Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/23/2015 z 25. 8. 2015
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. augusta 2015, sp. zn. 10Sža/23/2015, ECLI:SK:NSSR:2015:6014200671.1
Najvyšší súd | 10Sža/23/2015 | ECLI:SK:NSSR:2015:6014200671.1 | 2015-08-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 48 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., § 120 ods. 2 písm. e) zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dfe5ae9b-6002-46a4-a820-96f2dc01aa5f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6014200671.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/23/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200671
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:6014200671.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci žalobcu:
M. T. T., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Nigérie, t. č. miesto pobytu: XX T., Nigéria, zastúpený
JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou, Hurbanovo nám. 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému:
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Štefánikovo nábrežie 7, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. PPZ-HCP-BB2-73-005/2013-SK
zo dňa 16.12.2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
1Scud/5/2014-78 zo dňa 18.02.2015, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1Scud/5/2014-78
zo dňa 18. februára 2015   p o t v r d z u j e .

Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
rozhodnutia žalovaného č. p. PPZ-HCP-BB2-73-005/2013-SK zo dňa 16.12.2013, ktorým žalovaný
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. p. PPZ-HCP-
BB8-378-025/2013-PP zo dňa 30.09.2013, ktorým v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011
Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o pobyte cudzincov“) bola žalobcovi zamietnutá žiadosť pre udelenie trvalého pobytu na päť
rokov na území Slovenskej republiky.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že v danom prípade informácie podané Slovenskou
informačnou službou majú charakter druhej vety ustanovenia § 2 ods. 6 Zákona o SIS. Avšak aj v
tomto prípade Slovenská informačná služba poskytuje informácie len za splnenia osobitných podmienok
špecifikovaných v odseku 7 citovaného ustanovenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd mal za to, že účastník konania nebol oprávnený sa
s informáciou Slovenskej informačnej služby oboznámiť. Správny orgán na základe vyjadrenia sa
splnomocnenej osoby dňa 26.08.2013 požiadal Slovenskú informačnú službu o zrušenie stupňa utajenia
v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 písm. b) Vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č. 453/2007 Z. z.
o administratívnej bezpečnosti. Slovenská informačná služba nesúhlasila so zrušením stupňa utajenia č.



p.: 65/12-V-22-80/2013-S a trvala na tom, aby bolo s poznatkami k účastníkovi konania zaobchádzané
ako s utajovanou skutočnosťou.

V danom prípade došlo k stretu záujmov v súvislosti so žiadosťou o udelenie trvalého pobytu, a
to verejného práva - verejný záujem, miera ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo
verejného zdravia zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny a súkromného práva, záujmy maloletého
dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny.
Otázkou stretu týchto záujmov sa zaoberal aj  žalovaný, aj súd. Súd po preskúmaní veci dospel k záveru,
že právo na rodinný život, právo dieťaťa bolo v tomto prípade obmedzené v záujme legitímneho cieľa,
ktorým je ohrozenie bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia (§ 48 ods. 2 písm.
b) Zákona o pobyte cudzincov). Krajský súd dospel k záveru, že uprednostnenie tohto práva pri aplikácii
testu proporcionality je dôležitejšie, než právo na ochranu rodiny, súkromia a práv dieťaťa.

K žalobnej námietke ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia krajský súd poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené v súlade s
ustanovením § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Ustanovenie § 120 ods. 1 zákona o
pobyte cudzincov síce odkazuje na aplikáciu Zákona o správnom konaní, avšak za predpokladu, že sa
v tomto zákone neustanovuje inak. Ako to vyplýva z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad všeobecne platné zásady
administratívneho konania obsiahnuté v správnom poriadku. Citované ustanovenie zákona o pobyte
cudzincov je teda vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní lex specialis. Správny orgán
preto nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu
o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.
V podstate sa jedná o snahu zabrániť zverejneniu prameňov, z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa
ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Ak by sa v
odôvodnení uviedol opis zisteného stavu, mohlo by dôjsť k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy
poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa mohlo zmariť konanie príslušných štátnych orgánov a vo
všeobecnosti by mohlo dôjsť aj k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu
ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky.

Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantuje právo na
prístup k súdu, avšak toto právo na prístup k súdu nie je absolútne. Podlieha implicitne pripusteným
obmedzeniam, pretože so zreteľom na jeho povahu ho štát v niektorých prípadoch musí upraviť
predpismi v závislosti od potrieb a možností spoločnosti a jednotlivcov. Obmedzenia by neboli zlučiteľné
s čl. 6 ods. l, ak nesledujú legitímny cieľ alebo ak neexistuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a cieľom, ktorý má byť dosiahnutý. Krajský súd zastáva názor, že právna úprava
obsiahnutá v ustanovení § 120 ods. 2 je súladná s čl. 6 ods. 1 Dohovoru s prihliadnutím na cieľ -
bezpečnosť štátu, ktorý má byť dosiahnutý. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach
uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú;
čl. 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny
prípad, aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (Rui Toria proti Španielsku zo dňa 09.12.1994). Vzhľadom na uvedené súd zastáva názor,
že pokiaľ správne orgány pri posudzovaní žiadosti o udelenie trvalého pobytu vychádzali z obsahu
informácie SIS, majúc za to, že sú naplnené zákonné podmienky pre rozhodnutie podľa § 48 ods. 2
písm. b) Zákona o pobyte cudzincov a v rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem
Slovenskej republiky, postupovali v súlade so zákonom a v ich postupe súd nevidel žiadne pochybenie.

Krajský súd poukázal aj na vyslovený právny názor Ústavného súdu SR v Náleze IV. ÚS 308/2011-90 zo
dňa 25.01.2012 v súvislosti s hodnotením zákonného postupu správnych orgánov a súdu podľa § 52 ods.
2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, ktoré ustanovenie taktiež ukladá správnemu orgánu v odôvodnení
uvádzať iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a neumožňuje mu bližšie
uvádzať dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu (v danom prípade k výroku o zrušení doplnkovej ochrany),
z ktorého vyplýva záver, že zo spisu správneho orgánu, ako aj zo súdneho spisu musí byť zrejmé,
na základe čoho príslušné orgány rozhodovali, aj keď bez explicitne uvedeného dôvodu v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Zo spisovej dokumentácie musí jednoznačne vyplynúť, ktoré skutočnosti zobral
rozhodujúci orgán do úvahy a ktorým pripísal právnu relevanciu, najmä vzhľadom na právne dôsledky
rozhodnutia o neposkytnutí, resp. zrušení doplnkovej ochrany sťažovateľa. Krajský súd mal za to, že



v danom prípade bolo zrejmé, na základe čoho príslušné orgány rozhodovali, pričom v rámci súdneho
prieskumu sa s informáciami SIS oboznámil aj súd. Skutočnosti uvedené v stanovisku Slovenskej
informačnej služby so stupňom utajenia „Dôverné“ aj podľa názoru súdu sú takého charakteru, ktoré
odôvodňujú privodiť právny dôsledok - rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie trvalého
pobytu.

K jednotlivým žalobným námietkam krajský súd po preskúmaní veci dodal, že správne orgány vo veci
dostatočne zistili skutkový stav, tento i po právnej stránke správne posúdili a svoje rozhodnutia aj náležite
odôvodnili, preto žalobné námietky neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Pokiaľ žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie skutočnosti, prečo došlo k uprednostneniu
verejného záujmu pred záujmom súkromným, súd poukázal na ustanovenie § 120 ods. 2 písm. a) zákona
o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého, ak správne orgány zistia, že žalobcovia sú hrozbou pre Slovenskú
republiku z dôvodov v ustanovení vymenovaných, uvedú v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že
ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplynulo, že v takomto prípade nie je
potrebné bližšie odôvodňovať v prípade stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, prečo bol
uprednostnený záujem verejný, keďže priamo zákon ukladá, ako má v takomto prípade správny orgán
rozhodnutie odôvodniť.

Pokiaľ žalobca vytýkal porušenie ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku súd poukazuje na
aplikačnú prednosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov z dôvodov vyššie ozrejmených.
Aj keď žalobca vo všeobecnosti namietal nemožnosť oboznámiť sa s písomnými materiálmi, resp. vytýkal
správnym orgánom v oboch stupňoch otázku hodnotenia dôkazov, v podstate namietal konkrétne len
skutočnosť, že nebol oboznámený sa informáciou SIS a žalovanému vytýkal, že jediným vykonaným
dokazovaním bolo len opätovné vyžiadanie informácie zo SIS. Krajský súd nepovažoval za dostatočné
výhrady voči postupu správneho orgánu len vo všeobecnej rovine. K nemožnosti oboznámenia sa
žalobcu s obsahom utajovanej skutočnosti, sa súd vyjadril, ako sa uvádza vyššie.

