Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/15/2015 z 17. 6. 2015 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 17. júna 2015, sp. zn. 1Sža/15/2015, ECLI:SK:NSSR:2015:7014201407.1 Najvyšší súd | 1Sža/15/2015 | ECLI:SK:NSSR:2015:7014201407.1 | 2015-06-17 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 13 zákona č. 480/2002 Z. z., zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/16b5cff6-5a5d-475f-8359-9c6a26859ecc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:7014201407.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/15/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201407
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7014201407.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov
JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: G.
B. K., nar. XX.XX.XXXX v obci R. R., okres L. K., provincia L., Afganská islamská republika (ďalej len
„Afganistan"), afganskej štátnej príslušnosti, tadžickej národnosti, islamského vierovyznania - sunnitskej
vetvy, adresa posledného trvalého pobytu v zahraničí v obci R. R., okres L. K., provincia L., Afganistan,
t.č. miesto pobytu Z. E., R. X, Q., zastúpený Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou so sídlom Brečtanová
21, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6,
Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-403-40/PO-Ž-2013 zo dňa 20. októbra 2014,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/52/2014-24 zo dňa 28.
januára 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/52/2014-24 zo dňa
28. januára 2015, p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

PREDMET KONANIA

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-403-40/PO-
Ž-2013 zo dňa 20.10.2014 v časti o neudelení azylu. Napadnutým rozhodnutím odporca podľa § 13
ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v
čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ,,zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl a podľa
§ 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že dôvodom neudelenia azylu tu bolo nesplnenie
relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Svoju žiadosť navrhovateľ
zdôvodnil skutočnosťou, že pracoval pre firmu RMA Afganistan - Mercedes Benz ako tlmočník a
chodieval na nákupy. Odporca venoval týmto dôvodom náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem
výsluchu navrhovateľa, aj obsahom správ o krajine pôvodu, na ktoré poukázal v rozhodnutí. Odporca
správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu.



K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôraznil, že predpokladom udelenia azylu podľa
§ 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto
ustanovení. Podľa krajského súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako
prenasledovanie, okrem všeobecných predpokladov, musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov,
smerujúce voči konkrétnej osobe. Tu však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený.
Žiaden štátny orgán nevykonal voči nemu žiadne kroky administratívneho, trestného či iného postihu.
Odporca tieto skutočnosti vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského
dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951.

Záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle
je vecne správny, keďže ide o žiadateľa, ktorý objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany
štátnych orgánov, ani neštátnych pôvodcov. Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu azylového
konania sa javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine
pôvodu ako neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody
pre udelenie azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle.

Odporca sa zaoberal aj podmienkami udelenia azylu podľa § 10 zákona o azyle, t.j. na účel zlúčenia
rodiny. Neboli tu splnené zákonné podmienky, nakoľko nemá rodinných príslušníkov s udeleným azylom.

Podľa názoru krajského súdu odporca v ďalšom konaní po rozhodnutí krajského súdu, ktorý
predchádzajúce rozhodnutie o neudelení azylu zrušil a vrátil, doplnil dokazovanie v intenciách
rozhodnutia a zistený skutkový stav náležite posúdil. K námietke, že odporca neprihliadol na Príručku
UNHCR, krajský zdôraznil, že ide o odporúčací dokument, ktorý v rozhodnutí odporcu našiel svoj odraz.

V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Navrhovateľ neuviedol ani skutočnosti, z ktorých by bolo možné
vyvodiť záver, že by z dôvodu tadžickej národnosti zažíval nejaké problémy v krajine pôvodu.

K odvolacej námietke, že pri skúmaní dôvodov prenasledovania a pôvodcov prenasledovania je
potrebné vychádzať z aktuálnych správ, krajský súd zdôraznil, že pri skúmaní podmienok pre udelenie
azylu je potrebné vychádzať z času, kedy navrhovateľ opustil krajinu pôvodu, na rozdiel od aplikácie
inštitútu doplnkovej ochrany, ktorá sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa
do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastavajúcim v odlišnom čase, než v prípade
aplikácie inštitútu azylu.

Podľa názoru krajského súdu je zrejmé, z akých argumentov odporca vychádzal, dokazovanie vykonal a
vyhodnotil riadnym spôsobom. Riadne zistil skutkový stav veci a z tohto podkladu vychádzal. Podrobne
sa zaoberal všetkými skutočnosťami, a k ich vyhodnoteniu nemal krajský súd výhrady.

II.

Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie v celom rozsahu z dôvodov, že súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K neúplnému zisteniu skutkového stavu veci navrhovateľ uviedol, že prvostupňový súd, tak ako odporca
pred ním, nedostatočne zistil skutkový stav veci a to v kontexte nevykonania dôkazu: Príručka UNHCR:
Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl z Afganistanu. V príručke sa konštatuje, že UNHCR považuje
takéto osoby, t.j. zamestnancov rozvojových agentúr, za spôsobilé na medzinárodnú ochranu vo forme



azylu z dôvodu ich politického presvedčenia. K zohľadneniu týchto správ zaväzuje priamo kvalifikačná
smernica.

K nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci navrhovateľ uviedol,
že prvostupňový súd ako odporca pred ním, nesprávne skonštatovali, že navrhovateľ nespĺňa
podmienky na udelenie azylu. K forme prenasledovania uviedol, že v prípade návratu má obavy pred
prenasledovaním spočívajúcim v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
pričom oprávnenosť obáv potvrdzujú informácie o krajine pôvodu. K pôvodcovi prenasledovania je
podľa navrhovateľa neštátny aktér a štát jeho ochranu zabezpečiť nedokáže. Majú za to, že odporca
musí zohľadniť všetky skutočnosti týkajúce sa krajiny žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o
udelenie azylu. K dôvodu prenasledovania navrhovateľ uviedol: 1. Politické presvedčenie - podľa
Príručky sú osoby s podobným profilom ako má navrhovateľ spôsobilé na poskytnutie medzinárodnej
ochrany vo forme azylu za ich politické presvedčenie. 2. Príslušnosť k národnostnej menšine -
navrhovateľovi ako príslušníkovi tadžickej národnostnej menšiny odporúča spomínaná Príručka udeliť
azyl. Pokiaľ ide o objektívnosť obáv, tá je preukázaná všeobecnými informáciami o krajine pôvodu, a
to tými, ktoré sú zaradené v spise odporcu, ako aj inými dostupnými informáciami pojednávajúcimi o
situácii a Príručka. Dostupné správy preukazujú, že je pravdou, že navrhovateľ je ako zamestnanec
rozvojovej agentúry považovaný za spolupracujúceho medzinárodnými silami, čím je mu prisudzované
politické presvedčenie, je pravdou, že osoby sú z tohto dôvodu prenasledované, príslušníci tadžickej
národnostnej menšiny sú rovnako prenasledovaní, je pravdou, že UNHCR považuje osoby rovnakého
profilu, ako je navrhovateľ, za osoby spĺňajúce podmienku prenasledovania a odporúča takýmto osobám
udeliť azyl. Tieto skutkové závery ukazujú ako mal odporca a prvostupňový súd rozhodnúť a ak tak
neurobili, dospeli k nesprávnemu právnemu názoru a na základe nesprávnych skutkových zistení dospel
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

S ohľadom na uvedené žiadali odvolací súdu, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie
odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

K podanému odvolaniu odporca uviedol, že napadnuté rozhodnutie, ktorým nebol navrhovateľovi
udelený azyl považuje za vecne správne a zákonné. Navrhovateľ počas konania o udelenie azylu,
ani v opravnom prostriedku neuviedol také dôvody, ktoré by oprávňovali správny orgán udeliť azyl.
Námietky právnej zástupkyne nepovažuje odporca za dôvodné, pretože tu absentuje odôvodnenosť
navrhovateľovej obavy z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, keď na udelenie
azylu musia byť splnené predpoklady na jeho udelenie. Teda opodstatnenosť obavy z prenasledovania z
dôvodov rasových, náboženských, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd. Odporca poukázal aj
na skutočnosť, že navrhovateľ nikdy nepožiadal o azyl z dôvodu svojej tadžickej národnosti. Táto
námietka sa preto javí ako účelová. Odporca akceptoval navrhovateľove pôsobenie ako tlmočníka pre
nemeckú firmu, čo sa prejavilo v tom, že mu poskytol doplnkovú ochranu, ktorá mu poskytuje dostatočnú
záštitu pred eventuálnym bezprávím. Navrhoval preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
krajského súdu potvrdil.

IV.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

V rozhodnutí, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a poskytol doplnkovú ochranu uviedol, že
navrhovateľ bol 22.08.2013 na základe Dublinského dohovoru vrátený z územia Švédskeho kráľovstva.



Prvýkrát požiadal navrhovateľ o azyl 15.10.2011 po nelegálnom príchode a následnom zadržaní na
území SR, pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné, z dôvodu, že na Slovensku
platia zákony a pokladá sa za človeka, ktorý chce ľuďom pomôcť. Chce tu ostať žiť a pracovať. Po podaní
vyhlásenia bol zaslaný do Záchytného tábora Humenné, kde s ním boli vykonané prvotné úkony, spojené
s azylovou procedúrou. Bol poučený o svojich právach a povinnostiach, počas konania o azyle. Dňa
07.11.2011 bol s ním vykonaný vstupný pohovor. Pred pohovorom prehlásil, že poučeniu v plnej miere
porozumel. Bol upozornený na to, že musí vypovedať pravdivo a uviesť všetky skutočnosti, pre ktoré
požiadal o medzinárodnú ochranu. Počas pohovoru uviedol iné identifikačné údaje, pričom nesprávne
údaje po zadržaní na území SR uviedol zámerne, lebo mu tak poradil prevádzač. Ďalej uviedol, že v
Afganistane v roku 2008 ukončil dvanásťročnú školskú dochádzku a koncom roka 2009 si v provinčnom
meste Kundúz otvoril obchod s potravinami, v ktorom okrem iného predával aj alkoholické nápoje.
Niekedy večer, začiatkom augusta 2011, keď nebol doma, prišli k nim domov príslušníci hnutia Taliban.
Otcovi povedali, že vedia o tom, že jeho syn predáva alkoholické nápoje, čo je v Afganistane zakázané.
Otec im povedal, že nemá vedomosť o tom, kde sa jeho syn momentálne nachádza. Talibanci potom
otca zbili a odišli preč. Synovi zatelefonoval, že ho doma hľadali kvôli nelegálnemu obchodovaniu s
alkoholom. Odporučil mu, aby sa domov radšej nevracal. Žiadateľ potom zostal týždeň bývať u známeho
v meste Kundúz. Cez deň chodieval do obchodu a snažil sa predať všetok tovar. Po dohode s rodičmi sa
potom rozhodol, že bude pre neho bezpečnejšie, keď Afganistan opustí, aby mu Talibanci za nelegálny
predaj alkoholu neublížili. Na vycestovanie z Afganistanu minul všetky usporené peniaze, dokonca časť
peňazí /3000 USD/ si musel požičať od známeho, čo je tiež dôvod, pre ktorý sa rozhodol požiadať o azyl.
Iné dôvody svojej prvej žiadosti neuviedol. Pretože žiadateľ 22.11.2011 svojvoľne azylové zariadenie
opustil a bez priepustky sa zdržiaval viac ako sedem dní mimo toto zariadenie, bolo toto konanie
rozhodnutím číslo ČAS: MU-467-13/PO-Ž-2011 podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle zastavené.

