokácie skutočne právne služby klientom poskytovať a prijímať za nich ako\nfyzická osoba aj odmenu. „Fyzickou osobou, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, je teda\niba advokát vykonávajúci advokáciu samostatne a iba v prípade, ak nemá výkon advokácie pozastavený.\nNa tomto závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že aj advokát - konateľ spoločnosti s ručením\nobmedzeným musí byť v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou zapísaný.\nAko správne uviedol Najvyšší súd - tento zápis je podmienkou na to, aby mohol advokát v mene a\nna účet iného subjektu (spoločnosti s ručením obmedzeným) advokáciu vykonávať. „Fyzickou osobou,\nktorej oprávnenie na vykonávanie advokácie zaniklo“, je preto každý advokát, ktorý vykonával advokáciu\nsamostatne a následne začal advokáciu vykonávať ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným,\npretože samostatne advokáciu vykonávať v takom prípade už nie je oprávnený, čo vyplýva priamo zo\nzákona o advokácii. K tomuto názoru dospel Ústavný súd použitím metódy gramatického, logického, ale\nnajmä systematického výkladu sporných ustanovení zákona o sociálnom poistení v kontexte ustanovení\nzákona o advokácii tak, ako sú už citované.\nNeobstojí preto z týchto dôvodov ani názor Najvyššieho súdu (vyslovený rozsudkom sp.zn. 7 Sžso\n27/2010 z 1. júla 2010, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky ako R66/2010), podľa ktorého na účely zákona o sociálnom poistení treba\nadvokáta zapísaného v zozname advokátov chce tretinu slovenskou advokátskou komorou považovať\nza povinne nemocensky v a dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, a to bez ohľadu\nna skutočnosť, či advokátsku činnosť vykonáva ako advokát vo svojom mene v alebo ako spoločník,\nprípadne konateľ právnickej osoby poskytujúcej služby advokácie. “\n\n35. Následne Ústavný súd v svojom náleze vyhodnotil právne dôsledky kolízie medzi odlišnými\nrozsudkami Najvyššieho súdu sp.zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010 a sp.zn. 9Sžso 21/2011 z 29.\nfebruára 2012, pričom predovšetkým uviedol:\n„Potreba vysporiadať sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak ide o rozhodnutie\nnajvyššieho súdu) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje následne k opačnému názoru, je\nsúčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zvlášť v situácii, keď účastník\nkonania výslovne svoje odvolanie, o ktorom súd rozhoduje, odôvodňuje dôvodmi zhodnými s tými, ktoré\nsú uvedené v inom rozhodnutí. Preto je nerozhodné, či v prípade iného súdneho rozhodnutia, na ktoré\núčastník konania poukazuje, ide o názor menšinový alebo väčšinový, významné je iba to, či ide o\nargumentáciu logickú a konzistentnú a ak túto požiadavku rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci 1Sžso\n7/2009 z 30. marca 2010 nepochybne spĺňalo.“\n36. Na základe vyššie vyslovených právnych názorov tak Najvyšším súdom ako aj Ústavným\nsúdom konajúci senát Najvyššieho súdu zotrval na argumentoch vyslovených dňa 30. marca 2010\nprostredníctvom svojho skoršieho rozsudku sp.zn. 1 Sžso 7/2009, ktoré nižšie cituje v zmysle § 250ja\nods. 7 O.s.p. v rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec:\n„Najvyšší súd v predmetnej veci vychádza z právneho rámca pre úpravu právnych vzťahov sociálneho\npoistenia, ktorá je najmä obsiahnutá v ustanoveniach § 21 ods. 4 s aplikáciou § 5 zák. č. 461/2003 Z.z.\nPodľa § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v čase k 30. júnu 2007 samostatne zárobkovo\nčinnou osobou podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa\nosobitného predpisu (19) okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná\nmať oprávnenie podľa osobitného predpisu.\nPodľa § 21 ods. 4 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. v hore cit. znení povinné nemocenské poistenie a\npovinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. d)\ndňom vystúpenia z verejnej obchodnej spoločnosti alebo z komanditnej spoločnosti alebo dňom výmazu\nverejnej obchodnej spoločnosti a komanditnej spoločnosti z obchodného registra.\n\nNajvyšší súd v predmetnej veci predovšetkým poukazuje na ust. § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z.,\nktoré je základom pre vyhodnotenie právnej situácie žalobcu vzniknutej zaslaním oznámenia žalovanej\n\no zrušení poistenia zo dňa 07.09.2007 (označené žalobcom na č.l. 11 ako „Oznámenie dôvodu zrušenia\npoistenia ako SZČO“).