{"guid": "3c801fd3-dad9-44b5-a10a-cce7e869feac:17ea174b-1636-47a7-bfe9-13da827ecc57", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:7014201497.1", "spisova_znacka": "10Sža/38/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/38/2015 z 10. 11. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. novembra 2015, sp. zn. 10Sža/38/2015, ECLI:SK:NSSR:2015:7014201497.1", "identifikacne_cislo": "7014201497", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 1828, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-1828", "datum_vydania": "2015-11-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/17ea174b-1636-47a7-bfe9-13da827ecc57", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:7014201497.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7014201497.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:7014201497.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Najvyšší súd\nSpisová značka: 10Sža/38/2015\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 7014201497\nDátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová\nECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7014201497.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,\nPhD. a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Igora Belka, v právnej veci žalobcu: S. T. D., nar.\nXX.XX.XXXX v H., Afganská islamská republika (ďalej len „Afganistan\"), afganskej štátnej príslušnosti,\nadresa posledného trvalého pobytu v zahraničí v meste H., toho času miesto pobytu adresa prechodného\npobytu H., právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti\nodporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-208-29/PO-Ž-2014 zo dňa 05.11.2014 v\nčasti o neudelení azylu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.\n5Saz/58/2014-28 zo dňa 10. februára 2015, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/58/2014-28 zo dňa\n10. februára 2015 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/58/2014-51\nzo dňa 22. septembra 2015   m e n í   tak, že rozhodnutie odporcu ČAS: MU-208-29/PO-Ž-2014 zo dňa\n05.11.2014 v časti o neudelení azylu   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.\n\nNavrhovateľovi náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nI.\nPredmet konania\n\nKrajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963\nZb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-208-29/PO-Ž-2014 zo\ndňa 05.11.2014, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol o neudelení azylu navrhovateľovi. Zároveň krajský súd\nžalobcovi nepriznal náhradu trov konania.\nV odôvodnení svojho rozhodnutia k výroku o neudelení azylu navrhovateľovi uviedol, že predpokladom\nudelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov\nuvedených v tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré\nzákon o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 1), okrem všeobecných predpokladov\n(objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe\n- navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený.\nŽiaden štátny orgán nevykonal voči navrhovateľovi žiadne kroky administratívneho, trestného, či iného\npostihu. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky\nudelenia azylu, teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo\npreukázané. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o\n\nudelenie azylu. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a\nŽenevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej\nstránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle.\nPodľa krajského súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu v\nzmysle zákona o azyle, je vecne správny vzhľadom na záver odporcu o tom, že v danom prípade sa\nzjavne jedná o žiadateľa o azyl, ktorý objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych\norgánov. Obdobne navrhovateľ nečelil ani takému konaniu zo strany neštátnych pôvodcov. Skutočnosti\nuvádzané navrhovateľom v priebehu celého azylového konania sa javia z hľadiska bezprostredného\nohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine pôvodu ako neopodstatnené a nasvedčujú iným\npohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie azylu uvedené v Ženevskom\ndohovore a zákone o azyle a potvrdzujú záver, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky\npre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle.\n\nV prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových,\nnárodnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo\npríslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o\npostavení utečencov a zo zákona o azyle.\nNavrhovateľ vo svojej výpovedi pred odporcom neuviedol ani skutočnosti, z ktorých by bolo možné\nvyvodiť záver, že by z dôvodu paštúnskej národnosti zažíval nejaké problémy v krajine pôvodu. Z toho\ndôvodu sa krajský súd s námietkami navrhovateľa, týkajúcimi sa postavenia národnostných menšín,\nnestotožňuje.\nK odvolacej námietke, že pri skúmaní dôvodov prenasledovania a pôvodcov prenasledovania je\npotrebné vychádzať z aktuálnych správ, krajský súd zdôraznil, že pri skúmaní podmienok pre udelenie\nazylu je potrebné vychádzať z času, kedy navrhovateľ opustil krajinu pôvodu, na rozdiel od aplikácie\ninštitútu doplnkovej ochrany, ktorá sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa\ndo krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade\naplikácie inštitútu azylu. Poskytnutím doplnkovej ochrany, vzhľadom na právoplatnosť rozhodnutia v tejto\nčasti, sa krajský súd nezaoberal.