Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/18/2014 z 24. 8. 2015
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. augusta 2015, sp. zn. 1Sžso/18/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:5013200736.1
Najvyšší súd | 1Sžso/18/2014 | ECLI:SK:NSSR:2015:5013200736.1 | 2015-08-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, § 111 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f6a7a620-0d22-4b73-9f1d-c44b60f59745
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:5013200736.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/18/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013200736
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:5013200736.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.
Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: J. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. č. XXX, XXX XX H. E., zast.: Lion
Law Partners, s.r.o., advokátska spoločnosť so sídlom Horná č. 32, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36
862 461, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8 - 10, 813 63
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 11. decembra 2013 č. k. 21S/103/2013-100, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 11. decembra 2013 č. k.
21S/103/2013-100   p o t v r d z u j e .

Žalovaná je povinná do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu
náhradu trov odvolacieho konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 83,89 €.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č.: 29596-2/2013-BA z 31.05.2013 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie“
- č. l. 21) žalovaná ako odvolací správny orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č.
461/2003 Z. z.“) potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica č. 952-21/2013-BB
z 21.03.2013 (ďalej na účely rozsudku len „prvostupňové rozhodnutie“, resp. „prvostupňový orgán“) vo
veci priznania nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku pracovného úrazu
zo dňa 09.11.2003 v sume 549,70 €.

2. V prvostupňovom rozhodnutí prvostupňový orgán poukázal na ustanovenia § 99 a § 111 ods. 2
zák. č. 461/2003 Z. z. a ustálil rozsah zavinenia poškodeného na hodnote 40%. Vychádzal z protokolu
Inšpektorátu práce Banská Bystrica č. IBB-40-27-2/P-J42-03 z 28.11.2003 (ďalej na účely rozsudku len
„protokol“, resp. „inšpektorát práce“), kde v jeho časti B/ údaje o úraze je uvedené ako príčinná úrazu

- (7) nedostatočné oboznámenie s podmienkami bezpečnej práce,



- (8) nebezpečný postup práce.

Podľa § 99 zák. č. 461/2003 Z. z. v relevantnom znení pre prejednávanú vec poškodený má nárok na
náhradu za bolesť a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu.

Podľa § 111 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení platí, že ak sa zamestnávateľ sčasti
zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia alebo za smrť poškodeného podľa osobitného predpisu
[§ 196 ods. 2 Zákonníka práce] a osobitný predpis [§ 196 ods. 3 Zákonníka práce]  neustanovuje
inak, poškodený má nárok na úrazovú dávku s výnimkou pracovnej rehabilitácie a rekvalifikácie v
sume určenej podľa rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa alebo právnickej osoby podľa osobitného
predpisu 65) zníženého o mieru zavinenia poškodeného.

Podľa § 196 ods. 2 Zákonníka práce v citovanom znení zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti,
ak preukáže, že

a) postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo
pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne
oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody,

b) jednou z príčin škody bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo
psychotropných látok,

c) zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa
tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom
byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.

Podľa § 196 ods. 3 Zákonníka práce v citovanom znení platí, že ak sa zamestnávateľ zbaví
zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia.
V prípade uvedenom v odseku 2 písm. c) sa zamestnancovi uhradí aspoň jedna tretina škody.

3. V protokole (na str. 4) je podľa prvostupňového orgánu (č. l. 15) ako zistené nedostatky v príčinnej
súvislosti s udalosťou uvedené

- a) zo strany postihnutého žalobcu - zamestnanec vstúpil počas vyprosťovania motorového vozidla
TATRA 148 (ďalej na účely rozsudku len „motorové vozidlo“) s nadstavbou vrtnej súpravy ZIF - 650M
bez vedomia vodiča, do koľají z blata za motorovým vozidlom (nebezpečný priestor), čo je v rozpore s
§ 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 330/1996 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (ďalej na účely
rozsudku len „zák. č. 330/1996 Z. z.“) a

- b) zo strany zamestnávateľa žalobcu: AuREX TRADE, s.r.o., Banská Bystrica - zamestnávateľ
preukázateľne nepoučil zamestnancov o zákaze prepravovať časť vrtnej kolóny - jadrovku s vrtnou tyčou
ťahaním za motorovým vozidlom, čo je v rozpore s § 8b ods. 1 písm. a) bod 1 zák. č. 330/1996 Zb. v
nadväznosti na § 7 ods. 5 písm. a) Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 159/2001 Z. z. o minimálnych
bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov a

- e) zo strany inej osoby D.. O.R., vodiča - tento pri cúvaní s motorovým vozidlom na lesnej nespevnenej
ceste nezastavil, napriek tomu, že stratil z dohľadu žalobcu, následkom čoho došlo k jeho zraneniu,
čo je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky Slovenského úradu bezpečnosti práce a Slovenského
banského úradu č. 208/1991 Zb. o bezpečnosti práce a technických zariadení pri prevádzke, údržbe a
opravách vozidiel.