Je zrejmé, že v rozhodnutí žalovaného, ako aj v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu nemohli
byť uvedené konkrétne dôvody, pre ktoré správny orgán dospel k záveru o existencii dôvodného
podozrenia, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné
zdravie z dôvodov vyššie uvedených. Krajský súd nezistil v danom prípade svojvôľu štátneho orgánu,
ak po oboznámení sa s obsahom listiny SIS so stupňom utajenia „Dôverné“, rozhodol o potvrdení
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu, pričom
súd má za to, že poznajúc obsah tejto listiny správny orgán v súlade so zákonom vyhodnotil obsah
informácie SIS o tom, že v danom prípade existuje hrozba zo strany žalobcu pre bezpečnosť štátu.

Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/21/2013, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S/68/2011, rozhodnutie I. ÚS/49/2001 Ústavného súdu SR, k tomu
súd uviedol, že nakoľko sa jedná o iný skutkový stav, nie sú pre rozhodujúci súd záväzné, pri rozhodovaní
bolo potrebné prihliadať na obsah informácie SIS ako utajovanej skutočnosti, jedná sa v danom prípade
o iný skutkový stav. Okrem toho jedná sa o utajované informácie, ktoré súd nemôže porovnávať.
Správnemu orgánu nemožno vyčítať nezákonnosť jeho rozhodnutia, resp. absenciu jeho zákonných
náležitostí za podmienok, keď zákon samotný stanovuje, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie správny
orgán iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (§ 120 ods. 2 písm. a) Zákona
o pobyte cudzincov).

II.
Odvolanie žalobcu

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov ustanovených v
§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Žalobcovi bolo síce umožnené podať žalobu v konaní pred súdom a
namietať nezákonnosť rozhodovania a postupu žalovaného, avšak nesprístupnením dôkazu, ktorý bol v
konaní použitý proti nemu a absenciou poznania toho, aký bezpečnostný záujem Slovenskej republiky
svojim konaním žalobca ohrozuje sa táto žaloba nedá považovať za uplatnenie práva žalobcu na účinný
opravný prostriedok. Žalovaný ani Krajský súd v Banskej Bystrici nevytvorili sťažovateľovi podmienky,
aby sa mohol oboznámiť s obsahom tvrdení (resp. aspoň s ich podstatou) proti nemu a aby mohol tieto
tvrdenia účinne napadnúť a uviesť skutočnosti na svoju obranu.



Žalobca nebol informovaný o podstate dôvodov, pre ktoré by mal žalobca byť nebezpečenstvom pre
bezpečnosť Slovenskej republiky. Žalobca nevie, akým svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu,
nevie, o ktorý bezpečnostný záujem uvedený v § 2 ods. 1 písm. i) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov ide a nevie, či ide o konanie súčasné, minulé alebo budúce.

Žalobca má za to, že bolo povinnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici, aby našiel možnosť ako mu
umožniť účinne sa brániť a zároveň vyhovieť potrebám utajenia určitých informácií tak, aby nedošlo
vyzradeniu zdrojov alebo postupov Slovenskej informačnej služby. Ak by takýto postup nebol možný,
je žalobca toho názoru, že takýto dôkaz nie je možné v konaní použiť. Krajský súd v Banskej Bystrici
mal predovšetkým zobrať do úvahy právnu úpravu ustanovenú v Ústave SR, ktorá upravuje viaceré
zásady súdneho konania, vrátane zásady kontradiktórnosti, spravodlivého súdneho konania, účinného
opravného prostriedku a iné. A ak zákon nižšej právnej sily (zákon o pobyte cudzincov) bol v rozpore
s Ústavou SR, mal v prípade žalobcu jednoznačne aplikovať právnu úpravu upravenú v Ústave SR.
Situácia, kedy žalobca nepozná hlavný dôkaz v jeho veci a verejný rozsudok je úplne založený na
utajovaných skutočnostiach, popiera podľa žalobcu zásady právneho štátu.