\nKrajský súd uviedol, že sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v\nopravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom\no azyle, keď v zmysle ustanovení § 13 ods. 1 zákona o azyle odporca navrhovateľovi azyl neudelil.\nKrajský súd preto nepovažoval námietky opravného prostriedku navrhovateľa ohľadne nedostatočného\nzistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci za dôvodné. Podľa krajského  súdu\nnámietky navrhovateľa nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.\nV podrobnostiach ohľadom skutkového stavu veci a hodnotením dôkazov krajský súd poukázal na\npísomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu, s ktorým sa súd stotožnil a v podrobnostiach\nnaň poukázal.\nKrajský súd považoval za zrejmé, z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal,\npričom došiel k záveru, že ten dokazovanie vykonal a vyhodnotil riadnym spôsobom. Riadne zistil\nskutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov\npre udelenie azylu v zmysle ustanovení § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona\no azyle.\nOdporca sa podľa krajského  súdu podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, k ich vyhodnoteniu\nnemožno mať žiadne výhrady a preto  rozhodnutie odporcu v časti výroku o neudelení azylu ako vecne\nsprávne potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p.\n\nII.\nOdvolanie navrhovateľa\n\nProti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f)\nObčianskeho súdneho poriadku, teda z dôvodov, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného\ndokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci.\n\nPoukázal na to, že odporca napadnutým rozhodnutím  podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona. o azyle\nneudelil navrhovateľovi azyl a súčasne mu podľa ustanovenia § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol\ndoplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n\nS napadnutým rozhodnutím odporcu, vo výroku o neudelení azylu, navrhovateľ nesúhlasil, a preto\nproti tomuto výroku rozhodnutia odporcu podal opravný prostriedok na prvostupňový súd, v ktorom\nžiadal, aby ho súd zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie odporcu\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odporca dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam\na nedostatočne zistil skutkový stav veci.\nNavrhovateľ v konaní pred prvostupňovým súdom uviedol, že o udelenie azylu na území SR požiadal z\ndôvodu, že pracoval ako tlmočník a príslušníci Talibanu sa mu vyhrážali smrťou. Odporca posúdil jeho\nžiadosť a dospel k záveru, že mu poskytne doplnkovú ochranu, pretože nespadá pod žiadnu zo skupín\nosôb čeliacich prenasledovaniu z dôvodov relevantných pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle.\nNavrhovateľ s týmto záverom odporcu nesúhlasil. Ďalej navrhovateľ uviedol, že pracoval ako tlmočník\npre americkú armádu, pričom túto prácu vykonával vo väzenskom zariadení v Parwane, ktoré bolo\nsúčasťou americkej vojenskej základne a tu tlmočil medzi americkými vojakmi a zadržanými Talibancami.\nPráve títo sa mu často vyhrážali smrťou a opakovane ho hľadali v dome jeho matky v Kandaháre. Z\ntohto dôvodu sa aj po ukončení svojej práce tlmočníka prestal cítiť v krajine pôvodu bezpečne a rozhodol\nsa utiecť.\nNavrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa poukázal na to, že odporca mal posudzovať prípad\nnavrhovateľa v dvoch rovinách: ako tlmočníka pracujúceho pre americkú armádu a ako príslušníka\npaštúnskej národnostnej menšiny. Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku namietal, že odporca v\nkonaní nezadovážil žiadne informácie o postavení tlmočníkov v Afganistane. Odporca iba skonštatoval,\nže rizikové skupiny, do ktorých patria tlmočníci, nie je možné subsumovať pod sociálnu skupinu, nakoľko\ntá má vrodenú a nemennú povahu. Odporca však vec navrhovateľa nesprávne posúdil a vyhodnotil,\nnakoľko navrhovateľ bol prenasledovaný na základe jeho prisudzovaného politického presvedčenia, a\nnie na základe príslušnosti k určitej sociálnej skupine. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na viaceré\nsprávy a príručku UNHCR (Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl z Afganistanu) aj v zmysle tzv.\nkvalifikačnej smernice 2011/95/EU z 13.12.2011, ktoré upozorňujú na možné riziká a hrozby, ktorým\nčelia tlmočníci v Afganistane, často práve z dôvodu prisudzovaného politického presvedčenia.\nOdporca sa v konaní o azyle nezaoberal ani postavením národnostných menšín, hoci navrhovateľ je\npríslušníkom paštunskej národnosti. V afgánskej spoločnosti stále pretrváva silná etnická diverzifíkácia\ns potláčaním práv menšín. Týmto osobám by mala byť v zmysle odporúčaní UNHCR poskytnutá\nmedzinárodná ochrana na základe ich národností alebo etnického pôvodu.\nOdporca vec navrhovateľa nesprávne právne posúdil, keď zistené skutočnosti subsumoval iba pod\ndôvody, ktoré ho oprávňujú na poskytnutie doplnkovej ochrany, hoci sú postačujúce na to, aby bol\nnavrhovateľovi udelený azyl. Navrhovateľ sa v prípade návratu do Afganistanu obáva prenasledovania\nzo strany neštátnych pôvodcov spočívajúceho v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane\nsexuálneho násilia. Štát mu nebude schopný zabezpečiť ochranu. Oprávnenosť jeho obáv potvrdzujú\ninformácie o krajine pôvodu navrhovateľa doložené navrhovateľom v konaní pred súdom prvého stupňa\nako aj samotným odporcom v konaní o azyle.