Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/141/2013 z 20. 5. 2015 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. mája 2015, sp. zn. 8Sžf/141/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:1010200293.1 Najvyšší súd | 8Sžf/141/2013 | ECLI:SK:NSSR:2015:1010200293.1 | 2015-05-20 | Uznesenie Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/15d496a0-3a1e-4863-8843-db852c6ddc91 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1010200293.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/141/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010200293
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: CSc., JUDr. Eva Babiaková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1010200293.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: TOYOTA MOTOR CZECH, spol. s r.o.,
Šafránkova 1238/1, 155 00 Praha 5, Česká republika, zastúpeného: JUDr. Štefanom Haulíkom,
advokátom so sídlom Jesenského 2, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
I/222/118967/2009/990036-r zo dňa 28. októbra 2009, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 2S 67/2010 - 113 zo dňa 25. septembra 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 67/2010 - 113 zo dňa
25. septembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zrušil postupom podľa § 250j ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „O.
s. p.") napadnuté rozhodnutie žalovaného č. I/222/118967/2009/990036-r zo dňa 28.10.2009 ako aj
rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I č. 600/270/176548/07/BarK zo dňa 09.11.2007, ktorými
rozhodnutiami bolo rozhodnuté o žiadosti žalobu o vrátenie dane z pridanej hodnoty za obdobie
január 2006 až december 2006 tak, že správny orgán prvého stupňa tejto nevyhovel a odvolací orgán
prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Krajský súd sa stotožnil so žalovaným v tom smere, že v prejednávanej veci žalobca dodal službu
v tuzemsku, pri ktorej bol platiteľom dane podľa § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „zák. o DPH"). Daňovú
povinnosť je možné preniesť len na zdaniteľnú osobu, ktorá má v tuzemsku sídlo, miesto podnikania
alebo prevádzkareň resp. bydlisko, čo príjemca služby, spoločnosť TOYOTA MOTOR EUROPE NV/SA,
Belgicko, nespĺňala. Pokiaľ došlo k dodaniu služby medzi dvoma zahraničnými osobami na území SR,
musí sa dodávateľ registrovať pre DPH v tuzemsku a povinnosť platiť daň pri dodaní služby mu vyplýva
z § 69 ods. 1 zák. o DPH. Pokiaľ mala byť daňová povinnosť prenesená na príjemcu služby, krajský súd
poukázal, že inštitút zdaniteľnej osoby sa viaže na nezávislé vykonávanie ekonomickej činnosti, ktorou
sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov
a dodávateľov služieb, vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú
ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. V
danom prípade spoločnosť TOYOTA MOTOR EUROPE NV/SA, Belgicko uvedenú definíciu nenaplnila;
prijaté služby nepoužila na účel obratu resp. dodanie služby, nevykonávala v tuzemsku hospodársku
činnosť, i keď prijala od žalobcu plnenie, za ktoré zaplatila sumu vrátane DPH.
Vo vzťahu k miestu dodania zdaniteľného plnenia, krajský súd dospel k záveru, že v rámci obdobia január
až december 2006 žalobca dodal službu na základe zmluvy (program rozvoja siete s cieľom podporiť
predajcov produktov a stratégiu rozvoja siete predajní motorových vozidiel zn. LEXUS) uzavretej medzi
žalobcom a TOYOTA MOTOR EUROPE NV/SA, Belgicko, ktorá služba spočívala v zabezpečení
vzťahujúcemu sa na modernizáciu nehnuteľností, priestorov predajne motorových vozidiel zn. LEXUS
v tuzemsku. Miestom dodania bolo v zmysle § 15 ods. 2 zák. o DPH tuzemsko, nakoľko šlo o dodanie



služby vzťahujúcej sa na nehnuteľnosť. § 15 ods. 2 zák. o DPH bližšie nešpecifikuje, o ktoré konkrétne
služby by malo ísť, iba príkladmo vymenúva služby zahrnuté pod jeho hypotézu („..vrátane služieb
realitných kancelárií, znalcov, architektov a stavebného dozoru..."). Činnosť žalobcu pri plnení zmluvy -
programu rozvoja a modernizácie siete predajní motorových vozidiel bola službou príbuznou k službám
uvedeným v § 15 ods. 2 zák. o DPH a ako taká sa jednoznačne vzťahovala na nehnuteľnosť - predajňu
motorových vozidiel.
