Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžd/22/2013 z 11. 8. 2014 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. augusta 2014, sp. zn. 1Sžd/22/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:7110203310.3 Najvyšší súd | 1Sžd/22/2013 | ECLI:SK:NSSR:2014:7110203310.3 | 2014-08-11 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: SP, § 62 SP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c63c1914-9d12-44b6-aa0a-2584103a0467 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7110203310.3 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžd/22/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110203310
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7110203310.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov
JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: I. V.,
bytom J. X/XXX, S., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava,
(pôvodne: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát, Kuzmányho
8, Košice), o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.p. KRP-145-6/DI-1-2009 zo dňa 18. decembra
2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/33/2011-167 zo dňa 24.
apríla 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/33/2011-167 zo dňa
24. apríla 2013, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozhodnutím zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
preskúmania rozhodnutia č.p. KRP-145-6/DI-1-2009 zo dňa 18. decembra 2009, ktorým žalovaný ako
príslušný druhostupňový správny orgán podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“) na základe podaného odvolania
žalobcu vo veci nepovolenia obnovy priestupkového konania rozhodol tak, že potvrdil prvostupňové
správne rozhodnutie ODI OR PZ v Košiciach č.p. ORP-P-217/1-ODI-2009 zo dňa 20. júla 2009 a
odvolanie zamietol, s poukazom na ustanovenie § 59 ods.2 zákona o správnom konaní. Žalobcovi právo
na náhradu trov konania.

V dôvodoch rozsudku krajský súd uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v intenciách
ustanovenia § 247 a nasl. O.s.p. a zistil, že žaloba nebola dôvodná. Nezaoberal sa pri tom žalobnými
dôvodmi vzťahujúcimi sa na priestupkové konanie, pretože rozhodnutie o priestupku nadobudlo
právoplatnosť na základe rozhodnutí súdnych orgánov a voči nemu už nebolo prípustné odvolanie ani
iný opravný prostriedok. Krajský súd poukázal na to, že žalobca opakovane podával návrhy na obnovu
konania a v týchto konaniach sa snažil preukázať svoju nevinu vo vzťahu k dopravnému priestupku z
roku 2002.

Krajský súd dôvodil, že jednou zo záruk právnej stability vzťahov založených správnym rozhodnutím
je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia. Aj v správnom súdnictve platí princíp „rei
iudicatae“, ktorý znamená, že o právoplatne rozhodnutej veci nemožno znova rozhodovať. Výnimku



tvoria len tie opravné prostriedky (obnova konania a preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho
konania), ktorými sa dosahuje náprava právoplatných správnych rozhodnutí. Dôvodom pre taký postup
je existencia závažných skutočností spochybňujúcich správnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Na
rozdiel od odvolania zákon pri obnove konania ustanovil určité obmedzenia, limity na podanie takého
mimoriadneho prostriedku.

Krajský súd citujúc ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a/ a e/ zákona o správnom konaní konštatoval, že
žalobca ani v tomto konaní o návrhu na povolenie obnovy konania nepreukázal také skutočnosti alebo
dôkazy, o ktorých v pôvodnom konaní nevedel, prípadne z akéhokoľvek dôvodu ich neuplatnil. Krajský
súd zdôraznil, že novými skutočnosťami sú len také skutočnosti, ktoré nastali do vydania pôvodného
rozhodnutia správneho orgánu. Správne aj súdne orgány sa s týmito skutočnosťami vysporiadali a
neuznali obranu žalobcu, že priestupok ním nebol spáchaný a z tohto dôvodu žalobca nemohol namietať,
že by vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré už v čase prejednávania priestupku boli známe. Na uplatnenie
dôvodu, že rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom, je rozhodujúci právoplatný rozsudok súdu o tom,
že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Žalobca nepredložil súdu ani správnemu orgánu žiadne
právoplatné rozhodnutie súdu o spáchaní trestného činu konkrétnou osobou, napr. vo veci zneužívania
právomoci verejného činiteľa.