\nPrvostupňový súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu prijal záver, že napadnuté\nrozhodnutie odporcu je vecne správne a námietky navrhovateľa nie sú spôsobilé privodiť jeho zrušenie.\nPrvostupňový súd skonštatoval, že v prejednávanej veci nebol naplnený faktor prenasledovania alebo\njeho hrozby a že navrhovateľ nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych orgánov ani\nneštátnych pôvodcov. Navrhovateľ ani podľa názoru prvostupňového súdu nesplnil podmienky udelenie\nazylu v zmysle zákona o azyle a Ženevského dohovoru 1951. Podľa názoru prvostupňového súdu\nnebola v prípade navrhovateľa preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových,\nnárodnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo\npríslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru 1951 a zákona o\nazyle. V podrobnostiach prvostupňový súd poukázal na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia\nodporcu, s ktorým sa stotožnil a v podrobnostiach naň preto poukázal.\nS rozhodnutím prvostupňového súdu navrhovateľ vyjadril nesúhlas. Má za to, že krajský súd dospel na\nzáklade vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.\nNavrhovateľ uviedol, že sa naďalej pridržiava svojich tvrdení uvedených v opravnom prostriedku a\nmá za to, že splnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu. Prvostupňový súd dospel k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a vec následne nesprávne právne posúdil, nakoľko navrhovateľ bol\nprenasledovaný na základe jeho prisudzovaného politického presvedčenia, a nie na základe príslušnosti\nk určitej sociálnej skupine, ako to nesprávne vyhodnocoval odporca a prvostupňový súd sa s ním\nstotožnil. Navrhovateľ sa ako bývalý tlmočník spolupracujúci s americkou armádou v prípade návratu do\nAfganistanu obáva prenasledovania zo strany neštátnych pôvodcov - hnutia Taliban, spočívajúceho v\npoužití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, pričom štát mu nebude schopný\n\nzabezpečiť ochranu. Oprávnenosť obáv navrhovateľa potvrdzujú viaceré informácie o krajine pôvodu\nnavrhovateľa doložené navrhovateľom v konaní pred súdom prvého stupňa (aj samotným odporcom\nv konaní o azyle), avšak prvostupňový súd sa týmito dôkazmi nezaoberal, ale naopak nedôvodne\nskonštatoval, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu a nepreukázal opodstatnenosť\nsvojich obáv. S týmto záverom súdu nemožno súhlasiť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej azylovej veci vedené pod sp. zn. 10Sža/53/2014. Na\nzáklade uvedených skutočností navrhol, aby Najvyšší súd SR zmenil rozsudok krajského súdu tak, že\nrozhodnutie odporcu zo dňa 05.11.2014, ČAS: MU-208-29/PO-Ž-2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie\nkonanie. Náhradu trov si neuplatnil. Žiadal, aby najvyšší súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov\nprávo na náhradu trov konania neprizná.\n\nIII.\nVyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa\n\nK podanému odvolaniu sa vyjadril odporca tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že\nvo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 12.01.2015 dostatočne odôvodnil, že z azylového spisu a z\nnapadnutého rozhodnutia vyplýva, že rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu vychádzalo zo\nsprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu je dostačujúce na posúdenie veci.\nNavrhovateľ nesplnil podmienky na udelenie azylu podľa ustanovenia § 8 zákona o azyle, preto odporca\nrozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia.\nKrajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutie odporcu. V uvedenom konaní sa súd zaoberal všetkými\nnámietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku. Krajský súd uviedol, že námietky\nnavrhovateľa nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, nakoľko\nsa v danom prípade zjavne jedná o žiadateľa o azyl, ktorý nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany\nštátnych orgánov alebo neštátnych pôvodcov prenasledovania. Ďalej uviedol, že skutočnosti uvádzané\nnavrhovateľom sa javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine\npôvodu ako neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam ako tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie\nazylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle.\nNavrhovateľ v opravnom prostriedku zo dňa 07.04.2015 namieta, že prvostupňový súd dospel na\nzáklade vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.\nNaďalej zotrváva na svojom podanom návrhu, t. j., že bol Talibanom prenasledovaný na základe\nprisudzovaného politického presvedčenia. Uvádza, že prvostupňový súd sa nezaoberal informáciami\no krajine pôvodu, pričom poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n10Sža/53/2014.\nOdporca sa v plnom rozsahu pridržiava svojho vyjadrenia k opravnému prostriedku zo dňa 12.01.2015.\nNapadnuté rozhodnutie považuje za zákonné a vecne správne. Odporca zastáva názor, že navrhovateľ\nnebol príslušníkmi Talibanu v krajine pôvodu prenasledovaný (§ 2 písm. d) zákona o azyle), a to\nani z dôvodu prisudzovaného politického presvedčenia, nakoľko sa mu nikdy nič nestalo, nebol\nTalibanom osobne kontaktovaný, a to ani v období niekoľkých mesiacov od skončenia vykonávania\ntlmočníckej práce po odchod z krajiny pôvodu. To, že navrhovateľ bol v niektorých prípadoch tlmočenia\niba slovne atakovaný zo strany vypočúvaných príslušníkov Talibanu, nepredstavuje závažné konanie\nspôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv navrhovateľa alebo súbeh rôznych opatrení,\nktoré ho postihujú podobným spôsobom, a ktoré spočívajú v konaniach uvedených v § 2 písm. d) bod\n1.