Krajský súd poukázal, že problematiku týkajúcu sa DPH jednotlivé členské štáty môžu upraviť vo
svojom vnútroštátnom práve autonómne, musia však dodržať základné zásady fungovania systému
DPH, predovšetkým zásadu neutrality a zásadu proporcionality, ktoré interpretoval SDEÚ vo svojej
početnej judikatúre. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie
dane, a preto každý členský štát musí prijať legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečil, aby
splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. Autonómia členských štátov je vymedzená
zásadami ekvivalencie a efektivity. Členské štáty musia pri vykonávaní právnej úpravy Únie dodržiavať
zásadu legitímnej dôvery (rozsudok SDEÚ Marks&Spencer C-62/00). Právo na odpočet alebo vrátenie
dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa
predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe
(rozsudky SDEÚ C-62/93, C-368/06).
Na prejednávanú vec bolo potrebné aplikovať predpisy Únie, ako napríklad smernicu ES 2006/112/ES
o spoločnom systéme DPH alebo šiestu a ôsmu smernicu Rady ES. Smernice sú záväzné pre členský
štát, ktorému sú určené, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov
sa ponecháva na vnútroštátne orgány. Členské štáty si pri transpozícii smerníc zachovávajú určitú
mieru diskrečnej právomoci a sú viazané iba cieľom preberanej smernice. Aplikácia smernice založená
na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva umožňuje účastníkovi vnútroštátneho súdneho
alebo správneho konania dosiahnuť podobný výsledok, aký by dosiahol v prípade priamej aplikácie
smernice. Orgány aplikácie práva sa majú vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva,
aby sa zabezpečil reálny účinok smernice, bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú
alebo nemajú priamy účinok. Súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie
vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Nepriama aplikácia smerníc na účely interpretácie
sa vzťahuje aj na vnútroštátnu judikatúru. Priama aplikácia ustanovení smernice prichádza do úvahy
len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho
ustanovenia nie je možný. Túto povinnosť majú nielen súdne ale aj správne orgány členského štátu pri
rozhodovaní o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Nie je možné tolerovať orgánom
verejnej moci, ani všeobecným súdom, pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický
postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona,
ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje jeho účel, história jeho vzniku, systematická
súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov, či záväzných predpisov EÚ (napr. aj ciele
smernice). Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý
nie je vyjadrený len v slovách a vetách predpisu, ale v základných princípoch právneho štátu.
Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného v zmysle žalobných námietok, berúc do úvahy
výlučne zdaniteľný obchod medzi žalobcom a spoločnosťou TOYOTA MOTOR EUROPE NV/SA,
Belgicko, bez ďalších okolností, akou bol predchádzajúci obchod medzi žalobcom a tuzemskými
dodávateľmi, by bol právny záver žalovaného v súlade so zákonom. Žalobca však nepochybne
vykonával v tuzemsku v r. 2006 hospodársku činnosť, bol odberateľom viacerých služieb, pričom tieto
dodávky využil v rámci svojho podnikania, keď prijaté služby použil na účel obratu, resp. dodanie služby.