Po tom, čo bol na územie SR vrátený zo Spolkovej republiky Nemecko opakovane požiadal pred
pracovníkmi Oddelenia azylu policajného zboru Gbely Adamov, o udelenie azylu alebo o poskytnutie
doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu, že sa tu cíti bezpečne a doma má strach z nestabilnej
politickej situácie. Po podaní vyhlásenia bol zaslaný do Záchytného tábora v Humennom, kde s ním
boli opäť vykonané všetky prvotné úkony spojené s azylovou procedúrou. Za účelom zdôvodnenia
opakovanej žiadosti bol s ním 18.01.2012 vykonaný vstupný pohovor. V úvode opäť uviedol, že v
predchádzajúcom konaní si svoje identifikačné údaje, ktoré v priebehu samotného konania menil,
vymyslel, lebo mu tak poradil prevádzač. Ďalej prehlásil, že nielen identifikačné údaje, informácie o
svojich príbuzných, ale všetky informácie, teda aj dôvody žiadosti o azyl, ktoré uviedol počas vstupného
pohovoru v predchádzajúcom azylovom konaní si vymyslel, lebo mu tak radil prevádzač. Ako problém,
pre ktorý Afganistan opustil uviedol, že v meste Kundúz tlmočil pre nemeckú firmu RMA Mercedes Benz,
ktorá servisovala aj vozidlá ISAF. Žiadateľ si myslí, že o jeho práci sa zrejme dozvedeli príslušníci hnutia
Taliban, pretože mu kňaz z miestnej mešity, niekedy v júli 2011 presnejšie dátum nevedel uviesť, povedal,
aby pre túto firmu prestal pracovať. Žiadateľ to však ignoroval. Neskôr, niekedy v auguste 2011, v noci
neznáme osoby klopali na bránu. Keď im otec otvoril, pýtali sa na žiadateľa. Otec im povedal. že nie
je momentálne doma. Žiadateľ cez strechu domu ušiel k susedovi a nevie ako celá udalosť dopadla,
lebo domov sa nevrátil a niekoľko nasledujúcich dní ostal u otcovho kamaráta. Asi po týždni sa otec
nakontaktoval s prevádzačom, ktorý mal žiadateľovi za 13 000 USD zabezpečiť cestu do Nemecka.
Koncom augusta 2011 spolu s prevádzačom vycestoval autobusom k iránskym hraniciam. Pred hranicou
prestúpil do kamióna, v ktorom bolo niekoľko ďalších krajanov. Po dni vystúpil z kamióna a prevádzač
ho ukryl do domu, v ktorom bolo niekoľko ďalších cudzincov. Po približne troch dňoch ho prevádzač
naložil do iného auta a pokračoval neznámou trasou v ceste ďalej. Po vyše mesiaci ho vodič vyložil
na neznámom mieste a povedal, aby ho tam čakal. Vodič sa však nevrátil a žiadateľ spolu s ostatnými
cudzincami, bol zadržaný políciou. Na polícii požiadal o azyl. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol. Po
komplexnom posúdení tejto žiadosti, zohľadnením relevantných informácií o krajine pôvodu žiadateľa
migračný úrad rozhodnutím číslo ČAS: MU-9-17/PO-Ž-2012 z 26.03.2012, podľa § 13 ods. 1 zákona
o azyle menovanému neudelil azyl. Súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu
neposkytol doplnkovú ochranu. Proti rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok na Krajský
súd v Bratislave. Krajský súd rozsudkom č. k. 9Saz/36/2012-37 z 19.09.2012 rozhodnutie migračného
úradu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ opravný prostriedok na Najvyšší súd
Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom č. k. 1Sža/29/2012-103 zmenil rozsudok krajského súdu tak,
že rozhodnutie migračného úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pretože cudzinec počas



odvolacieho konania /20.12.2012/ opustil azylové zariadenie a bez priepustky sa mimo toto zariadenie
zdržiaval viac ako 7 dní, bolo konanie 17.04.2013 rozhodnutím číslo ČAS: MU-9-33/PO-Ž-2012, podľa
§ 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle zastavené.

Dňa 22.08.2013 bol navrhovateľ vrátený späť na územie SR zo Švédskeho kráľovstva, z dôvodu, že na
konanie je príslušná SR. Bol zaslaný do Záchytného tábora v Humennom, kde s ním boli vykonané všetky
úkony spojené so vstupom do azylovej procedúry. Opäť bol poučený o svojich právach a povinnostiach
počas azylového konania. Po upozornení, že je povinný vypovedať pravdivo, bol s ním 10.09.2013
vykonaný vstupný pohovor a na odstránenie nezrovnalostí 26.09.2013 doplňujúci pohovor. Počas
pohovorov uviedol, že od podania predchádzajúcej žiadosti sa v jeho osobnom živote nič nezmenilo,
že informácie, ktoré poskytol migračnému úradu si veľmi dobre pamätá, pretože všetko, čo naposledy
uvádzal bola pravda. Ďalej sa priznal, že v predchádzajúcom konaní neuvádzal pravdivé informácie o
svojich príbuzných. Okrem toho, že v krajinách Európskej únie žijú niektorí jeho príbuzní /starí rodičia
z otcovej strany, strýkovia/, čo doteraz nepovedal, neuvádzal pravdivé informácie ani o svojich blízkych
príbuzných /v ostatnom konaní uviedol, že má dve sestry, v aktuálnom konaní uviedol, že okrem toho má
aj dvoch bratov/. Konal tak preto, lebo jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko a prevádzač mu povedal,
že pokiaľ bude zadržaný v inej ako cieľovej krajine, nemá hovoriť pravdu. Ako ďalej uviedol, o azyl
opäť žiada z dôvodu, že v Afganistane pracoval ako tlmočník pre nemeckú firmu RMA Afghanistan -
Mercedes Benz, ktorá opravovala aj vozidlá ISAF, čo sa zrejme nepáčilo príslušníkom hnutia Taliban.
Hoci do žiadneho kontaktu s nimi nikdy neprišiel, jedine otec raz v noci otvoril dvere neznámym mužom,
ktorí sa na neho vypytovali, rozhodol sa Afganistan opustiť. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol.