K námietke žalobcu o nepremlčaní subjektívnych ani objektívnych lehôt na podanie návrhu na obnovu
konania krajský súd poukázal na ustanovenia § 63 zákona o správnom konaní a uviedol, že rozhodnutie
o obnove konania na základe rozhodnutia č.p. ORP-P-329/ODI-III-2002 zo dňa 11. septembra 2002
nadobudlo právoplatnosť dňa 13. júna 2007, na základe rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach
vydaného pod sp. zn. 3So/2/2006 zo dňa 23. mája 2007, ktorý v tom čase rozhodoval v druhom stupni.
Preto nebolo zrejmé, ako žalobca dospel k záveru o nepremlčaní lehôt.

Ďalej krajský súd poukázal na to, že žalobca aj v konaní, ktoré sa viedlo pod sp.zn. 3So/2/2006 na
Krajskom súde v Košiciach, namietal rovnaké skutočnosti a aj tam žiadal vykonať znaleckú expertízu
vo veci priestupku z roku 2002 a opäť namietal, že jeho vec prejednávali nevylúčení sudcovia, vrátane
JUDr. X. S., ktorý vo veci 3So/2/2006 konal ako predseda senátu.

Krajský súd dodal, že žalobca ani po vysvetlení na pojednávaní nemal snahu pochopiť, že v tomto konaní
sa meritórne neprejednáva spáchanie priestupku, ale sa preskúmava rozhodnutie o nepovolení obnovy
konania pre neprípustnosť z dôvodu zániku práva na podanie opakovaného návrhu na povolenie obnovy
konania. Zákony Slovenskej republiky vo všeobecnosti rozoznávajú dve prekluzívne lehoty: subjektívne
a objektívne. Z dôvodu zániku týchto lehôt nemôže sa úspešne dovolať na súde svojho práva žiadny
účastník konania. V tomto prípade, ak sa žalobca domáhal obnovy konania v súvislosti so spáchaním
trestného činu, platila výnimka podľa § 63 ods. 4 zákona o správnom konaní, ale v takom prípade, by
musel pred súdom preukázať, že sa rozhodnutie, ktorého nápravy sa žalobca domáha, dosiahlo trestným
činom. K uvedenému tvrdeniu bol žalobca vyzvaný, aby predložil súdu právoplatný trestný rozsudok
súdu, ktorý konal vo veci zneužitia právomoci verejného činiteľa, pri prejednávaní priestupku žalobcu
alebo iného trestného činu. Žalobca takéto rozhodnutie súdu nepredložil.

Na záver krajský súd považoval za potrebné pripomenúť, že pokiaľ išlo o vznesené námietky zaujatosti,
tieto boli operatívne riešené, keď, JUDr. K.' bol z prejednávania veci vylúčený a senát v zložení JUDr.
S., JUDr. X. a JUDr. W. prejednali vec podľa rozvrhu práce a JUDr. X. bol spis pridelený náhodným
výberom, ktorý generuje počítač. Na Krajskom súde v Košiciach sú iba dva senáty, ktoré preskúmavajú
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy a žiaden z členov prejednávajúceho senátu
sa necítil byť zaujatý, lebo neprejednával vec meritórne a z procesných dôvodov vec nemohol prejednať
pre zánik práva.

Krajský súd dodal, že žalobcovi boli podrobne vysvetlené skutočnosti týkajúce sa uplatňovania práv
voči rozhodnutiu o priestupku a to, že iba v tomto konaní sa mohol domáhať nápravy včas podanými
návrhmi. Hoci sa žalobca cíti byť ukrivdený, čo vyplynulo z jeho písomných podaní, vinu v trestnom
konaní možno preukazovať iba relevantnými dôkazmi a ak absentujú, vtedy vo väčšine prípadoch padajú
oslobodzujúce rozsudky. Rozhodnutie o vine a treste nespadá do právomoci správneho súdu. V trestnom
konaní žalobca tiež zmeškal lehoty, preto súd v tomto konaní nemohol zo žiadnych dôvodov žalobe
vyhovieť.