Krajský súd tak dospel k záveru, že vo veci došlo k porušeniu cieľov smerníc EÚ a princípov spoločného
systému DPH. Postupom žalovaného došlo u žalobcu k situácii, kedy v rozhodnom čase zaplatil
rôznym dodávateľom cenu za dodané služby vrátane DPH (celkovo 567 faktúr) a DPH mu nebola
vrátená len z dôvodu, že v jednom zo všetkých obchodných prípadov, po dodaní služby tuzemským
dodávateľom dodal následne žalobca službu v tuzemsku, kedy vystavil faktúru s DPH, ktorú správcovi
dane tiež odviedol. Podľa krajského súdu, úmyslom normotvorcu nebolo obmedziť možnosť vrátenia
DPH oprávnenému subjektu, ak z viacerých čo i len jednu službu dodal do tuzemska spomedzi
mnohých iných obchodných prípadov, kedy konzumoval služby (prijal tovar) v tuzemsku a prípadne
mohol následne služby (tovar) dodať mimo územia SR. Tento režim sa môže vzťahovať jedine na
konkrétny obchodný prípad a nemožno jeho pôsobnosť ľubovoľne rozširovať. Podľa právnych záverov
žalovaného nastala situácia, kedy pre dodanie jedinej služby v tuzemsku, nebola žalobcovi vrátená
DPH, ktorú zaplatil z vyše 500 faktúr v rádovo vyššom objeme ako posudzovaný obchod. Z hľadiska
zmyslu a cieľov spoločného systému DPH, vyplývajúcich z právnych predpisov EÚ, sa uvedené javí
ako v rozpore s daňovými zásadami, predovšetkým zásadou vylúčenia duplicity zdanenia, zásady



spravodlivosti, proporcionality a neutrality. Jednalo sa o takú zjavnú a neznesiteľnú nespravodlivosť,
ktorou bol žalovaný povinný sa zaoberať. Pokiaľ by sa napadnuté rozhodnutie aj javilo byť súladným s
gramatickým výkladom zákona, nemohla by táto prax v budúcnosti obstáť práve v kontexte s princípmi
spoločného systému DPH a cieľmi príslušných smerníc EÚ. Žalovaný svoj záver oprel len o ustanovenie
zákona, pričom neuplatnil eurokonformný výklad a príliš rigidným postupom dospel k nespravodlivému
rozhodnutiu.
Rozhodovanie o trovách konania vyhradil krajský súd na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

Proti predmetnému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho zmeny
v tom zmysle, že odvolací súd žalobu zamietne, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému
súdu na ďalšie konanie.
Uviedol, že ustanovenia ôsmej smernice boli transponované do ustanovení zák. o DPH. Z čl. 7 ods. 1
v nadväznosti na čl. 3 a 4 smernice jednoznačne vyplýva, že DPH, ktorú si zahraničná osoba uplatňuje
vrátiť na základe podanej žiadosti za určité obdobie, t. j. celú žiadanú daň, je možno vrátiť len za splnenia
zákonných podmienok, pričom jednou z nich je splnenie podmienky, že v tomto období nedodala tovar
ani službu v členskom štáte vrátenia dane. Ak zahraničná osoba v tomto období tovar alebo službu
v tomto štáte dodala, zaniká jej nárok na vrátenie celej žiadanej sumy dane uvedenej v žiadosti.
Žiadne ustanovenie smernice neustanovuje, že nárok na vrátenie dane jej zaniká len z plnenia, ktoré
prijala v štáte vrátenia dane a následne toto plnenie v danom štáte aj dodala. Mechanizmus vrátenia
dane zahraničným osobám je špecifický. Žalobca si uplatňoval nárok na vrátenie DPH za obdobie od
01.01.2006 do 31.12.2006, nakoľko však v tomto období dodal službu v tuzemsku, nevznikol mu nárok
na vrátenie celej sumy žiadanej dane za toto obdobie uvedenej v žiadosti. Celá suma by bola žalobcovi
vrátená len za predpokladu, že by splnil všetky zákonné podmienky uvedené v § 56 ods. 2 a §§ 57, 58
zák. o DPH. Uvedenej skutočnosti si je vedomý aj žalobca, ktorý počas konania nikdy nenamietal, že mu
mal byť uznaný nárok z ostatných obchodných prípadov uvedených v žiadosti o vrátenie dane, pretože
by to bolo v rozpore s právom EÚ. Výklad zák. o DPH zo strany žalovaného bol eurokonformný.
Vo vzťahu k neznesiteľnej nespravodlivosti, ktorou sa mal žalovaný zaoberať, poukázal, že daňové
orgány v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nie sú oprávnené posudzovať, či právne predpisy prijaté Radou
ES, transponované do vnútroštátnych predpisov sú voči daňovým subjektom spravodlivé alebo nie.
Nestotožnil sa so záverom krajského súdu, že by aplikáciou vnútroštátnych ustanovení zák. o DPH bola
žalobcovi spôsobená neznesiteľná nespravodlivosť.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca tak, že navrhol napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť, hoci sa s jeho odôvodnením celkom nestotožnil.