-6.. Podľa názoru odporcu, nemožno hovoriť o prisudzovanom politickom presvedčení, nakoľko iba\nsamotný fakt, že navrhovateľ pracoval vo väznici, kde tlmočil pri výsluchoch Talibancov, nepredstavuje\nvyjadrenie politického názoru. Navyše, konanie tohto militantného hnutia nenapĺňa zákonnú definíciu\nprenasledovania z dôvodu, ktorý navrhovateľ uvádza. Navrhovateľ v opravnom prostriedku poukazuje\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/53/2014. Rozhodnutie pod touto\nspisovou značkou však nie je možné v príslušných databázach vyhľadať. Z uvedeného odporca iba\nvyvodzuje, že navrhovateľ mohol mať na mysli rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1Sža/53/2014 zo dňa 10.02.2015. V súvislosti s uvedeným rozsudkom chce odporca poukázať, že nejde\no skutkovo podobnú azylovú vec. V prípade navrhovateľa sa nejednalo o stupňujúci sa tlak, ktorý bol\nvyvíjaný na osobu navrhovateľa počas vykonávania tlmočníckej práce, na základe ktorého by musel\nprestať vykonávať uvedenú prácu a z obavy o svoj život opustiť krajinu pôvodu. Počas azylového konania\nsa preukázalo, že navrhovateľ ukončil vykonávanie tlmočníckej práce z iného dôvodu ako z obavy o\nsvoj život. Počas vstupného pohovoru samotný navrhovateľ uviedol, že prácu ukončil na základe toho,\nže mu Američania oznámili, že už jeho pomoc pri tlmočení nebudú potrebovať. Ak by vyhrážky Talibanu\npredstavovali pre navrhovateľa opodstatnené obavy z prenasledovania, svoju prácu by pravdepodobne\n\nukončil skôr, a nečakal by, kým by s ním pracovný pomer skončili „Američania“. Podľa názoru odporcu,\nuvedený fakt, že navrhovateľ vykonával činnosť tlmočníka bez konania príslušníkov Talibanu, ktorým\nby vážne porušovali jeho práva, svedčí aj tvrdenie navrhovateľa: ,, Chcem ešte dodať, že som tlmočil\niba vo väznici, vonku som nechodieval a mne osobne sa príslušníci Talibanu nevyhrážali, okrem toho,\nže mi vedeli povedať nejakú vyhrážku počas toho ako som im vo väzení tlmočil.“ (Dotazník žiadateľa\no udelenie azylu zo dňa 22.07.2014, str. 3.). Táto výpoveď navrhovateľa (spolu s faktom, že nebol\nohrozovaný ani mimo väzenia, ani po skončení tejto práce) je vyjadrením skutočnosti, že ide o rozdielny\nprípad (ako prípad v azylovej veci, ku ktorej ju prirovnáva samotný navrhovateľ), čoho dôkazom je aj\nnázor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v ňom vyjadrený: „Je nesporné, že ak by sťažovateľ ani\nnenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by potenciálne mohlo dôjsť, k zásahu do jeho\nľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine\npôvodu do detailu zaoberať.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/53/2014,\nstr. 16). S názorom, že navrhovateľ nebol prenasledovanou osobou, sa stotožnil aj prvostupňový súd.\nJe potrebné uviesť aj fakt, že odporca si do konania zaobstaral relevantné informácie o postavení\ntlmočníkov v Afganistane, ktoré hovoria aj o tom, že ukončenie pracovného pomeru, alebo premiestnenie\nsa, ruší hrozbu zastrašovania, obťažovania, a iného konania, ak neexistujú špecifické faktory, ktoré\ntomu bránia (MU-ODZS-2014/000065-058, str. 12). Na základe uvedeného preto nemožno tvrdiť, že by\nodporca rozhodol na základe nedostatočného zistenia skutkového stavu veci.\nOdporca uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom prvostupňového súdu, ako aj so svojim\nrozhodnutím v predmetnej veci.\n\nIV.\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\n\nOdporca rozhodnutím ČAS: MU-208-29/PO-Ž-2014 zo dňa 05.11.2014, ktorým navrhovateľovi neudelil\nazyl a poskytol doplnkovú ochranu uviedol, že navrhovateľ po nelegálnom príchode na územie\nSlovenskej republiky (ďalej len „SR“) dňa 26.06.2014 pred pracovníkmi ÚPZC Sečovce požiadal o\nudelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život. Počas\npohovoru navrhovateľ uviedol, že po ukončení strednej školy v Kábule pokračoval na kábulskej univerzite\nAbdul Hadi Dawi, ktorú ukončil v roku 2009. Počas posledného štvrtého ročníka začal pracovať ako\ntlmočník pre americkú armádu a po skončení školy v tom pokračoval. Z toho dôvodu požiadal o azyl, lebo\nsa mu stalo, že sa mu vo väzení pri tlmočení vyhrážali Talibanci, že ak ho niekde nájdu, tak ho zabijú.\nChodievali aj za jeho mamou a kontaktovali ju aj telefonicky. Po skončení práce tlmočníka sa necítil v\nbezpečí, do Kandaháru nechodieval a zdržiaval sa iba v Kábule, odkiaľ vycestoval letecky v júni 2014\ndo Moskvy, potom do Kyjeva, až bol zadržaný políciou. V prípade návratu do krajiny pôvodu sa obával\npríslušníkov Talibanu kvôli tomu, že pracoval ako tlmočník a tiež vzhľadom na celkovú bezpečnostnú\nsituáciu v krajine.\nOdporca posúdil skutočnosti uvedené žiadateľom v súlade so spoločným stanoviskom EÚ o\nharmonizovanom prístupe pojmu „utečenec“ zo dňa 04.03.1996, so zohľadnením § 8 a § 2 písm. e/\nzákona o azyle.\nVylúčil prenasledovanie osoby žiadateľa štátnymi orgánmi, keďže počas pohovoru uviedol, že nebolo\nvoči nemu vedené trestné konanie, neprišiel do styku s armádou, políciou, súdnictvom, ani inými štátnymi\norgánmi. Nevykonával žiadnu vojenskú službu, nebol členom žiadnej politickej strany alebo hnutia a ani\nsa v Afganistane politicky neangažoval.