Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/67/2014 z 28. 4. 2014 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2014, sp. zn. 7Cdo/67/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:6213202128.1 Najvyšší súd | 7Cdo/67/2014 | ECLI:SK:NSSR:2014:6213202128.1 | 2014-04-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 42 ods. 1 OSP, § 237 OSP, § 218 ods. 1 písm. c) OSP, § 243b ods. 5 OSP, zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb., § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb., § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a5470442-ca8a-4fc5-a71a-15f0b81bd88a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:6213202128.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/67/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6213202128
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:6213202128.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Lawyer Partners, a. s., IČO: 35 944 471,
so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 37, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Chabadová, s. r. o., so
sídlom v Bratislave, Pri starej Prachárni č. 13, proti odporkyni V. Q., bytom V. o zaplatenie 34,52 Eur a
príslušenstvo vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 8 Ro 106/2013, o dovolaní navrhovateľa
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. novembra 2013, sp. zn. 15 Co 236/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Veľký Krtíš uznesením zo dňa 20. mája 2013, č. k. 8 Ro 106/2013 - 7 zastavil konanie,
ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenie 34,52 Eur a príslušenstvo. Zastavenie konania odôvodnil § 10
ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, lebo navrhovateľ nezaplatil súdny poplatok
za žalobný návrh a to ani po výzve súdu, hoci bol o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku poučený.

Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Podľa názoru
navrhovateľa mu postupom prvostupňového súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietol,
že v tejto veci podal návrh na začatie konania už v roku 2006 v elektronickej podobe a
podpísal zaručeným elektronickým podpisom. Okresný súd ale odmietol takto urobené podanie prijať a
DVD nosiče vrátil navrhovateľovi späť. O prípustnosti tohto podania rozhodoval Ústavný súd Slovenskej
republiky, ktorý sťažnosť ako podanú oneskorene rozhodnutím III. ÚS 142/07 odmietol. Následne sa
domáhal vyslovenia porušenia svojho práva na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Tento
súd dňa 16. júna 2009 o sťažnosti navrhovateľa č. 54252/07 rozhodol Rozsudkom, že prišlo k porušeniu
Článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v
obdobných, skutkovo totožných veciach [napr. Nález sp. zn. II. ÚS 148/08 (ďalej len „nález“)]
konštatoval, že týmto postupom prvostupňového súdu bolo porušené základné právo navrhovateľa na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd
zároveň prvostupňovému súdu prikázal konať vo veci predmetného podania navrhovateľa, lebo návrh
na začatie konania bol urobený v zákonom ustanovenej forme. Dodal, že právne účinky tohto podania
zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania; na tomto zásadnom závere nemôže nič zmeniť
prípadná okolnosť, že z technických príčin nemôže súd podanie navrhovateľa zaevidovať spätne ku
dňu jeho doručenia. Navrhovateľ v odvolaní uviedol ďalej to, že súdu prvého stupňa opätovne doručil
podania, o ktorých ústavný súd rozhodol nálezom. Navrhovateľ mal za to, že účinky podania zostali
zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania. Poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 8 zákona č.
71/1992 Zb. je poplatok za podanie návrhu splatný vznikom poplatkovej povinnosti, ktorá podľa § 5 ods. 1



písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. vzniká podaním návrhu; podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok alebo
doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal
splatným. S prihliadnutím na tieto okolnosti a tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) z 30. júna 1993, sp. zn. 4 Cdo 70/1993 odvolateľ namietol, že súd prvého stupňa mu
odňal možnosť konať pred súdom, lebo zastavil konanie, i keď neboli dané procesné predpoklady pre
tento postup - podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. už súdny poplatok nebolo možné vyrubiť. Tento
poplatok bol totiž splatný v roku 2006 a lehota na jeho vyrubenie uplynula 31. decembra 2009.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 12.
novembra 2013, sp. zn. 15 Co 236/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne
správne (§ 219 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že návrhom na začatie konania s dátumom vyhotovenia v
roku 2006 sa navrhovateľ voči protistrane domáhal zaplatenia sumy predstavujúcej dosiaľ nezaplatené
koncesionárske poplatky; podľa podacej pečiatky súdu prvého stupňa bol tento návrh doručený súdu
11. marca 2013. Súd prvého stupňa v súlade so zákonom vyzval navrhovateľa, aby do 10 dní zaplatil
súdny poplatok za podanie návrhu vo výške 16,50 € (položka č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.) s poučením, že ak nebude poplatok v určenej lehote
zaplatený, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Napriek tomu, že táto výzva
bola navrhovateľovi riadne doručená, navrhovateľ ju nerešpektoval. Súd prvého stupňa preto konanie
správne zastavil. Odvolací súd poukázal na ustanovenia § 82 ods. 1 O.s.p., § 2 ods. 1, § 5 ods. 1 písm.
a/, § 8 ods. 1 a § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. a vyslovil názor, že na splnenie príkazu vysloveného v
náleze, aby súd priznal právne účinky podaniu z roku 2006, bol navrhovateľ povinný preukázať, že návrh
na začatie konania, je totožný s návrhom doručeným súdu v roku 2006. Navrhovateľ to ale nepreukázal.
Podľa názoru odvolacieho súdu je navrhovateľ je povinný preukázať, že návrhy na začatie konania
doručené okresnému súdu v roku 2013 sú totožné s návrhmi doručenými okresnému súdu v roku 2006
napr. predložením originálu nosiča DVD alebo iným spôsobom s porovnateľnou výpovednou hodnotou.
Lehota na vyrubenie súdneho poplatku navrhovateľovi za návrh podaný na súd v roku 2013 doposiaľ
neuplynula. Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii konanie zastavil, bol jeho postup v
súlade so zákonom č. 71/1992 Zb. Odvolací súd na tomto základe uzavrel, že odvolanie navrhovateľa
nebolo dôvodné, a preto napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 O.s.p.).