Uviedol, že súd bol povinný pri posudzovaní poškodenia žalobcových práv vychádzať z právneho stavu
platného v roku 2006 a nie právneho stavu platného v roku 2008, ako to nesprávne spravil. Pokiaľ až
zák. č. 593/2007 Z. z., ktorý s účinnosťou od 01.01.2008 obmedzil prenos daňovej povinnosti výlučne
na takú zdaniteľnú osobu, ktorá má v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko,
pred jeho účinnosťou takéto obmedzenie neexistovalo, a teda výklad pojmu „zdaniteľná osoba" bolo
potrebné vykladať v kontexte vtedy účinného zák. o DPH, resp. smerníc EÚ, v zmysle ktorého mohla byť
za zdaniteľnú osobu považovaná spoločnosť TOYOTA MOTOR EUROPE NV/SA, Belgicko, ktorá mala
byť platiteľom dane pri poskytnutej službe, keďže došlo k prenosu daňovej povinnosti na prijímateľa.
Žalobca poukázal, že v podanej žalobe žiadal aj o preskúmanie skutočnosti, či z jeho strany refakturáciou
modernizačného poplatku belgickej spoločnosti skutočne došlo k dodaniu služby v tuzemsku. Žalobca
totiž organizačne nezabezpečoval modernizáciu priestorov v predajni, nevykonával stavebný dozor,
expertízne služby zamerané na prípravu a koordináciou konštrukčných prác, nevykonával žiadnu inú
službu vzťahujúcu sa k nehnuteľnosti. Modernizačný poplatok nebol paušálnou náhradou nákladov
súvisiacich s modernizáciou, ale len určitým finančným stimulom na to, aby predajca zmodernizoval
svoju predajňu v súlade so štandardmi značky Toyota platnými na celom svete. Žalobca vystavením
faktúry belgickej spoločnosti nemusel dodať službu v tuzemsku, ktorou skutočnosťou by sa mal odvolací
súd zaoberať. Pokiaľ by mal odvolací súd za to, že slovenský zákon v znení platnom pred 01.01.2008
obmedzoval pojem „príjemca služby" podľa § 5 ods. 1 písm. c/ a § 69 ods. 2 zák. o DPH výlučne na
príjemcu so sídlom, miestom podnikania a prevádzkarňou v SR, navrhol žalobca prerušenie konania a
položenie prejudiciálnej otázky SDEÚ ohľadne výkladu čl. 21 ods. 1 písm. b/ šiestej smernice.
Žalobca sa stotožnil so závermi krajského súdu o nespravodlivosti napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ
zahraničná osoba len v jedinom prípade prefakturovala službu inej zahraničnej osobe, ktorá si túto službu
objednala a bola jej skutočným konzumentom, nemôže byť táto osoba sankcionovaná takým tvrdým



postihom, že jej daňový úrad daného štátu odmietne vrátiť DPH zaplatenú v 566 obchodných prípadoch.
Tento postup nemôže byť v súlade s duchom smerníc EÚ, ktoré upravujú spoločný systém DPH, pretože
aj tieto smernice väčšinou používajú výraz „nedodáva tovary a služby na územie daného štátu", teda
vychádzajú z toho, že pri dodaní služieb na území štátu by malo ísť o akúsi systematickú alebo aspoň
opakovanú činnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10
ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods.
1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu
je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 1 zák. o DPH, zahraničná osoba, ktorá nie je platiteľom podľa tohto zákona, má nárok na
vrátenie dane uplatnenej pri hnuteľnom majetku a službách, ktoré jej dodal platiteľ v tuzemsku, a nárok
na vrátenie dane, ktorú zaplatila v tuzemsku pri dovoze tovaru, za podmienok uvedených v odseku 2
a v §§ 57 a 58.

Podľa § 56 ods. 2 zahraničná osoba má nárok na vrátenie dane, ak
a) je identifikovaná pre daň alebo obdobnú všeobecnú daň zo spotreby v štáte, v ktorom má sídlo,
prevádzkareň alebo bydlisko,
b) v období, za ktoré podáva žiadosť o vrátenie dane, nemala v tuzemsku sídlo, miesto podnikania,
prevádzkareň ani bydlisko,
c) v období, za ktoré podáva žiadosť o vrátenie dane, nedodala tovar ani službu v tuzemsku s výnimkou
1. prepravných služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 46,
2. prepravných služieb a s nimi súvisiacich doplnkových služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa §
47 ods. 6 a § 48 ods. 8,
3. služieb a tovaru dodaného s inštaláciou alebo montážou, ak je osobou povinnou platiť daň príjemca
(§ 69 ods. 2 až 4),
4. dodania zemného plynu a elektriny, ak je osobou povinnou platiť daň platiteľ alebo osoba registrovaná
pre daň podľa § 7 (§ 69 ods. 9),
5. dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu, ktorý bol dovezený z tretieho štátu, ak
zahraničná osoba bola zastúpená daňovým zástupcom podľa § 69a,
6. dodania tovaru v rámci trojstranného obchodu podľa § 45, na ktorom sa zahraničná osoba zúčastnila
ako prvý odberateľ,
d) tovar alebo službu kúpila v tuzemsku alebo tovar doviezla na účely svojho podnikania, ktoré vykonáva
v zahraničí, za podmienky, že by mohla túto daň odpočítať, ak by svoje podnikanie vykonávala v
tuzemsku.