Ani odvolanie sa na platnú právnu úpravu, kedy zákon o ochrane utajovaných skutočností nepriznáva
žalobcovi právo oboznámiť sa s predmetným dôkazom, alebo jeho podstatou, nesmie súdu brániť v tom,
aby postupoval ústavne konformným spôsobom. Bolo tak povinnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici
nájsť spôsob, ako umožniť žalobcovi brániť svoje práva tak, aby boli zároveň zachované požiadavky
na utajenie určitých informácií. Ak takáto možnosť nie je, má žalobca za to, že predmetná utajená
informácia nemôže byť určujúcim dôkazom v jeho prípade. Takýmto postupom žalovaný správny orgán
ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici v zásade umožnili, aby iný správny orgán v konaní rozhodol.
Odvolanie sa na zákon o ochrane utajovaných skutočností je najľahším spôsobom ako si štátny orgán
môže presadzovať svoje záujmy bez toho, aby na druhej strane mal „rovnocenného partnera“. Účastník
konania, ktorý sa nemôže účinne brániť, lebo nevie ani len podstatu dôvodov, resp. konanie, ktorým
ohrozuje bezpečnosť Slovenskej republiky, tak ako to definuje § 2 ods. 1 písm. i) zákona o pobyte
cudzincov má v súdnom konaní vždy horšie a slabšie postavenie ako štátny orgán, ktorý takéto
rozhodnutie vydal.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva by osoby mali byť oboznámené aspoň s podstatou
dôvodov, pre ktoré sa považujú za nebezpečné. V tomto prípade nebol žalobca oboznámený ani s
podstatou dôvodov a ani sa nemohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v konaní. Ustanovenie
§ 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, ktoré aplikoval žalovaný nie je podľa žalobcu v súlade
s Ústavou SR, konkrétne s ustanovením § 48 ods. 2, podľa ktorého „každý má právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom“.

Ústavne garantovaná rovnosť pred zákonom a rovnosť účastníkov súdneho konania zabezpečuje
rovnaké postavenie procesných strán (účastníkov súdneho konania) tak pri aplikácii hmotných, ako aj
procesných predpisov.

Podľa Ústavného súdu SR, „všetci účastníci občianskeho súdneho konania, vrátane konania pred
správnym súdnictvom majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za
rovnakých procesných podmienok bez znevýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.
Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z
účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný“. (PL. ÚS 15/03)

Žalobca mal v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici nepochybne horšie procesné postavenie
ako žalovaný správny orgán. Žalobca bol v tomto konaní úplne obmedzený na svojich právach, keďže
nevie nič, okrem právnej kvalifikácie svojho „postavenia“ ako ohrozovateľa bezpečnosti štátu. Na strane
druhej, žalovaný správny orgán mal k dispozícii plnú vedomosť o tom, prečo by žalobcov pobyt v SR mal
byť považovaný za bezpečnostnú hrozbu. Je teda jednoznačné, že procesné postavenie oboch strán
nebolo rovné a že žalobcovi nebola v konaní daná možnosť účinne obhajovať svoju vec za najlepších
možných podmienok.

Na základe uvedeného navrhol žalobca rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a zrušiť rozhodnutie
žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu.



III.
Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu

Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný odvolací
orgán riadne vyhodnotili a zvážili stanovisko Slovenskej informačnej služby, na základe ktorého rozhodol
v napadnutom konaní. V žiadnom prípade nešlo o rozhodnutie iného správneho orgánu, ale poskytnutie
zistených skutočností Slovenskou informačnou službou, ktoré majú zásadný vplyv na rozhodovanie vo
veci. Išlo o zákonný postup vyplývajúci z ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov; policajný
útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu na
päť rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému
útvaru do desiatich dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie.

Žalovaný k námietke žalobcu, k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život na území Slovenskej
republiky so svojou manželkou a maloletým synom, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky opätovne,
tak ako v stanovisku k žalobe uviedol, že v prípade žalobcu správne orgány brali na zreteľ aj
záujmy maloletého dieťaťa žalobcu a riadne zvažovali vyváženosť záujmu verejnosti a ochranu práv
väčšiny obyvateľov Slovenskej republiky v protiklade s ochranou práv na rodinný život žalobcu, pričom
vychádzali z týchto skutočností.

Zo spisového materiálu účastníka konania vyplynulo, že účastník konania v minulosti už žiadal o udelenie
trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Nakoľko bolo už vtedy zo Slovenskej informačnej
služby Bratislava zaslané vyjadrenie k účastníkovi konania s pozitívnym výsledkom, jeho žiadosť bola
Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Prievidza dňa 14.02.2011 právoplatne zamietnutá.