4. Inšpektorát práce rozhodol o zastavení konania proti zamestnávateľovi žalobcu podľa § 30 ods. 1
písm. h) zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok).

Vodič D.. K. O. bol trestným rozkazom Okresného súdu v Lučenci uznaný vinným, že ako vodič
samohybnej vrtnej súpravy na podvozku nákladného motorového vozidla počas cúvania s motorovým



vozidlom si nevšimol žalobcu stojaceho za uvedeným vozidlom, a teda dopustil sa trestného činu
ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona.

5. Prvostupňový orgán ďalej konštatoval, že žalobca ako poškodený neporušil zákaz prepravovania časti
vrtnej súpravy za motorovým vozidlom, pretože o tomto zákaze nebol zamestnávateľom poučený, ale
vstúpením počas vyprosťovania motorového vozidla do koľají z blata za týmto vozidlom bez vedomia
vodiča, t. j. do nebezpečného priestoru porušil zásady bezpečnej práce, zásady ochrany zdravia pri práci
a zásady bezpečného správania sa na pracovisku.

Z dôvodu zániku zamestnávateľa prvostupňový orgán pri skúmaní skutkového stavu pre vydanie
rozhodnutia si nemohol od zamestnávateľa vyžiadať ďalšie doklady.

6. Po podaní odvolania, pričom v odvolaní žalobca najmä namietal nejasnosť miery určenia svojho
zavinenia vo výške 40%, žalovaná uviedla, že s výškou miery poškodenia na strane žalobcu v rozsahu
40% určenú zamestnávateľom sa stotožnila, nakoľko ako vedúci zamestnanec hrubým spôsobom
porušil predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tým, že pri vyprosťovaní
motorového vozidla vstúpil bez oznámenia vodičovi za uvedené vozidlo, čím svojím zavinením porušil
§ 14 ods. 1 písm. a) zák. č. 330/1996 Z. z.

7. Taktiež v odôvodnení rozhodnutia poukázala na to, že závery šetrenia inšpektorátu práce ukazujú,
že k úrazu došlo priamym konaním postihnutého žalobcu a vodiča D.. O., čo vo svojich výpovediach
potvrdzujú, pričom žalobca bol poučený dňa 08.08.2003 o postupe vrtu, kde v časti II. je uvedené
premiestňovanie vrtnej súpravy. Z toho dôvodu zamestnávateľ preukázal sčasti liberačné dôvody tým,
že konanie poškodeného bolo v rozpore s ustanoveniami zák. č. 330/1996.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

A)

8. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podal žalobu z 09.08.2013 na
Krajský súd v Žiline.

9. V žalobe najmä zdôraznil to, že pôvodne uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej pracovným
úrazom na okresnom súde bol v časti náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
postúpený žalovanej.

Po vydaní pôvodného rozhodnutia žalovanej zo dňa 19.01.2011, bola jeho právna vec prejednaná pred
Krajským súdom v Žiline s tým, že krajský súd pôvodné rozhodnutie rozsudkom vydaným pod č. k.
20S/407/2011-32 dňa 24.01.2012 zrušil a následne správne orgány mali byť viazané právnym názorom
súdu s poukazom na § 250j ods. 7 O.s.p.

10. Ďalej uviedol, že v nasledujúcom správnom konaní sa žalovaná nemala riadiť týmto právnym
názorom krajského súdu a vyhodnotila vec úplne totožné, bez akýchkoľvek iných úvah ako boli
úvahy prezentované v predchádzajúcom konaní, pričom preskúmateľný výpočet miery a zrozumiteľné
zdôvodnenie zavinenia vôbec nevykonal.

Žalobca má za to, že spôsob výpočtu miery zavinenia v rozsahu 40% určenej zamestnávateľom nie je
v rozhodnutí vôbec preukázaný a zdôvodnený, nakoľko žalovaná vychádzala v otázke miery zavinenia
výlučne len z údajov predložených zamestnávateľom vo forme jeho prehlásenia.