Z uvedených dôvodov krajský súd konštatoval, že pokiaľ žalovaný potvrdil prvostupňové správne
rozhodnutie pre zmeškanie lehôt vyplývajúcich pre podanie návrhu na obnovu konania z ustanovenia §
63 ods. 3 a 4 zákona o správnom konaní, postupoval tak v súlade s platnou právnou úpravou a nedošlo
k nezákonného rozhodnutiu ani postupu správneho orgánu a preto žalobu zamietol.

II.
Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov žalobcu

Proti uvedenému rozsudku podal žalobca včas odvolanie tvrdiac, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 63 ods. 3 a 4 ako aj § 62 ods. 1 písm. a/,
e/ zákona o správnom konaní.

Žalobca poukázal na to, že rozhodnutie o priestupku č.p. P-329/ODI-III-2002 zo dňa 11. septembra
2002 na základe rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3So/2/2006 zo dňa 23. mája 2007
nadobudlo právoplatnosť dňa 13. júna 2007. Opakovaná obnova konania bola uplatnená 8. januára
2009, t.j. uplynula doba 18 mesiacov a 25 dní. Z uvedeného mal za to, že v danej veci sa konalo
bez prerušenia s dodržaním zákonných lehôt v súlade s § 63 ods. 3 a 4 zákona o správnom konaní
a neprípustnosť z dôvodu zániku práva pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia o nepovolení obnovy
konania nebola dôvodná.

Žalobca ďalej opísal konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Vyjadril názor, že nebol
predpoklad, že by sudca, ktorý v pôvodnom konaní v tej istej veci pochybil, rozhodol v opakovanom
konaní inak.

Žalobca namietal, že žalovaný nepreskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu v zmysle § 59 ods.
1 zákona o správnom konaní. Tvrdil, že pokiaľ by prvostupňový správny orgán na posúdenie pravosti
zápisnice o podanom vysvetlení s T. V. zo dňa 30. júna 2002 z udaní a dôkazov v žiadosti o obnovu
konania a v odvolaní proti rozhodnutiu zo dňa 13. augusta 2009 porovnal s dôkazovými materiálmi vo
vyšetrujúcom spise rozporuplné udania, logickou úvahou by prišiel na to, že bolo vylúčené, aby zápisnica
s ním mohla byť spísaná a vyšetrujúci spis mal vrátiť OR PZ ODI v Martine.

Žalobca zdôraznil, že obnovy konania sa dožadoval z dôvodov nepravdivých a nezákonných dôkazov
a zneužitia právomoci policajtov v priestupkovom konaní, ktoré v návrhu uvádzal, za účelom posúdenia
zákonnosti konania zodpovedných v správnom konaní a posúdenia predkladaných nových skutočnosti.
Trval na tom, že súd sa mal zaoberať žalobnými dôvodmi, ktoré sa vzťahovali na priestupkové konanie,
nakoľko tu išlo o nesprávne a nezákonné postupy.

Žalobca tvrdil, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím žalovaného, vyšetrenie a objasnenie
dopravného priestupku sa malo podľa je názoru dosiahnuť na základe nepravdivých dôkazov a
protiprávnym konaním. Mala byť vyhotovená falšovaná zápisnica o podanom vysvetlení dňa 30.
júna 2002 bez jeho prítomnosti, s falšovaním jeho podpisu, pričom vo všetkých bodoch odvolacích
námietok sa žalobca vracal meritórne k spáchaniu priestupku, svoje zavinenie popieral a poukazoval na
dokumenty vzťahujúce sa k dopravnej nehode v inkriminovanom čase.

Žalobca napokon vyjadril presvedčenie, že pri návrhu na obnovu konania predložil nové dôkazy, ktoré by
zabezpečili priaznivejší výsledok a ktoré nemohol v konaní o priestupku použiť, keďže bol ťažko zranený
a nemohol vypovedať.