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu dovolaním napadol navrhovateľ. Dovolanie odôvodnil § 237 písm.
f/ O.s.p., nakoľko účastníkovi konania (navrhovateľovi) sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom. V podstate sa pridržal dôvodov, ktoré uviedol už v odvolaní a za základ dovolania považoval
to, že podanie, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené 11. marca 2013, nie je žiadnym novým návrhom
na začatie konania, ale ide len o písomné vyhotovenie toho podania urobeného v
elektronickej podobe na DVD nosiči v roku 2006, ktoré nález prikázal rešpektovať a priznať mu právne
účinky návrhu na začatie konania. V súvislosti s tým navrhovateľ uviedol, že prvostupňový aj
odvolací súd na jednej strane popierajú totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), na druhej strane
ale aj v roku 2013 akceptujú plnú moc majúcu časovú a vecnú väzbu na podanie z roku 2006. V danom
prípade nález jednoznačne konštatoval protiústavnosť postupu súdu prvého stupňa, preto navrhovateľa
nemala zaťažovať povinnosť preukazovať, že podanie z roku 2013 je podaním z roku 2006,
ktorému treba v zmysle nálezu priznať právne účinky. Pokiaľ sa súd prvého stupňa odmietol zaoberať
podaním urobeným v roku 2006 v elektronickej podobe, mal prijať také opatrenia, aby v prípade
potreby vedel posúdiť, ktoré návrhy odmietol (napríklad zapísať si úradným záznamom identifikačné
údaje o DVD nosiči, obsahom ktorého sa odmietol zaoberať). V danom prípade bolo - predovšetkým so
zreteľom na nález - potrebné vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol v súlade so zákonom
podaný už v roku 2006, preto súdny poplatok za návrh na začatie konania už nebolo možné vyrubiť.
Ak napriek tomu bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, má postup súdu za
následok odňatie možnosti navrhovateľa pred súdom konať. Táto procesná vada zakladá prípustnosť a
aj dôvodnosť dovolania. So zreteľom na to navrhovateľ žiadal napadnuté uznesenie a tiež ním potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas navrhovateľ
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.



Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa
(§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
Dovolateľom napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho
dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak
dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho
súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že
došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo.

Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia
nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru navrhovateľa mu postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm.
f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv. O prípad odňatia možnosti pred súdom konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie pre
nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol
zákonný dôvod (R 50/1997). So zreteľom na uvedené dovolací súd skúmal, či pre zastavenie
konania boli v danom prípade dané procesné predpoklady.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ
poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 8 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v
konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie
o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Podľa § 10 ods. 1 prvá a druhá veta
zákona č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania
alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla
v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd
konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.

V preskúmavanej veci argumentoval navrhovateľ tým, že návrh na začatie konania, ktorý bol doručený
súdu prvého stupňa 11. marca 2013, je pôvodný návrh na začatie konania, ktorý doručil tomuto súdu ešte
v roku 2006 (ako elektronické podanie na DVD nosiči podpísané zaručeným elektronickým podpisom), a
že vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. mu už nemožno
vyrubiť súdny poplatok za návrh na začatie konania.



V zmysle § 42 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p. podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,
elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej
alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami,
treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré bolo
podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.