\nJe pravdou, že poznámka č. 19 pod čiarou pripojená v § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. pri\nosobitnom predpise odkazuje napríklad na zákon Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii\nv znení zákona č. 302/1999 Z.z. alebo zákon Slovenskej národnej rady č. 129/1991 Zb. o komerčných\nprávnikoch v znení neskorších predpisov. Avšak pre riadny výklad uvedeného ustanovenia je oveľa\nvýznamnejšie slovné spojenie „oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu“, z\nktorého jednoznačne vyplýva, že nielen existencia tohto osobitného oprávnenia vo forme listiny alebo\npreukazu (tzv. formálny základ pre výkon platených činností) ale aj samotná faktická možnosť držiteľa\ntohto oprávnenia regulovanú činnosť vykonávať (tzv. materiálna stránka výkonu činností), tzn. možnosť\nreálne vykonávať advokáciu, sú podmienkami conditio sine qua non, bez naplnenia ktorých nie je možné\nhovoriť o samostatne zárobkovo činnej osobe v zmysle predpisov sociálneho poistenia.\nPodľa § 1 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z.z. v znení platnom k 30.06.2007 výkon advokácie je zastupovanie\nklientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom\nkonaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych\nrozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa\nvykonáva sústavne a za odmenu.\nPodľa § 21 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. v hore cit. znení má každý právo na poskytnutie právnych služieb\na môže o ne požiadať ktoréhokoľvek advokáta.\n\nZ uvedených právnych noriem ako aj z nasl. ustanovení § 20 a 21 zák. č. 586/2003 Z.z. vyplýva, že\nadvokát po vydaní oprávnenia na výkon advokácie je povinný vždy, s výnimkou zákonných prekážok,\nposkytovať kedykoľvek a komukoľvek svoje právne služby v medziach definície pojmu výkon advokácie,\na s týmto stavom je spojené legálne očakávanie, že za túto činnosť bude poberať zákonom regulovanú\nodmenu (§ 24 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z.).\nNa základe uvedeného advokát spadá do kategórie samostatne zárobkovo činných osôb, lebo právny\nzáklad na charakteristiku „zárobkovo činný“ (viď hore uvedený záver ust. § 1 ods. 2) vychádza z\nprezumpcie skutočnosti, že neexistujú žiadne právne prekážky pre výkon konkrétnych činností, v danom\nprípade advokácie. Avšak zák. č. 586/2003 Z.z. súčasne vymedzuje dve základné prekážky pre výkon\nadvokácie fyzickou osobou počas držby osobitného oprávnenia na výkon advokácie, a to\n- pozastavenie výkonu advokácie (§ 9 ods. 1 písm. a/ zák. č. 586/2003 Z.z.) a\n- postavenie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z.).\nPráve existencia týchto prekážok spôsobuje u advokáta - fyzickej osoby dočasný zánik oprávnenia na\nvýkon advokácie, ktorého trvanie je podmienené časovou existenciou prekážky. Uvedená podmienenosť\nje daná prechodným (nie trvalým) charakterom hore uvedených zákonných prekážok, ktoré smerujú proti\nmateriálnej stránke a nie proti formálnej stránke výkonu advokácie. Takýto dočasný zánik oprávnenia\nso všetkými jeho dôsledkami je nutné striktne odlišovať od inštitútu vyčiarknutie advokáta zo zoznamu\n(§ 7 zák. č. 586/2003 Z.z.), lebo vyčiarknutie advokáta zo zoznamu má za následok trvalý (v zmysle\nformálnom) zánik oprávnenia na výkon advokácie.\nPodľa § 9 ods. 1 písm. a) zák. č. 586/2003 Z.z. v hore uvedenom  znení počas pozastavenia výkonu\nadvokácie advokát nie je oprávnený poskytovať právne služby podľa tohto zákona.\nPodľa § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z. v hore uvedenom  znení platí, že advokát, ktorý vykonáva\nadvokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu\nsamostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti,\nalebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však môžu dohodnúť na\ndočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred\nvymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.\n\nZavinené nerešpektovanie uvedených zákazov má relevantné právne následky, lebo je spojené\nso vznikom disciplinárneho previnenia advokáta a s nasledujúcou hrozbou možného uloženia\ndisciplinárnych sankcií.\nPodľa § 56 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. v hore uvedenom  znení disciplinárnym previnením advokáta,\neuroadvokáta, zahraničného advokáta a medzinárodného advokáta alebo advokátskeho koncipienta je\nzavinené porušenie povinnosti vyplývajúcej z tohto zákona alebo z predpisu komory.\n\nZa tejto právnej situácie sa žalobca snažil svojim podaním ukončiť ku dňu 30.06.2007 svoj sociálno-\npoistný vzťah so žalovanou ako samostatne zárobkovo činná osoba.\n\nPodľa § 21  ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. v hore uvedenom znení povinné nemocenské poistenie\na povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm.\nb) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo\ndňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného\npredpisu, 21) ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej\nosoby uvedenej v § 5 písm. c).\n\nAk potom ust. § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. podmieňuje zánik povinného nemocenského\na dôchodkového poistenia zánikom oprávnení samostatne zárobkovo činných osôb, tzn. v prípade\nadvokáta zánikom oprávnenia na výkon advokácie, nie je možné pri aplikácii cit. ustanovenia § 21 ods.\n4 písm. a) prehliadnuť alebo opomenúť právne účinky podmieneného dočasného zániku oprávnenia na\nvýkon advokácie v zmysle § 9 ods. 1 písm. a) a § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z.\nPreto je odôvodnené konštatovanie žalobcu podporené odborným stanoviskom Slovenskej advokátskej\nkomory (dátum 10.11.2009), že skutočnosti majúce svoj základ v prerušenie výkonu advokácie alebo\nvo vstupe do funkcie konateľa advokátskej spoločnosti s ručením obmedzením, musí advokát oznámiť\nžalovanej a súčasne, ak tieto prekážky samostatného výkonu advokácie pominú, musí advokát túto\nskutočnosť opätovne oznámiť žalovanej (§ 228, najmä jeho odsek 3 zák. č. 461/2003 Z.z). Následne\nje povinnosťou žalovanej k 30.06. kalendárneho roka toto oznámenie vyhodnotiť vo vzťahu k ďalšej\nexistencii povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a vyvodiť z toho\nprávne relevantné závery.\nJe preto celkom právne irelevantný záver žalovanej, že rozhodujúcou skutočnosťou pre existenciu\npovinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia v tomto prípade je iba\nexistencia oprávnenia žalobcu na výkon advokácie, ktorá žalobcovi bola udelená dňa 03. júna 1996. Ak\nby si konajúci súd v rozpore s výkladovým pravidlom „reductio ad absurdum“ takýto právny záver osvojil,\npotom by potvrdil neželanú situáciu, že hoci by advokát v pozícii konateľa advokátskej spoločnosti s\nručením obmedzeným nesmel vykonávať advokáciu samostatne (§ 15 ods. 6 zák. č. 526/2003 Z.z.) a\nz uvedeného dôvodu by bol bez príjmu (odmeny) za samostatný výkon advokácie, mal by aj tak počas\nvýkonu funkcie konateľa advokátskej spoločnosti (prinajmenej prvý rok) uloženú povinnosť odvádzať\npoistné na nemocenské a dôchodkové poistenie, čím by došlo k nezákonnému zásahu do vlastníctva\nchráneného čl. 20 ústavy.\nNaopak, zákon existenciu oprávnenia (vo formálnom zmysle) u advokáta, ktorý sa chce stať spoločníkom\na súčasne konateľom advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným, vyžaduje iba v tom zmysle, že\nide o nevyhnutnú podmienku na výkon tejto funkcie (§ 15 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z.).\nPodľa § 3 písm. a) bod 2. zák. č. 461/2003 Z.z. v hore uvedenom znení zárobková činnosť podľa tohto\nzákona je na účely nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia činnosť samostatne zárobkovo\nčinnej osoby, z ktorej je povinne nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená.\n\nTakisto je pre prejednávanú vec irelevantné, že žalobca v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej\nosoby za rok 2006, ktoré bolo predložené pobočke žalovanej dňa 28.05.2007, mal zachytené príjmy\nz podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti. Tieto údaje slúžia za základ výpočtu odvodov\npoistného iba v tom prípade, ak je u fyzickej osoby splnená základná podmienka sociálneho poistenia,\na to, že v zmysle predpisov sociálneho poistenia spĺňa predpoklady pre označenie za samostatne\nzárobkovo činnú osobu v súlade s § 128 ods. 1 a 2 zák. č. 461/2003 Z.z. Tento stav, ako už Najvyšší\nsúd hore odôvodnil, nenastala.\nPodľa § 128 ods. 1 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. poistné na nemocenské poistenie platí povinne\nnemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba,\nPodľa § 128 ods. 2 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. poistné na starobné poistenie platí povinne dôchodkovo\npoistená samostatne zárobkovo činná osoba,\n\nNajvyšší súd pripúšťa, že iná situácia by u konateľa advokátskej spoločnosti nastala, ak by spoločenská\nzmluva uvedenej advokátskej spoločnosti nevylučovala dohodu podľa § 15 ods. 6 veta posledná zák. č.\n586/2003 Z.z. o  dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých\nvopred vymedzených veciach. Práve dohodu o dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb\nv jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach je nutné chápať ako inštitút, ktorý pôsobí\nproti obmedzeniu konateľa advokátskej spoločnosti vykonávať advokáciu samostatne, a preto takému\nadvokátovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a s tým spojené povinné nemocenské\npoistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniká. Nakoľko však žalovaná spoločenskú zmluvu z tohto\n\npohľadu neskúmala, a preto ani k tejto možnosti nezaujala právne stanovisko, Najvyšší súd nemôže v\nodvolacom prieskume vysloviť svoj právny záver k takýmto právne relevantným skutočnostiam.