Poukázal na to, že nakoľko správne orgány v rámci priestupkového konania neriešili pripomienky k
podkladovým materiálom zo šetrenia dopravnej nehody, bol nútený vo vlastnom záujme pre ochranu
svojich práv na vlastné náklady zisťovať a overovať okolnosti, skutočnosti o dopravnej nehode. Na
základe vyžiadaných materiálov z vyšetrujúceho spisu, overenia skutočnosti na mieste dopravnej
nehody a následne po konzultácii s právnikmi a znalcami v doprave cestnej, bol znalcom s licenciou
na túto činnosť vypracovaný súbor dôkazového materiálu „Posúdenie nových skutočnosti z DN 28. júna
2002 v Martine“ a predložený ako súčasť odvolania proti rozhodnutiu o nepovolení obnovy konania na
ODI Košice II zo dňa 14. februára 2003.



Poukázal na to, že dôkazový materiál obsahuje odborné matematické výpočty, situačnú grafickú analýzu
dopravnej nehody, doloženú fotodokumentáciou, ktoré nie z vlastnej viny nemohol uplatniť pred vydaním
rozhodnutia o priestupku. Tvrdil, že pri overení skutočnosti na mieste dopravnej nehody boli zistené
dôkazy, že udania vo vyšetrujúcom spise boli nepravdivé, boli úmyselne vynechané skutočnosti, ktoré by
pri posudzovaní a hodnotení dopravnej nehody mali diametrálne rozdielny výsledok. Bol krivo obvinený
z toho, čo nezapríčinil. Žalovanému i súdu prvého stupňa vytýkal, že sa s týmto dôkazovým materiálom
vôbec nezaberali, len konštatovali, že nevyšli najavo nové skutočností a dôkazy, ktoré by mali podstatný
vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, ale žiadnym
spôsobom toto tvrdenie nepreukázali.

Žalobca ďalej poukázal na konanie v rámci vymáhania škody, bolestného a spoločenského uplatnenia a
následných súvisiacich nákladov a na to, že pre nedôsledné a protiprávne konanie správnych orgánov
mu boli tieto nároky pozastavené.

Zdôraznil, že opakovanú žiadosť o obnovu konania nepodával za účelom trestného stíhania
zodpovedných a nesnažil sa preukázať svoju nevinu; ale jeho snahou bolo dosiahnutie toho, aby
autonehoda bola objektívne vyšetrená s určením miery jeho zavinenia na základe zákonných dôkazov,
o to viac, že v dôsledku ťažkého úrazu s otrasom mozgu sa na priebeh autonehody nepamätal.

Trval na tom, že na základe nezákonných dôkazov vo vyšetrujúcom spise nemohlo byť vydané
právoplatné zákonné rozhodnutie a vyjadril názor, že aj v prípade, ak by bolo trestné stíhanie premlčané,
mal právo uplatniť opravu chýb vo vyšetrujúcom spise pre objektívne vyšetrenie dopravnej nehody.
Ak opravu chýb neurobil správny orgán, nevidel opodstatnený dôvod, aby súd nemohol prehodnotiť a
posúdiť predložené dôkazy, kde konkrétne uviedol v návrhu podania, o aké prečiny išlo, kde a kto sa ich
dopustil. Dodal, že hlavne z dôvodu podmieňovania senátu krajského súdu podal opakované podnety
na prokuratúru o preskúmanie trestných skutkov na zodpovedných policajtov kpt. W. a ppráp. V..

V ďalšom žalobca podrobne uviedol, ktoré dôkazy mali byť podľa jeho názoru vykonané a trval na tom,
že podanie návrhu na obnovu konania bolo v súlade s § 62 ods. 1, písm. e/ zákona o správnom konaní,
pretože rozhodnutie sa opieralo o dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo
trestným činom.

III.
Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
Zotrval na svojom stanovisku, tak ako vyplynulo z jeho rozhodnutia, z vyjadrenia k žalobe a z vyjadrenia
na súdnom pojednávaní konanom dňa 24. apríla 2013 a uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach.