\nOdporca pristúpil ku skúmaniu podmienok prenasledovania neštátnymi aktérmi, a to príslušníkmi\nmilitantného hnutia Taliban z dôvodu, uvádzaného navrhovateľom, že sa obával o svoju bezpečnosť\nz dôvodu výkonu práce tlmočníka pre americkú armádu od roku 2009 vo väzenskom zariadení v\nParwane, ktoré bolo súčasťou americkej vojenskej základne. Stalo sa mu, že sa mu priamo pri tlmočení\npríslušníci Talibanu vyhrážali, čo podľa odporcu sa mohlo skutočne stať, nakoľko je všeobecne známe,\nže protivládne a radikálne skupiny využívajú rôzne formy zastrašovania na to, aby prinútili jednotlivcov\npracovať pre medzinárodné ozbrojené sily pod hrozbou smrti. Okrem toho sa mu však príslušníci\nTalibanu nevyhrážali a počas výkonu práce tlmočníka nebol akýmkoľvek spôsobom ohrozený. Podľa\noperatívnej príručky: Afganistan (Ministerstvo vnútra Spojeného kráľovstva) z júna 2013, takýto jedinci\nsú vystavení riziku zastrašovania aj prenasledovania v dôsledku spolupráce s cudzincami, ale vo\nvšeobecnosti ukončenie ich pracovného pomeru alebo premiestnenie sa, túto hrozbu ruší, ak neexistujú\nšpecifické faktory, ktoré tomu bránia.\nOdporca skutočnosť, že by navrhovateľ mohol čeliť problémom zo strany príslušníkov hnutia Taliban,\nvyhodnotil tak, že síce v rámci psychického násilia môže napĺňať znaky prenasledovania, ale\n\nnekorešponduje s definíciou utečenca v zmysle Ženevskej konvencie z roku 1951, ani zákona o azyle. Z\ninformácií síce vyplýva, že tlmočníci patria medzi rizikové skupiny, ktoré však nie je možné stotožňovať\nso sociálnymi skupinami v zmysle uvedeného Dohovoru, pričom citoval definíciu Najvyššieho súdu\nSR v rozsudku 4Sžo KS 60/2006 z 27.02.2007. V posudzovanom prípade chýba objektívny prvok\nodôvodnenosti strachu z prenasledovania. Odporca poukázal na fakty z výpovede navrhovateľa\nohľadom jeho tety, ktorá všade oznamovala, kde navrhovateľ pracuje a preto k jeho mame domov začali\nchodievať príslušníci hnutia Taliban. Teta do styku s príslušníkmi hnutia Taliban neprišla a odporca\npovažoval za ťažko predstaviteľné, že by niekto vystavil celú rodinu možnému nebezpečenstvu zo strany\nTalibanu. Odporca konštatoval, že samotný navrhovateľ sa nesnažil žiadnym ďalším spôsobom situáciu\nriešiť, ani cez takzvané osobitné imigračné víza (SIV). Navrhovateľ to odôvodnil tým, že proces je zdĺhavý\na on nemohol tak dlho čakať. Odporúčacie listy od svojich nadriadených pre udelenie predmetných\nosobitných víz obdržal už v polovici roku 2012 a mal dostatok času na to, aby proces schvaľovania\njeho žiadosti prebehol (približne 287 pracovných dní), nakoľko krajinu pôvodu opustil až v júni 2014. K\nžiadnemu kontaktu s príslušníkmi Talibanu neprišiel u tety v Kábule, ani v období od októbra 2013 do\njúna 2014, kedy už pre americkú armádu nepracoval a zdržiaval sa v hlavnom meste. Okrem vyhrážok\npočas tlmočenia jemu, vyhrážok jeho mame, sa jeho rodine v súvislosti s jeho prácou nikdy nič nestalo.\nĎalším dôvodom, pre ktorý sa navrhovateľ rozhodol opustiť Afganistan, bola celková bezpečnostná\nsituácia v krajine, ktorá súvisí s pretrvávajúcim vojnovým konfliktom, ktorá však sama o sebe nezakladá\nrelevantný dôvod pre udelenie azylu. Dôvody, ktoré navrhovateľ v konaní uviedol, považoval odporca z\nhľadiska azylu ako najvyššej formy medzinárodnej ochrany, za absolútne irelevantné.\nOdporca poukázal na to, že za účelom posúdenia žiadosti navrhovateľa boli využité najmä informácie\nOdboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce č. p. MÚ-ODZS-2014/00065-087 z 01.10.2014, č.\nMÚ-ODZS-2014/00065-069 z 25.08.2014, č. MÚ-OZDS 2014/000065-092 z 09.10.2014 a č. MÚ-ODZS\n2014/000065-058 zo 04.07.2014.\nVzhľadom na to, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu, uvedené v § 8 alebo v § 10\nzákona o azyle, neudelil sa mu azyl na území SR. Súčasne sa mu však podľa § 13a a § 20 ods. 4\nzákona o azyle poskytla doplnková ochrana na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti\nrozhodnutia.\n\nV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozsudok krajského\nsúdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu\nnemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia §\n250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred\nna úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.11.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\n\nKonanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie\nazylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v\nustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené\nobavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov\nzastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania\nza uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť\ndo tohto štátu.\n\nPodľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky\nuvedené v § 8 alebo 10.\n\nPodľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý\na) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo\nnáboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej\nsociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo\nb) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.