Podľa § 69 ods. 2 zák. o DPH, zdaniteľná osoba je povinná platiť daň pri službe a pri tovare dodanom s
inštaláciou alebo montážou, ktoré jej dodala zahraničná osoba z iného členského štátu alebo z tretieho
štátu, ak ide o službu alebo tovar s miestom dodania v tuzemsku; zdaniteľná osoba nie je povinná platiť
daň, ak je zahraničná osoba platiteľom.

Podľa § 69 ods. 3 zák. o DPH, zdaniteľná osoba je povinná platiť daň pri službách podľa § 15 ods. 8,
ktoré jej dodala zahraničná osoba z iného členského štátu alebo z tretieho štátu.

Podľa § 69 ods. 4 zák. o DPH, platiteľ alebo osoba registrovaná pre daň podľa § 7 je povinná platiť daň
pri službách podľa § 16 dodaných zahraničnou osobou z iného členského štátu, ak službu objednala
pod identifikačným číslom pre daň prideleným tejto osobe v tuzemsku.

Podľa čl. 1 ôsmej smernice Rady o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní
z obratu - Úpravy o vrátení dane z pridanej hodnoty platiteľom dane, ktorí nemajú sídlo na území
štátu (79/1072/EHS) (ďalej v texte uznesenia len „ôsma smernica"), na účel tejto smernice ,,platiteľom
dane, ktorý nemá sídlo na území štátu" je osoba definovaná v článku 4 (1) smernice 77/388/EHS, ktorá
počas obdobia uvedeného v prvej a druhej vete prvého pododseku článku 7 (1) nemá v tomto štáte
ani sídlo svojej hospodárskej činnosti ani stálu pobočku, cez ktorú by vykonávala obchodný styk, a ani,
v prípade, že takéto sídlo alebo pobočka neexistujú, svoje bydlisko alebo svoje bežné sídlo, a ktorá
počas rovnakého obdobia nedodala žiadne tovary ani služby považované za dodané v danom štáte,
s výnimkou:



a) dopravných služieb a súvisiacich vedľajších služieb oslobodených od dane podľa článku 14 (1) i),
článku 15 alebo článku 16 (1), (B), (C) a (D) smernice 77/388/EHS;
b) služieb, pri ktorých platiteľom dane podľa článku 21 (1) b) smernice 77/388/EHS je výhradne ich
príjemca.
Podľa čl. 7 ods. 1 ôsmej smernice, 1. žiadosť o vrátenie uvedená v článkoch 3 a 4 sa vzťahuje na
fakturovaný nákup tovarov a služieb alebo na dovoz uskutočnený v období nie kratšom ako tri mesiace
alebo nie dlhšom ako jeden kalendárny rok. Žiadosť sa však môže vzťahovať aj na obdobie kratšie ako tri
mesiace, ak toto obdobie predstavuje zvyšok kalendárneho roka. Takéto žiadosti sa môžu vzťahovať aj
na faktúry alebo dovozné dokumenty, na ktoré sa nevzťahovali predchádzajúce žiadosti, a ktoré sa týkajú
obchodov ukončených v danom kalendárnom roku. Žiadosti sa musia predložiť príslušnému orgánu
podľa prvého odseku článku 9 do šiestich mesiacov po skončení kalendárneho roka, v ktorom bola daň
splatná.
Podstatou posúdenia v súdnom konaní je zákonnosť daňových orgánov, pokiaľ žalobcovi - zahraničnej
osobe, nevrátili DPH zaplatenú v tuzemsku, keď dospeli k záveru, že žalobca dodal službu v tuzemsku,
a preto neboli splnené podmienky na vrátenie dane.