IV.
Argumentácia správnych orgánov

ODI OR PZ v Košiciach rozhodnutím č.p. ORP-P-217/1-ODI-2009 zo dňa 20. júla 2009 nevyhovel návrhu
žalobcu doručenému správnemu orgánu 19. januára 2009 a nepovolil obnovu priestupkového konania,
ktoré bolo vedené proti žalobcovi a výsledkom ktorého bolo rozhodnutie ODI ORPZ Košice II č.p.
ORP-P-329/ODI-II-2002 zo dňa 11. septembra 2002 o uznaní žalobcu vinným zo spáchania priestupku
proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. j/ zákona č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval nenaplnenie podmienok v
zmysle zákona pre povolenie obnovy konania. Podľa správneho orgánu nebola dodržaná objektívna
lehota 3 rokov, nakoľko priestupkové konanie skončilo právoplatne a to rozhodnutím zo dňa 11.
septembra 2002; rovnako tak nebola dodržaná ani trojmesačná lehota subjektívna, nakoľko jej plynutie
sa viaže na moment, kedy sa účastník dozvedel o daných skutočnostiach, pričom v predmetnej veci
žalobca ako dôvody obnovy konania uvádzal skutočnosti rovnaké, ako v prvej žiadosti o povolenie
obnovy konania zo dňa 4. februára 2003. Tiež konštatoval, že pre povolenie obnovy konania pre
trestný čin spáchaný v súvislosti so správnym konaním neboli splnené žiadne podmienky, nakoľko



žalobca nepredložil trestný rozsudok potvrdzujúci spáchanie trestného činu v súvislosti s priestupkovým
konaním.

V konaní o odvolaní žalobcu proti vyššie označenému rozhodnutiu prvostupňového orgánu odvolací
orgán KRPZ v Košiciach odvolanie zamietol a rozhodnutie potvrdil. Žalovaný sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia plne stotožnil s argumentáciou prvostupňového správneho orgánu.
V.
Právny názor NS SR

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. v rozsahu
odvolacích dôvodov postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte
rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 202 v spoj. s § 250s
O.s.p. podanie odvolania prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (§ 250ja ods. 2 v spoj. S § 250l ods.
2 O.s.p.) a po neverejnej porade senátu jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch)
dospel k záveru, že podanie odvolania nebolo dôvodné a preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. augusta 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

Predmetom odvolacieho konania je rozsudok krajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu žalobcu o
preskúmanie rozhodnutia žalovaného. Odvolací súd preto v medziach dôvodov odvolania preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutia správnych orgánov a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce,
najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto
vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd zo spisu prvostupňového súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis žalovaného,
zistil, že žalobca sa domáhal povolenia obnovy konania o priestupku, ktorého sa dopustil 26. augusta
2002.

V priestupkovom konaní bol žalobca rozhodnutím č.p. ORP-P-329/ODI-III-2002 zo dňa 11. septembra
2002 uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22
ods. 1 písm. j/ zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého sa dopustil tým, že zavinil dopravnú
nehodu porušením ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných
komunikáciách v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase spáchania priestupku. Za
spáchaný priestupok mu bola uložená pokuta vo výške 3500 Sk a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá
na dobu 4 mesiace.

Zo spisu ďalej vyplynulo aj to, že žalobca už raz podal návrh na povolenie obnovy konania a to
dňa 26. septembra 2002. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 29. januára 2003 obnovu
konania nepovolil a toto rozhodnutie bolo potvrdené v odvolacom konaní rozhodnutím KDI KRPZ Košice
č.p. KRP-41-1/DI-1-2003 zo dňa 15. apríla 2003. Žalobca tieto rozhodnutia napadol žalobou, o ktorej
rozhodol Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 25S/3/2003-49 zo dňa 27. júla 2005 tak, že žalobu
zamietol. V odvolacom konaní Krajský súd v Košiciach uvedený rozsudok okresného súdu svojim
rozsudkom č. k. 3So/2/2006-106 zo dňa 23. mája 2007 (právoplatným dňa 13.06.2007) potvrdil. Žalobca
podal proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením sp. zn. 1Sdo/75/2007 zo dňa 21. februára 2008 tak, že dovolacie konanie zastavil.