Všetky skutočnosti uvedené žiadateľom boli počas konania opäť objektívne vyhodnotené a komplexne
posúdené. Po zohľadnení všetkých dôležitých skutočností, týkajúcich sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase
rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu a skutočností o ktorých menovaný vypovedal, migračný úrad
rozhodnutím číslo ČAS: MU-403-13/PO-Ž-2013 z 21.10.2013, podľa § 12 ods. 2 písm. c/, písm. d/ a
ods. 3 zákona o azyle zamietol jeho žiadosť o azyl ako zjavne neopodstatnenú. Proti tomuto rozhodnutiu
podal žiadateľ opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý uznesením č. k. 5Saz/22/2013-13
z 21.01.2014 opravný prostriedok odmietol. Proti uzneseniu krajského súdu podal žiadateľ odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Sža/7/2014 z 29.04.2014 napadnuté uznesenie
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd rozsudkom č. k.
5Saz/22/2013-48 z 24.06.2014 rozhodnutie migračného úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ako je v rozsudku uvedené, v ďalšom konaní bude potrebné, aby migračný úrad opätovne objasnil, či, kto
a ako sa žiadateľovi vyhrážal v súvislosti s jeho tlmočníckou činnosťou pre zahraničnú firmu a až potom
bolo treba vyhodnotiť, či takéto konanie voči jeho osobe, možno považovať za prenasledovanie zo strany
Talibanu, ako neštátnych pôvodcov prenasledovania, z politických dôvodov. V súvislosti s opätovným
posúdením doplnkovej ochrany sa bude treba zaoberať námietkou, že v prípade iného žiadateľa o azyl
z Afganistanu, z provincie Kundúz, bola tomuto žiadateľovi rozhodnutím migračného úradu číslo ČAS:
MU-544-21/PO-Ž-2013 z 05.03.2014 poskytnutá doplnková ochrana. Zároveň bude potrebné, aby v
ďalšom konaní migračný úrad zistil, ako rozhodoval o príbuzných žiadateľa, ktorí tiež požiadali o azyl na
území SR, v súvislosti s posudzovaním žiadosti podľa § 10 a 13 b zákona o azyle.

Z dôvodu uvedených skutočností sa migračný úrad opäť podrobne zaoberal predmetnou žiadosťou
o azyl. V zmysle rozsudku krajského súdu správny orgán 26.09.2014 vykonal so žiadateľom ďalší
doplňujúci pohovor. Súčasne boli vyžiadané a do spisu založené aktuálne a relevantné informácie k
prípadu. Ako v ostatnom pohovore žiadateľ uviedol, po skončení školy v roku 2006, až do približne
júla 2010 nikde nepracoval. Keďže však pracovať chcel, tak si hľadal prácu a podarilo sa mu zohnať
prácu pre firmu RMA Afghanistan - Mercedes Benz, so sídlom v meste Kundúz. Pokiaľ by nezískal túto
prácu, tak by si hľadal inú. Práca ho bavila a bola dobre platená. Vo firme pracoval ako tlmočník alebo
chodieval na nákupy podľa potrieb firmy napríklad súčiastok, tonerov, a iné. Približne po roku sa raz
pri ňom zastavil miestny kňaz, ktorý mu povedal, aby radšej prestal pracovať pre cudzincov, aby nemal
problémy. Žiadateľ aj napriek tomu pracoval pre firmu ďalej. Okrem toho, raz večer, keď bol žiadateľ a
ostatní členovia rodiny doma. niekto začal búchať na bránu. Otec bránu otvoril a tam stáli štyria neznámi,
ozbrojení muži, ktorí sa pýtali na žiadateľa. Žiadateľ, ktorý bol v tom čase vo vedľajšej izbe sa zľakol, že
možno ho hľadajú kvôli jeho práci, tak ušiel k otcovmu kamarátovi do mesta Kundúz. Otec ozbrojencom
povedal, že jeho syn nie je doma. Potom odišli preč. Keď sa neskôr žiadateľ telefonicky skontaktoval so



svojim otcom, ten mu povedal, že to boli zrejme príslušníci hnutia Taliban, ktorí ho hľadali. U otcovho
kamaráta zotrval približne týždeň a potom sa rozhodol, že bude asi najlepšie, ak Afganistan opustí. Iné
problémy pre ktoré opustil krajinu pôvodu a na území SR požiadal o azyl neuviedol.

Všetky skutočnosti uvedené žiadateľom boli objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. V súlade
so Ženevským dohovorom z roku 1951 o právnom postavení utečencov, za prenasledovanie môžu
byť považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojim
charakterom alebo opakovaním sa. Musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša ďalej
žiť vo svojej krajine pôvodu a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. IA Ženevského
dohovoru. Ohrozenie slobody alebo života z dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore z roku 1951
predstavuje perzekúciu, teda činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru vykonávanú
prostredníctvom štátnych orgánov alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, príp. ak je táto úradmi
tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť ochranu perzekvovaným. V súlade so
spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu ,,utečenec“ zo dňa
04.03.1996 sa každá žiadosť o udelenie azylu skúma individuálne, na základe predložených skutočností
a so zohľadnením situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. Zo samej podstaty azylového
práva vyplýva, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna,
medzinárodná ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky. V prvom rade
musí byť preukázané, že osoba bola prenasledovaná tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle. Zároveň
dôvody prenasledovania, relevantné pre priznanie statusu utečenca musia vychádzať zo skutočností
uvedených v čl. IA Ženevskej konvencie, teda k príslušnosti k 1/ rase, 2/ náboženstvu, 3/ národnosti,
4/ inej sociálnej skupine alebo 5/ politickým názorom. To znamená. že iba prenasledovanie z vyššie
uvedených dôvodov alebo opodstatnená obava z takéhoto prenasledovania môže viesť k poskytnutiu
medzinárodnej ochrany, pričom pôvodcom prenasledovania môže byť A/ štát B/ politické strany alebo
politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo C/
neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné
alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním. Je pritom vecou žiadateľa, aby predložil
potrebné dôkazy na zhodnotenie svojej žiadosti.