\n\nPodľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné\nalebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh\n\nrôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití\nfyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných\nalebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3.\nodmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4.\nneprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za\nodmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy\nalebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti\ndeťom.\n\n§ 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp.\nslobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18\nrokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl.\n\nPodľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,\nrozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti\no udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu.\n\nPodľa ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak\nnespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.\n\nPodľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo\nazyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej\nhrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,\n2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne\nohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného\nalebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.\n\n§ 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi,\nslobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana.\n\nV predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany\nnavrhovateľovi. Navrhovateľ napadol tú časť rozhodnutia, ktorá sa týkala neudelenia azylu, preto\nprimárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal\nrozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania\nskúmal aj rozhodnutie odporcu v napadnutej časti, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so\nvšetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne\nposúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.\nNavrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že krajský súd dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. Podľa navrhovateľa  krajský súd, tak ako aj odporca pred ním, nedostatočne\nzistil skutkový stav veci a to v kontexte nevykonania dôkazu: Príručka UNHCR: Posudzovanie žiadostí\nžiadateľov o azyl z Afganistanu (UNHCR Eligibility guidelines for assessing the international protection\nneeds of asylum-seekers from Afghanistan, 6. 8. 2013).\nV citovanej príručke sa konštatuje, že UNHCR považuje takéto osoby (t. j. spolupracovníkov armády, či\nmedzinárodných síl; výslovne hovorí aj o tlmočníkoch) za spôsobilé na medzinárodnú ochranu vo forme\nazylu z dôvodu ich politického (imputovaného) presvedčenia.\nPodľa odvolacieho súdu námietka navrhovateľa, podľa ktorej pokiaľ odporca nezohľadňoval závery\nuvedené v uvedenej príručke, nemohol teda dôsledne zistiť skutkový stav veci, je dôvodná. Navrhovateľ\nv priebehu administratívneho konania uviedol, že v krajine pôvodu po skončení vysokej školy pracoval\nako tlmočník pre americkú armádu presne od 27.03.2009 do 13.10.2013, pričom túto prácu vykonával vo\nväzenskom zariadení v Parwane, ktoré bolo súčasťou americkej vojenskej základne a tu tlmočil medzi\namerickými vojakmi a zadržanými Talibancami. Práve títo sa mu často vyhrážali smrťou a opakovane\nho hľadali v dome jeho matky v Kandaháre. Chceli, aby Talibancom pomohol vyslobodiť príslušníkov\nTalibanu, ktorí boli vo väzení, kde pracoval. Uviedol, že samozrejme nemohol im pomáhať. Z tohto\ndôvodu sa aj po ukončení svojej práce tlmočníka prestal cítiť v krajine pôvodu bezpečne a rozhodol sa\nutiecť. Predtým sa zdržiaval v Kábule na adrese, kde bývala jeho teta, keď si potreboval niečo kúpiť v\n\nmeste, zamaskoval si tvár, aby ho v meste nikto nepoznal a aby nemal žiadne problémy. Po skončení\npráce už nechodieval do svojho bydliska, pretože sa bál o život. Jeho rodina mu oznámila, aby sa do\nKandaharu nevracal, pretože chodia k nim príslušníci Talibanu a hľadajú ho.\nNavrhovateľ uviedol, že doklady, ktoré preukazujú, že pracoval ako tlmočník odovzdal príslušníkom\npolície ÚPZC Sečovce.\nZ uvedeného je podľa Najvyššieho súdu SR zrejmá jasná jednotiaca dejová línia, ktorú je potrebné\ninterpretovať ako stupňujúci sa tlak voči navrhovateľovi. Dôvodom ukončenia pracovného pomeru bolo\nto, že mu Američania oznámili, že už jeho pomoc pri tlmočení nebudú potrebovať. Ako však vyplynulo\nz výpovede navrhovateľa, ten odmietol pomôcť Talibancom vyslobodiť príslušníkov Talibanu, ktorí boli\nvo väzení, kde pracoval, preto sa zo strachu pred nimi po ukončení svojej práce tlmočníka prestal cítiť\nv krajine pôvodu bezpečne a rozhodol sa utiecť.\nPo ukončení pracovného pomeru už nechodieval do svojho bydliska, pretože sa bál o život. Jeho rodina\nmu oznámila, aby sa do Kandaharu nevracal, pretože chodia k nim príslušníci Talibanu a hľadajú ho.\nUvedený prípad svojou dejovou líniou síce nemožno skutkovo stotožniť s prípadom, na ktorý navrhovateľ\npoukazoval (rozsudok NS SR  sp. zn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.02.2015), pretože sa nejednalo o prípad,\nkedy navrhovateľ pre vyhrážky, ktoré mali stupňujúci tendenciu sa rozhodol opustiť zamestnanie, svoje\nbydlisko a neskôr aj krajinu pôvodu.