Žalobca podal opakovane ďalší návrh na povolenie obnovy konania zo dňa 8. januára 2009, doručený
správnemu orgánu dňa 19. januára 2009. Prvostupňový správny orgán ODI OR PZ v Košiciach
rozhodnutím č.p. ORP-P-217/1-ODI-2009 zo dňa 20. júla 2009 návrhu nevyhovel a žalovaný v
odvolacom konaní uvedené rozhodnutie potvrdil s tým, že neboli splnené podmienky pre obnovu
konania, nakoľko už uplynula zákonná lehota, v ktorej bolo možné takýto návrh vzniesť. Žalobca sa
obnovy konania domáhal z dôvodov nepravdivých a nezákonných dôkazov a zneužitia právomoci
policajtov v priestupkovom konaní, teda z dôvodov v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ a e/ zákona o správnom
konaní.



Obnova konania v správnom konaní je upravená v ustanoveniach § 62 až 64 zákona o správnom
poriadku.

Podľa § 62 konanie pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím, ktoré je právoplatné, sa na návrh
účastníka konania obnoví, ak
a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli
sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania;
b) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak;
c) nesprávnym postupom správneho orgánu sa účastníkovi konania odňala možnosť zúčastniť sa na
konaní, ak to mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie a ak sa náprava nemohla urobiť v odvolacom
konaní;
d) rozhodnutie vydal vylúčený orgán (§ 9 a 13), ak to mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie a ak
sa náprava nemohla urobiť v odvolacom konaní;
e) rozhodnutie sa opiera o dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo
trestným činom (ods. 1).
Správny orgán nariadi obnovu konania z dôvodov uvedených v odseku 1, ak je na preskúmaní
rozhodnutia všeobecný záujem (ods. 2).
Obnova konania nie je prípustná, ak bol rozhodnutím účastníkovi konania udelený súhlas na
občianskoprávne alebo pracovnoprávne konanie, alebo ak sa rozhodlo vo veci osobného stavu a
účastník konania nadobudol práva dobromyseľne (ods. 3).

Podľa § 63 obnovu konania povolí na návrh účastníka konania alebo nariadi správny orgán, ktorý vo
veci rozhodol v poslednom stupni (ods. 1).
V návrhu na obnovu konania treba uviesť dôvody obnovy konania a skutočnosti svedčiace o tom, že
návrh je podaný včas (ods. 2).
Návrh sa podáva na správnom orgáne uvedenom v odseku 1 v lehote 3 mesiacov odo dňa, keď
sa účastník dozvedel o dôvodoch obnovy, najneskôr však do 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia;
v rovnakej lehote môže správny orgán obnovu konania nariadiť. Zmeškanie lehoty (§ 28) nemožno
odpustiť (ods. 3).
Po uplynutí troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia možno podať návrh na obnovu konania alebo
obnovu konania nariadiť len vtedy, ak sa rozhodnutie dosiahlo trestným činom (ods. 4).

Obnova konania sa radí medzi mimoriadne opravné prostriedky, nakoľko sa ňou možno domáhať zmeny
už právoplatného rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Obnova konania je prípustná len vtedy, ak
je splnená aspoň jedna z taxatívne vymedzených alternatívnych podmienok vymedzených v ustanovení
§ 62 ods. 1 písm. a/ až e/ zákona o správnom konaní a zároveň je splnená aj podmienka dodržania
subjektívnej a objektívnej lehoty na vznesenie takéhoto návrhu.