Žalobca nepopieral, že službu dodal, mal však zato, že pri dodaní služby došlo k prenosu daňovej
povinnosti na príjemcu služby, a teda sa jedná o službu, na ktorú sa vzťahuje zákonná výnimka podľa
§ 56 ods. 2 písm. c/ bod 3 zák. o DPH.

Krajský súd dospel k záveru, že žalobca dodal službu v tuzemsku a zároveň sa nejednalo o zákonnú
výnimku v zmysle § 56 ods. 2 písm. c/ bod 3 zák. o DPH. Zároveň však dospel k záveru, že by bolo v
rozpore s cieľmi a zásadami spoločného systému DPH, pokiaľ by len výlučne toto jediné dodanie tovaru
bránilo vráteniu zaplatenej dane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nespochybňuje legitímne ciele a zásady spoločného systému DPH
citované v napadnutom rozsudku a v plnom rozsahu sa s nimi stotožňuje. Rovnako sa stotožňuje aj s
potrebou eurokonformného výkladu vnútroštátnych ustanovení a odstraňovania prílišného formalizmu
nežiaduceho pri výklade právnych predpisov v záujme ochrany práv a právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb. Eurokonformný výklad však krajský súd oprel výlučne o ciele a zásady
spoločného systému DPH, hoci úprava vrátenia DPH je prakticky totožná v ôsmej smernici a slovenskom
zák. o DPH. V prejednávanej veci však nebolo zo záverov krajského súdu zrejmé, ktoré ustanovenie
slovenského právneho poriadku je v rozpore s európskou úpravou, pokiaľ sa jedná o vrátenie dane
zahraničnej osobe.
K cieľom ôsmej smernice vyplývajúcich z jej preambuly patrí stanoviť pravidlá na zabezpečenie toho,
aby platiteľ dane so sídlom na území niektorého z členských štátov mohol uplatniť nárok na vrátenie
dane, ktorá mu bola fakturovaná za dodávku tovarov alebo služieb v inom členskom štáte, alebo ktorá
bola zaplatená za dovoz do iného členského štátu, a tak zabrániť dvojitému zdaneniu, odstrániť rozdiely
v platných ustanoveniach členských štátov, ktoré v niektorých prípadoch narúšajú obchod a voľnú
súťaž; urýchliť efektívnu liberalizáciu pohybu osôb, tovarov a služieb, a tým napomôže zavŕšiť proces
hospodárskej integrácie a zároveň takéto pravidlá nesmú viesť k rôznemu zaobchádzaniu s platiteľmi
dane v závislosti od toho, v ktorom členskom štáte majú sídlo.
Z rozsudku SDEÚ C-318/11, C-319/11, body 40, 41, 42 vyplýva, že cieľom uplatniteľných smerníc (okrem
iného šiestej a ôsmej smernice, pozn. odvolacieho súdu) je umožniť zdaniteľnej osobe získať vrátenie
DPH zaplatenej na vstupe, ak v prípade neexistencie zdaniteľných transakcií uskutočnených v členskom
štáte vrátenia DPH nemôže túto DPH zaplatenú na vstupe odpočítať od DPH splatnej na výstupe.
Právo zdaniteľnej osoby usadenej v členskom štáte na vrátenie DPH zaplatenej v inom členskom štáte
podľa ôsmej smernice teda zodpovedá právu na odpočet už zaplatenej dane na vstupe vo vlastnom
členskom štáte podľa smernice o DPH. Napokon treba poznamenať, že článok 1 ôsmej smernice a
článok 3 písm. b) smernice 2008/9 výslovne podriaďujú právo na vrátenie DPH neexistencii dodávok
tovarov a poskytnutia služieb, ktoré sa považujú za uskutočnené v členskom štáte vrátenia DPH, ak
zdaniteľná osoba nemá v tomto štáte ani sídlo svojej ekonomickej činnosti, ani stálu prevádzkareň,
odkiaľ vykonávala podnikateľskú činnosť, ani svoje bydlisko alebo obvyklé miesto pobytu, ak takáto
prevádzkareň neexistuje."