\nJediným rozdielom medzi uvedenými prípadmi je to, že navrhovateľ v tomto prípade neskončil pracovný\npomer dobrovoľne, ale jeho pracovný pomer bol ukončený zamestnávateľom, to však nič nemení na\ntom, že navrhovateľ (ako tvrdil v administratívnom konaní) aj po skončení pracovného pomeru mal obavy\no svoj život, pretože odmietol pre nich pracovať v čase, keď tlmočil vo väzenskom zariadení v Parwane\na tieto obavy sa zvýšili potom, čo mu rodina oznámila, že ho hľadali v jeho bydlisku.\nTýmito obavami sa odporca nijako nezaoberal a bez vyhodnotenia  uvedených tvrdení nie je možné\npodľa odvolacieho súdu bez pochýb ustáliť, že navrhovateľovi z tohto pohľadu nehrozí žiadne\nprenasledovanie.\nNámietka navrhovateľa, že odporca a rovnako tak aj krajský súd sa nezaoberali posúdením prípadu\nnavrhovateľa v kontexte prisudzovaného politického presvedčenia z dôvodu jeho bývalej práce ako\ntlmočníka a nezaujal žiadne stanovisko k navrhovateľom tvrdeným obavám pred prenasledovaním\nspočívajúcom v použití fyzického alebo psychického násilia, bola dôvodná.\nPodľa odvolacieho súdu navrhovateľ nie len, že objasnil z čoho plynú jeho subjektívne objavy z\nprenasledovania, ale poukázal aj na správy o krajine, ktoré takéto praktiky potvrdzujú. Navrhovateľ\nsúčasne poukázal na stanovisko vyjadrené v Príručke UNHCR: Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl\nz Afganistanu (UNHCR Eligibility guidelines for assessing the international protection needs of asylum-\nseekers from Afghanistan, 06.08.2013),  ktorému odporca nevenoval žiadnu pozornosť.\nOdporca síce pripustil, že ľudia pracujúci pre medzinárodné organizácie alebo bezpečnostné sily sú\nčasto terčom útokov od príslušníkov rôznych náboženských alebo militantných skupín, teda že sú\nskutočne rizikovou skupinou, avšak je to výlučne z dôvodu ich povolania. Odporca konštatoval, že\nrizikovú skupinu nemožno stotožniť vždy so sociálnou skupinou.\nPostavenie navrhovateľa odporca teda posudzoval výlučne z pohľadu jeho postavenia ako členky\nsociálnej skupiny, pričom v zmysle právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí NS SR zo dňa 27.02.2007\nsp. zn. 4 Sžo KS 60/2006 nenašiel ako člena tejto rizikovej skupiny podľa charakteristiky sociálnej\nskupiny preňho zhodu.\nZ dôvodov rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa nijako nevyjadril k námietke nesprávneho\nprávneho posúdenia prípadu navrhovateľa v kontexte prisudzovaného politického presvedčenia z\ndôvodu jeho bývalej práce ako tlmočníka (rovnako ako odporca posudzoval tento fakt iba v rovine\npríslušnosti k sociálnej skupine), pričom uvedenú námietku považoval odvolací súd za podstatnú.\nNebolo však účelné rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ale odvolací súd\ndospel k záveru, že rozhodnutie odporcu v napadnutej časti je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie\nkonanie, pretože nebolo postačujúce zahrnúť tento dôvod iba pod „príslušnosť k sociálnej skupine“, ale\nbolo potrebné vykonať dokazovanie a zaujať stanovisko zo strany odporcu, či bolo možné navrhovateľa\nz pohľadu výkonu jeho zamestnania ako aj s pohľadu odmietnutia spolupráce s príslušníkmi Talibanu\nna oslobodení príslušníkov Talibanu vo väzenskom zariadení posúdiť ako politickú oponentúru.\nNebolo sporné, že jeho žiadosťou o azyl z dôvodu jeho politického (imputovaného) presvedčenia sa\nnezoberal v prvom rade odporca a preto bolo potrebné rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec\nvrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Uvedenú námietku navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku proti\nrozhodnutiu krajského súdu, krajský súd však nedal na túto námietku žiadnu odpoveď.\nO udelení, resp. neudelení azylu rozhoduje odporca a v prvom rade odporca musí vykonať náležité\ndokazovanie zamerané na posúdenie dôvodnosti žiadosti navrhovateľky o azyl. Nevykonaním dôkazov,\n\nktoré boli založené do administratívneho spisu odporcu totiž odporca nezistil dostatočne skutkový stav\nveci. Preto bude jeho úlohou v ďalšom konaní zaoberať sa situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa nie\nlen z hľadiska správ, ktorými odporca disponoval v čase rozhodovania o  žiadosti o azyl, ale aj z hľadiska\nspráv o krajine pôvodu, ktoré navrhovateľ predložil ako dôkazy v súdnom konaní.\nK veci je potrebné uviesť, že vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu\ndôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť.\nPravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní\nnutné vychádzať.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo\ndňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby\npreukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.\nJe naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy,\nktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú.\nRovnako nie je povinnosťou žiadateľa o azyl svoje obavy z prenasledovania podradiť pod konkrétny\ndôvod v zmysle zákona o azyle. To je úlohou posúdenia správneho orgánu.\nPokiaľ sa teda žiadateľ o azyl teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej\ndejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za\nsúladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať.\nTýmito požiadavkami sa odporca riadil len čiastočne. Hoci výpoveď navrhovateľa nepovažoval za\nnedôveryhodnú, jeho tvrdeniami o strachu z prenasledovania za to, že pracoval ako tlmočník vo\nväzenskom zariadení v Parwane zo strany neštátnych subjektov sa nezaoberal a nedal odpoveď na\notázku, či navrhovateľom vyjadrené obavy by obstáli v praktickom živote v krajine jeho pôvodu.