\nNa základe uvedeného argumentácia prvostupňového orgánu žalovanej, že „zmenou formy výkonu\nadvokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c)\nzák. č. 461/2003 Z.z., a tým ani povinné nemocenské a dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm.\nb) cit. zákona“, nemá oporu v hore uvedených zákonných ustanoveniach.“\n\n(koniec citácie hore uvedeného rozsudku).\n\nV.\n\n38. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení\nnámietok žalobkyne a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich\npredchádzajúcich rozhodnutiach (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí 1Sžso 7/2009 z\n30. marca 2010 ako aj sp.zn. 1Sžso 19/2013 zo dňa 10. decembra 2013, pri ktorých Najvyšší súd nezistil\nžiaden relevantný dôvod, aby sa od nich obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované\nv § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp\nprávnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového\nstavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho\nsúdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov,\nnajmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A- 24846/94, 34165/96 až 34173/96,\npoprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si\nargumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia\nrozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.\n\n39. Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie,\npodľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko\ndôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady\npre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam\nNajvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú generálne (§ 246c ods. 1 v spojení s § 250ja ods.\n6 O.s.p.) neprípustné opravné prostriedky a podmienky pre špeciálnu prípustnosť (§ 250ja ods. 5 O.s.p.)\nv prejednávanej veci neboli splnené, potom nie je možné ustanovenie § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky\nrozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.\nBude preto úlohou žalovanej, aby sa v ďalšom konaní riadila právnym názorom súdu vysloveným v\ntomto rozsudku až do okamihu, keď postupom podľa § 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch Najvyšší\nsúd nevysloví iný právny záver.\n\n40. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §\n250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešná žalobkyňa má právo na náhradu trov tohto\nkonania, čo sa v tomto súdnom prieskume udialo. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho\nzastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení\nrozsudku. V prípade iných trov konania úspešnej žalobkyne jej prizná náhradu trov konania vyplývajúcich\nzo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia.\nNakoľko žalobkyňa nemala právneho zástupcu, odvolací súd rozhodoval iba o náhrade iných trov\nkonania. Avšak zo súdneho spisu vynaloženie trov konania nevyplynulo, preto Najvyšší súd mu náhradu\ntrov konania nemohol priznať.\n\n41. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci na prvom stupni bolo zvážené\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §\n250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinností vyplývajúcich zo sociálneho poistenia je spojená s verejnoprávnymi\nvzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných\ndôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozhodnutiu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14S/12/2012", "guid": "2f55561d-d7d3-4ba2-bbf1-657eb2cbc462:a106c86a-fb63-494c-b0f5-289c1561d72d", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ffff0047-a044-4c40-9a16-7f4e4ef5e2e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 426/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-21", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ffff0047-a044-4c40-9a16-7f4e4ef5e2e7"}, {"guid": "ussr:d91dca31-958e-48a5-a8ed-20a4b0604eb8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 290/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 290/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d91dca31-958e-48a5-a8ed-20a4b0604eb8"}, {"guid": "ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 127/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 732, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02"}], "citovane_v": []}