11. Tiež žalobca namietal, že žalovaná vyložila jednostranne protokol Inšpektorátu práce Banská
Bystrica z 28.11.2003, a to v neprospech žalobcu, pretože vôbec neprihliadla na výpočet nedostatkov
zo strany zamestnávateľa, ktoré mali priamy vplyv na spôsobenie škody žalobcovi.

Rovnako žalobca poukázal na to, že zamestnávateľ zanikol dňa 17.03.2012 výmazom z Obchodného
registra bez právneho nástupcu, a tento zánik zamestnávateľa nemožno vykladať v neprospech
žalobcu ako slabšieho účastníka konania. Dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti je na strane
zamestnávateľa, ktorý musí preukázať, že žalobca porušil právne alebo ostatné predpisy na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia.

12. Ďalej k povinnosti zamestnávateľa preukázať všetky skutočnosti, ktorých sa dovoláva ako dôvodu
pre čiastočné zbavenie zodpovednosti, poukázal na judikaturu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Cdo 20/2009 ako aj na judikaturu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 71/2001,
a na právne závery z nich vyplývajúce pre túto vec.

13. Vo vzťahu k predmetnej žalobe podala žalovaná písomné vyjadrenie, stotožnila sa so zisteným
skutkovým a právnym stavom vo veci. Žiadala žalobu zamietnuť.

B)

14. Krajský súd v Žiline ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové
rozhodnutie vrátane postupov správnych orgánov v rozsahu danom žalobnými dôvodmi žalobcu, a
dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo potrebné zrušiť pri aplikácii ustanovenia § 250j ods.
2 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku, a to pre nedostatočne zistený skutkový stav a pre
nezrozumiteľnosť, resp. nepreskúmateľnosť dôvodov rozhodnutia žalovaného.

15. Svoj zrušujúci rozsudok s odkazom na ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p., § 2, § 99, § 110 ods. 2, §
111 ods. 2, § 195 ods. 1 a 2, § 196 ods. 1 až 7, § 198 ods. 1 a 2, § 209 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. a
§ 195 ods. 1 a § 196 ods. 2 a 3 Zákonníka práce odôvodnil tým, že v priebehu správneho konania sa
stalo spornou skutočnosťou určenie miery (pomeru) zavinenia žalobcu ako poškodeného na vzniknutom
pracovnom úraze. Navyše počas správneho konania tým, že zamestnávateľ v jeho priebehu zanikol
výmazom z obchodného registra (17.03.2012), nevznikol dôvod, resp. odpadol dôvod na prerušenie
správneho konania do výsledku súdneho konania pred okresným súdom.

Preto všetko dokazovanie vo vzťahu k spornej skutočnosti miery zavinenia ostalo podľa krajského súdu
na správnom orgáne (§ 195 ods. 3 a § 198 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z.). Podľa názoru krajského súdu
správne orgány bez ďalšieho konštatovali a vychádzali opätovne len z tvrdení zamestnávateľa o rozsahu
miery zavinenia zamestnanca vo výške 40%.

16. V súvislosti s uvedeným krajský súd poukázal aj na nepreskúmateľné tvrdenie uvedené v odôvodnení
prvostupňového rozhodnutia, že žalobca neporušil zákaz prepravovania časti vrtnej súpravy za
motorovým vozidlom, pretože o tomto preukázateľne nebol poučený, pričom v odôvodnení rozhodnutia
žalovaného je už uvedené, že žalobca bol poučený o postupe premiestňovania vrtnej súpravy, a to
konkrétne 08.08.2013.

Tieto protichodné tvrdenia správnych orgánov uvedené v odôvodnení rozhodnutia sú teda vzhľadom na
uvedené nezrozumiteľné (§ 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.).



17. Okrem nutnosti zistiť s poukazom na § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, teda v prípade čiastočnej
liberácie sa zamestnávateľa za vznik pracovného úrazu, zavinené porušenie povinnosti zamestnanca
vo vzťahu k vstupu žalobcu do tzv. nebezpečného priestoru je potrebné aj zistiť, či došlo k porušeniu
predpisov, resp. pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (preprava jadrovky s
vrtnou tyčou pripojená k závesnému zariadeniu motorového vozidla klinovým remeňom). Následne vo
vzťahu k týmto predpisom, resp. pokynom zistiť, či teda žalobca svojim zavineným konaním porušil
právne alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci
bol s týmito riadne a preukázateľne oboznámený a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody.