Žalobca v žalobe i v odvolaní opakovane tvrdil, že obnovy konania sa dožadoval „...z dôvodov
nepravdivých, nezákonných dôkazov a zneužitia právomoci policajtov v priestupkovom konaní“... a
že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím žalovaného, vyšetrenie a objasnenie dopravného
priestupku sa dosiahlo na základe nepravdivých dôkazov a protiprávnym konaním. Tvrdil, že bola
vyhotovená falšovaná zápisnica o podanom vysvetlení dňa 30. júna 2002 bez jeho prítomnosti, s
falšovaním jeho podpisu. Tvrdil, že predložil nové dôkazy, ktoré by mali pre neho priaznivejší výsledok a
ktoré nemohol v konaní o priestupku použiť, keďže bol ťažko zranený a nemohol vypovedať. Tu poukázal
na súbor dôkazového materiálu nazvaný „Posúdenie nových skutočnosti z DN 28. júna 2002 v Martine“,
ktorý bol predložený správnemu orgánu už s odvolaním proti rozhodnutiu o nepovolení obnovy konania
na ODI Košice II zo dňa 14. februára 2003.
Z uvedeného bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že žalobca oprel svoj návrh na povolenie
obnovy konania o priestupku o dôvody podľa § 62 ods. 1 písm. a/ a e/ zákona o správnom konaní.

V konaní o povolení obnovy konania nesie dôkazné bremeno vždy navrhovateľ a to jednak pokiaľ ide
o dôvody povolenia obnovy a jednak aj v súvislosti s preukázaním včasnosti podania návrhu. Nie je
povinnosťou správneho orgánu zisťovať dôvody pre povolenie obnovy konania - tie má zistiť, preukázať
a predložiť správnemu orgánu účastník konania. Správny orgán po podaní návrhu má len posudzovaciu
povinnosť, teda preskúmava a posudzuje, či dôvody uvádzané navrhovateľom sú dôvodmi v zmysle
zákona o správnom poriadku a zároveň, či bol návrh podaný včas. V súvislosti s dôvodom v zmysle §
62 ods. 1 písm. a/ zákona o správnom konaní je správny orgán tiež povinný posúdiť, či boli splnené aj



ďalšie súvisiace podmienky pre povolenie obnovy konania a to, či tvrdená skutočnosť mohla mať vplyv
na rozhodnutie vo veci a či ju navrhovateľ skutočne nemohol uplatniť v správnom konaní bez vlastného
zavinenia. Dôležitou skutočnosťou je aj tá, že novými skutočnosťami môže byť len také, ktoré nastali do
vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu.

Návrh na obnovu konania možno podať len v zákonom stanovených lehotách a síce v trojmesačnej
subjektívnej lehote (od momentu, keď sa účastník o dôvodoch obnovy konania dozvedel) v rámci
trojročnej objektívnej lehoty, ktorá začína plynúť momentom nadobudnutia právoplatnosti pôvodného
správneho rozhodnutia. Jedinú výnimkou z tejto časovej podmienky stanovil zákon o správnom konaní
pre návrh na povolenie obnovy konania odôvodnený tým, že sa rozhodnutie dosiahlo trestným činom.
V takom prípade neplatí objektívna lehota, avšak zákon nevylúčil podmienku subjektívnej lehoty,
ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa účastník konania dozvedel o právoplatnosti trestného rozsudku
týkajúceho sa trestného činu, ktorý súvisel so správnym konaním a bol v súvislosti s ním spáchaný. Je
pri tom znovu na navrhovateľovi, aby preukázal, že návrh podal v rámci subjektívnej lehoty.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne konštatoval, že žalobca ani v tomto konaní o
návrhu na povolenie obnovy konania nepreukázal také skutočnosti alebo dôkazy, o ktorých v pôvodnom
konaní nevedel, prípadne z akéhokoľvek dôvodu ich neuplatnil. Správne orgány sa žalobcom tvrdenými
skutočnosťami zaoberali už v prvom konaní o návrhu na povolenie obnovy konania a vysporiadali
sa s nimi. Spočívali v podstate v tom, že žalobca priestupok nespáchal. Nebolo preto ani možné
dôjsť k záveru, že vo veci vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré už v čase prejednávania priestupku
boli známe. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdený trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, žalobca
nepredložil žiaden právoplatný rozsudok týkajúci sa tvrdeného trestného činu spáchaného v súvislosti
s priestupkovým konaním.