\nOdporca tak musí dať odpoveď na legitímnu otázku, či výkon povolania - tlmočníka pre väzenské\nzariadenie a odmietnutie spolupráce na oslobodení príslušníkov Talibanu z väzenia, pre ktoré\nnavrhovateľ pracoval ako tlmočník mohol byť vnímaný ako politická oponentúra, a či v krajine pôvodu\nhrozí, že takéto osoby sú predmetom útokov zo strany neštátnych subjektov - príslušníkov náboženských\na militantných skupín a súčasne, či sú štátne orgány schopné poskytnúť efektívnu ochranu pred\nprípadnými hrozbami.\nZásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej\nnedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom\norgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne\nzistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou\npravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.\nKonanie o medzinárodnej ochrane riadením špecifickým tým, že je v ňom často nutné rozhodovať\nza situácie dôkaznej núdze (pozri rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.02.2008, č. j . 2 AZS\n100/2007 - 64 , a z 27.03.2008 , č . j . 4 AZS 103/2007 - 63 , či rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa\n29.07.2014 sp. zn. 1Sža/17/2014), že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje sa opodstatnenia\nstrachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má\npre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky.\nTýmto špecifikám konanie o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného\nbremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno\ntvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje  žiadateľa o medzinárodnú ochranu.\nJe nesporné, že ak by sťažovateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by\npotenciálne mohlo dôjsť, k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle,\npotom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať.\nV prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany však uvádza skutočnosti podraditeľné pod\ntaxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom\nje potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického\nprostredia v krajine pôvodu žiadateľa.\nPokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu\na správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je\npovinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a\ninformácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú.\nV mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď nie\nje ani žiadateľ ani správny orgán schopný doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym\npresvedčivým dôkazom, v takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa\na kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k\nudalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo .\n\nAk uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti , ktoré by mohli\nnasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je\npovinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené\nnejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.\nSprávny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o\nkrajine pôvodu. Špecifikom konanie vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení\ndaných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú\nochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k\nporušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na\npostavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie atď.,\ndôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti\nbyť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech\nžiadateľa o azyl.\n\nOdporca preto v ďalšom konaní zaujme stanovisko k navrhovateľom tvrdenej obave, ktorú uvádza od\nsamého začiatku administratívneho konania a posúdi ju so situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa aj\nv kontexte odporúčania vyplývajúceho z Príručky UNHCR: Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl z\nAfganistanu.\nV ďalšom konaní bude podľa názoru Najvyššieho súdu potrebné, aby odporca rozhodol o udelení/\nneudelení azylu po doplnení dokazovania uvedeným smerom a po zvážení všetkých vyššie uvedených\nskutočností.\nNámietku navrhovateľa, že odporca sa v konaní o azyle nezaoberal postavením národnostných menšín,\nhoci navrhovateľ je príslušníkom paštunskej národnosti vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, pretože\nz obsahu administratívneho spisu nevyplynulo, že by navrhovateľ ako dôvod v žiadosti o azyl uvádzal\nprenasledovanie z dôvodu príslušnosti k paštunskej národnosti.\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967\nZb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania\nuviedol. Pričom  zo  žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť,\naby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k\ntýmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.\n\nZ vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe zmeny\nrozsudku krajského súdu podľa § 220 OSP tak, že rozhodnutie odporcu v napadnutej časti zrušil a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie.\n\nO náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP a § 151\nods. 1 a 5 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že navrhovateľovi,\nktorý mal úspech vo veci, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich navrhovateľ neuplatnil.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Saz/58/2014", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}