Tiež je potrebné podľa krajského súdu presne stanoviť pomer - mieru zavinenia, zatiaľ stanovenú na
40%, ktorá hodnota nie je podľa názoru krajského súdu zatiaľ vôbec preukázaná, vyhodnotiť jednotlivé
zistenia z protokolu v kontexte s tvrdeniami žalobcu, ako aj vyhodnotiť Technologický postup vrtu a
pokyn na obsluhu a údržbu spojazdneného vrtného agregátu ZIF-650/T-148 (ďalej na účely rozsudku
len „postup vrtu“) vo vzťahu k zavinenému porušeniu právnych resp. pokynov na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, resp. či bol s týmito žalobca riadne a preukázateľne oboznámený.

18. Vzhľadom na uvedené súd žalobe žalobcu vyhovel a rozhodnutie žalovaného postupom podľa §
250j ods. 2 pís. c) a d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

III.

Odvolanie žalovanej/stanoviská

19. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 22.01.2014 (č. l. 110) proti rozsudku krajského súdu žalovaná v
súlade s ustanovením § 205 O.s.p. uviedla ako dôvod odvolania, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p./.

20. Následne odvolací súd v stručnosti rekapituluje odvolacie dôvody žalovanej:

- podanie žaloby až po márnom uplynutí 2 - mesačnej zákonnej lehoty (14.06.2013 - 16.08.2013),

- proti tvrdeniu inšpektorátu práce, že zamestnávateľ preukázateľne nepoučil zamestnancov (t. j. aj
žalobcu) o zákaze prepravovať časť vrtnej kolóny - jadrovku s vrtnou tyčou ťahaním za motorovým
vozidlom, žalovaná brojila odkazom na to, že zamestnávateľ predložil postup vrtu, ktorá obsahuje aj
časť 2 - „Premiestňovanie vrtnej súpravy“,

- doklady, ktoré sú založené v administratívnych spisoch prvostupňového orgánu a žalovanej, jasne
potvrdzujú záver žalovanej, že k úrazu došlo priamym konaním postihnutého O. a vodiča D.. O.,

- na základe uvedeného sa žalovaná stotožnila sa s výškou miery zavinenia na strane žalobcu v rozsahu
40 %, ktorú určil jeho zamestnávateľ.

21. Záverom žalovaná navrhla zrušiť rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie alebo podľa § 220 O.s.p. prípadne rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že
napadnuté rozhodnutie ako aj napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdiť a vydať rozhodnutie aj o
trovách konania.

22. Z vyjadrenia žalobcu (č. l. 114) zo dňa 17.02.2014 vyplýva, že

žalobca podal žalobu na pošte v Banskej Bystrici dňa 14.06.2013 v zákonnej dvojmesačnej lehote,



žalobca tiež zotrval na svojom tvrdení, že nebol poučený o zákaze prepravovať časť vrtnej kolóny -
jadrovku s vrtnou tyčou ťahaním za motorovým vozidlom,

poučenie žalovaného o všeobecných predpisoch na zaistenie BOZP zo dňa 17.07.2003 podľa žalobcu
nemá žiadny relevantný liberačný vplyv na zodpovednosť zamestnávateľa za jeho pracovný úraz.

Záverom žalobca požadoval rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny a priznať náhradu
trov odvolacieho konania vo vyčíslenej sume 83,89 €.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému
je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle
dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu
jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôležitosti
odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

24. Najvyšší súd konštatuje, že podstatou odvolania ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha
preskúmania napadnutého rozhodnutia, je právna otázka, či žalobca svojim konaním spôsobil, že jeho
zamestnávateľ sa sčasti zbavil zodpovednosti za poškodenie zdravia (pracovný úraz zo dňa 09.11.2003),
a potom aká je miera zavinenia žalobcu ako poškodeného.

25. Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na
ust. § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od
logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych
noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a
aby nadbytočne neopakoval fakty pre účastníkov známe z prejednávanej veci spolu s právnymi závermi
krajského súdu, sa Najvyšší súd v svojom odôvodnení iba obmedzil na doplnenie niektorých detailov k
právnym záverom krajského súdu týkajúcich sa nepreskúmateľnosti argumentácie žalovanej o stanovení
miery zavinenia žalobcu, ktorý žalovaná stanovila na výšku 40%.

26. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pôvodné rozhodnutie žalovanej zo dňa 19. januára 2011
Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 20S/16/2011-102 dňa 24. januára 2012 zrušil a vec vrátil ústrediu
na ďalšie konanie s právnym názorom, že ak medzi zamestnancom a zamestnávateľom zostala miera
zavinenia poškodeného a z toho vyplývajúci rozsah zodpovednosti zamestnávateľa sporným, nebol v
tomto štádiu konania v zmysle § 209 ods. 1 O.s.p. spoľahlivo zistený skutočný stav veci a preto pôvodné
rozhodnutie žalovanej orgánu bolo predčasné.

27. Nakoľko ani prostredníctvom konania na Okresnom súde v Banskej Bystrici (toto bolo zastavené 19.
júna 2012 z dôvodu, že odporca, t. j. zamestnávateľ žalobcu ako právnická osoba zapísaná v obchodnom
registri zanikol bez právneho nástupcu) otázka miery nebola uspokojivo vyriešená, žalovaná riešila v



napadnutom rozhodnutí túto spornú otázku prostredníctvom aplikácie ustanovení § 196 ods. 2 a 3 na
prejednávanú vec nasledovne.

Predovšetkým zdôraznila pracovnú pozíciu žalobcu ako vrtmajstra a súčasne vedúceho pracovníka,
ktorý vydal príkaz premiestniť túto vrtnú súpravu po lesnej ceste na iné miesto, pričom žalobca spolu
s vodičom mali jadrovku s vrtnou tyčou priviazať klinovým remeňom o závesné zariadenie motorového
vozidla. Pri presune vrtnej súpravy motorové vozidlo zapadlo do blata a pri jeho cúvaní sa zapnutá tyč
s jadrovkou spriečila. Pri pohybe dopredu sa tyč s jadrovkou uvoľnila a žalobca mal bez upozornenia
vodiča vojsť do koľají za motorové vozidlo s úmyslom ju odtiahnuť na bok. Motorové vozidlo však začalo
cúvať, poškodený nestačil odskočiť a tyč s jadrovkou ho zvalila na cestu, pričom motorové vozidlo prešlo
ponad neho.

28. S poukazom na konštatovanie inšpektorátu práce, že žalobca konal v rozpore so zák. č. 330/1996
Z. z., ďalej že zamestnávateľ predložil postup vrtu, z ktorého má vyplývať pre žalovanú, tiež že žalobca
bol poučený dňa 08. augusta 2003 o tomto postupe vrátane postupu pri premiestňovaní vrtnej súpravy,
ako aj na vyjadrenie zamestnávateľa prostredníctvom zápisu zo 16. augusta 2004 o Stanovení rozsahu
zodpovednosti žalobcu za vznik škody a taktiež, že pri svojom konaní za motorovým vozidlom mal a
mohol vedieť (otázka zavinenia), že si tým môže privodiť ujmu na zdraví, tak žalovaná dospela k záveru
(str. 10 napadnutého rozhodnutia), že zamestnávateľ preukázal sčasti svoje liberačné dôvody tým, že
konanie žalobcu ako poškodeného bolo v rozpore s ustanoveniami zák. č. 330/1996 Z. z. a má za to, že
konanie žalobcu bolo ľahkomyseľné, pričom sa spoliehal na to, že si neprivodí ujmu na zdraví a dospela
k právnemu záveru, že rozsah zodpovednosti na vzniku pracovného úrazu na strane žalobcu vo výške
40 % je primeraný.

29. Najvyšší súd na tomto mieste zdôrazňuje povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou
napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou
je právna istota. S princípom právnej istoty logicky korešponduje požiadavka na riadne odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia.

V súvislosti s uvedeným však na rozdiel od žalovanej Najvyšší súd dospel po oboznámení sa s obsahom
dokumentov v pripojenom administratívnom spise k opačnému záveru, t. j. že postup vrtu predložený
neskôr zamestnávateľom žalobcu nepodporuje tvrdenie žalovanej, že predložením postupu vrtu boli
naplnené liberačné dôvody u pôvodného zamestnávateľa žalobcu.