Ďalej zo spisového materiálu vyplynulo, že účastník konania dňa 05.05.2010 v Lagose, Nigérijská
federatívna republika, uzavrel manželstvo s L. O., nar. XX.XX.XXXX, štátnou príslušníčkou Slovenskej
republiky, trvalo bytom X.. Manželom sa dňa XX.XX.XXlX . v Bojniciach narodil syn E. M. T., štátny
príslušník Slovenskej republiky.

Veľvyslanectvo Slovenskej republiky pri podaní žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov
vykonalo so žiadateľom pohovor, z ktorého vyplynulo, že manželia sa zoznámili v roku 2006, v súčasnosti
nežijú v spoločnej domácnosti. Manželka za žiadateľom cestuje na návštevu približne dva až tri razy
za rok.

Žalovaný bral do úvahy aj skutočnosť, že tak ako účastníkovi konania, tak aj jeho manželke bola známa
skutočnosť, že už v minulosti bola účastníkovi konania zamietnutá žiadosť o povolenie na pobyt na
území Slovenskej republiky pre dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte
ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Takisto majú znalosť aj o trestnej
minulosti účastníka konania, ktorá mala za následok administratívne vyhostenie z územia Rakúska do
Slovenskej republiky, v ktorej mal v tom čase účastník konania povolený pobyt. Žalovaný má za to, že
na základe uvedených skutočností účastník konania a aj jeho manželka sú si vedomí, že je predpoklad,
že účastníkovi konania bude opätovne nepovolený pobyt a že nebudú môcť spoločne žiť na území
Slovenskej republiky.

Ďalej žalovaný bral do úvahy aj skutočnosti, že účastník konania so svojou manželkou od sobáša v
roku 2010 nežijú v spoločnej domácnosti, v Slovenskej republike bol naposledy v roku 2008 a že v dobe
vydania napadnutého rozhodnutia finančne neprispieval na svoje dieťa.
Žalovaný vychádzal aj zo skutočnosti, že účastník konania nie je z územia Slovenskej republiky
vyhosťovaný, nezakazuje sa mu vstup na územie Slovenskej republiky a ani nijako sa mu neobmedzuje
sloboda pobytu a pohybu, ale v súlade so zákonom o pobyte cudzincov sa len rozhoduje o zamietnutí
jeho žiadosti o trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky, v zmysle ustanovenia § 48 ods.
2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

Na základe uvedeného žalovaný navrhoval odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdil.

IV.



Argumentácia rozhodnutia žalovaného

Žalovaný svojím rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BB2-73-005/2013-SK zo dňa 16.12.2013 zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. p. PPZ-HCP-
BB8-378-025/2013-PP zo dňa 30.09.2013, ktorým v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. b) „zákon o pobyte
cudzincov“) bola žalobcovi zamietnutá žiadosť pre udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území
Slovenskej republiky.

Žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že v zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte
cudzincov policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť', že ide o bezpečnostný
záujem Slovenskej republiky, nakoľko je viazaný mlčanlivosťou a nemôže z vlastného rozhodnutia
odtajniť informácie pod stupňom utajenia „Dôverné“. Prvostupňový správny orgán a takisto aj odvolací
orgán riadne zvážili, či dôsledky zamietnutia žiadosti sú zjavne neprimerané dôvodom ohrozenia
verejného poriadku. Oprávnený správny orgán vychádzajúc z informácie uvedenej v stanovisku
Slovenskej informačnej služby riadne zvážil, že je preukázané dôvodné podozrenie, že štátny príslušník
tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Ďalej
žalovaný poukázal aj na skutočnosť', že správny orgán tento dôkaz - správu Slovenskej informačnej
služby získal zákonným spôsobom, nakoľko z ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov
policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého
pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej
informačnej služby.

Poukázal na skutočnosť, že stanovisko Slovenskej informačnej služby uvádza skutočnosti, ktorými
disponuje a ktoré poukazujú na dôvodné podozrenie. Slovenská informačná služba je štátnym orgánom
Slovenskej republiky, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku
a bezpečnosti štátu. Vo svojej činnosti sa spravuje ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými
všeobecne záväznými právnymi predpismi a pri plnení úloh je oprávnená spolupracovať s orgánmi iných
štátov obdobného zamerania a pôsobnosti. Správny orgán nemá možnosť a nie je ani účelné duplikovať
zistenia iného štátneho orgánu, ktorému to vyplýva priamo ho zamerania, a preto vychádza z doložených
informácií. Takisto má za to, že Slovenská informačná služba je štátny orgán, ktorý musí pri svojej
činnosti postupovať zákonným spôsobom a kontrolný systém mu nedovolí nezákonnosť' pri získavaní
dôkazov pre svoje rozhodnutia.