Pretože žiadateľ počas pohovorov uviedol, že nebolo voči nemu nikdy vedené trestné konanie, nikdy
nebol zadržaný, väznený ani vypočúvaný, neprišiel do styku s armádou, políciou, súdnictvom, ani inými
štátnymi orgánmi, migračný úrad prenasledovanie jeho osoby štátnymi orgánmi vylúčil. Keďže nebol
členom žiadnej politickej strany, hnutia, či organizácie, politicky sa neangažoval, možno v jeho prípade
prenasledovanie politickými stranami, či hnutiami tiež vylúčiť. Pretože uviedol, že sa obával o svoju
bezpečnosť z dôvodu výkonu práce, najmä tlmočenia pre zahraničnú firmu, o čom sa zrejme dozvedeli
príslušníci hnutia Taliban, pristúpil migračný úrad v konečnom dôsledku ku skúmaniu podmienok
prenasledovania neštátnymi pôvodcami, keďže v určitých prípadoch môžu rôzne skupiny vystupovať ako
neštátni aktéri prenasledovania v zmysle zákona o azyle, ak možno preukázať, že štát, resp. politické
strany, nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním. Vzhľadom na to, že
žiadateľ sa so svojim problémom neobrátil na oficiálne afganské štátne orgány, ani o tom neuvažoval,
nemožno hovoriť o neschopnosti, resp. neochote poskytnúť mu pomoc. Pritom z informácií o situácii
v provincii Kundúz, v čase, keď žiadateľ mal mať problémy kvôli výkonu práce pre zahraničnú firmu /
rok 2011/ vyplýva, že v tejto provincii boli za podpory Američanov naverbované miestne milície proti
ozbrojencom Talibanu. Nábor ozbrojených miestnych obyvateľov kvôli bezpečnosti malo svoje výhody,
boli efektívnejší pri vyradení povstalcov, pretože pochádzali z tejto oblasti, a tak dokonale poznali krajinu
a obyvateľov. Výmenou za zabránenie vstupu Talibanu, špeciálne zložky USA školili milície po dobu
niekoľkých týždňov. Príslušníkom milícií boli poskytnuté zbrane a plat 150 USD. Hovorca Nezávislej
komisie Afganistanu pre ľudské práva v Kundúze uviedol, že napriek tomu, že došlo aj k zneužívaniu zo
strany príslušníkov milícií, program miestnej polície zvýšil v sledovanom období bezpečnosť v Kundúze.
V prípade, ak bolo hlásené zneužitie, bola Afganská národná polícia povinná to vyšetriť. Podľa správy
Ministerstva obrany USA o pokroku na ceste k bezpečnosti a stabilite v Afganistane bolo hlavné
operačné úsilie v Regionálnom velení - Sever /RC-N/ zamerané na udržanie afganskej vládnej kontroly
nad kľúčovým terénom v provinciách Kundúz a Baghlan a podporu slobody pohybu po hlavných cestných
ťahoch k hraničnému priechodu s Tadžikistanom. Tieto operácie viedli k zvýšeniu bezpečnosti v týchto
provinciách a umožnili tak afganským národným silám spolu s medzinárodnými silami preorientovať
operačné úsilie na západ do provincie Earyab.



Z výpovední žiadateľa jednoznačne vyplýva, že v Afganistane sa mu nikdy nič nestalo. S nikým neprišiel
do žiadneho konfliktu, či iného kontaktu, ktorý by mal za následok ohrozenie jeho života. Dôvod jeho
žiadosti, teda práca, najmä tlmočenie pre zahraničnú firmu /kvôli ktorej mu miestny duchovný odporučil
skončiť s takouto prácou, aby mal pokoj, resp. príchod neznámych mužov, zrejme Talibancov do
rodičovského domu, ktorý sa na žiadateľa vypytovali/, je založený iba na jeho domnienkach. Okrem
toho, konanie, ako ho žiadateľ opísal, nemožno považovať za prenasledovanie ako také, v zmysle § 2
písm. d/ zákona o azyle. V jeho prípade nedošlo k ničomu, čo by bolo možné považovať za také znášané
alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojim charakterom alebo opakovaním sa, a
ktoré musia preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu. Odhliadnuc
od toho, prípadné problémy za výkon povolania /aj tlmočenie, resp. iná práca pre zahraničné subjekty/,
nie je možné kvalifikovať ako prenasledovanie z dôvodov relevantných na udelenie azylu v zmysle § 8
zákona o azyle. Ako žiadateľ uviedol, sám z vlastnej vôle sa rozhodol pracovať pre zahraničnú firmu, táto
práca bola dobre finančne ohodnotená, a pokiaľ by si nenašiel túto prácu, tak by si hľadal inú. V prípade,
ak v súvislosti s výkonom práce žiadateľovi vznikli nejaké problémy, tieto boli iné, ako tie, ktoré sú presne
vymedzené v zákone o azyle, a teda nie sú relevantné na udelenie azylu na území SR. Migračný úrad
je toho názoru, že v žiadateľovom prípade nedošlo k naplneniu znakov prenasledovania uvedených v
§ 2 písm. d/ zákona o azyle a jeho obava nekorešponduje s definíciou utečenca v zmysle Ženevského
dohovoru, ani zákona o azyle.