30. Najmä rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica č. k.: 34/04-1,1/pok/r. zo dňa 15.04.2004
jednoznačne potvrdzuje vyššie uvedené závery spochybňujúce právnu argumentáciu žalovanej:

„Počas šetrenia udalosti bol predložený technologický postup prác vrtu a pokyny na obsluhu a údržbu
spojazdneného vrtného agregátu ZIF-650 / T - 148, kde je aj časť „2. Premiestňovanie vrtnej súpravy“.
Z predloženého technologického postupu však priamo nevyplýva, že súčasti vrtnej súpravy sa nesmú
provizórne priväzovať o závesné zariadenie vozidla a tak ťahaním prepravovať z miesta na miesto.“

31. Takisto citovaná časť 2. postupu vrtu s názvom „PREMIESTŇOVANIE VRTNEJ SÚPRAVY“
vzhľadom na mobilnosť vrtnej súpravy pri jej preprave po cestných komunikáciách kladie dôraz pri
preprave dodržiavať ustanovenia zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách
v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 315/1996 Z. z.“ - platný v čase dňa
pracovného úrazu žalobcu), ktorá požiadavka aj analogicky platí pre premávku motorového vozidla na
lesných cestách (viď najmä § 2, § 18, § 20, § 24 a iné ustanovenia citovaného zák. č. 315/1996 Z. z.).

Podľa § 4 ods. 3 písm. i) zák. č. 315/1996 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec vodič nesmie
ohroziť chodcov prechádzajúcich cez cestu, na ktorú vodič odbočuje, pri odbočovaní na miesto mimo
cesty, pri vchádzaní na cestu a pri otáčaní alebo pri cúvaní.



Podľa § 21 ods. 2 zák. č. 315/1996 Z. z. v citovanom znení vodič nesmie pri cúvaní ohroziť ostatných
účastníkov cestnej premávky.

Podľa § 21 ods. 3 zák. č. 315/1996 Z. z. v citovanom znení platí, že ak to vyžadujú okolnosti, najmä
nedostatočný rozhľad, vodič je povinný zaistiť bezpečné otáčanie alebo cúvanie pomocou spôsobilej a
náležite poučenej osoby.

32. Na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení ďalej u Najvyššieho súdu vznikajú pochybnosti
o riadnom správaní vodiča motorového vozidla vo vzťahu k prítomnosti žalobcu, t. j. osoby evidentne
sa vyskytujúcej na lesnej ceste, ktorá bola inšpektorátom práce vyhodnotená ako nebezpečné miesto.
Podľa citovaných ustanovení nie žalobca ale vodič sa mal presvedčiť, či svojim cúvaním neohrozí
žalobcu za situácie, keď ho stratil z dohľadu, lebo nemohol vierohodne vylúčiť jeho prítomnosť
za vozidlom, kde bola umiestnená ťahaná časť vozidla. Toto však žalovaná v žiadnom prípade
nevyhodnotila.

Takisto v lesnom teréne sa pre pohyb motorového vozidla zhoršujú okolnosti pre jeho pohyb. Ide o
zoskupenie stromov, ktoré môžu brániť vo výhľade, zo zisteného skutkového stavu nepochybne vyplýva,
že celá súprava sa v ten deň pohybovala po nespevnenom povrchu, nakoľko v bahnitej lesnej pôde
sa začali vytvárať koľaje, a toto všetko spôsobovalo stav, ktorý je nutné prinajmenej označiť, ako pre
vodiča neprehľadný. Za týchto skutkových okolností je potom neudržateľný záver, že žalobca konal
ľahkomyseľne, keď vstúpil do koľají za motorové vozidlo s úmyslom urobiť nápravu na rozpojenom
spojení motorového vozidla a ťahanej časti.

33. Preto sa Najvyšší súd nemohol stotožniť so stanoviskom pôvodného zamestnávateľa žalobcu,
ktorého liberáciu žalovaná akceptovala.

V.

34. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalobcu ako aj argumentácie žalovanej Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Bude preto úlohou žalovanej, aby sa v ďalšom konaní riadila právnymi názormi tak Najvyššieho súdu
ako aj krajského súdu vyslovenými v ich rozsudkoch až do okamihu, keď postupom podľa § 22 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch Najvyšší súd nevysloví iný právny záver.

35. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 a
§ 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorých úspešnému žalobcovi právo na náhradu
trov tohto konania vzniklo.

Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá:

1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca žalobcu listom zo 17. februára 2014 v
zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. vyčíslil a Najvyšší
súd uznal:

1.1. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde

1.1.1. vyjadrenie k odvolaniu (14)  ......... 1 úkon práv. pomoci        61,87 €



1.1.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu                                      8,04 €

2. z náhrady 20 % DPH

tzn. v celkovej sume: 83,89 €

Nakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť mu
priznanú náhradu trov.

36. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle
§ 250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti rozhodnúť o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods.
1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).