Cieľom ôsmej smernice nie je spochybniť systém zavedený šiestou smernicou (pozri najmä rozsudok z
26. septembra 1996, Débouche, 0302/93, Zb. s. I-4495, bod 18). Ôsma smernica okrem iného smeruje k
zavedeniu úprav vrátenia DPH zaplatenej v členskom štáte platiteľmi dane usadenými v inom členskom
štáte. Jej cieľom je tak harmonizovať právo na vrátenie vyplývajúce z článku 17 ods. 3 šiestej smernice



(pozri najmä rozsudok z 13. Júla 2000, Monte Dei Paschi Di Siena, C-136/99, Zb.s. I-6109, bod 20) (z
rozsudku SDEÚ, C-35/05, body 25, 26).
Článok 1 ôsmej smernice v podstate stanovuje dve podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne,
aby platiteľa dane bolo možné považovať za osobu, ktorá nemá sídlo na území štátu, a teda aby si mohol
uplatniť právo na vrátenie dane podľa článku 2 tejto smernice. Na jednej strane predmetný platiteľ dane
nesmie mať v členskom štáte, v ktorom žiada o vrátenie dane, nijakú prevádzkareň. Na druhej strane
nesmel platiteľ dodať nijaké tovary ani poskytnúť služby, ktoré sa považujú za dodané v tomto členskom
štáte okrem niektorých osobitných služieb. Z názvu článku 1 ôsmej smernice uvedeného v bode 42 tohto
rozsudku vyplýva, že právo na vrátenie dane, ktoré táto smernica priznáva platiteľom dane, taktiež závisí
od toho, že osoba, ktorá žiada o vrátenie uvedenej DPH v priebehu príslušného obdobia, nedodala tovary
a neposkytla služby považujúce sa za dodané a poskytnuté v tomto štáte. Pokiaľ predmetné dodávky
elektriny vylučujú uplatnenie ôsmej smernice, odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe sa v zásade musí
priznať, ak sú splnené základné požiadavky, hoci určité formality boli zdaniteľnými osobami opomenuté.
Teda zásada daňovej neutrality bráni sankcii v podobe odmietnutia práva na odpočítanie alebo zníženie
dane (pozri rozsudok z 12. júla 2012, EMS-Balgarija Transport, C-284/11, body 71 a 77; pozri analogicky
takisto rozsudok z 27. septembra 2007, Collée, C-146/05, Zb. s. I-7861, bod 31) (z rozsudku SDEÚ
C-323/12, body 42, 49, 55).
Je nepochybné, že aj súdny dvor, pokiaľ sa jedná o právo na vrátenie dane, o aké išlo vo veci samej,
vychádza výlučne z podmienok, ktoré sú stanovené v ôsmej smernici, pričom jednou z nich je, že platiteľ
nedodal službu, ktorá sa považuje za dodanú v členskom štáte, v ktorom žiada vrátenie DPH. Na druhej
strane, pokiaľ by sa služba považovala za dodanú v členskom štáte, v súlade so zásadou daňovej
neutrality súdny dvor judikuje, že nemožno odmietnuť odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, hoci určité
formality boli zdaniteľnými osobami opomenuté.
Pokiaľ teda krajský súd mal za to, že služba bola poskytnutá v tuzemsku a zároveň sa nejedná o výnimku
v zmysle § 56 ods. 2 písm. c/ bod 3 zák. o DPH, nemôže právne obstáť jeho záver o dôvodnosti žiadosti
o vrátenie zaplatenej dane zahraničnej osobe, keďže tento je v rozpore s citovanou judikatúrou súdneho
dvora.
Právnym posúdením poskytnutej služby medzi žalobcom a spoločnosťou TOYOTA MOTOR EUROPE
NV/SA, Belgicko sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. bol viazaný dôvodmi
odvolania a žalovaný toto posúdenie nenamietal a zároveň vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu
poukazuje, že odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 202 ods. 4 O. s. p.).
Na základe vyššie uvedeného bolo potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť podľa § 221
ods. 1 písm. h/ O. s. p., pričom v ďalšom konaní krajský súd viazaný názorom najvyššieho súdu vo veci
opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie riadne a náležite zdôvodní aplikujúc relevantné na vec
sa vzťahujúce právne predpisy.
Nakoľko krajský súd vyhradil rozhodovanie o trovách konania na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej, rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s.
p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.