V žiadateľovom prípade nebola preukázaná ani opodstatnená obava pred prenasledovaním tak, ako
to vyplýva zo zákona o azyle. Tá v sebe zahŕňa subjektívne aj objektívne prvky. Subjektívne sa týkajú
strachu jednotlivca z ujmy v prípade návratu do krajiny jeho pôvodu. Obava alebo strach, ako taký, je
subjektívny pocit danej osoby, avšak na to, aby obava alebo strach pred prenasledovaním bola v zmysle
zákona o azyle opodstatnená, musí byť podložená objektívnou situáciou, panujúcou v krajine pôvodu
žiadateľa a zároveň odôvodnený strach z prenasledovania sa musí týkať jednej alebo viacerých príčin
uvedených v Ženevskom dohovore z roku 1951, resp. v § 8 zákona o azyle, t.j. rasy, náboženstva,
národnosti, sociálnej skupiny alebo politického názoru, čo ani v jednom nekorešponduje s prípadom
žiadateľa. Okrem toho situácia v provincii Kundúz sa v období, kedy žiadateľ mal mať problémy kvôli
práci pre zahraničnú firmu /rok 2011/ výrazne zlepšila. V uvedenom období bolo na severe Afganistanu
iba v malom meradle zaznamenané obťažovanie ,,kolaborantov“ /napr. aj tlmočníci pre zahraničné
firmy/ príslušníkmi hnutia Taliban. Tí, ktorí sa nakoniec vzdali svojho zamestnania, kvôli ktorému mali s
hnutím problémy, a ich rodinní príslušníci, viac neboli aktívne cielení hnutím Talibán. Vysoko profilovými
cieľmi Talibanu ostali osoby z radov vládnych úradníkov, plukovníci polície a armády, veliaci dôstojníci
bezpečnostných zložiek, čo ani v jednom nebol prípad žiadateľa.

S problémami, kvôli výkonu tlmočníckej práce pre zahraničné subjekty, konkrétne pre americkú
armádu, sa migračný úrad stretol aj v ďalšom prípade žiadateľa z Afganistanu, kde správny orgán
taktiež rozhodol o neudelení azylu, a zároveň o neposkytnutí doplnkovej ochrany na území SR. Po
preskúmaní rozhodnutia Krajským súdom v Bratislave /rozsudok č. k. 9Saz/9/2013-49 z 15.05.2013/
a Najvyšším súdom Slovenskej republiky /rozsudok č. k. 9Sža/5/2013 z 30.10.2013/, nadobudlo
rozhodnutie migračného úradu číslo ČAS: MU-567/PO-Ž-2011 z 22.11.2013, právoplatnosť. Nakoľko
teda v žiadateľovom prípade chýba objektívny prvok odôvodnenosti strachu v zmysle Ženevského
dohovoru a zákona o azyle, ktorý je pre posúdenie možnosti udelenia azylu zásadný, odporca
skonštatoval, že jeho obava pred prenasledovaním z dôvodov relevantných pre udelenie azylu je
neopodstatnená.

Žiadateľ počas predchádzajúceho azylového konania predložil afganský občiansky preukaz, ktorého
pravosť bola podrobená odbornému skúmaniu. Nakoľko z výsledku tohto skúmania vyplynulo, že s
najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o pravý afganský občiansky preukaz, migračný úrad ustálil
žiadateľovu identitu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Ďalej predložil afganský
vodičský preukaz, k pravosti ktorého sa z relevantných dôvodov nebolo možné zodpovedne vyjadriť,
fotografie, na ktorých je zachytený žiadateľ s ďalšou osobou, ktorá má na sebe pracovný odev s logom
áut značky Mercedes Benz a dokument - ocenenie jeho práce pre firmu. Iné dokumenty do konania
nepredložil. V súvislosti s predloženými dokladmi, resp. fotografiami a dokumentom odporca uviedol, že
ani jeden z nich nie je hodnoverným dôkazom toho, že v Afganistane pracoval pre zahraničnú firmu /
žiadateľ uviedol, že síce mal pracovnú zmluvu, ale že tá ostala v Afganistane/, resp. aj keď skutočne pre



firmu RMA Afghanistan - Mercedes Benz pracoval, nie sú dôkazom toho, že by kvôli výkonu práce mal
v Afganistane problém, pre ktoré krajinu pôvodu opustil a požiadal o azyl.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti dospel migračný úrad k záveru, že v žiadateľovom prípade
neboli splnené zákonom stanovené dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle.

Po tom, čo žiadateľ v roku 2011 požiadal na území SR o udelenie azylu, boli v júli 2012 za nelegálny
príchod na územie SR zadržaní jeho blízki rodinní príbuzní /matka, otec, 2 bratia, 2 sestry/. Po
tom čo títo tiež požiadali na území SR o udelenie azylu, im rozhodnutiami migračného úradu ani v
jednom prípade nebol udelený azyl, ani poskytnutá doplnková ochrana. Rozhodnutia migračného úradu
nadobudli v marci 2013 právoplatnosť. Po tom, čo boli jeho rodinní príbuzní v auguste 2013 v rámci
Dublinského dohovoru vrátení späť na územie SR, títo opakovane požiadali na území SR o udelenie
azylu. Rozhodnutiami migračného úradu boli opakované konania o azyle z dôvodu, že boli splnené
zákonné podmienky ustanovené v § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavené. Konania v novembri
2013 nadobudli právoplatnosť.

Vzhľadom na uvedené odporca skonštatoval, že v prípade žiadateľa neboli splnené zákonné podmienky
na udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, t. j. na účel zlúčenia rodiny, keďže nemá na území SR
žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom.

Vzhľadom na to, že v prípade žiadateľa neboli splnené dôvody pre udelenie azylu, bolo potrebné tiež
posúdiť, či podľa § 13a a § 13b nespĺňa podmienky poskytnutia doplnkovej ochrany.