Žalovaný mal za to, že napriek skutočnosti, že v zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) zákona
o pobyte cudzincov policajný útvar z pochopiteľných dôvodov uvedie v odôvodnení rozhodnutia
skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, nakoľko je viazaný mlčanlivosťou,
účastník konania má možnosť dať preskúmať zákonnosť rozhodnutia príslušnému nezávislému súdu,
ktorý má právo sa oboznámiť s utajovanými skutočnosťami, ktoré mali za následok zamietnutie jeho
žiadosti.

V.
Právny názor Najvyššieho súdu SR

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 O.s.p. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§
204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ust. §
250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné. Rozhodol
jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
26. augusta 2015  (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických



osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Podľa § 48 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti
o udelenie trvalého pobytu prihliada na
a) verejný záujem, mieru ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia zo
strany štátneho príslušníka tretej krajiny,
b) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho
príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu,

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie
trvalého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí
bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie.

Podľa § 2 ods. 1 písm. i) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením
bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú
celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a
slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.

Podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise
ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.

Podľa § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia
iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny
príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.

Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie
prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho
ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému
útvaru do desiatich dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie.

Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o SIS“), informačná služba poskytuje informácie o trestnej činnosti útvarom Policajného
zboru a prokuratúry, a to najmä o páchaní organizovanej trestnej činnosti. Nevyhnutné informácie
poskytuje aj iným štátnym orgánom, ak ich potrebujú na zamedzenie protiústavnej alebo inej protiprávnej
činnosti.

Podľa § 2 ods. 7 zákona o SIS, získané informácie sa poskytujú iba na splnenie účelu vyjadreného
v odsekoch 4 až 6 a § 1 ods. 3. Informácie podľa odseku 6 sa poskytnú len za podmienky, že ich
poskytnutím nedôjde k ohrozeniu plnenia konkrétnej úlohy informačnej služby podľa tohto zákona alebo
k odhaleniu zdrojov a prostriedkov informačnej služby alebo k odhaleniu totožnosti jej príslušníkov alebo
osôb konajúcich v prospech informačnej služby; to neplatí, ak by bol následok spôsobený neposkytnutím
informácií zjavne závažnejší ako následok, ktorý hrozí ich poskytnutím.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia
žalovaného, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu, ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť pre udelenie trvalého pobytu na päť rokov
na území Slovenskej republiky, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového
správneho orgánu, najmä z toho  pohľadu, či sa krajský súd  vysporiadal so všetkými námietkami
žalobcu v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil  zákonnosť a správnosť uvedených
rozhodnutí.



Odvolací súd po preskúmaní námietok žalobcu dospel k záveru, že tieto nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku ani zákonnosť rozhodnutia žalovaného.
Rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BB2-73-005/2013-SK zo dňa 16.12.2013, ktorým žalovaný zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. p. PPZ-HCP-
BB8-378-025/2013-PP zo dňa 30.09.2013, ktorým v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov bola žalobcovi zamietnutá žiadosť pre udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území
Slovenskej republiky je v zmysle ust. § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov bolo potrebné
aj podľa názoru odvolacieho súdu potrebné považovať za  zákonné, pričom odvolací súd  považuje
za dôležité zdôrazniť, že  preskúmanie ústavnosti uvedeného ustanovenia je zverená do právomoci
Ústavného súdu SR.