V súvislosti s lehotami na podanie návrhu na obnovu konania je potrebné poukázať na to, že žalobca
neuviedol v návrhu, kedy mala začať plynúť subjektívna lehota v súvislosti s dôvodmi obnovy konania
podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o správnom konaní. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca odôvodnil
svoj návrh rovnakými argumentmi a dôvodmi ako svoj prvý návrh na povolenie obnovy konania z roku
2002, konanie o ktorom bolo ukončené rozsudkom krajského súdu č.k. 3So/2/2006-106 zo dňa 23.
mája 2007, právoplatným dňom 13. júna 2007, nemožno dospieť k inému záveru, ako k tomu, že
trojmesačná lehota už dávno uplynula. Pokiaľ ide o subjektívnu lehotu v súvislosti s dôvodom podľa písm.
e/ uvedeného ustanovenia (trestný čin), je zrejmé, že tu označiť začiatok trojmesačnej lehoty žalobca ani
nemohol, nakoľko žiadny taký rozsudok týkajúci sa trestného činu v súvislosti s priestupkovým konaním
vydaný nebol.

Začiatok objektívnej trojročnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania sa viaže v zmysle zákona o
správnom poriadku na nadobudnutie právoplatnosti správneho rozhodnutia, v tomto prípade rozhodnutia
o priestupku žalobcu. Nakoľko žalobca už raz podával návrh na obnovu konania v roku 2002 a tento sa
už v tom čase týkal obnovy priestupkového konania právoplatne ukončeného, bolo taktiež jednoznačné
a logické, že v čase podania druhého návrhu na obnovu konania v roku 2009 uplynula už aj trojročná
objektívna lehota v zmysle § 63 ods. 3 zákona o správnom konaní.

Odvolací súd na záver dodáva, že zákon o správnom konaní v ustanovení § 63 ods. 3 zároveň stanovil,
že správny orgán v rovnakej lehote, teda v lehote 3 rokov od právoplatnosti správneho rozhodnutia,
musí obnovu konania povoliť, resp. v prípade obnovy konania ex offo nariadiť. To znamená, že v
predmetnom prípade mohla byť obnova konania povolená najneskôr v roku 2005. V uvedenej lehote
išlo o lehotu prekluzívnu, teda jej márnym uplynutím nastala situácia, kedy už za žiadnych okolností k
obnove konania dôjsť nemôže a jej zmeškanie nemožno odpustiť. Nakoľko samotný opakovaný návrh
na povolenie obnovy konania bol podaný až v roku 2009 a rozsudok súdu prvého stupňa až 24. apríla
2013, lehota na to, aby žalovaný povolil obnovu priestupkového konania právoplatne skončeného v roku
2002, už uplynula, a teda aj ak by žalobca preukázal splnenie niektorej zo zákonných podmienok pre
povolenie obnovy (nestalo sa tak) a zároveň aj dodržanie subjektívnej lehoty (v návrhu absentovalo, no
zo skutočností vyššie uvedených bolo zrejmé, že uplynula), konanie o priestupku sa už obnoviť nemôže.

Odvolací súd dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa podrobne zaoberal
všetkými žalobnými námietkami a dospel k správnemu názoru, že preskúmavaným rozhodnutím



žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv a chránených záujmov žalobcu, pričom svoj právny záver,
s ktorým sa odvolací súd stotožnil, aj náležitým spôsobom odôvodnil.

Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov
správnych orgánov a krajského súdu vyvrátili, jeho odvolacie námietky, ktoré boli v podstate totožné
s námietkami žalobnými, neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto
s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu
postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c a
§ 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie náhrady trov konania neumožňuje.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.