Z výpovede žiadateľa je zrejmé, že nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený,
zatknutý alebo zadržaný a nikdy nemal žiadne problémy s oficiálnymi afganskými štátnymi orgánmi.
Preto v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu možno hrozbu vážneho bezprávia v podobe uloženia
trestu smrti alebo jeho výkonu vylúčiť. Ďalej z jeho výpovede vyplynulo, že v minulosti nebol
v Afganistane vystavený mučeniu, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a
nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne afganské orgány k neprimeraným opatreniam
voči jeho osobe. Zákon v Afganistane naďalej zaručuje slobodu pohybu po celej krajine, cestovanie
do zahraničia, emigrácie a repatriácie. Vláda niekedy z bezpečnostných dôvodov obmedzovala pohyb
občanov po krajine. Vláda spolupracuje s organizáciou pre utečencov UNHCR, medzinárodnou
organizáciou pre migráciu IOM a ďalšími humanitárnymi organizáciami pri poskytovaní ochrany a
pomoci vnútorne presídleným osobám, utečencom, navrátilcom a iným osobám v ohrození. Osoby,
ktoré Afganistan opustili nelegálne, sú pri návrate, či už dobrovoľnom alebo nedobrovoľnom, málokedy
v ohrození, pokiaľ sa o ne afganské štátne orgány nezaujímajú z dôvodu iných nezákonných aktivít,
čo tiež nie je žiadateľov prípad. Čo sa týka možnosti hrozby tejto formy vážneho bezprávia zo strany
neštátnych pôvodcov, správny orgán dospel k záveru, že ani v tomto prípade neexistujú objektívne
dôvody domnievať sa, že by jej mohol byť v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený v zmysle
zákona o azyle. Navyše Európsky súdny dvor pre ľudské práva v prípade H. a B. proti Spojenému
kráľovstvu vo veci sťažnosti dvoch občanov Afganistanu, z ktorých jeden pracoval ako vodič pre OSN
a druhý ako tlmočník pre ozbrojené sily USA v Afganistane, že v prípade návratu do Afganistanu, by
došlo k porušeniu čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vo svojom
rozsudku z 09.04.2013 dospel k záveru, že jedinci, ktorí sú vnímaní ako podpora pre medzinárodné
spoločenstvo môžu preukázať skutočné a osobné riziko zo strany Talibanu v závislosti od konkrétnych
okolností prípadu, povahy ich spolupráce s medzinárodným spoločenstvom a ich profilu. Súd však
nebol presvedčený o tom, že každý kto bol napojený na OSN alebo americké ozbrojené sily môže byť
považovaný za osobu, ktorej hrozí reálne nebezpečenstvo zaobchádzania v rozpore s čl. 3 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bez ohľadu na profil osoby. Preto v prípade
žiadateľovho návratu do krajiny pôvodu možno hrozbu vážneho bezprávia v podobe uloženia trestu
smrti alebo jeho výkonu vylúčiť. Z vyššie uvedených dôvodov možno v prípade žiadateľovho návratu
do krajiny pôvodu vylúčiť hrozbu vážneho bezprávia v podobe mučenia alebo neľudského alebo
ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. V konečnom dôsledku sa migračný úrad zaoberal, či žiadateľ,
v prípade návratu do Afganistanu, by mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho



ozbrojeného konfliktu. V súvislosti s týmto možno uviesť, že bezpečnostná situácia v Afganistane je
značne komplikovaná. Jednotlivé členské štáty Európskej únie pristupujú k definovaniu tejto situácie z
hľadiska jej vnímania ako situácie vnútroštátneho konfliktu diferencovane. Odhliadnuc od uvedeného
možno však skonštatovať, že intenzita a lokalizácia incidentov, ktoré idú na vrub militantných skupín
hnutia Taliban sú v rôznych oblastiach Afganistanu rôzne. Všeobecne platí, že najhoršie je na tom južná
a centrálna oblasť Afganistanu, pričom severné provincie a Kábul patria z tohto pohľadu k bezpečnejším
oblastiam. Čo sa týka konkrétne provincie Kundúz, odkiaľ menovaný pochádza, možno skonštatovať,
že ani tam nie je bezpečnostná situácia rovnaká. Hoci informácie označujú bezpečnostnú situáciu v
regionálnom veliteľstve Sever, kde sa nachádza aj provincia Kundúz, ako prevažne kontrolovateľnú, v
niektorých častiach pôsobia nelegálni ozbrojenci a niektoré časti okresov Dasht-i-Archi, Iman Sahib a
Chahar Dara sú pod kontrolou hnutia Taliban. Bezpečnostná situácia sa po prvom kole prezidentských
volieb v priebehu roka 2014 v Kundúze zhoršila. Následne však Afganské národné bezpečnostné sily
opäť zahájili rozsiahle operácie s cieľom odstrániť povstalcov z celej provincie. Minister obrany uznal,
že ozbrojenci narúšajú bezpečnosť v severnom Afganistane. Z dostupných informácií má migračný úrad
za to, že bezpečnostnú situáciu v provincii Kundúz možno v súčasnosti hodnotiť ako nepredvídateľnú.
Pri posudzovaní kritérií vážneho bezprávia a na základe princípu individuálneho posudzovania každej
žiadosti o potrebe poskytnutia medzinárodnej ochrany má správny orgán za to, že v prípade návratu
žiadateľa do Afganistanu nemožno s dostatočnou istotou predpokladať, že by nebol ohrozený jeho život
alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu súčasnej nepriaznivej bezpečnostnej situácie v provincii
Kundúz, odkiaľ pochádza. Po opätovnom preskúmaní žiadosti o azyl menovaného dospel migračný
úrad k záveru, že v prípade návratu do Afganistanu by mohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia z dôvodu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu tak, ako je to
uvedené v § 2 písm. j/ bod 3 zákona o azyle, preto mu na území SR podľa § 13a/ zákona o azyle poskytne
medzinárodnú ochranu v podobe doplnkovej ochrany. Čo sa týka poskytnutia doplnkovej ochrany v
zmysle § 13b zákona o azyle, to znamená na účel zlúčenia rodiny, táto podmienka nebola v jeho
prípade splnená, a to z objektívnych dôvodov, keďže žiadateľ na území SR nemá žiadnych rodinných
príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou.

V.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
18.06.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu navrhovateľovi, preto
primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo 10.

Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý



a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné
alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh
rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití
fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných
alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3.
odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4.
neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za
odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy
alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti
deťom.

§ 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp.
slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18
rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl.

Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti
o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu.

Podľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo
azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej
hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne
ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného
alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

§ 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi,
slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní dokazovanie procesne legálnymi
dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (informácie Odboru
dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR - Afganstan, č. MU-ODZS-2014/000065-083
z 26.09.2014, č. MU-ODZY-2011/000769-002 z 12.12.2011, ktoré čerpajú z verejne dostupných,
vyvážených zdrojov).

V odvolaní proti rozsudku krajského súdu navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.



Najvyšší súd Slovenskej republiky k uplatneným námietkam navrhovateľa považuje za dôležité
zdôrazniť, že tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského
súdu, ani zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Z obsahu spisu krajského súdu vyplýva, že krajský súd rozhodol bez pojednávania v súlade s § 250f
OSP a za použitia § 250q ods. 2 OSP dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné
potvrdiť ako vecne správne.

Na podrobné závery krajského súdu o nesplnení podmienok na udelenie azylu odvolací súd v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu
stotožňuje.

Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne zistil skutkový stav
veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov pre udelenie
azylu v zmysle ust. § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ust. § 13 ods. 1 zákona o azyle.

Odporca sa aj podľa názoru odvolacieho súdu podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, k ich
vyhodnoteniu nemožno mať žiadne výhrady.

Odvolacie námietky navrhovateľa, ktorými vyčítal krajskému súdu neúplné zistenie skutkového stavu
a nesprávne skutkové zistenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodné. Krajský
súd podľa názoru odvolacieho súdu riadne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam.
Odvolací súd je toho názoru, že odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležite zisteného
skutkového stavu, keďže navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu uvedené v § 8 alebo v § 10
zákona o azyl, ale splnil podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany uvedené v § 13a zákona o azyle.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že navrhovateľ v krajine pôvodu nečelil žiadnemu
prenasledovaniu zo strany štátnych, či neštátnych pôvodcov, ktoré by zakladalo dôvod na udelenie
azylu na území Slovenskej republiky. Z jeho výpovedí jednoznačne vyplýva, že sa mu v krajine pôvodu
nič nestalo, s nikým neprišiel do žiadneho konfliktu. Prípadné problémy za výkon povolania, tak ako
ich navrhovateľ opisoval, nie je možné kvalifikovať ako prenasledovanie z dôvodov relevantných pre
udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Navyše zo správ o krajine pôvodu vyplýva, že situácia sa od
jeho odchodu ešte zlepšila a v prípadoch, kedy sa tlmočníci vzdali svojej práce, nemali ďalej žiadne
problémy. Pokiaľ ide o namietanú tadžickú národnosť, odvolací súd súhlasí s konštatovaním krajského
súdu, že navrhovateľ nikdy, v žiadnej svojej výpovedi neuviedol skutočnosti, s ktorých možno vyvodiť
záver, že by z dôvodu tadžickej národnosti zažíval nejaké problémy v krajine pôvodu.

Taktiež jeho opakované odchody z územia Slovenskej republiky počas trvania azylových konaní,
nesvedčia o skutočnosti, že by mal navrhovateľ o poskytnutie medzinárodnej ochrany vo forme azylu
na území Slovenskej republiky skutočný záujem.

Zhoršená bezpečnostná situácia v krajine pôvodu bola odporcom vzatá do úvahy, a práve preto mu bola
poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany, ktorej zmyslom a účelom je poskytnúť
subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú
ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o
azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Aplikácia tohto inštitútu
doplnkovej ochrany sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu
azylu.



V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967
Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania
uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť,
aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k
týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.

Navrhovateľ počas celého správneho konania uvádzal ako dôvod svojej žiadosti obavu o svoju
bezpečnosť z dôvodu výkonu práce, najmä tlmočenia pre zahraničnú firmu, o čom sa zrejme dozvedeli
príslušníci hnutia Taliban. Odporca vo svojom rozhodnutí riadne a dostatočne zdôvodnil, prečo nie je
možné na základe tohto dôvodu navrhovateľovi azyl udeliť a s týmto zdôvodnením sa odvolací súd
plne stotožňuje. Z administratívneho spisu je tiež zrejmé, že odporca v novom konaní po vrátení mu
veci krajským súdom, doplnil dokazovanie v intenciách rozhodnutia krajského súdu (tlmočenie pre
zahraničnú firmu a s tým súvisiace problémy, doplnková ochrana, konania o udelení azylu príbuzných
navrhovateľa), zistený skutkový stav riadne vyhodnotil a dospel k správnemu právnemu záveru.

Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný
za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu
z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom.

Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred
bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú
zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré
sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v
obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto
inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené.

K odvolacej námietke navrhovateľa, ktorý krajskému súdu vyčítal nesprávne právne posúdenie,
považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť nasledujúce: Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že
účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických
práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone
vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, že je nositeľom
určitého presvedčenia (politického, náboženského, a podobne), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo
má (v krajine jeho posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z
dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému
prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť.

Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky pre udelenie azylu
v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní administratívneho spisu odporcu ako aj spisu
krajského súdu zistil, že odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dôsledne a starostlivo,
obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, tvrdenia navrhovateľa s týmito informáciami
porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že
by odporca, resp. krajský súd k niektorým predloženým podkladom neprihliadol. Z rozhodnutia odporcu
vyplýva, že situáciu v krajine pôvodu dostatočne zistil a popísal s odkazom na zdroje, z ktorých informácie
čerpal. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu je zrejmé, akým spôsobom odporca konfrontoval údaje
navrhovateľa s informáciami o krajine jeho pôvodu, a na základe akých skutočností dospel k záveru, že
navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej
republiky nezistil žiadne pochybenie pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu. Námietky navrhovateľa
obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku krajského súdu vyhodnotil ako nedôvodné.

Odvolací súd dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa dostatočne zaoberal
všetkými námietkami a dospel k správnemu záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nebol dôvodný.



Navrhovateľ neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a
postupov odporcu a krajského súdu vyvrátili, odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku, a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c a §
250k ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.