Návrh verejnej ochrankyne práv zo dňa 14.07.2014 na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/
Ústavy SR, v ktorom žiadala  ústavnú súd o vyslovenie  nesúladu ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č.
404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods.
1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl.
14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach) bol uznesením ústavného súdu
PL. ÚS 40/2014-19 zo dňa 17.12.2014 odmietnutý ako neprípustný.
S poukazom na uvedené, musel Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní odvolacích námietok
žalobcu, ktorým napadol rozsudok krajského súdu a v tej  súvislosti pri posudzovaní zákonnosti
napadnutého rozhodnutia žalovaného vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákona o pobyte cudzincov
(konkrétne jeho ustanovenia § 120 ods. 2), ktoré žalovaný pri rozhodovaní na daný prípad aplikoval.
Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje samotným rozhodovaním Ústavného súdu
Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky a
jeho následnými právnymi účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej
moci v individuálnych veciach. Princíp právnej istoty je založený na prezumpcii ústavnosti právnych
predpisov (až do opačného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky) a vzhľadom k tomu, že
k takémuto rozhodnutiu, ktorým by bola spochybnená ústavnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o
pobyte cudzincov nedošlo, najvyšší súd  sa obmedzil pri posudzovaní námietok uplatnených žalobcom
len v kontexte namietanej nezákonnosti.

Pri posúdení námietok žalobcu vychádzal z toho, že pokiaľ správne orgány na prípad žalobcu pri
rozhodovaní o jeho žiadosti vydali rozhodnutie, ktoré  je odôvodnené v súlade s ustanovením § 120 ods.
2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia
iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie  o zamietnutí
žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny
príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, neukrátili žalobcu na žiadnom z
jeho práv a žalobca nemohol úspešne namietať nezákonnosť rozhodovania žalovaného, ktorú videl
žalobca v tom, že žalovaný ani krajský súd nesprístupnili dôkaz, ktorý bol v konaní použitý proti nemu,
pričom absenciu poznania toho, aký bezpečnostný záujem Slovenskej republiky svojim konaním žalobca
ohrozuje žalobca označil za neúčinný opravný prostriedok, ktorým sa môže domáhať ochrany svojich
práv.

Takúto námietku žalobcu vyhodnotil odvolací súd aj vo svetle rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS
40/2014-19  zo dňa 17.12.2014 za nedôvodnú a nespôsobilú spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktorý žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

Ustanovenie § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov síce odkazuje na aplikáciu zákona o správnom
konaní, avšak za predpokladu, že sa v tomto zákone neustanovuje inak. Ako to vyplýva z ustanovenia §
120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu
nad všeobecne platné zásady administratívneho konania obsiahnuté v správnom poriadku. Citované
ustanovenie zákona o pobyte cudzincov je teda vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
lex specialis.
Správny orgán preto nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho
viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem
Slovenskej republiky.
K tomu ho priamo zmocňuje ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov avšak len v prípade,
že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.
Takáto okolnosť aj podľa názoru odvolacieho súdu bola preukázaná.



V danej veci sa senát 10S Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 16.07.2015 oboznámil s obsahom
utajovanej písomnosti Slovenskej informačnej služby vedenej pod č. 65/12-V-22-80/2013-S zo dňa
13.06.2013, pričom dospel k záveru, ktorý učinili správne orgány, rovnako tak aj krajský súd, že existuje
dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť
štátu, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 v spojení s § 250ja ods.
3 druhá veta O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Najvyšší súd ešte dodáva, že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa
16.12.2009 (87/2009) právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského
zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej
ochrany.
Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t. j.
existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života. Týkajú sa aj zamýšľaného rodinného
života, ktorý sa síce ešte v plnosti neetabloval, avšak je založený na platnom a skutočnom (pravom)
manželstve zahŕňajúcom blízky vzťah a spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného
zásahu alebo krátko pred ním.
Orgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva Európskej únie alebo v
prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych aktov orgánov
Európskej únie rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu štandardu priznaného
dohovorom, pretože tento záväzok do 1. decembra 2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o
Európskej únii a od 1. decembra 2009 vyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv
Európskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy.
V prípade záveru, že manželstvo cudzinca so štátnym občanom Slovenskej republiky spadá do sféry
ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 dohovoru, vyžadujú kritériá vyplývajúce z čl. 8 ods.
2 dohovoru náležité právne posúdenie, či odoprenie povolenia na trvalý pobyt možno v danom prípade
považovať za zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie rodinného života.
Je však potrebné podotknúť, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 dohovoru
nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie
sa na území toho-ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať
usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 dohovoru negarantuje právo na
rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký. (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009; rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sža/39/2011 zo dňa
13.09.2011).
Pokiaľ teda, krajský súd vyhodnotil námietky žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného za nedôvodné
a  rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a žalobu žalobcu podľa § 250j ods.1
OSP zamietol, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie.

O trovách konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože bol v konaní neúspešný a odporca nárok na náhradu trov konania nemá.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.