V náleze ústavný súd konštatoval, že navrhovateľ právne účinným spôsobom podal v roku 2006 návrh
na začatie konania v elektronickej podobe a treba rešpektovať právne účinky, ktoré vyvolalo toto
podanie. Malo ísť o DVD, na ktorom boli uložené viaceré návrhy navrhovateľa proti rôznym odporcom.
Nález ale neobsahuje žiadny údaj o tom, konkrétne ktorých vecí a ktorých odporcov sa toto podanie
týkalo. Navrhovateľ, ktorý 11. marca 2013 doručil súdu návrh (s dátumom vyhotovenia v roku 2006)
na vydanie platobného rozkazu ukladajúceho protistrane povinnosť zaplatiť mu predmetnú sumu spolu
s náhradou trov konania, ničím nedoložil, že podanie doručené súdu v roku 2013 je identické s tým
podaním doručeným súdu na DVD nosiči v roku 2006, na ktoré sa vzťahuje nález a ním vyslovený
príkaz ústavného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného doručenia.
V danej procesnej situácii, v ktorej nič nepreukazovalo, že nález a príkaz ústavného súdu sa týka aj
preskúmavanej veci (t. j. že na daných DVD nosičoch bol uložený aj návrh navrhovateľa proti tomu, kto je
uvedený v záhlaví tohto uznesenia dovolacieho súdu) a z ničoho nevyplývala totožnosť navrhovateľom
tvrdeného podania z roku 2006 s podaním z roku 2013, nemožno prvostupňovému ani odvolaciemu
súdu vytýkať ako nesprávny procesný postup, pokiaľ: a/ vychádzali z toho, že v preskúmavanej právnej
veci vyvolalo právne účinky podania návrhu na začatie konania to podanie, o urobení a obsahu ktorého
nemožno mať pochybnosti - to znamená podanie doručené 11. marca 2013 súdu prvého stupňa, a
b/ nepostupovali tak, ako by postupovali v prípade, keby návrh na začatie konania bol podaný už v
roku 2006 doručením takého návrhu, o urobení a obsahu ktorého nemožno mať žiadne pochybnosti.
K námietke, že prvostupňový aj odvolací súd popierajú totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006),
i keď aj v roku 2013 akceptujú plnú moc z roku 2006, dovolací súd poukazuje na to, že o existencii a
obsahu tejto plnej moci (na rozdiel od totožnosti návrhov na začatie konania z roku 2006
a 2013) nie sú pochybnosti.

V preskúmavanej veci súdy mali a mohli rešpektovať príkaz vyplývajúci z nálezu ústavného súdu len vo
vzťahu k tomu návrhu na začatie konania podanému v roku 2006, ktorého sa predmetný nález týkal. Z
logiky veci potom vyplýva, že bolo na navrhovateľovi, aby preukázal totožnosť návrhu podaného v roku
2006 v elektronickej podobe s návrhom podaným v písomnej podobe v roku 2013. Pokiaľ navrhovateľ v
súvislosti s tým poukazoval na to, že už nemá k dispozícii originálne DVD s jeho návrhmi podanými v roku
2006 a vytýkal súdom, že mali prijať opatrenia na zachovanie možnosti preveriť totožnosť návrhov na
začatie konania podaných v roku 2006 a 2013, dovolací súd uvádza, že je predovšetkým vecou nositeľov
práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo ich podcenením, či zanedbaním môžu
o ne prísť. V súlade so zásadou, že právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým („vigilantibus
iura scripta sunt“), teda tým, ktorí sa aktívne a prezieravo zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv,
nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti vzniku komplikovaných situácií sťažujúcich výkon
práv a ich praktické uplatnenie, bolo práve na navrhovateľovi, aby - najmä po „neprijatí“ jeho návrhov
podaných v roku 2006 v elektronickej podobe - uchoval pôvodné DVD, neuvážene sa ich nezbavil a
nevystavil sa tým sám riziku, že v súčasnosti nevie súdom hodnoverne a preukázateľne doložiť,
konkrétne aký návrh na začatie konania podal v roku 2006.

Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii vychádzal z toho, že poplatková povinnosť
navrhovateľa vznikla podaním návrhu dňa 11. marca 2013 a že - vzhľadom na nerešpektovanie
výzvy na zaplatenie súdneho poplatku - sú splnené predpoklady pre zastavenie konania
(§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), nepriečil sa jeho postup, ale ani postup odvolacieho
súdu zákonu. Postupom súdov, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo dôjsť k znemožneniu realizácie
procesných oprávnení navrhovateľa spôsobom, ktorý by bol významný z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď napríklad rozhodnutie zo 7. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 355/2013, z 27. Novembra 2013, sp.
zn. 8 Cdo 29/2013).



Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej
dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.